Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509212072
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2509212072.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobkyne: R. O., nar. XX. M. XXXX, bytom A.,
D. H. XX, zast. advokátom: JUDr. Peter Kudri, Piešťany, pplk. V. Ábela 29, proti žalovanému: Slovenské
liečebné kúpele Piešťany, a.s., Piešťany, Winterova 29, IČO: 34 144 790, zast. advokátom: JUDr. Roman
Kvasnica, Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 8. augusta 2013 č. k. 10C/67/2009-257,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti dohody o skončení

pracovného pomeru, v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania
vyjmúc povinnosť zaplatenia úroku z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.04.2011 do
zaplatenia a v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške 12.786,01 eur a úrok z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 541,78
eur od 11.04.2011 do zaplatenia m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy

vo výške 12.786,01 eur brutto a úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.04.2011 do
zaplatenia.

V časti o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru ku
dňu 24.09.2009 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 18.09.2009 je neplatná; II/ žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 12.786,01 eur od 13.11.2009 do 31.10.2011

s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 325,07 eur od 11.12.2009 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.01.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne zo sumy 541,78 eur od 11.02.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy
541,78 eur od 11.03.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od
11.04.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.05.2010 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.06.2010 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.07.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania

9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.08.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 541,78 eur od 11.09.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur
od 11.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.11.2010
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.12.2010 do zaplatenia,s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.02.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne zo sumy 541,78 eur od 11.03.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy

541,78 eur od 11.04.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 541,78 eur
od 11.05.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.06.2011
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.07.2011 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.08.2011 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania 9,50 % ročne zo sumy 541,78 eur od 11.09.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50

% ročne zo sumy 541,78 eur od 11.10.2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo
sumy 541,78 eur od 11.11.2011 do zaplatenia, III/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni k
rukám jej právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.751,90 eur a to troch dní
od právoplatnosti rozsudku a IV/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume
866,50 eur na účet Okresného súdu Piešťany a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust. 37 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O. z. (Občianskeho

zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 60 ods. 1,2, § 77, §
79 ods. 1 a 2 účinného k 18.09.2009, § 80, § 134 ods. 1,2,3,4 a 10, § 252q ods. 1 veta druhá Zák.
práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z.; vecne potom tým, že pri analýze slobody vôle žalobkyne dňa 18.09.2009 skúmal slobodu
jej prejavu vôle, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa uzatvorila dohodu podľa pokynov riaditeľov

(Ing. T. B. a Ing. U. G.), ktorú by za normálnych pomerov neuzatvorila, pretože títo ju nútili podpísať
dohodu, s tým, že ak ju nepodpíše, budú volať políciu a riešiť to trestným oznámením. Protiprávnosť
konania žalovaného videl súd prvého stupňa v tom, že zo strany osôb konajúcich v mene žalovaného
absentovali dôkazy a ani nebolo preukázané, že by práve žalobkyňa spôsobila odlišné dávkovanie
kávy a pritom jej hrozili políciou ak dohodu nepodpíše. Kávovar aj s mlynčekom boli voľne dostupné

a žalobkyňa nebola jediná, ktorá s nimi manipulovala, preto ak bol zo strany osôb konajúcich v mene
žalovaného(riaditeľov)vočinejpoužitábezprávnavyhrážka,jepotrebnédohoduoskončenípracovného
pomeru kvalifikovať ako dohodu uzavretú v tiesni a návrh v tomto smere za dôvodný. Žalobkyňa si
uplatnila náhradu mzdy v celkovej sume 12.786,01 eur za obdobie od 13.11.2009 do 31.10.2011 aj
so zákonným úrokom z omeškania v zmysle O. z. z priemerného mesačného zárobku 325,07 eur

od 11.12.2009 a zo sumy 541,78 eur vždy od 11. dňa v mesiaci do zaplatenia, pričom prvýkrát od
11.01.2010 do zaplatenia a poslednýkrát od 11.11.2011 do zaplatenia. Prvostupňový súd pri výpočte
priemerného hodinového zárobku žalobkyne vychádzal taktiež z jej mzdových listov za roky 2009-2012,
1-5/2013 použijúc ustanovenie § 134 Zákonníka práce účinné do 31.08.2011. Priemerný hodinový
zárobok žalobkyne v sume 3,1151 eur súd zistil tak, že jej zúčtovanú mzdu na výplatu v rozhodujúcom

období (v 4/2009:530,23 eur + 5/2009:491,61 eur + v 6/2009:498,31 eur = 1.520,15 eur)
vydelil počtom odpracovaných hodín (v 4/2009:160 hodín + v 5/2009:152 hodín + 6/2009:176 eur). T.j.
výpočet: 1.520,15 eur : 488 hod = 3,1150614 eur, po zaokrúhlení 3,1151 eur. Numerickým výpočtom
zistil, že priemerný mesačný zárobok žalobkyne za november 2009 (12 pracovných dní z 20 ) je vo
výške 325,07 eur a za obdobie december 2009 až november 2011 je mesačne v sume 541,78 eur.

Vychádzal z počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac pri 8 hodinovom
pracovnom dni: 173,92 hodín. Keďže rok predstavuje 365,25 dňa, počet týždňov v roku 365,25 dňa
vydelil 7 dňami v týždni a dostal 52,18 týždňov v roku. Následne počet týždňov v mesiaci 4,348 dostal
tak, keď vydelil 52,18: 12 mesiacov v roku. Pri 5-dňovom pracovnom týždni vypočítal na mesiac 21,74
pracovných dní (4,348 x 5 dní). Vychádzala z 8 hodinového pracovného dňa pri učení priemerného

počtu pracovných dní v mesiaci a zistila, že je to 173,92 hodín v mesiaci (21,74 x 8). Teda priemerný
mesačný zárobok dostal vynásobením súm 3,1151 eur a 173,92 hod. (3,1151 x 173,92 = 541,78 eur).
Súd sa so spôsobom výpočtu a výsledkom výpočtov priemerného mesačného zárobku navrhovateľky
stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvádzané výpočty súd dospel k záveru, že žalobkyňa si uplatnila za
obdobie od 13.11.2009 do 31.10.2011 náhradu mzdy v správnej výške 12.786,01 eur (325,07 eur +

541,78 eur x 23 mesiacov). Žalobkyňa si správne uplatnila náhradu brutto mzdy, lebo v zmysle § 13
ods. 4 písm. h) zákona č. 459/2005 Z. z. a § 138 ods. 2 zákona č. 513/2006 Z. z. sa do vymeriavacích
základov pre výpočet odvodov nezapočítavajú plnenia poskytnuté po skončení pracovného pomeru (t.
j. poistné na zdravotné a sociálne poistenie sa pri výplate minulých miezd a náhrad miezd nezráža
a neodvádza). (Rozsudok OS Poprad sp. zn. 8C/97/2006). Dôležitým faktorom, z ktorého súd prvého

stupňa vychádzal bolo i to, že žalobkyňa je v súčasnosti zamestnaná u iného zamestnávateľa a netrvá,
aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Pôvodne listom doručeným žalovanému dňa 13.11.2009
oznamovala, že trvá, aby ju naďalej zamestnával. Analogicky z toho vyplýva, že pokiaľ by doposiaľ trvala
na práci u žalovaného a súd kvalifikoval dohodu o skončení pracovného pomeru za neplatnú, patrilaby jej náhrady mzdy za obdobie od 13.11.2009 do dňa riadneho nástupu zamestnania (ak by odporca
neaplikoval § 79 ods. 2 ZP). Napriek tomu, že v súčasnosti netrvá na zamestnaní u žalovaného,
domáha sa náhrady mzdy za obdobie 24 mesiacov z dôvodu istej satisfakcie, keďže bola bezprávnou

vyhrážkou primätá v roku 2009 k podpísaniu dohody v tom čase pracujúc u odporcu už cca 29 rokov
a v súčasnosti má nižší príjem, než mala u žalovaného. Žalovaný žiadal znížiť výšku náhrady mzdy,
ktorú by mal žalobkyni vyplatiť v prípade vyhodnotenia dohody za neplatnú a odvolával na §
79 ods. 2 Zákonníka práce v zmysle jeho zmien v jednotlivých obdobiach. Súd prvého stupňa aplikoval
§ 79 ods. 1 Zák. práce účinný ku dňu uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru

(18.09.2009) odvolávajúc sa na intertemporálne ustanovenie § 252g ods. 1 Zákonníka práce a
zároveň sa vyporiadal so žiadosťou žalovaného, keď pri svojom rozhodovaní prihliadal najmä na to, či
žalobkyňa bola v tomto čase zamestnaná u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonávala a
aký zárobok dosiahla, dôvody, pre ktoré nemohla ostať u žalovaného pracovať, pričom dospel k záveru,
že žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru na základe bezprávnej vyhrážky a
následne i písomne oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá, aby ju naďalej zamestnával. I

napriek tomu nebola vyzvaná k nástupu do práce. Od 01.10.2009 sa žalobkyňa zamestnala v riadnom
pracovnompomereuinéhozamestnávateľa,opäťakočašníčka,kdebolozmzdovýchlistovpreukázané,
že u nového zamestnávateľa Vojenské zdravotnícke zariadenie, a.s. dosahuje nižší mesačný príjem (za
10-12/2009 spolu 1.089,03 eur; v roku 2010 spolu 4.877 eur; v roku 2011 spolu 5.058,24 eur; v roku
2012 spolu 5.093,44 eur; za 1-5/2013 spolu 1.839,03 eur) než aká je vypočítaná jej priemerná mesačná

mzda za rozhodné obdobie u žalovaného (541,78 eur). Nemôže byť na ťarchu žalobkyne nepriznať, či
znížiť jej žalovanú náhradu mzdy z dôvodu, že sa jej podarilo už od 01.10.2009 zamestnať
sa. Taktiež prihliadal v prospech na to, že nežiadala náhradu mzdy za celé obdobie od 13.11.2009 do
právoplatnosti rozsudku v merite veci, ale len za 24 mesiacov. Prihliadol aj na to, že má v súčasnosti
nižší príjem, čo sa jej odrazí v budúcnosti pri výpočte starobného dôchodku. Na základe uvedených

skutočností považoval súd prvého stupňa žiadosť žalovaného v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce za
nedôvodnú a naopak dostatočným zadosťučinením priznať žalobkyni náhradu mzdy v celkovej
sume 12.786,01 eur za celých 24 mesiacov, keď za obdobie od 13.11.2009 do 11.11.2011 nebola
žalobkyňa práceneschopná. Žalovaný žalobkyňu nezamestnal ani napriek jej vyjadreniu, aby ju naďalej
zamestnával sa dostal do omeškania s výplatou mesačnej mzdy dňa 13.11.2009 a od tohto dátumu

priznal žalobkyni úrok z omeškania v zákonnom uplatnenej výške v zmysle Občianskeho zákonníka a
to od 13.11.2009 do zaplatenia zo sumy 325,07 eur ako priemernej mesačnej mzdy za 12 dní novembra
2009 a zo sumy 541,78 eur ako priemernej mesačnej mzdy od 11. decembra a od ďalšieho každého
jedenásteho dňa ďalšieho mesiaca vždy do zaplatenia a to vždy. Nepripustil vykonanie dokazovania
navrhnutéhoprávnymzástupcomžalovanéhoatovzájomnúkonfrontáciuniektorýchsvedkov,čisvedkov

a žalobkyne z dôvodu, že i vzhľadom na opakovaný výsluch svedka N. S. a vypočutí nového žalovaným
navrhnutého svedka O. G. mal dostatočne preukázaný skutkový stav a už by išlo len o nehospodárne a
zbytočne predlžovania súdneho konanie. V zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. a vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v
znení neskorších predpisov priznal vo veci úspešnej žalobkyni voči žalovanému náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 5.751,90 eur vrátane 20% DPH. Taktiež uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny

poplatok z predmetu konania, lebo nebol úspešný v konaní a žalobkyňa je v zmysle § 4 ods. 2 písm.
d) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov oslobodená od poplatku. Predmetom
konania bolo určenie neplatnosti právneho úkonu, za čo súd vyrubil súdny poplatok v zmysle položky 1
písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov v sume 99,50 eur a náhrady mzdy vo výške 12.786,01
eur, za čo súd vyrubil súdny poplatok v zmysle položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov vo

výške 767 eur (6 % z 12.786,01 = 767,16, zaokrúhlene 767 eur). Spolu predstavuje súdny
poplatok sumu 866,50 eur.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie v zmysle § 205 ods. 2 O. s. p. odôvodnil tým, že súd prvého

stupňa I/ neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), II/ dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a III/ jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Prvostupňový súd
nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktorých vykonanie navrhol podaním zo dňa 24.05.2013 a to konkrétne:

konfrontáciu svedkov Ing. T. B. a N. S., svedka Ing. T. B. a žalobkyne, svedkov Ing. U. G. a N. S., svedka
Ing. U. G. a žalobkyne, svedkov Ing. U. G. a M. O., svedkov Ing. U. G. a O. N., svedkov Ing. T. B. a
M. O., a svedkov Ing. T. B. a O. N., čím neúplne zistil skutkový stav. Dokazovanie v uvedenom smere
navrhol preto, aby bolo preukázané, že voči žalobkyni nebola použitá bezprávna vyhrážka v súvislostis uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru, a to odstránením rozporov medzi jednotlivými
výpoveďami svedkov, resp. medzi výpoveďami svedkov a žalobkyňou. Súd prvého stupňa taktiež dospel
na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam v tom, že Ing. T. B. a Ing. U.

G. mali pri rozhovore so žalobkyňou uviesť, že ak dohodu o skončení nepodpíše, budú volať políciu, keď
vyhodnotil výpovede svedkov v prospech žalobkyne ako pravdivé a svedecké výpovede v prospech Ing.
T.B.aIng.U.G.akonepravdivé.Khodnoteniudôkazov,výpovedesvedkovIng.T.B.aIng.U.spôsobom,
akým to vykonal súd prvého ,,budú svoje tvrdenia popierať, ale ničím nepreukázali, že by to nepovedali“
uviedol, že v rámci dokazovania je v zásade možné preukazovať len pozitívne tvrdenia a to, že sa niečo

stalo a nie, že sa niečo nestalo (nepovedalo). Vykonané dokazovanie v tomto smere umožňuje aj opačnú
úvahu pri hodnotení dôkazov, pretože je pochopiteľné, že žalobkyňa a jej priatelia a spolupracovníci,
resp. priatelia a spolupracovníci manželky právneho zástupcu žalobkyne budú potvrdzovať žalobkyňou
prednášané tvrdenia. Súdom prvého stupňa bola vec aj nesprávne právne posúdená, keď žalobkyni
priznal náhradu hrubej mzdy, avšak zamestnávateľ má povinnosť reálne vyplatiť svojmu zamestnancovi
len časť mzdy (po zrazení preddavkov na daň z príjmu, súm poistného a príspevkov, ktoré je povinný

platiť zamestnanec). Uvedené vyplýva aj z ust. § 145 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších zmien a doplnení, ako aj ust. § 35 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o
dani z príjmov v znení neskorších zmien a doplnení, t.j. žalobkyňa môže mať nárok len na vyplatenie
čistej náhrady mzdy, pretože sumy hrubej náhrady mzdy, ktoré v prípade povinnosti zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy, žalobkyni zaplatiť nemôže, ale musí časť z nich zaplatiť sociálnej poisťovni, príslušnej

zdravotnej poisťovni, resp. daňovému úradu. Pri sumách prevyšujúcich čistú náhradu mzdy vo vzťahu k
žalobkyni nemôže byť v omeškaní, pretože nikdy nemal povinnosť jej ich zaplatiť. Možnosť priznávania
čistej mzdy v rámci súdneho konania vyplýva i zo stanoviska senátu NS ČSSR k zaisteniu jednotného
výkladu zákona, Sc 3/82 z 26.04.1983 (R 28/1983). Ak prvostupňový súd v tomto smere odôvodnil svoj
právny názor ust. § 13 ods. 4 písm. h/ zákona č. 459/2005 a ust. § 138 ods.2 zákona č. 513/2006 Z.z.,

podľa ktorých sa do vymeriavacích základov pre výpočet odvodov nezapočítavajú plnenia poskytnuté
po skončení pracovného pomeru, je jeho rozhodnutie zmätočné, pretože vychádza z dvoch vzájomne
sa vylučujúcich právnych záverov, a to, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania nebol ukončený
dohodou a zároveň, že náhrada mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zák. práce je poskytovaná po skončení
pracovného pomeru. Taktiež bolo potrebné na vec aplikovať ust. § 79 ods. 2 Zák. práce a nepriznať

náhradu mzdy presahujúcej 12 mesiacov, resp. ju primerane znížiť, keď nezohľadnil, že žalobkyňa je
od 01.10.2009 zamestnaná u iného zamestnávateľa, kde dosahuje príjmy z tohto zamestnania. Aj pri
rozhodnutí o trovách konania vychádzal prvostupňový súd z nesprávneho právneho posúdenia, pretože
aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.z. napriek tomu, že žalobkyňa nemala plný úspech, keď predmetom
konania boli 3 návrhy (žalobné nároky) žalobkyne a to: I/ na určenie neplatnosti dohody o skončení

pracovného pomeru zo dňa 18.09.2009, ktorej bola žalobkyňa úspešná v celom rozsahu, II/ na určenie,
že jej pracovný pomer u žalovaného trvá, v ktorej bol návrh vzatý späť a konanie v tejto časti zastavené
uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 08.08.2013, keď z procesného hľadiska zavinenie zastavenia
spôsobila žalobkyňa a III/ na zaplatenie náhrady mzdy od 25.09.2009 do času, keď jej žalovaný umožní
pokračovať v práci, v ktorej vzhľadom k výroku prvostupňového rozsudku nebola plne úspešná, keď

náhradu mzdy jej priznal až od 13.11.2009 a len do 31.10.2011, keď v prevyšujúcej časti vzala v tomto
smere žalobu späť.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi ako vecne správny
a zároveň priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania celú vec a to podľa § 214
ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov,
vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol vec na

pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní
odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného
s výnimkou dôvodnosti námietky priznaním žalobkyni úroku z omeškania vo výške 9,25 % p. a. zo
sumy 541,78 eur od 11.04.2011 do zaplatenia a dôvodnosti námietky priznaním žalobkyni náhrady trov
konania, ktorá mala vo veci plný úspech nie je možné priznať vecný úspech.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa základnú otázku sporu, a to určenie neplatnosti dohody o
skončení pracovného pomeru vzhľadom k jeho skutkovým zisteniam, ku ktorým sa dopracoval jednak
na základe svojich priamych poznatkov, ako aj poznatkov získaných na základe dokazovania, vyriešilsprávne.Dôkazyhodnotilpodľasvojejúvahy,keďpritomprihliadolnavšetko,čovyšlozakonanianajavo,
pričom nebolo vôbec relevantné, či osoby konajúce v mene žalovaného, ktoré sa angažovali vo vzťahu
k dohode o skončení pracovného pomeru vyriekli, resp. nevyriekli slová o volaní polície, ak sa dohoda

nepodpíše, ale podstatné je to, že konanie uvedených osôb v kontexte udalostí, ktoré sa v období
uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru udiali, jednoznačne preukazujú, že v čase, kedy došlo
k vzniku dvojstranného právneho úkonu, t.j. dohody o skončení pracovného pomeru, konala žalobkyňa
pod psychickým tlakom, t.j. jej vôľa nebola slobodná (ona v skutočnosti nechcela ukončiť pracovný
pomer u žalovaného, kde pracovala 29 rokov), nakoľko bola ovplyvnená bezprávnou vyhrážkou osôb

konajúcich v mene žalovaného (možnosť trestnoprávneho postihu), ktoré nemali v tom
čase reálne preukázané, že by sa bola bývala dopustila protiprávneho konania v súvislosti s tým, že
kontrola vykonaná zamestnávateľom dňa 03.09.2009 zistila na prevádzke ,,kaviareň BEP“ nezrovnalosti
v gramáži kávy. Taktiež bolo preukázané, že žalovaný sa obdobným spôsobom pokúšal uzavrieť dohody
o skončení pracovného pomeru po vykonaní kontroly dňa 03.09.2009 na prevádzke ,,kaviareň BEP“ aj s
inými zamestnancami, ktorí však odmietli takúto dohodu podpísať. Pokiaľ súd prvého stupňa nevykonal

žalovaným navrhnuté dôkazy a dôkazy, ktoré v konaní vykonal vyhodnotil aj bez žalovaným navrhnutých
dôkazov, nedopustil sa žiadneho procesného pochybenia, pretože to, aké dôkazy je potrebné vykonať
na to, aby mohol vo veci rozhodnúť, je len v jeho kompetencii a nevykonanie dôkazov navrhovaných
žalovaným nemohlo nič zmeniť na súdom prvého stupňa zistenom skutkovom stave veci, ktorý po jeho
právnom posúdení odôvodňoval deklarovanie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru.

Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvého stupňa vo veci
preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k určeniu neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil a to vrátane odvolacími
námietkami žalovaného nenapadnuteľnými časťami rozhodnutia súdu prvého stupňa o uložení mu

povinnosti zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vyjmúc povinnosť zaplatenia úroku z omeškania 9,25 %
ročne zo sumy 541,78 eur od 11.04.2011 do zaplatenia a uložení mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Odvolateľom namietaná neaplikácia ust. § 79 ods. 2 Zák. práce, t. j., že prvostupňový súd mal nepriznať
náhradu mzdy presahujúcej 12 mesiacov, resp. ju primerane znížiť, nebola na mieste, pretože súd

prvého stupňa jednoznačne nevzhliadol žiadne výnimočné kritéria pre nepriznanie náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 12 mesiacov, na ktoré by bolo možné aplikovať citované ustanovenie zákona,
naopak zdôvodnil výnimočnosť kritérií, pre ktoré bolo na mieste, priznať náhradu v rozsahu 24 mesiacov.

K otázke priznania náhrady mzdy v ,,hrubom“ alebo ,,čistom“ je potrebné uviesť, že táto bola súdom

prvého stupňa priznaná správne ,,v hrubom“ aj, keď z iných dôvodov, keďže je na žalovanom
(zamestnávateľovi), aby po nadobudnutí právoplatnosti výroku o povinnosti zaplatenia náhrady mzdy
zaplatil žalobkyni sumu po zrážke dane zo mzdy a príslušných odvodov, ak je potrebné
podľa príslušných právnych predpisov tieto zo mzdy zraziť. Je tomu tak preto, že v zmysle ust. § 134
ods.1 Zák. práce sa pri výpočte priemerného zárobku vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu

v rozhodujúcom období a zamestnávateľovi vyplývajú z noriem verejného práva odvodové povinnosti
tak vo vzťahu k dani z príjmu, ako aj ďalším odvodovým povinnostiam, ktoré má povinnosť zraziť zo
mzdy zamestnanca a tomuto zaplatiť mzdu ,,už očistenú“ od dane zo mzdy a príslušných odvodov.
Nedostatkom rozhodnutia súdu prvého stupňa v tomto smere bolo však to, že vo výroku absentuje
vyjadrenie toho, že má byť žalobkyni vyplatená náhrada mzdy brutto, pretože by zamestnávateľ nemohol

ponadobudnutíprávoplatnostivýrokuopovinnostizaplatenianáhradymzdyvsume12.786,01eurztejto
zraziť daň zo mzdy a príslušné odvody, keďže by musel rešpektovať povinnosť uloženú mu rozsudkom
súdu prvého stupňa a zaplatiť ju v tam uvedenej sume, keďže právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
súdu je záväzné, nezmeniteľné (v rámci riadneho opravného konania) a vynútiteľné, t.j. v konečnom
dôsledku exekučným titulom, ktorý už exekučný súd nemôže preskúmavať, resp. modifikovať, preto

odvolací súd podľa § 220 O. s. p. v takejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil (druhá
veta výroku rozsudku odvolacieho súdu), pri zachovaní spôsobu rozhodnutia a teda faktickom potvrdení
rozsudku aj v takejto časti.

Čo sa týkalo namietanej výšky úroku z omeškania 9,25 % zo sumy 541,78 eur od 11.04.2011 do

zaplatenia je treba uviesť, že tu prvostupňový súd nerozhodol správne a treba tak dať za pravdu
odvolateľovi, pretože podľa § 3 ods. 1 Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 7/1995 Z.z., je výška
úrokovzomeškaniao8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom výška úrokovejsadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania, t.j. 11.04.2011 bola 1 % p. a. čo je
spolu 9 % p. a., preto odvolací súd podľa § 220 O. s. p. v takejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil (druhá veta výroku rozsudku odvolacieho súdu).

V odvolateľom napadnutej časti trov konania dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok v takejto časti
nemožno považovať za správny a to najmä pre absenciu odôvodnenia rozhodnutia v tomto smere a
jeho posúdenie po právnej stránke, keď súd prvého stupňa aplikoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p., avšak
už neodôvodnil (t.j. zásah do tej zložky práva na spravodlivé súdne konanie, ktorou je právo účastníka

na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie) prečo ho aplikoval, keď len citoval v odôvodnení rozsudku
ust. § 142 ods. 1 O. s. p., t.j. priznanie náhrady trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva tomu, kto mal vo veci úspech (žalobkyňa) proti tomu, ktorý vo veci úspech nemal, čo však
nebolo v súlade s priebehom konania, keďže minimálne v časti, ktorej žalobkyňa obmedzila predmet
konania (vzala časť žalobného nároku späť) mal aplikovať ust. § 146 ods. 1 ak neboli splnené podmienky
aplikácie ust. § 146 ods. 2 O. s. p., preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po
tomtorozhodnutíodvolaciehosúdurozhodnúťažporiadnomzváženívšetkýchdoúvahyprichádzajúcich

možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.