Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/65/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614010207
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3614010207.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Kováča a sudcov JUDr.

Ondreja Samaša a JUDr. Patrika Príbelského, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. októbra
2015 prejednal odvolanie obžalovaných

X) M. U.
nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom M. Q. Q. č. XX, t.č. v mieste bydliska,

X) H. U.
nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom O., prechodne bytom M. Q. Q. č. XXX,

ktorépodaliprotirozsudkuOkresnéhosúduPartizánskeč.k.2T/139/2014-197zodňa01.04.2015atakto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j ú s a v napadnutom rozsudku výroky o trestoch

u oboch obžalovaných.

Pri nezmenenom výroku o vine sa podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaní M. U. a H. U. o d s u d z u
j ú podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na § 38 ods. _2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 37
písm. m) Tr. zák. k trestu povinnej práce vo výmere 200 (dvesto) hodín.

Podľa § 55 ods. 1 Tr. zák. sú odsúdení povinní vykonať trest povinnej práce najneskôr do 1 (jedného)
roka od nariadenia výkonu tohto trestu.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske č.k. 2T/139/2014-197 zo dňa 01.04.2015 boli obžalovaní M.
U. a H. U. uznaní vinnými z prečinu výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a)
Tr. zák., pretože dňa 01.03.2014 v čase o 19,18 hod. v železničnej stanici M. nad Q. pri lavičke na krytom
nástupišti najskôr obžalovaný M. U. pristúpil k A. U., ktorý tam ležal na lavičke, pričom sa A. U. spýtal,
prečo sa vyhrážal jeho matke a rodine, načo sa A. U. postavil a zahnal sa rukou na obžalovaného M. U.,
ktorý sa uhol a následne A. U. minimálne dvakrát udrel päsťou do tela a do oblasti hlavy a dvakrát kopol
nohou do tela, následne ho obžalovaný M. U. chytil okolo hlavy rukou, čo využil obžalovaný H. U. a kopol

A. U. kolenom do hlavy, v dôsledku čoho A. U. spoločne s obž. M. U. spadli na zem, pričom A. U. ležal
tvárou k zemi a obž. M. U. bol na ňom a udieral ho opakovane päsťami do oblasti hlavy a rebier, pričom
v ďalšom útoku na A. U. sa snažili zabrániť D. U. a M. U., avšak obžalovaný H. U., ktorého sa A. U.
snažil chytiť za nohu poškodeného A. U. jedenkrát kopol ľavou nohou do oblasti hlavy, pričom uvedenýmkonaním obvinení spôsobili poškodenému A. U. exkoriácie na dorze nosa, brade a vľavo temporálne,
ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie, bez narušenia obvyklého spôsobu života poškodeného.

Boli za to odsúdení obžalovaný M. U. podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l, § 37 písm. m/, §
38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol
na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Obžalovaný H. U. podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Tr.

zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol na
výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Tento rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaniami oboch obžalovaných,
ktoré títo podali proti výroku o treste. Obžalovaný U. v odvolaní poukazoval na okolnosti prípadu, keď
ku konfliktu s poškodeným došlo na základe násilného správania voči jeho matke a na to, že na

železničnej stanici bol následne aj on napadnutý poškodeným. Pokiaľ sa týka jeho predchádzajúcich
odsúdení, podľa jeho názoru tieto súd prvého stupňa nemal brať do úvahy, pretože tieto sa týkajú
druhovo úplne inej trestnej činnosti, spočívajúcej v zanedbaní povinnej výživy. Vzhľadom na jeho
vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní a oľutovaní trestnej činnosti, ako aj k tomu, že si našiel
riadne zamestnanie a žije riadnym životom, mal súd prvého stupňa vziať tieto skutočnosti do úvahy

a uložiť mu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom. Je toho názoru, že aj takto uložený trest
splní svoj účel. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne aby rozsudkom vo veci rozhodol sám
v zmysle jeho odvolania.

Obžalovaný H. U. v odvolaní taktiež namietal, že trest odňatia slobody nepodmienečne je neprimerane
prísny vzhľadom na okolnosti prípadu, spôsob spáchania činu a jeho následok. Poukazoval na to, že
on konflikt nevyvolal a snažil sa len chrániť obžalovaného U., ktorý je jeho švagrom. Ďalej poukazoval,
že so svojou družkou sa starajú o tri deti, pričom štvrté dieťa čakajú. Výkon trestu odňatia slobody
by podstatne negatívne ovplyvnil jeho rodinu a jemu blízke osoby, pretože hlavne oni by takýmto

spôsobom utrpeli najväčšiu ujmu. Žiadal, aby krajský súd prehodnotil uvedené okolnosti a uložil mu
trest povinnej práce, prípadne peňažný trest, ktorých výkon považuje pre svoju nápravu a splnenie
účelu trestu za postačujúci.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach navrhla odvolania

obžalovaných podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní obžalovaných
podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr.
por., na podklade podaných odvolaní vykonal verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1

Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť obžalovanými napadnutých výrokov o treste rozsudku
súdu prvého stupňa, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Uvedeným postupom
zistil, že odvolaniam obžalovaných je možné vyhovieť. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaniami
vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Obaja obžalovaní na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vydali vyhlásenie o vine a
odvolací súd preskúmal dôkaznú situáciu najmä z hľadiska chýb, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v tomto smere nezistil žiadne pochybenie, ktoré by
odôvodňovalo takýto postup. V spisovom materiáli sa nachádza celá rada dôkazov preukazujúcich
trestnú činnosť obžalovaných, a teda ich vyhlásenie o vine má oporu v dôkaznej situácii a bolo ho

možné prijať.

Odvolací súd však pri svojom rozhodovaní o odvolaniach obžalovaných viac vzal do úvahy okolnosti
prípadu a osoby obžalovaných a dospel k záveru, že na prevýchovu týchto a splnenie účelu trestu nie je
potrebné vplývať priamym výkonom trestu odňatia slobody. Zo spisového materiálu skutočne vyplynulo,

že to bol práve poškodený, ktorý najprv vyvolal fyzický konflikt s matkou obžalovaného U. a na
železničnej stanici to bol on, kto prvý napadol obžalovaného U.. Aj keď tento obžalovaný bol v minulosti
súdne trestaný a bol vo výkone trestu odňatia slobody, odvolací súd vzal do úvahy jeho námietky
spočívajúce v tom, že išlo o druhovo úplne inú trestnú činnosť spočívajúcu v zanedbaní povinnej výživy.Pri rozhodovaní odvolacieho súdu zavážila aj tá okolnosť, že obžalovaný si v súčasnej dobe našiel
stále zamestnanie a žije riadnym životom. Obdobne pri posudzovaní odvolania obžalovaného U.,
vzhľadom na okolnosti prípadu, ktoré sú vyššie uvedené, ako aj na to, že fyzického násilia voči

poškodenému sa dopustil v menšej miere ako obžalovaný U. - dvoma kopnutiami, ale aj na jeho postoj
k trestnej činnosti, keď sa doznal a dal vyhlásenie o vine a napokon aj na jeho sociálnu situáciu, dospel
odvolací súd k záveru, že ani na tohto obžalovaného nie je potrebné vplývať priamym výkonom trestu
odňatia slobody. Odvolací súd je presvedčený, že účel trestu, tak ako má na mysli ustanovenie § 34
Tr. zák., môže byť u týchto obžalovaných splnený aj uložením iného - výchovného trestu, konkrétne

uložením trestov povinných prác u oboch obžalovaných.

Odvolací súd preto podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil v napadnutom rozsudku výroky o
trestoch u oboch obžalovaných a keďže mu v tom nebránilo ustanovenie § 322 ods. 3 Tr. por., rozhodol
vo veci rozsudkom sám tak, že uložil obom obžalovaným tresty povinných prác vo výmere 200 hodín. V
prípade, ak by obžalovaní tento trest riadne nevykonali, resp. ak by v čase výkonu tohto trestu neviedli

riadny život, hrozí im premena tohto trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody tak, že za každé
dve hodiny nevykonanej práce sa nariadi jeden deň nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol preto odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.