Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/484/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210464
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210464.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 385,- eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
6C/89/2012-49 zo dňa 27.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa domáhal, aby súd
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť mu z titulu náhrady majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu vo výške 385,- eur, odporcovi zároveň náhradu trov konania nepriznal.
Súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Žalobca sa podanou žalobou
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 385,-

eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, v dôsledku rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, doručenej súdu dňa 07.06.2010, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Žalobca
v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal základné atribúty vzniku zodpovednostného
právneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (tvrdeným v
žalobe), ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za

škodu, za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci a zbytočné prieťahy v konaní. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno,
keďže nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu (existenciu prieťahov v exekučnom
konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že exekučný súd konal vo veci
vedenej pod sp. zn. 7Er/634/2010 plynulo a bez zbytočných prieťahov. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súdzistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac

ako 7 mesiacov, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 07.06.2010 a poverenie
bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 09.07.2010. Je potrebné uviesť, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní (rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 16/2002). Vzhľadom na to, že exekučným titulom v uvedenom exekučnom konaní
bol rozhodcovský rozsudok, rozhodovanie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, najmä

z hľadiska posúdenia zákonnosti priznaného plnenia a vykonateľnosti exekučného titulu, si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu. Na uvedenú skutočnosť reagoval zákonodarca aj následnou právnou úpravou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď vylúčil aplikáciu ustanovenia o lehote na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v prípadoch, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Súd mal v konaní preukázané, že doba, uplynutá od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do vydania poverenia na vykonanie exekúcie, zohľadniac najmä

vyššie uvedený charakter exekučného titulu, vzhľadom aj na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu
zákonnosti vedenej exekúcie (keď prílohou žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebol
spis príslušného rozhodcovského súdu, ani zmluva o úvere, ktoré boli následne zabezpečené bola do
spisu až dodatočne), najmä zákonnosti priznaného plnenia a vykonateľnosti exekučného titulu, nie je
takej povahy a rozsahu, aby bolo možné konštatovať žalobcom tvrdené porušenie práva na rozhodnutie

v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalobca taktiež v konaní nepreukázal vznik ani výšku tvrdenej majetkovej škody v sume 125,- eur.
Žalobca nepreukázal vynaloženie sumy 70,- eur na správu vymáhanej pohľadávky, nekonkretizoval,

z čoho uvedená suma pozostáva, kedy a akým spôsobom uvedený náklad vznikol. Rovnako žalobca
netvrdil, ani nepreukázal uvedené skutočnosti vo vzťahu k uplatneným nákladom na udržiavanie a
správu informačného systému vo výške 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií,
poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním, kontrolou stavu konania na exekučnom súde
vo výške 15,- eur. Žalobca neoznačil ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vykonanie uvedených

úkonov preukazoval. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalobca si uplatňuje právo na náhradu
majetkovej škody vo výške 125,- eur paušálne, teda bez akejkoľvek konkretizácie a reálneho vyčíslenia
nákladov v jednotlivých veciach. Taktiež žalobca nepreukázal skutočnosti, tvrdené v žalobe ako dôvody
pre náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 385,- eur. Žalobca nepreukázal, že v dôsledku tvrdeného
nesprávneho postupu exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre

stratu kontaktu s povinným, resp. k insolvencii povinného. Taktiež žalobca netvrdil, ani nepreukázal,
aké konkrétne plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené podnikateľské plány zanikli, kedy, v
akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým spôsobom a kedy došlo k ovplyvneniu jeho ďalších
podnikateľských postupov, v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu exekučného súdu. Pokiaľ ide o
žalovaným uplatnenú námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, pre nedostatok skutkových

tvrdení, uvedených v žalobe, nebolo možné uvedenú námietku premlčania posúdiť. V súlade so zásadou
hospodárnosti konania, prihliadajúc k dôvodom zamietnutia žaloby, súd ďalšie dokazovanie v tomto
smere nevykonával, nakoľko by bolo nadbytočným (keďže aj tak by bolo bez vplyvu na meritórne
rozhodnutie). Pokiaľ žalovaný namietal splnenie povinnosti žalobcu predbežne prerokovať uplatnený
nárok v zmysle § 15 ods. l Zákona o zodpovednosti za škodu, súd považuje za potrebné uviesť, že

žalobca v podanej žalobe tvrdil, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody je založené v spise Okresného súdu Liptovský Mikuláš o náhrady škody a nemajetkovej
ujmy pri výkone exekúcie proti povinnému R.K.. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nespochybnil, že prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku mu boli doručené dňa 23.04.2012, avšak žalobca na výzvu
na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku reagoval len všeobecnou odpoveďou, ktorou

nedoplnil žiadané informácie. Vzhľadom na dátum doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody žalovanému teda ku dňu vyhlásenia rozsudku už uplynula zákonná lehota 6 mesiacov
v zmysle § 16 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Súdprejednalvecvneprítomnostižalovanéhoajehoprávnehozástupcu.Žalobcariadneavčaspožiadal
o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti

žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15
O. s. p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre

a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo

ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu.
Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k

odňatiu jeho možností konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k

podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym
otázkam, čím súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny
založené v exekučnom spise. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie

k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je
potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,

a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej

chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2

O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací

súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnychprocesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Navrhovateľ a jeho zástupca sa pojednávania

nezúčastnili bez toho, že by ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní. Zároveň nepožiadali o
odročenie pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania

zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenie v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.

p., ktoré sa realizuje spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Na pojednávaní
došlo tiež k oboznámeniu vyjadrenia protistrany, ktoré pre jeho doručenie súdu bezprostredne pred
pojednávaním nebolo účelné doručovať navrhovateľovi poštou.

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš

sp. zn. 7Er/634/2010, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Okresný súd si splnil poučovaciu povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď toto poučenie bolo
navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi doručené spolu s predvolaním na prvé pojednávanie.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca, hoci o tejto otázke bolo v čase vykonania pojednávania právoplatne rozhodnuté. Krajský súd
v Žiline uznesením č. k. 7NcC/56/2013-18 zo dňa 30. januára 2013 rozhodol, že zákonná sudkyňa
JUDr. Eva Uličná nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Od vydania tohto
rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonná sudkyňa nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na
nestrannosťzákonnejsudkyneJUDr.EvyUličnej,ktorúmožnopovažovaťzanestrannúzosubjektívneho
aj objektívneho hľadiska.

Zmätočné sú aj odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa tvrdenia, že konečné rozhodnutie vydané

súdom neprichádzalo do úvahy, pretože súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ návrh na prerušenie konania
nepodal, z ktorého dôvodu okresný súd ani o návrhu na prerušenie konania nerozhodoval.

Odvolacienámietkynavrhovateľasanedotýkajúhmotnoprávnychdôvodov,prektoréokresnýsúdžalobu

zamietol.Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní.

Okresný súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný

prípad nevzťahuje. Na základe zisteného skutkového stavu veci správne skutkovo a právne ustálil, že
k prieťahom v danom konaní nedošlo.

Pokiaľ ide o postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia, okresný súd správne aplikoval ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, keď toto ustanovenie bolo doplnené tak, že 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)

(notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených).
Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený (k
tomu došlo až novelou účinnou od 01.06.2011), napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku považovať aj pred účinnosťou novely Exekučného
poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z. Súd vychádza z teleologického výkladu zákona.

Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto
novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými
rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválenýchsarozumejúrozhodcovskérozsudky.
Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zákon
č. 144/2010 Z. z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych

exekučných titulov, ku ktorým rozhodcovský rozsudok patrí. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová
lehota na vydanie poverenia na daný prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom v danom
prípade bol rozhodcovský rozsudok. Do úvahy preto neprichádza vznik nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty.

V súdenej veci bola exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia doručená 07.06.2010, okresný súd
vydal poverenie 09.07.2010 a z hľadiska takéhoto krátkodobého časového horizontu vznik prieťahov v
konaní neprichádza do úvahy.

Okresný súd došiel k vecne správnemu záveru, že nie je splnená základná podmienka zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, a to nesprávny úradný postup. Pokiaľ chýba
nesprávny úradný postup, je bez právneho významu skúmanie ostatných podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Z uvedeného dôvodu nebolo
potrebné vykonať dokazovanie k otázke vzniku škody, nemajetkovej ujmy a prípadnej príčinnej súvislosti

medzi nimi. Na základe uvedeného potom odvolacie námietky navrhovateľa, týkajúce sa vzniku
škody, nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nimi ako predpokladov zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, sú právne irelevantné, pre chýbajúci nesprávny úradný postup ako
základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim

definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazovriadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje

rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú

správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.