Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/140/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122014727
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2122014727.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovaného: A. B., nar. XX.XX.XXXX v
C., t. č. v ÚVTOS Ilava, pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 odsek 1 Trestného zákona, o odvolaní
prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo
dňa 26.05.2023, č.k. 35T/3/2022 - 418, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.3.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.
trvalé bydlisko: X, XXX XX A., Slovensko
t. č. ÚVTOS Ilava

odsudzuje:

Podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m)
Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona a s použitím § 43 Trestného zákona na ďalší trest
odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do
ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 26.05.2023, č.k. 35T/3/2022 – 418 bolo
rozhodnuté tak, že súd obžalovaného A. B. uznal za vinného zo spáchania prečinu krivého obvinenia
podľa § 345 odsek 1 Trestného zákona. Za to ho odsúdil podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona s
prihliadnutímna§36písm.l)Trestnéhozákona,§37písm.m/Trestnéhozákonaa§38ods. 2Trestného
zákona,§39ods.2písm.d)Trestnéhozákona,§39ods.4Trestnéhozákonaperanalogiamaspoužitím
§ 43 Trestného zákona na ďalší trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 48 ods.

2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie a to čo do výroku o treste. Obžalovaný odôvodnil
svoje odvolanie tým, že (citácia):„Obhajoba sa v plnom rozsahu pridŕža znenia záverečnej reči, ktorá odznela na hlavnom pojednávaní
dňa 26. mája 2023. Sme toho názoru. že nie je účelné obžalovanému ukladať ďalší trest, nakoľko
obžalovaný si už vykonáva dlhoročný trest odňatia slobody. Motív obžalovaného spáchať trestný

čin je rovnako zrejmý. Obžalovaný nemal v úmysle negatívne poznačiť súkromný a pracovný život
poškodeného D., avšak sa snažil dostať mimo ÚVTOS Leopoldov za účelom obnovenia stretávania
obžalovaného s jeho maloletými deťmi. Ako je zrejmé, obžalovaný vyjadril ľútosť nad svojim konaním a
poškodenému sa ospravedlnil písomne. ako aj osobne na hlavnom pojednávaní.
Udržiavanie rodinných vzťahov s odsúdenými príbuznými je veľmi komplikovanou a diskutovanou témou

v rámci odborne] verejnosti. Súd v rozsudku zaujal veľmi konzervatívny postoj, ktorý v súčasnosti nie je
globálne akceptovaný, Je pravdou, že odsúdená osoba má obmedzenú osobnú slobodu (čím dochádza
aj k obmedzovaniu práv odsúdených na rodinný život), účelom ukladania trestov je však aj následná
resocializácia a postupné obnovenie začlenenia odsúdených osôb späť do spoločnosti. Žiadny trest
odňatiaslobodynemôžeslúžiťnapopretŕhanierodinnýchväzieb,nakoľkodochádzakpresneopačnému
prípadu: deti nemôžu spoznať svojich rodičov a udržiavať s nimi rodinné väzby.

ESĽP vo svollch rozhodnutiach konštantne uvádza, že byť spolu je základom práva na rodinný
život. Zároveň je zrejmé, že v prípade, ak odsúdený nepredstavuje riziko pre návštevy, mali by byť
realizované minimálne jednu hodinu týždenne priamym kontaktom. Tieto okolnosti treba skúmať u
každého jedného odsúdeného osobitne. Situácia na Slovensku je však v tomto prípade nevyhovujúca,
nakoľko Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania označil

situáciu v slovenských ÚVTOS za poľutovaniahodnú.
Aj keď sa obžalovaný uchýlil k nezákonnej metóde možnosti jeho premiestnenia do iného ÚVTOS,
ktorý by bol bližšie k jeho deťom, nemožno jednostranne judikovať, že výkonom trestu odňatia slobody
zanikli jeho rodičovské práva a tým „zlegalizovať“ zničenie jeho rodinných väzieb. Ako je z prejednávanej
právnej veci zrejmé, v prípade, ak by obžalovaný ostal v ÚVTOS Leopoldov, nemohol by sa stretávať

so svojimi maloletými deťmi.
Čo sa týka povahy spáchaného skutku, súd v napadnutom rozsudku uvádza, že sa jedná o čin, ktorý
negatívne poznačil poškodeného v jeho súkromnom a rodinnom živote a spáchanie činu malo difamačný
efekt vo verejnom priestore, ako aj v súkromnom živote poškodeného. S uvedenými závermi súdu
sa nestotožňujeme. Z výpovede poškodeného z prípravného konania je zrejmé, že po tom, ako ho

obžalovaný „udal“, bol predvolávaný na výsluchy a stal sa terčom celkom bežných a neškodných
poznámok od kolegov v ÚVTOS. Z povahy jeho zamestnania je zrejmé, že takéto poznámky sú na
pracovisku úplne bežné a nemajú negatívny podtón. Skutočnosť, že poškodený ich vníma negatívne, je
čisto jeho subjektívny pohľad. Je takisto zrejmé, že poškodený spáchaním činu neprišiel o zamestnanie
a naďalej pracuje ako príslušník ZVJS bez ohrozenia jeho vážnosti či bezúhonnosti.

Ďalej uvádzame, že poškodený síce bol vystavený úkonom trestného konania na základe trestného
oznámenia obžalovaného, nebol však väzobne stíhaný ani inak obmedzovaný v rámci pôvodného
trestného konania. Tento zásah preto nemožno považovať za tak razantný, aby bol obžalovanému
uložený aj následný trest odňatia slobody. Rovnako nie je zrejmé, aký difamačný efekt vo verejnom
priestore mal súd na mysli, nakoľko trestné konanie na základe oznámenia obžalovaného nebolo

medializované, o prípade široká verejnosť takpovediac nemá ani odkiaľ vedieť, nakoľko sa stal v rámci
ÚVTOS.Dopadynasúkromnýarodinnýživotpoškodenéhopretopovažujemezaminimálneažnepatrné
a sme toho názor , že súd zmienené následky v rozsudku iba neprimerane zveličil. Nič však nemení na
veci to, že obžalovanému je úprimne ľúto spáchaného skutku a ospravedlnenie myslel vážne.
Sme toho názoru, že súd v napadnutom rozsudku dospel k nesprávnym záverom ohľadom dôvodov

uloženia následného trestu odňatia slobody. S odkazom na právny názor ústavného súdu SR, ktorý
judikoval, že odsúdený nie je nepriateľom spoločnosti, dodávame, že uložený trest nereflektuje zásadu
oportunity. V odôvodnení rozsudku súd jasne uviedol, že uložený trest má byť odkazom pre všetkých
odsúdených, že vykonávanie trestu odňatia slobody za obzvlášť závažné zločiny nemôže ,,konzumovať“
či „zhojiť“ ich následnú a oveľa miernejšiu trestnú činnosť.

Uvedené odôvodnenie rozsudku považujeme za protichodné so zásadami ukladania trestov. V právnom
štáte je úplne vylúčené ukladať tzv. exemplárne tresty. Takýto druh trestov má pôsobiť odstrašujúco voči
budúcim páchateľom, nespĺňa však atribúty generálnej prevencie a individuálnej represie tak, ako je to
uvedené v ustanoveniach Trestného zákona.
Dovoľujeme si poukázať aj no už spomínanú zásadu oportunity, ktorá sa viaže na tzv. relatívne teórie

účelu trestu. Účelom trestu je predovšetkým individuálna represia a generálna prevencia. Nemožno sa
teda stotožniť s názorom, že trest by mal byť „odplatou“ za spáchaný trestný čin, avšak trest má byť
uložený z dôvodu, aby nebolo páchané zlo v rámci spoločnosti. Obžalovaný si v súčasnosti odpykáva
výnimočný trest za spáchanie trestného činu proti životu a zdraviu. Oproti tomu je trest odňatia slobodyza spáchanie trestného činu krivého obvinenia, za ktorý by mohol sudca uložiť netrestanej osobe trest
odňatia slobody s podmienečným odkladom, absolútne zanedbateľný až bezvýznamný.
Dôležitým je práve význam trestu. t. j. jeho tvrdosť a citeľnosť a spôsob naplniť účel trestu. V uvedenej

veci nemožno dospieť k záveru, že by trestná sadzba za spáchanie prečinu krivého obvinenia bola
tvrdšia ci citeľnejšia ako dvadsaťpäťročný trest odňatia slobody za vraždu a porušovanie domovej
slobody. V súvislosti s uvedeným si dovoľujeme poukázať aj na protichodnosť tvrdení v odôvodnení
rozsudku.
Súd na jednej strane odôvodňuje uloženie následného trestu odňatia slobody u obžalovaného za účelné,

nakoľko je toho názoru že obžalovaný sa dopustil viacerých disciplinárnych previnení v rámci výkonu
trestu, čím nedošlo k náprave jeho správania. Na strane druhej súd v rozsudku určil, že obžalovaný
bude vykonávať trest v druhom stupni stráženia, a to z dôvodu, že obžalovaný začal zaujímať kritický
postoj k svoju správaniu a možno konštatovať, že ku koncu vykonávania výnimočného trestu dôjde k
jeho náprave, t. j. môže byť umiestnený aj v ÚVTOS s nižším stupňom stráženia. Nemožno uložiť ďalší
trest obžalovanému v prípade, ak súd v odôvodnení rozsudku konštatuje postupnú pozitívnu nápravu

správania u obžalovaného.
Sme preto toho názoru, že u obžalovaného Je možné postupovať v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1
písm. a) Trestného zákona a súd by mal rozhodnúť o upustení od potrestania obžalovaného.
PETIT
V nadväznosti na vyššie uvedené navrhujeme, aby Krajský súd v Trnave Rozsudok Okresného súdu

Trnove zo dňa 26. mája 2023 č. k. 35T/3/2022 - 418 podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. e) TP
zrušil v časti výroku o treste, a podľa § 322 ods. 3 TP rozhodol o treste tak, že upustí od potrestania
obžalovaného v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.“
Prokurátor podal odvolanie pre nesprávnosť výroku o treste a spôsobu jeho výkonu. Odôvodnil ho tým
(citácia):

„Samosudca Okresného súdu Trnava v odôvodnení rozsudku zo dňa 26.05.2023, pod sp.
zn. :35T/3/2022 ohľadom druhu, výmery a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody okrem iného „im
meritum" uviedol, že pri určovaní druhu a výmery trestu súd prihliadal najmä na spôsob spáchania
trestného činu a jeho následok, zavinenie a jeho mieru, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Súd po zvážení všetkých

rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím na to, že zistil u
obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť (§ 36 písm. 1) Trestného zákona - priznal sa k spáchaniu
trestného činu a tento úprimne oľutoval) a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného
zákona - už bol za trestný čin odsúdený), dospel súd k záveru, že obžalovanému je potrebné uložiť ďalší
trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, teda na dolnej hranici trestnej sadzby. Súd obžalovanému

neukladal trest prísnejší, napriek jeho trestnej minulosti a osobnosti odsúdeného, ktorý má zjavne sklony
k nerešpektovaniu právnych noriem (súd príkladom poukázal na problémy so správaním sa odsúdeného
aj v prostredí ústavu - teda v prostredí nútené o vynucovania pravidiel,) nakoľko zohľadnil, že odsúdený
vykonáva už výnimočný trest, ku skutku sa priznal a poškodenému sa písomne, ako aj na hlavnom
pojednávaníospravedlnilzaspôsobenénepríjemnosti.Nakoľkobolisplnenézákonnépodmienkypodľa§

48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, súd zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Súd sa nestotožnil s návrhom prokurátora zaradiť odsúdeného na výkon trestu do
ústavu s maximálnym stupňom stráženia, a to z dôvodu, že neboli na to splnené zákonné podmienky.
Ak obžalovaný bude trest vykonávať, bude ho vykonávať po vykonaní aktuálne uloženého trestu, kedy
do skončenia jeho výkonu si môže dodatočne vytvoriť podmienky na preradenie do ústavu s miernejšou

formou stráženia. Pre nápravu odsúdeného bude postačujúce, pri zohľadnení závažnosti trestného činu
(prečin) a mieru narušenia obžalovaného, kedy táto môže byť ešte dlhoročným výkonom už uloženého
trestuzmiernená(napr.obžalovanýpočasdoterajšiehovýkonutrestuprejavilčiastočnekritickýpostoj,čo
svedčí o postupnom procese jeho nápravy), jeho zaradenie do ústavu so stredným stupňom stráženia.
Vzhľadom na vyššie uvedené, sa s názorom samosudcu Okresného súdu Trnava v plnej miere,

č10 sa týka predovšetkým aplikácie poľahčujúcej okolnosti v intenciách § 36 písm. l) Trestného
zákona, nestotožňujem. V kontexte s uvedeným je na mieste zamerať pozornosť na doslovné znenie
predmetného paragrafu, ktoré v sebe poníma dve materiálne zložky, ktorými sú v prvom rade „priznanie“
a v druhom rade „úprimné oľutovanie“, pričom prokuratúra je toho názoru, že zo strany obžalovaného
A. B. nebol naplnený druhý materiálny predpoklad spočívajúci v „úprimnom oľutovaní". V nadväznosti

na uvedené je na mieste dať do pozornosti celkové „správanie sa" obžalovaného počas, skoro celého,
trestného stíhania vedeného voči jeho osobe v spojení s jeho osobnostným profilom, resp. jeho
rešpektovaním elementárnych vzorcov správania sa v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Čo
sa týka samotného postoja obžalovaného k trestnej činnosti je na mieste uviesť, že tento sa odzačiatku trestného stíhania voči jeho osobe nepriznával k spáchaniu potencionálneho protiprávneho
konania pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, pričom „pokračoval“ v deklarácii skutočností, ktoré
uviedol vo vzťahu k svedkovi-poškodenému v rámci podávania trestného oznámenia a v rámci jeho

výsluchu v konaní vedenom na Úrade inšpekčnej služby, útvare inšpekcie, odbore boja proti korupcii a
organizovanej kriminalite pod ČVS: UIS-28/BKOK-2020. Následne, po podaní obžaloby v tejto trestnej
veci a nariadení termínu hlavného pojednávania, nebol prítomný na hlavnom pojednávaní z dôvodu,
že požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo bez neho, a teda logicky nemohol uskutočniť ani
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a), písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku. Vzhľadom na sled

jednotlivých nadväzujúcich udalostí možno konštatovať, že k „priznaniu a oľutovaniu“ obžalovaného
prišlo „de facto" až na konci celého trestného procesu, po vykonaní všetkých relevantných dôkazov
navrhnutých v obžalobe (dokonca aj dôkazov navrhnutých obžalovaným, resp. jeho obhajcom), ktorých
vykonaním sa opodstatnenosť vedenia trestného stíhania voči jeho osobe len zvýšila, t. j. v koherentnom
výklade jednotlivých dôkazov nebol racionálny predpoklad, že by k uznaniu jeho viny zo spáchania
predmetného trestného činu, neprišlo. Až po vykonaní všetkých podstatných dôkazov navrhnutých

prokurátorom a niektorých dôkazov navrhnutých obžalovaným, prišlo k tzv. ,,obratu postoja" zo strany
obžalovaného A. B., ktorý zaslal ospravedlňujúci list svedkovi poškodenému a požiadal o možnosť
realizovať vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (pričom tento postup samosudcu
prokuratúra nerozparuje).
Vzhľadom na uvedené je na mieste prijať deklaratórny záver, že zmena postoja obžalovaného A. B.

v sebe nesie výrazný charakter „kalkulácie, keď už videl, že sa pre neho trestné stíhanie neskončí
priaznivo“, namiesto skutočného oľutovania. V kontexte s uvedeným možno dať do pozornosti aj
ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, napr. s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2020, sp. zn. 5Tdo/40/2020: ,,Pokiaľ ide o preukázanie splnenia
druhej podmienky v podobe „kvalifikovanej“ ľútosti, túto je potrebné posudzovať podľa konkrétnych

okolností prípadu, pričom záver o jej ne/existencii nemožno zakladať výlučne na ústnych prejavoch
obvineného uskutočnených pred súdom, ale je nevyhnutné zohľadniť aj ostatné procesné prejavy
obvineného (napr. obsah záverečnej reči, posledného slova), celkové okolnosti prípadu (napr. o aký druh
trestnej činnosti s prihliadnutím na formu zavinenia išlo), osobu páchateľa (napr. či doposiaľ viedol riadny
život), príp. ďalšie skutočnosti, ktoré predznamenávajú jeho vnútorný vzťah k spáchanému trestnému

činu. (mutatis mutandis: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.01.2020, sp. zn.
3To/5/2019, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS
708/2017 etc.)
Čo sa týka odôvodnenia výroku rozsudku samosudcu Okresného súdu Trnava podľa§ 48 ods. 2 písm.
b) Trestného poriadku, ktorým zaradil obžalovaného A. B. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

so stredným stupňom stráženia sa žiada uviesť nasledovná relevantná skutočnosť. Obžalovaný A. B. je
od začiatku nástupu na výkon trestu odňatia slobody, pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy
podľa§ 145 ods. 1, ods. 2 písm. b), psím e) a iné, zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s maximálnym stupňom stráženia. Počas výkonu trestu odňatia slobody jeho správanie v tomto stupni
stráženia nebolo na požadovanej úrovni, o čom svedčí šesť disciplinárnych trestov, pričom posledného

z nich sa dopustil v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ružomberku, t. j. po tom, čo jeho „želanie“
týkajúce sa preloženia z ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov
bolo „naplnené“. Možno konštatovať, že ani po tomto preložení sa jeho správanie nestabilizovalo,
povadené inak, ani prostriedky prevýchovy uplatňované na jeho osobu v maximálnom stupni stráženia,
nemali na zmenu elementárnych vzorcov správania sa obžalovaného absolútne žiaden pozitívny dopad,

resp. neprišlo zo strany obžalovaného A. B. k ich osvojeniu. Na tomto mieste je vhodné podotknúť, že
obžalovaný A. B. vykonáva trest odňatia slobody v najprísnejšom možno režime, ktorého prvky na jeho
osobu nedokázali vytvoriť u neho princíp osvojenia si ich. Vzhľadom na uvedené preto nie je zrejmé,
na poklade akých skutočností prišiel samosudca Okresného súdu Trnava k záveru, žeby prostriedky
uplatňované na obžalovaného v strednom stupni stráženia, mali na neho žiadúci prevýchovný efekt.

Pokiaľ ide o argumentáciu samosudcu v tom smere, že v priebehu výkonu aktuálneho trestu odňatia
slobody môže prísť k „prevýchove“ jeho osoby tak sa žiada záverom dodať, že takýto argument
samosudcujeskôrpriaznivýmhypotetickýmkonštruktomvprospechobžalovanéhoA.B.,bezjehoopory
v aktuálne vykonanom dokazovaní v rámci tohto trestného stíhania, pričom koniec koncov, pokiaľ by aj
v priebehu výkonu daného trestu odňatia slobody prišlo k jeho náprave, nič nebráni tomu, aby prišlo

ku konaniu o preradenie jeho osoby z ústavu s maximálnym stupňom stráženia do ústavu so stredným
stupňom stráženia. V danom smere je možné okrajovo dať do pozornosti taktiež ustálenú rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, napríklad s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26. januára 2021, sp. zn. 4To/12/2020: ,,Osobu páchateľa je pritom potrebné hod ctiť vo všetkýchsúvislostiach a nemožno obísť ani možnosť jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa
si súd vytvára, či už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu pri
náležitomzhodnoteníosobypáchateľa.Možnosťnápravypáchateľakonkretizujejehoosobuvovšetkých

zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa
na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom
vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť pritom vždy
v súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje, záujmom spoločnosti, štátu, občanom
pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri

ukladaní trestov je nutné vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to princípu
zákonnosti trestu a princípu individualizácie trestu.“ (mutatis mutandis: uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 02.12.2020, sp. zn. 4To/8/2020, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 03.03.2021, sp. zn. STo/11/2019).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto navrhujem, aby Krajský súd v Trnave podľa § 321 ods.
1 písm. d) Trestného poriadku v spojení s § 322 ods. 3 Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý

výrok o treste a spôsobe jeho výkonu rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26.05.2023, pod sp.
zn. 35T/3/2022 vo vzťahu k obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: A. E. X, XXX X:X A.,
t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok, Dončova c:. 6, 034 01 Ružomberok a uložil
obžalovanému trest odňatia slobody podľa § 345 ocls. 1 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného
zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona vo výške minimálne, 28 (dvadsaťosem) mesiacov so

zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia
podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona.“
Odvolací súd rozhodoval o odvolaní obžalovaného na verejnom zasadnutí, ktoré vykonal v prítomnosti
obžalovaného (prítomnosť zabezpečená prostredníctvom telemostu), jeho obhajcu a prokurátora.
Obhajca navrhol upustiť od potrestania. Prokurátor navrhol rozhodnúť v zmysle odôvodnenia jeho

odvolania a uložiť obžalovanému bez použitia poľahčujúcej okolnosti podľa §36 písm. l) Trestného
zákona trest odňatia slobody v minimálnej výmere 28 mesiacov nepodmienečne. Prokurátor navrhol
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnomrozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej aj len ako „krajský súd“) podľa § 315 Trestného poriadku
preskúmalnapadnutýrozsudokvzmysle§316Trestnéhoporiadkuazistil,ženiejedôvodnazamietnutie
odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316
ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaný a prokurátor ako oprávnené osoby, v zákonnej
lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1
Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
Krajský súd vzhľadom na dôvody odvolaní smerujúce len čo do výroku o treste a spôsobe jeho výkonu
obmedzil svoju prieskumnú povinnosť len na tento výrok.
Napadnutým rozsudkom bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody v trvaní dvanásť mesiacov
nepodmienečne. Trestnú sadzbu uvedenú v § 345 ods. 1 Trestného zákona prvostupňový súd

neupravoval ani v jej spodnej ani hornej hranici, nakoľko správne konštatoval vyrovnaný pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona.
Prokurátor v podanom odvolaní namietal priznanie poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. l)
Trestného zákona, pretože mal za to, že ju možno priznať len v prípade, ak ide o priznanie a úprimné
oľutovanie, čo u obžalovaného B. naplnené nebolo. Poukázal na celkové správanie sa obžalovaného

počas trestného konania, tento sa od začiatku nepriznával, po podaní obžaloby nebol prítomný na
hlavnom pojednávaní a tak ani neuskutočnil vyhlásenie podľa § 257 Trestného poriadku. Až po
vykonaní dokazovania, vrátane ním navrhnutých dôkazov, prišlo k zmene jeho postoja a zaslaniu
ospravedlňujúceho listu.
Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona možno obžalovanému priznať vzhľadom na to, že sa
obžalovaný v konaní pred súdom poškodenému ospravedlnil, a následne uviedol, že je mu ľúto čo
urobil, že mal počúvať čo mu pedagóg hovoril, a nie ísť „proti nemu“. Vzápätí mu bolo umožnené
urobiť aj vyhlásenie o vine, keďže o takýto postup prejavil záujem. V danom prípade zohľadnil odvolací
súd v prvom rade list osobne adresovaný poškodenému, ktorý zaslal aj Okresnej prokuratúre Trnava

a riaditeľovi ÚVTOS Leopoldov. Napriek tomu, že sa obžalovaný nepriznával od začiatku obvinenia,
a prišlo k tomu až v priebehu konania pred súdom, v spojení s následne urobeným vyhlásením o vine,
teda priznaním sa k trestnej činnosti, možno v tomto prípade poľahčujúcu okolnosť priznať.
Nemožno sa však stotožniť s postupom okresného súdu, ktorý vo výroku o treste použil ustanovenie
§39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam. Aj vzhľadom k tomu, že v odôvodnení

svojho rozhodnutia sa bližšie nevenoval tomu, prečo postupoval v zmysle tohto ustanovenia, možno
sa domnievať, že toto ustanovenie použil v uvedenom výroku nadbytočne a nedopatrením. A to najmä
z dôvodu, že neukladal trest mimoriadne znížený pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej (upravenej)
trestnej sadzby.
K uvedenému však je nutné dodať, že ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per

analogiam by bolo aplikované nesprávne aj z dôvodu, že „dodatočné priznanie“ súd nemá zohľadniť
pri ukladaní trestu v takom rozsahu, že by znížil trest mimoriadne pod dolnú hranicu zákonnej trestnej
sadzby. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací je toho názoru, že aj po začatí dokazovania možno
umožniť obžalovanému urobiť vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, a toto
aj prípadne prijať, avšak potom už nemožno aplikovať ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4

Trestného zákona per analogiam, a to práve z tých dôvodov, že obžalovaní až po vyvinutí sa dôkaznej
situácie v ich neprospech by sa začali „dožadovať“ urobením vyhlásenia tých istých „výhod“, aké
majú obžalovaní, ktoré takéto vyhlásenie urobia pred začatím dokazovania viny. Podľa odôvodnenia
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR) z 27.
júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, č. 44 Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2017, možno

použiť ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona pri použití argumentu a minori ad
maior (od menšieho k väčšiemu), nielen pri páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody
o vine a treste, ale aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku
(po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijalvšetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané
rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. Svoj záver však NS SR odvodzuje od myšlienky, že
dôvodom použitia analógie je podmienenosť mimoriadneho zníženia trestu oboma procesnými úpravami

na rovnakom princípe, ktorý umožňuje obvinenému (obžalovanému) vzdať sa dokazovania na hlavnom
pojednávaní. Je potom namieste, aby súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine (rovnako právne
rovnocenného vyhlásenia o nepopretí spáchania činu) mal možnosť (nie povinnosť) pristúpiť na báze
analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine a
treste.

Keďže obžalovaný sa „nevzdal“ dokazovania na hlavnom pojednávaní, ale svoje vyhlásenie o vine
urobil až po vykonanom dokazovaní, nemožno v jeho prípade mimoriadne znížiť trest pod dolnú hranicu
trestnej sadzby podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Naviac treba poukázať
naskutočnosť,žeA.B.dospáchaniaprejednávanéhoskutkuneviedolriadnyživot,keďžeužvroku2008
sa ako mladistvý dopustil lúpeže, následne majetkovej trestnej činnosti, porušovania domovej slobody
a obzvlášť závažného zločinu vraždy.

Okresnýsúdsanáslednesprávnevysporiadalsďalšímiokolnosťamidôležitýmiprezákonnérozhodnutie
o treste obžalovaného.
Práve s odkazom na právne úvahy okresného súdu k tomu, prečo nevyhovel návrhu obhajoby na
upustenie od uloženia ďalšieho trestu, premietnuté na stranách 5 až 7 odôvodnenia rozsudku, vyhodnotil
krajský súd odvolaciu námietku obžalovaného (totožnú s tou, ktorú uplatnil ako svoju obranu v konaní

pred okresným súdom) k upusteniu od uloženia ďalšieho trestu, resp. upusteniu od potrestania
obžalovaného, ako nedôvodnú. Krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu v tejto časti bez potreby jeho opakovania.
V zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona od potrestania páchateľa prečinu, ak ním nebola
spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, možno upustiť, ak

a) páchateľ priznal spáchanie prečinu, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave a ak
vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne očakávať, že
už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu,
b) súd prijme záruku za nápravu páchateľa a má za to, že vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku
ponúkol, povahu spáchaného prečinu a osobu páchateľa uloženie trestu nie je potrebné, alebo

c) prečin spáchal v stave zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že ochranné liečenie, ktoré mu zároveň
ukladá, zabezpečí ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa účinnejšie ako trest; to neplatí, ak si stav
zmenšenej príčetnosti spôsobil vplyvom návykovej látky.
V prípade obžalovaného B. neprišlo k naplneniu ani jednej z podmienok alternatívne uvedených v tomto
ustanovení. Keďže nebola ponúkaná záruka za nápravu obžalovaného, ani nespáchal trestný čin v stave

zmenšenej príčetnosti, možno uvažovať len o tom, či nie sú naplnené podmienky v zmysle prvej
ponúkanej alternatívy a teda upustiť od jeho potrestania keďže sa priznal, a oľutoval spáchanie trestného
činu.VprípadeobžalovanéhoB.totižvžiadnomprípadenemožnovyhodnotiť,žeprejavujeúčinnúsnahu
o náprave, ani že vzhľadom na jeho doterajší život možno od neho dôvodne očakávať, že už samotné
prejednanie pred súdom postačí na jeho nápravu. A to ani napriek tomu, že v priebehu konania pred

súdom zmenil svoj postoj a ospravedlnil sa poškodenému.
Z hľadiska jeho doterajšieho života ho možno oprávnene hodnotiť ako recidivistu, páchateľa majetkovej
a najzávažnejšej násilnej trestnej činnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením
obhajoby, že nie je účelné ukladať obžalovanému ďalší trest, že treba chápať motív obžalovaného
pretože sa len snažil dostať mimo ÚVTOS Leopoldov a s tým, že okresný súd takýmto postupom

judikoval zánik rodičovských práv obžalovaného a legalizoval zničenie jeho rodinných väzieb.
V prvom rade je treba obžalovanému pripomenúť, že trest, ktorý vykonáva, mu bol uložený za ním
spáchanú trestnú činnosť. Každý páchateľ v prípade odhalenia jeho trestnej činnosti, následného
uznania za vinného z jej spáchania a uloženia trestu za túto trestnú činnosť je povinný sa trestu ako
opatreniu štátneho donútenia podrobiť. Základnou funkciou trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými

činmi a pred páchateľmi, ktorá sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a
prvkom výchovy. Aj keď je nevyhnutné dodržať zásadu, ktorá má zabezpečiť čo najmenší vplyv trestu
na rodinu páchateľa a jemu blízke osoby s tým, že trest má postihovať len páchateľa, nie je uveriteľná
ani prezentovaná motivácia obžalovaného, ktorá ho mala viesť k prejednávanej trestnej činnosti, a to že
sa len snažil dostať do iného výkonu trestu odňatia slobody, mimo ÚVTOS Leopoldov za účelom styku

s príbuznými, s deťmi.
Už z hodnotenia ÚVTOS Ružomberok na osobu obžalovaného (u nich ako odsúdeného za inú trestnú
činnosť, vykonávajúceho trest odňatia slobody) je totiž zrejmé, že obžalovaný neplní povinnosti, ktoré
sú na jeho osobu vo výkone trestu odňatia slobody kladené, a to bez ohľadu na to, v ktorom ústavena výkon trestu odňatia slobody sa práve nachádza. Od 6.6.2013 vykonával väzbu v ÚVV Košice,
adaptácia prebiehala s problémami, následne bol v roku 2014 premiestnený do ÚVTOS Ružomberok,
kde jeho správanie bolo tiež s problémami, nedodržiaval zákazy a pokyny. V roku 2019 bol do ÚVTOS

Leopoldov premiestnený z preventívno-bezpečnostných dôvodov, bol disciplinárne potrestaný. V roku
2020 bol na vlastnú žiadosť premiestnení do ÚVTOS Ilava, napriek tomu vedome porušoval zákonné
normy a bol štyrikrát disciplinárne potrestaný. V roku 2021 bol premiestnený da ďalší výkon trestu do
ÚVTOS Ružomberok, kde bol do dňa 21.4.2023 už tiež disciplinárne potrestaný.
Berúc do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti, je trest uložený napadnutým rozsudkom vo

výmere 12 mesiacov, uložený na dolnej hranici trestnej sadzby z pohľadu odvolacieho súdu primeraný
a zákonný, ba až mierny.
Už možno len zopakovať, k možnosti „zohľadniť“ obžalovanému trest uložený Okresným súdom Košice
I, sp.zn. 1T/75/2013, že nie sú splnené podmienky vymedzené ustanovením § 44 Trestného zákona,
v zmysle ktorého súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 alebo od uloženia ďalšieho
trestu podľa § 43, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu

páchateľa za dostatočný. Osoba obžalovaného, jeho kriminálna minulosť a celkom zjavná neochota
zmeniť prístup k rešpektovaniu zákona, vylučujú možnosť upustiť od uloženia ďalšieho trestu, nakoľko
v prípade tohto páchateľa prevažuje ochranná a represívna funkcia trestu, s jeho morálnym odsúdením
v podobe uloženia primeraného trestu.
Odvolací súd rovnako tak vyhovel odvolacej námietke prokuratúry ohľadom nesprávneho postupu pri

zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia, keďže
vzhľadom na všetky vyššie uvedené charakteristiky osoby obžalovaného a jeho doterajšie správanie
vo výkone trestu odňatia slobody je potrebné dospieť k záveru, že jeho náprava bude lepšie zaručená
v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, teda v ústave na výkon trestu iného stupňa
stráženia, než do ktorého má byť podľa ustanovenia § 48 odseku 2 zaradený, a to so zreteľom na mieru

narušenia páchateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu, a keďže boli splnené podmienky uvedené v § 322 ods. 3 Trestného poriadku, rozhodol
o výroku o treste a spôsobe jeho výkonu sám, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.