Decision was made at the court Krajský súd Banská Bystrica
Judgement was issued by JUDr. Anna Snopčoková
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/565/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913207207
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6913207207.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu: GENERAL
FACTORING, a.s., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. právnym zástupcom Jakubčák,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanej: M.
M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XX, štátny občan SR, do 30. 06. 2016 za účasti: Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778,
v postavení vedľajšieho účastníka, žalovaná a vedľajší účastník zastúpení právnym zástupcom JUDr.
Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Lučenci, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie
sumy 7.712,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 8C/418/2013 - 327, zo dňa 17. 02. 2016, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/418/2013-327 zo dňa 17. 02. 2016 vo výroku,
kotrým súd návrh žalobcu zamietol (výrok I.) p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu, ktorým sa konečným návrhom
domáhalzaplateniasumy7212,20Eurspríslušenstvomztituluposkytnutéhoúverunazákladeúverovej
zmluvy, ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu - A. A., a. s., so žalovanou dňa 28. 06. 2006 zamietol.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy u splátkovom úvere,
ktorá zmluva bola uzavretá dňa 28. 06. 2006, pričom sa jedná o typovú zmluvu, ktorá skutočnosť je
súdu prvej inštancie známa z jeho rozhodovacej činnosti. Mal preukázané, že žalovanej bol poskytnutý
úver pôvodne vo výške 150 000,- Sk, úroková sadzba bola dohodnutá ako premenlivá vo výške 11%
ročne v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, úroky boli splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca,
konečná splatnosť stanovená na 10. 06. 2016, výška splátky bola dohodnutá pôvodne vo výške 2 120,-
Sk, splatnosť prvej splátky 10. 07. 2006, počet splátok 120, periodicita a splatnosť splátok mesačne
k 10. dňu v kalendárnom mesiaci a ročná percentuálna miera nákladov 5,54%. Zmluvou o postúpení
pohľadávok uzavretej medzi žalobcom a A. A., a. s., postúpila A. A., a. s., na žalobcu pohľadávku
voči žalovanej so zostatkom 8 627,33 eur pri počte dní omeškania 1 410. Žalobca oznámil žalovanej
postúpenie pohľadávky listom zo dňa 28. 12. 2010. Spoločnosť „Platiť sa oplatí“ listom zo dňa 17. 02.
2011 žalovanej oznámila, že veriteľ podľa § 506 Obchodného zákonníka od zmluvy o úvere odstúpil,
čím sa jej záväzok stal splatným v celom rozsahu spolu s príslušenstvom a zároveň ju vyzval k splateniu
celej pohľadávky v sume 8 863,36 eur. Súd mal za preukázané, že žalovaná prestala predmetný úver
pravidelne splácať mesiacom november 2006, keď splátku úveru realizovala dňa 15. 11. 2006 v sume
2 120,- Sk, dňa 22. 07. 2009 realizovala splátku v sume 71,- eur a dňa 27. 11. 2009 realizovala splátku vsume 71,- eur. Po postúpení pohľadávky a oznámení tejto skutočnosti žalovanej, žalovaná realizovala
dňa 18. 02. 2011 jednu splátku v sume 100,- eur. Súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a právnych predpisov upravujúcich právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru - zák. č. 634/1992 Z. z., zák. č. 258/2001 Z. z. Súd mal za preukázané,
že právny predchodca žalobcu postúpenie pohľadávky oznámil žalovanej doporučenou zásielkou, ktorú
prevzala dňa 07. 02. 2011. Keďže žalovaná, ako aj vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovanej
namietali porušenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, súd skúmal, či došlo k zosplatneniu
predmetného dlhu zo strany právneho predchodcu žalobcu. Hoci žalobca uvádzal, že žalobca a právny
predchodca žalobcu mali uzavretú mandátnu zmluvu, na základe ktorej písomnú výzvu za zaplatenie
dlžnej čiastky spravoval žalobca a v konaní pred súdom žalobca aj predložil písomnú výzvu zo dňa 03.
04. 2008 ako urgenciu zo dňa 06. 08. 2008 a dňa 28. 10. 2009 pre žalovanú, napriek tomu, že súd
odročil pojednávanie za účelom predloženia mandátnej zmluvy, ako aj dokladu o doručení písomnej
výzvy žalovanej, žalobca do rozhodnutia súdu tieto listinné dôkazy súdu nepredložil. Súd dospel k
názoru, že v danom prípade sa jedná pohľadávku, ktorej obsah sa zmenou veriteľa zmenil. S každou
pohľadávkou banky voči klientovi sú spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie
bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvá v zmysle § 91
a nasl. zákona o bankách. Postúpením pohľadávky z banky na iný subjekt, ktorý týmto požiadavkám
nepodlieha, sa podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi postupníkom a dlžníkom
v porovnaní so vzťahom medzi postupcom a dlžníkom. Súd teda dospel k záveru, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by
sa zmenou veriteľa zmenil, bráni postúpeniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je
veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Postúpenie v predmetnom
prípade bolo v priamom rozpore s ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka z čoho vyplýva absolútna
neplatnosť postúpenia v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd poukázal na povinnosť žalobcu,
ktorý si postúpenú pohľadávku uplatňuje v súdnom konaní, tvrdiť a preukázať predpoklady svojej
aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Žalobca bol povinný
preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku,
pričom musí preukázať, že dlžník si výzvu aj prevzal a zároveň, že napriek tomu zostal v omeškaní. So
splatením svojho záväzku aspoň 90 dní (§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách). Nepreukázanie
týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka. Súd dospel k záveru,
že v konaní nebolo preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Stotožnil sa s námietkou
žalovanej ohľadne námietky aktívnej legitimácie žalobcu. Z dôvodu, že nemal preukázanú aktívnu
legitimáciu žalobcu ďalšími tvrdeniami (či už zo strany žalobcu, právneho zástupcu žalobcu alebo
právneho zástupcu žalovanej a vedľajšieho účastníka) sa nezaoberal a ďalšie dokazovanie považoval
za nadbytočné. Súd zároveň svojim rozhodnutím zamietol aj vzájomný návrh žalobkyne, ktorá sa
domáhala, aby súd v súlade s ust. § 153 ods. 3 resp. 4 O. s. p. určil zmluvné podmienky v časti
zmluvnýchpodmienokuvedenýchvovšeobecnýchobchodnýchpodmienkach,ktorésúsúčasťouzmluvy
o splátkovom úvere zo dňa 28. 06. 2006, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
v časti bodu 2, v časti bodu 7.3.2., v časti bodu 7.4.1., bodu 7.4.7., bodu 7.4.8., bodu 7.5.2., bodu 7.6.3.,
bodu14.5.,bodu17.2.,bodu19.16.,abodu19.17.zdôvoduichneprijateľnostizaneplatnézdôvodov,že
keďže súd návrh žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku jej aktívnej legitimácie súd sa nemohol zaoberať
zmluvou o splátkovom úvere, jeho všeobecnými obchodnými podmienkami a následne rozhodovať o
zmluvných podmienkach vo vzťahu k žalobcovi ako strane sporu, ktorá nebola aktívne legitimovaná
v predmetnom konaní. Z týchto dôvodov vzájomný návrh, týkajúcich sa práv a povinností zo zmluvy o
splátkovom úvere, ktorú so žalovanou uzavrela A., a. s. (ktorá však nie je účastníkom konania) posúdil
ako nedôvodný. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 151 ods. 1 a 3 O. s. p. tak, že o nich
rozhodne osobitným uznesením.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, ktorým súd návrh žalobcu
zamietol (výrok I.) podal odvolanie žalobca. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa v rozsudku
vôbec nevysporiadal s obsahom ich vyjadrenia zo dňa 19. 01. 2016. Súd mal dať svoje rozhodnutie
do súvisu s ich uvedenými rozhodnutiami a závermi uvedenými v ich podaní. Súd sa mal vysporiadať
prečo argumentácia žalobcu nie je dôvodná. Namietal arbitrárnosť konania a rozhodnutia s poukazom
k ústavnému princípu právnej istoty. Poukázal na viaceré rozsudky okresných súdov, ako aj uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/511/2015, kedy súdy žalobcovi pri rovnakej argumentácii
vovzťahukaplikácii§92ods.8zákonaobankách,nároknazaplateniepriznali.Poukázalnato,žezákon
o bankách, ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Poukázal na nález Ústavnéhosúdu SR sp. zn. IV.ÚS 15/2014, sp. zn. I.ÚS 640/2014, poukázal na to, že ústavný súd zdôraznil,
že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti
zmluvy pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti zmluvy, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady.
Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Z dôvodu preferencie výkladu uchovávajúceho
právny úkon v platnosti, kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým
sa právny úkon vyhlasuje za neplatný, pričom žalobca namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudkuvsúladesuvedenýmnepostupoval,obmedzilsalennacitovaniezákona,pričomvôbecneriešil
právnu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa otázkou aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona
o bankách. Súd vec nesprávne právne posúdil. Namietal vadu nepreskúmateľnosti, a to z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu v zmysle jeho žalobného návrhu vyhovie, alebo
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že má za to, že odôvodnenie
napádaného rozsudku je dostatočne jasné a zrozumiteľné, dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. V odôvodnení rozhodnutia nie je potrebné zachádzať
do všetkých detailov argumentácie strán sporu, ale je nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie
reagovalo na podstatné argumenty strany sporu. Stotožňuje sa s právnym posúdením súdu prvej
inštancie, že predmetný úkon postúpenia pohľadávky, teda zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21.
12. 2010 je potrebné posúdil ako neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
Právny predchodca žalobcu (A. A., a. s.) je bankovým subjektom pôsobiacim na finančnom trhu
poskytovania úverov vrátane spotrebiteľských úverov, pričom žalobca nemá status, resp. postavenie
bankového subjektu. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcu predčasne ukončil
alebo iným spôsobom zosplatnil poskytnutý úver do momentu postúpenia predmetnej pohľadávky
žalobcovi. Právny predchodca žalobcu tak postúpil predmetnú pohľadávku bez toho, aby poskytnutý
úver nadobudol mimoriadnu splatnosť alebo, aby bol predmetný úverový vzťah akýmkoľvek spôsobom
ukončený. Z ust. § 92 ods. 8 (predtým ods. 7) zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách vyplýva, že banka
môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Postúpenie
(živého) predčasne nezosplatneného úveru priamo vylučuje ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré
umožňuje iba postúpenie úverovej pohľadávky, ktorá sa stala už splatnou. Uvedené ustanovenie by
banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri
dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac
pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania, resp. iné sankcie, aby sa dlh neustále
zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku konania s odbornou starostlivosťou, ako to
vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej
zmluvy s bankou, táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči
spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska.
Takéto konanie banky by sa priečilo zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa
je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Žalobca nie je bankovým subjektom,
a teda postúpením bankovej pohľadávky priamo na subjekt, ktorý nie je držiteľom bankového oprávnenia
a ktorý nepodlieha zákonu o bankách (resp. ktorý požiadavkám zákona o bankách nepodlieha),
podstatným spôsobom dochádza k zmene obsahu právneho vzťahu, resp. pohľadávky. Ust. § 92 ods.
8 zák. o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok.
Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol klient v omeškaní aspoň 90
dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala, ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak pohľadávka nie je postupiteľná, potom je jej „postúpenie“ svojim obsahom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a
to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pohľadávka právneho
predchodcu tak nebola postupiteľná, pretože právny predchodca pred postúpením pohľadávky na iný
subjekt písomne nevyzval dlžníka zákonom aprobovaným spôsobom na splnenie svojho záväzku, čo
je podmienkou k platnému postúpeniu pohľadávky na iný subjekt. V súvislosti s nedoručením písomnej
výzvy dlžníkom, tak žalobca v konaní nepreukázal, že by dlžníci boli aj napriek obdržaniu písomnej
výzvy zo strany banky po jej prevzatí, v omeškaní so splnením svojho záväzku aspoň 90 dní. Žalobca v
konaní nepreukázal uvedené skutočnosti, a teda ani nepreukázal existenciu aktívnej vecnej legitimácie
v konaní. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil.4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1,
2 CSP z dôvodu vecnej správnosti vo výroku, ktorým súd návrh žalobcu zamietol a ktorý bol napadnutý
odvolaním žalobcu potvrdil.
5. V zmysle § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
6. V zmysle § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
7. Na základe podaného odvolania žalobcu, tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a
dôvodov podaného odvolania v zmysle § 380 ods. 1 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku
(platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu), pričom preskúmaním veci odvolací súd
zároveň dospel k názoru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti v zmysle § 157
ods. 2 O. s. p. platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj náležitosti v zmysle
§ 220 ods. 2 CSP platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Nemožno prisvedčiť
odvolacej námietke žalobcu, že rozsudok súdu je nepreskúmateľný a trpí vadou arbitrárnosti. Z obsahu
odôvodnenia je nepochybne zrejmé, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil.
Odôvodnenie rozsudku netrpí vadou nepresvedčivosti. Je nepochybné z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie, že nárok uplatnený žalobcom súd zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal aktívnu
vecnú legitimáciu v konaní, keď nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorú voči
žalovanej mal právny predchodca žalobcu, ktorým je A. A., a. s., ktorá je bankovým subjektom. Je
nepochybné, že žalobca v konaní nepreukázal, že by A. A., a. s. postupovala v zmysle § 92 ods. 8 zák.
o bankách a pred postúpením pohľadávky banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku.
V konaní nebolo preukázané, že dlžník (žalovaná) si výzvu aj prevzala a zároveň, že napriek tomu
zostala v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Tieto skutočnosti žalobca napriek tomu,
že mal nepochybne vedomosť, že preukázanie týchto skutočností súd považuje za právne významné,
keďže práve z týchto dôvodov odročil vo veci pojednávanie, žalobca nepreukázal, preto správne
súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca nie je vo veci aktívne vecne legitimovanou stranou
sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie tiež nepochybne vyplýva, že práve z dôvodu,
že súd dospel k názoru, že žalobca vo veci nie je aktívne vecne legitimovaný, sa ďalšími tvrdeniami
zo strany žalobcu nezaoberal a ďalšie dokazovanie považoval za nadbytočné, pričom odvolací súd
je toho názoru, že takýto postup nemožno súdu prvej inštancie vytýkať. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 zo dňa 19. 05. 2009, v ktorom konaní
ústavný súd poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, či
pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil, je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie
reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú
odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
je nepochybné, že súd prvej inštancie takýto postup pri odôvodnení rozhodnutia dodržal a práve s
prihliadnutím na to, že dospel k záveru, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorý právny
názor dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia aj uviedol, nezaoberal sa ostatnými
námietkami, resp. tvrdeniami žalobcu. Odvolací súd uvádza, že s argumentáciou žalobcu, že ust.
§ 92 ods. 8 neupravuje zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky, nedodržanie
ktorých by spôsobovalo neplatnosť postúpenia, sa odvolací súd nestotožňuje. Odvolací súd uvádza,
že z obsahu spisu vyplýva, že medzi A. A., a. s., K. a žalovanou bola uzavretá zmluva o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX dňa 28. 06. 2006, pričom sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Nesporne išlo
medzi zmluvnými stranami o spotrebiteľský právny vzťah, kde na jednej strane subjektom poskytnutia
úveru a veriteľom bola banka a na druhej strane prijímateľom a dlžníkom bola žalovaná ako spotrebiteľ,
ktorú skutočnosť však žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom ani nenamietal. Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010 uzatvorenou medzi A. A., a. s., K. a žalobcom, bola pohľadávka banky
voči žalovanej postúpená na žalobcu. Postupca - banka, listom zo dňa 28. 12. 2010 oznámil žalovanejpostúpenie pohľadávky na žalobcu, pričom žalobca preukázal doručenie tohto oznámenia žalovanej.
V konaní však nebolo preukázané, že by pôvodný veriteľ, teda banka (A. A., a. s., K.) bola písomne
vyzvala žalovanú na zaplatenie nesplatenej časti pohľadávky. Hoci žalobca súdu doložil písomnú výzvu
banky zo dňa 03. 04. 2008, urgenciu zo dňa 06. 08. 2008 a 28. 10. 2009, nepreukázal súdu doručenie
tejto výzvy žalovanej. V konaní bolo preukázané, že listom zo dňa 17. 02. 2011, t. j. po postúpení
pohľadávky iný subjekt, a to spoločnosť „Platiť sa oplatí“ oznámila žalovanej, že veriteľ od zmluvy o
úvere odstúpil, čím sa stal splatný záväzok žalovanej v celom rozsahu spolu s príslušenstvom a vyzval
ju k splateniu celej pohľadávky v sume 8 863,36 eur, vyčíslenej ku dňu 17. 02. 2011. V konaní teda
vôbec nebolo preukázané, že by banka postupovala v súlade s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.
z. v znení platnom ku dňu postúpenia pohľadávky podľa ktorého, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok.
8. Pretože postupcom pohľadávky v danom prípade bol bankový subjekt, tak na tento subjekt sa
vzťahujú ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Ak teda žalovaná bola vo vzťahu k
bankevomeškanínepretržitedlhšieako90kalendárnychdnísosplnením čolenčastisvojhopeňažného
záväzku, a tento svoj záväzok napriek písomnej výzve banky nesplnila, len v tom prípade mohla banka
postúpiť písomnou zmluvou svoju pohľadávku zodpovedajúcu výške peňažného záväzku inej osobe, a
to aj právnickej osobe, ktorá nie je bankou, a to aj bez súhlasu klienta.
9. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny predchodca - A. A., a. s., K., bol urobil vo vzťahu
k žalovanej písomnú výzvu tak, ako je to uvedené v ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Ak
by žalovaná bola porušovala povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy, a bola by nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo i len časti jej peňažného záväzku voči banke,
a banka by žalovanú písomne vyzvala na splnenie tohto peňažného záväzku, a žalovaná by svoj
záväzok nesplnila, až potom by mohla banka platne postúpiť svoju pohľadávku, ktorá zodpovedala
predmetnému peňažnému záväzku, písomnou zmluvou, a to aj právnickej osobe, ktorá nebola bankou.
Ak tieto predpoklady splnené neboli, neprichádzalo do úvahy zákonné postúpenie pohľadávky, pretože
nenastala splatnosť predmetnej pohľadávky, a preto takúto nesplatnú pohľadávku banka nemohla
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, teda takej, ktorá nebola bankou. Takto je potrebné vykladať
aj druhú vetu § 92 ods. 8 za bodkočiarkou, a to z dôvodu, že banka mohla takto postupovať len
v prípade, ak splnila povinnosť písomnej výzvy vo vzťahu k dlžníkovi tak, ako to ukladá uvedené
ustanovenie zákona. Vyplýva totiž z textu § 92 ods. 8 vety druhej za bodkočiarkou, že banka tak mohla
postupovať v tom prípade, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti tohto peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke banky presiahol jeden rok. Písomná výzva banky vo vzťahu
k dlžníkovi je totiž základom toho, aby mohla nastať splatnosť pohľadávky. Z toho teda vyplýva, že
banka mohla postúpiť len pohľadávku, ktorá už v čase postúpenia bola splatnou. Pokiaľ však žalobca
nevedel preukázať splnenie povinnosti banky písomnou výzvou vo vzťahu k dlžníkovi, vyzvať tohto
dlžníka na úhradu záväzku vrátane doručenia takejto výzvy, tak potom je potrebné vychádzať z toho,
že postúpenie pohľadávky tak, ako správne uviedol súd prvej inštancie bolo neplatné podľa ust. § 39
Občianskeho zákonníka a tým žalobca nemohol nadobudnúť postúpením predmetnú pohľadávku vo
vzťahu k žalovanej platne. Za takéhoto právneho stavu potom súd prvej inštancie správne vyvodil, že
na strane žalobcu nebola daná aktívna vecná legitimácia na uplatnenie predmetného nároku vo vzťahu
k žalovanej. Nemožno rovnako prisvedčiť ani odvolacej námietke žalobcu v odvolaní, že účelom § 92
zák. o bankách je len úprava z výnimiek bankového tajomstva, a že ust. § 92 ods. 8 citovaného zákona
nie je zákonným ustanovením, ktoré upravuje zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky
bankou, nedodržanie ktorých by spôsobovalo neplatnosť postúpenia. Odvolací súd uvádza, že práve
citované ustanovenie § 92 ods. 8 tak, ako to odvolací súd uviedol už podrobne vyššie, je špeciálnou
právnou úpravu, ktorá upravuje náležitosti platného postúpenia pohľadávky. Pokiaľ teda neboli bankou
splnené zákonné povinnosti v súlade s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., tak ako v súdenej veci,nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky a rozhodnutie súdu prvej inštancie treba považovať
za vecne správne. Odvolací súd ho preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
10. O trovách odvolacieho konania strán sporu, t. j. žalobcu a žalovanej rozhodol odvolací súd v súlade
s ust. § 396 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa (strana sporu) v odvolacom konaní
bola v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd rozhodol, že má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.
11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.