Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 13, 2008

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 13C/1782/1993

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Manďák

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín, samosudcom Mgr., Ing. Miroslavom Manďákom, v právnej veci navrhovateľov 1/

Ing. J. L., bytom S. N. V., S. U. XXX/X. a 2/ Ing. A. L., bytom T. N. V. XXX,. zastúpený JUDr. A. L.,
advokátom so sídlom B., R. XX. proti odporcovi S. R. - O. Ú. T. o zaplatenie finančnej náhrady, takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

Navrhovateľ 1/ Ing. J. L. j e p o v i n n ý zaplatiť štátu prostredníctvom tunajšieho súdu trovy konania
4.103,- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa po ostatnej špecifikácii žalobného petitu učinenej na základe výzvy súdu I. stupňa
v intenciách pokynu odvolacieho súdu, domáhali voči odporcovi poskytnutia finančnej náhrady ( t.
j. len relutárneho plnenia bez žiadosti naturálneho plnenia ) titulom zmiernenia majetkovej krivdy s

odôvodnením, že dňa 18.05.1987 v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok uzavreli s Č. Š.
zastúpeným I. I. O. S. B., V. XX kúpnu zmluvu, na základe ktorej prešli na štát nehnuteľnosti v k.ú. N.
M. N. V. zapísané v pozemkovej knihe vo vl. č. 67 ako parc. č. 203/1, 204/1 a 204/3 úhrnom za kúpnu
cenu vo výške 418.294,-Sk. K uzavretiu uvedenej kúpnej zmluvy došlo v tiesni pod tlakom, že ich
nehnuteľnosti budú vyvlastnené, nakoľko v danej lokalite je plánovaná a povolená výstavba sídliska,
pričom samotná kúpna cena bola určená nápadne nízko nevýhodne, keď bola jednak znalcom, ktorý
pri oceňovaní uvedených nehnuteľností namiesto vyhlášky č. 205/1988 Zb. nesprávne použil vyhlášku

č. 129/1984 Zb. vypočítaná nesprávne, a jednak kúpna cena bola zjavne a výrazne podhodnotená,
keď znalec nesprávne ocenil jednotlivé časti stavby, materiál, murivo, omietky, elektroinštaláciu a
amortizáciu. Navyše navrhovatelia nesúhlasili s finančnou náhradou a namiesto nej žiadali, tak ako
to bolo umožnené a poskytnuté iným, náhradný pozemok aspoň na stavbu montovaného rodinného
domu a poskytnutie nenávratnej pôžičky aspoň vo výške 110.000,-Sk. Navrhovatelia, po tom čo O. Ú. T.
nereagoval na ich výzvu zo dňa 12.09.1991 na vrátenie sporných nehnuteľností, sa žalobným návrhom
zo dňa 27.03.1992 na vydanie uvedených nehnuteľností obrátili na tunajší súd, ktorý vo veci rozhodol

rozsudkom zo dňa 19.11.1992, č.k. 12C/1542/92-40 tak, že žalobný návrh v celom rozsahu zamietol
s tým, že predmetné nehnuteľnosti boli zabrané pod komplexnú bytovú výstavbu; rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 19.12.1992. Nadväzujúc na tento zamietavý rozsudok sa navrhovatelia následne
obrátili na M. F. S. so žiadosťou zo dňa 07.10.1993 o odškodnenie za odpredané nehnuteľnosti, na
ktorú ministerstvo reagovalo tak, že reštitučný nárok navrhovateľov svojím prípisom zo dňa 29.10.1993
č. 4785/1993 definitívne ako nedôvodný zamietlo a tento neuspokojilo. Preto navrhovateľom nezostáva
iné ako sa svojho nároku domáhať týmto žalobným návrhom.Odporca žiadal návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť s odôvodením, že predmetná
kúpna zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, keď uvedené nehnuteľnosti boli
ohodnotené v zmysle vtedy platného oceňovacieho predpisu a kúpna cena bola dostatočná. Odporca v

konaní taktiež spochybňoval nesprávne označenie štátneho orgánu, ktorý by mal zastupovať S. R., keď
týmto by nemal byť O. Ú., ale M. F., ktoré je aj kompetentné rozhodovať o finančnej náhrade.

Vo veci už bolo rozhodnuté, a to rozsudkom zo dňa 17. mája 2001, ktorý rozsudok na odvolanie
navrhovateľov odvolací súd svojím uznesením zo dňa 1. marca 2002 zrušil s tým, že úlohou súdu
prvého stupňa bude opätovne vyhodnotiť, či navrhovatelia uzatvárali spornú kúpnu zmluvu za nápadne
nevýhodných podmienok, pričom je predovšetkým vecou navrhovateľov, aby uvedené skutočnosti

preukázali, a to najmä so zameraním na to, či im boli ponúknuté náhradné byty, či ponuka mohla
uspokojiť ich bytovú potrebu aj z ich osobného hľadiska, či za kúpnu cenu, ktorú dostali od kupujúceho
mohli obstarať približne rovnaké nehnuteľnosti ako im boli vykúpené, najmä v mieste ich bydliska,
avšak bez možnosti prihliadnuť na subjektívnu nespokojnosť navrhovateľov s bývaním, ktoré si vlastným
výberom našli a obstarali. Pre správne posúdenie veci bude ďalej úlohou súdu prvého stupňa vykonať

kontrolnéznaleckédokazovanienaoceneniespornýchnehnuteľnostízaúčelomposúdeniaprimeranosti
kúpnej ceny, za ktorú boli uvedené nehnuteľnosti vykúpené od navrhovateľov.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s obsahom spisu a v intenciách
pokynu odvolacieho súdu i kontrolným znaleckým posudkom a správami M. Ú. v N. M. N. V. a zistil
tento skutkový stav:

Medzi účastníkmi nebolo sporné a súd vzal za preukázané, že navrhovatelia sa opakovane obrátili
na odporcu so žiadosťou o odškodnenie, a to dňa 12.09.1991 so žiadosťou o vrátenie sporných
nehnuteľností, a dňa 07.10.1993 so žiadosťou o finančnú náhradu, pričom obe žiadosti boli zo strany
odporcu zamietnuté.

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12C/1542/1992 súd zistil, že navrhovatelia vyzvali

dňa 12.09.1991 O. Ú. T. k náprave krivdy a k vráteniu majetku, na uvedenú výzvu však O.
Ú. T. žiadnym spôsobom nereagoval. Podaným žalobným návrhom zo dňa 27.03.1992 sa potom
navrhovatelia domáhali vydania týchto nehnuteľností súdnou cestou, avšak tunajší súd rozsudkom zo
dňa 19.11.1992, č.k. 12C/1542/1992-40 vo veci rozhodol tak, že žalobný návrh v celom rozsahu zamietol
s odôvodnením, že predmetné nehnuteľnosti boli zabrané pod komplexnú bytovú výstavbu. Uvedený

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.12.1992.

Z kúpnej zmluvy zo dňa 18.05.1987 uzavretej medzi Š. L., MUDr. H. L., Ing. A. L. a Ing. J. L. ako
predávajúcimi na jednej strane a Č. Š. zastúpeným I. I. O. S. B., V. XX. na strane druhej vyplýva, že
štát nadobudol od predávajúcich nehnuteľnosti v k.ú. N. M. N. V. zapísané v pozemkovej knihe vo vl.
č. 67 ako parc. č. 203/1 (dom č. 125 a dvor vo vnútornosti), 204/1 (záhrada vo vnútornosti) a 204/3

(hospodárske stavisko) úhrnom za kúpnu cenu vo výške 418.294,-Sk, a to za účelom majetko právneho
usporiadania staveniska stavby „S. R. - N. M. N. V.". Kúpna cena 418.294,- Sk bola dohodnutá podľa
odhadu zo dňa 08.03.1987.

Zo znaleckého posudku Ing. G. zo dňa 08.03.1987 ako i osobnou výpoveďou znalca Ing. G. súd zistil,
že predmetné nehnuteľnosti ocenil znalec na základe v tej dobe platného cennového predpisu vyhlášky

č. 129/1984 Zb.. Znalecký posudok vypracoval podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, keď
zo strany objednávateľa naňho nebol vyvíjaný tlak, aby čo najnižšie ocenil predmetné nehnuteľnosti.
Naopak, ako uviedol znalec, zo strany navrhovateľov ako vlastníkov, čo však osobne považoval
za prirodzené, bol vyvíjaný tlak, aby nehnuteľnosti boli ocenené čo najvyššie. Nehnuteľnosti boli
riadne ohliadnuté, urobil tak v dvoch dňoch, pričom vypracovanie predmetného znaleckého posudku

konzultoval aj s pracovníkom M. F., ktorý bol tvorcom hore uvedenej vyhlášky. Znalec jednoznačne
zotrval na tvrdení, že všetky objekty boli ohodnotené v zmysle vyhlášky a podľa stavu, v akom boli v čase
ohliadky. Navrhovatelia nakoniec tento znalecký posudok ani nenamietali, keby tak boli urobili, moholbyť vypracovaný dodatok k znaleckému posudku, prípadne by bolo zadané vypracovanie kontrolného
znaleckého posudku u iného znalca, čo sa však nestalo.

Z kontrolného znaleckého posudku Ing. D. K., znalca z odboru stavebníctva, oceňovanie nehnuteľností

zo dňa 12.06.2007, č. 18/2007 vyplýva, že ocenením predmetných nehnuteľností v roku 1987 pre
majetkoprávny prevod od občanov do socialistického vlastníctva podľa vyhl. S. C. Ú. č. 129/1984 Zb.
nebolo možné dosiahnuť vyššiu cenu, ako bola zistená v znaleckom posudku Ing. G. zo dňa 08.03.1987.
Za takto zistenú cenu však nebolo možné v tom čase a mieste zakúpiť rovnakú nehnuteľnosť; oceňovací
predpis v tom čase platný nezohľadňoval reálne ceny, ktoré boli mnohonásobne vyššie ako úradné. Ak

by však navrhovatelia požiadali príslušný M. Ú. o náhradný stavebný pozemok, bolo možné za obdržanú
cenu 418.294,- Kčs zakúpiť rodinný dom zn. Okal za cenu 390.000,- Kčs.

Zo zhodných výpovedí pôvodných navrhovateľov Ing. A. L. a neb. Š. L. (po smrti ktorej do konania na jej
miesto vstúpil Ing. J. L. ) vyplýva, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne mimo asanačného plánu mesta.
Neskôr, s malým časovým odstupom navrhovateľov vyzvali na odpredaj týchto nehnuteľností, a to pod
hrozbou ich konfiškácie bez náhrady. Preto zo strachu z konfiškácie ako i z dôvodu, že boli v podstate

postavení pred hotovú vec, spornú kúpnu zmluvu podpísali, a to o to viac, že navrhovateľ Ing. A. L. bol
v tom období vážne chorý, pripútaný na lôžku, neb. Š. L. bola vo veku 83 rokov, z ktorého dôvodu bolo
vylúčené, aby sa nejakým spôsobom bránili, pričom pre krátkosť času sa nemali možnosť postarať ani
o nové bývanie a náhradný primeraný byt pre nich vhodný im ponúknutý nebol. Navyše navrhovatelia
nikdy nesúhlasili s tým, aby im bola vyplatená finančná protihodnota 418.000,-Sk, ale žiadali jednak o

náhradný pozemok aspoň na stavbu namontovaného rodinného domu a jednak o nenávratnú pôžičku
vo výške 110.000,-Sk. Svedkovia, ktorí by uvedené mohli dosvedčiť sú už však odsťahovaní. Nakoniec
si za vyplatenú čiastku zakúpili navrhovatelia starý rodinný dom v obci T. N. V., okr. G., ktorý mal však
viaceré nedostatky.

Z oznámenia M. Ú. N. M. N. V. zo dňa 18.01.2008 vyplýva, že na mená navrhovateľov neevidujú žiadne

záznamy týkajúce sa ich evidencie v zoznamoch uchádzačov o byt v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 41/64
Zb., ani skutočnosti, že by im bol pridelený náhradný byt a nedisponujú ani rozhodnutím bývalého M.,
ktorým by malo byť navrhovateľom uložené sporné nehnuteľnosti vypratať.

Podľa § 6 ods. 1 písm. g/ zák. č. 87/1991 Zb. povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď
v rozhodnom období vec prešla na štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok.

Podľa § 13 ods. 1 a 3 zák. č. 87/1991 Zb. finančná náhrada sa oprávnenej osobe poskytuje len za
nehnuteľnosť, ktorú jej nemožno vydať, alebo ak táto osoba požiada o finančnú náhradu podľa § 7
ods. 3, 4 a 5 zákona. Písomnú žiadosť o finančnú náhradu treba podať na príslušnom ústrednom
orgáne štátnej správy republiky najneskôr v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona alebo

v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh
na vydanie veci alebo ktorým bola oprávnená osoba rehabilitovaná podľa zákona č. 119/1990 Zb. o
súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora podanému podľa § 31; inak nárok
na finančnú náhradu zaniká.

V zmysle vyššie cit. ust. zákona sa súd najskôr zaoberal otázkou, či žalobný návrh bol podaný v
zákonnej prekluzívnej lehote a ustálil, že táto procesná podmienka je bezpečne splnená. Pokiaľ totiž
rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie veci nadobudol právoplatnosť dňa 19.12.1992,
v nadväznosti na čo ani nie o necelých desať mesiacov dňa 07.10.1993 navrhovatelia požiadali o
finančnú náhradu M. S. S., ktoré žiadosť odmietlo svojím prípisom zo dňa 29.10.1993 a následne

navrhovatelia dňa 19.11.1993, teda ani nie v priebehu mesiaca od zamietavého stanoviska ministerstva
podali túto žalobu (§ 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb.), nemožno inak ako konštatovať, že všetky zákonné
lehoty boli v danom prípade zachované. Rovnako niet najmenších pochybností o tom, že navrhovatelia
spĺňajú podmienky oprávnených osôb v zmysle § 3 zák. č. 87/1991 Zb., keď ide o občanov SR strvalým pobytom na Slovensku ako i to, že na strane povinnej osoby v zmysle § 4 vystupuje štát, t.j.
v danom prípade je splnená i podmienka správneho určenia okruhu účastníkov. Pokiaľ však išlo o
posúdenie vecnej stránky sporu, dospel súd k záveru, že žalobný návrh nie je dôvodný. I keď nemožno

pochybovať o tom, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá zo strany navrhovateľov v tiesni, keď
o predaji svojich nehnuteľností sa museli rozhodnúť v relatívne krátkom čase a pod tlakom, že v
prípade nepristúpenia k navrhovanej kúpnej zmluve im predmetné nehnuteľnosti budú vyvlastnené,
dôvodnosť návrhu tým bez ďalšieho ešte nie je daná, nakoľko pre úspech v konaní musí byť preukázané
splnenie ešte ďalšej podmienky, ktorá má povahu kumulatívnej podmienky, t.j. bez splnenia ktorej

žalobný návrh nemôže byť úspešný. Menovite ide o preukázanie, že kúpna zmluva bola nielen uzavretá
v tiesne ale i za nápadne nevýhodných podmienok, ktorý predpoklad v danom prípade naplnený nie
je. Ohľadne skutočnosti, že navrhovateľom neboli ponúknuté náhradné byty totiž nebolo v konaní
preukázané, že navrhovatelia boli v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 41/64 zapísaní do zoznamu uchádzačov
o byt; preukázanie tejto skutočnosti zaťažovalo navrhovateľov, ktorí si uvedenú procesnú povinnosť
vôbec nesplnili. Až na základe skutočnosti, že by boli evidovaní v zozname uchádzačov o byt im bolo

možné prideliť náhradný byt, a to i mimo poradníka ( § 22 cit. zákona ). Pokiaľ teda do zoznamu
uchádzačov o byt zapísaní neboli, či už preto, že to odmietli, alebo že neposkytli potrebnú súčinnosť,
nebolo právneho základu navrhovateľom ponúkať, resp. poskytnúť náhradné byty. Za tohto stavu potom
možno vyvodiť len jeden záver, a to že v danom prípade nemožno hovoriť o nápadne nevýhodných
podmienkach, keď ako vyplynulo i z kontrolného znaleckého posudku, štát vykúpil od navrhovateľov

sporné nehnuteľnosti za úradnú cenu ( v tom čase jedinú možnú cenu ) zistenú znaleckým posudkom,
ktoréhosprávnosťbolapotvrdenáikontrolnýmznaleckýmposudkom.Taktiežakonedôvodnásaukázala
námietka navrhovateľov, že znalec pri oceňovaní použil nesprávny oceňovací predpis, nakoľko znalec
postupoval správne a v súlade so zákonom, keď na ocenenie nehnuteľností použil v tom čase platný
predpis. Za obdržanú cenu 418.294,- Kčs bolo v reálnych možnostiach i schopnostiach navrhovateľov

v tom čase si v mieste bydliska zadovážiť rodinný dom ( zn. Okal ), hoci s menším pôdorysom
ako bol ich pôvodný rodinný dom, pokiaľ by im bol na základe ich žiadosti zo strany mestského
úradu pridelený náhradný stavebný pozemok. Navrhovatelia si však svoju bytovú potrebu riešili svojím
vlastným spôsobom a vlastným výberom si našli rodinný dom v T. N. V., s ktorým však neboli spokojní.
Táto ich subjektívna nespokojnosť so svojím vlastným výberom rodinného domu v T. je však z pohľadu

posúdenia dôvodnosti ich žalobného nároku právne irelevantná. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je
potom nesporné že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné predpoklady pre vyhovenie žalobného
návrhu, keď navrhovatelia v konaní nepreukázali nápadne nevýhodné podmienky, za ktorých uzatvárali
spornú kúpnu zmluvu; aj uvedená skutočnosť ( okrem tiesne ) musí byť v konaní preukázaná, nakoľko
ide o kumulatívne podmienky. Preto súdu nezostávalo iné ako žalobný návrh zamietnuť.

Pre úplnosť k námietke odporcu o nesprávnom označení orgánu zastupujúceho štát súd dodáva, že
v prejednávanej veci je od počiatku ako odporca označený S. R., z ničoho nevyplýva, že by došlo na
strane odporcu k zmene alebo zámene účastníka. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že v konaní,
v ktorom je účastníkom štát sa v jeho označení za pomlčkou uvádza štátny orgán, ktorý za štát v tom
- ktorom konaní vystupuje. Ďalej je potrebné si uvedomiť, že chybné určenie orgánu, ktorý má za štát

konať nie je ani vadou podania, ani nedostatkom podmienky konania; občiansky súdny poriadok totiž
v § 21 ods. 2 O. s. p. kogentne ustanovuje, kto vystupuje v konaní za štát, a je teda povinnosťou súdu,
aby tento zákonný príkaz - i bez súčinnosti s účastníkmi konania - naplnil. V praxi to znamená, že súd
ex offo koná s tým ústredným orgánom, ktorý je príslušný za štát vystupovať, a to bez ohľadu na to, či
ho navrhovateľ správne označil. Nakoľko priamo z ust. § 6 ods. 4 zák. č. 319/91 Zb. vyplýva, že S. R.

v súdnom konaní zastupuje obvodný úrad v obvode ktorého je sídlo príslušného súdu, niet inej možnej
interpretácie ako tej, že v danom prípade má S. R. zastupovať O. Ú. v T..

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. plne úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko
však odporca výslovne uviedol, že si trovy konania neuplatňuje, neboli mu súdom priznané.

Štátmávočineúspešnýmnavrhovateľomprávonanáhradutrovkonania(§148ods.1O.s.p.).Nakoľko

bol navrhovateľ 2/ oslobodený od súdnych poplatkov, je povinný trovy štátu uhradiť výlučne navrhovateľ
1/. Trovy štátu sú tvorené znalečným za vypracovanie znaleckého posudku č. 18/07 ( Ing. D. K. ) vo
výške 3.503,- Sk a znalečným vo výške 600,- Sk za výsluch znalca Ing. G. dňa 17.05.2001 a úkony s
tým spojené, čo úhrnom predstavuje čiastku 4.103,- Sk.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne, pokiaľ sa tohoto práva po vyhlásení rozsudku

účastníci výslovne nevzdali.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené

(§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti

rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu,

vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo

predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.