Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2008

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 9C/91/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6905203110
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Antal

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudcom Mgr. Ivanom Antalom v právnej veci navrhovateľa R. P., rod. F.,

nar. XX.XX.XXXX, r.č.:XXXXXX/XXX,. trvale bytom R. S., T. XX,. zast. J.. J. Č., advokátom so sídlom H.,
P. XXX,. proti odporcom: 1/ M. T., bytom R. S., R. XXX/XX,. 2/ M. T., bytom R. S., R. XXX/XX,. obaja zast.
J.. A. A., advokátkou so sídlom R. S., H. N. XX,. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam takto

r o z h o d o l :

Určuje sa, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v obci R. S., v katastrálnom území T., ktorá je vedená u
Katastrálneho úradu B. B., Správa katastra R. S. a vymeraná geometrickým plánom č. XX/XXXX,. ktorý
vyhotovil geodet R. K., R. S. dňa 14.01.2005, overeným dňa 26.01.2005 pod č. XX/XX,. ako parc. č.
292/3 zast. plochy (dvor) vo výmere 37 m2, patrí v celosti do vlastníctva navrhovateľky R. P., rod. F.,

r.č.:XXXXXX/XXX,. trvale bytom R. S., T. XX.

Odporcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť navrhovateľke na účet jej právneho zástupcu, ktorý je vedený vo
V. a.s. pobočka H., č.ú.:XXXXXXXXX/XXXX,. VS: XXX. spoločne a nerozdielne náhradu trov konania
vo výške 23.430,20 Sk, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

V podanom návrhu žiadala navrhovateľka, aby súd určil, že nehnuteľnosť, ktorá je identifikovaná vo
výrokovej časti rozsudku jej patrí v celosti do vlastníctva, nakoľko mala za to, že k nej nadobudla
vlastnícke právo titulom vydržania podľa ustanovenia § 134 a nasl. Obč. zák.

Návrh odôvodnila tým, že predmetnú nehnuteľnosť výlučne a nerušene ako svoju vlastnú už užívali jej
rodičia od roku 1960, pričom ona v dobromyseľnej držbe pokračuje až do dnešnej doby.

Právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní dňa 19.11.2007 poukázal na to, že nehnuteľnosť, ktorá

jepredmetomsporunadobudlikúpnouzmluvouvroku1960právnipredchodcovianavrhovateľkyaspory
okolonehnuteľnostisodporcamizačalivznikaťažporoku1990atopotom,akosusediacenehnuteľnosti
nadobudli do vlastníctva odporcovia, pričom spory medzi účastníkmi sa riešili aj pred Okresným súdom
v Rimavskej Sobote v konaní 10C/192/01, v ktorom bol predmetom konania návrh odporcov (v tom čase
navrhovateľov) uložiť povinnosť terajšej navrhovateľke oplotiť parc. č. 293 a parc. č. 292/1.

Odporcovia žiadali prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh zamietnuť a odvolávali sa na
geometrický plán z roku 1962, ktorého kópia sa nachádza v spise na č.l. 35, ktorý podľa nich
spochybňuje tvrdenie navrhovateľky, že nehnuteľnosti tvorili jeden celok až do roku 1990. Tvrdili, že

týmto geometrickým plánom boli vymedzené hranice medzi jednotlivými nehnuteľnosťami už v roku
1962, vznikli parcely č. 131/1, 131/3 a 131/4, pričom parcely č. 131/1 a 131/3 vlastnili a užívali právnipredchodcovia odporcov a parc. č. 131/4 právni predchodcovia navrhovateľky. Ich právny zástupca mal
za to, že podľa tohto geometrického plánu bol na parc. č. 131/4 situovaný rodinný dom vo výmere 85
m2 a že táto parcela zahŕňala dom a dvor a ďalej poukázal na to, že aj nový geometrický plán z roku

1990 vychádzal z tohoto stavu a sú tam presne určené hranice ako mali nehnuteľnosti užívať, jednak
právni predchodcovia účastníkov, ako aj účastníci.

Právny zástupca navrhovateľky na uvedené vyjadrenia protistrany uviedol, že hranica v prírode nebola
vymedzená až do roku 1990 a poukázal na čestné prehlásenie rodičov navrhovateľky, že keď oni
uzatvárali kúpnu zmluvu na kúpu parc. č. 131/4, tak predmet zmluvy nebol v prírode ohraničený a že

predávajúci im v prírode ukázali hranice nehnuteľností a následne rodičia navrhovateľky odkúpené
nehnuteľnosti nerušene užívali až do času, kým ich nedarovali navrhovateľke. Vo svojej záverečnej
reči poukázal aj na právny záujem na podaní predmetnej určovacej žaloby, ktorý videl v tom, že medzi
účastníkmi sú spory vo vzťahu k užívaniu v predmetnej nehnuteľnosti, čoho dôkazom je aj konanie pod č.
10C/192/01 a o naliehavosti právneho záujmu svedčí aj to, že navrhovateľka by bez podania predmetnej
žaloby nemala možnosť vchodu do rodinného domu, ktorý vlastní a kde býva.

Právny zástupca odporcov v záverečnej reči žiadal návrh zamietnuť, keďže navrhovateľka nepreukázala
podmienky a predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania spornej nehnuteľnosti,
ktorými sú hlavne oprávnená držba a s tým súvisiaca dobromyseľnosť.

V prejednávanej veci bolo na pojednávaní vykonané dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako
svedkovia boli vypočutí: Z. F. (č.l. 81), I.. L. A., J. F. (č.l. 98), J. Č. (č.l. 102), I. N. (č.l. 104), A. H. (č.l.

121), M. J. (č.l. 124), J. P. (č.l. 127), ďalej bola vykonaná dňa 27.03.2008 ohliadka na mieste samom (č.l.
91-93), kde boli vyhotovené fotografie, ako listinné dôkazy boli prečítané: kópia pozemkovej mapy č.l. 4,
identifikácia parciel č.l. 5, kópia darovacej zmluvy č.l. 6-8, kópia kúpnej zmluvy č.l. 9, čestné prehlásenie
G.K.č.l.33,kópiageometrickéhoplánuzodňa30.03.1962č.l.34-36,kópiageometrickéhoplánuč.XXX-
XXX-XXX-XX kat. územia T. zo dňa 17.05.1990, oznámenie Správy katastra v R. S. č.l. 118. Z prílohovej

obálky na č.l. 10 boli prečítané: geometrický plán č. XX/XXXX. kat. územia T. zo dňa 14.01.2005
overeného dňa 26.01.2005, čestné prehlásenie J. N., žiadosť o zápis do katastra nehnuteľností a k tomu
zopnuté potvrdenie M. R. S. a výpis z pozemkovej knihy č. XXX kat. územia T. a identifikácia parciel,
originálrozhodnutiabývaléhoM.vR.S.zodňa19.05.1964,č.Výst.XXXX/XXasituačnýnáčrtapôdorys.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota 10C/192/01 bol prečítaný rozsudok okresného

súdu zo dňa 14.04.2004 č. 10C/192/01-57 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 23.11.2004 č. 13Co/274/2004-93, sudca oboznámil s fotografiami vyhotovenými počas ohliadky, ako
aj s čiernobielou fotografiou predloženou navrhovateľkou. Ďalej bolo prečítané čestné prehlásenie J. F.
a I. F. zo dňa 09.03.2005, sudca oboznámil s ďalším obsahom spisu na vec sa vzťahujúceho a po takto
vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav a spor medzi účastníkmi konania posúdil nasledovne.

Predmetom sporu medzi účastníkmi je návrh navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti identifikovanej vo výrokovej časti rozsudku a to titulom vydržania podľa § 134 a nasl. Obč.
zák.

Vzhľadom k tomu, že ide o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. súd v prvom rade skúmal,
či na podaní takejto určovacej žaloby má navrhovateľka naliehavý právny záujem. Dôkazné bremeno

v tomto smere je na navrhovateľke a spočíva v povinnosti preukázať, že na určení vlastníckeho práva
má naliehavý právny záujem. Tento je daný spravidla vtedy, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia,
a ak právne postavenie navrhovateľky by bez takéhoto určenia bolo neisté.

S poukazom na spor, ktorý prebehol medzi účastníkmi konania v konaní 10C/192/2001 pred Okresným
súdom v Rimavskej Sobote ako aj z výsluchu samotných účastníkov počas pojednávania súd zistil, že

pretrváva medzi nimi spor vo vzťahu k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti a existenciu sporov tohoto
charakteru preukazujú aj rozhodnutia v trestnom konaní a zápisnica o výsluchu z trestného konania,
ktoré boli vo veci predložené odporcami.Ďalej mal súd za to, že je neisté aj právne postavenie navrhovateľky vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti,
keďže len prechodom cez ňu má zabezpečený prístup k rodinnému domu, ktorého je vlastníčkou a v
ktorom býva.

Na uvedenom základe súd ustálil, že navrhovateľka preukázala v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. naliehavý
právny záujem na podaní predmetnej žaloby.

Vo vzťahu k nadobudnutiu a užívaniu spornej nehnuteľnosti boli vykonaným dokazovaním zistené
nasledovné skutočnosti: dňa 22.07.1960 bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva, na základe ktorej
odkúpili rodičia navrhovateľky od predávajúceho V. R. nehnuteľnosti a to dom a dvor zapísané v
pozemnoknižnej zápisnici kat. územia T. vo vložke č. XXX. pod A. r.č. X. parc. č. 131/4 pod B. v celosti

na mene predávajúceho. Táto zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v R. S. dňa 20.08.1960
pod č. XXX/XXXX.

Následne s manželkou I. podľa rozhodnutia bývalého M. v R. S. zo dňa 19.05.1964, č. Výst. XXXX/XX,
ktorým bola povolená prístavba k rodinného domu, k pôvodnej domovej nehnuteľnosti pristavili časť v
súlade so situačným náčrtom, z ktorého mali rodičia navrhovateľky dôvodne ustálenú hranicu medzi

pozemkom v ich vlastníctve a susedným pozemkom. V čase stavby tejto prístavby neexistovala medzi
susediacimi pozemkami v prírode hranica, ktorá by susedné pozemky rozdeľovala.

Voči neexistencii hranice medzi susednými pozemkami vzniesli námietku odporcovia, ktorí tvrdili, že
susediace pozemky boli oddelené plotom. Na podporu tohoto svojho tvrdenia odporkyňa 2/ uviedla, že
susediace pozemky boli vo vlastníctve ich právnych predchodcov a to starej mamy a krstnej mamy. K

starej mame chodievala ešte ako dieťa a pamätala sa na to, že parc. č. 292/2, parc. č. 292/1 a parc. č.
293 boli oddelené plotom. Tvrdila tiež, že sa považuje za spoluvlastníčku spornej parcely č. 292/3 a to
minimálne od roku 1990, pretože túto časť pozemku aj predtým užívali jej stará mama a krstná mama.

Ku skutočnosti či medzi susediacimi pozemkami existovala hranica vytýčená plotom, boli na návrh
odporcov vo veci vypočutí svedkovia: Z. F., I. N. a odporcovia v tejto súvislosti predložili aj čestné

prehlásenie ich právnej predchodkyne už nebohej G. K., ktorého kópia sa nachádza na č.l. 33. Vo vzťahu
k čestnému prehláseniu odporcovia uvádzali, že už G. K., ktorá bola vlastníčkou susediacich pozemkov
v čase, keď došlo ku kúpe nehnuteľnosti rodičov navrhovateľky, mala výhrady voči prístavbe, ktorú
realizovali rodičia navrhovateľky, pretože zasahovali na jej pozemok.

V tomto čestnom prehlásení, ktoré bolo vyhotovené v R. S. dňa 03.04.1991 a podpísané vd. G. K., rod.

P., sa uvádza, že podpísaná na svoju česť prehlasuje, že s prístavbou k rodinnému domu nesúhlasila a
ani nevidela žiadne povolenie, čo je odôvodnené tým, že prístavby spolu s chodníkom a bránou siahajú
na jej pozemok a že bola uskutočnená bez jej vedomia. V závere čestného prehlásenia sa uvádza, že
keďže je neschopná pohybu a je odkázaná na opatrovateľskú činnosť, nemala sa možnosť proti tomuto
brániť.

Súd vykonal dôkaz predloženého čestného prehlásenia jeho prečítaním a vyhodnotil ho ako málo
dôveryhodný. Jeho dôveryhodnosť podstatne znižuje fakt, že nie je hodnoverne preukázané, či ho písala
samotná G. K. s prihliadnutím na úhľadnosť písma. Tento jej písomný prejav je úhľadný a celý rukopis
je písaný úhľadným písmom, avšak podpis pod čestným prehlásením vizuálne zodpovedá tomu, že ho
podpísala osoba staršieho veku. Je bez akýchkoľvek pochýb viditeľné, že text čestného prehlásenia

písala iná osoba, ako tá, čo ho podpísala. Ďalšia skutočnosť, ktorá znižuje jeho dôveryhodnosť je to,
že z neho nevyplýva, že aj keď ho nepísala samotná G. K., ale ho podpísala, že bola oboznámená s
obsahom textu čestného prehlásenia, že s obsahom textu súhlasí. Pochybnosti vzbudzuje aj dátum
jeho vyhotovenia vo vzťahu k sporu medzi účastníkmi, keďže bolo vyhotovené dňa 03.04.1991 a spor sa
začaldňa18.03.2005,resp.predchádzajúcivkonaní10C/192/2001dňa30.10.2001aprístavba,sktorou

nesúhlasila sa realizovala na základe rozhodnutia bývalého M. v R. S. v 60 rokoch minulého storočia.
Z tohoto čestného prehlásenia ďalej nevyplýva, prečo bolo spísané práve v uvedený deň, vo vzťahu kakej skutočnosti bolo vyhotovené. Naviac absentuje na tomto čestnom prehlásení aj overenie podpisu
a to či už matrikou, notárom, prípade aspoň podpisy iných svedkov, že ho skutočne G. K. podpísala a
že súhlasí s jeho obsahom.

Svedkyňa Z. F. pri svojom výsluchu uviedla, že keď kupovali rodičia navrhovateľky nehnuteľnosti, už v
R. S. nebývala a že z R. S. sa odsťahovala v roku 1956. Svedkyňa síce uviedla, že spoločný dvor medzi
susediacimi nehnuteľnosťami nebol a aj to, že tam bol plot, ktorý otec navrhovateľky zvalil po tom ako
začal stavať s tým, že postaví nový a lepší, čo však nespravil, avšak túto jej výpoveď považoval súd
za účelovú a podľa názoru súdu svedkyňa nemohla vedieť, či medzi susediacimi nehnuteľnosťami bol

plot v 60 rokoch, keď sa z R. S. odsťahovala v roku 1956 a vtedy mala XX rokov.

Svedok I.N.potvrdil,žeodporcovia získalidovlastníctvasusediacenehnuteľnostiniekedyv90rokocha
tiež uviedol, že na sporné miesto chodieval ako dieťa, pretože tam bývala jeho prastará mama s dcérou.
Chodieval sa tam hrávať ako dieťa a tvrdil, že medzi susediacimi nehnuteľnosťami bol plot, vtedy mal
asi XX rokov.

Navrhovateľka však tvrdila, že sporná nehnuteľnosť a susediace nehnuteľnosti v danej lokalite medzi

sebou v prírode plotom oddelené neboli a to až do začiatku 90 rokoch, kedy sa tam na základe kúpy
nasťahovali odporcovia.

Tvrdenie navrhovateľky o neexistencii plota na pojednávaní potvrdili svedkovia J. F., J. Č., A. H., M. J.
a J. P..

Svedok J. F. - otec navrhovateľky uviedol, že sa z domu kde teraz býva navrhovateľka odsťahoval pred

viac ako 30 rokmi. Potvrdil, že on kúpil aj s manželkou rodinný dom ako aj priľahlé pozemky, kde teraz
býva navrhovateľka a že prístavbu k domu realizoval niekedy v 60 rokoch. Prístavbu postavil na základe
stavebného povolenia, pričom v súvislosti s jej realizáciou nemal so susedmi žiadne problémy. Uviedol
tiež, že dobre vychádzal s G. K., ona sa mu nikdy nesťažovala, že by staval na cudzom a dodal tiež, že
to bola práve ona, ktorá sprostredkovala celú kúpu pre neho, lebo sa bála toho, aby tam neprišli bývať

cigáni, predávajúci žil v tom čase v B. a práve G. K. mu ukázala v prírode predmet kúpy.

Ďalší svedok J. Č., ktorý nie je v príbuzenskom pomere ani s jedným z účastníkov konania, na
pojednávaní vypovedal, že on býva v susedstve už od roku 1960 a že tam býval už v čase, keď
otec navrhovateľky kúpil pozemok aj s pôvodným domom. Nevedel sa vyjadriť za akých okolností sa
realizovala prístavba, avšak uviedol, že nikdy nepočul o tom, že by otca navrhovateľky niekto rušil v

užívaní nehnuteľností, kde býval a tiež nepočul o tom, že by mu niekto vytýkal, že stavia na cudzom
pozemku. K rodičom navrhovateľky chodil ako k susedom už od roku 1960 a vtedy tam žiadne ploty
neboli, len vpredu bola drevená brána.

Aj ďalšia svedkyňa A. H., bez príbuzenského pomeru k účastníkom konania uviedla, že situáciu okolo
domu navrhovateľky pozná už od roku 1955, keď ako X ročná chodievala ku krstnej mame, ktorá v tom

čase bývala v dome, ktorý v súčasnosti patrí odporcom. Svedkyňa vypovedala, že medzi susediacimi
pozemkami nebolo žiadne oplotenie a že deti behali krížom cez tieto pozemky, lebo neboli medzi
sebou ohradené. V ďalšom uviedla, že rodičia navrhovateľky tam prišli bývať asi v roku 1963-1964 a
vtedy tam vraj bol nejaký nízky plot, ktorý však aj deti dokázali prekročiť a voľne sa pohybovali medzi
pozemkami. Tento však bol posunutý viac smerom k miestu, kde bývajú odporcovia. Svedkyňa ďalej

potvrdila dobré susedské vzťahy rodičov navrhovateľky s ostatnými susedmi, ako aj tú skutočnosť, že
už rodičia navrhovateľky užívali nerušene aj spornú nehnuteľnosť.

Svedkyňa M. J., ktorá je tiež bez príbuzenského pomeru k účastníkom uviedla, že na miesto, ktoré
je predmetom sporu chodievala už dávnejšie a to od roku 1965. Ani podľa nej medzi susediacimi
pozemkami plot nebol a potvrdila aj dobré susedské vzťahy rodičov navrhovateľky s pani K.. Tiež si

pamätala na bránu, ktorá bola vpredu a potom vypovedala, že si pamätá na plot, ktorý už oddeľovalsusediace nehnuteľnosti, tento sa však postal asi v roku 2002. Na otázku či v smere, ktorým vedie terajší
plot oddeľujúci spornú nehnuteľnosti od nehnuteľnosti T. existoval nejaký iný v 60 rokoch, keď tam začala
chodiť, svedkyňa uviedla, že nie.

Manžel navrhovateľky svedok J. P. uviedol, že bývajú v dome, ktorý je vedľa sporného miesta už od roku
1969 a že spory ohľadom užívania pozemkov začali vznikať po tom ako sa na susediace nehnuteľnosti
prisťahovali odporcovia. Aj on potvrdil, že v čase keď začali bývať v dome medzi susediacimi pozemkami
nebol žiaden plot a že prvý plot postavil až odporca 1/ a to drôtený, ktorý bol uchytený na drevených
podvaloch. Podľa neho plot postavil odporca na tej hranici, ako sa pozemky užívali.

S výpoveďami týchto svedkov o neexistencii plota medzi spornými nehnuteľnosťami odporcovia

nesúhlasili a odporca 1/ v tejto súvislosti uviedol, že je pravdou, že postavil plot, avšak tento plot postavil
preto na tom mieste kde stojí, aby sa chránil, aby nedochádzalo k ďalším útokom na jeho osobu.

Z predloženého oznámenia Správy katastra R. S. (č.l. 118) bolo zistené, že na parcely č. 292/2 a 295 kat.
územia T. bol založený LV č. 216 v prospech odporcov na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola registrovaná
bývalým Štátnym notárstvom v R. S. pod č. R. Tieto parcely boli vytvorené geometrickým plánom č.

XXX-XXX-XXX-XX z pôvodnej PKN parc. č. 131/1 evidovanej v PKN vložke č. XX a z PKN parcely č.
131/3 evidovanej v PNK vložke č. XX. Správa katastra ďalej uviedla, že v geometrickom pláne výmery
pozemnoknižnýchparcielniesúuvádzanéažetentogeometrickýplánbolsúčasťouregistrovanejkúpnej
zmluvy.

Na otázku súdu správa katastra ďalej oznámila, že na parcely č. 292/1 a 293 v kat. území T. bol založený

list vlastníctva č. 227 a to na základe žiadosti J. F. zo dňa 22.12.1993. Tieto parcely vznikli z PKN parcely
č. 131/4, ktorá bola evidovaná v PKN vložke č. XXX a mala výmeru 85 š.s. (štvorcových siah).

Vo vzťahu k tomuto oznámeniu správy katastra súd uvádza, že počas výsluchu svedka J. F. (č.l. 101)
bola tomuto svedkovi predložená k nahliadnutiu žiadosť zo dňa 22.12.1993 (o ktorej správa katastra
uvádza, že na jej základe bol založený LV č. 227 a to na parc. č. 292/1 a 293) s otázkou, či ju podpísal,

na to svedok uviedol, že to ani zďaleka nie je jeho podpis a spontáne dodal, že je to sfalšovaný podpis.

Z predloženej darovanej zmluvy bolo zistené, že dňa 22.12.1999 rodičia navrhovateľky J. F. a I. F.
navrhovateľke darovali zmluvou, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 01.03.2000
pod č. V XXXX/XX nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v kat. území T. a sú zapísané v LV č. 227 ako
parc. č. 292/1 zastavaná plocha vo výmere 195 m2 a parc. č. 293 záhrada vo výmere 111 m2, ako aj

stavbu rodinného domu číslo súpisné XXXX, situovaného na parc. č. 292/1, v celosti do jej výlučného
vlastníctva.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa ods. 3 cit. zák. do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe

právny predchodca.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona, pri splnení
nasledovných zákonom požadovaných predpokladov: musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba
musí byť oprávnená a táto držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby, ktorá je
u nehnuteľností desaťročná. Do plynutia tejto doby sa započítava aj doba oprávnenej držby právneho

predchodcu vydržiteľa.Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák. držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

Podľa§130ods.1Obč.zák.akjedržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľnýotom,žemuvec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Oprávnená držba je faktické ovládanie vecí alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako
so svojimi, v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva, tieto patria. Pri oprávnenej držbe
musia byť teda splnené nasledovné náležitosti: faktické ovládanie veci, alebo vykonávanie práva, ďalej
vôľa nakladať s vecou alebo právom ako so svojimi a dobrá viera, že mu vec alebo vykonávanie práva
patria.

Rozlišovacím kritériom medzi oprávneným držiteľom a držiteľom neoprávneným je dobrá viera, resp.
jej nedostatok. Existencia dobrej viery sa v práve neskúma subjektívne, ale objektívne. Pre posúdenie
toho, či niekto konal v dobrej viere nie je rozhodujúce to, či držiteľ bol sám skutočne v dobrej viere, že
mu vec či právo patrí, ale to, či iný so zreteľom na všetky okolnosti usúdia, že má dostatočný dôvod sa
to domnievať, aj keď mu vec alebo právo nepatrí. V prípade pochybnosti o tom, či ide o držbu oprávnenú

sa predpokladá (platí vyvrátiteľná právna domnienka), že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto
popiera napr. dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.

V súdenej veci odporcovia toto dôkazné bremeno vo vzťahu k dobromyseľnosti držiteľa neuniesli a v
tomto smere ich tvrdenia boli vyvrátené výpoveďami svedkov F., Č., P., J. a H..

Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona

je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické
ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere,
že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka
dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba
vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba

totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide
teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami,
z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po

celú vydržaciu dobu, dôvodné.

Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že spory medzi účastníkmi konania ohľadom
užívania predmetnej nehnuteľnosti vznikli až po tom, ako získali odporcovia do vlastníctva susediace
nehnuteľnosti a to v roku 1990. Odporcom sa nepodarilo preukázať ani výpoveďami svedkov F. a N., ako
ani predloženým čestným prehlásením G. K., že by tak navrhovateľka ako aj jej právni predchodcovia

užívali viac ako nadobudli rodičia navrhovateľky kúpou v roku 1960.

Podľa súdu v danom prípade nedostatok dobrej viery na strane navrhovateľky a jej právnych
predchodcov pri vstupe do držby nie je možné vyvodzovať výlučne zo skutočnosti, že predmet kúpnej
zmluvy bol jasne vymedzený a týkal sa len domu a dvoru, tak to je to uvedené v kúpnej zmluve z roku
1960 ( kde je ako predmet prevodu zapísaná parc. č. 131/4). Pri posudzovaní existencie presvedčenia

navrhovateľky a jej právnych predchodcov, že im vlastnícke právo k dotknutému pozemku patrí, je
potrebné prihliadnuť na všetky rozhoducjúce okolnosti, za ktorých k uzavretiu zmluvy došlo, teda aj na
to, že predmet kúpy im bol v prírode ukázaný a oni aj v domnení, že ho aj takto kupujú, zmluvu uzavreli,
pričom v skutočnosti bol predmetom kúpy aj sporný pozemok. K takémuto záveru vedú súd výpovede
svedkov F., P., Č., H., J., ako aj samotnej navrhovateľky.Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zisteného skutkového stavu potom súd
dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní preukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti identifikovanej vo výrokovej časti rozsudku zo zákona a to titulom vydržania v zmysle

ustanovenia § 134 ods. 1, 3 Obč. zák.

Spornú nehnuteľnosť mali dobromyseľne v držbe ako vlastnú už právni predchodcovia navrhovateľky
a to najmenej od 20.08.1960, kedy bola registrovaná kúpna zmluva pod č. XXX/XXXX. Predmetná
nehnuteľnosť je nesporne spôsobilým predmetom vydržania, držba navrhovateľky a jej právnych
predchodcov bola oprávnená a nepretržitá viac ako počas desaťročnej zákonom ustanovenej doby.

Keďže boli splnené všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu sporu

priamo zo zákona a to titulom vydržania, rozhodol súd tak, že nehnuteľnosť patrí v celosti do vlastníctva
navrhovateľky.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľke, ktorá mala v
spore úspech súd priznal týchto trov celkom vo výške 23.430,20 Sk. Z tejto náhrady predstavuje suma
835,- Sk navrhovateľkou zaplatený súdny poplatok za podaný návrh, ďalej suma 500,- Sk predstavuje

navrhovateľkou zaplatený súdny poplatok za podaný návrh o nariadenie predbežného opatrenia a
zvyšok vo výške 22.095,20 Sk predstavuje náhradu trov jej právneho zastúpenia a náhradu hotových
výdavkov advokáta.

Trovy právneho zastúpenia a náhrada hotových výdavkov advokáta bola priznaná za nasledovné úkony:
5 úkonov po 1.100,- Sk (príprava a prevzatie zastupovania, podanie návrhu na začatie konanie, účasť

na ohliadke dňa 27.03.2008 a účasť na pojednávaniach a v dňoch 14.04.2008 a 12.05.2008), náhrada
2 úkonov po 275,- Sk (účasť na pojednávaniach 01.07.2005 a 27.09.2007 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4
vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), náhrada 2 úkonov po 2.200,- Sk (za účasť na pojednávaniach v dňoch
19.11.2007 a 11.11.2008, ktoré trvali viacej ako dve hodiny), za návrh na nariadenie predbežného
opatrenia 550,- Sk. Ďalej boli priznané v súvislosti s uvedenými úkonmi režijné paušály a to 4x 150,- Sk,

2x 178,- Sk, 4x 190,- Sk. Ďalej bola priznaná právnemu zástupcovi 19 % DPH z hodnoty priznaných
úkonov, čo činí 2.090,- Sk, spolu tak bola priznaná náhrada odmeny vo výške 14.806,- Sk.

Cestovné náhrady boli priznané za cesty advokáta z H. do R. S. a späť v súvislosti s jeho účasťami
na pojednávaniach pred okresným súdom, za účasť na ohliadke v sume 3.065,20 Sk, ako aj náhrada
za stratu času vo výške 4.224,- Sk (bližšie špecifikácia cestovných náhrada ako aj straty času č.l. 138

a 139).

Právnemu zástupcovi navrhovateľa z vyúčtovanej náhrady trov konania súd nepriznal náhradu 2 úkonov
za 1.100,- Sk a to za účtované podanie zo dňa 03.11.2005 a z 26.05.2008, nakoľko týmito podaniami boli
podané procesné návrhy na doplnenie dokazovania, resp. oznámenie, že bol zaplatený súdny poplatok
s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia a tiež neboli priznané k tomu prislúchajúce režijné

paušály.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 2
vyhotoveniach na Krajský súd v Banskej Bystrici cestou tunajšieho súdu, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.