Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/209/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8608203387
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI:

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci navrhovateľky Eleny Petrušovej, bytom Vyšný Orlík 126, proti odporcovi
Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, o určenie neplatnosti zrušenia
poistnej zmluvy, o odvolaní odporcu proti uzneseniu 19C 209/2008-153 z 11.8.2009 Okresného súdu
Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením neprerušil konanie vedené pod sp. zn. 19C 209/2008. V
odôvodnení uznesenia uviedol, že odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu navrhovateľky
požiadal súčasne konajúci súd o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a o postúpenie
návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska. Tento návrh
odôvodnil odporca tým, že podľa ust. § 45 zák.č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom došlo s

účinnosťou od 1.9.2005 k zrušeniu Úradu pre finančný trh a k prenosu pôsobnosti tohto úradu v oblasti
dohľadu nad kapitálovým trhom a poisťovníctvom na Národnú banku Slovenska (ďalej len „ NBS“),
čím došlo k rozšíreniu jej právomoci a to bez toho, aby jej kompetencia bola upravená aj v článku 56
Ústavy SR. Podľa § 31a zák.č. 95/2002 Z.z., na ktorý odporca ďalej poukázal, je poisťovňa povinná určiť
výšku poistného na základe poistných matematických metód tak, aby výška poistného zabezpečovala
trvalú splniteľnosť všetkých jej záväzkov vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich

umiestnenia.Ďalejtvrdilodporca,žekalkuláciapoistnéhobolaschválenápreduzavretímpoistnejzmluvy
a odsúhlasená dozorujúcim orgánom pre poistenie, v tom čase Ministerstvom financií SR, následne
boli uňho vykonané rôzne previerky, ktoré nezistili fakty porušujúce jeho povinnosti v oblasti správnosti
kalkulácie poistného, aj 18.2.2003 bol vykonaný dohľad nad činnosťou poisťovne, ktorý bol zavŕšený
protokolom Úradu pre finančný trh, ktorý nezistil žiadne pochybenia v kalkulácii poistnej sadzby UDP -K,
ani iných produktov, že na základe dohľadu vykonaného NBS v období od 30.4.2007 do 21.2.2008, táto

však konštatovala nedostatky v kalkulačných vzorcoch, ktoré sa dotkli obsahu zmluvy medzi účastníkmi
konania uzavretej v r. 1997, pričom NBS určila lehoty, v ktorých bol odporca povinný prijať a splniť
opatrenia na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov, a hrozila mu za porušenie ustanovení
zák.č. 8/2008 Z.z. pokuta až do 20 mil. Sk a to opakovane, preto bol povinný splniť opatrenia NBS
najneskôr do 30.4.2008 a v súvislosti s týmto dôvodil, že navrhovateľke predložil tri spôsoby riešenia
vzniknutého stavu, ktoré však navrhovateľka neprijala. Odporca zastával názor, že podľa § 109 ods.

1 písm. b/ O.s.p. je povinnosťou súdu prerušiť konanie v súvislosti s tým, že NBS vykonávala dohľad
nad jeho činnosťou podľa zákonnej úpravy danej ustanovením § 45 zák.č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom a od 1.4.2008 zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve, ktorý nahradil zák.č. 95/2002 Z.z.
o poisťovníctve, hoci k tomu podľa ústavy nie je oprávnená. Podľa odporcu je NBS v zmysle Ústavy
SR nezávislou centrálnou bankou a Ústava SR neobsahuje ustanovenia, v ktorých by NBS priznávala
postavenie orgánu štátnej správy vykonávajúceho činnosti, ktoré predtým vykonával Úrad pre finančný

trh. Nesprávnosť prepočtu poistného spočíva podľa dohľad vykonávajúceho orgánu v tom, že sadzby
poistného bolo potrebné vypočítať z nárokov, ktoré mali vzniknúť na poistné plnenie pre prípad dožitia, anie pre prípad smrti, zníženie poistných sadzieb spochybňuje splniteľnosť všetkých finančných záväzkov
odporcu. Súd v konaní zistil, že odporca v postavení navrhovateľa vedie spor proti Slovenskej republike,
zast.NBSonáhraduškodyspôsobenejmuprivýkoneverejnejmoci,ktorúmuspôsobilpredchodcaNBS,

pretože Úrad pre finančný trh nezistil pochybenia v kalkulačných vzorcoch pred uzatvorením poistných
zmlúv a ďalej zistil, že sa na jeho návrh vedie aj konanie o vyslovenie nezákonnosti postupu NBS,
ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Vychádzajúc z ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. návrhu
odporcu na prerušenie konania nevyhovel, a teda konanie neprerušil s odôvodnením, že predmetom
konania je občiansko-právny nárok. Poistné zmluvy uzavreté medzi účastníkmi konania boli zmluvy,

ktoré upravovali poistné plnenie pre prípad dožitia a pre prípad smrti, že podľa ich obsahu pre posúdenie
predmetu sporu sú dôležité občiansko-právne predpisy upravujúce zmluvy o poistení uzavreté medzi
navrhovateľkou a odporcom a nie právne predpisy upravujúce postavenie odporcu ako podnikateľa,
aj keď sa v konaní bude musieť vysporiadať s odporcom nastolenou otázkou vplyvu zmeny právnych
predpisov a imperatívu vyplývajúceho z protokolu o vykonaní dohľadu NBS na možnosť plnenia na
strane odporcu.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním odporca s uplatnením odvolacieho dôvodu podľa § 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p., pretože rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. f/, pretože mu ako účastníkovi
konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že svoj návrh na prerušenie
konania odôvodnil právnou súvislosťou medzi rozhodnutím ústavného súdu o predloženej otázke a

týmto konaním, keďže od rozhodnutia ústavného súdu môže byť priamo závislá samotná existencia
tohto súdneho konania. Pokiaľ by Ústavný súd SR konštatoval rozpor napadnutých ustanovení zákona
o poisťovníctve, týkajúcich sa najmä dohľadu NBS nad poisťovňami, s Ústavou SR a Zmluvou o
založení Európskeho spoločenstva, môže dôjsť k zániku tohto konania, nakoľko otázka, ktorá je v
súčasnosti predmetom tohto konania, by medzi stranami už nemusela byť spornou a odporca by mohol

dobrovoľne plniť to, čoho sa navrhovateľka v tomto konaní domáha, teda tento súdny spor by mohol
byť de facto rozhodnutý ústavným súdom. Táto skutočnosť preukazuje absolútnu a najužšiu možnú
súvislosť jeho procesného návrhu na postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska s týmto
občianskoprávnym konaním. Ďalej uviedol, že za súčasného právneho stavu mu bráni v ďalšom zotrvaní
v právnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, rozhodnutie Národnej banky Slovenska, ako

orgánu dohľadu o tom, že poistné v poistnom produkte ÚDP-K nebolo vypočítané v súlade s poistno-
matematickými metódami pre výpočet poistného, že bolo vypočítané a inkasované v nižšej výške,
ako malo byť a že z tohto dôvodu a v tejto časti sú poistné zmluvy ÚDP-K v rozpore so zákonom o
poisťovníctve. V súlade s týmto zistením mu uložila NBS prijať opatrenia na nápravu, a to pod hrozbou
sankcií znamenajúcich pokuty až do výšky 20 mil. Sk/ 663.878,38 €, resp. odobratie povolenia na

vykonávanie poisťovacej činnosti, t.j. úplný zánik odporcu. Pokiaľ existuje záväzné vyjadrenie orgánu
dohľadu o protiprávnosti obsahu poistnej zmluvy so zákonom a tento nedostatok je sankcionovateľný, je
autoritatívne vynútiteľné aj jeho dodržiavanie, a tak nemá inú možnosť ako konať v súlade so zákonom
a nie je možné ho nútiť, aby zotrval v určitom právnom vzťahu za cenu porušenia zákona, ktorého
porušenie navyše zákonodarca veľmi prísne sankcionuje a jeho dodržiavanie si vynucuje. Požadovať

od neho, aby konal niečo, čo zákon priamo zakazuje, považoval za konanie, ktoré je v právnom
štáte neprijateľné a nepredstaviteľné, a to predovšetkým s poukazom na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a
rovnako aj na čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Podľa jeho názoru je
preto skutočnou príčinou tohto sporu rozhodnutie NBS ako orgánu dohľadu o nesprávne vypočítanom

poistnom, sadzbe ÚDP-K a o rozpore poistných zmlúv ÚDP-K so zákonom z tohto dôvodu a nebyť
rozhodnutia orgánu dohľadu (NBS), nikdy by k prepočtom poistného v poistných zmluvách (ÚDP-K)
sám z vlastnej iniciatívy nepristúpil. Jeho procesný návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p. nie je návrhom samoúčelným a nesúvisiacim s právnou vecou, ktorá je predmetom tohto
konania, práve naopak, týmto procesným návrhom sa snaží dospieť k riešeniu skutočnej príčiny sporu,

túto príčinu odstrániť a odstrániť tak spornosť vzniknutú medzi ním a navrhovateľkou a v konečnom
dôsledku tak vyriešiť tento spor. V prípade, ak by ústavný súd dospel k záveru o protiústavnosti dohľadu
nad poisťovníctvom vykonávaným NBS, mohlo byť sa v tomto prípade dospieť do právneho stavu pred
vydaním rozhodnutia NBS voči nemu, pričom toto rozhodnutie ústavného súdu by mohlo znamenať,
že s navrhovateľkou naďalej zotrvávajú v poistnoprávnom vzťahu podľa pôvodnej poistnej zmluvy bez

zmeny jej obsahu. Ďalej odporca poukázal na to, že Ústavný súd SR v druhom funkčnom obdobímedzi podmienky typu „conditio sine qua non“ zaradil aj v ústave a v zákone neustanovenú podmienku,
podľa ktorej ústavnou a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie o nesúlade namietnutých ustanovení právneho

predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu sp. zn.
PL.ÚS 20/06 z 18.10.2006, v ktorom je uvedené, že navrhovateľ vo svojom návrhu výslovne uviedol,
že „Aj keď sa okresný súd nestotožňuje s právnymi závermi žalobcu, urobil tak z opatrnosti...“, t.j.
že podal návrh na začatie konania o nesúlade právnych predpisov na ústavný súd, čo znamená,
že v danom prípade nie je splnená zákonná náležitosť návrhu na začatie takéhoto konania, pretože

samotný okresný súd síce podal návrh na začatie konania, ale podľa jeho vlastnej formulácie nie je
presvedčený o nesúlade namietaných ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
s uvádzanými článkami ústavy, listiny a dohovoru, ale návrh na začatie konania podal len z dôvodu
opatrnosti s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania a rozhodovaciu prax odvolacieho súdu. Bol
toho názoru, že slová „ak sa súd domnieva“ použité na uvedenie prvej vety čl. 144 ods. 2 Ústavy SR
zdanlivo naozaj možno legitímne interpretovať a aplikovať ako ústavný základ pre vyvodenie podmienky

o „presvedčení súdu“, avšak ustanovenie čl. 144 ods. 2 bez pochybností patrí k ústavným normám, ktoré
nemožno interpretovať doslovne. Doslovným výkladom tohto ustanovenia by sa totiž nastolil ústavne
odporujúci právny stav, v ktorom by všeobecný súd bol povinný prerušiť konanie pre nesúlad platnej
právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nemal by takú povinnosť
na zabezpečenie súladu vnútroštátneho prameňa práva s medzinárodnými dohovormi podľa čl. 154c

ústavy. Tento stav hroziaci konaním proti Slovenskej republike pred príslušnou inštitúciou medzinárodnej
organizácie nadväzuje na zlú úpravu čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, kde sa sudcovia pri rozhodovaní
podriaďujú medzinárodným zmluvám podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nie medzinárodným dohovorom podľa
čl. 154c ústavy. To, že čl. 144 nemožno vysvetľovať a uplatňovať doslovne, samo osebe nepreukazuje,
že aj slovné spojenie „ak sa súd domnieva“ treba interpretovať s využitím extenzívneho výkladu, istotne

však stačí na vyvolanie relevantnej pochybnosti. Téza ústavného súdu, podľa ktorej ústavné normy
možno vysvetľovať samostatne, bez vzájomnej väzby s inými ústavnými normami, má za tohto stavu
mimoriadny význam a Ústavný súd ju celkom zanedbal, hoci taká väzba existuje. Poukázal na to,
že podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika nie je iba právny štát, ale je aj demokratický
štát. Za súčasť demokratickej formy vlády v súčasnej Európe sa často pokladá aj právo jednotlivcov

vyvolať konanie, v ktorom ústavný súd preskúma, či všeobecne záväzný právny predpis neodporuje
ústave, pričom v jedenástich štátoch Európy sú fyzické osoby a právnické osoby aktívne legitimované
podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom daného štátu.
Prvou vetou čl. 30 ods. 1 ústavy sa občanom zaručuje právo zúčastňovať sa na správe verejných
vecí, pričom toto základné právo neslúži iba na zabezpečenie účasti občanov na verejnej správe;

jeho účelom je zabezpečenie účasti občana na politickom živote štátu, správe štátu a na správe
verejných záležitostí v obciach. K takto vymedzenej správe verejných vecí patrí aj participácia občanov
na zabezpečovaní ústavnosti právneho poriadku. Ústavný súd SR svojou judikatúrou vylúčil možnosť
konania o súlade právneho poriadku na základe sťažnosti. De facto jediným prostriedkom, ako občan
môže uplatniť základné právo priznané podľa čl. 30 ods. 1 ústavy vo sfére ochrany ústavnosti právneho

poriadku, je predloženie návrhu adresovaného všeobecnému súdu, aby prerušil konanie a podal na
ústavný súd návrh, ktorým sa občan bráni proti uplatneniu s ústavou nesúladného prameňa práva vo
svojej veci. O túto možnosť Ústavný súd SR pripravil každého občana Slovenskej republiky vytvorením
podmienky „presvedčenia súdu o nesúlade“ ako podmienky, ktorá sa musí splniť pri predložení návrhu
všeobecným súdom na začatie konania o súlade právneho poriadku. Ústavný súd SR v treťom funkčnom

období namiesto toho, aby si uvedomil problém a zmenou judikatúry vytvoril priestor pre posilnenie
prvkov demokracie v Slovenskej republike a pre dostupnosť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 pri
zabezpečovaní ústavnosti právneho poriadku, nadviazal na vyššie citovaný právny názor ústavného
súdu v druhom funkčnom období. V uznesení III ÚS 99/08 z 1.4.2008 je uvedené: „S prihliadnutím na
uvedené a vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2 ústavy, § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d/

zákona o ústavnom súde a § 109 ods.1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd pripomína,
že na základe návrhu všeobecného súdu má jedine on právomoc konať o súlade právnych predpisov. O
danej problematike nemá právomoc konať všeobecný súd, ale práve jemu prináleží iniciovať konanie, ak
nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Pochybnosť
o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie
návrhuústavnémusúduzaúčelomzačatiakonaniaosúladeprávnychpredpisovnemávplyvskutočnosť,
že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho
predpisu s ústavou alebo s medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva, apredseda senátu, ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto
návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie presvedčenie účastníka
konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára“ s ústavným súdom.“ Uviedol, že v materiálnom

právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie, ktorému vždy ponecháva právo úvahy,
či svoju právomoc uplatní alebo nie. Postavenie orgánu verejnej moci je súborom práv a povinností a
podľa toho má buď právo úvahy, či právomoc uplatní alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc.

Odporca poukázal ďalej na to, že ust. § 109 O.s.p. pozostáva z dvoch odsekov. Podľa formulácie § 109
ods. 1: „Súd konanie preruší, ak ....“ a podľa formulácie § 109 ods. 2: „Pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia, môže konanie prerušiť.“ Z rozdielnej formulácie oboch ustanovení možno odvodiť, že úpravou

§ 109 ods. 1 O.s.p. sa súdu ukladá povinnosť konanie prerušiť, kým podľa § 109 ods. 2 O.s.p. má súd
možnosť úvahy, či konanie preruší. Prerušenie konania v súvislosti s predložením návrhu na ústavný
súd je ustanovené v § 109 ods. 1 O.s.p., ide teda o zákonom určenú povinnosť prerušiť konanie a podať
návrh na ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov. Táto povinnosť nie je obmedzená.
Súd musí vždy prerušiť konanie, ak sa splnia podmienky uvedené v druhej vete § 109 ods. 1 písm.

b/ O.s.p. Ak navrhovateľ predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť o merite ústavného
sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty obstoja. V takom prípade by súd
mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b/.
V prípade, že účastník konania uplatní iba všeobecnú námietku nesúladu právneho predpisu bez toho,

aby ju odôvodnil, riešenie môže byť alternatívne, buď súd rozhodne, že vezme do úvahy prezumpciu
súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, na námietku nesúladu právneho predpisu
neprihliadne a postup podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. neuplatní, alebo bude zvažovať námietku a
hľadať vlastné argumenty v prospech a neprospech účastníkovej námietky. Súd prvého stupňa v závere
odôvodnenia napadnutého uznesenia uzavrel, že predmetom tohto konania je občianskoprávny nárok,

a že pre posúdenie predmetu sporu sú dôležité občianskoprávne predpisy upravujúce zmluvu o poistení
uzavretú medzi navrhovateľkou a odporcom, nie právne predpisy upravujúce postavenie odporcu ako
podnikateľa. Vzhľadom na to, že podnikanie v poisťovníctve je špecifickým druhom podnikania, ktoré, na
rozdiel od iných druhov podnikania, je veľmi prísne podriadené regulácii zo strany predpisov verejného
práva, a tak nevyhnutne dochádza, či už priamo alebo nepriamo, k ovplyvňovaniu občianskoprávnych

vzťahov právnymi predpismi upravujúcimi postavenie odporcu ako podnikateľa. Poistné zmluvy sú
najtypickejším príkladom účinkov predpisov verejného práva majúce za následok obmedzenie zmluvnej
voľnosti účastníkov zmluvy, najmä poistiteľa, a to široko nad rámec súkromnoprávneho obmedzenia
zmluvnej voľnosti, ktoré obmedzenie sa veľmi výrazne premieta do dohadovaných súm poistného a
poistného plnenia, určenie výšky ktorých nie je v žiadnom prípade na voľnej úvahe a dohode zmluvných

strán, ale podlieha striktným princípom poistnej matematiky a vzorcom za týmto účelom vypracovaným
a schváleným príslušnými orgánmi štátu s jednoznačným cieľom zabezpečiť splniteľnosť všetkých
finančných záväzkov poistiteľa. Bol toho názoru, že v posudzovanej veci je ústredným problémom práve
poistná matematika, ktorou sa Občiansky zákonník pri poistných zmluvách vôbec nezaoberá, pričom
však poistná matematika, to znamená stanovovanie súm poistného je plným základom vznikajúceho

poistno-právneho vzťahu založeného poistnou zmluvou a nevyplýva z občianskoprávnych predpisov,
ale z predpisov verejného práva upravujúcich jeho činnosť a postavenie ako podnikateľa, pričom štát
dodržiavanie týchto princípov vynucuje a ich porušovanie prísne sankcionuje. Z vyššie uvedených
dôvodov nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa o nedôležitosti predpisov verejného práva
na prejednávanú vec a o ich nepodstatnosti pre správne právne posúdenie jeho návrhu na prerušenie

konania, a preto bol toho názoru, že súd v tomto prípade vec nesprávne právne posúdil, keďže vylúčil
z vplyvu na svoje rozhodnutie predpisy verejného práva upravujúce jeho postavenie ako podnikateľa.
Zdôraznil, že právny poriadok Slovenskej republiky tvorí ucelený systém právnych noriem, ktoré sú
základom každého právneho systému a ich rozdelenie na normy práva verejného a práva súkromného
je delením čisto právno-teoretickým, nemajúcim za následok existenciu dvoch právnych systémov,

navzájom nezávislých a neovplyvňujúcich sa, preto pri posudzovaní právnych vzťahov nie je možné
tieto vzťahy striktne rozdeliť na vzťahy súkromno-právne a verejno-právne a na základe tohto rozdelenia
aplikovať na ne len normy súkromného alebo verejného práva, pretože právne relevantná štruktúra
právneho poriadku Slovenskej republiky spočíva v hierarchickom usporiadaní právnych noriem, v ich
vertikálnom členení podľa stupňa ich právnej sily začínajúc ústavou, cez ústavné zákony, zákony, atď.

a jedine pri hierarchickom usporiadaní právnych noriem, v ich vertikálnom členení možno konštatovaťsilu alebo váhu konkrétnej právnej normy podľa jej postavenia v tomto systéme a odôvodniť tak
nutnosť aplikácie normy vyššej právnej sily na úkor normy nižšej právnej sily. Rozhodnutie nevziať
do úvahy niektoré normy rovnakej právnej sily s poukazom na rozdelenie práva na súkromné a

verejné a z toho dôvodu niektoré normy neaplikovať, pretože čisto teoreticky spadajú do systému
verejného práva a je riešený súkromno-právny vzťah, a to aj napriek tomu, že tento súkromno-právny
vzťah tieto normy verejného práva priamo a zásadne ovplyvňujú, znamená podľa názoru odporcu
nesprávne právne posúdenie veci a nesprávnu aplikáciu práva orgánom súdnej ochrany, keďže je
nepochybné, že právno-teoretické delenie právnych noriem na súkromno-právne a verejno-právne

nemá žiaden vplyv na ich právnu silu, resp. na dôvodnosť ich aplikácie vo vzťahu k tomu, aký právny
vzťah je predmetom sporu. Dokonca ani v právnej teórii nie je možné medzi právom verejným a
súkromným vytvoriť prísnu deliacu čiaru, nakoľko sa stále výraznejšie prelínajú a význam ich členenia
sa v súčasnosti už aj v právnej teórii relativizuje, pričom pri rozhodovacej činnosti súdov nemá mať
absolútne žiaden vplyv. Bol toho názoru, že súd je pri svojom rozhodovaní o konkrétnej právnej veci
povinný aplikovať všetky právne normy tvoriace súčasť právneho poriadku, ktoré sa na tento konkrétny

prípad vzťahujú a ovplyvňujú ho, pričom možnosť niektorú normu neaplikovať prichádza do úvahy len
v rámci hierarchického usporiadania právnych noriem, keď norma nižšej právnej sily odporuje norme
vyššej právnej sily. V tejto súvislosti považoval za nevyhnutné poukázať na neopomenuteľný fakt,
že samotná Ústava SR, hoci je právno-teoreticky zaradená do verejného práva, ako základný zákon
štátu a zákon s najvyššou právnou silou, je priamo aplikovateľná na všetky právne vzťahy upravené

v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky, bez rozdielu ich zaradenia medzi súkromno-právne
alebo verejno-právne vzťahy, pričom právna vec, ktorá je predmetom tohto konania, je presne takýmto
prípadom prelínania a ovplyvňovania sa noriem súkromného a verejného práva, kde existuje medzi
týmito normami v rámci tohto právneho vzťahu priama súvislosť, ktorú nemožno opomenúť, nakoľko
priamo ovplyvňuje správanie sa subjektov súkromno-právneho vzťahu, a to nezávisle od ich vôle. V

situácii, kedy jedna právna norma, hoci teoreticky zaradená do verejného práva, ovplyvňuje súkromno-
právny vzťah, nemôže preto súd túto súvislosť ignorovať a skonštatovať, že ak je predmetom sporu
poistná zmluva, ako typická súkromno-právna zmluva, nebude prihliadať na normu verejno-právnu,
ktorá pod hrozbou sankcií priamo ovplyvňuje obsah tohto súkromno-právneho vzťahu a určité konanie
zakazuje, a tým pádom nezávisle od vôle zmluvných strán má vplyv na ich individuálne dohodnuté práva

a povinnosti, lebo ak sa má pomocou práva zabezpečiť právny poriadok a právna istota, je potrebné,
aby jednotlivé právne normy boli určitým spôsobom usporiadané a vzájomne si neodporovali a aby
jedna právna norma nezakazovala správanie, ktoré iná norma prikazuje, prípadne dovoľuje. Tvrdil, že
postupom súdu prvého stupňa, ktorým súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania a na postúpenie
návrhu Ústavnému súdu SR, bola mu ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti poukazujúc na články 46 ods. 1, 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, uviedol, že ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený
sám predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, preto návrh na
prerušenie konania a na postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ktorý podal na
konajúcom súde, je v tomto prípade jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa môže v súlade

s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade
Ústavnom súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom
konajúcim v tejto právnej veci. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie vedené na súde prvého stupňa prerušil a návrh postúpil Ústavnému súdu SR na zaujatie
stanoviska.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu (č.l. 178-179) uviedla, že podľa jej názoru poisťovňa
nemôže zmeniť so spätnou platnosťou znenie už uzatvorených poistných zmlúv a prípadná chyba
poisťovne pri výpočte splátok poistného a výšky poistnej sumy je jej problémom, preto trvá na dodržaní
pôvodnej zmluvy.

Odvolací súd prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto napadnuté
uznesenie podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odporca v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., nakoľko namieta, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením vecisa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak na zistený
skutkový stav aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, príp. ak z preukázaných

skutočností vyvodil nesprávne právne závery.

Namietaný odvolací dôvod nie je daný, lebo súd prvého stupňa na prejednávanú vec aplikoval správne
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré aj správne vyložil.

V ust. § 109 ods.1 písm. b/ O.s.p. zákon ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na
ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov vždy, ak sú splnené podmienky uvedené v druhej
vete § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., to znamená, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne

záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru
súdu; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný. Preto, ak súd návrhu účastníka na
prerušenie konania z dôvodu uvedeného v § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nevyhovie, neodníme mu týmto
postupom možnosť konať pred súdom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 294/2008).

Rozhodnutie súdu v posudzovanom prípade je v súlade aj s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu
SR, na ktorú poukazuje aj odporca (napr. uznesenie sp. zn. Pl. ÚS 13/2008 z 9.4.2008), v zmysle ktorej
všeobecný súd môže podať návrh na ústavný súd o vyslovenie nesúladu právneho predpisu s ústavou,
zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou iba vtedy, ak má pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná, a nie vtedy, ak o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník
konania.Tentopostupjeviazanýnavýsledokprocesutvoreniajehonázorunaprejednávanúveciprávnu
úpravu, aplikácia ktorej prichádza do úvahy. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, ak o
ústavnosti zákona má pochybnosti účastník konania, nie však prejednávajúci súd. Z uvedeného vyplýva,
že prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru

o rozpore právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou dospel súd, a nie
účastník konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 47/1996). Preto pokiaľ
v posudzovanom prípade k záveru o rozpore zákona o poisťovníctve s Ústavou SR dospel odporca, a
nie konajúci súd, nebol daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ druhej vety O.s.p.

Nedôvodná je i odvolacia námietka odporcu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu na

prerušenie konania a postúpení návrhu na ústavný súd neprávne vychádzal iba z rozdelenia právnych
noriem na normy súkromno-právne a verejno-právne, nezohľadnil ich hierarchické usporiadanie a
vzájomné prelínanie a na základe tohto rozdelenia nepovažoval za rozhodujúce aplikovať na vec
predpisy verejného práva upravujúce jeho postavenie ako podnikateľa. Ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého uznesenia, súd prvého stupňa pri rozhodovaní zohľadňoval v prvom rade tú skutočnosť,

ktoré právne normy sú podľa jeho úvahy pre posúdenie veci a rozhodnutie relevantné, a dospel k
správnemu záveru, že pre posúdenie predmetu tohto konania sú relevantné občiansko-právne predpisy
upravujúce právne vzťahy zo zmluvy o poistení. S týmto právnym posúdením sa stotožňuje aj odvolací
súd a v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR Pl. ÚS 7/2004 z 9.11.2004,
v ktorom je uvedené, že legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu
návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu a v tejto rozhodovacej činnosti ako
zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne
záväzný právny predpis, ktorého nesúlad s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d/ zákona
o ústavnom súde, ústavný súd preto chápe ako postup, v ktorom po začatí konania všeobecný súd
smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t.j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie
konania a v jeho odôvodnení. Ak v tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na

začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti
poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie osúlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným
súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého
ustanovenia zákona, t.j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy).

Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu napadnutého ustanovenia nielenže nedochádza,
ale pre nedostatok procesných podmienok alebo zjavnú neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť.

Z uvedených dôvodov odvolanie odporcu nemožno považovať za opodstatnené, preto bolo napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdené.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.