Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 7, 2008

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 20C/23/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106208931
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Manďák

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín, samosudcom Mgr., Ing. Miroslavom Manďákom, v právnej veci navrhovateľky

J. D. J., bytom T., M. T. XXXX/XX,. právne zastúpenej JUDr. Ľ. P., advokátom so sídlom T., J. X proti
odporkyni B. S., bytom T. - K., K. XX/XXX,. zast. JUDr. J. U., advokátom so sídlom T., L. XX. o zaplatenie
1.032.387,- Sk s prísl. takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľke čiastku 500.000,- Sk, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala od odporkyne zaplatenia čiastky 1.032.387,- Sk s
odôvodnením, že dňa 06.12.1996 uzatvorila navrhovateľka v mene Z. I.-B., ktorého účastníčkami boli

navrhovateľka spolu s odporkyňou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej veriteľ JUDr. P. požičal pre
potreby menovaného združenia čiastku 1.000.000,- Sk, ktorá čiastka bola použitá na financovanie
dielne a butiku združenia. S plnením svojich platobných povinností vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke
sa účastníčky dostali do omeškania, preto veriteľ súdnou cestou uplatnil svoje právo na vrátenie
požičanej čiastky voči navrhovateľke ako jednej zo solidárnych dlžníkov, voči ktorej sa na základe takto
získaného exekučného titulu začala i exekúcia. V priebehu exekúcie navrhovateľka vyplatila veriteľovi
dlh a exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky ako i jej príslušenstva a trov exekúcie. V
súvislosti s uvedenou pôžičkou tak bola uhradená jednak istina vo výške 1.000.000,- Sk spolu so 17,6

% úrokom z omeškania od 31.03.1997 do 09.03.2000 vo výške 517.874,- Sk ako i trovy súdneho
konania vo výške

46.900,- Sk a trovy exekúcie vo výške 500.000,- Sk, úhrnom teda čiastka 2.064.774,- Sk. Nakoľko v
zmysle čl. VII Zmluvy o združení bola dohodnutá výška podielov účastníčok na majetku, zisku i strate vo
výške?,mánavrhovateľkanárokpožadovaťododporkynenáhraduvrozsahujednejpolovicezuvedenej
čiastky 2.064.774,- Sk, čo predstavuje žalovanú čiastku 1.032.387,- Sk. Na výzvu navrhovateľky zo dňa
30.03.2006 na zaplatenie čiastky 1.032.387,- Sk odporkyňa nereagovala, doposiaľ navrhovateľke túto

čiastku nezaplatila. Navrhovateľke preto nezostáva iné ako uplatniť si svoj nárok súdnou cestou.

Odporkyňa žiadala žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť s tým, že sporná zmluva
o pôžičke zo dňa 06.12.1996 bola uzavretá len medzi navrhovateľkou ako fyzickou osobou a veriteľom
JUDr. P., nebola teda na strane dlžníka uzavretá so "združením". Navyše čiastka 1.000.000,- Sk ako
suma pochádzajúca z pôžičky nebola nikdy vložená do združenia a tieto peniaze boli spotrebované
výlučne navrhovateľkou, preto by podľa názoru odporkyne bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby bolaona zaviazaná na úhradu pomernej časti tejto pôžičky. Taktiež podľa stanoviska odporkyne nemá oporu
v zákone požadovať od nej úroky z omeškania, trovy pôvodného konania a trovy exekúcie, nakoľko
odporkyňa na zaplatenie pôžičky nebola nikdy vyzvaná; výzva veriteľa a aj pôvodná žaloba vždy

smerovala len voči navrhovateľke.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky a odporkyne ako účastníkov konania ako i
oboznámením sa s obsahom spisu a zistil tento skutkový stav:

Z listiny označenej ako "Zmluva o združení" vyplýva, že navrhovateľka spolu s odporkyňou dňa
27.04.1996 vytvorili v zmysle § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka združenie bez právnej subjektivity
pod názvom I.-B.. Z článku VII. uvedenej zmluvy o združení ďalej vyplýva, že navrhovateľka i odporkyňa

akoúčastníčkyzdruženiasapodieľajúnanákladochaziskuzovšetkejspoločnejpodnikateľskejčinnosti,
prípadne stratách z nej vzniknutých, každá rovnakým dielom, t.j. vo výške ?. Z článku IX. uvedenej
zmluvy o združení nakoniec vyplýva, že bežné záležitosti týkajúce sa spoločnej činnosti je oprávnená
vybavovať každá z účastníčok združenia samostatne, v ostatných záležitostiach je potreba dohoda
oboch účastníčok, t.j. ich jednomyseľnosť a spoločné konanie navonok voči tretím osobám; za nie bežnú

záležitosť je pod písm. c) menovaného článku uvedené prijatie a poskytnutie úveru a pod písm. h) ďalšie
záležitosti, ktoré sa môžu podstatným spôsobom dotknúť záujmu niektorej z účastníčok.

Z listiny označenej ako zmluva o pôžičke datovanej dňom 06.12.1996 súd zistil, že v záhlaví tejto zmluvy
je ako veriteľ uvedený JUDr. J. P. a ako dlžník je uvedená J. J.. Zmluvu vlastnoručne podpísali ako
veriteľ tak i dlžník, pričom podpis dlžníka J. J. je opatrený i odtlačkom pečiatky Z. I.-B.. Zo zmluvných

dojednaní v tejto zmluve ďalej vyplýva, že pôžička je poskytnutá vo výške 1.000.000,- Sk bezúročne so
splatnosťou ku dňu 30.03.1997.

Z rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 21.04.2004, č.k. 12C/237/2000-86 vyplýva, že J. J. (vystupujúca v
súčasnom konaní ako navrhovateľka) bola zaviazaná vrátiť veriteľovi JUDr. J. P. pôžičku 1.000.000,-
Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 31.03.1997 do 09.03.2000 ako i trovy konania 46.900,-

Sk. Z odôvodnenia tohto rozsudku ďalej vyplýva, že súd v čase rozhodovania ustálil, že zmluva o
pôžičke bola

uzavretá s J. J. v mene združenia a na jeho účely, v dôsledku čoho bol skutkový stav subsumovaný
pod ust. § 835 ods. 2 v spojení s ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto bolo na vôli veriteľa
uplatniť si svoj nárok v celosti voči ktorejkoľvek z účastníčok združenia I.-B..

Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.04.2004 v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
12C/237/2000, a to menovite z výpovede veriteľa JUDr. J. P. vypočutého v konaní ako navrhovateľa
vyplýva, že on poskytoval pôžičku J. J. ako fyzickej osobe, ako sa totiž doslovne vo svojej výpovedi
vyjadril "nič sa nehovorilo o pôžičke pre združenie". V tejto otázke súd v súčasnom konaní neuveril
opačnému tvrdeniu navrhovateľky J. J., že veriteľ JUDr. J. P. vedel, na čo má byť použitá pôžička

1.000.000,- Sk a teda že ju poskytoval združeniu I.-B.. Jej tvrdenie je totiž v rozpore s písomným
znením samotnej pôžičke, kde za dlžníka je výslovne uvedená len J. J.. Navyše vôľu veriteľa JUDr.
J. P. poskytnúť pôžičku 1.000.000,- Sk združeniu I.-B. nepotvrdila v žiadnom smere ani druhá z
účastníčok združenia odporkyňa B. S., a to ani v súčasnom (20C/23/2007) ani v predchádzajúcom
konaní (12C/237/2000).

Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.04.2004 v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
12C/237/2000, a to menovite z výpovede B. S. vypočutej v konaní v postavení svedka vyplýva,
že osobne bola prítomná pri preberaní pôžičky 1.000.000,- Sk od veriteľa JUDr. J. P., súhlasila so
zobratím tejto pôžičky (úveru) pre účely ich združenia, ktoré peniaze sa následne použili na financovanie
dielne a butiku, teda v prospech združenia. Pokiaľ v súčasnom konaní B. S. ako odporkyňa, teda

ako účastníčka konania zmenila svoju výpoveď v tom smere, že uvedená pôžička nebola použitá
v prospech združenia a že túto pôžičku použila navrhovateľka J. J. len na svoju osobnú spotrebu,
súd túto zmenu výpovede vyhodnotil ako účelovú a nedôveryhodnú. V pôvodnom konaní totiž B.S. vystupovala ako svedkyňa povinná hovoriť pravdu, ktorá povinnosť ju ako účastníčku súčasného
konania (20C/23/2007) nezaťažuje; účastník konania nie je povinný tak ako svedok vypovedať pred
súdom pravdu, túto procesnú povinnosť má len svedok. Keďže súd vychádzal zo svedeckej výpovede

B. S. učinenej v predchádzajúcom konaní, vyhodnotil ako nadbytočné zisťovať prostredníctvom znalca z
oboru audítorstvo, či uvedená pôžička 1.000.000,- Sk bola a akým spôsobom zaúčtovaná v účtovníctve
"združenia". Pokiaľ totiž B. S. v pôvodnom konaní ako svedkyňa potvrdila, že čiastka 1.000.000,- Sk z
pôžičky bola použitá v prospech združenia a súd nemá dôvod jej svedeckej výpovedi neveriť, je úplne
jedno, akým spôsobom a či vôbec bola táto pôžička v účtovníctve "združenia" zachytená. Preto súd v

tomto smere návrhy na doplnenie dokazovania nepripustil.

Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že veriteľom JUDr. J. P. poskytnutá pôžička 1.000.000,- Sk bola
použitá v prospech združenia I.-B., keď za uvedenú čiastku sa nakúpili stroje do novovytvorenej dielne
ako i nový tovar.

Z oznámenia zo dňa 14.02.2006 o vysporiadaní pohľadávky súd zistil, že veriteľ JUDr. J. P. oznámil
súdnemu exekútorovi A. D. so sídlom

K., W. X,. že dlžník J. J. dňa 14.02.2006 v celom rozsahu uspokojila jeho pohľadávku.

Z pripojeného exekučného spisu súdneho exekútora JUDr. A. D. so sídlom K., W. X vyplýva, že exekúcia
vedená proti J. J. v prospech JUDr. J. P. na základe exekučného titulu rozsudku tunajšieho súdu zo dňa
21.04.2004, č.k. 12C/237/2000-86 skončila vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, v
dôsledku čoho súdny exekútor dňa 20.02.2006 vrátil tunajšiemu súdu poverenie na vykonanie exekúcie.

Podľa § 534 Občianskeho zákonníka kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho
veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame
právo nevznikne.

Právne súd vec posúdil podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona a ustálil, že žalobný návrh je čo
do čiastky 500.000,- Sk dôvodný a vo zvyšku je potrebné ho ako nedôvodný zamietnuť. Pri subsumácii

zisteného skutkového stavu podľa citovaného ustanovenia zákona súd vychádzal z dvoch právnych
názorov prezentovaných nielen v odbornej literatúre ale už i v judikatúre.

Prvýprávnynázor,zktoréhosúdvprejednávanejvecivychádzaljenázor,podľaktoréhojepredovšetkým
potrebné si uvedomiť, že pokiaľ súd v konaní, ktorého predmetom je nárok na regres, posudzuje platnosť
a účinky zmluvy zakladajúcej nárok na regres ako otázku predbežnú a ak aj bolo o platnosti a účinkoch

tejto zmluvy už rozhodnuté v inom konaní, ktorého účastníkom odporkyňa nebola, nie je toto rozhodnutie
pre súd v tomto neskoršom konaní záväzné.

Ako bolo práve naznačené, posúdenie platnosti a účinkov zmluvy o pôžičke zo dňa 06.12.1996 je
prejudiciálnou otázkou v tomto spore a bez ohľadu na to, že táto zmluva už bola právne posúdená v inom
konaní, závery tohto konania nie sú pre toto neskoršie konanie v žiadnom smere záväzné. Aplikačná

súdna prax v otázke, akým spôsobom je potrebné v zmluvách, ktorých účastníkom má byť "združenie"
vyjadriť, že účastník združenia koná v mene združenia a nie vo vlastnom mene zaujala stanovisko, podľa
ktorého je potrebné, aby za združenie konajúci účastník vedľa vlastného mena uviedol názov združenia,
v mene ktorého koná (v prejednávanej veci napr. J. J. ako účastníčka združenia I.-B.). Aplikačná súdna
prax výnimočne a za účelom ochrany tretích osôb akceptuje ako konanie v mene združenia i tie prípady,

ak v zmluvách, a to najmä obchodných je chybne ako konajúci subjekt uvedený názov združenia, hoci
združenie podľa ust. § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka nemá právnu subjektivitu. V žiadnom prípade
však za konanie v mene združenia nemožno považovať taký úkon, v ktorom ako konajúci subjekt je
označený niektorý z účastníkov združenia bez vyjadrenia, že koná v mene združenia, a to i napriek
tomu, že by podpis konajúceho účastníka združenia bol opatrený pečiatkou združenia. Z vykonaného

dokazovaniajenesporné,ževeriteľomzpredmetnejzmluvyopôžičkejeJUDr.P.,akoito,žepredmetomtejto zmluvy bola čiastka 1.000.000,- Sk. Medzi stranami zostalo sporné, kto je dlžníkom z tejto
zmluvy, či "združenie" a teda obe účastníčky solidárne, alebo len navrhovateľka. Vychádzajúc z vyššie
naznačenej aplikačnej praxe súdov súd bez akýchkoľvek pochybností ustálil, že dlžníkom uvedenej

zmluvy

o pôžičke bola len a len J. J., v žiadnom prípade nie "združenie I.-B.". Uvedený právny názor je v tomto
smere navyše priamo podporovaný samotnou výpoveďou veriteľa JUDr. J. P., ktorý v pôvodnom konaní
jednoznačne vyhlásil, že pôžičku poskytol J. J. a nie "združeniu I.-B."; bez súhlasu a vedomosti veriteľa
nie je možná zmena dlžníka právneho vzťahu.

Druhý právny názor, z ktorého súd v prejednávanej veci vychádzal je názor, podľa ktorého v prípadoch,

kedy z právneho úkonu nebude zrejmé, že účastník združenia koná navonok i ako splnomocnenec
ostatných účastníkov združenia, t.j. že jedná vo veciach združenia a teda za jeho účastníkov (dôvodom
môže byť i snaha utajiť existenciu združenia), koná teda len a len vo vlastnom mene, a potom
oprávneným i zaviazaným z právneho úkonu je len on sám. Pokiaľ sa tak deje po dohode s ostatnými
účastníkmi združenia a pre účely združenia, mala by zmluva o združení riešiť i podmienky vyrovnania

dopadov týchto úkonov. Pokiaľ však zmluva o združení na to nepamätá, nezostáva pri vzniknutom
spore iné ako v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka aplikovať analogiu legis; ani zákonná úprava v
ustanoveniach § 829 až 841 Občianskeho zákonníka totiž danú otázku nerieši. Za ustanovenie, ktoré
upravuje vzťah obsahom i účelom najbližší k vzťahu prejednávanom v tomto spore, súd po zvážení
všetkých osobitostí a okolností prípadu považuje vyššie citované ustanovenie § 534 Občianskeho

zákonníka.

Ak je správne posúdenie účinkov spomínanej zmluvy o pôžičke, je potom správny i ten právny názor
súdu, že žalobný návrh je dôvodný len čo do čiastky 500.000,- Sk. JUDr. P. ako veriteľ a navrhovateľka
síce len vo vlastnom mene ako dlžník, avšak po dohode s odporkyňou ako zvyšnou účastníčkou
združenia I.-B. a pre účely menovaného združenia uzavreli dňa 06.12.1996 zmluvu o pôžičke vo výške

1.000.000,- Sk so splatnosťou ku dňu 30.03.1997. Pri neexistencii zmluvnej ani zákonnej úpravy tejto
právnej situácie, aplikujúc analógiu legis, súd subsumoval tento skutkový stav pod ustanovenie § 534
Občianskeho zákonníka a ustálil, že v zmysle citovaného ustanovenia sa účastníčky združenia I.-B. s
navrhovateľkou dohodli, že splnia jej záväzok voči jej veriteľovi, z ktorej dohody však veriteľovi nevzniklo
priame právo voči účastníčkam tohto združenia. Preto na výzvu veriteľa bola navrhovateľka ako jediný

dlžník zo zmluvy o pôžičke povinná uvedený dlh splniť a učinila tak, hoci nútene nakoniec až v rámci
exekúcie dňa 14.02.2006, v dôsledku čoho exekúcia skončila vymožením pohľadávky, jej príslušenstva
ako i trov exekúcie. Tým navrhovateľke vznikol voči členkám združenia I.-B. nárok na náhradu za to,
čo sama musela svojmu veriteľovi poskytnúť, avšak len do výšky v akej mali účastníčky združenia
pohľadávku veriteľa uspokojiť v čase, keď boli povinné plniť namiesto navrhovateľky ako dlžníka; pre

rozsah náhrady v zmysle § 534 Občianskeho zákonníka je totiž rozhodujúca výška pohľadávky v čase
jej splatnosti. Preto súčasťou náhrady za plnenie poskytnuté veriteľovi nemôžu byť a ani nie sú trovy
konania vzniknuté navrhovateľke ako dlžníkovi v spore proti veriteľovi, prípadne trovy exekúcie a ani
úrok z omeškania, ktorý vznikol preto, že navrhovateľka ako dlžník plnila oneskorene. V zmysle právnej
teórie totiž uvedené plnenia nie sú plnením, ktoré by v zmysle ust. § 534 Občianskeho zákonníka

boli poskytnuté veriteľovi za dlžníka. Voči "združeniu" má tak navrhovateľka nárok len čo do výšky
1.000.000,- Sk a vo vzťahu k odporkyni tak má potom konkrétne nárok vo výške 500.000,- Sk, nakoľko
v zmluve o združení si dohodli podiely jednotlivých účastníčok združenia na majetku, zisku i strate vo
výške ?. Keďže teda účastníčky združenia

I.-B. nesplnením ich záväzku voči navrhovateľke poskytnúť sľúbené plnenie jej veriteľovi vyvolali stav,

že túto povinnosť musela svojmu veriteľovi poskytnúť sama navrhovateľka, nezostávalo súdu iné ako
žalobnému návrhu čo do čiastky 500.000,- Sk vyhovieť, nakoľko v tejto časti sa navrhovateľka od
odporkyne nedomáha ničoho iného než toho, na čo má nárok. Pokiaľ sa však navrhovateľka domáhala
i príslušenstva pozostávajúceho z trov pôvodného konania, trov exekúcie a úrokov z omeškania, v
tejto časti musel súd z dôvodov vyššie popísaných žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Preto súd

rozhodol ako je uvedené vo výroku rozsudku a čiastočne vo výške 500.000,- Sk žalobnému návrhu
vyhovel a vo zvyšku žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p. nakoľko nemožno hovoriť o prevažnom
úspechu niektorej zo strán, keď každý z účastníkov bol úspešný približne v jednej polovici.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené

(§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu,

vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebopredložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.