Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/343/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2605212677
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Biedniková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2605212677.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: S. R., nar. X.X.XXXX, naposledy J. č. XXXX/XX, U.,
zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom: L. R., nar. XX.X.XXXX, bytom J. č. X, U., o vymoženie
5015,77 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: Mgr. Ing. Ivan Šteiner,

so sídlom Lipová č. 7, Nové Mesto nad Váhom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Senica č. k. 2Er/2189/2008-21 zo dňa 15. decembra 2011 a o návrhu oprávneného na prerušenie
konania, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Skalica (ďalej len „súd prvého stupňa“) vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu

exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi trovy doterajšej exekúcie vo výške 125,65 Eur. Svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 22 ods. 2, § 23, § 39 § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, §
41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku, článkom 3 ods. 1 a ods. 3, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ako aj ustanoveniami § 14, ods. 1, 2
a § 15 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. V znení

účinnom do 30.4.2008 (ďalej len „vyhláška“).

Predmetná exekúcia prebiehala na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice, ktorú vydala notárka
JUDr. Ondreja Ďuriača so sídlom v Bratislave, č. k. N 3387/2005, NZ 31822/2005, zo
dňa 12.9.2004. Súd prvého stupňa po preskúmaní súdneho spisu zistil nasledovné skutočnosti. V
predmetnej veci sa exekúcia vykonáva na základe notárskej zápisnice o uznaní záväzku povinného,

ktorý za povinného uznal Mgr. Tomáš Kušnír, osoba vopred určená v štandardnej formulárovej zmluve
o úvere č. 2440267 uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 24.2.2005.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v exekúcii sa vymáha plnenie, ktoré vyplýva zo spotrebiteľskej
zmluvy uzatváranej v množstve prípadov v štandardnej forme a na predtlačenom formulári. Exekučným
titulom je notárska zápisnica spísaná na základe splnomocnenia uvedeného v spotrebiteľskej zmluve

obsiahnutého na vopred predtlačenom formulári. Toto splnomocnenie si povinný osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie a ostatnými štandardnými podmienkami. Povinný mohol lenzmluvu odmietnuť ako celok alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda ja predmetnému
splnomocneniu, ktoré bolo paušálnym spôsobom zakotvené v zmluve ešte pred jej vznikom. Notárska
zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré si povinný sám nevyjednal, splnomocnenie na

konkrétnu osobu bolo zakotvené už v predtlačenej zmluve a povinný nemal možnosť túto skutočnosť
zmeniť alebo ovplyvniť. Jej podpisom sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť
týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Táto zmluvná podmienka je neprijateľná, nakoľko
jej podpisom si spotrebiteľ zásadným spôsobom zhoršuje svoje zmluvné postavenie. Dôsledkom je
nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného bez

možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa. Spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvniť ani obsah notárskej zápisnice. V zmysle § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka
neplatná a z toho dôvodu notárska zápisnica spísaná na základe zmluvy o úvere, ktorá obsahovala
neprijateľné podmienky, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Z vyššie uvedených dôvodov preto
súd prvého stupňa v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Súd prvého
stupňa zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný súdnemu exekútorvi zaplatiť trovy exekúcie vo výške

125,65 Eur.

Oprávnený sa podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V podrobných dôvodoch odvolania okrem iného namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods.2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „ OSP“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
( ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. e) OSP), ďalej preto, že súd svojim postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom( ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm.

d) OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci( ust. §
205 ods. 2 písm. f) OSP). Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o
notároch a notárskej činnosti, pričom ak všeobecný súd koná v pozícii exekučného súdu tak, že sám

vykoná činnosť smerujúcu k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá
mu neprináleží. Exekučný súd totiž nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice,
ktorá je exekučným titulom. Ďalej uviedol, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkovnotárskehoúkonuúplneignorovalvšetkyprocesnézásadysúdnehorozhodovaniavprávnom

štáte spojené s exekučnou vecou ( princíp legality, zákaz diskriminácie, právo na súdnu ochranu, princíp
rovnosti zbraní atď). Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie, dôsledne teda nezisťoval skutkový stav
veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá
spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. V závere odvolania, po podrobnom prieskume exekučného
titulu ako i udeleného plnomocenstva uviedol, že súd môže podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku

vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. §41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä

právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné
užívanie majetku). Vzhľadom na tieto a ostatné veľmi podrobné dôvody odvolania považuje oprávnený
rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie za nezákonné a preto žiada, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený
doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu

v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z
konkrétnehorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRvobdobnejvecitotižvyplýva,žepodstatoupreskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu ( teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku-materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný

súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva , pretože je to nad
rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej
vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnice, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných

prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či
výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol natretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený,
a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu,
kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a

chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného
plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ
kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol , že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ
pramení z právnej úpravy , ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve
Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách . Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ.S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru

zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými

súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať
súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený

doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU,
pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je

porušenie základných práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci
totiž vyplýva, že podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej
stránky tohto exekučného titulu ( teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice
v zmysle § 47 Notárskeho poriadku - materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku a jej vykonateľnosť je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom

žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva , pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, pričom súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo
v zákone výslovne uvedené. Ďalej vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice

zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnice, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého
bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným
dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli
žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol natretiu osobuoprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie
je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu
oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil

názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním
udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b)
OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ
pramení z právnej úpravy , ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve
Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ.S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať

súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľnázmluvnápodmienka“vkontexteSmernicerady93/13/EHS.Spoukazomnauvedenépotom
oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
rozhodol nasledovne:
„ Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku - odvolanie proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podľa
§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212

OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie
súdu prvého stupňa vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie zistil v potrebnom

rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z
dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd
považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné :

Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, vyplýva, že je v nej obsiahnuté
vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý bol
splnomocnený povinným v zmluve o úvere medzi dlžníkom a veriteľom. Z notárskej zápisnici vyplýva,
že veriteľ, koná ma základe splnomocnenia povinnej osoby tvoriaceho súčasť tejto notárskej zápisnice
v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému, ktorý mu vyplýva z úverovej zmluvy,

ktorú s oprávneným podpísal dňa 23.6.2004, číslo zmluvy 150037. Dňa 9.7.2005 dlžník (povinný) vo
forme notárskej zápisneice, zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, vyhlásil, že uznáva dlh voči veriteľovi
(oprávnenému) v celkovej výške 25.842,-Sk v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky, dlh splatí
do 10.8.2005, a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63
Exekučného poriadku alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 OSP, s tým aby táto notárska
zápisnica bola použitá ako exekučný titul. Dlžná suma 15.440, - Sk pozostáva z istiny nesplateného

úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Z tejto sumy
úver a poplatok predstavujú sumu 20.160,- Sk, pričom táto suma sa úročí úrokom z omeškania vo výške
0,25% denne od 20.5.2005 do zaplatenia.

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese

uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného
mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter
zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení
záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho
vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas
plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí.

Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou
určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či
právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej

obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny
charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon
rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby
bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým
súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným

zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.
Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti
ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že
notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.

Zo zmluvy o úvere zo dňa 23.6.2004 medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva, že priamo v tejto zmluve, ktorá
má charakter formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým
dlžník splnomocňuje Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta so sídlom Údernícka 5, Bratislava aby v jeho
mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia,

resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade
čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe
plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného (veriteľa
v danom zmluvnom vzťahu) je zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávneným ako
zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy,
a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v

exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov.

Je zrejmé, že oprávnený uviedol advokáta Mgr. Tomáša Kušnír ako zástupcu povinného do zmluvy
za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko
pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami,
povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá

je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými
mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš
Kušnírbolzaobdobnésprávaniezostranystavovskejkomorydisciplinárnepotrestaný-bolomuuložené
verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky
(21Cdo 267/2000 z 10. 10. 2000).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený

namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli
exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica
spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania
je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu

(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má
alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania.

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri

spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok, resp. ďalších náležitostí predmetnej notárskej zápisnice.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre
účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a
že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada
kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania

ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku.
Hoci ale prvostupňový súd tieto práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala
napokon za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) apreto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom
predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo napokon tomuto právu
účastníka občianskeho súdneho konania urobená zadosť. V tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že

prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných dôkazov,
ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o ktorých mal
nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že

oprávneného zaviazal s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia §
14 ods. 1 a 2, § 15 a § 22 vyhlášky, aby súdnemu exekútorovi uhradil náhradu trov konania v celkovej
sume 125,65 Eur; pričom súdny exekútor si uplatnil trovy exekučného konania vo výške 125,65 Eur.
Predmetné trovy si súdny exekútor vyčíslil nasledovne:
1) v zmysle § 14 ods. 2 vyhlášky - žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 0,30 hod.,
upovedomenie o začatí exekúcie 0,30 hod., výzva na vyhlásenie majetku - FO 0,30 hod., výzva na

splátky 0,30 hod., súčinosť SP -FO zo dňa 21.12.2005 0,30 hod., súčinnosť ODI 0,30 hod., súčinnosť
MsÚ - Holíč 0,30 hod., súčinnosť Daňový úrad 0,30 hod., súčinnosť SP -FO zo dňa 15.08.2006 0,30
hod., súčinnosť SP -FO zo dňa 24.05.2007 0,30 hod., súčinnosť SP -FO zo dňa 15.04.2008 0,30 hod.,
súčinnosť SP -FO zo dňa 29.04.2009 0,30 hod., návrh na zastavenie exekúcie 0,30 hod., predloženie
špecifikácie 0,30 hod., oznámenie 5 x 0,30 hod., vyúčtovanie trov 0,30 hod., vrátenie poverenia

0,30 hod. Súdny exekútor vyčíslil odmenu za tieto úkony v sume 140,44 €. Súd nepriznal súdnemu
exekútorovi odmenu za úkony: návrh na zastavenie exekúcie 0,30 hod., predloženie špecifikácie 0,30
hod., oznámenie 5 x 0,30 hod., vyúčtovanie trov 0,30 hod., vrátenie poverenia 0,30 hod., nakoľko sa
nejedná o úkony účelne vynaložené na exekúciu. Pri výpočte odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a
ods. 2 vyhlášky súd prvého stupňa správne zohľadnil počet účelne vynaložených hodín na exekúciu

a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne
potrebný na ich vykonanie, a preto súd sčítal čas účelne strávený pri jednotlivých úkonoch a priznal
odmenu exekútorovi za 6 začatých hodín exekúcie t.j. 6 x 6,64 Eur = 39,84 Eur
2) v zmysle § 14 ods. 3 a § 15 vyhlášky - získanie poverenia na vykonanie exekúcie 3,32 €, doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie povinný a oprávnený 2 x 3,32 Eur, zisťovanie bydliska povinného 3,32

Eur zisťovanie účtu povinného 7 x 3,32 Eur, zisťovanie majetku povinného 2 x 3,32 Eur, zisťovanie
platiteľa mzdy povinného 5 x 3,32 Eur. Súdny exekútor vyčíslil odmenu za tieto úkony v sume 59,76 Eur.
Súd prvého stupňa postupoval správne keď nepriznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za 1 úkon
a to za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko podľa § 15 ods. 1 písm. b) vyhlášky patrí
exekútoroviodmenalen3,32eurazakaždýúkon,bezohľadunatokoľkoupovedomeníozačatíexekúcie

alebo koľkým subjektom bolo upovedomenie o začatí exekúcie doručované. Nakoľko súdny exekútor
je platcom daň z pridanej hodnoty súd prvého stupňa postupoval správne keď súdnemu exekútorovi
priznal z odmeny DPH vo výške 19 %, t.j. 18,29 Eur.
4) v zmysle § 22 vyhlášky - súdny exekútor si uplatnil náhradu hotových výdavkov a to:
a) poštovné v sume 16,48 Eur. Súd prvého stupňa postupoval správne keď priznal súdnemu exekútorovi

náhradu výdavkov na poštovné v sume 11,08 Eur, nakoľko poštovné za položky: oznámenie, oznámenie
o ukončení ex. konania 4x nebolo zo spisu preukázané a taktiež súd prvého stupňa nepriznal poštovné
ani za vrátenie poverenia, nakoľko k takémuto úkonu ešte neprišlo.
b) bankový poplatok - SLSP 0,13 Eur, súd prvého stupňa postupoval správne keď túto náhradu
nepriznal, nakoľko nebol zo spisu preukázaný.

c) použitý papier, toner, obálky, spisový obal, manipulácia so spisom, internet, v sume 23,52 Eur.
Túto náhradu súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi správne nepriznal, nakoľko takáto náhrada
nevyplýva z vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z., netvorí hotové výdavky účelne vynaložené v súvislosti s
vykonávaním exekučnej činnosti podľa § 22 ods. 1 tejto vyhlášky a nie je ani úkonom exekučnej činnosti
podľa § 15 ods. 1 tejto vyhlášky. Čo sa týka položky internet táto nebola súdu preukázané.

Odvolací súd je toho názoru Súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi priznal
náhradu trov konania v sume 125,65 Eur.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil.Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom

takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania

vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam

ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinujepo stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom
prípade advokát ( resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru
v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu (tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) . Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém

ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo

strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle

práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny

súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilýuskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte

clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods.
1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní
bola úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.