Rozsudok Judgement was issued on Monday, March 3, 2014

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 5C/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613205401
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Juraj Lukáč

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2014:5613205401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudcom Mgr. Jurajom Lukáčom v právnej veci žalobcu: P. A., nar.

XX. XX. XXXX, bytom v B. XX, právne zastúpeného: JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, advokátkou
so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13, proti žalovanému: Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 54,63 eur, a to v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou, doručenou súdu dňa 22. 05. 2013, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
voči žalovanému náhradu škody vo výške 19.158,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
300.000,- eur, zaplatenia príslušenstva v sume 2.143,62 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresný úrad vyšetrovania Liptovský Mikuláš ČVS: OUV -
401/2001 zo dňa 30. 01. 2002 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/18/2011 zo dňa 18. 04. 2012 súd žalobcu

oslobodil podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 02. 10.
2012, č. konania 1To/59/2012 - 547 podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku zrušil rozsudok
Okresného súdu zo dňa 18. 04. 2012 a žalobcu podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodil
spod žaloby. Žalobca bol uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 31. 01. 2002, sp. zn.
Tp/5/2002 vzatý do väzby so začiatkom plynutia väzby 29. 01. 2002 o 09.00 hod. Z väzby bol prepustený
dňa 28. 02. 2006. S poukazom na právoplatný oslobodzujúci rozsudok je nezákonným rozhodnutím,
ktorý zakladá nárok na náhradu škody uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca proti nezákonnému

rozhodnutiu podal sťažnosť a tak splnil podmienku stanovenú § 3 Zákona č. 58/1969 Zb. V priamej a
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím ako následok vznikla žalobcovi škoda, ktorú špecifikoval
nasledovne: 1. ušlá mzda počas väzby 9.241,- eur, náklady na obhajcu 1.083,37 eur, škoda z titulu
znehodnotenia zaistených osobných motorových vozidiel v čase trestného konania Mitsubishi Pajero
8.048,- eur a Mercedes Benz 786,- eur, náhrada škody spolu 19.158,37 eur; 2. príslušenstvo - trovy
právnehozastúpeniapripredbežnomprerokovanínárokužalobcuonáhraduškodyvsume2.143,44eur.
V trestnom konaní vedenom proti žalobcovi ho obhajovala zvolená obhajkyňa, ktorá vyúčtovala úkony

právnej služby na sumu 1.083,37 eur, vyúčtované trovy žalobca uhradil. Žalobca na výzvu vyšetrovateľa
v jeho trestnej veci vydal dobrovoľne dňa 29. 01. 2002 vyšetrovateľovi veci dôležité pre trestné konanie,
osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby a značky Mitsubishi Pajero
2,5 TDI. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. 2T/18/2011 súdžalobcovi vrátil špecifikované osobné motorové vozidlá. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona žalobca
písomným podaním zo dňa 16. 01. 2013, podaným na poštovú prepravu dňa 23. 01. 2013 zaslal
žalovanému návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody. Nezákonné rozhodnutie je neoprávneným

zásahom do osobnostných práv žalobcu. Malo závažné následky v jeho živote. Proti žalobcovi bolo
vedenétrestnékonanie10rokova9mesiacov.Voväzbestrávilbezdôvodne4roky.Prebiehajúcetrestné
konanie mu spôsobovalo veľkú psychickú traumu vyplývajúcu z neistoty a obáv o osobnú budúcnosť,
ako i z prípadného justičného omylu. Nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na zdravotný stav
žalobcu a negatívne narušilo vzťahy v rodine. Žalobcova dôstojnosť, vážnosť bola v širokej spoločnosti

znížená a preto sú splnené podmienky k priznaniu nemajetkovej ujmy. Trestné stíhanie a v rámci neho
aj prípadný výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca,
do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu obmedziť, či
porušiť jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu,

ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Doba, počas ktorej
beží trestné stíhanie, resp. doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odcudzujúce rozhodnutie je tým
nelegitímnym faktorom, ktorý je treba skúmať. V takýchto prípadoch je potrebné príslušné obmedzenie
osobnostných práv podrobiť testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva,

či právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na súkromie je ešte
primerané vymedzenému verejnému záujmu. Ústavno - právny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom treba hľadať nielen v
ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho a právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok

na náhradu škody, spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody,
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/183/2009). Žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa z 30. 01.
2002 ČVS: OUV - 401/2001.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 09. 10. 2013 vzniesol námietku
premlčania. Zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom vyplýva, že k vydaniu namietaného
nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: OUV - 401/2001 došlo 30. 01.
2002. Majetkové škoda a nemajetková ujma mali žalobcovi vzniknúť v súvislosti s vyššie uvedeným

nezákonným rozhodnutím. S poukazom na citované ustanovenia § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. a
skutkový stav začala v predmetnej veci premlčacia lehota plynúť doručením rozhodnutia o vznesení
obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Keďže žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody prvýkrát spôsobom
podaniažiadostiopredbežnéprerokovanienaMinisterstvespravodlivostiSR25.01.2013anáslednena
súde podaním žaloby dňa 22. 05. 2013 je zrejmé, že si uplatňuje premlčaný nárok. 10 - ročná premlčacia

lehota je objektívneho charakteru a od vydania nezákonného rozhodnutia uplynulo viac ako 10 rokov.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný poukázal na zásadu hospodárnosti, ktorá
musí viesť k tomu, aby sa súd prednostne zaoberal otázkou premlčania práva, pokiaľ to účinnejšie a
rýchlejšie vedie k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný polemizoval o existencii nezákonného
rozhodnutia, a to v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. konania 8Co/251/2010

- 103 zo dňa 22. 05. 2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR I ÚS 548/2012 - 13 zo
dňa 07. 11. 2012. V prípade, že nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania
vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a išlo o štandardný
postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z dôsledkov konania bez prihliadnutia aj
na osobitné okolnosti v konkrétnej trestnej veci. Na potrebu skúmania osobitných okolností poukázal
aj Ústavný súd ČR, podľa ktorého nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi
v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonné. V každej trestnej veci jenamieste v každej fáze trestného konania bedlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vo
svojej aktuálnej, najmä však dôkaznej situácii vyvíja, pozorne sledovať aktuálny stav vykonávania
dôkazov a s tým spojené hodnotenie situácie, reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Vo vzťahu k

okolnostiam prípadu je významná otázka skúmania možných následkov nevznesenia obvinenia voči
žalobcovi aj v paralelnej súvislosti, že spoluobvinené boli aj iné osoby, ktoré boli v konečnom dôsledku
odsúdené a podielu žalobcu na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Základom
pre vznesenie obvinenia bola skutočnosť, že žalobca mal ako člen organizovanej skupiny dovtedy
nezisteným spôsobom pomáhať pri obstarávaní osobných motorových vozidiel, ktoré boli skoršie

odcudzené majiteľom. Po vykonaní domovej prehliadky žalobcu bolo nájdených viacero súčastí motorov
motorových vozidiel, ktoré preukázateľne pochádzali z trestnej činnosti a napriek tomu, že žalobca bol
spod obžaloby v konečnom obžaloby oslobodený, lebo nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca,
žalovaný má za to, že ide o prípad, kde si žalobca zavinil vydanie uznesenia o vznesení obvinenia sám.
To, že žalobca uskladňoval u seba súčiastky kradnutých áut, ktoré mali podľa tvrdení žalobcu patriť
osobe, ktorej priezvisko žalobca ani nepoznal a nevedel o nej uviesť dostatočné identifikačné znaky,

predstavujedostatočnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,ktorébolonevyhnutnénáležitevyšetriť.
Predpokladajúc priemernú mieru opatrnosti je zrejmé, že žalobca prinajmenšom nevenoval náležitú
pozornosť podozrivým okolnostiam uskladňovania rôznych podozrivých predmetov na svojom pozemku
a musí viesť k záveru, že v danom prípade ide minimálne o nedbanlivosť, ktorá zakladá zavinenie.
Žalobca sa pohyboval v skupine, ktorá bola podozrivá z krádeží motorových vozidiel a preto žalobca

mohol a mal predpokladať, že sa príčinný vzťah medzi konaním (uschovávaním častí áut neznámeho
pôvodu) a jeho následkov môže rozvinúť, t. j. mal konať obozretnejšie. Žalovaný poukázal na to, že
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002 bolo potvrdené ako zákonné a správne. Vo vzťahu k
trovámprávnehozastúpeniažalobcapredložilfaktúru,vyčíslenietrovobhajobyvoveci2T/18/2011,ktoré
tvorí prílohu faktúry a príjmový pokladničný doklad. Žalovaný rozporoval, že na doklade nie je uvedené

poradové číslo, pod ktorým je doklad zaúčtovaný v peňažnom denníku advokáta. Zároveň namietal
účelnosť vykonaných úkonov a dôvodnú prepojenosť na uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.
01. 2002. V časti uplatnených trov právneho zastúpenia v rámci predbežného prerokovania je tento
čiastkový nárok plne neopodstatnený. Žalovanému sa javí ako podstatný nepomer, keď žalobca mal
vynaložiť za dva právne úkony pri predbežnom prerokovaní nároku dvojnásobok sumy, ktorú mal hradiť

za poskytnuté právne služby v rámci trestného konania počas 1,5 roka právneho zastupovania, kedy sa
malo uskutočniť nespočetne viac právnych úkonov. Čo sa týka skutočnej škody, ktorú žalobca stotožňuje
so znehodnotením zaistených osobných motorových vozidiel, žalovaný namietal samotné znalecké
posudky. Znalec vychádzal pri výpočte hodnoty vozidiel ku dňu 29. 01. 2002 len z fotodokumentácie
OČTK a z opisu ich technického stavu. Stanovenie hodnoty motorového vozidla bez reálnej obhliadky a s

10 - ročným časovým odstupom nemôže odzrkadliť skutočnú hodnotu vozidla v čase jeho odňatia. Medzi
označenýmnezákonnýmrozhodnutím,ktorýmjeuznesenieovzneseníobvineniaanieuznesenieovzatí
do väzby a uplatňovaným ušlým ziskom neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Ak sa nárok na náhradu
škody posudzuje podľa Zákona č. 58/1969 Zb., náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je vylúčená.
Neoprávnenosť prípadného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby sa posudzuje výlučne vo

vzťahu k dodržiavaniu právnych predpisov. Žalobca si odvodzuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dohovor
sa v tomto smere nevenuje otázke zásahu do práv jednotlivca, v prípade ak titulom je uznesenie
o vznesení obvinenia, preto nie je možné hovoriť o rozpore s dohovorom, nakoľko žalobca uvádza
iný pôvod zásahu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn.

6Cdo/37/2012, podľa ktorého čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo
zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie
(väzbu) a nie za celé trestné stíhanie. Ak by si žalobca uplatňoval náhradu škody z titulu väzby, nešlo by
o pozbavenie slobody v rozpore s dohovorom. Podľa názoru žalovaného nie je možné ustáliť priamu a
bezprostrednú príčinnú súvislosť a tvrdiť, že škoda/nemajetková ujma z titulu nezákonného rozhodnutia

vyplýva výlučne z uznesenia o vznesení obvinenia, berúc do úvahy viaceré trestné stíhania, ktoré boli
vedené voči žalobcovi. Najmä nie je vôbec možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdeným ušlým
ziskom a označeným nezákonným rozhodnutím. Žalovaný si uplatnil právo na náhradu trov konania.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, povereného zamestnanca žalovaného, listinami,

a to návrhom na prerokovanie nároku na náhradu škody, príjmovým pokladničným dokladom, prílohou č.
1 k faktúre č. 2013001, faktúrou, oznámením bývalého zamestnávateľa žalobcu, znaleckými posudkami,
oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, zmluvou o poskytovaníprávnej pomoci, podstatným obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 2T/18/2011
a zistil nasledovný skutkový stav:

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní predniesla, že v plnom rozsahu zotrvávajú na podanej
žalobe. K vznesenej námietke premlčania uviedla, že nemôže obstáť. Je pravdou, že uznesenie o
vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30. 01. 2002 a uplynula doba 10 rokov od jeho vydania, avšak
rozhodujúcim je konečné rozhodnutie v trestnej veci, ktoré bolo vyhlásené Krajským súdom v Žiline dňa
02. 10. 2012. Nebolo vinou žalobcu, že trestné konanie trvalo tak dlho.

Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sa dostal do väzby, v cele nemohol zaspať, ťažko to opísať, keď si
to nikto neprežil. Bol v miestnosti 5 x 3 metre. Možnosť pohybovať sa bola obmedzená. Mali slabé svetlo,
ktoré mu zničilo zrak. Prestal rozprávať, keď ho prišla navštíviť rodina. Časť väzby bol na cele sám.
Počas väzby mala jeho matka mozgovú príhodu, z ktorej sa už nedostane. V tom čase mal rozostavaný
dom. Keď nastúpil do väzby, museli to znášať deti, bývalá manželka, matka. Deti ostali bez prostriedkov,

pomáhali im rodičia. On v tom čase mal zamestnanie, viedol normálny život, dnes má 53 rokov, už sa
nemôže zamestnať. V jednom období po návrate z väzby robil v Taliansku na lodenici, keď išli domov,
šéf mu oznámil, aby už nechodil. Jeho meno sa objavilo aj v novinách v mafiánskom zozname. Kamaráti,
ktorých mal predtým, teraz od neho bočia. Už to nie je také, ako predtým. Dodnes nemôže dobre spávať.
Sú aj dva dni, kedy nemôže po sebe zaspať. Potom sa musí ísť von poprechádzať. Nemôže sa sústrediť

na žiadnu robotu. Týmto všetkým trpela a trpí jeho rodina. Aj s dcérou má výstup, keď nemôže zaspať.

Poverený zamestnanec žalovaného vo výpovedi zotrval na písomnom vyjadrení.

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/18/2011 bolo zistené, že

Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 30. 01. 2002,
ČVS: OÚV-401/2001 začal trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne podľa §
163 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol žalobcovi (popri viacerých obvinených) obvinenie z trestného
činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 3 Trestného zákona, pretože
zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a bol dostatočne odôvodnený záver,

že v presne nezistenom čase si ako organizovaná skupina doposiaľ nezisteným spôsobom obstarali
osobné motorové vozidlá. Uznesenie bolo doručené žalobcovi dňa 30. 01. 2002 a jeho obhajcovi
31. 01. 2002. Žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podal proti označenému uzneseniu sťažnosť.
Námestníčka okresného prokurátora v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 04. 02. 2002, sp. zn.
Pv 1047/01-115 sťažnosť žalobcu zamietla ako nie dôvodnú. Uznesením Okresného súdu Liptovský

Mikuláš zo dňa 31. 01. 2002, sp. zn. Tp 5/02 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa
26. 02. 2002, sp. zn. 1Tpo/28/2002 súd vzal žalobcu do väzby, ktorá začala dňa 29. 01. 2002 o 09.00
hod. Podľa zápisnice o vydaní veci dňa 29. 01. 2002 žalobca dobrovoľne na výzvu orgánu činného v
trestnom konaní vydal veci dôležité pre trestné konanie OÚV-401/2001, a to osobné motorové vozidlo
zn. Mercedes 124 D ŠPZ LM - 579 AH čiernej farby a motorové vozidlo zn. Mitsubishi Pajero 2,5 TDI

modrej farby ŠPZ LM - 327 AC. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006,
sp. zn. 3T/5/2005 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Dňa 05. 05. 2011 si žalobca zvolil ako
obhajkyňu JUDr. Kristínu Mitrovú Polkovú na jeho obhajobu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/18/2011. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11.
2011, sp. zn. 2T/18/2011 súd vrátil žalobcovi veci - osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz

124 D čiernej farby, ev. č. LM - 579 AH a osobné motorové vozidlo značky Mitsubishi Pajero 2,5 TDI
modrej farby ŠPZ LM - 327 AC. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012,
sp. zn. 2T/18/2011 bol žalobca podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby za
skutok špecifikovaný vo výroku rozsudku, ktorým mal spáchať trestný čin legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinného do 31. 08.

2003, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Rozsudkom Krajského
súdu v Žiline zo dňa 02. 10. 2012, sp. zn. 1To/59/2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn. 2T/18/2011 a žalobca bol podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku
oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca.

Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 16. 01. 2013 podal návrh na prerokovanie nároku
na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. adresovaný Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý bol podaný na poštovú prepravu 23. 01. 2013.Podľa § 1 ods. 1, 2 Zákona č. 58/1969 Zb.:

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v

konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a
ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 Zákona č. 58/1969 Zb.:

Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu
odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1, 2 Zákona č. 58/1969 Zb.:

Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o
náhrade škody viazaný.

Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe

opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 20 Zákona č. 58/1969 Zb.:

Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym

zákonníkom.

Podľa § 22 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 58/1969 Zb.:

Právonanáhraduškodypodľatohtozákonasapremlčízatrirokyododňa,keďsapoškodenýdozvedelo

škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia
doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka:

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie
§ 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka:Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V prípade, ak uplynie zákonom určená premlčacia doba a veriteľ v nej svoje právo na súde alebo
inom orgáne neuplatní, neuplatnené právo sa premlčí. Napriek premlčaniu veriteľovi zostáva zachované
jeho premlčané subjektívne občianske právo. Aj dlžník zostáva naďalej povinným splniť svoj dlh, ktorý
premlčanému právu veriteľa zodpovedá. V dôsledku márneho uplynutia premlčacej doby nastal právny

účinok. Dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť v priebehu konania námietku premlčania a spôsobiť tým
veriteľovi zánik možnosti domáhať sa s úspechom na súde premlčaného subjektívneho práva. Za
predpokladu, že námietka premlčania bola vznesená dlžníkom odôvodnene, súd nemôže veriteľovi
premlčané právo priznať a žalobu veriteľa, ktorou sa domáha premlčaného subjektívneho práva,
zamietne. Vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku, t. j. subjektívne právo
prestalo byť vznesením námietky na súde autoritatívne vynútiteľné.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
súd žalobu zamietol. Žalovaný v priebehu konania v podanom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku
premlčania uplatneného práva žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd skúmal, či je námietka premlčania
vznesená zo strany žalovaného dôvodne. V konkrétnej veci mal súd preukázané, že podľa skutkových

tvrdení žalobcu, ktorými je súd v sporovom konaní viazaný, je nezákonným rozhodnutím, ktorým
mala byť žalobcovi spôsobená škoda uznesenie o vznesení obvinenia vydané Okresným úradom
vyšetrovania v Liptovskom Mikuláši dňa 30. 01. 2002. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom upravuje v
ust. § 22 tzv. subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody podľa

citovaného zákona. V prípade práva na náhradu škody, spôsobenej podľa citovaného zákona je určená
kombinovaná premlčacia doba subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je kratšia -
3 - ročná a plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (§ 2 ods. 1 prvá veta zákona),
v prípade, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (§ 22 ods. 1 druhá veta

zákona). Vzájomný vzťah obidvoch premlčacích dôb je taký, že v prípade, že skončí plynutie jednej z
nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému by plynula aj druhá premlčacia doba.
Objektívnu premlčaciu dobu však nie je možné v žiadnom prípade prekročiť. Zakotvenie objektívnej
premlčacej doby nepochybne korešponduje požiadavke právnej istoty. Objektívna premlčacia doba je v
zákone (§ 22 ods. 2) stanovená na dobu 10 rokov a plynie odo dňa, keď poškodenému bolo doručené

(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na
zdraví. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalujúca strana označila ako nezákonné rozhodnutie,
ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda podľa citovaného zákona, uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré bolo žalobcovi oznámené dňa 30. 01. 2002 a jeho obhajcovi 31. 01. 2002. Preto 10 - ročná
objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 31. 01. 2012. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje,

že trestné konanie vedené proti žalobcovi bolo právoplatne skončené vyhlásením oslobodzujúceho
rozsudku Krajského súdu v Žiline, a to dňa 02. 10. 2012. Začiatok premlčacej doby je všeobecne
(objektívne) určený v § 22 ods. 2 citovaného zákona. Takto určený počiatok je vymedzený objektívne,
nezávisle na poškodenom, čo zodpovedá podstate objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia
tejto lehoty nie je významné, kedy sa poškodený o nezákonnosti rozhodnutia dozvedel, prípadne či bol

v situácii, ktorá mu uplatnenie práva znemožňovala; rozhodujúca z tohto hľadiska je iba skutočnosť,
kedy, nezávisle na úrovni vedomia (znalosti) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu došlo
k vydaniu rozhodnutia, ktoré bolo príčinou vzniku škody. Vedľa tejto tzv. objektívnej lehoty citovaný
zákon stanovuje k uplatneniu nárokov zo zodpovednostných práv za škodu spôsobenú rozhodnutiami
štátnych orgánov tiež lehotu subjektívnu, u ktorej je rozhodujúci subjektívne určený počiatok. Táto

doba je 3 roky a začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode (veta prvá) a ak je
podmienkou pre uplatnenie práva o náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo
dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (veta druhá). Obidve premlčacie doby (objektívna
aj subjektívna) začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Všeobecne platí, že nárok na náhradu
škody treba uplatniť v čase, kedy ešte plynú obe lehoty, t. j. lehota objektívna a v jej rámci lehota

subjektívna. Márnym uplynutím jednej z týchto lehôt sa nárok premlčuje, aj keď poškodenému ešte
plynie druhá premlčacia lehota (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. 03. 2010,
sp. zn. 30Cdo/3266/2008). V konkrétnej veci je zrejmé, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod
obžaloby v označenej trestnej veci preukázateľne po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd všakzdôrazňuje, že nič nebránilo žalobcovi, aby z dôvodu zachovania objektívnej premlčacej doby si uplatnil
predčasne nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní súčasne s podaním návrhu na
prerušenie občianskeho súdneho konania až do právoplatného skončenia trestného konania vedeného

proti žalobcovi, keďže sa v ňom riešila otázka dôležitá pre civilné súdne konanie. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že neskončenie trestného konania, vedeného proti žalobcovi, nemôže v žiadnom prípade
pôsobiť na objektívnu premlčaciu dobu v tom zmysle, že by malo za následok prerušenie jej plynutia,
príp. spočívanie až do doby skončenia trestného konania. Pripustenie uvedeného názoru by zásadným
spôsobom zmenilo charakter objektívnej premlčacej doby a tým aj spochybnilo princíp právnej istoty, na

ktorom je objektívna premlčacia doba postavená. Správnosti uvedeného právneho názoru zodpovedá
aj gramatický výklad ust. § 22 ods. 2 zákona, ktoré pri vymedzení objektívnej premlčacej doby používa
výraz „najneskôr“. Interpretáciou uvedeného ustanovenia je potom potrebné dospieť k záveru, že
objektívna premlčacia doba je tou poslednou časovou hranicou pre uplatnenie práva, ktorú nemožno
prekročiť. Iný výklad by mal za následok v podstate predĺženie objektívnej premlčacej doby, čo je
vylúčené a v priamom rozpore so zákonným znením. Ako už bolo uvedené vyššie, táto (objektívna doba)

plynie nezávisle na vedomosti poškodeného a bez ohľadu na to, či sa poškodený nachádzal v situácii,
ktorá mu bránila domáhať sa práva na náhradu škody. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd
žalobu zamietol, keďže námietka premlčania bola vznesená žalovanou stranou dôvodne. Premlčacia
doba uplynula dňa 31. 1. 2012, žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 16. 1.
2013 bola podaná na poštovú prepravu 23. 1. 2013, t. j. po uplynutí premlčacej doby a prirodzene aj

žaloba, ktorá bola doručená súdu dňa 22. 5. 2013, bola podaná na súd po uplynutí premlčacej doby.
Za uvedeného skutkového stavu súd nevykonával dôkazy výsluchom svedkov navrhnutých žalujúcou
stranou, keďže ich vykonanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania s poukazom na
vznesenú námietku premlčania. V prípade, ak je námietka premlčania vznesená dôvodne, súd na ňu
prihliadabezohľadunato,čivznikolpremlčanýnárokuplatnenýžalobcomavakomrozsahu.Vsúvislosti

s náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že Zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval možnosť
priznania náhrady nemajetkovej ujmy poškodenému, na rozdiel od v súčasnosti platného a účinného
Zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
27. 11. 2012, sp. zn. 2Cdo/194/2011, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej 3 - ročnej premlčacej

doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť, alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že v zmysle skutkových tvrdení žalobcu
neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu je nezákonné rozhodnutie a to uznesenie o

vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Od nasledujúceho dňa začala plynúť všeobecná 3 - ročná
premlčaciadoba,ktoráskončila31.01.2005.Ajohľadomuvedenéhonárokusúdkonštatuje,žesamotné
neskončenie trestného konania nemá za následok prerušenie, príp. spočívanie plynutia premlčacej doby
a preto je v tomto prípade potrebné uviesť, že žalobca sa mohol obrátiť so žalobou o priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy na súd v občianskom súdnom konaní a súčasne požiadať o prerušenie konania do

skončenia trestného konania. Žalobca podal žalobu na súde dňa 22. 05. 2013, teda preukázateľne po
uplynutí premlčacej doby nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP. Žalovaný bol v konaní
úspešný v plnom rozsahu, z tohto dôvodu mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi,

v konaní neúspešnému. Trovy konania pozostávali z náhrady hotových výdavkov, v dôsledku použitia
osobného motorového vozidla v súvislosti s účasťou povereného zamestnanca na pojednávaní. Z listín
predložených žalovanou stranou bolo zistené, že normovaná spotreba použitého vozidla v meste je
8,70 l/100 km a mimo mesta je 6,43 l/100 km, pričom spotreba činila 40,03 l. Vozidlo najazdilo v meste
24 km a mimo mesta 590 km, spolu 614 km. Cena pohonných látok bola vyčíslená sumou 1,365 eur/

liter. Žalovaný si správne vyčíslil predmetné trovy, pri ich vyčíslení vychádzal zo správnych údajov
rozhodujúcich pre ich vyčíslenie, ktoré tiež preukázal predloženými listinnými dôkazmi, preto súd uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 54,63 eur, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.