Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 15, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/504/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209982
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209982.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/206/2012-62 zo dňa 25.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaviazať odporcu
na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 605,- eur.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z dôvodov rozsudku vyplýva, že nárok navrhovateľa posudzoval podľa § 3 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 9
ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 1 - 4, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účinného do

31.12.2012, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného do 01.06.2010.
Z ustáleného skutkového stavu mal okresný súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia bola
súdu doručená dňa 16.09.2009. Dňa 22.10.2009 žiadal okresný súd súdneho exekútora, aby v
lehote 15 dní vyzval oprávneného na doloženie dokladu, ktorým preukáže uzavretie rozhodcovskej
zmluvy a predloženie zmluvy o úvere č. 5860828 zo dňa 22.07.2008. Dňa 10.12.2009 došlo súdu
vyjadrenie súdneho exekútora k výzve súdu s tým, že oprávneného nevyzval na predloženie žiadaných

dokumentov. Súd vydal dňa 14.10.2009 poverenie č. 5502 021079*. Tým mal okresný súd preukázané,
že tvrdenie navrhovateľa, že k rozhodnutiu súdu došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s
omeškaním viac ako 11 mesiacov a súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 341 dní, je nepravdivé. V
danom prípade poverenie bolo vydané s omeškaním z dôvodu, že navrhovateľ (v exekučnom konaní
povinný) nepredložil súdu zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu a súd vykonal úkony, ktoré boli
nevyhnutné na preskúmanie súladu rozhodcovského rozsudku, ktorý bol v danej veci exekučným titulom
so zákonom (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Nakoľko však nebola v súdenej veci dodržaná

zákonná15-dňoválehotanavydaniepoverenia takýtostavpredstavujenesprávnyúradnýpostupsúdu.
K tvrdeniu navrhovateľa, že v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom nakoľko k vydaniu
poverenia došlo až po veľmi dlhej dobe, okresný súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 16/02, v ktorom rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že ,,Pri posúdení, či došlo alebonedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje),

ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci . Pojem ,,zbytočné prieťahy“, obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Všeobecný súd konajúci
o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní.
Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci
disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil.
Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. Súd poukazuje aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah
v konaní. Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré
možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Nesprávny
úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú výkonom verejnej moci.
Podľa okresného súdu, za skutočnú škodu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa považuje
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje ušlý majetkový prospech,

prípadnenerozmnoženiemajetkupoškodeného,ktorébybolomožnédôvodneočakávaťpripravidelnom
behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ podľa okresného súdu vyčíslil škodu na ním tvrdené
paušálneurčenévecnénákladyspojenésjehočinnosťouuskutočňovanouvovecisprávyaudržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne

v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15,- eur. Navrhovateľ

podľa okresného nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Okresný súd mal z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že
uvádzané náklady v celkovej výške 125,- eur, prípadne vo výške 175,- eur /po pripočítaní 50,- eur
za komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu
škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako

paušálne náklady. Uvedené činnosti sú označené veľmi široko a všeobecne, chýba akákoľvek súvislosť
s exekučným konaním vedeným voči povinnej C. V. ohľadom tvrdených zbytočných prieťahov súdu.
Vyčíslenie škody v tomto prípade nebolo podložené žiadnymi dôkazmi.
V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na to, že navrhovateľ je obchodnou
spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a

vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém, takýto systém musel navrhovateľ
využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie a podania žiadosti o udelenie
poverenia do vydanie poverenia súdom, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a
vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Z uvedeného dôvodu náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť
aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v zákonnej lehote. V tomto
smere podľa okresného súdu navrhovateľ nekonkretizoval o aké pracovné výkony, v súvislosti s ktorými
malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali
vzniknúť v období tvrdeného omeškania súdu, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu

súdu, aké urgencie (či už elektronické, listové alebo telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp. jeho
zamestnancov exekučnému súdu zaslané, keďže z dôkazu, navrhnutého zo strany navrhovateľa, t.
j. exekučného spisu, vykonanie žiadnych urgencií nevyplýva. Okresný súd potom musel konštatovať,
že navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadnéhovzniku škody. Navrhovateľ nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa
nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v
rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Okresný súd potom musel konštatovať,

že navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného
vzniku škody. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal samotný vznik škody, dokazovanie,
resp. vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, by boli nehospodárne. Aj napriek
uvedenému sa navrhovateľ nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky
škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať a neobstojí ani argumentácia

navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody. Týmto mal okresný súd preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup, a to
vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky pre náhradu
nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní podľa okresného súdu síce preukázal nesprávny úradný postup, nepreukázal
však vznik a výšku škody a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností
a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím
exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov
exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že pred tvrdenými

prieťahmibolamajetkovásituáciapovinnéhotaká,žebyumožnilauspokojeniepohľadávkynavrhovateľa
v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu
súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi
uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, navyše
okresný súd mal z exekučného spisu preukázané, že exekúcia skončila vymožením pohľadávky, jej

príslušenstva i trov exekúcie, preto okresný súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou.
Ďalej okresný súd konštatoval, že navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon
č. 514/2003 Z. z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak. Okresný súd bol toho názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej
veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere, žeby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. V nadväznosti na dôvody navrhovateľa pre priznanie nemajetkovej ujmy

okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti
o udelenie poverenia povinný subjekt zanikol. Aj ak by povinný zomrel, Občiansky zákonník upravuje
postup, ako si môže navrhovateľ ďalej uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného resp. exekútora s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,

pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinným je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie,
úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre
posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo
fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Navrhovateľ

podľa okresného súdu nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia ovplyvnilo
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ pri vyčíslení náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR o zbytočných prieťahoch a poskytnutí finančného
zadosťučinenia, okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal, žeby sa pokúšal oneskorenie

pri rozhodovaní exekučného súdu riešiť sťažnosťou predsedovi exekučného súdu, ktorý mohol zjednať
nápravu a predísť tak prípadnej ujme na strane navrhovateľa, pričom uvedená procesná aktivita
navrhovateľa, ako jedná z možných účinných právnych prostriedkov ochrany práv, je podmieňovaná
práve Ústavným súdom SR pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch a priznávaní náhrady nemajetkovej
ujmy.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd nemal preukázané splnenie všetkých podmienok
nevyhnutných pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ arovnako nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný
zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť, súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.
Výrok o trovách konania okresný súd oprel o ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom konania

bola žalovaná, patrí jej právo na náhradu trov konania. Žalovaná si právo na náhradu trov konania
uplatnila. Trovy konania však nevyčíslila, preto okresný súd rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietal, že v konaní došlo

k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd je povinný bezodkladne doručiť navrhovateľovi

vyjadrenie odporcu k žalobe. V prejednávanej veci tak okresný súd neurobil. Navrhovateľovi vyjadrenie
odporcu nedoručil pred termínom pojednávania, hoci ho mal k dispozícii. Navrhovateľ tak nemal
vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu. Konajúci okresný súd
tak vykonaním pojednávania, ale predovšetkým vykonaním dokazovania a vyhlásením uznesenia o
ukončení dokazovania odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Poukázal na ust. § 101 ods.

2 O. s. p., keď súd v zmysle citovaného ustanovenia prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti
účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky, spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ podal návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou
ústavnou sťažnosťou. Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Poukázal na ust. § 15 O.

s. p., v zmysle ktorého ustanovenia, ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,
oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je
potrebné z konania vylúčiť. V tejto súvislosti navrhovateľ upozorňuje na rozhodovaciu prax Krajských

súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za týchto okolností, s vedomím, že
názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie

pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. V konaní
bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad
pripúšťalo. Tým, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých okresný súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie, došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa

na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Navrhovateľ ako strana konania
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ zásadne
namietal skutočnosť, že okresný súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím novej právnej úpravy
obsiahnutejvust.§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.Vprávnomštáteniejemožné,abysúdinterpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Okresný súd pri rozhodovaní
vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok neustanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Uvedený záver neobstojí. Je síce pravdou, že Exekučný

poriadok v ust. § 44 ods. 2 výslovne upravuje len, že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie návrhu alebo
exekučnéhotitulusozákonom.Zuvedenejdikcievšaknevyhnutnevyplýva,žesúdjepovinnýpreskúmať
súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá

alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu
na konečný výsledok, t. j. bez ohľadu na to, či poverenie udelení alebo neudelí. Ak exekučný súd včas
nevydá, či už poverenie alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (ku ktorému musel
dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu), spôsobuje zbytočné prieťahy a táto jeho pasivita predstavujeneodôvodnenú nečinnosť súdu, ktorú je nevyhnutné hodnotiť ako nesprávny úradný postup spôsobilý
privodiť účastníkom konania škodu. Navrhovateľ ďalej namietal, že konajúci súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia zaoberal výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných

prieťahov. Navrhovateľ však poukázal na podstatu nesprávneho úradného postupu, ktorý pozostáva z
kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak
neodôvodnenú nečinnosť, ako aj existenciu zbytočných prieťahov. Prvostupňový súd požadoval na
konštatovaniezbytočnýchprieťahovakookolnostiovplyvňujúcevznikškody,splneniepodmienky,ktoráv
právnom poriadku nebola v čase vzniku škody. Ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo do právneho

poriadku včlenené až dňa 01.01.2013. Potom taký výklad, ktorým by navrhovateľovi nevznikol nárok
na náhradu škody, ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou predmetného ustanovenia,
je ústavne nekonformný a neprípustný. Konajúci okresný súd rozhodol bez toho, aby vo veci vykonal
dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Práve na preukázanie výšky
škody a príčinnej súvislosti žalobca navrhol vykonanie dokazovania, ktoré okresný súd nevykonal.
Uvedeným postupom podľa odvolateľa došlo k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom

a došlo k zásahu do práva na spravodlivý súdny proces. Navrhovateľ navrhol ako esenciálny dôkaz
vykonať oboznámenie sa s exekučným spisom exekučného súdu, v ktorom došlo k vzniku škody. Na
vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je v súčasnosti
v štádiu rozpracovanosti a bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní. Ak okresný súd rozhodoval
o návrhu bez oboznámenia sa s týmto dôkazom, je dôvodné očakávanie, že budú naplnené dôvody na

obnovu konania. Na základe uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Žalobca
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.

vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobca opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho svykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie žalovanej mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Žalobca a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie

na nariadený termín pojednávania bolo žalobcovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Vyjadrenie žalovanej nebol doručované pred termínom
pojednávania, avšak prvostupňový súd ho oboznámil ako listinu v rámci pojednávania, na ktorom
sa žalobca nezúčastnil, hoci mu v tom nebránili žiadne vážne dôvody. Dôvody uvedené žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke,

že žalobcovi nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca a
trvá na tom, aby mu bolo doručené, čo však nezodpovedá skutočnosti, keďže zo spisového materiálu je
evidentné, že dané rozhodnutie si žalobca prevzal dňa 06.11.2013 prostredníctvom právneho zástupcu.
Rovnako dôvodom na odročenie nebolo ani navrhnutie znaleckého dokazovania žalobcom, ktorý návrh
bol všeobecný a neobsahoval konkrétne skutočnosti vo vzťahu k danej veci.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie
práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Žalobca a jeho

právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti žalobcu.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný

sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 6NcC/481/2013-27 zo dňa
23.09.2013, že sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Laura Žideková nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody,
pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.

Pravdivé nie sú tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní, že súd bezdôvodne neakceptoval ich návrh na
vykonaniedôkazovoboznámenímexekučnéhospisu.Dôkazoboznámenímexekučnéhospisuexekučný
súd riadne vykonal. Toto dokazovanie vyhodnotil a založil na ňom svoje právne závery.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu nebolo nepreukázanie úradného
postupu ako základného predpokladu, spočívajúceho vo vydaní rozhodnutia v zákonnej lehote pre vznik
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, čo malo zároveň spôsobiť vznik prieťahov
v konaní.

Okresný súd konštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu ako základnej podmienky pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spočívajúci vo vydaní
rozhodnutia po uplynutí zákonnej lehoty správne. Nesprávny úradný postup je definovaný v ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a za osobitné právne skutočnosti je potrebné považovať: 1.

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote a 2. zbytočné prieťahy v konaní. Hoci za nesprávny úradný postup zákon považuje aj ďalšie
skutočnosti, vychádzajúc zo skutkového odôvodnenia žaloby, žalobca poukazoval práve na tieto dve
rôzne skutočnosti. V tomto smere nemožno dať za pravdu odvolateľovi, že okresný súd dostatočne
nerozlíšil medzi zodpovednosťou za porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote a zbytočnými prieťahmi v konaní, ktoré nemožno

stotožňovať. Záver okresného súdu, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo, je vecne správny.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa 16.09.2009, okresný
súd na danú vec správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010,
keď sa vzťahovala lehota 15 dní na vydanie poverenia. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová

lehota na vydanie poverenia na daný prípad vzťahovala, i keď exekučným titulom v danom prípade bol
rozhodcovský rozsudok.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v
nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na vykonanie úkonu súdu alebo vydanie rozhodnutia tak, ako

konštatoval prvostupňový súd.

V predmetnej veci sa rovnako možno stotožniť so záverom okresného súdu, že nedošlo k prieťahom v
konaní, vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Rozhodnutie okresného súdu, ktorým vyhovel žiadosti o vydanie poverenia, ktoré bolo vydané cca
mesiac po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote. Vzhľadom na povinnosť
exekučného súdu preskúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ale aj
vzhľadom na skutočnosť, že samotný žalobca inicioval pred okresným súdom značne vysoký počet
exekučných konaní, rozhodnutie súdu v lehote nepresahujúcej jeden mesiac od podania návrhu možno

považovať za rozhodnutie v primeranej lehote a prieťahy konštatovať nemožno.

Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou odvolateľa, že okresný súd v napadnutom rozsudku citoval
a aplikoval ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné od 01.01.2013, keďže z napadnutého
rozhodnutia je evidentné, že cit. zák. ustanovenie bolo citované správne s účinnosťou do 31.12.2012.

Krajskýsúdkonštatuje,žehociokresnýsúdcitovalsprávnetotoustanovenie,napriektomuvodôvodnení
neexistencie prieťahov použil znenie § 9 ods. 2 cit. zák. účinného od 01.01.2013. Hoci však došlo
k nesprávnej aplikácii tohto ustanovenia, vzhľadom na neexistenciu prieťahov v konaní, uvedená
argumentácia nemala vplyv na právny záver súdu o neexistencii prieťahov v konaní z vyššie uvedených
dôvodov.

Keďže všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými
sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, musia byť splnené kumulatívne, pri absencii vzniku škody a príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym postupom a vznikom škody okresný súd správne zamietol návrh žalobcu.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil neunesenie dôkazného bremena zo strany
žalobcu, pokiaľ ide o vznik škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným
postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany žalobcu vo vzťahu k uvedeným podmienkam.Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je

na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej
povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a

existencii príčinnej súvislosti.

Žalobca nepredložil žiadne dôkazy odôvodňujúce výšku majetkovej škody, a to dôvodnosť jeho
pohľadávky vo vzťahu k dlžníkovi a nepreukázal ani skutočnosť, že povinná pohľadávku nezaplatila,
resp. je neschopná ju zaplatiť.

Nedostatok príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou zo strany žalobcu a prípadným nesprávnym
úradným postupom súvisí aj s vyššie odôvodneným oprávnením exekučného súdu preskúmať
materiálnu právoplatnosť exekučného titulu, ktorá vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdneho dvora, pričom táto judikatúra je žalobcovi známa,
pretože sa týka obdobných právnych vecí, v ktorých vystupuje žalobca ako účastník.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení dôkazného
bremena žalobcu a nepreukázania predpokladov pre vznik nároku na majetkovú škodu.

Odvolací sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena

zo strany žalobcu na vznik nároku na nemajetkovú ujmu, vo vzťahu ku ktorej žalobca nepredložil žiadne
dôkazy.

Pokiaľ žalobca predložil návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého vyplynulo, že zadal objednávku
na spracovanie znaleckého posudku, ktorým chce vyčísliť výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe

opísaných skutočností, okresný súd takýto dôkaz správne nepripustil. Bolo povinnosťou žalobcu
predložiť súdu takýto dôkaz už v čase, keď začalo konanie. Vo svojom návrhu žalobca nepreukázal a
ani neuviedol, komu zadal vypracovanie takéhoto znaleckého posudku, v akom časovom horizonte by
mal byť vypracovaný a predložený súdu a teda že jeho tvrdenia o takomto dôkaze nie sú len účelovými
tvrdeniami a že by súd vyčkávaním na takýto dôkaz nespôsobil v konaní ďalšie prieťahy, ktoré žalobca

exekučnému súdu vytýka v obdobných žalobách.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,
prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom

konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil a

z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.