Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/863/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212201459
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212201459.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky: N. právne zastúpenej : hbr advokáti s. r. o.,
Obchodná 58, Bratislava, proti odporcom: 1/ Ing. Miroslav Košč - REKLAMNÁ AGENTÚRA KOKA,
IČO: 40006522, Ozorovská Nová 1501/40, Bánovce nad Bebravou, právne zastúpeného: Advokátskou
kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s.r.o., Piaristická 46/276, Trenčín, 2/ N.. Y. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. U. XXXX/X, X. nad X., právne zastúpeného L. O., advokátom so sídlom v Bánovciach nad

Bebravou, Novomeského 1322/16, v konaní o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. septembra 2013, č. k. 5C/37/2012-155,
v senáte, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala ochrany

svojich osobnostných práv a súčasne ju zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcovi 1/ k rukám jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 839,33 eur z titulu trov právneho zastúpenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a odporcovi 2/ k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania v
sume 694,34 eur rovnako z titulu trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa domáhala ochrany osobnosti v súvislosti

s čím po čiastočných späťvzatiach žiadala súd zaviazať odporcov 1/,2/ nahradiť jej nemajetkovú ujmu
zo strany každého vo výške 5.000,- eur. Zásah do svojich osobnostných práv videla v tom, že odporca
1/ ako vydavateľ reklamných novín - týždenníka BIN - Bánovské informačné noviny , dňa 01.11.2010
vydal 15. číslo VII. ročníka týždenníka BIN, ktoré následne aj rozdistribuoval širokej verejnosti v okrese
Bánovce nad Bebravou, v ktorom čísle týždenníka zverejnil článok po názvom "Neboli potrestaní,
ba naopak, používajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu", "Za šírenie neprávd verejné

ospravedlnenie",obsahomktoréhočlánkusúnepravdivé,poškodzujúceazavádzajúcetvrdeniatýkajúce
sa navrhovateľky. Súčasťou článku sú tiež vyjadrenia tretej osoby a negatívne hodnotiace komentáre
autora článku nasmerované voči navrhovateľke bez toho, aby sa vydavateľ resp. autor článku, aspoň
pokúsil objektívne zistiť skutočný stav veci. V uvedenom čísle, ani v žiadnom inom čísle týždenníka jej
nebol poskytnutý adekvátny priestor na vyjadrenie sa k jednotlivým skutočnostiam a tvrdeniam, ktoré
boli jeho obsahom. V zmysle uvedeného článku, ktorý považovala za spravodajsko - publicistický

článok bolo uvedené, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou bola navrhovateľka na
základe návrhu N.. Y. O., zaviazaná verejne sa mu ospravedlniť a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej
ujmy. Odporca 1/ poskytol priestor na vyjadrenie Ing. O. o okolnostiach sporu a ku skutočnostiam,
ktoré mu predchádzali, na ňu sa však so žiadosťou o vyjadrenie jej názoru na vec neobrátil. Článok
svojou nevyváženosťou nedáva čitateľovi možnosť vytvoriť si objektívny názor na skutočnosti, ktoré sú
mu predkladané vydavateľom ako hodnoverné informácie a čitateľ bol podľa jej názoru jeho obsahom

manipulovaný k tomu, aby si myslel, že rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou je
konečné a nezvrátiteľné. Právoplatný rozsudok však v spore o ktorom sa v článku hovorí nebol aani nebude vydaný, pretože Ing. Y. O. vzal návrh späť a konanie bolo zastavené, pričom v článku
chýba akákoľvek informácia o tom, že rozhodnutie nie je konečné. Bez ohľadu na prípadnú pravdivosť,
či nepravdivosť jeho obsahu, je takto zostavený článok sám osebe objektívne spôsobilý ohroziť jej

dobré meno a v značnej miere znížiť jej vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. Skladba článku a jeho
obsah navodzujú u čitateľa dojem z možného prepojenia výsledkov súdneho sporu na verejnosti dobre
známu a rozsiahlo medializovanú kauzu "tatrováckych bytov" a súdneho sporu medzi odporcom 2/ a
navrhovateľkou, pričom z obsahu článku môže čitateľ nadobudnúť dojem, že činnosť a postoje Ing.
Q. N. ako predsedníčky združenia nájomcov tatrováckych bytov treba vnímať negatívne a naopak

pozitívne hodnotiť postoje a stanoviská Ing. Y. O. v tejto kauze. Uviedla, že ona žije a podniká v meste
Bánovce nad Bebravou a je pravdou, že v nedávnej minulosti sa občiansky aktivizovala a vykonávala
aj funkciu predsedníčky "záujmového združenia nájomníkov bývalých tatrováckych bytov", ktoré v
mene svojich členov, bývalých nájomcov realizovalo rôzne občianske aktivity za účelom dosiahnutia
spätného prevodu tzv. tatrováckych bytov do vlastníctva Slovenskej republiky a následne do vlastníctva
vtedajších nájomníkov. Najmä zásluhou aktivít tohto združenia sa nájomníci "tatrováckych bytov"

po dlhých rokoch dočkali spravodlivosti a bolo im umožnené získať byty do osobného vlastníctva.
Poukázala tiež na to, že v čase vydania inkriminovaného čísla BIN bola v plnom prúde politická kampaň
pred komunálnymi voľbami, v ktorých na post primátora mesta Bánovce nad Bebravou kandidoval
aj odporca 2/. Takto formulovaný článok mal zjavne zlepšiť názor širokej verejnosti na jeho osobu
a vylepšiť jeho celkový obraz na verejnosti. Odporca 1/ publikoval článok bez toho, aby svojich

čitateľov jasne a zrozumiteľne informoval o tom, že nejde o spravodajsko-publicistický článok, ale o
predvolebnú propagáciu odporcu 2/. Odporca 1/ tak zatiahol meno navrhovateľky do predvolebnej
kampane s jasným cieľom využiť to účelovo v prospech odporcu 2/ bez toho, aby bola verejnosť
o účelovosti tohto zverejnenia akokoľvek informovaná. Spor dvoch obyvateľov mesta Bánovce nad
Bebravou, nie je vecou oprávneného verejného záujmu a obsah tohto spravodajsko - publicistického

článku ani verejnému záujmu žiadnym spôsobom neslúži. Spôsob a dôvody (politická reklama), pre
ktoré odporca 1/ zverejnil inkriminovaný článok na verejnosti, sú objektívne spôsobilé ohroziť dobré
meno navrhovateľky (spojenie mena navrhovateľky a jej občianskych aktivít s politickou kampaňou
odporcu 2/ bez jej súhlasu). Nielen celkový kontext článku a jeho obsah, ale aj jednotlivé skutkové
tvrdeniavňomuvedené,súnepravdivéresp.zavádzajúce.Skutkovétvrdenieodporcu,ženavrhovateľka

uviedla pre TA3 nasledovné vety: "Predsedníčka občianskeho združenia dnes obvinila z celej kauzy
bývalého primátora a vtedajšie vedenie mesta, ktoré vraj umožnilo prevod týchto nehnuteľností na
firmu Majského, a nevylúčila ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti", je nepravdivé, pretože v
takomto znení žiadne tvrdenie navrhovateľky nebolo odvysielané a ani nebolo preukázané, že tieto či
podobné slová a vety aj vyriekla. Ide o tvrdenie difamačné, objektívne spôsobilé ohroziť dobré meno

navrhovateľky a jej vážnosť v spoločnosti. Tvrdenie odporcu 1/, že: "Po poslednom stretnutí oboch
zainteresovaných strán na súde bude musieť odporkyňa svoje stanovisko prehodnotiť, keďže súd
rozhodol v prospech navrhovateľa Y. O.", je zavádzajúce v tom, že spor bol rozhodnutý na Okresnom
súde Bánovce nad Bebravou a skončil v prospech navrhovateľa Y. O., pričom nie je ďalej uvedené,
že ide iba o rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.

Tvrdenie odporcu 1/, že: "Spýtali sme sa na jeho stanovisko k tomuto sporu a nepravdivým vyjadreniam
prezentovaným Q. N. na jeho adresu: Nepochybne som rád, že súdny spor o tatrovácke byty skončil
v prospech ich nájomníkov a tým ukončil ich niekoľkoročný boj. Zároveň ma však mrzí, že pani Q. N.
ma v súvislosti s touto kauzou obviňuje za nesprávne rozhodovanie. Súpisné čísla boli týmto domom
pridelené oveľa skôr, ako som sa stal primátorom, o čom svedčí aj jej zmarený pokus o podanie žaloby

na mňa/mesto. Ako som sa už vyjadril pre iné noviny, som spokojný s rozsudkom prvostupňového
súdu.", rovnako považuje za klamlivé, difamačné a objektívne spôsobilé ohroziť jej dobré meno a
vážnosť v spoločnosti, pretože o žiadnom takomto tvrdení nebolo doteraz preukázané, že ho na
adresu Y. O. vyriekla, a že bolo zároveň nepravdivé. Klamlivé je tvrdenie aj v tom, že navrhovateľka
obviňuje Y. O. za nesprávne rozhodovanie, a že z jej strany bol zmarený pokus o podanie žaloby

na Y. O. resp. mesto. V osobitnom rámčeku uvedeného článku je odporcom 1/ zverejnené tvrdené
znenie rozsudku, ktoré nie je v súlade so znením samotného rozsudku vydaného súdom. Po vyjdení
uvedeného čísla bola navrhovateľka na verejnosti (najmä od klientov správcovskej spoločnosti EKA
s.r.o., ktorej je spolumajiteľkou a konateľkou) a aj v kruhu svojich príbuzných a známych konfrontovaná
s otázkami týkajúcimi sa tohto sporu, pričom zo strany príbuzných a známych jej boli sprostredkované

aj negatívne ohlasy verejnosti a posmešky od jej neprajníkov týkajúce sa jej osoby typu: "má čo si
zaslúžila" a pod. Vzhľadom na spôsob akým odporca 1/ rozšíril poškodzujúce informácie o nej a na
dôvody, prečo tak urobil a s ohľadom na rozsah zásahu, domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch.Keďžezverejnenímpoškodzujúcejinformácievtýždenníkudistribuovanomcielenevširokomokolí bydliska navrhovateľky došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti jej osoby a jej vážnosti v
spoločnosti, požaduje od odporcu 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur. V rovnakej výške sa
domáha náhrady nemajetkovej ujmy aj od odporcu 2/, čo odôvodňuje tým, že odporca 2/ je pôvodcom

inkriminovaného článku a tento bol uverejnený v rámci predvolebnej kampane, ktorú si u odporcu 1/
objednal odporca 2/. Značný podiel zodpovednosti za rozšírenie informácií publikovaných vydavateľom
mal práve odporca 2/, ktorý tak konal z vlastnej iniciatívy, a to za účelom ovplyvniť verejnú mienku
o svojej osobe a zároveň v negatívnom svetle poukázať na osobu navrhovateľky. Zo strany odporcu
2/ došlo k hrubému zneužitiu dôvery verejnosti k novinárskej práci o to viac, že verejnosti boli na

jeho podnet podsúvané ním v rozpore so skutočnosťou upravené a skreslené informácie týkajúce sa
prebiehajúceho súdneho konania, a to v takej intenzite, ktorá zasahuje nielen do práv navrhovateľky,
ale aj do nezávislosti súdnictva. Odporca 1/ žiadal návrh zamietnuť s odôvodnením, že predmetný
článok bol inzerciou - komerčnou informáciou bez redakčnej úpravy, ktorú si u neho objednal odporca
2/, v dôsledku čoho s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z. (ďalej aj len
tlačový zákon) nie je v tomto spore pasívne legitimovaným. Navrhovateľka žije a podniká v meste

Bánovce nad Bebravou a v rozhodujúcom období sa občiansky aktivizovala a vykonávala funkciu
predsedníčky záujmového združenia nájomníkov bývalých tatrováckych bytov, ktoré realizovalo rôzne
občianske aktivity za účelom dosiahnutia prevodu tzv. "tatrováckych bytov" do vlastníctva Slovenskej
republiky a následne do vlastníctva vtedajších nájomníkov. Aktívne viedla činnosť tohto záujmového
združenia, ktorá bola sledovaná verejnosťou, najmä z dôvodu, že situácia okolo bývalých tatrováckych

bytov vzbudzovala veľký záujem celej spoločnosti, čím je potrebné považovať ju za osobu verejne
činnú. Prípad tatrováckych bytov bol spoločnosťou sledovaný, médiami vysielaný a v televízii TA3 bola
dokonca odvysielaná reportáž, ktorej súčasťou boli aj vyjadrenia navrhovateľky, ktoré boli aj predmetom
súdneho konania iniciovaného Ing. Y. O. proti Ing. Q. N., ktorým sa tento domáhal ochrany osobnosti
vedenom pod č.k. 5C/3/2010. Navrhovateľka si mala byť podľa neho vedomá, že ak sa bude aktívne

na poste predsedníčky záujmového združenia nájomníkov bývalých tatrováckych bytov angažovať na
riešení vtedajšej situácie, bude jej konanie podliehať väčšiemu záujmu zo strany spoločnosti a z toho
prirodzenevyplývajúcejväčšejkontrole.Poukázalnato,že nevyužilaanijednozpráv,ktoréjejprináležia
podľa tlačového zákona, v dôsledku ktorej nečinnosti jej tieto práva zanikli. Za tejto situácie podľa jeho
názoru ťažko možno uvažovať o ňou tvrdenom zásahu do jej práv, naviac poukázal na to, že návrh

podala po viac ako 1,5 roku od vydania predmetného článku a domáha sa len zaplatenia peňažnej sumy
ako náhrady nemajetkovej ujmy a nepožaduje žiadne morálne zadosťučinenie. Doposiaľ nepredložila
ani jeden hodnoverný dôkaz, ktorým by preukázala ujmu na svojich právach, jej konanie považoval
za účelové a nedôvodné. Odporca 2/ rovnako žiadal návrh zamietnuť. Nepoprel, že zverejnenie
inkriminovaného článku si u odporcu 1/ objednal, ktorý článok zverejnil ako platenú inzerciu. Podľa

neho však článok neobsahuje nepravdivé ani zavádzajúce informácie. Informácie o tom, že podal
voči nej žalobu na ochranu osobnosti za šírenie nepravdivých výrokov o jeho osobe, že tieto výroky
boli predmetom posúdenia v konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou, a že súd
rozhodol v prospech odporcu 2/ rozsudkom, ktorý je v článku citovaný, možno preukázať spisovým
materiálom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5C/3/2010. Aj keď v čase zverejnenia článku

nebolrozsudokprávoplatný,článokneobsahujeklamlivýúdajotom,žeprávoplatnosťnadobudol,pričom
tento článok treba posudzovať z hľadiska daného dňa a nie neskoršieho vývoja. To, že žalobu podala
takmer po 1 a pol roku od zverejnenia článku v týždenníku BIN, spochybňuje, že zverejnením tohto
článku utrpela nejakú ujmu. Pokiaľ by bolo zverejnením článku zasiahnuté do jej osobnostných práv
tak, ako to popisuje, zrejme by návrhom podaným v predmetnom konaní nežiadala len finančné, ale aj

morálne zadosťučinenie.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním
zistil,že dňa08.01.2010podalodporca2/vočinavrhovateľkežalobu,ktorousadomáhalochranysvojich
osobnostných práv a žiadal ju, aby sa mu ospravedlnila za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho

osobe, tým spôsobom, že na svoje náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečí, aby
bolo v televízií TA3 v čase pred hlavným spravodajstvom odvysielané ním požadované ospravedlnenie
a súčasne žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, ktoré konanie bolo vedené na
Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spisovou značkou 5C/3/2010. V uvedenej veci bolo dňa
21.10.2010 rozhodnuté rozsudkom č. k. 5C/3/2010-112. Výrok rozsudku bol nasledovný: "Žalovaná je

povinná ospravedlniť sa žalobcovi za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe a na svoje
náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby bolo v televízií TA3 v čase
pred hlavným spravodajstvom odvysielané nasledujúce ospravedlnenie: "Ja, Ing. Q. N. sa týmto verejne
ospravedlňujem bývalému primátorovi Mesta Bánovce nad Bebravou a súčasnému splnomocnencovivlády SR pre územnú samosprávu Ing. Y. O. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedla na jeho adresu v
rozhovore poskytnutom pre televíziu TA3 dňa 04.11.2009 v súvislosti s kauzou tzv. tatrováckych bytov."
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnosti

žalobcu vo výške 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamieta.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania v sume
910,40 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.". V uvedenom konaní odporkyňa, vystupujúca v
tomto konaní v procesnom postavení navrhovateľky, sa voči uvedenému rozsudku odvolala, v dôsledku
čoho bol rozsudok v jeho vyhovujúcej časti a v časti o náhrade trov konania zrušený uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/21/2011-147 zo dňa 26.10.2011 a vec bola v tejto časti vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne dňa 05.01.2012 vzal odporca 2/ návrh späť a uvedené
konanie bolo zastavené. Uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2012.

Odporca 1/ bol od 01.08.2009, teda aj dňa 01.11.2010 (kedy bol zverejnený dotknutý článok),
vydavateľom týždenníka BIN - Bánovské informačné noviny. Šlo o inzertné, reklamné noviny. V čísle 15,

ročník VII., vydanom dňa 01.11.2010, bol zverejnený článok s názvom "Neboli potrestaní, ba naopak,
požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu." s podtitulom "Za šírenie neprávd verejné
ospravedlnenie". Na pravej strane článku sa nachádza fotografia odporcu 2/, vedľa ktorej a pod ňou je
nasledovný text: " "Predsedníčka občianskeho združenia dnes obvinila z celej kauzy bývalého primátora
avtedajšievedeniemesta,ktorévrajumožnilopochybnýprevodtýchtonehnuteľnostínafirmuMajského,

a nevylúčila ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.". Aj táto veta, ktorá odznela v reportáži
televízie TA3 po "odklepnutí" súdom posledných 13 tatrováckych bytov súčasným nájomníkom, viedla k
podaniu žaloby Ing. Y. O. na predsedníčku združenia nájomníkov Ing. Q. N.. Redaktorka televízie TA3 sa
totiž pri natáčaní reportáže (zo 4. novembra 2009) odvolala na odporkyňu nasledovne: "Predsedníčka
občianskeho združenia ale tvrdí, že celá záležitosť ešte nekončí, podľa nej za podozrivým predajom

stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom Y. O., ktorý je dnes splnomocnencom vlády,
a tak nie je vylúčené, že podajú opäť trestné oznámenie.". Tieto silné vyjadrenia autorky príspevku, po
vyhranom súdnom spore, na JF. O. zapôsobili dosť silne, a preto sa rozhodol podať žalobu na ochranu
osobnosti, v ktorej od Q. N. žiada verejné ospravedlnenie (ako sa uvádza v rozsudku). Navrhovateľ
sa pokúsil aj o zmier, pred súdnym pojednávaním, na čo odporkyňa reagovala negatívne: "Kategoricky

návrh odmietam a ospravedlniť sa nemienim!" Po poslednom stretnutí oboch zainteresovaných strán na
súde bude musieť odporkyňa svoje stanovisko prehodnotiť, keďže súd rozhodol v prospech žalobcu Y.
O.. Spýtali sme sa na jeho stanovisko k tomuto sporu a nepravdivým vyjadreniam prezentovaným Q.
N. na jeho adresu: "Nepochybne na jednej strane som rád, že súdny spor o tatrovácke byty skončil v
prospech ich nájomníkov, a tým sa ukončil ich niekoľkoročný boj. Zároveň ma však mrzí, že pani Q. N.

ma v súvislosti s touto kauzou obviňuje za nesprávne rozhodovanie. Súpisné čísla boli týmto domom
pridelenéoveľaskôr,akosomsastalprimátorom,očomsvedčíajjejzmarenýpokusopodaniežalobyna
mňa / mesto. Ako som sa už vyjadril pre iné noviny, som spokojný s rozsudkom prvostupňového súdu."
" Pod článkom je značka "-km-". Pod týmto textom je v rámčeku pod nadpisom "Rozsudok" uvedený
text: " "Žalovaná je povinná ospravedlniť sa žalobcovi za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho

osobe a na svoje náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby bolo v televízií
TA3 v čase pred hlavným spravodajstvom odvysielané nasledujúce ospravedlnenie: "Ja, Ing. Q. N. sa
týmto verejne ospravedlňujem bývalému primátorovi Mesta Bánovce nad Bebravou a splnomocnencovi
vlády SR pre územnú samosprávu Ing. Y. O. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedla na jeho adresu v
rozhovore poskytnutom pre televíziu TA3 dňa 04.11.2009 v súvislosti s kauzou tzv. tatrováckych bytov.".

Okrem toho je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a uhradiť súdne trovy v sume, ako
bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku do troch dní od jeho právoplatnosti". V konaní nebolo
sporné, že článok si ako inzerciu u odporcu 1/ objednal odporca 2/ a za inzerciu odporcovi 1/ aj zaplatil.
Súd prvého stupňa ďalej uvádza, že to bolo to v čase predvolebnej kampane, pred voľbami do orgánov
samosprávy obcí, v ktorých odporca 2/ kandidoval na funkciu primátora Mesta Bánovce nad Bebravou.

Súd prvého stupňa aplikujúc na danú vec ust. § 11, § 13,ods.1,2,3 Obč. zákonníka, §2,ods.6, § 5 ods. 3
zák.č.167/2008Z.z.operiodickejtlačiaagentúrnomspravodajstve(Tlačovýzákon)dospelsúdkzáveru,
že návrh je v celom rozsahu nedôvodný. Navrhovateľka sa domáhala ochrany osobnosti, konkrétne
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za podľa nej nepravdivé, poškodzujúce a zavádzajúce tvrdenia

týkajúce sa jej osoby, ktoré boli zverejnené v týždenníku vydávanom odporcom 1/. Zverejnený článok,
ktorý mal podľa tvrdení zasiahnuť do jej osobnostných práv, bol oznámením uverejneným v tlači za
odplatu, t. j. inzerciou, vzhľadom k čomu za pravdivosť informácii zverejnených v uvedenom článku
odporca 1/ v zmysle § 5 ods. 3 Tlačového zákona nezodpovedá, preto tiež nie je vo veci pasívnevecne legitimovaným a navrhovateľka sa od neho nemôže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy za
neoprávnený zásah do jej osobnosti. Polemiku o tom, či v danej veci sporný článok možno považovať za
inzerciualebonie,považovalzaprávnebezvýznamnú,nakoľkotentopojemjejasneapresnedefinovaný

zákonom.Vovzťahukodporcovi1/považovalzarozhodujúce,žespornýčlánok,uverejnenývinzertných
novinách vydávaných odporcom 1/, spĺňa znaky inzercie uvedené v § 2 ods. 6 tlačového zákona, pretože
bolzverejnenýakoplatenáinzerciaobjednanáodporcom2/,atozaodplatu.Zdôvodunedostatkuvecnej
pasívnej legitimácie odporcu 1/ tak súd považoval návrh voči nemu za nedôvodný.

Odporcu 2/ , ktorý uvedený článok pripravil a na základe jeho objednávky ho odporca 1/ zverejnil
považoval súd za v spore pasívne legitimovaného a ako autora článku zodpovedného za jeho obsah a
prípadné neoprávnené zásahy, ktoré by jeho obsahom boli spôsobené. Súd uviedol, že sa zaoberal aj
okolnosťami a časom zverejnenia článku a tým, či v uvedenom článku uvedené informácie boli pravdivé,
a či boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky a ako také, či boli
spôsobilé privodiť ujmu v jej osobnostnej sfére takého rozsahu, že by nebolo postačujúce morálne

zadosťučinenie a dospel k záveru, že ani po vecnej stránke nie je návrh opodstatnený z dôvodov ďalej
uvedených ktoré ako uviedol platia rovnako vo vzťahu k obom odporcom, hoci súd by sa nimi nemusel
zaoberať vo vzťahu k odporcovi 1/. Podľa jeho záverov navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno,
že zverejneným článkom došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv naviac v takom
rozsahu, že by bola značne znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Zverejnený článok sa

týkal súdneho konania, ktoré bolo vedené pod spis. zn. 5C/3/2010, v ktorom sa odporca 2/ skutočne
domáhal voči navrhovateľke ochrany osobnosti za jej vyjadrenia v televízii TA3, ktoré on považoval za
nepravdivé a za zasahujúce do jeho osobnostných práv, skutočne v ňom táto uviedla vetu, ktorá je
v nadpise článku v úvodzovkách a skutočne v tom konaní bol vynesený rozsudok, ktorého podstatná
časť je v orámovanej časti článku. Článok sa nedotýka intímnej sféry navrhovateľky a nie je v ňom

uvedené nič, čo by bolo nepravdivé alebo zavádzajúce. Takýmto nie je ani hodnotiaci úsudok - komentár
odporcu 2/ k uvedenému sporu. Článok popisuje uvedený súdny spor navrhovateľky a odporcu 2/ v
danom čase pravdivo a z článku je zrejmé, že rozsudok bol prvostupňový, teda nie právoplatný, nie
definitívny, čo vyplýva priamo z komentára odporcu 2/, konkrétne z poslednej vety článku. Navrhovateľka
poukazovala na jednotlivé časti článku, ktorými malo byť zasiahnuté do jej osobnostných práv a sú

nepravdivé. Toto považoval súd za účelové, pretože nemožno posudzovať časť článku (jednu - dve
vety) ale článok ako celok. Navrhovateľkou namietaná veta: "Predsedníčka občianskeho združenia
dnes obvinila z celej kauzy bývalého primátora a vtedajšie vedenie mesta, ktoré vraj umožnilo prevod
týchto nehnuteľností na firmu Majského, a nevylúčila ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti."
nie je skutkovým tvrdením odporcov, ale v uvedenom článku je v úvodzovkách a nasleduje za ňou

veta, že táto veta odznela v reportáži TA3, túto naozaj uviedla redaktorka ako tvrdenie navrhovateľky.
Uvedené slová odzneli odporcu 2/ sa zjavne dotkli, keď aj v dôsledku nich sa v konaní 5C/3/2010
domáhal ochrany osobnosti. Článok v týždenníku BIN o tomto informuje pravdivo. Ďalšie skutkové
tvrdenie "Po poslednom stretnutí oboch zainteresovaných strán na súde bude musieť odporkyňa svoje
stanovisko prehodnotiť, keďže súd rozhodol v prospech žalobcu Y. O." navrhovateľkou považované za

zavádzajúce v tom, že nie je ďalej uvedené, že ide iba o rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť, čím je vo vzťahu k nej difamačné a objektívne spôsobilé ohroziť jej dobré meno
a vážnosť v spoločnosti rovnako súd neakceptoval s odôvodnením, že v článku je jasne uvedené,
že rozsudok je prvostupňový, pričom vyjadrenie "bude musieť svoje stanovisko prehodnotiť" nemožno
vykladať izolovane tak, že rozsudok je konečný, keď v ďalšom texte je uvedené, že rozsudok je

prvostupňový. Namietaný komentár odporcu 2/, považoval iba za hodnotiaci úsudok v obsahu ktorého
nie je nič, čo by neoprávnene zasahovalo do osobnostných práv navrhovateľky a bolo spôsobilé privodiť
jej v tejto sfére ujmu. Pokiaľ namietala, že nebol žiaden dôvod informovať verejnosť o spore dvoch
súkromných osôb, s týmto sa súd nestotožnil. Spor vedený pod spis. zn. 5C/3/2010 nebol iba sporom
dvoch súkromných osôb, ale sporom dvoch verejne činných osôb (a takou nie je iba politik) a priamo

sa týkal predchádzajúceho sporu o určenie vlastníckeho práva k bytom v Bánovciach nad Bebravou,
ktoré pútalo na seba širokú pozornosť verejnosti predovšetkým v meste Bánovce nad Bebravou, ale aj
na celoštátnej úrovni, keď mu pozornosť venovali média s celoštátnou pôsobnosťou, o čom svedčí aj
reportáž v televízii TA3 dňa 04.11.2009, v ktorej sa vyjadrovali obaja účastníci. Navrhovateľka aktívne
vystupovala na verejnosti ako zástupkyňa nespokojných občanov v pozícii lídra občianskeho združenia.

Článok nemožno považovať za zverejnený neoprávnene, naopak vo všetkých uvedených súvislostiach
možno skonštatovať, že sa oprávnene týkal vecí verejného záujmu, preto ho nemožno považovať
za neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľky ani z hľadiska času, okolností a spôsobu jeho
zverejnenia, keďže k zverejneniu došlo v čase predvolebnej kampane volieb do orgánov samosprávyobcí, v ktorých odporca 2/ kandidoval na funkciu primátora mesta a článok tak mohol byť súčasťou
jeho kampane. O tom, že článok oprávnene informuje o veciach verejného záujmu, svedčí aj záujem
verejnosti a účasť verejnosti na pojednávaniach v konaní 5C/3/2010. Ďalej v odôvodnení súd prvého

stupňa uviedol, že ak by aj teoreticky prichádzalo do úvahy, že článok bol zverejnený neoprávnene,
alebo že obsahuje difamačné a nepravdivé tvrdenia, bol by nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
dôvodný iba za predpokladu, že by sa preukázalo, že nepostačuje morálne zadosťučinenie napr. vo
forme verejného ospravedlnenia, o ktorý prípad však nejde. Morálne zadosťučinenie navrhovateľka
nežiadala,pričompodľanázorusúdubyvtakomtoprípadeprávenapr.formaverejnéhoospravedlneniaz

hľadiska jeho pôsobnosti na širšie okolie navrhovateľky a v spoločnosti mala mať prioritu pred finančným
zadosťučinením, o ktorom sa môže dozvedieť podstatne menej ľudí. O trovách konania súd prvého
stupňa rozhodol aplikujúc ust. § 142, ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľku zaviazal k ich náhrade
odporcom a to z titulu trov právneho zastúpenia.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla navrhovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu a z dôvodu, že v konaní došlo k vade, majúcej za následok
odňatie jej možnosti konať pred súdom, čo videla v tom, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
nespĺňazákonnékritériápreskúmateľnostisúdnehorozhodnutia,čímuplatniladôvododvolaniauvedený
v ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej z dôvodu, že prvostupňový
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/),

a tiež že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
žiadala odvolací súd o jeho zmenu tak, že odporcovia 1/, 2/ budú zaviazaní k povinnosti zaplatiť jej
každý sumu 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v spojitosti so zásahom do jej osobnostných
práv a nahradiť jej tiež trovy tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, alternatívne žiadala
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Nedostatočne zistený skutkový stav videla o.i. v tom, že súd konštatoval objednanie a zverejnenie
článku v čase predvolebnej kampane pred voľbami do orgánov samosprávy obcí, v ktorých odporca 2/
kandidoval na funkciu primátora mesta Bánovce nad Bebravou, avšak volebná kampaň trvá v zmysle
platného práva 15 dní, začína sa 17 dní a končí sa 48 hodín pred začiatkom volieb a vedenie kampane
mimo určeného času je zakázané. Preto nemohlo ísť o konanie v predvolebnej kampani. Napriek tomu,

súd prvého stupňa zverejnenie dotknutého článku dňa 01.11.2010 považoval za súčasť volebnej
kampane (voľby sa konali dňa 27.11.2010). Ďalej za rozhodujúce považovala, že predmetný článok, i
keď formálne išlo o platenú inzerciu, nebol ako platená inzercia identifikovateľný bežným priemerným
spotrebiteľom,naopak,prenehosajednaloozrejmúpublicistiku,čovyplývalopriamozúpravyperiodika,
článku ako takého ako aj z jeho obsahu. Išlo o zrejmú snahu uviesť bežného priemerného spotrebiteľa

do omylu, ktoré skutkové zistenie je z jej pohľadu dôležité pre zistenie účelu a motivácie odporcu 2/
zverejniť predmetný článok, čím sa však súd vôbec nezaoberal. Namietala, že odôvodnenie rozsudku
súdu nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pretože neobsahuje analýzu skutkového stavu, nemožno z
neho zistiť, akými úvahami sa pri hodnotení súd spravoval, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne
a v ich vzájomných súvislostiach, z hľadiska ich významu pre podstatu veci, hodnovernosti a pravdivosti.

Za nesprávny považovala záver súdu o nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu 1/ s
poukazom na to, že tento nenesie zodpovednosť za pravdivosť informácií v zverejnenom článku
obsiahnutých, keďže išlo o inzerciu. Právna norma však nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za obsah
periodickej tlače, tento zodpovedá za to, čo vytlačil a distribuoval medzi verejnosť, keďže odhliadnuc
od pravdivosti obsahu došlo k zásahu do práv navrhovateľky práve z dôvodov porušenia povinností

stanovených napríklad zákonom o reklame, ako aj zásahu do práva na ochranu mena v zmysle § 11
Občianskeho zákonníka a tiež čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Uviedla, že ak by bol akceptovaný právny názor prvostupňového súdu, nebolo by
možné žiadnym spôsobom zabezpečiť, aby obsah inzercie, za ktorú súd článok považuje, rešpektoval
všeobecnúpovinnosť nezasahovať doprávinýchosôbbezprávnehodôvodu. Taktobyprostredníctvom

inzercie, objednanej treťou osobou bolo možné uverejniť v podstate čokoľvek, bez reálneho dopadu na
vydavateľa, ktorý by sa na základe takéhoto pozitivistického prístupu zbavil celkom zodpovednosti za
obsah ním vydávaného periodika a navyše, ako v prejednávanej veci, uvádzal by čitateľov do omylu a
predstieral,žesajednáoredakčnýčlánokzaúčelomdodaniahodnovernostiazdaniažeideosledovanie
verejného záujmu. Týmto spôsobom podľa jej názoru nie je možné dosiahnuť spravodlivé súdne

rozhodnutie, ktoré by spĺňalo kritériá rozhodnutia, vydaného podľa princípov materiálneho právneho
štátu. Poukázala na to, že v čase, keď podávala návrh, nevedela a ani vedieť nemohla, že sa jedná o
platenú inzerciu a pravdepodobne to nebolo možné zistiť ani z pohľadu mnohých iných čitateľov, ktorí to
považovali za autorský článok, označený redakčnou značkou. S týmito skutočnosťami, dôležitými preprávne posúdenie veci, sa súd prvého stupňa nezaoberal vôbec. Konanie vydavateľa, ktorý bez ohľadu
na práva iných osôb zverejnil o týchto osobách informácie vo svojom periodiku predstavuje podľa jej
názoru konanie, za ktoré musí vydavateľ niesť zodpovednosť, keďže táto činnosť je predmetom jeho

podnikania a zrejme ňou uviedol do omylu širokú verejnosť ako tiež samotnú navrhovateľku, o čom
svedčí text podaného návrhu. Prvostupňový súd považoval zverejnenie mena navrhovateľky v platenej
inzercii za legitímne, bez ohľadu na to, že k takémuto konaniu nedala navrhovateľka nikdy súhlas. V
odôvodnení svojho rozhodnutia sa s jej argumentáciou nevysporiadal a právne dôvody pre zamietnutie
návrhu fakticky absentujú, tieto sú nahradené jednoduchým zamietnutím s odkazom na nedostatok

pasívnej legitimácie odporcu 1/. Pre absenciu dôkladného odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu ku
všetkým právnym argumentov v konaní uplatneným navrhovateľkou, trpí konanie vadou spočívajúcou v
odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom a nemožno ho považovať za spravodlivé. Nesprávnosť
záverov súdu prvého stupňa namietala aj vo vzťahu k rozhodnutiu týkajúcemu sa odporcu 2/. Namietala,
že ani vo vzťahu k nemu z odôvodnenia nie je možné zistiť, akým spôsobom sa súd vysporiadal
s právnou argumentáciou navrhovateľky, vyplývajúcou z jej písomných podaní ako aj výpovedí na

samotných pojednávaniach. Záver, že skutkové tvrdenia a hodnotiaci komentár odporcu 2/ uverejnené
v článku sú v zásade pravdivé a oprávnené, že navrhovateľka je osobou verejného záujmu a je
preto akceptovateľné použiť jej osobu v nezákonnej volebnej kampani, ako aj to, že nepreukázala,
že pre prípad zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, nepostačuje morálne zadosťučinenie a
že je tu dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovateľka svojimi argumentmi vyvrátila

už v priebehu prvostupňového konania. Prvostupňový súd sám poukázal na obsah článku, neúplné
znenie citovaného rozsudku a hodnotiaci komentár odporcu 2, mal za preukázané, že nesprávnosť
citácie spočívala v neúplnosti výroku, ako aj v komentári k osobe navrhovateľky zo strany odporcu
2/. Nepresná citácia znenia výrokov rozsudku 5C/3/2010 je objektívnou skutočnosťou, pre ktorú nie
je možné akceptovať záver súdu o pravdivosti zverejnenej citácie rozsudku. Rovnako nie je možné

súhlasiť s relativizujúcim prístupom k zneniu hodnotiaceho komentára, ktorý tvorí podstatnú časť
článku, pretože je potrebné si uvedomiť, že súd pristúpil k analýze znenia tohto komentára z pozície
informovaného subjektu s právnym vzdelaním. Pokiaľ sa však vezme do úvahy skutočnosť, že text bol
primárne určený pre širokú verejnosť, cca 7.500 domácností, nie je akceptovateľné predpokladať, že
všetci recipienti majú rovnaké predpoklady pre porozumenie a rozbor obsahu článku, naopak, je skôr

možné predpokladať, že vo väčšine nemajú právne vzdelanie ani povedomie, umožňujúce identifikovať
následky prvostupňového rozhodnutia a odlíšiť ho od rozhodnutia , ktoré už nadobudlo právoplatnosť.
Preto aj v prípade, ak je v texte článku uvedené, že navrhovateľka bude musieť v dôsledku rozhodnutia
súdu, čo i len prvostupňového, svoje stanovisko prehodnotiť, nie je možné predpokladať, že recipienti
článku boli schopní rozlíšiť, že pravdivosť tohto tvrdenia je podmienená splnením ďalších zákonných

podmienok. Poukázala tiež na skutočnosť, že personálne obsadenie súdu bolo v uvedenom spore,
ktorého sa týkal článok, totožné s obsadením v konaní v preskúmavanej veci. Do pozornosti dala
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 265/05, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ všeobecný súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa v ňom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,
tvoriacimi jeho základ, je toto potrebné považovať za arbitrárne, teda rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu I. ÚS 33/2012, v ktorom sa
uvádza, že podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej
argumentácie, teda subsumácii skutkového stavu pod zvolené právne normy, nastávajú obdobné
následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru. Zastávala názor, že súd má v prípade, ak rieši otázku vnímania obsahu zverejneného
článku bežným čitateľom pristupovať k veci spôsobom, ktorý argumentačne vyvráti pochybnosti, ktoré
sú prítomné v určovaní spôsobu vnímania znenia článku širokou verejnosťou, vykonanom súdom,
mal by zvážiť argumenty a dospieť následne k spravodlivému záveru, ktorý je schopný odôvodniť.
V nadväznosti na uvedené, je potom napadnuté rozhodnutie prvoplánové, nevyargumentované a má

za následok arbitrárne rozhodnutie vo veci samej. Namietala, že súd sa vôbec nevenoval právnemu
posúdeniu zverejnenia zavádzajúcich informácií o navrhovateľke , teda celkovému vyzneniu článku.
Pre čitateľa nemajúceho právne vzdelanie, nezúčastneného priamo na pojednávaniach vo veci, obsah
článku predkladá zavádzajúce tvrdenia, ktoré je síce možné komplikovanou analýzou vysvetliť, avšak
pre bežného čitateľa znamená informáciu prednesenú verejným činiteľom, ktorým je bývalý primátor

a splnomocnenec vlády, formovanú ako rozhovor a ako také uvádza čitateľa do omylu a zasahuje do
práv na ochranu osobnosti navrhovateľky, a to najmä do práva na ochranu jej mena, ktoré je v článku
inzercie bez jej súhlasu a v plnom rozsahu zverejnené, čo judikatúra považuje za konanie zasahujúce
do práva na ochranu osobnosti. Zverejnenie správy fakticky označujúcej a súčasne tak kritizujúcejkonkrétnu osobu bez súčasného akcentovania okolností konkrétneho prípadu je neprípustnou kritikou,
a teda porušením práva na ochranu osobnosti. Súd sa nezaoberal rozsahom dopadu zverejnenia
článku v periodiku s nákladom 7.500 kusov, ktorý vyplynul z výpovede odporcu 1/. Podľa jej názoru je

sporné, či v prejednávanej veci skutočne možno hovoriť o slobode prejavu a práve na informácie, pokiaľ
sa jedná o ilegálnu volebnú kampaň odporcu 2/, ktorými úvahami sa súd vôbec nezaoberal napriek
tomu, že boli priebežne navrhovateľkou namietané. Rovnako je tu potreba nevyhnutného skúmania
kolízie medzi tvrdeným porušením práva osobnostnej cti a dobrej povesti so slobodou prejavu a
právomnainformácie,sozreteľomnapožiadavkuproporcionalityuplatňovaniatýchtoprávaichochrany.

Nepopierala, že za neoprávnené použitie mena nemožno považovať každé označenie menom, ktoré je
zhodné s menom, ktoré niekomu patrí, ale len označenie takým menom, za okolností, ktorou objektívne
mohli vyvolať dojem, že ide o konkrétnu fyzickú osobu. Použitie mena je potrebné posudzovať v kontexte
sokolnosťami,ktorétotopoužitiesprevádzali. Pokiaľknemudôjdeprikomerčnomvyužití,akotomubolo
v preskúmavanej veci, nejde o oprávnené použitie, v súvislosti s čím poukázala na rozsudok NS ČR z
22.09.2004 sp. zn. 30 Cdo 181/2004. Súd sa nevysporiadal ani s porušením starej zásady uplatňovanej

v práve, v zmysle ktorej z bezprávia právo nevzniká, z ktorej vyplýva, že na právnom úkone, ktorý
nepožíva právnu ochranu, iné práva zakladať nemožno. Súd nesprávne právne posúdil aj aktivitu
navrhovateľky v čase zverejnenia článku, ktorá nebola v tomto období už prakticky občiansky aktívna,
nemala k dispozícii prostriedky a aparát na obranu, ani nebolo jej záujmom dostať sa do konfrontácie
s bývalým primátorom a kandidátom na primátora, ktorý vykonával aj funkciu na celoštátnej úrovni. V

tomto čase nebola osobou verejného záujmu, ale osobou súkromnou. Argumentáciu prvostupňového
súdu dokumentujúcu jej verejnú aktivitu tým, že sa k veci vyjadrila na pojednávaní vo veci ochrany
osobnosti, považuje za absurdnú. Súd nedokázal podľa nej odlíšiť občiansku aktivitu navrhovateľky
v minulosti v súvislosti s kauzou tatrovácke byty od obdobia zverejnenia článku, kedy vec spojená
s bytmi bola vyriešená a prebiehal len spor o ochranu osobnosti odporcu 2/, ktorý sa domáhal

ochrany protinavrhovateľkeprevýrok,ktorýzaznelvspravodajstvetelevízieTA3,ktorýnepovedalavšak
navrhovateľka a konanie bolo nakoniec zastavené pre späťvzatie návrhu odporcom 2/, čo znamená, že
navrhovateľka prestala byť po vyriešení veci s " tatrováckymi bytmi " verejne činná, napriek tomu ju
však súd na základe konania, ktoré proti nej inicioval odporca 2/ a jej vystupovania v tomto konaní,
nesprávne posúdil ako verejne činnú osobu a priznal jej znížený rozsah ochrany. Namietala tiež, že

súd sa nevysporiadal s jej námietkami vo veci použitia jej mena v inzercii a považoval zrejme za
legitímne, že kandidujúci politik vo svojej ilegálnej volebnej kampani použil meno v tom času už nečinnej
občianskej aktivistky, ktorá nemala možnosť sa proti takémuto použitiu jej mena brániť a zavádzajúcimi
informáciami si budoval svoju volebnú pozíciu vo voľbách primátora, pričom zo spisu nie jej iný motív
konania odporcu 2/ zrejmý. Právne posúdenie tohto jeho konania v odôvodnení rozhodnutia absentuje.

Spôsob, akým chcel odporca 2/ dosiahnuť vykreslenie svojej osoby v pozitívnom svetle v očiach širokej
verejnosti prostredníctvom periodickej tlače, zámerne na úkor inej konkrétnej osoby je amorálne a
takémuto konaniu nemôže byť v žiadnom prípade poskytnutá zo strany súdu akákoľvek forma ochrany.
Poukázala tiež na to, že rozhodnutia súdov majú mať okrem iného aj výchovný charakter vo vzťahu
k širokej verejnosti, v tomto prípade je však rozhodnutie iba ak návodom pre širokú verejnosť, ako

čokoľvek zverejniť bez toho, aby za prípadné porušenie právnych predpisov niečo hrozilo. Nesúhlasila
tiež s argumentáciou súdu, týkajúcou sa nedôvodnosti uplatnenia nemajetkovej ujmy. V konaní nebolo
totiž preukázané, žeby navrhovateľka dala odporcovi 1/ alebo 2/ súhlas s uverejnením údajov, týkajúcich
sa jej mena, preto konaním odporcu 1/ aj 2/ došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
súkromia, zakladajúcu zodpovednosť v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázala na

ustálenú judikatúru v zmysle ktorej, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby
došlo v médiách, napr. v tlači, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu a v takýchto
prípadoch môže byť opodstatnené uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch (uznesenie NS SR
č. 5 Cdo/115/2010). Opätovne poukázala na to, že je súkromnou osobou, ktorá v čase zverejnenia
článku nebola občiansky a vôbec už nie politicky aktívna, nemala a nemá záujem na zverejňovaní

svojho mena vo verejnom periodiku, vôbec už nie v inzercii v rámci ilegálnej predvolebnej kampane,
pretože to v reáliách malého okresného mesta nie je pre súkromnú osobu prínosom, pokiaľ sa jej
meno zverejňuje v súvislosti so súdnymi konaniami. Ak by navrhovateľka žiadala priznanie morálneho
zadosťučineniavoformeverejnéhoospravedlnenia,bolobyvprípadeúspechujejmenoopäťzverejnené
v súvislosti s odporcom 1/ a 2/, čo je v príkrom rozpore s jej záujmami, najmä s poukazom na skutočnosť,

že práve takéto zverejnenie ju viedlo k podaniu tohto návrhu. Preto naopak považuje za primerané
žiadať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej objektívne bola spôsobená práve zverejnením jej mena
v dotknutých súvislostiach v predmetnom periodiku. Rovnako poukázala na to, že sloboda prejavu a
právo na informácie sú síce zaručené, avšak v niektorých prípadoch musí sloboda prejavu ustúpiť. Kobmedzeniu slobody prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie možno pristúpiť v prípade kolízie
s ochranou práv a slobôd iných. V tomto smere súd nevykonal nevyhnutný test proporcionality: Kto, O
kom, Čo, Kde, Kedy a Ako uverejnil, na ktorý vo svojich rozhodnutiach poukazuje aj Ústavný súd SR,

obmedzil sa len na prepis výpovedí svedkov, účastníkov a konštatovanie, že tieto nesvedčia o existencii
zásahu, jeho intenzite a vôbec sa nezaoberal argumentáciou navrhovateľky o dostatočnosti existencii
zásahu do jej osobnostných práv v súvislosti s čím poukázala na rozhodnutie NS ČR 30 Cdo 1941. Z
vyššie uvedených dôvodov považovala rozhodnutie súdu za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné.

Odporca 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu, podanému prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zaviazať
navrhovateľku k náhrade trov odvolacieho konania v celkovej výške 118,92 eur. Napadnutý rozsudok
považoval za správny, náležite odôvodnený a odvolanie navrhovateľky za nesprávne a účelové.
Uviedol, že navrhovateľka v konaní nepreukázala skutočnosti ňou tvrdené a neposkytla súdu jediný
dôkaz preukazujúci, že došlo k značnej miere u nej k zníženiu dôstojnosti, vážnosti osoby a k

poškodeniu dobrého mena, práve naopak, svedkovia, ktorých navrhla uviedli, že ich pohľad na osobu
navrhovateľky sa nezmenil, naopak ich vzťahy sa upevnili. Podľa jeho názoru tak neuniesla dôkazné
bremeno v tom, že došlo k čo i len čiastočnému zásahu do jej osobnostných práv. Uviedol, že
zotrváva na svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach vo veci. Nespochybnil, že v danom
prípade dochádza k stretu základného práva na slobodu prejavu, s právom na ochranu osobnosti, teda

práv, ktoré stoja na rovnakej úrovni, pričom kľúčovým je rozhodnutie o ich vyváženosti, teda princíp
proporcionality. Sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a tvorbu slobodnej verejnej mienky v
otvorenej spoločnosti a nástrojom hľadania pravdy, súťaže a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov,
pričom sa uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa
pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát, alebo

časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť
o demokratickej spoločnosti, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 152/2008
- 52.

Odporca 2/ vo svojom písomnom vyjadrení, podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu

rovnako považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny, žiadal ho potvrdiť a odporkyňu
zaviazaťnanáhradutrovodvolaciehokonaniavovýške118,92eur. Odvolaniepovažovalzanedôvodné.
Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že článok neobsahuje nepravdivé
a zavádzajúce informácie a to či už išlo o citácie rozsudku, redaktorky TA3, alebo komentáre odporcu
2/. Podľa jeho názoru v tomto smere je odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa podrobné,

dostatočné a odporca 2/ sa s ním stotožňuje. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že citácia rozsudku nie je
presná, teda, že je v ňom nad rámec uvedené aj slovné spojenie "splnomocnencovi vlády SR pre
územnú samosprávu", toto podľa jeho názoru nijako neovplyvňuje presnosť toho, čo je v rozsudku
vyjadrené a nemá vplyv na zásah do osobnostných práv navrhovateľky. Poprel, že by mal v úmysle
uviesť čitateľov týždenníka Bin do omylu pokiaľ ide o právoplatnosť rozsudku, resp. že bolo jeho cieľom

navodiť u týchto dojem, že ide o rozsudok právoplatný, voči ktorému sa nemožno odvolať. Z jeho
komentára vyplýva, že sa vyjadruje k prvostupňovému rozsudku, že je s ním spokojný, čo nie je
možné považovať za zavádzajúcu informáciu vo vzťahu k jeho právoplatnosti. Napokon v komentári
neuvádza ani klamlivú informáciu, že citovaný prvostupňový rozsudok právoplatný je. Podľa jeho
názoru, širokej verejnosti je jasné, že prvostupňový rozsudok možno napadnúť odvolaním. Okrem

toho navrhovateľka v konaní nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že čo i len jeden čitateľ
týždenníka po prečítaní inkriminovaného článku, nadobudol dojem ňou tvrdený. Nesúhlasil tiež s tým,
že by týmto článkom bolo zasiahnuté do jej práva na ochranu mena, napriek tomu, že bolo zverejnené
bez jej súhlasu, pričom rozhodnutia českých súdov, na ktoré poukazuje navrhovateľka, považoval za
irelevantné.Tvrdil,žejejmenovčlánkunebolozneužité,alebo bolopoužitéoprávnene.Článok pravdivo

informovalosporedvochverejnečinnýchosôb,ktorýúzkosúvisísosporomourčenievlastníckehopráva
k viacerým bytom, nachádzajúcim sa v Bánovciach nad Bebravou, ktorý pútal na seba pozornosť širokej
verejnosti nielen v tomto meste, ale aj na území celého Slovenska, preto je presvedčený, že článok a v
ňom použité meno navrhovateľky, nemožno považovať za neoprávnené, ale týkajúce sa vecí verejného
záujmu. Ak by čo i len teoreticky prichádzal do úvahy záver o neoprávnenosti jeho zverejnenia, s tým,

že obsahuje nepravdivé a difamačné tvrdenia vo vzťahu k navrhovateľke, bola by žaloba na náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti dôvodná len v prípade, ak by do jej práv bolo zasiahnuté
takým spôsobom, že by sa zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezdalo
postačujúce. Skutkové okolnosti opodstatňujúce takýto záver však v konaní preukázané neboli, napriektvrdeniu navrhovateľky, že týždenník vyšiel v pošte cca 7.500 kusov. Vyslovil názor, že dôvodom
uplatneného nároku nie je ujma na jej osobnostných právach, ale finančný efekt takéhoto návrhu, o čom
svedčí to, že sa domáha rovno náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

ako aj to, že sa so svojím nárokom na súd obrátila až po 1,5 roku od ňou tvrdeného neoprávneného
zásahu.

Krajskýsúdpozistení,žeodvolaniebolopodanéoprávnenouosobou,včasvzákonnejlehotenapodanie
odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa

§ 205 ods.1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
navrhovateľkou a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu navrhovateľkou podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky

je dôvodné, z ktorého dôvodu bolo potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzajúc
z ust. § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. zrušiť a za použ. ods. 2 cit. ust. vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust.

§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného
ustanovenia. Navrhovateľka vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2
v spojitosti s § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom) a podľa §
205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam).

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221 ods.
1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich odvolateľ označil, ale podľa obsahu
tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z úradnej moci odvolací súd podrobil preskúmaniu navrhovateľkou tvrdenú vadu konania podľa § 205

ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v tom, že sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým
bola účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia,
ako dôsledok absencie, či nedostatku niektorej jeho časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia), čím
zakladajú jeho nepreskúmateľnosť ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej nezrozumiteľnosti,
rozpornosti, alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a
právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou
proti takému uplatneniu ( I. ÚS 241/07, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. US 260/06).

V súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval Európsky súd pre ľudské práva viaceré zásady

odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sú založené (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa však
môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu
(Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko z 9. februára 1994). Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa
završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu

a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní
musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, súlad skutkových
a právnych dôvodov s ktorými sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom musí
vyrovnať z hľadiska ich podstatnosti a právneho významu vo vzťahu k jeho rozhodnutiu.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha navrhovateľ ako sa
vo veci vyjadril odporca, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa

nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Predmetom konania a rozhodovania súdu prvého stupňa bolo posúdenie navrhovateľkou tvrdeného
neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv, v súvislosti s čím sa domáha zadosťučinenia v podobe
finančnej náhrady vzniknutej jej nemajetkovej ujmy.

Pre riešenie všetkých zásadných otázok súdenej veci je potrebné poznať jej základné východiská a mať
ich neustále na zreteli, pretože sú pre postup súdu v konaní a pre jeho rozhodovanie určujúce. V prvom
rade je to povaha uplatneného nároku.

V ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka sú upravené osobnostné a osobné práva fyzickej osoby a

ich ochrana. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti, ako nehmotný statok, ktorý
prislúcha fyzickej osobe. Obsahom právnej úpravy ochrany osobnosti, je zákaz akéhokoľvek zásahu,
ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie, alebo porušenie práv, ktoré sú uvedené príkladom v § 11
(nevyžaduje sa vyvolanie následkov, stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie, alebo narušenie
chránených práv). Túto ochranu zabezpečuje zákon v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len

jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (občianska česť, meno a pod.). Nároky, ktoré môže ohrozená,
alebo poškodená osoba uplatňovať, sú uvedené v § 13 OZ. Okrem Obč. zákonníka, ochranu osobnosti
zabezpečujú aj osobitné predpisy, na prvom mieste Ústava SR a medzinárodné dohody, ktorými je
SR viazaná a ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ústava SR v čl. 14 zakotvuje základné
ľudské práva a slobody. Podľa čl. 16 je zaručená nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Podľa čl. 19 má

každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, každý má
právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, zverejňovaním,
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, hmotnoprávne podmienky ochrany ktorých čiastkových
práv sú zverené práve Občianskemu zákonníku, ktorého výklad a aplikácia v tomto smere prináleží
všeobecnýmsúdom.Priichrozhodovanívkonaniachnaochranuosobnosti,jepretonevyhnutnéprvotne

ustáliť do ktorých dielčich zložiek osobnosti, ktorých ochrany sa fyzická osoba v súdnom konaní domáha,
malo byť zasiahnuté a z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, akým spôsobom sa súd vysporiadal
s hmotnoprávnymi podmienkami ochrany vo vzťahu ku každému z nich.

Medzi výrazné stránky osobnosti každého človeka ako individuality, patrí občianska česť a ľudská

dôstojnosť. Pokiaľ ide o ľudskú dôstojnosť, túto majú všetky fyzické osoby rovnakú a to nezávisle na
svojom postavení v spoločnosti. Naproti tomu česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia,
teda vážnosti konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov
spoločnosti a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený
zásah do cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže teda spočívať v rozširovaní nepravdivých tvrdení,

znižujúcimi mravný profil fyzickej osoby, jej vlastnosti, zmýšľanie, správanie a to bez rozdielu akými
prostriedkami k nim dôjde a celkom osobitnú oblasť predstavujú nepravdivé skutkové tvrdenia, či
hodnotiace úsudky a kritické stanoviská. Pravdivá informácia spravidla nezasahuje do práva na ochranu
osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že skresľuje skutočnosť, alebo takou formou a
v takých súvislostiach, alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu,

čím v konečnom dôsledku pôsobia hanlivo. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho
autora, aj tu je však potrebné skúmať, či je založený na pravdivej informácii, a aký je spôsob jeho
prezentácie. Nemožno tiež opomenúť, že ak je konkrétna fyzická osoba prezentovaná aspoň jedným
zo svojich charakteristických znakov (teda tiež menom) spájaná s dojem vzbudzujúcom odsudzovanou,
či kritizovanou činnosťou, naviac ak k takémuto zásahu dôjde verejnou publikáciou, napr.v regionálne

distribuovanej tlači, takýto zásah je spravidla objektívne spôsobilý do značnej miery znížiť dôstojnosť,
resp. vážnosť osoby v spoločnosti. Meno fyzickej osoby ako ďalšia hodnotová zložka práv osobnej
povahy,jedôležitýmindividualizačnýmznakom,podktorýmjefyzickáosobaznámamedzispoluobčanmi
a uplatňuje sa v spoločnosti. Obsahom tohto práva je výlučné právo fyzickej osoby mať a užívať svojemeno na svoje označenie, disponovať ním a brániť sa proti tomu, aby ho niekto iný, bez ohľadu na účel,
používal, či zneužíval.

Nevyhnutným v súdnom konaní je tiež skúmanie intenzity tvrdeného porušenia základného práva na
ochranu osobnosti predstavujúceho najmä osobnú česť a dobrú povesť vzhľadom na jeho kolíziu so
slobodou prejavu, ako jedného zo základných ľudských práv, ktoré sú vymedzené aj článkom 10 ods.
2 Európskej dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sloboda prejavu nie je totiž právom
postrádajúcim akékoľvek limity, (napriek tomu, že platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané

priaznivo, alebo považované za neškodné alebo nedôležité, ale rovnako aj pre tie, ktoré sú nepríjemné
alebo znepokojujúce), pretože charakter korektného úsudku, či komentára, stráca v prípade, ak vybočí
publikovaný názor z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti v demokratickej spoločnosti,
a ako taký sa tak spravidla ocitá mimo medzí ústavnej ochrany. Hranice medzi právom na slobodu
prejavu a právom na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti, sú veľmi krehké, čo si uvedomuje i ESĽP, ktorý
očakáva spojenie výkonu práva na slobodu prejavu s určitou dávkou znášania zodpovednosti. Pri kolízii

uvedených práv je nevyhnutný test proporcionality: Kto, O kom, Čo, Kde, Kedy a Ako uverejnil, na ktorý
vo svojich rozhodnutiach poukazuje aj Ústavný súd SR. Nemožno tiež opomenúť, že z hľadiska práva
na ochranu osobnosti, osobitnú kategóriu tvoria osoby tzv. verejného záujmu. Znížený prah citlivosti
zásahov do ich súkromnej sféry vychádza z toho, že osoba, ktorá vstúpi na verejnú scénu musí počítať
s tým, že ako verejne činná osoba bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o ňu a hodnotí

ju, pričom v ich prípade požiadavka ochrany musí byť vyvažovaná záujmom na informovaní a diskusii o
veciach verejného záujmu. Posudzovanie zásahov do ich osobnostných práv, musí tak byť vzhľadom na
konkrétne okolnosti vždy individuálne. Záver o tom, či fyzickú osobu možno považovať za osobu verejne
činnú (pokiaľ nejde napr. o politika), či za verejne známu, je predmetom posúdenia každej konkrétnej
veci, pričom rozhodujúci je stav v čase, kedy k neoprávnenému zásahu malo prísť.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáha ochrany osobnosti, tvrdiac neoprávnenosť zásahu
do jednotlivých hodnotových zložiek tohto jej práva, konkrétne do práva na občiansku česť a ľudskú
dôstojnosť, práva na súkromie a ochranu svojho mena.

I keď odôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky, je pomerne obsiahle, venuje
sa v prevažnej miere len podrobnému popisu stanovísk účastníkov, prehľadu a popisu vykonaných
dôkazov, citácii príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, ktoré na danú vec súd prvého
stupňa aplikoval, nemožno z neho však zistiť, akým spôsobom sa súd vysporiadal s hmotnoprávnymi
predpokladmi ochrany vo vzťahu k jednotlivým navrhovateľkou tvrdeným dielčim právam, do ktorých

malo byť v dôsledku uverejnenia dotknutého článku zasiahnuté. Súd prvého stupňa nedostatočne
analyzoval zistený skutkový stav, a tiež sa v zodpovedajúcej miere nevysporiadal so všetkými
skutkovými a právnymi dôvodmi majúcimi rozhodujúci vplyv na rozhodnutie. Ďalším dôvodom, pre
ktorý odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať za spĺňajúce zákonné kritériá, je tiež jeho vnútorná
rozpornosť, spochybňujúca jeho presvedčivosť, spočívajúca v tom, že súd na jednej strane konštatuje

pravdivosť a oprávnenosť zverejnenia dotknutého článku, na strane druhej i keď v teoretickej rovine
pripúšťa jeho neoprávnenosť, z hľadiska jeho obsahu o existencie nepravdivých, či difamačných tvrdení
vo vzťahu navrhovateľke, zaoberá sa intenzitou takéhoto zásahu a vyvodzuje záver o možnej vzniknutej
ujme, vyžadujúcej si len morálne zadosťučinenie, ktoré však táto nežiada. Základným predpokladom
preto, aby sa súd mohol zaoberať opodstatnenosťou formy a rozsahu požadovanej satisfakcie, je

záver o existencii neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Skutočnosť, že sa
ňou súd zaoberal napriek záveru o neexistencii takéhoto zásahu, (i keď len ako uvádza v teoretickej
rovine), spochybňuje správnosť ním vyslovených záverov o neexistencii zásahu do osobnostných práv
navrhovateľky.

Ako dôvodný vyhodnotil odvolací súd aj uplatnený dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm.
d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam), súvisiaci tiež s konštatovanou vadou spočívajúcou v nedostatkoch odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, podstata ktorého spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení
výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov

nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli
preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a
pravdivosť získaných poznatkov.Navrhovateľkavosvojomodvolanívyčítasúdunesprávnehodnotenievykonanýchdôkazovvtomsmere,
že tento nevzal do úvahy skutočnosť, vyplývajúcu z výpovede odporcu 1/ na pojednávaní spočívajúcu

v tom, že periodikum obsahujúce dotknutý článok bolo vydané v náklade 7.500 ks, distribuované bolo v
meste a prímestských častiach, kde navrhovateľka žije spôsobom, že noviny boli vkladané do schránok
obyvateľov, napriek čomu vyvodil záver o nepreukázaní zásahu do práv navrhovateľky, že sa nezaoberal
z hľadiska proporcionality kolíziou dvoch ústavou chránených práv (práva na slobodu prejavu s jej
právom na ochranu osobnosti), že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej námietkou v tom, že ju

nemožno považovať za osobu verejne činnú a tým jej priznať len zníženú mieru ochrany, pretože v čase
publikovania článku nejakú dobu už nebola vôbec občiansky aktívna( kauza "tatrováckych bytov" bola
v tom čase ukončená), že sa nevysporiadal s formou, spôsobom zverejnenia, či obsahom dotknutého
článku, ktorý nenapĺňa pojmové znaky inzercie a v nadväznosti na uvedené nemôže obstáť ani záver
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu 1/, jeho dopadom z hľadiska celkového
vyznenia na mienku verejnosti a tiež, že pre bežného čitateľa nemohlo byť opoznateľné z obsahu článku

vzhľadom na jeho formulovanie, že súdne rozhodnutie o ktorom sa v článku hovorí, nie je vo vzťahu
k nej konečné a definitívne.

Predovšetkým sa odvolací súd stotožňuje s navrhovateľkou v tom, že posúdenie všetkých vyššie
uvedených skutočností má zásadný vplyv na vyvodenie záveru, či došlo dotknutým článkom k

zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, ktoré jednotlivé zložky osobnostných práv
mali byť a v akej intenzite dotknuté, či spôsobilosť zásahu privodiť ujmu navrhovateľke vyžadujúcu
si vzhľadom na intenzitu zásahu či už morálne, alebo finančné zadosťučinenie, napriek čomu z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno zistiť, akým spôsobom sa z hľadiska hodnotenia
dôkazov vychádzajúc z ust. § 132 O.s.p. s týmito súd vysporiadal, keďže na ne v konečnom dôsledku

neprihliadol.

Odvolací súd nespochybňuje, pri definovaní pojmu inzercia treba vychádzať zo zákona č. 167/2008
Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Tlačový
zákon) v znení neskorších predpisov, účinného v čase vydania sporného článku, ktorý v § 2 ods. 6

výslovne stanovuje, čo možno považovať za inzerciu na účely citovaného zákona. Podľa cit. zákonného
ustanovenia inzerciou na účely tohto zákona je oznámenie uverejnené v periodickej tlači za odplatu
alebo za inú protihodnotu. Inzerciou je aj reklama podľa osobitného predpisu zverejnená v periodickej
tlači bezodplatne. Vychádzajúc z ust. § 5 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z.z. vydavateľ periodickej tlače
nezodpovedá za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu

reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity,
služby alebo produkty. I keď dotknutý článok bol v preskúmavanej veci uverejnený preukázateľne za
odplatu, čím napĺňa jeden z pojmových znakov inzercie, možno polemizovať o tom, či vzhľadom na
jeho obsah, súčasťou ktorého je tiež hodnotiaci úsudok, podsúvajúci zdanie, že ide o rozhovor, možno
považovať za oznámenie, ktorého znaky spočívajú len v ohlásení nejakej správy (danie niečoho na

verejnú známosť). Aj v prípade uskutočnenia prejavu formou inzercie, či reklamy, kedy vychádzajúc
z Tlačového zákona vydavateľ nezodpovedá za pravdivosť informácie v ňom zverejnených, podľa
názoru odvolacieho súdu, zodpovedá za jej obsah. Jej zverejnenie formou údajov identifikujúcich
protiprávne sa správajúcu navrhovateľku, nemožno vo svojej podstate považovať za platené tlačové
oznámenie, podliehajúce obmedzeniam daným tlačovým zákonom pre inzerát, ale obmedzeniam

slobody prejavu spojených s ochranou práv a slobôd fyzických osôb. Z tohto pohľadu sa súd prvého
stupňa zodpovednosťou odporcu 1/ nezaoberal napriek tomu, že navrhovateľka nimi argumentovala.
Okrem hodnotenia miery pravdivosti informácií, ktoré boli predmetom článku, nemožno ponechať bez
povšimnutia nielen okolnosti a čas jej zverejnenia z pohľadu skutočností uvádzaných v odôvodnení
súdom prvého stupňa, ale tiež z pohľadu spôsobu zverejnenia, označenia článku, jeho formulácie a z

toho vyplývajúce dopady na mienku bežného čitateľa. Pravdou totiž je, že zverejnený článok nie je pre
priemerného čitateľa identifikovateľný ako jednoduchá inzercia. Obsahuje nielen oznámenie o výsledku
určitého súdneho sporu (pričom sa možno stotožniť s navrhovateľkou, že bez znalosti konkrétnej veci
a nedisponujúc právnickym vzdelaním, je nepravdepodobné sa domnievať, že priemerný čitateľ môže
opoznať, že nejde o rozhodnutie konečné, na čom nič nemení ani posledná súdom zmeňovaná veta),

ale obsahuje tiež hodnotiaci úsudok autora, formulovaný ako rozhovor a skutočnosť, že sa pod ním
nachádzaredakčnáznačkazavádzao.i.ajpokiaľideoformutohtoprejavu.Rovnakodôvodnepoukazuje
navrhovateľka aj na nevysporiadanie sa s ďalšími skutočnosťami namietanými v odvolaní (náklad a
distribuovanie periodika, celkové vnímanie zverejneného článku verejnosťou, kolízia dvoch ústavnýchpráv, záver o jej postavení ako osoby verejne činnej), bez posúdenia dopadu ktorých na opodstatnenosť
navrhovateľkou uplatnenej ochrany práva, nemôže byť rozhodnutie presvedčivým a spravodlivým.
Predmetom posúdenia súdom tak tiež bude, či zverejnený článok napriek tomu, že obsahuje jednotlivo

pravdivé informácie, v konečnom dôsledku vzhľadom na všetky okolnosti nevyvoláva dojem pravdu
skresľujúci, ktorému výkonu práva by nebolo možné v kolízii s právom navrhovateľky dôvodne priznať
právnu ochranu.

Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať , že spravodlivosť musí byť vždy prítomná v

procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový systém, ktorý je spoločný pre všetky
demokratické právne poriadky. Úlohou súdu je teda rozhodnúť spravodlivo v súlade s rímsko-právnou
zásadou ex aequo et bono (rozhodnutie sporu podľa slušnosti a spravodlivosti, aby rozhodnutie tak
korešpondovalo so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho
konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07,
IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu

právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.

Spoukazomnakonštatovanévady, odvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvéhostupňazapoužitia
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a za použitia ods. 2 cit. ustanovenia vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bude nariadiť vo veci pojednávanie, výsluchom účastníkov
doplniť dokazovanie, prípadne vykonať i ďalšie potrebné dokazovanie, následne podrobne a dôsledne
vyhodnotiť dôkazy v zmysle ust. § 132 O.s.p., a vo veci rozhodnúť rozsudkom s náležitosťami
podľa § 157 O.s.p.. Súd prvého stupňa svojím procesným postupom poskytne účastníkom konania

možnosť realizovať procesné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym
poriadkom, pričom sa bude zaoberať aj prípadnými ďalšími námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi účastníkov konania s ktorými sa v odôvodnení náležite vysporiada.

V novom rozhodnutí vo veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.

3 O.s.p.).

Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .