Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 25. august 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1CoPv/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205709
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1114205709.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek
senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcov: 1/ NOVARTIS AG,
Lichtstrasse 35, 4056 Bazilej, IČ: CH-270.3.002.061-2, Švajčiarska konfederácia, 2/ Novartis Slovakia
s.r.o., Žižkova 22B, 811 02 Bratislava, IČO: 36 723 304, obaja žalobcovia zastúpení POLAKOVIČ &
PARTNERS s. r. o., Štúrova 16/12, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 233 559

proti žalovanému: Zentiva, k.s., U kabelovny 130, 10 237 Praha 10 - Dolní Měcholupy, IČO: 492 40 030,
Česká republika, zastúpenému advokátom Mgr. Martinom Guttmannom, MBA, Pod Rovnicami 63, 841
04 Bratislava o zdržanie sa porušovania patentov, o určenie porušenia patentov a o náhradu škody
o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 31CbPv/1/2014-923 zo dňa
5.10.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 31CbPv/1/2014-923 zo dňa

5.10.2022 v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým uznesením výrokom I. konanie zastavil;

výrokom II. zrušil neodkladné (predbežné) opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava
I č. k. 31CbPv/1/2014-315 zo dňa 26.3.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
3Cob/335/2016-812 zo dňa 30.12.2016; výrokom III. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu
trov konania, a to s poukazom na ustanovenia § 471 ods. 1, § 336 ods. 4, § 335 ods. 1, ods. 2, ods. 3, §
339, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že žalobcovia sa žalobou
doručenou súdu dňa 2.6.2014 domáhali zdržania sa porušovania patentov, určenia porušenia patentov
a náhrady škody, ako i náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobcov na
vydanie neodkladného (predbežného) opatrenia v celom rozsahu uznesením č. k. 31CbPv/1/2014-315
zo dňa 26.3.2014 a na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.
3Cob/148/2014-661 zo dňa 7.7.2014 napadnuté uznesenie v časti potvrdil a v časti zmenil tak, že

návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali
žalobcovia dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Obdo/65/2014-772 rozhodol
tak, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/148/2014-661 zo dňa 7.7.2014 v napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením
č. k. 3Cob/335/2016-812 zo dňa 30.12.2016, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti
potvrdil a v časti zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.3. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 2.12.2019 žalobcovia a podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 3.12.2019 žalovaný spoločne navrhli, aby súd prerušil konanie na dobu 3 mesiacov
z dôvodu prebiehajúcich vzájomných rokovaní o možnom mimosúdnom urovnaní danej právnej veci.

Súd prvej inštancie uznesením č. k. 31CbPv/1/2014-914 zo dňa 12.12.2019, právoplatným dňa
21.4.2021, prerušil konanie na dobu šiestich mesiacov a súčasne poučil strany konania, že v prípade,
pokiaľ sa nepodá návrh na pokračovanie v konaní do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia,
súd konanie zastaví. Vzhľadom na to, že žiadna zo strán konania nepodala v lehote šiestich mesiacov
od právoplatnosti uznesenia návrh na pokračovanie v konaní, súd prvej inštancie rozhodol v zmysle §

163 ods. 2 CSP spôsobom obsiahnutým vo výroku I. predmetného uznesenia, t.j. konanie zastavil. Súd
prvej inštancie s odkazom na ustanovenia § 471 ods. 1, § 336 ods. 4, § 335 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
§ 339 CSP ďalej v napadnutom uznesení uviedol, že nakoľko o zrušení neodkladného (predbežného)
opatrenia rozhodne aj bez návrhu súd prvej inštancie z úradnej povinnosti osobitným výrokom, ktorý
je súčasťou rozsudku o zamietnutí žaloby alebo uznesenia o jej odmietnutí alebo o zastavení konania
vo veci samej, súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. predmetného uznesenia,

t.j. zrušil nariadené neodkladné (predbežné) opatrenie. Vo vzťahu k náhrade trov konania súd prvej
inštancie poukázal na ustanovenia § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a uviedol, že keďže rozhodnutie
o návrhu na nariadenie neodkladného (predbežného) opatrenia spravidla nie je rozhodnutím, ktorým sa
konanie končí, súd o nároku na náhradu trov konania nerozhoduje a s otázkou náhrady trov konania
sa vysporiada až v rozhodnutí vo veci samej, prípadne v inom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán
sporu, ktorá zavinila, že trovy vznikli. Zavinenie sa zisťuje v príčinnej súvislosti, ktorou príčinou je
správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní,
že konanie muselo byť zastavené a vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola
žaloba podaná dôvodne, vzniká tejto strane povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

Uvedené zároveň platí aj v situácii, kedy žalobca pred samotnou žalobou podal návrh na nariadenie
neodkladného (predbežného) opatrenia, ktorému bolo vyhovené a takéto rozhodnutie bolo následne
čiastočne potvrdené aj odvolacím súdom. Aplikácia zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie vo
veci samej podľa názoru súdu prvej inštancie vylučuje akúkoľvek možnosť aplikácie zásady úspechu
v spore, prípadne prichádzajúcej do úvahy pri trovách konania vzniknutých v súvislosti s úspechom

žalobcu v časti týkajúcej sa návrhu na nariadenie neodkladného (predbežného) opatrenia, a to práve
z dôvodu, že rozhodovanie o neodkladnom (predbežnom) opatrení je v konkrétnom prípade súčasťou
konania vo veci samej. Akékoľvek pomerovanie „úspechu“ v časti konania týkajúcej sa rozhodovania
o neodkladnom (predbežnom) opatrení je možné realizovať len v prípade, kedy súd rozhoduje o trovách
konania vo veci samej na základe zásady úspechu v konaní, čo však nie je daný prípad, keďže súd

v tejto veci rozhoduje o trovách konania vo veci samej v zmysle zásady zavinenia konania. Súd prvej
inštancie v napadnutom uznesení ustálil záver, že vzhľadom na to, že žiadna zo strán sporu nepodala
návrh na pokračovanie v konaní v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia, mal súd prvej
inštancie z procesného hľadiska za to, že zavinenie za zastavenie konania možno pričítať obom stranám
sporu a preto o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku III. predmetného

uznesenia, t.j. súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie smerujúce proti III. výrokovej vete predmetného uznesenia súdu prvej inštancie, t.j. proti
výroku obsahujúcemu rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania, a to z dôvodov podľa §

365 ods. 1 písm. a), b), d), f), h) g) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v III.
výrokovej vete zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom
a priznal žalovanému voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP (neboli
splnené procesné podmienky) uviedol, že považuje odôvodnenie napadnutej časti uznesenia iba za

deklaratórne, ktoré nijako neobjasňuje dôvody rozhodnutia samého, pričom iba na konci odôvodnenia je
oznámené, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Podľa žalovaného súd prvej
inštancie absolútne nedostatočne odôvodnil nepriznanie trov konania žiadnej zo strán sporu a takmer
celé odôvodnenie je formálnou citáciou zákonných ustanovení, chýba mu popísanie a riadne vysvetlenie
dôvodov odmietnutia priznať trovy konania. Žalovaný tiež poukázal na to, že napriek konštatovaniu

prvostupňového súdu, že rozhodoval na základe zásady zavinenia konania, nikde neuvádza, kto podľa
jeho názoru konanie zavinil. Z obsahu spisu a zo samotnej povahy sporového konania je pritom zrejmé,
že iniciátorom celého sporu boli žalobcovia a žalobcovia boli tí, ktorí mali mať záujem na tom, aby sa
v konaní pokračovalo. Žalobcovia 1/ a 2/ pred podaním žaloby vo veci samej podali na súd aj návrhna nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom svoj záujem aj odôvodňovali. Žalobcovia 1/ a 2/ svoj
záujem na spore potvrdili aj podaním samotného návrhu vo veci, ako aj odvolaním proti obmedzeniu
rozsahu neodkladného opatrenia, t.j. urobili všetko pre to, aby zásadným spôsobom obmedzili práva

žalovaného a mali preto povinnosť zostať aktívni aj prípade návrhu na pokračovanie v konaní. Vo vzťahu
k odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) CSP (súd nesprávnym postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
žalovaný uviedol, že je nesporné, že žalobca 1/ a 2/ a aj žalovaný zhodne prejavili vôľu, aby bolo konanie

prerušené za účelom dosiahnutia mimosúdnej dohody. Žalovaný je presvedčený, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodol nesprávne, keď
nepriznalnároknanáhradutrovkonaniažalovanému,atonajmäzdôvodu,žežalobcovia1/a2/nepodali
včas návrh na pokračovanie v konaní, v dôsledku čoho došlo k zastaveniu konania. Nepodanie návrhu
na pokračovanie v konaní žalovaným nemá byť považované za čo i len čiastočné zavinenie na zastavení
konania z dôvodu, že vzhľadom na povahu sporu by nebolo spravodlivé očakávať od žalovaného záujem

na pokračovaní v konaní. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca 1/ zdržoval celý proces
laxným prístupom počas dojednávania mimosúdnej dohody a v tejto súvislosti žalovaný poukázal na
chronológiu e-mailovej komunikácie medzi žalobcom 1/ a žalovaným, ako aj na rozsudok Odvolacieho
súdu vo Varšave, VII. Obchodné oddelenie a oddelenie duševného vlastníctva zo dňa 13.5.2021 pod
zn. VII AGa 665/20. Vzhľadom na uvedené okolnosti je podľa žalovaného celkom zrejmé, že žalobca 1/

a 2/ zapríčinili nielen súdne konanie, ale aj skutočnosť, že súdne konanie bolo zastavené a neodkladné
opatrenie bolo zrušené až po mnohých rokoch od jeho nariadenia. Hoci „GIST Patent“ 287335, ktorým
žalobcovia 1/, 2/ odôvodňovali opodstatnenosť žaloby a na základe ktorého bolo vydané aj súvisiace
neodkladné opatrenie, bol platný do 26.10.2021, žalobcovia 1/, 2/ po vzniku tejto zásadnej skutočnosti
zostali pasívni a úmyselne zavinili trvanie neodkladného opatrenia a právnu neistotu v súdnom spore

vo veci samej. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP (konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci) žalovaný v odvolaní poukázal na dôvodovú správu k úprave
CSP, z ktorej vyplýva, že zhodné navrhnutie prerušenia konania je možné charakterizovať ako procesnú
pasivitu predovšetkým na strane žalobcu, ktorý má mať v prvom rade záujem na pokračovaní v konaní.

Povinnosť bdelosti je na strane žalobcu 1/, 2/, nakoľko je možné celkom spravodlivo očakávať, že
žalovaný nebude mať záujem na pokračovaní v spore, v ktorom vystupuje ako pasívne legitimovaný
a zastavenie konania z dôvodu nepodania návrhu na pokračovanie v konaní je v jeho prospech, de
facto znamená jeho úspech v konaní, keďže sa žalobca 1/, 2/ nedomohol požadovaného nároku.
Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že súčasná právna úprava umožňuje nepriznanie náhrady trov

konania žiadnemu z účastníkov konania iba v prípade dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle §
257 CSP, avšak v danej veci sa celkom zjavne nejedná o takýto výnimočný prípad. Súčasne žalovaný
poukázal na podľa neho ustálenú judikatúru slovenských súdov vo veci priznania náhrady trov konania
pri spoločnom návrhu na prerušenie konania. V odvolaní žalovaný poukázal aj na nečinnosť súdu prvej
inštancie, v dôsledku ktorej bol žalovaný nútený dňa 22.9.2022 podať sťažnosť na postup súdu podľa

§ 62 zákona č. 754/2004 Z.z.. Osemročná nečinnosť žalobcov 1/, 2/ akcentovaná navyše stále platným
uznesením súdu o nariadení neodkladného opatrenia nemôže byť podľa žalovaného posudzovaná ako
zavinenie za zastavenie konania, ktoré sa dá pričítať obom stranám sporu. Žalobcovia 1/, 2/ boli povinní
uspieť v žalobe vo veci samej, v opačnom prípade sú povinní nahradiť škodu a inú ujmu žalovanému,
ktorá mu neodkladným opatrením vznikla. Pasivita na strane žalobcov 1/, 2/ môže byť vysvetlená jedine

ako úmysel vyhnúť sa rozhodnutiu vo veci samej a zároveň predĺžiť čas trvania obmedzení na právach
žalovaného. Žalovaný k svojmu odvolaniu pripojil e-mailovú komunikáciu v anglickom jazyku a rozsudok
Odvolacieho súdu vo Varšave, VII obchodné oddelenie a oddelenie duševného vlastníctva zo dňa
13.5.2021 pod ref. č. VII AGa 665/20 v poľskom jazyku s prekladom do jazyka slovenského.

5. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalovaného vyjadrili podaním svojho právneho zástupcu zo dňa
29.3.2023, v ktorom uviedli, že žalobcovia, ktorí uplatnili svoje právo nepožiadať súd o pokračovanie
v konaní, nemôžu byť považovaní za osobu zodpovednú za zastavenie konania, a teda zodpovednú za
trovy vzniknuté žalovanému v súvislosti so súdnym konaním, nakoľko všetky strany sporu uplatnili svoje
právo nepodať návrh na pokračovanie v konaní a v nadväznosti na takéto zhodné správanie všetkých

strán sporu bolo konanie zastavené. Konanie môže byť zastavené iba na základe zhodnej a vedomej
prejavenej vôle všetkých strán sporu ostať neaktívne. Žalobcovia sa tak stotožňujú s názorom súdu prvej
inštancie, že obe strany sporu musia byť považované za zodpovedné za zastavenie konania a preto
žiadnej zo strán nemá byť priznaný nárok na náhradu trov konania voči druhej strane sporu. Žalobcoviazastávajú názor, že argumentácia žalovaného, podľa ktorej zastavenie konania v dôsledku nepodaného
návrhu na pokračovanie v konaní žalobcami a žalovaným je de facto úspechom žalovaného v konaní,
nie je ani správna ani odôvodnená, pretože ako uviedol súd prvej inštancie v napadnutom uznesení,

konaniemusíbyťzastavenézozákona(vdôsledkunečinnostivšetkýchstránsporu)apretoniejemožné
rozhodnúť vo veci samej. Ďalej žalobcovia uviedli, že zo samotného napadnutého uznesenia je zrejmé,
že súd prvého stupňa nepoužil ustanovenie § 257 CSP ako právny základe pre vydanie uznesenia, ale
odkazuje na ustanovenie § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a z toho dôvodu sú tvrdenia žalovaného
v tomto smere zjavne úplne neopodstatnené. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného dôvodovou správou

k CSP žalobcovia prezentovali vo vyjadrení k odvolaniu názor, že tento odkaz je v predmetnom
prípade neaplikovateľný, nakoľko dôvodová správa v jej použitej časti odkazuje na situáciu, kedy strany
sporu navrhujú odročenie pojednávania, t.j. strany sporu chcú, aby súdne konanie pokračovalo, pričom
zároveň chcú iba, aby bolo konkrétne pojednávanie odročené. Avšak v predmetnom prípade všetky
stranysporuzhodnenavrhliprerušeniekonania,pričomnatútosituáciusapodľažalobcovpríslušnáčasť
dôvodovej správy nevzťahuje. Žalobcovia majú za to, že v predmetnom prípade nie je možné pripisovať

procesné zavinenie za zastavenie konania iba jednej zo strán sporu, keďže strany spoločne navrhli, aby
bolo konanie prerušené, pričom následne žiadna zo strán sporu nepodala súdu návrh na pokračovanie
v konaní, žiadna zo strán nemôže niesť väčšiu alebo menšiu zodpovednosť za zastavenie konania ako
tá druhá. Z uvedeného dôvodu sa žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania s odkazom
na § 256 ods. 1 CSP. Žalobcovia súčasne uviedli, že napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa náhrady

trov konania je taktiež v súlade s prístupom slovenských súdov v obdobných prípadoch. S ohľadom na
vyššie uvedené skutočnosti žalobcovia navrhli, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie
v časti týkajúcej sa III. výroku o náhrade trov konania a priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

6. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 26.4.2023 prostredníctvom svojho právneho zástupcu zopakoval
podstatnú časť svojej argumentácie obsiahnutej v odvolaní a rovnako žalobcovia 1/ a 2/ v odvolacej
duplike prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrvali na argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení
k odvolaniu.

7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie je v odvolaním žalovaného dotknutom výroku III. vecne správne.

8. Podľa § 163 ods. 1 CSP ak strany zhodne navrhnú prerušenie konania alebo zhodne navrhnú
odročenie pojednávania, súd konanie preruší najmenej na tri mesiace.

9. Podľa § 163 ods. 2 CSP ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany.
Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o

prerušení konania, súd konanie zastaví.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s obsahom napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie a s obsahom odvolania žalovaného, s obsahom vyjadrenia žalobcov
1/ a 2/ k odvolaniu, ako aj s obsahom následných vyjadrení strán sporu v rámci odvolacieho
konania odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k samotnému

odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že aj keď odkazuje na viaceré odvolacie dôvody vyplývajúce
z ustanovenia § 365 ods. 1 CSP, k nim prislúchajúca argumentácia žalovaného v niektorých
prípadoch vôbec nezodpovedá dikcii konkrétneho odvolacieho dôvodu, keď napríklad zdôvodňovanie
opodstatnenosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP namietaním nedostatočnostiodôvodnenia napadnutej časti uznesenia a tvrdením, že iniciátorom celého sporu boli žalobcovia
a žalobcovia boli tí, ktorí mali mať záujem na tom, aby sa v konaní pokračovalo, vôbec nezodpovedá
kvalifikovanej námietke nesplnenia procesných podmienok. Odvolací súd však konštatuje, že žalovaný

vo svojom odvolaní dostatočným spôsobom rozviedol svoju odvolaciu argumentáciu, v dôsledku čoho
sú odvolacie dôvody pre potreby odvolacieho prieskumu jasne identifikovateľné.

14. Odvolací súd zastáva jednoznačný názor, že súd prvej inštancie v napadnutom uznesení
obsahujúcom rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania správne aplikoval ustanovenie § 256 ods.

1 CSP, v nadväznosti na ktoré posudzoval otázku procesnej zodpovednosti za zastavenie konania.
Po posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia a odvolacej argumentácie žalovaného odvolací súd
konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súladnú s ustanovením § 256 ods. 1 CSP, keď
súd prvej inštancie správne ustálil záver o procesnej zodpovednosti oboch strán sporu za zastavenie
konania v nadväznosti na primárny dôvod zastavenia konania, ktorým bol procesný postup v zmysle
§ 163 ods. 2 CSP v dôsledku nepodania návrhu na pokračovanie v konaní žiadnou zo strán sporu.

Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa ním tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie obsiahnutého v odvolaním dotknutom výroku III. napadnutého uznesenia odvolací
súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, nakoľko z odôvodnenia predmetného uznesenia je jednak bez
akýchkoľvek pochýb zrejmé súdom prvej inštancie aplikované zákonné ustanovenie (§ 256 ods. 1 CSP)
a jednak je z neho celkom zreteľne zrejmá úvaha súdu prvej inštancie vedúca k nepriznaniu nároku

na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, keď súd prvej inštancie uviedol, že „vzhľadom na
to, že žiadna zo strán sporu nepodala návrh na pokračovanie v konaní v lehote šiestich mesiacov
od právoplatnosti uznesenia, mal súd prvej inštancie z procesného hľadiska za to, že zavinenie za
zastavenie konania možno pričítať obom stranám sporu“.

15. Odvolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania pri zastavení konania v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP je zavinenie zastavenia konania
potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva, pričom pojem
„procesné zavinenie“ je nevyhnutné vykladať komplexne. Pojem „zavinenie“ je potrebné posudzovať
vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. V nadväznosti na vyššie

uvedené je nevyhnutné taktiež zdôrazniť, že procesné postupy vyplývajúce z ustanovení § 163 ods. 1,
ods. 2 CSP, t.j. prerušenie konania a zastavenie konania v dôsledku nepodania návrhu na pokračovanie
v konaní, sú aplikovateľné vždy len v prípade zhodného konania všetkých strán sporu, keďže základným
predpokladom aplikácie týchto procesných postupov je jednak zhodný návrh všetkých strán sporu na
prerušenie konania a pre prípadné následné zastavenie konania je nevyhnutné opäť zhodné konanie

všetkých strán sporu spočívajúce v nepodaní návrhu na pokračovanie v konaním v súdom stanovenej
lehote. Z uvedených dôvodov neexistuje žiaden objektívny dôvod na to, aby pri posudzovaní procesného
hľadiska pri rozhodovaní o náhrade trov konania v kontexte zásady zodpovednosti za zastavenie
konania súd akýmkoľvek spôsobom pomeroval zodpovednosť jednotlivých strán sporu, keďže čisto
z procesného hľadiska je procesná zodpovednosť všetkých strán sporu v prípade zastavenia konania

z dôvodu nepodania návrhu na pokračovanie v konaní úplne rovnaká. Odvolací súd sa nestotožňuje
s názorom žalovaného, podľa ktorého by mala byť väčšia miera zodpovednosti za zastavenie konania
na strane žalobcov ako iniciátorov sporu. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že dôvodová správa k
právnemu predpisu nemá žiadnu právnu záväznosť. Súd je pri svojom rozhodovaní viazaný výlučne
textom zákonných ustanovení a v danom prípade niet sporu o tom, že aplikácia ustanovenia § 163

ods. 2 CSP je viazaná na pasivitu všetkých strán sporu vo vzťahu k podaniu návrhu na pokračovanie
v konaní prerušenom na základe ich zhodného návrhu. Odvolací súd považuje za irelevantné úvahy
žalovanéhootom,žezastaveniekonaniamábyťvkonečnomdôsledkuvjehozáujmeamápredstavovať
de facto jeho úspech v spore, nakoľko odhliadnuc od skutočnosti, že vôbec nemožno z objektívneho
hľadiska hovoriť o úspechu žalovaného v merite sporu, ide výlučne o subjektívne hľadisko jednej strany

sporu, avšak rozhodovanie o trovách konania musí byť založené na objektívnych hodnoteniach. Navyše,
ad absurdum nemožno vylúčiť situáciu, že za určitých konkrétnych okolností by v niektorých kauzách
mohlo byť obdobné zastavenie konania zo subjektívneho hľadiska aj v záujme žalobcu, ktorý by sa
tak napríklad mohol vyhnúť možno ním očakávanému meritórnemu rozhodnutiu o zamietnutí žaloby a
podobne. Rovnako tak nemožno vylúčiť ani situáciu, že aj žalovaná strana môže mať reálny záujem

na pokračovaní v konaní, napríklad v záujme nastolenia právnej istoty medzi stranami sporu, pričom aj
s prihliadnutím na túto skutočnosť ustanovenie § 163 ods. 2 CSP umožňuje ktorejkoľvek strane sporu
podať návrh na pokračovanie v konaní a dispozíciu s takýmto procesným návrhom neviaže len na stranu
žalobcu. Z toho dôvodu len poukazovanie na skutočnosť, že žalovaný vystupuje na pasívnej stranesporu, nepostačuje na ustálenie záveru o absencii jeho zodpovednosti za zastavenie konania v dôsledku
nepodania návrhu na pokračovanie v konaní. V každom prípade však platí, že akékoľvek rozhodovanie
súdu musí byť čo do najvyššej miery objektivizované a v prípade zastavenia konania je pri rozhodovaní

o náhrade trov konania nutné prihliadať na dôvod zastavenia a s tým súvisiace procesné okolnosti
z pohľadu všetkých dotknutých subjektov. Ako úplne nesprávnu odvolací súd vyhodnotil odvolaciu
argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej prezentoval svoje presvedčenie, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodol nesprávne, keď
nepriznalnároknanáhradutrovkonaniažalovanému,atonajmäzdôvodu,žežalobcovia1/a2/nepodali

včas návrh na pokračovanie v konaní, v dôsledku čoho došlo k zastaveniu konania. Jej nesprávnosť
spočíva predovšetkým v tom, že dôvodom zastavenia konania v danom prípade nebolo nepodanie
návrhunapokračovanievkonanílenžalobcami1/a2/,alejehonepodaniežiadnouzostránsporu,ateda
ani žalovaným. Rovnako argumentácia žalovaného týkajúca sa procesu dojednávania mimosúdnej
dohody je bez akejkoľvek spôsobilosti spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania, nakoľko sa žiadnym spôsobom nedotýka nespornej skutočnosti nepodania návrhu na

pokračovanie v konaní tak stranou žalobcu, ako aj stranou žalovaného, ktorá skutočnosť bola dôvodom,
pre ktorý súd prvej inštancie predmetné konanie zastavil. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti
odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru o vecnej správnosti odvolaním žalovaného dotknutého
výroku III. napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie za aplikácie ustanovenia § 256 ods. 1
CSP posudzoval procesnú zodpovednosť strán sporu za zastavenie konania v danom prípade a v tejto

súvislosti ustálil záver o procesnom zavinení oboch strán sporu, čo viedlo k rozhodnutiu o nepriznaní
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žiadnej zo strán sporu. Vo vzťahu k žalovaným
uvádzanému § 257 CSP odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepochybne
vyplýva,žesúdprvejinštanciesvojerozhodnutieneodvodzovalodtohtozákonnéhoustanovenia,pričom
zároveň je potrebné uviesť, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady úspechu v

konaní v zmysle § 255 CSP a od zásady procesnej zodpovednosti za zastavenie konania v zmysle § 256
ods. 1 CSP aplikovateľnú len vo výnimočných prípadoch za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok,
a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a existencia výnimočných okolností. V danom
prípade odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu výnimočných
okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie súdu

o nároku na náhradu trov konania.

16. Pokiaľ ide o rozhodnutia súdov vo vzťahu k náhrade trov konania v obdobných prípadoch, na
ktoré poukazoval žalovaný, ako aj o opozitné rozhodnutia, na ktoré poukazovali žalobcovia 1/ a 2/,
z týchto vyplýva len toľko, že súdna prax všeobecných súdov nie je v posudzovaní tejto otázky jednotná.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, ktorou žalovaný namietal nečinnosť súdu prvej inštancie, v dôsledku
ktorej bol žalovaný nútený dňa 22.9.2022 podať sťažnosť na postup súdu, odvolací súd uvádza, že
posudzovanieprieťahovvkonanínepatrídokompetencieodvolaciehosúdu,alevýlučnedokompetencie
správy súdu na základe prípadnej sťažnosti adresovanej stranou sporu predsedovi súdu alebo do
kompetencie Ústavného súdu Slovenskej republiky na základe prípadnej ústavnej sťažnosti.

17. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že na č.l. 761 súdneho spisu sa nachádza
podanie žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 16.9.2014 predstavujúce čiastočné späťvzatie žaloby v časti 6. výroku
jej petitu (nevyčíslený nárok na náhradu škody) a na č.l. 822 súdneho spisu sa nachádza podanie
žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 8.8.2019 predstavujúce čiastočné späťvzatie žaloby v časti týkajúcej sa Alfa

Patentu. Z obsahu spisu je zrejmé, že až následne dňa 1.10.2019 bola právnemu zástupcovi žalovaného
súdom prvej inštancie doručená žaloba spolu s vyššie uvádzanými čiastočnými späťvzatiami žaloby
a s uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 19.9.2019 pod č. k. 31CbPv/1/2014-866, ktorým súd prvej
inštancie vyzval žalovaného na predloženie písomného vyjadrenia k žalobe, v dôsledku čoho pre tento
prípad platí aplikácia ustanovenia § 145 ods. 3 CSP a nebolo potrebné osobitne rozhodovať o zastavení

konania v týchto späťvzatých častiach, pričom ani pri rozhodovaní o náhrade trov konania v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, nebolo následne potrebné osobitne posudzovať procesné zavinenie za
zastavenie konania v časti zodpovedajúcej vyššie uvádzaným čiastočným späťvzatiam žaloby.

18. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných

ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že odvolaním žalovaného dotknuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380
CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdil.19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne priznal voči

žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže boli žalobcovia 1/ a 2/
v predmetnom odvolacom konaní plne úspešní.

20. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 2:1 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).