Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, March 13, 2007

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 19C/150/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106222686
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tóthová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobcu Š. R., štátneho občana

SR, bezpečnostného technika, bytom N. D., T. XXX/XX. proti žalovanému K. R. P., T., J. X,

IČO XXXXXXXX. o neplatnosť výpovede takto

r o z h o d o l :

Určuje sa, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného, ktorá bola doručená žalobcovi 7.8.2006 j
e n e p l a t n á.

Žalobcovi s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca uviedol, že pracoval u žalovaného ako radca bezpečnosti ochrany zdravia pri práci. Dňa
7.8.2006 mu bola doručená výpoveď s odôvodnením, že nespĺňa podmienku bezúhonnosti v súlade so
Zákonom o výkone prác vo verejnom záujme. Platnosť tejto výpovede napadol s odôvodnením, že v
čase, keď mu výpoveď bola doručená mal spáchaný trestný čin zahladený a nebol teda daný výpovedný

dôvod.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Tvrdil, že je irelevantné tvrdenie žalobcu o tom, že mal trestný čin
zahladený, nakoľko svoju bezúhonnosť mal preukazovať nie výpisom, ale odpisom z registra trestov.
Poukázal na to že v čase, keď žalobcovi doručoval výpoveď, bol tento právoplatne odsúdený za trestný
čin krádeže, ktorý je úmyselným trestným činom, a preto boli dané zákonné dôvody výpovede podľa
§ 3 ods. 2 zák. č. 522/2003 Z.z.

Súdvykonaldokazovanievýsluchomúčastníkovkonania,oboznámenímodpisuregistratrestovžalobcu,
oboznámením spisu tunajšieho súdu sp.zn. 4T 95/2004, oboznámení výpovede č. K. XXXX. zo dňa
3.8.2006 a zistil tento skutkový stav :

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pracoval u žalovaného ako radca bezpečnosti ochrany

zdravia pri práci. Jeho pracovný pomer vznikol 1.3.1997. Dňa 2.4.2002 žalobca zložil sľub zamestnanca,
na základe ktorého bol zaradený podľa zákona č. 311/2001 Z.z. do „verejnej služby“. Tieto skutočnosti
mal súd za preukázané zo zhodných prednesov účastníkov, ako aj z predložených písomných dôkazov
(pracovná zmluva, sľub zamestnanca).Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4T 95/04 mal súd za preukázané, že žalobca bol rozsudkom zo dňa
16.9.2005 uznaný vinným z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 Tr. Zák. Za to bol odsúdený
na samostatný peňažný trest vo výmere 10.000,- Sk. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom

6.2.2006. Peňažný trest zaplatil žalobca 14.6.2006.

Z výpovede doručenej žalobcovi dňa 7.8.2006 pod č.p. K. súd zistil, že žalovaný skončil pracovný
pomer so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 311/2001 Z.z. z dôvodu nespĺňania
predpokladov ustanovených právnymi predpismi, a to § 3 ods. 1 písm. b/ zák. č. 552/2003 Z.z., pretože
bol uznaný vinným z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je zamestnancom žalovaného vo verejnej službe,

ktorému bola doručená výpoveď podľa Zákonníka práce.

Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby sa
spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanoví inak.

Z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že postavenie zamestnancov vo verejnej službe upravuje
osobitný predpis. Takýmto je v konkrétnom prípade zákon č. 552/2003 Z.z. Jeho predmet a pôsobnosť

je vymedzená v § 1 tak, že upravuje práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone
práce vo verejnom záujme.

Podľa odseku 4 tohto ustanovenia sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sú pracovnoprávnymi

vzťahmi podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce.

Z § 14 ods. 1 zák. č. 522/2003 Z.z. vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
pracovnoprávne vzťahy, ktoré sa do 31. decembra 2003 spravovali zákonom o verejnej službe.

Z uvedeného vyplýva, že Zákonník práce má vo vzťahu k zákonu č. 522/2003 Z.z subsidiárnu
(podpornú) pôsobnosť. To znamená, že zákon o výkone prác vo verejnom záujme upravuje špecifiká

pracovnoprávnych vzťahov a iba nad rámec týchto špecifík platí pôsobnosť Zákonníka práce. Preto
správne žalovaný na právny úkon výpovede, ktorým skončil pracovný pomer so žalobcom, aplikoval
Zákonník práce.

Podľa § 61 ods. 1,2 Zákonníka práce (zák. č. 311/02001 Z.z.) výpoveďou môže skončiť pracovný
pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod
výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom,
inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ

uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.Povinnosťou súdu je v zmysle citovaných zákonných ustanovení skúmať nielen hmotnoprávne,
ale aj formálne náležitosti rozviazania pracovného pomeru, v prípade, že sa konanie týka jeho
neplatnosti. Ak je totiž nesplnenie náležitosti jednostranného právneho úkonu (akým výpoveď nesporne

je) sankcionované neplatnosťou, neostáva súdu iné ako túto neplatnosť vysloviť bez ohľadu na to, či sú
splnené hmotnoprávne podmienky takéhoto úkonu.

Súd sa teda zaoberal formálnymi náležitosťami rozviazania pracovného pomeru výpoveďou. Dospel
k záveru, že tieto boli všetky splnené. Výpoveď bola písomná, výpovedný dôvod bol riadne skutkovo
vymedzený. K skončeniu pracovného pomeru došlo v zákonnej jednomesačnej subjektívnej lehote a
neplatnosť výpovede bola na súde uplatnená včas, teda v dvojmesačnej prekluzívnej lehote.

Z hľadiska hmotného práva bolo potrebné výpoveď posúdiť podľa § 63 Zákonníka práce podľa
ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov uvedených v odseku 1
tohto ustanovenia. Jedným z nich je aj dôvod podľa písm. d/, „ak zamestnanec nespĺňa predpoklady
ustanovené právnymi predpismi“.

Takýmto právnym predpisom v konkrétnom prípade bezpochyby je zák. č. 522/2003 Z.z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. b/ tohto zákona sa zamestnancom môže stať fyzická osoba, ktorá je bezúhonná.

Podľa § 3 ods. 2,3 citovaného zákona o výkone prác vo verejnom záujme predpoklady uvedené v
odseku 1 musí zamestnanec spĺňať po celý čas výkonu práce vo verejnom záujme. Za bezúhonného
na účely tohto zákona sa nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a
v prípade trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a

trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené podľa
osobitného predpisu.

Práve ods. 3 tohto zákonného ustanovenia sa stal sporným z hľadiska jeho výkladu. Žalovaný tvrdil,
že na to, aby zamestnanec nespĺňal predpoklady podľa tohto ustanovenia stačí, že bol právoplatne
odsúdený za úmyselný trestný čin. Žalobca tvrdil, že ak došlo k zahladeniu jeho trestnej činnosti, tak sa

naňho hladí ako na bezúhonného a teda spĺňa predpoklady bezúhonnosti uvedené v predtým citovanom
ustanovení.

Predmetné ustanovenie bolo potrebné vykladať z hľadiska jeho možného významu jednotlivých
použitých pojmov (gramatickými prostriedkami), z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov
(logickými prostriedkami), z hľadiska zaradenia pojmov v jeho štruktúre (systematickými prostriedkami).

Na základe použitia týchto zákonných výkladových pravidiel (gramatický, logický a systematický
výklad) dospel súd k záveru, že zamestnanec sa podľa § 3 ods. 3 zák. č. 522/2003 Z.z. nepovažuje
za bezúhonného, keď došlo k zahladeniu jeho trestnej činnosti iba vtedy, ak sa dopustil trestného
činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu
nepriamej korupcie. Ostatné úmyselné trestné činy, ak došlo k ich zahladeniu, nespôsobujú nedostatok

bezúhonnosti. Vyplýva to z toho, že zákonodarca v tomto ustanovení síce určil, za bezúhonného toho,
kto sa dopustil úmyselnej trestnej činnosti, ale pri trestnom čineprijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie (ktoré sú tiež trestnými činmi
úmyselnými) dodal, že za bezúhonného sa nepovažuje ten komu bol takýto trestný čin zahladený.
Tým, že vymenoval z úmyselných trestných činov iba vymedzené trestné činy (prijímanie úplatku a inej

nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie) a tieto podmienildoložkou ich zahladenia, treba mať výkladom a contrario (z opaku) za to, že u ostatných úmyselných
trestných činov sa nedostatok bezúhonnosti predpokladá len do momentu ich zahladenia.

Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona (platného v rozhodnom čase) ak ide o odsúdenie na tresty uvedené

v § 32 písm. b) až k), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.

Medzi trestné činy uvedené v § 32 písm. b/-k/ patrí aj peňažný trest.

Podľa§93ods.1Tr.zák.akboloodsúdeniezahladené,hľadísanapáchateľa,akokebynebolodsúdený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba mať za to, že žalobca v čase, keď mu bola doručená výpoveď
žalovaného, bol z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 3 zák. č. 522/2003 Z.z. bezúhonnou osobou a spĺňal
predpoklady pre výkon prác vo verejnom záujme. Nedopustil sa totiž trestného činu prijímania úplatku

a inej nenáležitej výhody, ani trestného činu podplácania či trestného činu nepriamej korupcie. Uložený
peňažný trest za iný trestný čin zaplatil dňa 14.6.2006. Týmto dňom bol jeho trest vykonaný a došlo
teda k jeho zahladeniu a žalobca sa uvedeným dňom stal osobou bezúhonnou.

Preto výpoveď, ktorá mu bola doručená 7.8.2006 je neplatná. Z toho dôvodu bola jeho žaloba dôvodná
a súd jej v plnom rozsahu vyhovel.

O trovách konania bolo rozhodované v zmysle § 142 ods. l O.s.p. a to vzhľadom na úspech žalobcu v
konaní. Žalobca sa však náhrady trov konania vzdal, preto mu ich súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).