Rozsudok Judgement was issued on Friday, March 4, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/463/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113235237
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7113235237.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobkyne: Y. S., A..

XX.XX.XXXX, W. Q. O., A. S. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčiovou, so sídlom v
Košiciach,Štúrova20,protižalovanej:L.Š.,A..XX.XX.XXXX,W.Q.O.,W.A.XX,zastúpenejadvokátom
JUDr. Marekom Gibom, so sídlom v Trebišove, Hviezdoslavova 4, o určenie, že nehnuteľnosti patria do
podielového spoluvlastníctva a do dedičstva, o náhradu trov konania, takto

r o z h o d o l :

Konanie v časti o určenie, že nehnuteľnosť zapísaná na D. Č.. XXXXX, O.. Ú. X. P., E. O. - X. Y. F. Č..
XXXX, Y. F. XXXX X. T. Č. X. XXX Y. F. Č. XXXX patria do dedičstva po nebohom B. S., N. XX.XX.XXXX
v podiele 1 z celku z a s t a v u j e .

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou došlou súdu dňa 13.12.2013 domáhala určenia, že nehnuteľnosti v katastrálnom
území Severné Mesto, zapísané na Okresnom úrade, katastrálny odbor na D. Č.. XXXXX Y. F. Č.. XXXX
- N. E. Q. XXX P.X, F. Č.. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2 s domom č. s. 249 a
parcela č. 4002 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 17 m2 patria do podielového spoluvlastníctva

žalobkyne v podiele 1 z celku a do dedičstva po nebohom B. S., N. XX.XX.XXXX v podiele 1 z celku.
Súčasne si uplatnila náhradu trov konania.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav veci:

Žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla, že bola manželkou t.č. už nebohého B. S., A.. XX.XX.XXXX, N.
XX.XX.XXXX s tým, že s nebohým manželom mala predmanželskú známosť od roku 1946, spolu
pracovali v jeho predajni Drogéria na ul. Hlavnej v Košiciach, ktorá mu patrila až do roku 1953, kedy
bola znárodnená. Z dôvodu, že chceli uzavrieť manželstvo a nemali kde spolu bývať, pretože ona
bývala u svojich rodičov a nebohý manžel u svojej sestry P. S. Q. O., rozhodli sa kúpiť si rodinný
dom. Prostredníctvom realitného agenta im boli ponúkané nehnuteľnosti v katastrálnom území X. P.,
S..Č.. Q. A. D. Č.. XXXXX Y. F. Č.. XXXX - záhrada o výmere 304 m2, č. 4001 - zastavané plochy

a nádvoria o výmere 61 m2 s domov č. s. 249 a parcela č. 4002 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 17 m2. Predávajúcimi boli manželia H. D. Y. U. D.Á., bytom v ČR, kúpno-predajná zmluva bola
uzatvorená jednak v Čechách dňa 12.01.1948 a jednak v Košiciach dňa 17.01.1948 a kúpna cena v
sume 147.000 Kčs bola zaplatená zo spoločných finančných prostriedkov, pričom ona prispela svojimvenom a peniazmi, ktoré zarobila v zamestnaní a nebohý manžel mal takisto úspory. V kúpnej zmluve
bol ako kupujúci uvedený len nebohým manžel B. S.. Prečo sa tak stalo, uviesť nevie. Nezamýšľala
sa nad tým, prečo nie je uvedená ako spoluvlastníčka a neprikladala tomu veľký význam. Predmetný

rodinný dom obývali nájomníci, ktorým spolu zabezpečili náhradný byt a po úpravách sa tam v roku
1949 spolu nasťahovali. Žili tam spolu celý život - 63 rokov a žalobkyňa tam býva doteraz. Celý čas
bola presvedčená, že je uvedená ako spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností a až po manželovej
smrti zistila, že to tak nie je a tiež zistila, že jej nebohý manžel zriadil formou notárskej zápisnice zo dňa
14.03.2003 sp. zn. N 54/03 závet v prospech žalovanej, ktorým jej odkázal predmetné nehnuteľnosti

v celosti. V dedičskom konaní vedenom po nebohom manželovi žalovaná jej nároky neuznáva a preto
predmetné nehnuteľnosti zostali medzi nimi sporné a prejednané neboli. Je toho názoru, že predmetné
nehnuteľnosti, kde žije, stará sa o ne a zveľaďuje ich celý život, kde boli prevedené tiež rekonštrukčné
práce za spoločné finančné prostriedky, zavedené plynové kúrenie, postavená garáž č. s. 2746, patria
jej a jej nebohému manželovi rovnakým dielom, teda jej v podiele 1 z celku a v podiele 1 z celku do
dedičstva po nebohom B. S.. V zmysle § 80 písm. c) O.s.p. má naliehavý právny záujem na určení, že je

podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností. Bez takéhoto určenia je jej právne postavenie
neisté.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXXXX nikdy neboli predmetom BSM B. Y. Y. S.. V zmysle § 143 OZ do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov patrí všetko, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva.
Predmetné nehnuteľnosti nadobudol do osobného vlastníctva sám poručiteľ B. S. pred uzavretím
manželstva so žalobkyňou, čoho dôkazom je uzavretá kúpno-predajná zmluva č. d. 265/48, podpísaná
predávajúcou stranou, t.j. H. D. Y. U. D. dňa 12.01.1948 v Přiboře a zo strany kupujúceho, t.j. poručiteľa
B. S. dňa 17.01.1948 v Košiciach. Manželstvo so žalobkyňou uzavrel dňa 03.08.1948 a žalobkyňa počas

celého trvania manželstva vedela, že poručiteľ je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností a za
celých 63 rokov si neuplatňovala právo zahrnúť ich do bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa tiež
vedela o existencii závetu zriadeného formou notárskej zápisnice na notárskom úrade JUDr. Dagmar
Lukáčiovej dňa 14.03.2003, ktorou poručiteľ určil žalovanú za jedinú oprávnenú dedičku nehnuteľností
zapísaných na LV č. 11446, ktorých bol výlučným vlastníkom. Na dedičskom konaní dňa 04.04.2013 na

notárskom úrade Mgr. Martiny Sobinkovičovej žalobkyňa ako dedička zo zákona po poučení podľa § 476
a 480 OZ vyhlásila, že uznáva závety poručiteľa za platné v celom rozsahu a súhlasí s tým, aby majetok
poručiteľa nadobudli dedičia v zmysle závetu, čo je uvedené aj v zápisnici tohto konania 25D/467/2012.
Na základe toho navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi uviedla, že manželstvo s nebohým manželom uzavrela ešte
v roku 1948, predtým manžel mal v Sečovciach drogériu, ktorá sa počas vojny zničila a preto v roku
1946 odišiel do Košíc, usadil sa tam a keďže nemal bývanie, celý čas býval u svojej sestry. Ona v
tom čase bývala u svojich rodičov. Takýmto spôsobom žili, pokiaľ sa ešte nevzali. K predmetnej kúpe
domu uviedla, že dom kupovali spolu, pričom ona mala niečo nasporené, na základe čoho prispela

do domu, aby mali kde bývať, v tej dobe mala 24 rokov a v podstate sa nezaujímala, čo je napísané
a ako je to napísané. Neskôr sa dozvedela, že dedičkou by sa mala vo vzťahu k tomuto domu stať
žalovaná. Nevedela uviesť, prečo práve žalovaná s tým, že oni s manželom nikdy nemali deti. Uviedla,
že vie preukázať súdu, že žalovaná mu napísala číslo svojho občianskeho preukazu na papieriku a
nevedel jej to vysvetliť ani manžel, keď sa jej s tým raz priznal, prečo ten závet urobil. Poukázala na to,

že do predmetného domu celý čas dávala peniaze, a že všetko ohľadne domu si platí sama, v dome
býva a žije. Zdôraznila, že s manželom bola 83 rokov, opatrovala ho aj keď mal rakovinu močového
mechúra, pričom žalovaná nikdy nič do toho domu nedala. Ešte predtým, než manžel zomrel, mal vôľu
celé vlastníctvo k domu prepísať na ňu, chcel uzavrieť darovaciu zmluvu, avšak bolo to v ten týždeň, keď
sa mu prihoršilo a konkrétne v pondelok vlastnoručne napísal na papier, aby poprosila p. D., aby spísala

darovaciu zmluvu. V ten deň p. D. nemohla, pretože mala nejaké pracovné záležitosti, na druhý deň bol
sviatok a na ďalší deň, keď mali po ňu ísť, sa manželovi pohoršilo a v ten istý deň aj skonal. Vysvetľovala
si túto skutočnosť tak, že jej manžel mal záujem previesť dom na ňu, pretože oľutoval, že takýto závet
spísal a chcel zvrátiť stav vyplývajúci zo závetu. K okolnostiam kúpy predmetnej nehnuteľnosti uviedla:
„Môj nebohý manžel, po tom čo odišiel do Košíc, aj tam mal drogériu, mal tam obchod. My sme už v

podstate boli snúbenci, plánovali sme teda svadbu. Ja som mu išla tam pomáhať do toho obchodu.
V podstate z toho titulu aký bol vzťah medzi nami ja som ani od neho nepýtala žiaden plat a on viac-
menej zabezpečoval také záležitosti ako objednávanie, nakupovanie tovaru atď. a ja som skôr predávala
v tomto obchode. Všetko sme vlastne robili spoločne a takisto sme mali plány nejakým spôsobom sizabezpečiť spoločné bývanie. Podotýkam, že ja predtým som mala riadny príjem, predtým som robila
na vojenskom veliteľstve, takže tam som si určitú čiastku nasporila. Dohodli sme sa, že kúpime dom,
boli sme aj spolu vyberať nehnuteľnosti a zapáčil sa nám teda tento konkrétny dom na Národnej triede

a nebavili sme sa o tom, že kto akou čiastkou prispeje. Proste sme jednoducho dali každý čo mal
nasporené, tak sme dali tie peniaze dokopy a takto potom sme dokázali si kúpiť tento dom. Konkrétne ja
som okrem teda už spomínaných nasporených peňazí mala tiež peniaze od rodičov, ktorí mi dali, takisto
od tety. No a potom sa stalo to, že dom sa kúpil. Opäť ja som sa starala o obchod, čiže zostala som v
Košiciach a zmluvu išiel podpísať môj nebohý manžel. Konkrétne musel ísť na podpis aj do Čiech. Nikdy

som nemala pochybnosti o tom, že ja by som nemala byť spoluvlastníčka predmetného domu, nikdy sa
to takto ani neprezentovalo a nebol vlastne ani dôvod, aby som nejakým spôsobom o tom pochybovala.
Po tom, keď sa kúpil ten dom, tak samozrejme spoločnými silami nejako sme si ho podľa našich predstáv
dali dokopy, zariadili a odvtedy sme ho aj spoločne užívali a neskôr sme uzavreli aj manželstvo.“

Žalobkyňa svojim písomným podaním došlým súdu dňa 09.06.2014 v priebehu konania zobrala žalobu

v časti o určenie, že nehnuteľnosť v kat. úz. X. P., N. A. Okresnom Ú. O., O. E. A. D. Č.. XXXXX Y. F. Č..
XXXX N. E. Q. XXX P.X Y. F. Č.. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2 s domom č. s. 249
a parcela čís. 4002 zastavané plochy a nádvoria o výmere 17 m2 patria do dedičstva po neb. B. S., N.
XX.XX.XXXX v podiele 1 z celku späť a žiadala v tejto časti konanie zastaviť. S predmetným čiastočným
späťvzatím právny zástupca žalovanej vyjadril súhlas na pojednávaní konanom dňa 23.09.2014.

Žalovaná vo svojej účastníckej výpovedi uviedla, že je dcérou sestry žalobkyne, že žalobkyňu a jej
nebohého manžela od svojho útleho detstva považovala ako druhých rodičov, chodila k ním často a
išlo o dobrý vzťah medzi nimi. V roku 2003 ju zavolal nebohý ujo, aby doniesla doklady, na základe
čoho prišla za ním a v prítomnosti tiež žalobkyne jej oznámil rozhodnutie, že keďže nemajú deti, tak

jej chce zanechať dom, aby vlastníctvo zostalo v rodine. Prítomnej žalobkyne sa spýtala na jej názor
a ona jej povedala, že s tým nič nemá, pretože výlučným vlastníkom domu je jej ujo. Na základe toho
poukázala na to, že žalobkyňa od začiatku vedela o predmetnom testamente, ktorý súčasne nikdy ani
nespochybňovala. V súvislosti s dedičským konaním ju oslovil pán S. a povedal jej, že jemu paradoxne
nebohý ujo nič nenechal, že si to má s domom rozmyslieť, pretože z toho budú iba ťahanice a bolo by

dobré, keby sa ho vzdala. Z počutia od nebohého pána S., z jeho rozprávania vedela, že sa rozhodoval
pri kúpe domu medzi dvomi nehnuteľnosťami, že v tom čase býval u sestry a nakoniec sa rozhodol pre
menší dom, pretože ten väčší mu nevyhovoval polohovo.

Súd z účastníckej výpovede svedka U. S. zistil, že menovaný pozná žalobkyňu ako manželku maminho

brata a k predmetnej veci uviedol, že v roku 1963, keď sa mal ženiť a keď s rodičmi preberali rôzne
otázky týkajúce sa manželstva, prišlo tiež na tému daru alebo finančných prostriedkov a pri tej príležitosti
mu mama povedala, že keď sa mal ženiť jeho strýko (t.j. jej brat, nebohý pán S.) a brať si za manželku
aktuálnu žalobkyňu, ona prispela do tohto manželstva venom, ktoré bolo použité na kúpu rodinného
domu, v ktorom teraz býva. Po tom, čo strýko zomrel, bolo pre neho prekvapujúcim zistenie, že majetok,

ktorý bol písaný výlučne na neho, bol v závete prepísaný na tretiu osobu, pretože podľa jeho poznatkov
a vedomostí, takým istým vlastníkom nehnuteľnosti ako bol strýko, bola aj jeho teta - žalobkyňa. K
okolnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému domu uviedol poznatok od svojej mamy
o tom, že na kúpu predmetnej nehnuteľnosti sa použili finančné prostriedky, ktoré predstavovali finančné
prostriedky strýka a tety. Preto považoval tento dom za spoločný dom ich oboch. Tiež mal poznatok o

tom, že pôvodný majiteľ, ktorý vlastnil túto nehnuteľnosť žil v Čechách, a že jeho nebohý strýko osobne
mu bol tieto peniaze vyplatiť až do Čiech. Osobne nevedel pochopiť, z akého dôvodu nebohý pán S.,
čiže jeho strýko spísal predmetný testament.

Svedkyňa O. C. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že so žalobkyňou je bezprostredná suseda, a

že žalovanú pozná z videnia. K predmetu sporu uviedla, že vtedy, keď si ju zavolal nebohý pán S. v
prítomnosti žalobkyne - jeho manželky, spýtal sa jej, či vie prísť vo štvrtok, že má prísť notárka, a že
všetko chce napraviť a prepísať na manželku, keďže sa tak príkladne o neho stará a ľúbi ho. O tom, že
žalobkyňa nie je spoluvlastníčkou predmetného domu nevedela a bola z toho prekvapená.

Svedok H. B. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalovaná je jeho sestra, a že žalobkyňa je jeho
krstná mama a potvrdil, že nebohý pán S. ho zavolal v súvislosti s tým, že chce meniť závet, vtedy
súčasne zavolal aj p. C. - susedu. Ohľadne závetu, ktorý nevidel, vedel, že dom mala dediť žalovaná.
On mal zdediť chatu. K zmene závetu nedošlo, pretože pán S. zomrel. Vo vzťahu k predmetnému domumal poznatok, že patril nebohému pánovi S. a žalobkyni. Takisto nemal vedomosť o tom, že by niekedy
niekto spochybňoval tento právny stav k domu.

Zo svedeckej výpovede svedkyne Y. Š. súd zistil, že žalobkyňa je sestrou jej nebohej starej mamy, a že
žalovaná je jej mamou s tým, že žalovanú zastupovala v dedičskom konaní po nebohom pánovi S.. K
predmetu sporu uviedla, že žalovaná mala veľmi blízky vzťah k pánovi S., tiež ku žalobkyni, brala ich ako
svojich druhých rodičov, pravidelne sa navštevovali a medzi nimi boli dobré vzťahy. Vo vzťahu k domu jej
v roku 2003 žalovaná povedala, že si ju zavolal pán S., aby doniesla doklady, že by dom chcel prepísať

závetom na ňu a že takým istým spôsobom oslovil aj pána B., pokiaľ ide o P. (chata, pozn. súdu). Na
základe toho jej mama navštívila pána S. a aj v prítomnosti žalobkyne jej pán S. zdelil svoju vôľu s tým,
že žalobkyňa k tomu nemala žiadne námietky, pretože pán S. bol výlučným vlastníkom domu. Uviedla
tiež, že žalobkyňa nikdy nespochybňovala, že by jej manžel nemal byť výlučným vlastníkom domu. Aj pri
príležitosti, keď pomáhali tejto rodine, im nebohý hovoril, že „Však to robíte pre seba, že predsa raz ten
dom bude mamin.“ Ku kúpe domu mala poznatok o tom, že nebohý mal záujem o dom v Košiciach, a že

sa rozhodoval medzi dvomi domami a po tom, čo kúpil dom, musel z neho vysťahovať podnájomníkov.
Nebohý jej mal povedať, že ohľadne kúpy domu všetko zabezpečoval sám a nikdy nespomenul, že
by sa s niekým skladal na kúpnu cenu. Uviedla, že nebohý pán S. bol skvelý obchodník a v živote si
nikdy nemusel nič požičať. K majetkovým pomerom žalobkyne uviedla, že nemá vedomosť o tom, že
by vlastnili nejaké majetky. Uviedla, že vyrástli z chudobných pomerov, a že aj jej babka žila dlho v

podnájme, a že určite nemali peniaze. Súčasne potvrdila, že sa zúčastnila v dedičskom konaní toho,
ako žalobkyňa uznala závet, a to v prítomnosti svojej právnej zástupkyne.

Z pripojeného dedičského spisu tunajšieho súdu 25D/467/2012 súd zistil, že predmetom tohto
dedičského konania bolo vyporiadanie majetku po nebohom poručiteľovi B. S., N. XX.XX.XXXX, a že

jeho výsledkom bolo uznesenie zo dňa 28.10.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2013,
ktorým súd schválil dohodu dedičov a pozostalej manželky poručiteľa - žalobkyne o vyporiadaní BSM
tak, že ako jediná dedička zo zákona v druhej dedičskej skupine do úvahy by prichádzala manželka
poručiteľa s tým, že poručiteľ zanechal závet spísaný dňa 29.01.2002 a závet spísaný dňa 14.03.2003,
pričom žalobkyňa v zastúpení advokátkou vyhlásila, že predmetné závety poručiteľa uznáva za platné

v celom rozsahu, na základe čoho L. Š. ako jedna z testamentárnych dedičov (popri F. W. a H. B.)
súhlasila s nadobudnutím majetku v zmysle závetu a vyhlásila, že dedičstvo neodmieta. Z odôvodnenia
predmetnéhouzneseniatiežvyplýva,žemanželkaporučiteľanapojednávanídňa04.04.2013usúdneho
komisára vyhlásila, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. 11446 v kat. území Severné Mesto nepatrí
poručiteľovi v celosti, ale patrí do podielového spoluvlastníctva poručiteľa a jej rovnakým dielom s tým,

že podľa jej tvrdenia pri uzavretí kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bolo nadobudnutie vlastníckeho práva
k tejto nehnuteľnosti, sa na zaplatenie kúpnej ceny použili finančné prostriedky patriace poručiteľovi a
jej s tým, že nakoľko závetná dedička L. Š. tieto tvrdenia poprela, medzi účastníkmi predmetné aktívum
ostalosporné.NazákladetohosúddosúpisuaktívpredmetnúnehnuteľnosťevidovanúSprávoukatastra
Košice na LV č. 11446 kat. územie Severné Mesto nezaradil.

Z listinného dokladu- Výmer z 27.7.1945 založeného v pripojenom dedičskom spise tunajšieho súdu
25D/467/2012súdzistil,žepredmetnýmvýmerompovereníctvoSNRprevecivnútornévyhoveložiadosti
B. S., A.. XX.X.XXXX a povolilo mu zmenu priezviska na S..

Z pripojených listinných dokladov - sobášny list (č. l. 4), úmrtný list nebohého B. S. (č. l. 5) súd zistil, že
žalobkyňa a pán B. S., A.. XX.XX.XXXX uzavreli manželstvo dňa 03.08.1948, a že manžel žalobkyne
zomrel dňa XX.XX.XXXX.

Z listinného dokladu, Úradné svedectvo Národného výboru v Sečovciach z 23.03.1945 (č. l. 103) súd

zistil, že Národný výbor v Sečovciach predmetným potvrdením osvedčilo, že B. S., majiteľ drogérie
v Sečovciach prevádzal svoj obchod až do 28.11.1944 a že po tejto lehote pri postupe fronty Nemci
drogériu vykradli a počas 7 týždňových bojov obchod poškodili a zničili, následkom čoho pokračovať vo
svojej živnosti v terajšej dobe nemôže.

Z listinných dokladov - Kúpno-predajná zmluva zo 17.01.1948, Uznesenie Okresného súdu v Košiciach
zo dňa 20.1.1948, č.d. 65/48, výpis z pozemkovoknižnej vložky 5628 Košice - majetková podstata,
vlastníctvo, výpis z listu vlastníctva č. 11446 okres Košice I, katastrálne územie Severné Mesto súd
zistil, že odpredávatelia H. D. a manželka U. D. odpredali svoj nehnuteľný majetok obsiahnutý vpozemkovoknižnej vložke kat. územia Mesta Košíc, číslo 5628 ako parcela 2086/29 dom, číslo popisné
7205 s dvorom v Košiciach na Národnej triede č. d. 15 a pod B4 A - B tvoriacich výlučné vlastníctvo
v celosti za dojednanú kúpnu cenu 147.000 Kčs, ktorú kúpil Y. S. s tým, že kúpnu cenu už zaplatil vo

výške 20.000 Kčs a potom mal zaplatiť v hotovosti po pozemkovoknižnom prepise vlastníckeho práva
na svoje meno s tým, že odpredávatelia povoľujú vklad vlastníckeho práva pre kupujúceho v celosti
a po podpise kúpnopredajnej zmluvy majú predmet kúpy aj s bytom odovzdať do držby a užívania
kupujúcemu. Predmetnú kúpnu zmluvu podpísali v Příboře dňa 12.01.1948 pán H. D. Y. F.. U. D. a
v Košiciach dňa 17.01.1948 pán Y. S.; na základe toho príslušný súd povolil vo vložke č. 5628 kat.

územiaKošicevkladvlastníckehoprávaY.S.uznesenímzodňa20.1.1948.Žalobcasatakstalvýlučným
vlastníkom nehnuteľností aktuálne zapísaných na LV č. 11446 pre kat. územie Severné Mesto, okres
Košice I, pokiaľ ide o parcelu č. 4000 vo výmere 304 m2 - záhrady, č. 4001 vo výmere 61 m2 - zastavané
plochy a nádvoria, číslo 4002 vo výmere 17 m2 - zastavané plochy a nádvoria a dom súpisné číslo 249
na parcele 4001.

Žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo svojich písomných vyjadreniach a prednesoch
uviedla, že svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v podiele 1 z celku odvodzuje titulom
vydržania s poukazom na to, že jej nebohý manžel uzatvoril kúpnopredajnú zmluvu na predmetné
nehnuteľnosti v období platnosti obyčajového práva na území Slovenska, ktoré platilo do 31.12.1950.
Iba pod vplyvom dobových zvyklostí a skutočností, že sa žalobkyňa o tieto veci nezaujímala, nestala

sa účastníčkou kúpnopredajnej zmluvy na strane kupujúcich. Poukázala na to, že kúpna cena v sume
147.000 Kčs bola zaplatená z finančných prostriedkov pozostávajúcich z úspor jej nebohého manžela,
z jej úspor a vena, a to v rovnakom pomere s poukazom na to, že spolu pracovali v drogérii v Košiciach
a jej nebohý manžel nemal sám dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie celej kúpnej ceny,
pretože nemal veľa úspor a žiadny majetok v súvislosti s tým, že jeho drogéria v Sečovciach bola

v druhej svetovej vojne počas fronty vykradnutá a zničená, takže po 28.04.1944 vo svojej živnosti
pokračovať nemohol a s tým, že živnosť začal prevádzkovať až po skončení druhej svetovej vojny,
niekedy v júni 1945. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v
držbe; vydržanie bolo prípustné voči každému, teda i voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené podmienky

vydržania. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku
svojej držby (pri vstupe do držby) a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej
držbe sa vždy predpokladalo, že je oprávnená. Žalobkyňa ako priateľka a spolupracovníčka nebohého a
neskôr ako manželka, ktorá sa finančne podieľala na zaplatení kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti
pri vstupe do držby, t.j. na začiatku užívania, po uzavretí manželstva v roku 1948 bola dobromyseľná,

že jej táto nehnuteľnosť vlastníckym právom patrí, a po celú dobu 64 rokov jej vlastnícke právo nikto
nespochybňoval a proti nemu nič nenamietal. Z uvedeného je zrejmé, že nadobudla vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním v zmysle Stredného občianskeho zákonníka z. č. 141/1950
Zb. na základe nerušenej, dobromyseľnej, dlhodobej držby, kedy vydržacia lehota začala plynúť od
01.01.1951 a skončila najneskôr 01.01.1961. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 OZ, z. č.

141/1950 Zb. sa od 01.01.1951 ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za
platnostiobyčajovéhoprávaavydržaciadoba,ktorázačalaplynúťpred01.01.1951savzmysle§566OZ
č. 151/1950 Zb. skončila, najneskôr uplynutím 10 ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak neuplynula
skôr.

Z vyjadrení a prednesov právneho zástupcu žalovanej vyplýva, že nebohý B. S. bol tiež veľmi šikovný
obchodník, podnikateľ, pričom žalovaná má vedomosť ohľadne zničenia jeho obchodu (drogérie) v
Sečovciach, a to priamo od neho, že nakoľko vedel, že sa blížia frontové boje k Sečovciam, tovar,
ktorý mal značnú hodnotu ukryl a k jeho zničeniu ani odcudzeniu tak nedošlo. To mu umožnilo po
presťahovaní sa do Košíc otvoriť si v Košiciach novú predajňu, v ktorej zamestnal žalobkyňu ako

svoju zamestnankyňu. V žiadnom prípade žalobkyňa nebola jeho spoločníkom v podnikaní. Podľa nich
svedectvo o zničení obchodu (drogérie) v Sečovciach má byť v podstate jediným dôkazom predloženým
žalobkyňou, ktorý ma preukazovať spoločné nadobudnutie rodinného domu a pozemkov na A. S. XX
Q. O. žalobkyňou a B. S. ešte pred uzavretím manželstva. Poukázal na to, že rodičia žalobkyne, ktorí
uzavreli manželstvo v roku 1920 v Košiciach, a z ktorého vzišli štyri deti, si svojpomocne postavili malý

jednoizbový domček s kuchynkou v Košiciach, pričom matka žalobkyne bola ženou v domácnosti a
nikdy nebola zamestnaná a otec žalobkyne pracoval ako sádzač v tlačiarni až do odchodu do dôchodku.
Nakoľko rodičia žalobkyne prežili celý život v skromných majetkových pomeroch, L. H., X. U. X.j (matky
žalobkyne) opatrovala svojich rodičov a vzala si tiež k sebe do opatery aj dve najstaršie dcéry svojejsestry, aby tak v ťažkých časoch vypomohla svojej sestre. Takým spôsobom dievčatá živila, šatila a po
doopatrovaní svojich rodičov sa v roku 1939 vydala, s manželom si prenajali dom na ulici Slovenskej
jednoty, do ktorého sa k nim nasťahovali rodičia žalovanej U. Y. Ľ. B. a bývali tam spolu ako rodina

až do roku 1963, v ktorom sa presťahovali do družstevného bytu v Košiciach. Z uvedeného je zrejmé,
že v čase uzavretia manželstva B. S. a žalobkyne, ktorá mala v tom čase 24 rokov, navyše 3 roky po
druhej svetovej vojne, nemal nikto z jej rodiny finančné prostriedky na akékoľvek veno, ani finančné dary,
skôr naopak. Napokon nemohli prispieť ani jej dvom starším sestrám, ktoré sa vydali pred žalobkyňou.
Žalobkyňa bola ženou v domácnosti až do času, kedy jej otec žalovanej Ľ. B. ako technický námestník

riaditeľa Ferony zabezpečil zamestnanie vo Ferone. Všetky tieto skutočnosti preukazujú, že žalobkyňa
sa nemohla finančne podieľať na kúpe predmetných nehnuteľností a viacero jej tvrdení vo vzťahu k
tomuto obdobiu sa jednoducho nezakladá na pravde. Vo vzťahu k B. S. uviedol, že celý život hospodáril
nad mieru úsporne, prísne dbal o zdravú životosprávu, držal pevnú ruku nad domácim rozpočtom
a ku žalovanej sa vždy správal ako k svojej vlastnej dcére, nakoľko s ňou mal do poslednej chvíle
veľmi silný citový vzťah. B. S. bol človek silne morálne založený, človek zásadový, cieľavedomý a

rozhodný,ktorýsvojerozhodnutiavždyvopreddôslednezvážilavžiadnomprípadebyvlastnejmanželke
neuprel jej spoluvlastnícke právo (k predmetným nehnuteľnostiam), ak by nejaké existovalo. K právnej
úprave nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a ku kúpnej zmluve platnej a účinnej v čase
uzavretiakúpnejzmluvydňa17.01.1948uviedol,ženaúzemíČiech,MoravyaSliezskaostalovplatnosti
rakúske právo platné pred rokom 1918 a naďalej platil Všeobecný rakúsky občiansky zákonník z roku

1811anaSlovenskuavPodkarpatskejRusiplatiloobyčajovéprávoaostatnéobčianskoprávnepredpisy
prijaté v Uhorsku. Uvedený právny dualizmus občianskeho práva bol zachovaný až do roku 1950, tzn.
do vydania prvého československého občianskeho zákonníka. Nariadením z 18.04.1853 boli zriadené
pozemkové knihy, bol vydaný aj pozemkovoknižný poriadok, ktorý s neskoršími zmenami napokon
zostal v platnosti až do roku 1964 a podľa týchto právnych predpisov bolo regulované nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pozemková kniha evidovala nehnuteľnosti podľa obcí, resp.
katastrálnychúzemíavlastníkov,pričomvpozemkovejknihebolievidovanévlastníckeprávaainévecné
práva spojené s nehnuteľnosťami. Vklad (intabulácia) do pozemkovej knihy mal konštitutívne účinky
a garantoval vlastnícke práva iné vecné práva k nehnuteľnostiam, čím sa uplatnil intabulačný princíp
- hlavný princíp pozemkovej knihy. Tento proklamoval, že vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúda

až zápisom do pozemkovej knihy a nielen podpisom zmluvy. Už v tom čase bola totiž predpísaná
písomná forma zmluvy, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda aj kúpnej
zmluvy. Nadobúdateľ nehnuteľnosti musel pri zápise do pozemkovej knihy dokázať vlastnícke právo
nadobúdacími listinami; ak držiteľ vlastníctvo nedokázal, uskutočnilo sa ediktálne konanie a v ňom
osvedčený držiteľ bol zapísaný ako skutočný držiteľ; ak vlastníctvo alebo držba bola sporná, zapísala sa

spornosť práv alebo držby a strany boli odkázané na súdne konanie. Do pozemkových kníh sa zapisovali
všetky nehnuteľnosti okrem tzv. verejného majetku, intabulačný princíp nadobúdania vlastníckeho práva
ako aj iných práv k nehnuteľnostiam (napr. držby a podobne) platil až do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník dňa 01.01.1951. Podľa § 112 zákona č. 141/1950 Zb. na prevod
vlastníctva k nehnuteľnosti bolo potrebné podať návrh na zápis prevodu do pozemkovej knihy - bolo

tak upustené od zásady, podľa ktorej k platnému prevodu vlastníctva nehnuteľnosti došlo až zápisom
v pozemkovej knihe. Vedenie pozemkových a železničných kníh bolo ukončené v roku 1964, a to
nadobudnutím účinnosti zákona č. 22/1964 Zb. o evidencií nehnuteľností. Preto je nepochybné, že
najneskôr od polovice 19. storočia a ešte dávnejšie pred uzavretím kúpnej zmluvy dňa 17.01.1948,
na základe ktorej B. S. nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, bola právnym

poriadkom určená nielen písomná forma kúpnej zmluvy ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ale aj zápis vlastníckeho práva do príslušnej pozemkovej knihy, ktorý mal konštitutívny
charakterazaručovalsúladmedziprávnymstavomastavomzachytenýmvpozemkovejknihe.Poukázal
na to, že tvrdenie o nadobudnutí, resp. vydržaní spoluvlastníckeho práva a nehnuteľnosti žalobkyňou
jednoznačne priamo vyvracajú preukázané skutočnosti a) kúpna zmluva zo 17.01.1948 uzavretá medzi

manželmi H. Y. U. D. Y. O. B. S., b) zápis v pozemkovoknižnej vložke č. 5628 Košice, časť B, pod
rad č. 8 ad 4/A až B, c) závet B. S. zo dňa 14.03.2003, d) uznanie závetov B. S. žalobkyňou v celom
rozsahu obsiahnuté v notárskej zápisnici č. 25D/467/2012, Dnot 162/2012 zapísanej no Notárskom
úrade Mgr. Martiny Sobinkovičovej dňa 04.04.2013 v dedičskej veci po poručiteľovi B. S.; nepriamo tiež
vyvracajú ďalšie skutočnosti uvedené príkladmo: a) absencia akéhokoľvek prejavu vôle, akéhokoľvek

vyhlásenia B. S. o súhlase s vydržaním spoluvlastníckeho práva žalobkyne a to počas celých viac ako
64 rokov trvania jeho výlučného vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, b) bezpodielové
spoluvlastnícke právo B. S.É. a žalobkyne k nehnuteľnosti - garáž zapísané v LV č. 13775, kat. územie
Severné Mesto, v súčasnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovanej v podieloch po 1, c)vedomosť žalobkyne o závetoch B. S. už v čase ich vzniku, ako to uviedla vo svojej výpovedi na súdnom
pojednávaní dňa 23.05.2014, d) uzavretie darovacej zmluvy medzi darcami B. S. a žalobkyňou na jednej
strane a obdarovaným H. B. dňa 06.12.2007, e) podielové spoluvlastníctvo nehnuteľností zapísaných v

LV č. 1743 v podieloch po 1 spoluvlastníkmi H. B., Ž., B. S.P. Y. P. S.j a f) absencia akýchkoľvek listinných
a iných priamych, či relevantných nepriamych dôkazov o tvrdenom spoluvlastníckom práve žalobkyne
k predmetným nehnuteľnostiam.

Podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä c)

o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ust. § 96 ods. 1 ods. 2 O.s.p., navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie,
a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť
sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z
vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Predmetom konania je určovacia žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia, že nehnuteľnosti v
žalobe bližšie vyšpecifikované patria do podielového spoluvlastníctva žalobkyne v podiele 1 z celku
a do dedičstva po nebohom B. S., zomrelom 30.08.2012 v podiele 1 z celku s tým, že nakoľko v
priebehu konania žalobkyňa zobrala žalobný návrh v časti určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria

do dedičstva po nebohom B. S. v podiele 1 z celku späť, pričom žalovaná s týmto čiastočným späťvzatím
súhlasila, súd konanie v tejto časti zastavil (prvý výrok rozsudku, pozn. súdu).

Predmetom konania tak zostal určovací výrok o určenie, že nehnuteľnosti v žalobe bližšie špecifikované
patria do podielového spoluvlastníctva žalobkyne v podiele 1 z celku, pričom žalobkyňa svoje

spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam odôvodnila titulom vydržania.

Pretože podľa závetu nebohého B. S., ohľadne ktorého prebiehalo dedičské konanie na tunajšom súde
pod sp. zn. 25D/467/2012, patrí v celom rozsahu testamentárnej dedičke - žalovanej, a pretože súčasne
aktívum ohľadne predmetných nehnuteľností zostalo medzi žalobkyňou a žalovanou ako účastníkmi

dedičského konania sporným, sporné nehnuteľnosti dedičský súd do súpisu aktív nezaradil. Neb. B. S.Ý.
tak zostal naďalej v celosti zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností, pokiaľ ide o LV
č. 11446, katastrálne územie Severné Mesto. Žalobkyňa má tak naliehavý právny záujem na určení, že
je podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 1 z celku, bez takéhoto určenia je
jej právne postavenie neisté, na základe čoho splnila základný predpoklad pre odôvodnenosť určovacej

žaloby, ktorým je naliehavý právny záujem na predmetnom určení.

V ďalšom sa súd zaoberal tým, či na strane žalobkyne boli splnené všetky predpokladané podmienky
nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam (podielového spoluvlastníctva) titulom
vydržania.

Z teórie práva vyplýva, že vydržanie je originálny spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Je
úzko späté s držbou, a to konkrétne len s oprávnenou držbou, ktorá môže vyústiť do nadobudnutia
vlastníckehoprávavydržaním.Účelominštitútuvydržaniajeuvedeniefaktickéhostavuoprávnenejdržby
do súladu s právnym stavom. Pri vydržaní ide totiž o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva

fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej
doby stáva vlastníkom veci, a tým aj jej skutočným držiteľom.

V konaní nie je sporným, že nadobudnutie vlastníckeho práva ( spoluvlastníctva ) k predmetným
nehnuteľnostiam titulom vydržania bolo potrebné posúdiť podľa právnej úpravy, ktorá platila na území

Slovenska do 31.12.1950, resp. do 1.1.1951 ( do účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka ).
Podľa vtedy platného obyčajového práva sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo do pozemkovej knihy;
to isté platilo o spoločnom vlastníctve, t.j. išlo o prípad, kedy vec súčasne patrila viacerým osobám,
pre ktorý prípad ak v pozemkovej knihe nebolo uvedené, v akom pomere prislúcha nehnuteľnosť
spoluvlastníkom, pomer bol rovnaký. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva druhy

pozemkovoknižných zápisov, a to vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Podľa obyčajového práva
platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako vecné, vznikali, menili
sa a zanikali dňom intabulácie - vykonania vkladu alebo výmazu. Uplatňovaním intabulačného princípu
sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná) povaha zápisu vykonanéhodo pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu (stotožnením momentu nadobudnutia alebo
zániku práva s jeho verejným publikovaním v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi
pravidlami pre zápis sa zabezpečoval súlad medzi skutočným a evidovaným stavom. Vlastníkom

nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe
ako vlastník zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla existovali tiež výnimky (pri vydržaní, dedení,
dražbe, nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný.
Súčasne platilo, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy nadobudol
ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Vyžadovala sa dobromyseľná

a nepretržitá držba, pričom za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky
okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že vec mu patrí. Na rozdiel od nasledujúcej úpravy, právo vtedy
platné vyžadovalo dobromyseľnosť pri vstupe do držby.

Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. obmedzil predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby;
vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 01.01.1951 podľa vtedy platného uhorského práva, skončili

najneskoršieuplynutímvydržacejdobyplatnejprevydržanienehnuteľností(t.j.k01.01.1961).Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravoval. Preto bolo potrebné vychádzať z
toho, že po 01.04.1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to
ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 01.04.1964, t.j. za účinnosti Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb. Ak k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním došlo najneskoršie 31.03.1964,

po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. mohla byť táto skutočnosť len deklarovaná. Účinky
zloženej právnej skutočnosti (skutkovej podstaty vydržania) nastúpili automaticky v dobe ich prípustnosti
(pozri tiež Občiansky zákonník, Veľký komentár I. diel, autor Imrich Fekete, str. 737, pozn. súdu).

Žalobkyňa odvodzuje svoje právo titulom vydržania s poukazom na to, že tak na jej strane ako na

strane nebohého bola vôľa nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť spoločne, a že na strane žalobkyne
ide iba o nedostatok písomnej formy zmluvy. Podľa názoru súdu žalobkyňa nepreukázala, že na strane
oboch tvrdených nadobúdateľov, t.j. nej a jej nebohého manžela, bola vôľa nadobudnúť predmetnú
nehnuteľnosť do spoluvlastníctva. Je iba logické, že pokiaľ v tomto prípade titulom nadobudnutia
predmetnej nehnuteľnosti bola písomne uzatvorená zmluva, že súčasne k vzniku spoluvlastníctva

dôjde týmto jediným aktom. Je nelogické, aby najprv jej nebohý manžel nadobudol nehnuteľnosť
do svojho výlučného vlastníctva a potom následne nejakou ústnou zmluvou sa dohodli na vzniku
spoluvlastníctva. Súd má teda za to, že pokiaľ tu bola vôľa tak na strane žalobkyne ako súčasne na
strane jej nebohého ešte vtedajšieho priateľa nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do spoluvlastníctva,
malo sa to udiať písomnou formou - písomnou zmluvou. Súd preto neuveril tvrdeniu žalobkyne o tom,

že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá do ich spoluvlastníctva. Podľa názoru súdu, pretože
žalobkyňa nepreukázala vznik spoluvlastníctva pri prevode predmetnej nehnuteľnosti, nie je možné
hovoriť ani o dobromyseľnosti pri vstupe do držby. Absencia vôle na strane nebohého pána S. založiť
spoluvlastníctvo je prekážkou na to, aby ona vstúpila dobromyseľne do držby, ktorá sa mala týkať
spoluvlastníckych vzťahov, nie výlučného vlastníctva na jej strane a samotná jej vôľa nadobudnúť

nehnuteľnosti do spoluvlastníctva spolu s jej vtedajším priateľom sama osebe nepostačuje. Nebohý pán
S. si dal záležať na dodržaní postupu, tak ako vyžadovala vtedy platná právna úprava a nadobudol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe písomne uzatvorenej zmluvy, zmluvu si dal
tiež zavkladovať. Nemožno preto uveriť tomu, že pokiaľ na jednej strane takýmto spôsobom postupoval
v súlade s vtedy platným právom, aby na strane druhej opomenul naplniť právnu úpravu aj vo vzťahu k

vzniku spoluvlastníctva, pokiaľ ide o predmetné nehnuteľnosti, a teda že by opomenul zakomponovať
do predmetnej zmluvy súčasne žalobkyňu ako budúcu spoluvlastníčku predmetných nehnuteľností.
Pre vznik spoločného vlastníctva nie je rozhodujúcim, či na úhrade kúpnej ceny sa podieľali budúci
nadobúdatelia, táto okolnosť však môže mať vplyv na prípadné posúdenie, či v konečnom dôsledku
k založeniu spoluvlastníckych vzťahov došlo. Žalobkyňa v konaní síce tvrdila, že prispela určitými

peňažnými prostriedkami na kúpnu cenu, toto svoje tvrdenie však nepreukázala. Ani tvrdená okolnosť
o zámere nebohého na sklonku svojho života pozmeniť závet nie je dôkazom toho, že predmet
konania patril do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela; je iba potvrdením toho, že
nebohý do konca svojho života nakladal (resp. mienil nakladať) s predmetnými nehnuteľnosťami ako
so svojim vlastnými. V tomto prípade teda nehovoríme o absencii perfektnej zmluvy, ale hovoríme

o absencii zmluvy ako takej (dohody zakladajúcej spoluvlastnícky vzťah medzi ňou a nebohým
pánom Turnským). Pre vznik spoluvlastníctva nestačí vôľa jedného budúceho spoluvlastníka; nebohý
nemal vôľu založiť spoluvlastnícky vzťah, t.j. nadobudnúť nehnuteľnosti do spoločného vlastníctva
so žalobkyňou (podielového spoluvlastníctva), ak by ju mal, uzavrel by zmluvu spolu so žalobkyňou,aby súčasne založil tento spoluvlastnícky vzťah (žalobkyňa predsa tvrdí, že od začiatku tu bola vôľa
nadobudnúť - kúpiť to spoločne, nie až po kúpe nebohým).

Komplexnýmzhodnotenímvyššieuvedenéhosúddospelkzáveru,žežalobkyňavkonanínepreukázala,
že nadobudla spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, na základe čoho súd
žalobný návrh v časti, v ktorej žalobkyňa žiadala určiť, že je podielovou spoluvlastníčkou predmetných
nehnuteľností s podielom v 1 k celku, zamietol ako nedôvodný.

Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1, ods. 2
O.s.p., podľa ktorého žalovaná ako úspešný účastník by mala právo na náhradu trov konania. Žalovaná
(jej právny zástupca) si nevyčíslila trovy právneho zastúpenia konania vôbec, iné trovy žalovanej zo
spisu nevyplývajú, na základe čoho súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal (v tomto prípade súd
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do
15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona

(§ 251 O.s.p.).