Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. október 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201445
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619201445.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom XXX XX C. XX, štátny občan SR, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám.
SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722 proti žalovanému D. B. E., C. X, XXX XX F., G.: XX XXX XXX,
zastúpený Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava-
mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Svidník č.k. 6C/35/2019-149 zo dňa 08.11.2022 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3 300 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Žalobca sa žalobou zo dňa 16.08.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie

nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur a náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, § 41, § 42,
§ 219 CSP, § 52 ods. 1 a 3, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 ZOOÚ, § 56 ods. 3 ZEK, §
4 ods. 2 písm. u/ Zákona č. 71/1992 Zbierky o súdnych poplatkoch, článku 10 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv, článku 16 ods. 1 a článku 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 8 ods.

1, článku 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, článku 19 ods. 2, článku 19 ods. 3, článku
22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ZOOÚ, §
3 ods. 3, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, § 8 ods. 2, § 8ods. 9, § 8 ods. 10, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ ako aj podľa ustanovenia § 60 Civilného sporového
poriadku, taktiež podľa ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX F. C. B. našiel v B.
zabudovounaH.I.J.XX,vktorejsídliznačkovápredajňaD.B.,a.s.vneuzamknutompriestoreurčenom
na skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie,
archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi
účastníkov (zákazníkov) spoločnosti D. B., a. s., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi

zákazníkov. V nájdenej archívnej krabici sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej
SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo
o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom zákazníkov aj pečiatkou a podpisom obchodného
zástupcu spoločnosti D. B., a. s., na ktorých sa nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb ako je
meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne
číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou

páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola
ako dôkazný materiál odovzdaná C. B. (nálezca a zároveň jedna z dotknutých osôb) advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou
D. B., a. s.. Právny zástupca listom zo dňa 28.02.2017 vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo

žalobcu) spoločnosť D. B., a. s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv dotknutých
osôb na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu
a náhradu nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť D. B., a.
s. prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa 16.03.2017
ospravedlnila dotknutým osobám za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby

sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s
odôvodnením, že „prípadný“ zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt D. D. K. L. B. prijal dňa 20.02.2017 oznámenie G. H., ktorý bol
v tom čase vedúcim značkovej predajne spoločnosti D. B., a. s. sídliacej na I. H. J. XX, L. B., v objekte

bývalého H. M. a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti N. B. vo veci
krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za predajňou D. B., a. s. na I. H. L. B.. G. H. na D.
D. K. A. L. B. v konaní ČPS: D. - B.- D. - XX /XXXX- K. L. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.02.2017
zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o
objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“.

Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s
osobnými údajmi klientov spoločnosti D. B., a. s. nájdené, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia
písomností C. B. nebol uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov
sídliacichvpredmetnompolyfunkčnomobjekte(bývalýH.M.L.B.).Tútoskutočnosťmalsúdpreukázanú
aj z oznámenia G. H. v priestupkovom spise D. K. B., ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia

z daného objektu a dosť často sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý. Z Rozhodnutia
O. B. zo dňa 16.08.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť N. B. ako sprostredkovateľ
„porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich
osobné údaje klientov spoločnosti D. B. E. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno),
adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo,

podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s
náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP
1/75, na bočnej strane ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a. s. CHYBNÉ
SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené
v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa D. B., E. P. I. H.

XX L. B.“. Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti N. B. opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal
plneniepovinnostivyplývajúcemuzustanovenízákonaanáslednepobezpečnostnomincidentenanovo
prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich
vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017

číslo: XXXXX/XXXX-XX-X uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti
N. B. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti
s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5.000,- eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu
spoločnosti N., B. potvrdené rozhodnutím predsedníčky O. B. zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X. Administratívne konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti
D. B., a. s. proti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím O. B. zo dňa 08.09.2017 číslo:
XXXXX/XXXX-XX-XX zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a

to rozhodnutím O. B. zo dňa 23.08.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom bol navrhovateľom
C. B.. Súd z fotokópie písomnosti predloženej žalobcom nachádzajúcej sa v spise na č. 15 zistil, že v
nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej bolo rukou napísané „G.
XXXXXXXX D. B., E.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012“ sa nachádzali
aj písomnosti žalobcu s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo

dňa 30.12.2011 a „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 6.10.2012“.
Na týchto originálnych dokumentoch s vlastnoručným podpisom žalobcu a pečiatkou a podpisom
obchodného zástupcu spoločnosti D. B., a. s. sa nachádzali dôležité identifikátory žalobcu ako je meno,
priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a
vlastnoručný podpis. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola C. B. ako dôkazný
materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V

archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky O. B. z 09.03.2018 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-X nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4 rozhodnutia). Z vyjadrenia žalovanej k otázkam
žalobcom zo dňa 14.01.2020 (z konania OS Svidník sp. zn. 6C/39/2018) súd zistil, že lehota uloženia
písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho
plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o pripojení. Predmetné písomné dokumenty

sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené. Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o
pripojení,resp.zmluveoposkytovaníverejnýchslužieb.Povyhotovenítýchtodokumentovnapredajnom
mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od
vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa
priložiakzmluveopripojení,resp.kzmluveoposkytovaníverejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené,

to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený
na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je
možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný
do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že trvá na
podanej žalobe a súhlasí s tým, čo uviedol jeho právny zástupca. Klientom u žalovanej bol zhruba 12

-15 rokov. Ako bývalý predajca elektrotechniky vie, čo je treba k uzavretiu zmluvy, aké osobné údaje
potrebuje, meno, priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a keď niekto už bol zákazníkom
nejakej splátkovej spoločnosti, tak ani nie je treba, aby fyzicky ten zákazník tam bol alebo aby bola
overovaná bonita. Tým, že boli uniknuté jeho osobné údaje a stále môžu figurovať vo verejnom priestore
a môžu byť pomerne ľahko zneužité, vyvolávajú u neho silné obavy. V rovine finančnej mu zatiaľ

nevznikla žiadna ujma, ale táto hrozba tu je stále. Pri bežných spotrebiteľských úveroch je to schodná
cesta, sú to údaje, ktoré postačujú na to, aby zmluva o úvere mohla byť uzavretá. Sú firmy, resp.
splátkové spoločnosti, kde existujú vernostné karty, vo virtuálnom priestore existujú aj zmluvy na diaľku.
K fyzickej dokumentácii sú potrebné nejaké fyzické overenia, ale virtuálnom svete nie. Na otázku, že
či má pocit, že aj po 6 rokoch môžu byť zneužité jeho osobné údaje, uviedol, že má ten pocit, a to už

len z toho titulu, že všetky údaje sú stále aktuálne, aj keď je pravda, že si zmenil občiansky preukaz,
skončila mu jeho platnosť. Ostal však údaj o rodnom čísle a je tam priložená SIM karta, z ktorej môže
niekto vytiahnuť telefónne čísla iných ľudí, ktorých na karte mal.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že predtým, než začal súd vo veci konať,

skúmal svoju miestnu príslušnosť a to z dôvodu, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 07.08.2019,
teda pri svojom prvom procesnom úkone, uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu vo
Svidníku. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť
podľa § 19 písm. d) CSP tvrdiac, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe
Zmluvy o pripojení ako základného aktu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a oprávnenie žalovanej

spracúvať osobné údaje žalobcov má svoj základ práve v Zmluve o pripojení, ktorú žalobca v postavení
spotrebiteľa so žalovanou uzatvoril. V spore teda podľa žalobcu ide o spotrebiteľský spor, pretože
tento spor súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou o pripojení). Žalovaná v námietke miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tvrdí, že v konkrétnej veci ide o žalobu na ochranu osobnosti,
preto miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii je Okresný súd Bratislava II.. Z uvedeného

je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s
plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu
do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto
svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamozo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek
pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden

spor. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť,
že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení). Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za

zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne
súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože
k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora,
ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. „Za spotrebiteľský
spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy,
napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskej

zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z
mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo
zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej
zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných

zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, s. 1020) Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor
spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného
súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú,

na námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. Po tom, čo sa súd vysporiadal s otázkou
miestnej príslušnosti, sa zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Platí, že okruh strán sporu určuje
žalobca. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby je aj to, aby stranami boli všetky vecne
legitimované osoby. Všeobecne sa pod vecnou legitimáciou rozumie stav vyplývajúci z hmotného
práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia,

o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane je subjektom
hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Procesnú zodpovednosť za označenie
strán v žalobe vždy nesie žalobca v tom zmysle, že nedostatočné označenie vecne legitimovaných
strán znamená zamietnutie žaloby. Súd je pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe vždy povinný skúmať
existenciu vecnej legitimácie strán, a to aj ak ju v konaní nikto nenamieta. Pokiaľ sa súd k tejto otázke

aj výslovne nevyjadrí, neznamená to, že sa s ňou nevysporiadal. Súd mal za preukázané, že žalobca
bol dňa 26.01.2012, kedy bol v mene žalovanej vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom
žalovanej na základe zmluvy o pripojení. Súd zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle §
4 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní jeho
osobných údajov prostredníctvom spoločnosti N. B. k porušeniu ustanovení zákona o ochrane osobných

údajov a tým k zásahu do jeho súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou domáhal svojho práva
na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená aktívna
vecná legitimácia žalobcu a táto nebola ani žalovanou stranou v konaní namietaná. Svoju pasívnu
legitimáciu namietala žalovaná vo vyjadrení k žalobe a v priebehu konania. Žalobca za pasívne
legitimovanú stranu označil spoločnosť D. B. a. s., pretože dokument Žiadosť o vydanie novej SIM

karty a potvrdenie o jej prevzatí, na ktorom sa nachádzali osobné údaje žalobcu a ktoré boli spracúvané
v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o
pripojení medzi žalobcom a žalovanou. Súd konštatuje, že občianskoprávna zodpovednosť žalovanej
za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná

použitáosobanezodpovedáosobnepriamopostihnutejfyzickejosobe;zanemajetkovúujmuzodpovedá
právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť použila („použité“ osoby
zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.
zn. 30Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený
niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej

či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej osobe“ (Rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobenýpriamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho,
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 228/2012). Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti teda nebolo podstatné, že žalovaná

konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné
dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávnelikvidovalasprístupnil,
a to obchodný zástupca N. B., ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako
Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení
Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je

zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom
právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej a
teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah
do jeho práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcovi
súdnu ochranu. Na tomto mieste súd považuje za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou
a administratívnou (správnou) zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane

osobných údajov, ktorý bol platný v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný
incidentjetermínadministratívnehokonaniaoochraneosobnýchúdajovpodľaZOOÚavkonkrétnejveci
ním Úrad na ochranu osobných údajov skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného
zástupcu žalovanej pri spracúvaní osobných údajov žalobcu tak, ako to vyplýva z rozhodnutí Úradu
na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX zo dňa 16.08.2017, číslo: XXXXX/XXXX-

XX-X A. dňa 22.12.2017 a z rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov
číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa 09.03.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných
údajov vyplýva pre zainteresované subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním
pravidiel ochrany osobných údajov daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu
osobných údajov. Administratívna zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej

na spracúvaní osobných údajov (napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2
ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s
osobnými údajmi v rôznych spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou
verejného práva založenou na subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie
(postačuje nedbanlivostné). Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva

(medzi subjektami právneho vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok)
bez potreby preukazovať zavinenie. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v
rámci jeho právneho vzťahu so žalovanou k zavinenému porušeniu jeho ochrany zo strany žalovanou
povereného sprostredkovateľa ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za
ktorý v rovine administratívneho práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený

sprostredkovateľ ako priamy pôvodca zásahu do práv žalobcu. V administratívnom konaní bolo
právoplatne rozhodnuté, že sprostredkovateľ (N. B.) porušil § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ,
čím sa dopustil administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e)
ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 5000 eur. Ten istý bezpečnostný incident je v
rovine súkromného práva skutkovým základom protiprávneho konania, za ktoré nesie voči žalobcovi

občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo súdom konštatované, k zásahu do práva
na súkromný život (na súkromie) žalobcu došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v súvislosti
s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení. Pre
posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je pritom bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu
spracúvalavrozporesozákonomosobapoverenážalovanou,pretožeprávnyzákladpreichspracúvanie

(§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v
mene a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení. Preto žalovaná občianskoprávne
zodpovedá žalobcovi za zásah do jeho súkromia. Napokon aj zákon o ochrane osobných údajov okrem
administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje, odkazuje v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť
dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany právo na ochranu osobnosti podľa § 11 až

16 Občianskeho zákonníka. Súd na margo občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej voči žalobcovi
poznamenáva, že z listu žalovanej zo dňa 16.03.2017, ktorý bol reakciou na list ďalších dotknutých
osôb zastúpených právnym zástupcom zo dňa 28.02.2017, nevyplýva, aby žalovaná namietala svoju
zodpovednosť za „uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto situácii došlo aj napriek
skutočnosti, že spoločnosť D. B. vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie efektívnej ochrany

osobných údajov svojich účastníkov a zároveň prijala opatrenia, aby sa v budúcnosti eliminovala v
maximálnej miere možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo dňa 16.03.2017
uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,- eur pre
každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť D. B. negatívne stanovisko. Podľa názoru spoločnostiD. B. nedosiahol prípadný zásah do osobnostných práv Vašich klientov ako dotknutých osôb takú
intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak v tomto momente, ako aj Vy sám uvádzate, nie sú

známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek z Vami zastupovaných osôb vznikla akákoľvek škoda v
príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou. Spoločnosť D. B. sa zároveň touto cestou Vašim klientom
ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto
situácia neopakovala“. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu skôr javí, že žalovaná nepopiera svoju
zodpovednosť za bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcovi (smeruje k tomu aj jej ospravedlnenie

voči ostatným dotknutým osobám), ale „prípadný“ zásah do osobnostných práv žalobcu nedosiahol
podľa žalovanej takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené
úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že
negatívne stanovisko žalovanej vo vzťahu k požadovanej finančnej satisfakcii v predsúdnom štádiu
sa neopieralo o argument popretia vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok
intenzity zásahu do osobnostných práv a jeho následky v sfére súkromného života dotknutých osôb.

Zmena postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu namietala
od začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v administratívnom
konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX
konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože Úrad
nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných povinností

prevádzkovateľa porušenie zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím predsedníčky
ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č. k.: XXXXX/XXXX-XX-X. Vzhľadom k uvedeným rozhodnutiam žalovaná
navrhovala, aby súd postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Súd sa
s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky

nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať z § 193 CSP. Citovanými
rozhodnutiami príslušný správny orgán (ÚOOÚ SR) nerozhodol o tom, že bol spáchaný iný správny
delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (ZOOÚ) a o tom, kto ho spáchal, ale rozhodol o
zastavení konania o ochrane osobných údajov vedeného voči žalovanej. Takéto rozhodnutie nie je
pre súd záväzné, ani čo sa týka výroku, ani odôvodnenia. Napriek uvedenému sa súd s citovanými

rozhodnutiami oboznámil a zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní o ochrane osobných
údajovprotižalovanejnezaoberalniektorýmiskutočnosťami,ktorébymohlimaťvýznampriposudzovaní
administratívnej zodpovednosti žalovanej. Písomná dokumentácia týkajúca sa osobných údajov žalobcu
a ďalších dotknutých osôb sa podľa vyjadrenia spoločnosti N. B. nachádzala na obchodnej prevádzke
žalovanej v B. už v roku 2014, keď N. B. ešte neprevádzkoval predajňu v B.. N. B. ako sprostredkovateľ

sa v administratívnom konaní ÚOOÚ SR č. 01515/2017-Os v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa
22.12.2017 vyjadril, že uvedenú dokumentáciu nikdy písomne neprebrali a nemali k nej vzťah ani ako
prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ. Žalovaná v podaní zo dňa 14.01.2020, v ktorom odpovedala
na písomné otázky žalobcov v konaní na tunajšom súde sp. zn. 6C/29/2018, uviedla, že každý
zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet,

kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni
stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Q.. Žalovaná v tom istom
podaní konštatovala, že po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v
najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú
na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Q., kde sa priložia k zmluve o

pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú
sa spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané skutočnosti navodzujú opodstatnené pochybnosti o
tom, či žalovaná v súvislosti s posudzovaným bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila
niektoré z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po
prevzatí obchodného zastúpenia žalovanej v B. od G. A. v prospech R. J. N. bezdôvodne nachádzala

v predajni v B., kde bola od roku 2014 až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne
odložená v sklade za tovarom v značkovej predajni (z odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ
SR zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X na strane 9). Predsedníčka ÚOOÚ SR v citovanom
rozhodnutí na stranách 10) a 11) ďalej konštatuje, že v prípade zániku výkonu oprávnení obchodného
zastúpenia v značkovej predajni práva a povinností súvisiace s prevádzkovaním značkovej predajne

spoločnosti D., alebo vzhľadom na svoju povahu slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na spoločnosť
D., prípadne na iného obchodného zástupcu určeného spoločnosťou D.. Ak nový obchodný zástupca
tvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiaden vzťah a žalovaná nepreukázala,
že túto dokumentáciu novému obchodnému zástupcovi protokolárne odovzdala (odpoveď na otázkuč. 6 v podaní žalovanej zo 14.01.2020) potom je evidentné, že žalovaná nemala dlhodobo pod
kontrolou predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu o fungujúcej aplikácii Archivnet aj napriek
pravidelnému štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov do centrálneho archívu žalovanej v Q..

Súd v predchádzajúcej argumentácii už vysvetlil, že v administratívnom konaní zistený bezpečnostný
incident tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej
zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia dopadá na žalovanú. Po tom, čo súd
mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou samou. Žalobca sa podanou
žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 5.000,- eur ako náhradu

nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného
života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Pod nemajetkovou ujmou možno
vo všeobecnosti rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného nepredstavuje priamu stratu na
majetku, a teda nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje inú ako majetkovú sféru poškodeného -
sféru osobnostnú. Všetky práva, ktoré sú späté s ochranou osobnosti a ktoré sú zakotvené v Ústave
Slovenskej republiky, sú v našom právnom poriadku chránené prostredníctvom právnych noriem, ktoré

patria do rôznych odvetví práva. Ochrana osobnosti fyzickej osoby je podrobne upravená normami
súkromného práva, predovšetkým občianskeho práva. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako
takej je chránené štátom a vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z ostatných právnych
predpisov a medzinárodných noriem. Do práva na ochranu osobnosti preto nemožno zasahovať a
ani ho nemožno nikomu vziať či obmedziť. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. poskytuje

ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť
a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti
konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti

a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do
cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže teda spočívať buď v skutkových tvrdeniach, alebo v kritike, t. j. v
hodnotiacich úsudkoch. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. l OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie

podľa § l3 ods. l OZ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13
ods. 2 OZ). Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11
OZ. „Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti podľa § 13 OZ je, aby zásah bol

objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození
osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 22.06.2006, sp. zn. 30Cdo 2914/2005). Zásah do práva na ochranu osobnosti je svojou
povahou civilným deliktom a primerané zadosťučinenie v ktorejkoľvek zákonom predpokladanej forme
jednou z civilnoprávnych sankcií. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah do súkromia

žalobcu pri protiprávnom spracúvaní jeho osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma
bola žalobcovi spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcu došlo.
Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval a už
vôbec nepreukázal, v čom by mala táto morálna ujma spočívať a akým spôsobom a z čoho by
v súvislosti s predmetnými osobnými údajmi mala na strane žalobcu vzniknúť. Žalovaná zastávala

stanovisko, že v tomto prípade morálna ujma žalobcu z uvedeného incidentu ani len objektívne vzniknúť
nemohla, pričom aj s týmto tvrdením nie je možné súhlasiť. Vo všeobecnosti je možné konštatovať,
že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého jedinca, preto právo na ich ochranu musí
požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti
a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie a aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie

každého jedinca, ešte zvyšuje. Tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k
povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky
Úradu v rozhodnutí zo dňa 09.03.2018 č. k. XXXXX/XXXX-XX-X o rozklade spoločnosti N., B. proti
rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do
práv žalobcu. Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky v jej rozhodnutí, že významný vplyv

na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než
400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie
archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov
dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnenýchosobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho
konania. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje: „Predsedníčka Úradu
konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu

závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet
odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej
riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné,
žeprvostupňovýorgánprihliadalpriukladanívýškypokutynajmä na mieru závažnosti bezpečnostného
incidentu, okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej

krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet
osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému
počtuneoprávnenýchosôbazktoréhobolaarchívnakrabicazačiatkommesiacafebruár2017odnesená
F. C. B., do miesta sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať
na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahovala
aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti D. ako dotknutých osôb, čím došlo k

ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon
č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je
samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými
údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i
len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia

môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého
mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu
znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo,
alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu
dopĺňazáveryprvostupňovéhoorgánuapoukazujeajnačastrvaniaprotiprávnehokonania,atopribližne

od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti D. a k uloženiu pokynu ku
likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho
bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore
s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému
vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená

a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti
- kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov,
nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré
prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“ V zhode s predsedníčkou O. B. súd
konštatuje, že negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva

a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s
rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej
alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie

zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne
dôsledky na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu. Uvedené len potvrdzuje skutočnosť, že
takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu by bola (musela byť) každou inou fyzickou
osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a v tej istej situácii objektívne vnímaná vzhľadom na
okolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo,intenzituzásahu,jehotrvaniealebojehodopadadôsledky,

ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie sú rozhodujúce, podstatné je objektívne hľadisko (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp. zn. 4Cdo 232/2010). Ak ochrana súkromia a ochrana osobných
údajov sa svojím obsahom a povahou zaradzujú medzi základné ľudské práva, potom neoprávnené
sprístupnenie osobných údajov v rozsahu predmetného bezpečnostného incidentu by z objektívneho
hľadiska znamenalo významné dátové obnaženie každého subjektu, preto aj ujmu tým vzniknutú by

každý subjekt nachádzajúci sa v situácii žalobcu pociťoval ako ujmu závažnú. Vzhľadom k širokej
škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby môže dochádzať k rozmanitým prejavom
zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Tieto zásahy v určitých prípadoch
môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva
(práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby.

Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov
do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18.02.2010
sp. zn. 3Cdo 137/2008). Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného)
poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), súd konštatuje, že v predmetnej právnejveci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a
to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa

článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcu. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne
analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS 24/10 z 22.03.2011 bod VII., z ktorého
vyplýva, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj
a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej

dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou
mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt
k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa
vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú
byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o

aspekt práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10
ods. 3 Listiny“. Z uvedeného je jednoznačné, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym
konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do súkromia žalobcu je bezprostredná príčinná súvislosť.
Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, a to 5.000,- eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie relutárnej

náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Podrobné odôvodnenie tohto rozsudku ponúka opis
závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom nad rámec už uvedeného
súd konštatuje, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému
incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila pomerne benevolentne, keď po prvotnom

ospravedlnení sa dotknutým osobám listom zo dňa 16.03.2017 v ďalšom už popierala akúkoľvek svoju
zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho pracovníka)
ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd nezdieľa názor žalovanej, že osobné údaje
žalobcu a ďalších dotknutých osôb boli do neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené
„omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby

pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcov boli
naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne G. A. nedbalo uložené (založené tovarom) v
značkovej predajni žalovanej v B. a žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému
obchodnému zástupcovi, pretože už v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov
2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej.

Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcov boli naviac uložené v originálnej archívnej krabici a
v tejto krabici „umiestnené“ do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň
nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 09.11.2016 sp. zn. I.ÚS
689/2014 skonštatoval, že optimalizácia medzi základnými funkciami primeraného zadosťučinenia a
špecifikumkaždéhojednotlivéhoprípaduvylučujúpevnúzákonomustanovenúštandardizáciusadziebči

hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového
ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré
môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie výšky náhrady je tak zo zákona preto vecou voľnej úvahy
súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave týkajúcom
sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t. j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k

porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na samotný účel a funkcie tohto
inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-
sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi
nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah konkurencie. Súd

v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov aj na význam
chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a
v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno- sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu
3 300 eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť
prepočet podľa § 12 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ako to urobil odvolací súd v rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530
zo dňa 30.03.2021 v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe
citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom,
akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťahdomáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného
práva. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 pri náhradách nemajetkovej
ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd uvádza priznávanie súm od 15.000,- eur až 20.000,- eur, súd

príkladmopoukazujenarozsudky,nazákladektorýchsúdypriznávajúoveľavyššiesumynemajetkových
ujm, napr. na rozsudok Krajského súdu Trenčín, ktorý rozhodnutím zo dňa 07.07.2015, spisová značka
6Co/810/2014 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, ktorý priznal manželovi
náhradu nemajetkovej ujmy 70.000,- eur za stratu manželky a každému z dvoch maloletých detí
100.000,- eur za stratu mamy, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý rozhodnutím zo dňa

30.07.2015, spisová značka 12Co/465/2014 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu, ktorý priznal rovným
dielom každej oprávnenej osobe (manželka + 2 maloleté deti) náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
smrťou manžela a otca detí vo výške 33.500,- eur, celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
bola100.500,-eur,rozsudokKrajskéhosúduPrešovspisováznačka21Co/137/2017,nazákladektorého
súd priznal manželke nemajetkovú ujmu vo výške 40.000,- eur za stratu manžela, náhradu nemajetkovej
ujmy 20.000,- eur priznal každému plnoletému synovi za stratu otca, 4 ročnému maloletému synovi

priznal súd 40.000,- eur a iné. Súd sa preto zhoduje s názorom žalobcu, že priznaná náhrada v
uvedenom konaní (110,- eur) vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom
trhu ani zďaleka nenapĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá
relutárna náhrada spĺňať a že odvolacím súdom priznaná náhrada pôsobí vo verejnosti práve naopak, je
nespravodlivo neprimeraná a nebude nútiť prevádzkovateľov organizačných systémov správať sa voči

citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Na základe uvedeného súd vo výroku I. rozsudku zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur a vo výroku II. rozsudku vo zvyšku
žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods.

2 Civilného sporového poriadku s tým, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov
konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady
záležala od úvahy súdu. Zároveň uviedol, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote
z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ a h/ CSP.

8.ŽalovanápodalaodvolanievočivýrokurozsudkuvjehočastiI.,ktorýmtentozčastivyhovelžalobnému
nároku žalobcu, a to vo výške 3.300,- eur ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti III. o trovách

konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 06.11.2020) uplatnila
námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a
nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ

nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná
poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na
život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné
práva,nievznikajúcenazákladeakéhokoľvekzáväzku.Žalobcasadomáhaochranysvojichabsolútnych
práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení

ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí
pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy. Následne
žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu
osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v
týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové ujmy

sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a zároveň tým,
že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo
k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.Týmtosúdanéodvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.a/apísm.b/CSP.Žalobcoviataktiež

neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp
kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd
prvejinštancieporušilzásadurovnostízbraní,čojeodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.b/CSP.10. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom

odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na

mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti
priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené
práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností

vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne
rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné
pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke

právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú
otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a
presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá

za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie
za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi
prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá
sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.

Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo
administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre
povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona
či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento

incident a samotná jej pasivita, či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho
sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale
vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí
dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v
súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania

z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov
nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

11. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom

pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter
a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej
miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej

inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci
pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil
len, že mu hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musiabyťpreukázanévšetkypredpokladyprejejpriznanie.Súdsatýmtonezaoberal,apretomožnopovažovať
jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

12. Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,
neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k
priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí
trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok

na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané
náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je
neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom
obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč, aktuálne 408,-

eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zrejme
v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

13. Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu

žalobcu bol tomuto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú
v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 zo 06.06.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v planom rozsahu,
alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné pri oboch
napadnutých výrokoch (I. a III.) a napadnutý rozsudok za vecne správny. Navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

15. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

16. Žalobca v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach, zároveň poukázal na rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu, ktoré boli medzičasom

vydané a z ktorých vyplýva konštatovaná danosť právneho základu nároku žalobcov v predmetných
rozhodnutiach a ohľadne trov konania žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II.ÚS 223/2022 zo dňa 24.05.2022, v zmysle ktorého aj námietku o nesprávne
určenej výške sadzby tarifnej odmeny v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. považuje Ústavný súd za
neopodstatnenú. Z tohto ohľadu podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany

osobnostipodľaObčianskehozákonníka,voveciachochranypodľapredpisovomasovokomunikačných
prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000,- eur ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci z ústavnej sťažnosti, jej
príloh aj napadnutého uznesenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že spor vedený okresným

súdom medzi žalobcami a sťažovateľkou ako žalovanou bol jednoznačne sporom o ochranu osobnosti.
Z citovaného ustanovenia Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. potom vyplýva, že súdu nie je poskytnutý
manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Tento priestor normotvorca vytýčil len z hľadiska
toho, či vôbec je náhrada nemajetkovej ujmy žalobou požadovaná. Dilema o prisúdenej a požadovanej
sume by eventuálne prichádzala do úvahy v časti náhrady súdneho poplatku za odvolanie, čo ale nie

je predmetom preskúmavanej ústavnej sťažnosti.

17. Následne bolo doručené vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu zo dňa 05.06.2023, v ktorom
v zásade zopakovala svoju argumentáciu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, k otázkepremlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, k otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy ako aj spôsobu priznávania trov konania v predmetnom spore.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní

zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože

rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej
je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený

a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod
bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo
právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok
preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Odvolací súd v tejto veci posudzoval
relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného
súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej
argumentácii strán sporu.

21. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 365 ods.1 písm.
b) CSP odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý proces
je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu,
právonanezávislýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcu,právonaprejednaniesporuvprimeranej
lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim,

ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje
pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú
intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne
konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací

súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce
práva odvolateľa na spravodlivý proces, ktoré odvolateľ namietal iba všeobecne. Uvedené platí aj z toho
dôvodu, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami
a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie.

22. Ohľadne odvolacej námietky vznesenej odvolateľom v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
a) CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo vecikonal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva
na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca
domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne

možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z
24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z
uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku
na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne

príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník.
Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti odvolací súd

za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo B. je daná ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesené v odvolacom konaní o
miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

23. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje.
Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala
prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred

prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácii
činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej.
V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení Zákona
o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie
je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu
preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva
žalovaná,ktorévsúvislostisjejzodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutiaoporušeníustanovení

zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka
žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná.

24. Ohľadne odvolacej námietky odvolateľa podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, ktorá bola
vznesená v odvolaní, a to v časti IV. posledný odstavec odvolací súd uvádza, že táto sa zakladá

na procesnej skutočnosti, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenia
rozhodujúcich skutočností. V predmetnej časti odvolania však v rámci odvolacej námietky podľa § 365
ods. 1 písm. e/ CSP odvolateľ neuvádza žiadne konkrétne ním navrhnuté a súdom opomenuté dôkazy,
ktoré by súd prvej inštancie nevykonal a rovnako ani nepoukázal na konkrétne podania na súd prvej
inštancie, v ktorých by takéto dôkazy navrhoval a súd prvej inštancie by ich nevykonal. Z tohto dôvodu

predmetná odvolacia námietka podľa písm. e/ je nedôvodná s ohľadom na jej všeobecnú formuláciu
bez uvedenia konkrétnych navrhovaných dôkazných prostriedkov, ktoré súd prvej inštancie mal údajne
opomenúť, či nevykonať.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a tovzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel

k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Dôkazy predsa hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132

CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009)

26. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd

poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

27. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy

došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na
závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na
nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti
a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,

že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa
značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov
možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8
Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.

Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali
jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve
pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,
aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,
že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej

ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako
nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj
pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne
konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľasa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik
zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny
delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo

príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako
nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že
okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho
konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania
a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,

úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

28. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy
boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak

žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť
o nejakej škandalizácií žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že
by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do
úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo
ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v

konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu
dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané
priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

29. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom
odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu

súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto
sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy
nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu

do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno
hovoriť o rozsahu cca 10% zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§
12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo
k jej zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo
nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2,

t. j. cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie,
či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce
význam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110,- eur.

30. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí

už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu
primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160.)
vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní
nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.
Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa

žalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,
8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,
2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,
8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022)

31. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp. zn. 22Co
147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom
skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného
klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšienež to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v
sume cca 420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,-
eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť

údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento
rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.
Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu
Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 4015/19 zo dňa
09.01.2020.

32. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
sčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110,- eur potvrdil ako
vecne správny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I.
zmenil (v zmysle ust. § 388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. V rámci zmeny

rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd zároveň rozhodoval aj o celých trovách konania tak
pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom.

33. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd

nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie
v merite veci bez významu.

34. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom

na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

35. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje

tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na
prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný,
platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň

časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr.
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov

konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov
konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech
vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do
výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: S., C., FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný

sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

36. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskejrepublikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Zároveň podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovo komunikačných prostriedkoch, vo veciach
ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou

hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- eur ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).