Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 14, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/390/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226339
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226339.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Ivetou Sopkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt
(veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym
postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX uzavretej s dlžníkom: K., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXXX/
XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a
to v zákonom ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku

rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno
stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporovrozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991
zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ale

podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého
súdny výkon pripúšťa zákon. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu
(poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.3.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o poverenie tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 49 dní!). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené
medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811

09 a povinným: K. X., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX (registrácia súdneho exekútora
EX XXXX/XXXX). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného
exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu

na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Nesprávny úradný postup súdu
charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil
vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom
podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov

založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40

a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe a lebo vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca
kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príaslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu dôjde včas, t.j. v lehote

stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd- dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo takýto prostriedok už nemožno

uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný súd svojim
nelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplateniedlhu,čímformálne
vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej
strane totiž existuje relevantný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok, ale tento je materiálne nevykonateľný

a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a žiadať
ochranu práva pred súdom. Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu koania, na ktorú je súd
povinný prihliadať ex offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný
exekučný titul ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný
postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44

ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody akoaj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Vo svojej
žalobe uviedol že mu ako poškodenému vznikla majetková škoda 640,46 EUR predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

v konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Zároveň si
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l

Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní poškodeného, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu

exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ
považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných

zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu
svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov

spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 128,09 EUR, t.j.
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Navrhovateľ v žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez
pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva
spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej
v tomto konaní.

Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:
1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol

o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX dlžníkom (povinným): K. X.,
nar. XX.X.XXXX, postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku,
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 640,46 EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 128,09 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je
zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním zo dňa 17.03.2015, doručeným súdu dňa
23.03.2015 tak, že žiadal, aby ho súd zamietol ako nedôvodný a navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania. Uviedol, že už v žalobnom návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. neuvedenie
spisovú značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, absencia relevantných
údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum,
kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť na
súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že z návrhu nie je jasný ani titul

nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie
je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu.Čo sa týka prieťahov
v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III.

ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné
pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní). Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 muj

boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba
vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§
16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť

občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod
publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že ehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,

aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a

tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spÍňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia
Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Vo
všeobecnosti poukázal i na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať

a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS
63/00)." K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že navrhovateľ si v súvislosti so
zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu,

ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície
pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v
tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou
orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti na nasledovné judikáty:
rozsudok NSČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04,

uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Je nepochybné, že posúdenie veci a
vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v
rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.Z ust. § § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je
o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už

právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného

poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca

2011, Č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, vakom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podl'a daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v

právnejvecispotrebiteľa)zuvedenéhovyplýva,žepokial'je podmienkaexistencievnútroštátnehopráva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k uvedenému
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov

v konaní za preukázanú. Taktiež poukázal na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a vzniesol
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli
žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať

existenciu škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré
si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov
uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné.

Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho
sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí
iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitnýrozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na
súde, v tejto súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie
KS v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp. zn. CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012

sp. zn. 20CoE 94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním
návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám
prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Rovnako upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ
uplatnil nárok novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek
pochybnosti priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však

nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to
najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by
boli po smrti, atď ... Na základe všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov

spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V
druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je
podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne

nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej
škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné

opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to
pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v
spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci
zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v
tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti

s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali

porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia

obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že

rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Súd vo veci rozhodol dňa 06.09.2013 rozsudkom č.k. 27C/390/2012-26 tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

NaodvolanienavrhovateľaKrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacíuznesenímč.k.16Co/93/2014-74zo
dňa12.01.2015predmetnýrozsudoksúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vodôvodneníuviedol,
že podanou žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 640,46 € titulom majetkovej škodya zaplatenia 128,09 € titulom nemajetkovej ujmy. Je nepochybné, vzhľadom na predmet konania a
sporu nepresahujúci sumu 1 000 eur, že danú vec možno považovať za drobný spor, nakoľko spĺňa
podmienky ustanovenia § 200ea ods. 1, 2 O.s.p., ktorý v zmysle § 115a ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu

rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania. Z procesného hľadiska musí súd postupovať pred
verejným vyhlásením rozhodnutia vo veci samej najmä podľa ustanovenia § 114 ods. 2, § 115a, § 120
ods. 4 a § 156 ods. 3 O.s.p. Základom pre rozhodnutie súdu po splnení týchto procesných podmienok
sú zhodné (nespochybniteľné) listinné dôkazy predložené účastníkmi konania. V prípade akýchkoľvek
pochybností nie je možné vydať súdne rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Vo veci možno

rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi bez toho, aby sa nimi vykonávalo
dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p. Súd sa len oboznámi s listinami a ak z nich vyplynie
tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, môže ich vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci samej.
Skutkový stav môže súd ustáliť len z predložených listinných dôkazov a je vylúčené, aby rozhodnutie
bolo založené na listine, ktorú účastníci nepredložili - napr. exekučný spis, z ktorého po oboznámení
a zistení z neho vyplývajúcich skutočností, dospel k záverom potrebným pre prijatie konečného

rozhodnutiavovecisamej. Pokiaľvšaksúd prvéhostupňanenariadil pojednávanie,nemoholvykonávať
dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p. listinami obsiahnutými v exekučnom spise, pretože tieto
listiny nepredložil žiaden z účastníkov konania. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné
poukázať na to, že žalobca v žalobe označil ako dôkaz exekučný (súdny) spis Okresného súdu Trenčín
bez označenia konkrétnej listiny na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvého stupňa vykonal tento dôkaz

tak, že si spis pripojil ako dôkaz do tohto konania. Žalobca ani žalovaný neboli oboznámení s tým, že
súd prvého stupňa akceptoval návrh žalobcu na vykonanie tohto dôkazu, teda že žalobcom navrhnutý
dôkaz vykoná. Účastníci konania neboli oboznámení, ktoré listiny a skutočnosti z nich vyplývajú sú pre
súd významné pre právne posúdenie žalobcom uplatnených nárokov. Za tejto procesnej situácie musel
odvolací súd konštatovať, že skutkové zistenia, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodnutí

vo veci samej, boli získané spôsobom nesúladným s Občianskym súdnym poriadkom a súd prvého
stupňa konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto
postupom bola žalobcovi a žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Ustanovenie § 120 ods. 4
O.s.p. je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania, prejavujúcej sa v možnosti
účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia momentu na ich predkladanie.

Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou (zásada formálnej pravdy), ktorá
úzko súvisí na strane účastníka konania s povinnosťou tvrdenia podľa § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.
a dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 O.s.p.. Účastníci konania majú možnosť na dosiahnutie
účelu konania pri plnení dôkaznej povinnosti predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veciach, v ktorých bolo nariadené pojednávanie, alebo

najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vo veciach, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje
(§ 115a O.s.p.). Zákon uvedené procesné následky viaže na vedomosť účastníka o tejto procesnej
povinnosti a preto ukladá súdu obligatórnu poučovaciu povinnosť, ktorú je povinný poskytnúť každému
účastníkovi, vrátane účastníka zastúpeného v konaní právnym zástupcom. Preto je nevyhnutné, aby
si súd prvého stupňa splnil poučovaciu povinnosť a to aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p. kvalifikovane, na

začiatku súdneho konania (viď ÚS 67/2002). V prípade konaní, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje,
realizuje súd túto poučovaciu povinnosť v rámci prípravy pojednávania v zmysle § 114 ods. 2 O.s.p..
Prípravou pojednávania podľa citovaného zákonného ustanovenia treba rozumieť všetku činnosť súdu
od začatia súdneho konania (§ 82 ods. 1 O.s.p.) až do začatia pojednávania, resp. do verejného
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V rámci prípravy pojednávania súd doručí žalobu žalovanému

spolu s prílohami a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Súd prvého stupňa realizoval poučenie
účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na úradnej tabuli súdu, spolu s oznámením miesta a času
verejného vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že doručovanie
vyvesenímnaúradnejtabulisúduakoosobitnéhospôsobudoručovaniapísomnostisúdujeupravené v§
47a O.s.p. Táto procesná norma ustanovuje doručovanie písomností súdu iba v prípadoch, ak účastníci

nie sú súdu známi alebo ak ide o účastníkov, ktorých pobyt nie je známy. V danej veci o taký prípad
nejde. Možno uzavrieť, že účinky splnenia poučovacej povinnosti súdom prvého stupňa vo vzťahu k
účastníkom konania týmto spôsobom doručovania písomnosti nenastali. Z obsahu spisu odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa pri príprave pojednávania nedodržal procesný postup podľa § 114 ods. 2
O.s.p.Predovšetkýmsúdprvéhostupňa sinesplnil obligatórnupoučovaciupovinnosťpodľa§120ods.4

O.s.p.avovecirozhodolbeztoho,abyžalobcoviažalovanémuumožnilzúčastniťsavykonaniavšetkých
dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa § 123 O.s.p. Predmetom dokazovania v drobných sporoch
sú iba skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Súd nedokazuje skutočnosti, ktoré vyplývajú
z listín predložených účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb. Napriek tomu, že súdprvého stupňa nemal splnené podmienky prípravy pojednávania rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Nesplnenie povinnosti
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neumožnenie účastníkom konania realizovať procesné práva podľa §

123 O.s.p. považoval odvolací súd za vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa pre rozhodnutie veci samej
postupom podľa § 115a ods. 2 O.s.p. v spojení s možnosťou realizácie procesných práv účastníkov
konania podľa § 123 O.s.p. dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi spolu so
skutkovými zisteniami, ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré z nich súd prvého stupňa vyvodzuje,

aby sa k dôkazom a skutkovým zisteniam vyjadrili, prípadne, aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto
skutkových zistení. Porušením procesných práv a povinností postupom súdu prvého stupňa došlo k
odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, najmä za situácie, kedy súd prvého stupňa mienil vo
veci verejne vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania. Odňatie tejto možnosti sa prejavilo tým, že
súd prvého stupňa znemožnil účastníkom procesné práva označiť a predkladať skutočnosti a dôkazy
v rozsahu ustanovenom zákonom. Súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil

účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom a
porušil ich právo na spravodlivý súdny proces v intenciách článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd sa taktiež zaoberal tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným
sudcom. V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje

len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený
súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa

19. októbra 2012 č.k. 4NcC/253/2012-9 rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. V. V.,
ktorému vec bola pridelená, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. 27C/315/2012. V súlade so zmenami rozvrhu práce (pokyn č. 44/13 Spr 645/2013) došlo k
prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu v Trenčíne JUDr. J.
B.. Z jej vyjadrenia vyplýva, že nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom ani ich zástupcom a vo veci

sa necíti byť zaujatá. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany
žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci
a účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.

Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené
na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá
ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu

námietku žalobcu ako nedôvodnú. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie, podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa v ďalšom konaní uložil postupovať podľa § 114 O.s.p.,
splniť si voči účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a ďalej dodrží taký procesný
postup, aby svojím procesným postupom poskytol účastníkom konania možnosť realizovať procesné

práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa
bude zaoberať aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo
veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p..

Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. na prejednanie veci nariadil

pojednávanie, pričom spolu s predvolaním doručil účastníkom konania aj písomné vyhotovenie poučení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ, jeho
zástupca a odporca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR prevzali túto zásielku súdu dňa
07.04.2015.

Vyjadrenie odporcu vo veci bolo navrhovateľovi doručené dňa 30.03.2015, ale navrhovateľ písomné
stanovisko k nemu nezaujal.Dňa 26.03.2015 a 09.04.2015 navrhovateľ súdu zaslal návrh na zrušenie vytýčeného termínu
pojednávania na deň 31.03.2015, resp. 14.04.2015 z dôvodu návrhu na prerušenie konania, o ktorom
musí súd najprv rozhodnúť. Účasť na pojednávaní považoval za nehospodárnu. Súd uznesením zo dňa

14.04.2015 sp.zn. 27C/390/2012 návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Ako je uvedené vyššie, súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 14.04.2015.

Odporca konajúci prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR svoju neúčasť na pojednávaní

neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania. Navrhovateľ a jeho zástupca svoju neúčasť
ospravedlnili, ale nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a jediným dôvodom ich
neúčasti tak zostal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania.
Súd konštatuje, že návrh na prerušenie konania, ktorému naviac nebolo nevyhovené, sám osebe
nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania. Súd bol za danej procesnej situácie povinný v
prejednávanej veci ďalej konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1

O.s.p. a zabezpečiť ústavné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Termín pojednávania bol totiž navrhovateľovi a jeho
zástupcovi známy od 07.04.2015, tento nebol zrušený a navrhovateľ a jeho zástupca tak mali reálnu
možnosť zúčastniť sa na tomto pojednávaní. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa §

119 ods. 4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí.

Súd (vychádzajúc z judikátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa
20.09.2000 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 150/2010 zo dňa 21.10.2010, sp.zn.
3Cdo 57/2011 zo dňa 05.05.2011) mal za to, že svojim postupom neodníme účastníkom konania

možnosť konať pred súdom a za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal vo veci
dokazovanie na pojednávaní dňa 14.04.2015 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov
oboznámením sa s návrhom, znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, ktorý je založený v spise súdnej správy sp. zn. Spr 703/2014, oboznámením
sa so spisom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 62Er/204/2011, konkrétne listinami: žiadosť o udelenie

poverenia zo dňa 15.02.2011, zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 01.02.2011
plnomocenstvo zo dňa 06.01.2011, zmluva o úvere a zmenka zo dňa 30.11.2009, rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 12002/10 zo dňa 10.12.2010, výpis z obchodného registra ohľadne
oprávneného, potvrdenie súdu o prijatí návrhu zo dňa 17.02.2011, uznesenie Okresného súdu Trenčín
č.k. 62Er/204/2011-10 zo dňa 28.02.2011 vrátane doručeniek, uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k.

62Er/204/2011-12 zo dňa 09.12.2011 a zistil nasledujúci skutkový stav.

Dňa 17.02.2011 súdny exekútor Q.. T. K. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia
zo dňa 15.02.2011 vo veci, vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX XXXX/XXXX v
prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova

ul.č. 25 proti povinnému K. X., nar. XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom
Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo dňa 10.12.2010, sp.zn. SR 12002/10. Okresný súd
Trenčín dňa 28.02.2011 vydal uznesenie č.k. 62Er/204/2011-10, ktorým žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1,2 z.č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por, pretože rozsudok priznáva oprávnenému
plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom, preto je nevykonateľný. Rozhodcovský
súd sa v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím
porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi

prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené a keďže proti nemu nepodal odvolanie,
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2011. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er/204/2011-12
zo dňa 09.12.2011, právoplatným dňa 05.01.2012 bolo exekučné konanie zastavené. V exekučnom
spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná

predsedovi okresného súdu.

Podľa záverov znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
predstavuje na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačnéslužby, tlač a úpravu informačného systému majetková ujma navrhovateľa, diferencovaná podľa
jednotlivých typov žalôb nasledovne: 1/ pri žalobách v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o

žiadosti o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NZP) a pri žalobách v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli,
resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NVP) sumu 30,76 € a 2/ pri žalobách v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože
tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE) sumou 31,68 €.

Navrhovateľ si u odporcu žiadosťou uplatnil nárok na náhradu škodu spôsobenú ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom. Odporca v písomnom vyjadrení potvrdil, že takáto žiadosť
navrhovateľa mu bola doručená, pričom jej nebolo vyhovené, a preto súd nevykonal ďalšie dôkazy
navrhované navrhovateľom - spisom odporcu o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody
a potvrdením o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu, že ich

vykonanie nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom

Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Z hľadiska obsahu jeho návrhu ďalej vyplýva,
že navrhovateľ sa zároveň domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er/ 204/2011-10 zo
dňa 28.02.2011, ktorým mal exekučný súd prekročiť rozsah svojej právomoci, konať nad rámec zákona

a predmetným uznesením založiť vo veci prekážku res iudicata (hoci v návrhu navrhovateľ nesprávne
označuje predmetné uznesenie súdu ako nesprávny úradný postup). Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje
striktne taxatívne pojem „nesprávny úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva, že môže ísť
o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone
alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie

štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v
dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Napriek absencii taxatívnej legálnej definície
pojmu nesprávny úradný postup je nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú

vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Je nepochybné, že posúdenie veci
a vyjadrenie právneho názoru súdu vyjadrené v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za prípadné nezákonné rozhodnutie.Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie

Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,
ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré
musia byť splnené súčasne: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup pri rozhodovaní
o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( od 31.05.2010 do 31.05.2011)

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( od 31.05.2010 do
31.05.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2011 podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o
vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej
veci navrhovateľa proti povinnému: K. X., nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá

vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXX/XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie
konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu ju
súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka predmetného exekučného konania
bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide
o exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/204/2011. Z uvedeného exekučného spisu bolo
preukázané, že dňa 17.02.2011 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 28.02.2011 uznesením č.k. 62Er/204/2011-10
tak, že ju zamietol. Rozhodnutie bolo teda vydané 11 dní po doručení žiadosti. Bolo tým vyvrátené

tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol až dňa 22.03.2011 a že bol v omeškaní viac ako 49 dní.

Vdanejvecinemožnokonštatovaťžiadneporušeniezákonnejlehotynarozhodnutie,keďžetunajšísúdo
žiadosti súdneho exekútora rozhodol 11 dní po jej doručení, a preto tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom
úradnom postupe Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti

súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote, nie je pravdivé. Z tohto pohľadu
potom nemožno vyvodiť, že by vo veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1
z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavkenavrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er/204/2011-10 zo
dňa 28.02.2011, súd po preskúmaní veci konštatoval, že ani v tomto smere žalobný návrh nie je
dôvodný. Navrhovateľ argumentoval, že exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom
odporujúcim zákonu, bez legálnych predpokladov založil svoju právomoc, realizoval úplný judiciálny

proces, postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru
možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, čím porušil zásadu
právneho štátu - zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR).Taktiež namietal, že v dôsledku uvedeného
uzneseniabolvovecizaloženýstavresiudicata,kedynavrhovateľužnemámožnosťiniciovaťobčianske
súdne konanie a žiadať ochranu práva pred všeobecným súdom.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak

bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým

orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Z exekučného spisu sp.zn. 62Er/204/2011 súd zistil, že exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti
o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor
týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o
udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so

zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho
základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných
v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ust. § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožnoznova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak

existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek

právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie
exekúcie v exekučnej veci, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 62Er/204/2011, neprekročil
svoju právomoc, ako to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ a na vec nemožno aplikovať ust. §

6 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie exekučného súdu č.k. 62Er 204/2011-10 zo dňa 28.02.2011
nebolo do dňa vyhlásenia tohto rozsudku zrušené odvolacím ani dovolacím súdom, a keďže navrhovateľ
dokonca proti nemu ani nepodal odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2011. Na konštatovanie
nezákonnosti tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 z.č. 514/2003 Z.z. tak neboli splnené zákonné podmienky,
pretože nebol preukázaný prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci - t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v danej veci neboli preukázané základné predpoklady pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. - t.j. existencia
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nedodržaní lehoty na vydanie súdneho

rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia a ani existencia právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým
mala byť škoda spôsobená, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom, a preto súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v
celom rozsahu ako nedôvodný zamietol bez toho, aby sa ďalej zaoberal výškou vyčísleného nároku
navrhovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Je síce pravdou, že navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej škode. Znaleckým posudkom
vyčíslená škoda 30,76 € však predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom z neho nevyplýva,
že by sa majetok navrhovateľa aj reálne o takúto sumu ponížil. Pre úplnosť súd poukazuje na

skutočnosť, že znalecký ústav pri vypracovaní posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne
hodnotil vec a vypočítal výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená „ nesprávnymi úradnými
postupmianezákonnýmirozhodnutiamiokresnýchsúdovSlovenskejrepublikyvexekučnýchkonaniach,
a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v
exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora“ bez toho, aby nesprávny úradný postup,
nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných lehôt, nečinnosť, prieťahy v konaní
predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle z.č. 513/2004 Z.z., resp. Ústavy SR.

Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov celého konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne nevyčíslil v lehote podľa §

151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).