Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/17/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200302
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200302.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiášovej v právnej veci žalobcu Zdzislaw
Mieczyslaw Pitera-Blue-Media, IČO: 46 213 058, so sídlom vo Svidníku, Bardejovská 220/1, 089 01
Svidník, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova
2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č.
8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia č. XXXXX-X/XXXX-V. zo dňa
16. januára 2014, č.: XXXXX-X/XXXX-V. zo dňa 20. januára 2014 a č.: XX XXX-X/XXXX-Ba zo dňa 04.
februára 2014, za účasti 1) U. W. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX, XXX XX K., občianke P. E.,

2) L. R. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXB, XXX XX U., občana P. E., 3) M., nar. XX.XX.XXXX.,
trvale bytom V.XXX Tarnów, občana P.D., na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby zamieta.

Návrh žalobcu na pribratie účastníka konania podľa § 91 ods. 2 O.s.p. zamieta.

Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanými žalobami na tunajšom súde pôvodne vedenou pod sp. zn. 2S 17/2014, ako konanie o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 16. januára 2014 č: XXXXX-X/XXXX-
Ba v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo dňa 22. augusta
2013 č: XXXXX-X/XXXX-KEM, ktoré žiadal žalobca zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a
priznať žalobcovi náhradu trov konania.
Podsp.zn.2S18/2014bolovedenékonanieopreskúmaniezákonnostipostupuarozhodnutiažalovanej

zo dňa 20. januára 2014 č. XXXXX-X/XXXX-Ba v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej
poisťovnepobočkyKošice zodňa15.augusta2013č:XXXXX-X/XXXX-KEM,ktoréžiadalžalobcazrušiť
a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
Podsp.zn.2S28/2014bolovedenékonanieopreskúmaniezákonnostipostupuarozhodnutiažalovanej
zo dňa 04. februára 2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej
poisťovne pobočky Košice zo dňa 15. augusta 2013 č: XXXXX-X/XXXX-KEM, ktoré žiadal žalobca zrušiť
a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať žalobcovi náhradu trov konania.

Nakoľko vo vyššie vedených veciach pod uvedenými spisovými značkami 2S 17/2014, 2S 18/2014
a 2S 28/2014 boli vedené veci skutkovo súvisiace a týkajúce sa tých istých účastníkov konania, súduznesením na pojednávaní podľa § 112 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. spojil predmetné
veci na spoločné konanie s tým, že konanie bude naďalej vedené pod sp. zn. 2S 17/2014.

Podané žaloby vo všetkých troch veciach žalobca odôvodnil tým, že vykonáva na území Slovenskej
republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a má registrovaný
status zamestnávateľa a to za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti, pričom
zamestnáva viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym

poriadkom SR. Zdôraznil, že vo vzťahu k svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa
osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na
jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov. Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa pobočka Prešov svojimi prvostupňovými
rozhodnutiami rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 Zákona
o sociálnom poistení o tom, že zamestnancom žalobcu konkrétne menovite v každej jednej veci

zaniklo, resp. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a povinné poistenie
nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy a to z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu nebol
preukázaný reálny výkon práce jeho jednotlivých zamestnancov na území SR, ako aj to, že žalobca
nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby.
Žalobca ďalej v jednotlivých žalobách konštatoval, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky Prešov

napadol odvolaním on, ako aj zamestnanec, v ktorom namietali nezákonnosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj
nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu, pričom v odvolaniach konkrétne poukázal na príslušné
ustanovenia Nariadenia ES č. 883/2004 Zákonníka práce, Zákona o sociálnom poistení a Zákona o
dani z príjmov. O odvolaniach rozhodla žalovaná rozhodnutiami, ktoré napadol predmetnými žalobami,

ktoré sú uvedené v úvodnej časti rozsudku a to tak, že zamietla odvolania a prvostupňové rozhodnutia
správneho orgánu potvrdila.
Ďalej namietal všeobecnú zásadu uvedenú v bode 8 Základného nariadenia rovnakého zaobchádzania,
ako aj poukázal na bod 11, 15 a 17 Základného nariadenia. Zároveň citoval základné nariadenie
konkrétne čl. I písm. a), čl. XI bod 3 písm. a) Základného nariadenia, ako aj § 11 ods. 1 Zákonníka práce

a § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Argumentoval ďalej tým, že rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu považuje za nezákonné, pričom zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej
únie, by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a
tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje,

aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade
so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom rovnako, aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej
úvahy. Podľa žalobcu tam patria aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nesprávnosti a objektivity,
proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej
istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania

v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou
vecou, vybaviť ju v čas a bez zbytočných prieťahov) spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru
žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané. Vydaním týchto rozhodnutí
bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania a rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné.
Žalobca ďalej poukázal v žalobách, že vo vzťahu k listu žalovanej „oznámenie týkajúce sa spoločností,

ktoré na území SR vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom
žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia o tom, že zamestnanci žalobcu
a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú Slovenským právnym predpisom a o tom, že v
prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí
rozhodnutie svojich organizačných zložiek. V tomto kontexte žalobca namietal, že zo strany žalovanej

došlo takýmto postupom už vopred prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek
o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú Slovenským
právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu
žalobcu a ďalších zamestnávateľov.
Čo sa týka vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že tieto boli vydané v rozpore

s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote,
ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V
tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo k rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania
na deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonáva žalovaná prostredníctvom svojejorganizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho úkonu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia je preto
podľa názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný. Ďalej žalobca uviedol, že prvostupňový správny orgán

bol povinný vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť
iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu
možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán
rozhodla tiež po uplynutí lehoty a preto podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov obidvoch
stupňov sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť bez potreby ich ďalšieho skúmania.

Žalobca namietal aj to, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov občanov P. aj iných zamestnancov,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o
tom, že nepodliehajú Slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti
formulárov A1. Tiež namietal skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie sú
dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým

predbežne deklaroval, že zamestnanec resp. zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve SR podľa čl.
13 bod 3 Základného nariadenia.
Ďalšou námietkou nezákonnosti vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam je ich nepreskúmateľnosť,
keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone

závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly
nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.
Ďalej žalobca namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,

ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti výkon
závislej práce zamestnancami žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán
viazaný týmito zisteniami, ktoré mal plne rešpektovať. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo podľa žalobcu nezodpovedá realite.
Žalobca takisto konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,

riadne a včas predložil písomné dôkazy - pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce
zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území SR. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložkažalovanej unehokontrolyanebolizistenéžiadnenedostatkyaničosatýkareálneho
výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v SR. O niekoľko mesiacov

neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie
o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je podľa neho v rozpore so samotnou príručkou, na
ktorú sa žalovaná odvoláva.
Ďalej uviedol, že ak žalovaná argumentuje v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv.
uplatniteľnej legislatívy Praktickou príručkou - právne predpisy, ktoré boli vypracované podľa judikatúry

Súdneho dvora EÚ, že ak vychádza žalovaná z postupov uvedených v praktickej príručke je zrejmé,
že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva
SR. Podľa kritérií citovaných z príručky sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na
území SR, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca
nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentoval v žalobách s

poukazom na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho
splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v SR, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti. Vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a v SR sa uskutočňuje aj nábor zamestnancov.

V tomto kontexte má žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre
sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva SR. Minimálne sú rozhodnutia správnych
orgánov nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného
nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov SR, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia
zamestnancov za minulé obdobie.Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám tieto žiadala ako nedôvodné zamietnuť, pričom poukázala
na dôvody uvádzané v rozhodnutiach žalovanej, ako aj na judikatúru Európskej únie.

Z obsahu predložených administratívnych spisov a ostatného spisového materiálu vyplýva, že Sociálna
poisťovňa pobočka Košice ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušenie
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom

poistení rozhodnutie, ktorým zamestnancovi U. W. P., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy dňa 06.05.2013.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo dňa 15.08.2013 č: XXXXX-X/XXXX-KEM ako
príslušný orgán podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušenie a zániku sociálneho poistenia v

sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení vydala rozhodnutie, ktorým
zamestnancovi L. R. L., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2013.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo dňa 15.08.2013 č: XXXXX-X/XXXX-KEM Sociálna
poisťovňa Košice ako príslušný orgán podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003

Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušenie a zániku
sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení
vydala rozhodnutie, ktorým zamestnancovi M. S. M., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy dňa 31.12.2012.

Uvedené rozhodnutia prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že citoval ustanovenie § 4 ods. 1, §
7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1
Zákona o sociálnom poistení účinného v čase vydania prvostupňového rozhodnutia.

Rozhodnutia správny orgán odôvodnil ďalej tým, že od vstupu SR do EÚ od 01. mája 2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou
legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Od 01. mája 2010 sa uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len

„základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie (ES) EP a Rady č. 987/2009 z 16. septembra 2009,
ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004.
Prvostupňový správny orgán citoval v odôvodnení rozhodnutí článok 11 ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 1,
čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia.
Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZÚS E. určila, že pani U. W. P. podlieha od 01.03.2013

právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár E 101,
na základe ktorého sa na pani U. W. P. od 01.03.2012 do 06.05.2013 vzťahuje legislatíva SR. Kontrolou u
zamestnávateľa Sociálna poisťovňa pobočka Košice oznámila zamestnávateľovi, že vykoná za obdobie
od 01.06.2011 do 31.12.2012 kontrolu odvodov poistného a kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Dňa 26.02.2013 osobne zamestnanci vykonali

kontrolu. V rámci tejto kontroly pobočka zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálna,
riadiacou osobou je pán K. U. P. a spoločne pracovné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku
zahraničnej osoby C.. U. R. sú realizované na adrese N. XXX, F., B. E. a zápisy z pracovných
stretnutí sa nevykonávajú. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných
partnerov, miesto výkonu práce jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože

podľa vyjadrenia zamestnávateľa výkony práce je viazaný na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná.
Písomný rozpis zadávania prác jednotlivých zamestnancov zamestnávateľ písomne nevyhotovuje,
práce sú prideľované ústnou formou. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pani U.
W. P. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať Slovenským
právnym predpisov ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia čl. 13 ods. 3.

Aj v ďalšom prípade zamestnanca L. R. bolo zistené, že tento podlieha odo dňa 01.08.2011 právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Sociálna poisťovňa vydala formulár, na základe ktorého sa na
pána L. R. od 01.08.2011 do 31.07.2013 vzťahuje legislatíva SR. P. M. S. M. podlieha od 01.07.2011právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár E 101,
na základe ktorého sa na pána M. S. M. od 01.07.2011 do 31.12.2012 vzťahuje legislatíva SR.

Žalovaná rozhodnutiami, ktoré sú uvedené v úvodnej časti tohto rozsudku podľa § 179 ods. 1
písm. b) Zákona o sociálnom poistení o odvolaní žalobcu Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue- Media
a zamestnancov U. W. P., M. S. M. a L. R. L. rozhodla tak, že podľa § 218 ods. 2 Zákona

o sociálnom poistení odvolanie zamestnancov a zamestnávateľa (žalobcu) zamietla a rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila. Žalovaná všetkých troch uvedených rozhodnutí, ktoré
skutkovo a právne identicky odôvodnila tým, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutia
vcelomrozsahu,pričompoukázalanaobsahprvostupňovéhorozhodnutia,akoajnadôvodyodvolaniaa
dôvodila ďalej tým, že dospela k záveru, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu boli vydané
s príslušnou právnou úpravou. Poukázala pritom na to, že zákon o sociálnom poistení v znení zákona č.

543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2011 právne vymedzuje, aké postavenie má zamestnanec na účely
poistenia. Zároveň citovala ustanovenie § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), ustanovenie § 14
ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2011. Zdôraznila, že účastník
konania žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení
sp. zn. OŽP-C-2011/05856-00002 z 26.05.2011. V živnostenskom registri je účastník konania zapísaný

pod č.: 820-70544. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania 089 01 Svidník,
Karpatská 754/7 (do 20.05.2013 to bolo F. mesto Košice, Alžbetina 30). V registri zamestnávateľov je
účastník konania vedený od 01.06.2011.
Zamestnanec účastníka konania U. W. P. je vedená v registri poistencov sociálnej poisťovne ako
zamestnanec účastníka od 01.032012. Zamestnanec L. R. L. je vedený v registri poistencov sociálnej

poisťovne ako zamestnanec účastníka konania od 01.08.2011 a zamestnanec M. S. M. je vedený v
registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec účastníka konania od 01.07.2011.
Žalovaná ďalej dôvodila tým, že od vstupu SR do Európskej únie, t. j. od 01. mája 2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia upravujú koordinačné nariadenia Nariadenie rady (EHS) 1408/71 zo 14. júna
1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo

činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a
doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája
2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie")

a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,
ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie").
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva

žiadneho členského štátu.
Ďalej žalovaná citovala čl. 11 ods. 3 Základného nariadenia, ako aj čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia.
V rámci zabezpečenia vykonávania základného nariadenia a vyplývajúcej vzájomnej spolupráce bola
sociálnej poisťovni doručená informácia Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZÚS Varšava v
tom zmysle, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvavajú pre poľských samostatných

podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnostiniejevýkonzamestnanianapracovnúzmluvumimohranícP.alevyhýbaniusaplateniuodvodov
na sociálne zabezpečenie ZÚS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v P. V súvislosti s posúdením
uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia
sociálneho zabezpečenia ZÚS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností

na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na
uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť
vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce
oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade je to Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti
oprávňujú sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR,

ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencii
príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území SR v období od 01. februára 2011 do 11. marca 2013 vykonala
dňa 07. marca 2013 Sociálna poisťovňa pobočka Prešov a dňa 11. marca 2013 Sociálna poisťovňapobočkaSvidníkzdôvodu,žemiestopodnikaniaúčastníkakonaniasaod04.septembra2013nachádza
vo Svidníku. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla

alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá
sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri

určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní

rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
V tejto súvislosti poukázala žalovaná na to, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer
Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo
miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti
predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto

ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje
o všeobecnej podnikovej politike.
Žalovaná pritom poukázala na to, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo, alebo
miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma
inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v

členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo, alebo miesto podnikania. Ak zamestnávateľ
nespĺňa podmienky registrácie sídla, alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať
legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo, alebo miesto podnikania.
V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti Alžbetina 30, 040 01 Košice (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania

040 01 Košice - Staré mesto, Alžbetina 30, sa dňom 20. mája 2013 mení na adresu 089 01
Svidník, Karpatská 754/7), sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej
poisťovne, pobočka Košice sa a 06.03.2013 osobne dostavil C.. U. R. ako splnomocnený vedúci podniku
zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o
účastníkovi konania. O výsledku kontroly bol spísaný záznam. č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo 06.03.2013,

ktorý všetci zúčastnení podpísali.
Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedeného z obchodného registra
nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Pritom žalovaná podotkla, že kontroly
vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon
činnosti zamestnancov na území SR a týkali sa iných skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na

preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie
miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Plnenie podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasti sociálneho
zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň
inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa. Kontrolou zameranou

na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo
preukázať na základe relevantných skutočností, že na zamestnancov žalobcu sa od 01. februára
2013, resp. od 01.marca 2012 do 31.marca 2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Zamestnávateľ
síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia
dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom

mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestových nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by
bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna
poisťovňa, pobočka Prešov, v ktorej registri sú zamestnanci žalobcu vedení rozhodla, že zamestnancovi
účastníka konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.

Žalovaná ďalej uviedla v odôvodnení rozhodnutí to, že postupovala pri určení uplatniteľnej legislatívy,
ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu
ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch EÚ, ako aj vo vzťahu k
príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.Zamestnanci účastníka konania, ktorí disponujú prenosným dokumentom A1, na základe ktorých sa
na týchto zamestnancov vzťahuje slovenská legislatíva, majú tieto formuláre vystavené na dobu určitú.
Formuláre PD A1 vystavila Sociálna poisťovňa v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti

určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené
kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky.
Žalovaná zdôraznila, že nemá kompetenciu rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená
určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade
určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej, je sociálna poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť.

Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru,
že zamestnancom žalobcu, ktorých mená boli uvedené vyššie v citovaných rozhodnutiach povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území
SR nevzniklo. Zároveň citovala čl. 13 ods. 5 Základného nariadenia a zdôraznila, že v súlade s týmto
základným nariadením spojeným s vykonávacím nariadením sa zamestnanec žalobcu považuje za
osobu, ktorá vykonáva všetky činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba a

ktorá získala za celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným
nariadením spojený s vykonávacím nariadením t. j. v P..
Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitne upravené v ustanovení § 172 a nasledujúcich
Zákona o sociálnom poistení, pričom žalovaná konkrétne poukázala na ustanovenie § 185 ods. 4
Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky

sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, kedy príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon.
Čo sa týka obstarania dokladov pre rozhodnutie je podľa žalovanej vecou organizačnej zložky sociálnej
poisťovne a táto nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej
iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.

Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom tieto hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky SP, či určitú skutočnosť považuje za
dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať
ešte iné podklady pre vydanie rozhodnutia.

Ako vyplýva z podaných žalôb v preskúmavaných veciach sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutí žalovanej sociálnej poisťovne ústredia ako odvolacieho orgánu v spojení s

prvostupňovými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne pobočky Košice podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu
správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej

samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o
právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie
a postup správneho orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

V zmysle ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p., správne súdnictvo je ovládané dispozičnou
zásadou, ktorá z týchto ustanovení nepochybne vyplýva.

Podľa § 249 ods. 1 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí podania
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu

správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Zákon o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2011 v § 4 ods.
1 stanovuje, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia

v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný
príjem podľa §3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri
praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z.
súčinnosťou od 01. januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť
podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem
uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v

štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika
alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú
medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo
medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak,
činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal
právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho

fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený
v § 4 ods. 1.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený
v § 4 ods. 1 a 2.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je
povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha

právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec
v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo

b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

V zmysle článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok,

je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade
so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely
správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej
komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a

Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom.
Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie
členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi

sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto
pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú
obrátiťsanainštitúciuinéhočlenskéhoštátu(vdanomprípademiestavýkonupráce).Príslušnéinštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a

určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskomštáte.Sociálnejpoisťovniboladoručenáinformáciapoľskejinštitúciesociálnehozabezpečenia
ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto

činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc P., ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v P. E.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude považovať

za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v P.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, že
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, musí súd zdôrazniť, že ani v jednej zo žalôb, okrem nedodržania

zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí nevyplýva z tvrdení žalobcu žiadne iné
porušenie jeho subjektívnych práv.
Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru
súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože v zmysleustanovenia§250iods.3O.s.p.,pripreskúmavanízákonnostiapostupusprávnehoorgánusúdprihliada
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí iba z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol

priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

Na pojednávaní pred krajským súdom substitút právneho zástupcu žalobcu uviedol, že zotrváva na
podaných žalobách a zdôraznil, že predložené plnomocenstvá na zastupovanie žalobcov v 2) rade, teda
jednotlivých zamestnancov, ktorí boli účastníkmi pôvodného správneho konania, ktorých plnomocenstvá
predložil v mesiaci december 2014 navrhuje pribrať ako účastníkov konania v súlade s ustanovením §
91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom vo svojom vyjadrení poukázal na to, že účastníkmi
konania sú zamestnanci aj vzhľadom na nerozlučné spoločenstvo práv so žalobcom, na ktoré sa

vzťahuje príslušné ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. má za to, že s poukazom na ustanovenie § 250
ods. 3 druhá veta O.s.p. tu existuje vzhľadom na charakter a obsah napadnutých rozhodnutí správnych
orgánov spoločenstvo práv žalobcov a zamestnancov.

Súd s poukazom na prednesený návrh substitúta právneho zástupcu žalobcu rozhodol tak, že návrh na
pristúpenie účastníka, teda zamestnanca v konaní pred súdom zamietol z dôvodu, že považoval tento
návrh právneho zástupcu za irelevantný, aj preto, že súd už uznesením v jednotlivých veciach konkrétne
pod sp. zn. 2S 17/2014 - 29 pribral do konania ako účastníka konania U. W. P. podľa § 250 ods. 1 O.s.p.
uznesením zo dňa 01. augusta 2014. Takisto urobil aj v ostatných dvoch veciach a to konkrétne vo veci

2S 18/2014 - 27 uznesením zo dňa 01. augusta 2014 pribral do konania ako účastníka konania podľa §
250 ods. 1 O.s.p. JR. R. L. a napokon aj v konaní pôvodne vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 2S
28/2014 - 27 uznesením zo dňa 01. augusta 2014 pribral súd do konania ako účastníka konania podľa
§ 250 ods. 1 O.s.p. M. S. M.. Týmto postupom súd pribral do konania zamestnancov zamestnávateľa
Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue- Media, ktorí boli účastníkmi správneho konania a ktorí podali síce

odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne pobočka Prešov,
avšak žalobu spolu so žalobcom Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue- Media nepodali. V tejto súvislosti súd
zdôrazňuje, že ich pribral ako účastníkov konania podľa § 250 ods. 1 O.s.p. z dôvodu, že by v prípade
zrušenia rozhodnutí správnych orgánov mohli byť dotknuté ich práva a povinnosti.

Ustanovenie § 91 (Spoločenstvo účastníkov) upravuje tzv. subjektívnu procesnú kumuláciu, pričom
hovoríme o tzv. procesnom spoločenstve, ktoré sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. K subjektívnej
kumulácii môže dôjsť podľa komentára k O.s.p. dvoma spôsobmi:
a) existuje od samotného začiatku konania,
b) vznikne v priebehu konania, a to v podstate dvoma spôsobmi:

ba) z procesnej aktivity žalobcu (podľa § 92 ods. 1 O.s.p.)
bb) z procesnej aktivity súdu (§ 112 O.s.p.)

Procesné spoločenstvo sa ešte delí na: aktívne vyskytujúce sa v konaní na strane žalobcu a pasívne
vyskytujúce sa na strane žalovaného.

V správnom konaní však súd vychádza jednoznačne z obsahu ustanovenia § 250b) ods. 2 O.s.p., ktoré
je smerodajné pre lehoty na podanie žaloby a upravuje postavenie žalobcu v konaní pred súdom.
Súd argumentuje, že v žiadnom prípade s poukazom na ustanovenie § 250b ods. 2 O.s.p. nemohol
v konaní postupovať inak. Účastník správneho konania je povinný podať žalobu do 2 mesiacov odo

dňa právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu na poslednom stupni, t. j. rozhodnutia žalovanej
sociálnej poisťovne ústredia, ktorá vydala svoje rozhodnutia vo všetkých troch predmetných veciach 16.
januára 2014, 20. januára 2014, resp. 04. februára 2014. Ak zamestnanec svoje práva neuplatňoval
prostredníctvom podania žaloby na súd, mal súd za to, že nebol dotknutý na svojich subjektívnych
právach, pretože tieto formou žaloby ani pred súdom nehájil. Z uvedeného preto senát krajského súdu

návrh na pribratie ako účastníka konania na strane žalobcu Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue-Media
zamietol.Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s

ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné

ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutie je
nezákonné, arbitrárne, avšak okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštantnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané
procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z toho dôvodu
by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnancov. Aj keby
napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady
EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je bez akýchkoľvek pochybností, vyplýva
povinnosť tvrdenia a porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.

Zároveň súd zamietol aj návrh na prerušenie konania, ktorý je súčasťou žaloby, v ktorej právny zástupca
vzhľadom na záujem hospodárnosti a efektívnosti navrhol, aby konajúci súd po prijatí žaloby podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c), resp. § 110 O.s.p. toto konanie prerušil. Dôvod prerušenia konania
podľa citovaných ustanovení senát krajského súdu nevzhliadol ako hospodárne a preto tento návrh

zamietol a v konaní o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovanej ďalej konal a vo veci samej aj
rozhodol. Podľa názoru súdu žalobca neuviedol konkrétny dôvod prerušenia - riešenie otázky, ktorá patrí
do právomoci iného orgánu nebolo jednoznačne žalobcom vymedzené ani konkretizované. Súd teda
nemá vedomosť o existencii takejto otázky. Zároveň súd konštatoval, že v danom konaní nebol naplnený
ani dôvod prerušenia konania podľa § 110 O.s.p.

Ďalšie námietky, ktoré boli uvádzané žalobcom v žalobe, konkrétne námietku, že sociálna poisťovňa
pobočka ako aj odvolací orgán žalovaná neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu

k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancov, túto námietku považuje súd za neopodstatnenú a
irelevantnú. Pri svojom závere vychádzal z ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
konkrétne v tretej časti a ustanovení § 172 až § 225, ktoré upravujú konanie vo veciach sociálneho
poistenia a z ktorých jednoznačne vyplývajú oprávnenia správnych orgánov, ktoré rozhodli vo všetkých
troch veciach.

Konkrétne podľa § 172 ods. 2 citovaného zákona, v konaniach vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa.

Ďalej z ustanovenia § 172 ods. 5 citovaného zákona, podľa tohto predmetom nedávkového konania
je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnomv sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute,
penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty,
penáleaozaradenízamestnávateľadonebezpečnostnejtriedy.Kontrolnúčinnosťuvedenú v§242ods.

1 tohto zákona vykonávajú poverení zamestnanci organizačných zložiek sociálnej poisťovne zmysle §
242 ods. 2 citovaného zákona.

Súd ďalej poukazuje na ustanovenia tretej časti Zákona o sociálnom poistení, konkrétne ustanovenia

§ 195 ods. 1 -3 citovaného zákona, ktoré upravujú, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred
vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará
potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri
posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či

svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Čo sa týka vykonaného dokazovania vo veciach sociálneho poistenia zo strany organizačnej zložky
sociálnej poisťovne, toto je výslovne upravené v § 196 ods. 1 - 7, podľa ktorej konkrétne v ods. 1 je

uvedené, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo známe skutočnosti z činnosti sociálnej poisťovne.

Ako vyplýva z ustanovenia § 196 ods. 2 citovaného zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať
pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto
ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 citovaného zákona vyplýva široká definícia dôkazu, z ktorej je zrejmé, že
zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci samej nerozhodla.

Súd na základe vyššie uvedených skutočností považuje za nedôvodnú aj ďalšiu námietku žalobcu,
že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych
spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré
boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že

prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie
skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup umožňuje žalovanej zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistenívzneníneskoršíchpredpisovvustanovení§218ods.1,podľaktoréhoodvolacíorgánpreskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

Žalobcom namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú
skutočnosť, že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení
§145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez

právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu
nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej
žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného
dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet

Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna
poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe
alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.Žalobcom napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli podľa názoru súdu vydané v súlade s
ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v

odôvodneniach rozhodnutí uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli
vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v dôsledku oznámení žalovanej
príslušnému orgánu P. retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách neuvádzal v súvislosti

s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom
takýto postup zakazoval, a aké konkrétne subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej
republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V tejto súvislosti súd poukazuje na list Úradu sociálneho zabezpečenia X. P. E. ohľadom posúdenia

„uplatniteľnej legislatívy“, ktorým rozhodol vo veci napr. zamestnanca žalobcu E. T. tak, že pre neho
platí výslovne legislatíva P. E. (list 07.07.2014 doručený sociálnej poisťovni ústredie 16.07.2014).

V konaniach bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nemá v mieste sídla spoločnosti Alžbetina
30, Košice zriadenú žiadnu prevádzku, resp. kanceláriu a kontrolou bolo zistené, že uvedení jeho

zamestnanci nevykonávajú takú činnosť na území Slovenskej republiky, ktorá by podliehala vzniku
poistenia v súlade s platnou právnou legislatívou na území Slovenskej republiky.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej podľa § 250j ods. 1 O.s.p., vo vzťahu k žalobným námietkam k
porušeniu práv žalobcu senát krajského súdu dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovanej boli

vydané v súlade so zákonom, preto žaloby ako nedôvodné zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá
nárok na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.