Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2007

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 19C/125/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3105210195
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tóthová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobkyne E. B., štátnej občianky

SR, bytom N. D., K. S. XXXX/XX,. zastúpenej Mgr. J. J., advokátom so sídlom v I., M. N.. XX/X. proti
žalovanému R. G., štátnemu občanovi SR, bytom D. N. V., O. M. XXX/XX,. zastúpenému Mgr. Ing. M.
N., advokátom so sídlom v B. B., K. XX. o zaplatenie 722.346,- Sk takto

r o z h o d o l :

Žaloba o zaplatenie 722.346,- Sk s a z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa uviedla, že so žalovaným žila ako druh a družka v spoločnej domácnosti, a to v byte, ktorý
patrí do vlastníctva žalovaného. Takto žili od marca 2000 do novembra 2004, kedy sa definitívne rozišli.
Poukázala na to, že so žalovaným spoločne nadobúdali majetok už aj predtým ako sa presťahovali do
bytu žalovaného, a to od roku 1998. Počas spoločného žitia zaplatila 12.000,- Sk za vymaľovanie bytu

a zhodnotila tak majetok žalovaného, preto chcela, aby jej tieto peniaze vrátil. V roku 2002 žalovaný
zakúpil ojazdený automobil zn. Audi za 550.000,- Sk z ktorých 155.000,- Sk bolo jeho, 155.000,- Sk
si požičali od matky žalobkyne a tieto peniaze jej spoločne vrátili, a to každý polovicu. Tvrdila, že
zvyšok z kúpnej ceny auta zaplatila ona. Zároveň žiadala vrátiť to, čo do auta investovala zaplatením
havarijnej a zákonnej poistky vo výške 96.346,- Sk. Okrem toho žiadala vrátiť aj finančné prostriedky,
ktoré poskytovala žalovanému zo zárobkov v zahraničí. Uviedla, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne
obohatil, a preto žiadala, aby jej zaplatil z tohto titulu 722.346,- Sk. V priebehu konania zmenila právne

zdôvodnenie vyplatenia tejto sumy. Vrátenie čiastky 12.000,- Sk zdôvodňovala ustanoveniami § 742
a 743 Obč. zákonníka a vrátenie 320.000,- Sk vložených do auta ustanovením §563 Obč. zákonníka.
Tvrdila, že peniaze na auto žalovanému požičala, s čím on súhlasil a konkludentne došlo k pôžičke.
Peniaze zarobené v hotovosti v zahraničí, ktoré tiež žiadala vrátiť vo výške 294.000,- Sk považovala
právne za nárok vyplývajúci z príkaznej alebo nepomenovanej zmluvy.

Žalovaný doznal, že v jeho byte sa v roku 2001 v novembri maľoval strop. Za túto prácu však platil
on a nie žalobkyňa, a to vo výške 9.000,- Sk. Doznal, že v roku 2002 sa zakupovalo auto za kúpnu
cenu 550.000,- Sk, ale tvrdil, že na zaplatení kúpnej ceny sa žalobkyňa ničím nepodieľala. Poukázal

na to, že kúpnu cenu získal výlučne zo svojich peňažných prostriedkov, a to z predaja iného vozidla,
ako aj z pôžičiek, ktoré sa zaviazal sám splácať. Tvrdil tiež, že havarijné a zákonné poistenie vozidla
sa platilo z jeho peňažných prostriedkov a žalobkyňa mu nikdy nedala peniaze, ktoré by minul vo svoj
prospech. Napriek tomu, že popieral tvrdenia uvádzané žalobkyňou z opatrnosti namietal premlčanie
všetkých nárokov.Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov Ing. O. S., Ing. E. M., E.
P., N. N., oboznámením spisu tunajšieho súdu sp. zn. 126/2005, listom žalovaného zo dňa 9.12.2004,
pričom zistil tento skutkový stav :

Predmetom konania boli 3 nároky žalobkyne, na základe ktorých táto požadovala vyplatenie 722.346,-
Sk. Išlo o zaplatenie 12.000,- Sk za maľovku bytu patriaceho žalovanému, ďalej o sumu 294.000,- Sk,
ktorézverilažalobkyňažalovanému apeniaze,ktorévložiladoautaAUDIspolushavarijnouazákonnou
poistkou.

K zaplateniu sumy 12.000,- Sk za maľovku malo dôjsť v roku 2001. Súd v tejto časti zamietol žalobu z
dôvodu vznesenej námietky premlčania.

Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Premlčanie podľa citovaných zákonných ustanovení znamená uplynutie času určeného zákonom na
vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, žeby sa toto právo vykonalo. Prihliada sa však naň iba vtedy,
ak dlžník poukáže na to, že zákonom určený čas uplynul, teda vznesie námietku takéhoto premlčania.
Žalovaný tak v konkrétnom prípade urobil. Namietal premlčanie celej žalovanej sumy. Preto sa súd
musel s touto námietkou vyporiadať, nakoľko vznesenie takejto námietky má za následok zánik súdnej

vymáhateľnosti nároku v dôsledku čoho nemožno premlčané právo priznať. K investíciám do cudzej veci
(takto bolo potrebné právne posúdiť uplatnený nárok na zaplatenie 12.000,- Sk) došlo v roku 2001, čo
medzi účastníkmi nebolo sporné. Tento nárok žalobkyne je premlčaný, nakoľko bol uplatnený až v roku
2005, teda po uplynutí 3- ročnej premlčacej doby.

Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 294.000,- Sk žalobkyňa najskôr tvrdila, že ide o bezdôvodne

obohatenie, potom začala tvrdiť, že išlo po právnej stránke o konanie bez príkazu v zmysle § 742 a
nasl. Obč. zákonníka.

Z výsluchu žalobkyne a výsluchu svedkyne N. vyplynulo, že ak žalobkyňa dala žalovanému peniaze,
bolo tomu tak preto, že v tom čase spoločne hospodárili. Peniaze aj podľa tvrdenia žalobkyne boli určené
na nevyhnutné výdavky spojené s domácnosťou, telefónnymi účtami a inými nákladmi. K odovzdaniu

týchto peňazí došlo v období od augusta 2001 do začiatku apríla 2002. Uvedenú skutočnosť mal súd za
preukázanú z výsluchu oboch účastníkov, výsluchu svedkov, ako aj zo skutočnosti, že po uplynutí tejto
doby, už nebol dôvod na poskytovanie peňazí žalovanému, keďže aj on začal pracovať v zahraničí. Z
výsledkov dokazovania vyplynulo, že sa tak stalo začiatkom apríla 2002.

Žalobkyňa v konaní nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností v akej sume a na aké konkrétne účely

žalovanému peniaze dávala. Na nej spočívalo v tomto smere dôkazné bremeno. Po právnej stránke
sa súd nestotožnil s názorom, že išlo o konanie bez príkazu v zmysle § 742 a nasl. Obč.zák., pretože
neboli splnené pojmové znaky takéhoto konania, a to obstaranie cudzej veci, nedostatok príkazu alebo
iného oprávnenia a obstaranie cudzej veci v cudzom záujme. Pod pojmom konanie bez príkazu trebateda rozumieť obstaranie cudzej veci bez toho, aby konajúci mal na toto konanie príkaz alebo bol inak
oprávnený. O takýto prípad v predmetnej veci nešlo.

Súd bol toho názoru, že na strane žalovaného mohlo ísť nanajvýš o bezdôvodne obohatenie (ak by

nešlo o peniaze patriace do podielového spoluvlastníctva). Súd však nevykonával v tomto smere ďalšie
dôkazy,nakoľkoajtentonárokžalobkynepovažovalvzmyslepredtýmcitovanýchzákonnýchustanovení
za premlčaný. Zo zaužívanej súdnej praxe a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že
súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu
subjektívneho práva žalujúceho účastníka. V takomto prípade sa uprednostňuje hľadisko procesnej
ekonómie. Podľa tejto praxe, ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a žalovaná strana vzniesla

námietku premlčania, neskúma existenciu subjektívneho práva, ale vychádza z toho, že i tak by žaloba
s uplatnením námietky premlčania bola zamietnutá.

Podľa § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, ak

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že právo sa podľa § 107 ods. 1 premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený skutočne dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil (tzv. subjektívna doba). Podľa § 107 ods. 2 Obč. zák. sa právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia premlčí najneskôr za tri roky, príp. 10 rokov (tzv. objektívna premlčacia doba). Je pravdou,

že subjektívna premlčacia doba je vo vzťahu k objektívnej dobe určujúcou tak ako to tvrdí žalobkyňa,
pretože k jej uplatneniu je nevyhnutné, aby sa oprávnený subjekt o tom, že mu vzniklo bezdôvodne
obohatenie dozvedel. Táto subjektívna doba je však ohraničená dobou objektívnou a nemôže byť od nej
dlhšia. Nárok bolo teda potrebné uplatniť v konkrétnom prípade najneskôr v 3 ročnej premlčacej dobe.
Ak teda začala žalobkyni plynúť subjektívna 2 ročná doba od decembra 2004 (ako to ona tvrdí), uplynula

jej doba objektívna, a to posledným marcovým dňom 2005, pretože samotná žalobkyňa aj svedkyňa
potvrdili, že peniaze odovzdávala žalovanému do začiatku apríla 2002. Sama žalobkyňa potvrdila, že
neskôr na to nebol dôvod. Ak bola žaloba podaná 22.4.2005, bola uplatnená po uplynutí premlčacej
doby. Preto bol aj nárok na zaplatenie 294.000,- Sk zamietnutý.

Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že účastníci žili ako druh a družka, spoločne hospodárili

a tvorili jednu domácnosť najmenej od marca 2000 do novembra 2004. Toto zistenie mal súd za
preukázané najmä z výsluchu účastníkov konania, ale aj z ich vzájomnej korešpondencie pred začatím
konania vo veci samej, ktorá sa týkala vyporiadania majetku. Žalobkyňa sama pri výsluchu ako
účastníčka konania, ale aj pri svojich prednesoch v tomto konaní i v konaní vedenom pod sp. zn.
19C/126/2005 uviedla, že so žalovaným mali spoločný účet, veci nadobúdali spoločne, nakoľko

spoločne hospodárili a spoločne sa dohodli aj na kúpe nového auta AUDI. Pokiaľ ide o ostatné hnuteľné
veci, ktorých vyporiadania sa domáha v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/126/2005 sama uviedla, že
sú v podielovom spoluvlastníctve.

V zmysle § 136 ods. 1 Obč. zák. vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Podľa § 137 ods. 1 Obč. zák. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a

povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že podielové spoluvlastníctvo predstavuje vlastnícky vzťah
rôznych osôb k určitej nezameniteľnej a nerozdelenej veci, vyjadrený určenou výškou podielov, ktorá je
hlavnýmkritériom mieryúčasti spoluvlastníka naprávachapovinnostiachzospoluvlastníckehovzťahu.

Obsah tohto spoluvlastníctva je vymedzený jednak oprávneniami (napr. vec držať, užívať, disponovať
ňou) a jednak povinnosťami, ale aj určitými obmedzeniami. Dohoda o založení spoluvlastníckych
vzťahov nemá predpísanú žiadnu formu. Rozhodujúci je prejav vôle spoluvlastníkov, ktorý smeruje k
založeniu takéhoto spoluvlastníctva.

Vkonkrétnomprípademalsúdzapreukázané,žeúčastnícizaloženímspoločnejdomácnosti,spoločným
hospodárením prejavili záujem založiť podielové spoluvlastníctvo k hnuteľným veciam spoločne

nadobúdaným počas tohto spolužitia. Súd bol toho názoru, že sa to netýkalo iba hnuteľných vecí,
ktoré mali a nadobúdali do spoločnej domácnosti, ale aj osobného motorového vozidla zn. AUDI . V
čase, keď sa auto zakupovalo, účastníci spoločne hospodárili, spoločne žili v jednej domácnosti, dobre
spolu vychádzali a dôverovali si. Žalovaný v tomto konaní síce tvrdil, že auto zakúpil výlučne zo svojich
finančných prostriedkov a popieral, že by sa kúpilo s úmyslom nadobudnúť ho do spoluvlastníctva,

súd však jeho tvrdenia nepovažoval za hodnoverné. Z dokazovania totiž vyplynulo, že aj on považoval
toto auto za spoluvlastníctvo účastníkov. Vo svojom písomnom podaní zo dňa 9.12.2004 (adresovanom
žalobkyni) sám uvádzal, že auto nadobudli spoločne, a preto žiadal o vyporiadanie tohto podielového
spoluvlastníctva pri ktorom navrhoval žalobkyni, aby do jej výlučného vlastníctva patrilo uvedené
auto s tým, že on si ponechá ostatné hnuteľné veci spoločne nadobudnuté. Tomu, že auto patrilo

do podielového spoluvlastníctva nasvedčuje i výpoveď svedkyne E. P., ktorá potvrdila úmysel oboch
spoločne zakúpiť ho a požičať si naň peniaze od nej. Prinajmenšom čiastka predstavujúca pôžičku
bola preto vrátená zo spoločných prostriedkov účastníkov, a to bez ohľadu na to, kto ich zarobil,
pretože účastníci v tom čase hospodárili spoločne. Súd bol teda toho názoru, že auto je v podielovom
spoluvlastníctve účastníkov .

Občiansky zákonník vychádza z myšlienky, že o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní
sa majú dohodnúť predovšetkým spoluvlastníci sami. Zrušenie spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím
sa predpokladá až vtedy, keď nedôjde k dohode (§ 142 ods. 1 Obč. zák.). Dohoda o zrušení
spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní vznikne konsenzom účastníkov spoluvlastníckeho vzťahu.
Musí však spĺňať predpísané náležitosti právneho úkonu. Ak je predmetom spoluvlastníctva hnuteľná

vec, dohoda o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní nemusí byť písomná, pokiaľ sa
spoluvlastníci sami na takejto forme nedohodli. V prípade, že takáto dohoda bola urobená neformálne,
každý zo spoluvlastníkov je povinný vydať ostatným na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa
vyporiadali (§ 141 ods. 2 Obč. zák.).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva k autu dohodou

doposiaľ nedošlo. Návrh na zrušenie a vyporiadanie súdnou cestou v zmysle § 142 Občianskeho
zákonníka podaný nebol.

Podľa § 153 ods. 2 O.s.p. súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac ako sa domáhajú,
iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia nemohol súd zrušiť podielové spoluvlastníctvo k
osobnému motorovému vozidlo Audi a toto vyporiadať. Ak nedôjde ani dodatočne k dohode o
vyporiadaní, môže ktorýkoľvek z účastníkov podať takýto návrh na súd. Až pri takomto vyporiadaní bude
možné zohľadňovať prínos jednotlivých účastníkov k nadobudnutiu hnuteľnej veci, či investície do tejto
veci, prípadne sa zaoberať zákonnou a havarijnou poistkou na predmetné auto. Súd totiž nemal za

preukázané, že peniaze poskytnuté na kúpu auta, či zaplatenie poistiek žalobkyňa žalovanému požičala,ako to začala dodatočne prezentovať. Právny vzťah zo zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 a nasl. Obč.
zák. vzniká dohodou zmluvných strán, že jedna strana prenecháva druhej strane veci určené podľa
druhu a druhá strana po určitom čase veci toho istého druhu vráti. Je to dvojstranný právny úkon,

ktorý si vyžaduje vôľu oboch strán veci si požičať. Táto prejavená vôľa musí byť určitá a zrozumiteľná
a musí z nej vyplývať, že obaja účastníci mali v úmysle takúto zmluvu uzatvoriť. Žalobkyňa však žiaden
hodnoverný dôkaz na preukázanie týchto skutočností nepredložila, napriek tomu, že na nej v tomto
smere spočíva dôkazné bremeno.

Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia a právne zdôvodnenie súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).