Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/105/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118200884
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7118200884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej

a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. v spore žalobkyne H.. P.
Q., narodenej XX. U. XXXX, S. D., Z. XXXX/XXX, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska
kancelária Perhács s.r.o., Jelenec 353, IČO: 51 864 983, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, vedenom na
bývalom Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 34C/2/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2023 sp. zn. 5Co/13/2022 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. (Od 01. júna 2023) bývalý Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozsudkomzo04.novembra2021sp.zn.34C/2/2018rozhodol,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobkyni
sumu 13 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I.
výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal
(III. výrok).

1.1. Po vyriešení otázky, že orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra Slovenskej
republikysúdprvejinštancievodôvodnenírozsudkuuviedol,žepredmetomkonaniabolnárokžalobkyne
na náhradu majetkovej ujmy vo výške 81 759 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur.
Žalobkyňa odôvodnila vznik škody nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. Za
nezákonné rozhodnutie označila uznesenie vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej
služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 08. decembra
2008 sp. zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008, ktorým jej bolo vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo

zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a ktoré neúspešne napadla
sťažnosťou. Uznesením sudcu pre prípravné konanie z 11. decembra 2008 bola žalobkyňa vzatá do
väzby. Uznesením z 15. januára 2009 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
žalobkyňu prepustil z väzby na slobodu. Trestné stíhanie žalobkyne skončilo oslobodzujúcim rozsudkom
Okresného súdu Trebišov z 08. septembra 2016, ktorým bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že
nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola trestne stíhaná. Rozsudok Okresného súdu Trebišov

z 08. septembra 2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 13. marca 2017 nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13. marca 2017. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou
žalobkyne, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatneniepráva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako to vyplýva z dikcie § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

1.2. Súd prvej inštancie pri určovaní rozsahu náhrady škody - nároku na úhradu nemajetkovej ujmy
žalobkyne vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia postupoval podľa § 17 ods. 1 až 4 zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorý nadväzuje na všeobecnú občianskoprávnu úpravu zakotvenú v Občianskom
zákonníku. Trestné stíhanie žalobkyne trvalo od 08. decembra 2008 do 13. marca 2017. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že samotné trestné stíhanie a väzba žalobkyne negatívne ovplyvnili jej osobný,

pracovný, spoločenský a rodinný život, ako aj jej najbližších rodinných príslušníkov, teda v dôsledku
trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne na ochranu jej
súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Z dôvodu začatia trestného
stíhania, resp. v priamej súvislosti s ním sa žalobkyni zmenil život tak, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva by v danom prípade nebolo dostatočným zadosťučinením. Množstvo priateľov a
známych sa od žalobkyne po vznesení obvinenia a jej pobyte vo väzbe doslova odvrátilo a v podstate sa

jej vyhýbajú. Kauza zasiahla do citlivej oblasti života žalobkyne, do oblasti jej občianskej bezúhonnosti,
cti, vážnosti, dobrého mena a dobrej povesti. Dovtedy netrestaná žalobkyňa žije v malej obci, kde sa
ľudia navzájom dobre poznajú, v prostredí, kde je nízka anonymita, a preto informácie o jej trestnom
stíhaní nezostalilen v úzkomokruhu rodiny, čina jejpracovisku, ale preberali sa na verejnosti. Žalobkyňa
sa v tom čase objektívne nevedela a nemohla proti takto šíreným informáciám brániť, hanbila sa, a

preto sa stránila spoločnosti, utiahla sa do seba, nekomunikovala so známymi, dokonca obmedzila
kontakt so sestrou, s ktorou mala dovtedy veľmi intenzívny vzťah. Okresný súd však poznamenal, že
svedkovia vypočutí na pojednávaní neuverili, že by sa žalobkyňa dopustila skutkov, z ktorých bola
obvinená a neskôr obžalovaná, nechceli so žalobkyňou styky z tohto dôvodu prerušiť, a bola to práve
žalobkyňa, ktorá sa im vyhýbala, nakoľko táto situácia bola pre ňu ponižujúca. Vo vzťahu k medializácii

prípadu okresný súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala existenciu bezprostrednej a priamej príčinnej
súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy v rozsahu, ako sa dožadovala, resp. možno hovoriť
onepriamejsúvislosti.Akmalažalobkyňazato,žemédiánesprávne,zavádzajúcočiklamlivoinformovali
verejnosť,malaamohlapodaťžalobuprotikonkrétnymmédiámoochranuosobnosti.Súdprvejinštancie
neprihliadol na tvrdené následky trestného stíhania vo sfére zdravotného stavu žalobkyne (liečba

psychických problémov, problém s otehotnením), nakoľko žalobkyňa v spore neprodukovala žiadne
dôkazy preukazujúce tieto skutkové tvrdenia (v podobe lekárskych správ) a v tomto smere neuniesla
dôkazné bremeno. Zároveň dôvodil, že aj keď nie je viazaný § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom od 01. januára 2013, priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyššej ako výška odškodnenia
obetí násilného trestného činu s následkami smrti (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie 31 150

eur, vychádzajúc zo zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, ktorý stanovil výšku minimálnej mzdy
na rok 2021 na sumu 623 eur) by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemajetková ujma žalobkyne
nebola väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. morálnou škodou spôsobenou
trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. K poukazu žalobkyne
na neprimeranú dĺžku trvania trestného konania 99 mesiacov a s tým spojené vystavenie stíhanej osoby

prirodzeným negatívnym dopadom trestného stíhania súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa síce
preukázala zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s trestným stíhaním v jej osobnom, súkromnom,
rodinnom a pracovnom živote, avšak súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup
orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti vykonávaných úkonov
(poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. októbra 2005 sp. zn. 30Cdo/57/2005

a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 02. februára 2004 sp. zn. II. ÚS 299/03), preto nemá
ani oprávnenie vyjadrovať sa k postupu orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu, že tieto nekonali
s dostatočným urýchlením. Otázka prieťahov v trestnom konaní patrí do kompetencie ústavného súdu,
pričom poukázal na jeho nález z 28. marca 2018 sp. zn. I. ÚS 100/2017, ktorým ústavný súd rozhodol
o sťažnosti žalobkyne.

1.3. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy
v dôsledku trestného stíhania žalobkyne v sume 13 000 eur je primeraná aj s prihliadnutím na
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“). So zreteľom na vek poškodenej, jej osobu, doterajší život (bezúhonnosť), závažnosť vzniknutej

ujmy, závažnosť následkov, ktoré jej vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, ktoré
sa nepochybne zhoršilo, považoval priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 13 000 eur za primerané
finančné zadosťučinenie. Uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami je priamy,bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali. V prevyšujúcej časti
uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie žalobu zamietol.
1.4. K uplatnenému nároku na priznanie majetkovej ujmy vo výške 81 759 eur (skutočná škoda

spočívajúca v ušlom zisku vyčíslenom žalobkyňou postupom uvedeným v bode 96. rozsudku) súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žaloba v tejto časti nie je nedôvodná (správne má byť „nie je dôvodná“,
pozn. dovolacieho súdu). Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že jej
vznikla škoda. V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je možné
nahrádzať činnosť správnych orgánov a rozhodnutia správnych súdov, nakoľko rozhodnutia týkajúce

sa prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru colníka sú platné a pre súd záväzné. Nestotožnil
sa s argumentáciou žalobkyne, že prišla o pravidelný mesačný príjem, pretože na základe trestného
stíhania bola prepustená zo služobného pomeru colníka. Ako konštatoval najvyšší súd v rozhodnutí z
29. februára 2010 sp. zn. 4Sžo/13/2010, ktorým rozhodol o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 28. apríla 2010 č. k. 7S/50/2009-67, žalobkyňa bola prepustená zo služobného
pomeru colníka nie na základe výsledkov trestného konania, resp. z dôvodu začatia trestného stíhania či

vzneseniaobvinenia,pretožezlistinnýchdôkazovpredloženýchžalobkyňoubolozrejmé,žerozhodnutie
o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru colníka bolo vyvolané a zapríčinené konaním jej
samotnej, keďže zvlášť hrubým spôsobom porušila základné povinnosti colníka stanovené v § 44 ods. 3
písm. a), b), g) a h) zákona o štátnej službe colníkov, ako aj služobnú prísahu, čo bolo v správnom konaní
preukázané obrazovo zvukovým záznamom, listinnými dôkazmi a v neposlednej miere aj výpoveďou

žalobkyne z 09. decembra 2008. Ani prípadný oslobodzujúci rozsudok neznamená, že žalobkyňa
sa nedopustila porušenia služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom,
pretože porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného
činu (poukázal na rozhodnutia sp. zn. 1Sžo/113/2008, 1Sžo/385/2009, 4Sžo/10/2011). Na základe
uvedeného súd prvej inštancie žalobu v časti priznania majetkovej ujmy zamietol, keď absentovala aj

príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobkyne a jej prepustením zo služobného pomeru colníka.
1.5. Uplatnený úrok z omeškania okresný súd žalobkyni nepriznal, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia. Až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania [rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Co/15/97 (judikát R 45/2000) a sp. zn. 6Cdo/185/2011].

1.6. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Konštatoval, že úspech
oboch strán bol v zásade rovnaký (v prípade náhrady škody titulom majetkovej ujmy bola žalobkyňa
neúspešná a v prípade náhrady nemajetkovej ujmy bola žalobkyňa úspešná čo do základu a žalovaná čo
do stanovenia výšky náhrady), a preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 26. januára 2023 sp. zn. 5Co/13/2022
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. (I. výrok), odmietol odvolanie žalovanej (II. výrok)
a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (III. výrok).
2.1. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne odvolací súd preberal v celom rozsahu súdom prvej inštancie

zistený skutkový stav, keďže vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie veci, výsledky
dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku. Zároveň v plnom rozsahu zdieľal právne závery
súdu prvej inštancie vo veci a odkázal na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku. Nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nezistil

ani taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať
jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Skonštatoval, že rozhodnutie spĺňa všetky zákonom predpokladané náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP
a je preskúmateľné.
2.2. Kľúčovou odvolacou námietkou žalobkyne bolo nesprávne použitie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2013

Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2013. Odvolací súd sa s touto námietkou stotožnil a konštatoval, že
okresný súd pochybil, ak pre výšku nemajetkovej ujmy použil § 17 ods. 4, ktorý nadobudol účinnosť až
01. januára 2013, pričom žalobkyni vznikla škoda začatím trestného stíhania 08. decembra 2008, ktoré
skončilo 13. marca 2017. Citoval § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že v danej veci sa toto
ustanovenie nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 01. januárom 2013, pretože by išlo o

pravú retroaktivitu. Poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005
(R 13/2009), z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005, z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 a z 30.
septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012. Uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v
ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravovalnáhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K
záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných
súdov Slovenskej republiky až v súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v

judikáte R 13/2009. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať
aj túto náhradu. Odvolací súd dôvodil, že zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát
novelizovaný,pričomvýškynáhradynemajetkovejujmysatýkalanovelavykonanázákonomč.517/2008
Z. z. účinným od 01. januára 2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. účinným od 01. januára 2013.

Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený
minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a
§ 8 tohto zákona (t. j. najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý
deň pozbavenia osobnej slobody). Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže

byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu (zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny
limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd upriamil
pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, v ktorom najvyšší
súd riešil, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené

pred 1. januárom 2013, pričom skonštatoval, že určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná
náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v
už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej tiež „ESĽP“). V bode 19. rozsudku poukázal na niektoré rozhodnutia ESĽP (Tolstoy Miloslavsky

v. Spojené kráľovstvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, Público - Comunicacáo
Social, S. A. v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a v bodoch 21.2. až 21.14. rozsudku
na rozhodovaciu prax civilných súdov v obdobných veciach. Vzhľadom na vykonané dokazovanie a
ustálenú judikatúru uzavrel, že aj keď súd použil nesprávny právny predpis, správne vyhodnotil a posúdil
nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy a dospel k správnym záverom o výške peňažného

zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobkyne 13 000 eur, ktorá je primeraná a v súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi z § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., zodpovedá zákonným kritériám
a nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry. Kritériá, ktoré viedli okresný súd k
priznaniu nemajetkovej ujmy žalobkyni odvolací súd považoval za podstatné v časti týkajúcej sa vplyvu
vedeného trestného stíhania na česť a dobré meno žalobkyne v mieste jej bydliska, kde sa navzájom

všetci poznajú, skutočnosť, že trestným stíhaním bola znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobkyne v
spoločnosti a samotnú dĺžku vedeného trestného konania. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie aj v tej časti, že medzi prepustením zo služobného pomeru colníka a vedeným trestným
stíhaním absentuje príčinná súvislosť. V dôsledku toho žalobkyni neprináleží náhrada škody titulom ušlej
mzdy a na uvedené nemožno prihliadať ani v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy.

2.3. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania sa
odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a zdôraznil, že žalobkyňa bola
v časti náhrady majetkovej ujmy plne neúspešná a úspešná bola len v časti priznania nároku na
nemajetkovú ujmu, preto pomer úspechu a neúspechu žalobkyne bol určený správne.
2.4. O trovách konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1

CSP. Žalobkyňa ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešné, a preto im nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“)
tvrdiac dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil.
3.1. Dovolateľka (ktorej dovolanie je v podstate totožné s odvolaním) argumentovala, že priznaná výška
nemajetkovej ujmy nezodpovedá všeobecnej predstave spravodlivosti, nie je adekvátna a primeraná
vzhľadom na osobitosť prípadu, vzniknutú ujmu a ani s poukazom na zákon č. 215/2006 Z. z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Trestné

stíhanie bolo začaté v roku 2008, kedy výška minimálnej mzdy bola 269 eur a päťdesiatnásobok je
13 450 eur (4,55 eura/1 deň). V roku 2017 (kedy nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudok
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 1T/42/2014 z 08. septembra 2016 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 8To/148/2016 z 13. marca 2017) bola výška minimálnej mzdy 435 eur apäťdesiatnásobok tejto sumy je 21 750 eur (7,36 eura/1 deň). Súd prvej inštancie voľnou úvahou
priznal žalobkyni za 2955 dní trvania trestného stíhania spojeného so 43-dňovým pobytom vo väzbe
nemajetkovú ujmu vo výške 13 000 eur. Nijako nestanovil náhradu ujmy za väzbu. Nevysvetlil, akými

úvahami sa riadil a na základe akých konkrétnych skutočností dospel k záveru, že práve suma 13 000
eur je náhradou, ktorá môže efektívne zmierniť následky, ktoré boli žalobkyni spôsobené nezákonným
rozhodnutím žalovanej a tiež ako dospel k výpočtu priznanej sumy, resp. aký algoritmus použil pre
jej výpočet. Podľa názoru žalobkyne výška nemajetkovej ujmy bola nesprávne určená aj z hľadiska
využitia komparačnej metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom uvedeným v bode 31 dovolania. Aj

z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že iný právny predpis nemôže limitovať výšku náhrady
nemajetkovej ujmy. Podľa judikatúry ESĽP pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv
musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná
obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napríklad Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Výnimočnosťou tohto

prípadu je už samotná dĺžka trestného konania, čo má zásadný vplyv na výšku nemajetkovej ujmy.
3.2. Dovolateľka namietala aj argument odvolacieho súdu, že medzi prepustením zo služobného pomeru
colníka a vedeným trestným stíhaním absentuje príčinná súvislosť, v dôsledku čoho jej neprináleží
nielen náhrada škody titulom ušlej mzdy, ale na uvedené nemožno prihliadať ani v súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy. Ušlý zisk charakterizovala ako to, čo by dosiahla, keby nedošlo k jej nezákonnému

trestnému stíhaniu. Uviedla, že záver súdu nepriznávajúci majetkovú škodu musí byť založený na
konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že by žalovaný ušlý zisk
za pravidelného chodu vecí skutočne nedosiahla.
3.3.Dovolateľkapovažovalazanezákonnérozhodnutiesúdovonepriznanínáhradytrovkonaniažiadnej
zo sporových strán. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a súdom prvej inštancie

spočívalo v tom, že oba súdy nesubsumovali zistený skutkový stav pod právnu normu vyjadrenú v §
255 CSP, v dôsledku tej skutočnosti, že dovolateľku nepovažovali za plne procesne úspešnú, hoci mala
plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jej procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Dovolateľka vyjadrila názor, že súdy nižších inštancií v jej
neprospech právne posúdili (alebo inak „právne vyhodnotili”) ustálený skutkový stav a že odvolací súd jej

svojímprocesnýmpostupomodňalprávonauskutočňovaniejejpatriacichprocesnýchprávvtakejmiere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Tvrdila, že odvolací súd na podrobné a rozsiahle argumenty a z nich plynúce skutkové a právne
otázky nedal žiadnu odpoveď, hoci ich zodpovedanie bolo pre rozhodnutie vo veci samej určujúce.

Odvolací súd reálne nepreskúmal (právne neposúdil) rozhodujúce otázky predostreté v žalobe aj v
odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie a jeho doplnení, čo je porušením požiadavky odôvodnenia
súdneho rozhodnutia implicitne zahrnutého v práve na spravodlivý proces, čo zakladá dovolací dôvod
podľa § 420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu označila za nedostatočný a arbitrárny.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné podľa § 448 CSP.
Rozsudok odvolacieho súdu považovala za skutkovo a právne správny a plne sa stotožnila s jeho
odôvodnením. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z
ktorých vyvodil právne závery, prečo žalobkyni nárok na náhradu škody vznikol iba v prisúdenej výške.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranoupráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

8. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a
jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,
teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
8.1. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani v opravnom konaní
súd nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05).

9. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti
s postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej
procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania.

10. Dovolateľka nesúhlasila s priznanou výškou nemajetkovej ujmy v sume 13 000 eur a mala za to, že
tátosumaniejeadekvátnaaspravodlivávzhľadomnaosobitosťjejprípadu.Rozsudokodvolaciehosúdu
považovala zároveň za nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza,
že arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad
právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu
v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v hodnotení
dôkazov vykonanom bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej
možnejinterpretáciinevyplývajúprijatéskutkovézávery.Arbitrárnosťtedaznamenáinterpretačnýexces.

Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak
byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).

11. Obsah spisu v súdenej veci nedáva podklad pre konštatovanie, že námietky dovolateľky, ktoré

sú zväčša opakovaním odvolacej argumentácie, sú opodstatnené. Skutočnosť, že dovolateľka sa s
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o jeho arbitrárnosti. Dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu také nedostatky, ktoré by
odôvodňovali tvrdenie, že závery ním prijaté boli svojvoľné, zmätočné alebo zjavne neodôvodnené.
Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím

súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odvolací
súd zrozumiteľným a logickým spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd konštatoval správnosť odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, v podstatných bodoch naň odkázal a

doplnil ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový stav,
ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení.

12. Čo sa týka nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci dovolateľka tvrdila, že súd
prvej inštancie nijako ani okrajovo neposúdil závažnosť držania žalobkyne vo väzbe, jeho následky
a nestanovil náhradu ujmy za väzbu, dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorý uviedol, že mal z rozsiahleho dokazovania preukázané, že trestné stíhanie a väzba
žalobkyne nepochybne negatívne ovplyvnili jej osobný, pracovný, spoločenský a rodinný život, ako aj
život jej najbližších rodinných príslušníkov. V dôsledku trestného stíhania došlo k zásadnému zásahu do

osobnostných práv žalobkyne, pričom v tomto prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva by
nebolo dostatočným zadosťučinením. V 79. bode rozsudku súd prvej inštancie konkrétne uviedol, ako
trestné stíhanie ovplyvnilo vzťahy žalobkyne. Vyjadril sa aj k medializácii prípadu (ak mala žalobkyňa
za to, že médiá nesprávne, zavádzajúco či klamlivo informovali verejnosť, mala a mohla podať žalobu
proti konkrétnym médiám o ochranu osobnosti - 80. bod rozsudku). Zohľadnil, že žalobkyňa v spore

nepreukázala skutkové tvrdenia týkajúce sa zhoršenia jej zdravotného stavu pod vplyvom trestného
stíhania (bod 82. rozsudku). V bodoch 87. až 90. vysvetlil povinnosť súdu určiť primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a v bode 92. rozsudku poukázal na obdobné
rozhodnutia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo nezákonným úradným postupom. Na margo tvrdenia žalobkyne o neprimeranej

dĺžke trestného konania v 91. bode odôvodnenia rozsudku uviedol, že otázka prieťahov v trestnom
konaní patrí do kompetencie ústavného súdu a odkázal na nález ústavného súdu z 28. marca 2018
sp. zn. I. ÚS 100/2017, v ktorom ústavný súd skonštatoval porušenie základného práva žalobkyne
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v trestnom konaní tam špecifikovanom a žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie v sume 4
000 eur. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy 13
000 eur za primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd sa s okresným súdom priznanou výškou
náhradynemajetkovejujmystotožnilargumentujúc,žetátosumajeprimeranáavsúladespožiadavkami
vyplývajúcimi z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovedá zákonným kritériám a odzrkadľuje vývoj

súčasnej rozhodovacej praxe, na ktorú poukázal v bodoch 21.2. až 21.14. rozsudku.

13. Dovolateľka namietala aj záver odvolacieho súdu, že medzi jej prepustením zo služobného
pomeru colníka a vedeným trestným stíhaním absentuje príčinná súvislosť. Ani táto námietka nie
je opodstatnená, pretože okresný súd podrobne v bodoch 98. až 104. rozsudku vysvetlil, z akých

dôvodov dospel k záveru, že žalobkyňa nebola prepustená zo služobného pomeru colníka na základe
výsledkov trestného konania, resp. z dôvodu začatia trestného stíhania/vznesenia obvinenia. Poukázal
na rozsudok najvyššieho súdu z 29. septembra 2010 sp. zn. 4Sžo/13/2010, ktorým potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 28. apríla 2010 č. k. 7S/50/2009-67. Napadnutým rozsudkom Krajský
súd v Košiciach zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a potvrdené
prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce z 13. januára 2009 č. R-10/2009-5334
o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z.
z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Z týchto rozhodnutí vydaných v rámci správneho konania a správneho súdnictva podľa

okresného súdu vyplynulo, že žalobkyňa bola prepustená zo služobného pomeru colníka z dôvodu, že
zvlášť hrubým spôsobom porušila základné povinnosti colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b), g)
a h) zákona o štátnej službe colníkov, ako aj služobnú prísahu, čo bolo v správnom konaní dôkazmi
preukázané. Skonštatoval, že ani prípadný oslobodzujúci rozsudok neznamená, že žalobkyňa sa
nedopustila porušenia služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože

porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu.
Okresný súd zároveň zdôraznil, že v posudzovanom spore nie je možné nahrádzať činnosť správnych
orgánov a rozhodnutia správnych súdov. Nebolo preto možné prisvedčiť argumentu dovolateľky, že
o pravidelný mesačný príjem prišla z dôvodu prepustenia zo služobného pomeru colníka na základetrestného stíhania, resp. v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním. Odvolací súd sa s uvedeným záverom
okresného súdu stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP), pričom dovolací súd v tomto procesnom postupe nezistil
porušenie práva dovolateľky na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. Dovolateľka považovala za nezákonné aj rozhodnutia súdov o nepriznaní náhrady trov konania
žiadnej zo sporových strán. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa bola v základe nároku na náhradu škody
titulom majetkovej ujmy neúspešná, čo predstavuje úspech žalovanej. V základe nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy bola zase žalobkyňa plne úspešná, pričom výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Zároveň zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa si uplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 100 000 eur, ale okresný súd jej priznal sumu 13 000 eur. Vzhľadom na výrazný rozdiel medzi
požadovanou sumou a priznanou výškou finančnej náhrady nemajetkovej ujmy preto okresný súd
žalobkyňu nepovažoval za plne procesne úspešnú a konštatoval, že úspech strán bol v zásade rovnaký.
Odvolacísúdsastýmtoodôvodnenímstotožnilazdôraznil,žežalobkyňabolavčastináhradymajetkovej

ujmy plne neúspešná a úspešná bola len v časti priznania nároku na nemajetkovú ujmu, preto pomer
úspechu a neúspechu žalobkyne bol určený správne. Čo sa týka odvolacieho konania, tak ani jedna
strana v ňom nebola úspešná, pretože odvolanie žalovanej bolo odmietnuté a rozsudok okresného
súdu v časti, ktorý odvolaním napadla žalobkyňa, odvolací súd potvrdil. Odvolací súd preto žiadnej
strane nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutia súdov

nižších inštancií v časti trov konania sú zrozumiteľné a vyplývajú z nich aj úvahy, na základe ktorých
súdy rozhodli o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán. Okresný súd aj
odvolací súd uviedli vo svojich rozsudkoch príslušné ustanovenia CSP o trovách konania, ktoré na vec
aplikovali. Dovolací súd preto ani v tejto časti nezistil existenciu procesnej vady zmätočnosti konania
(nedostatok riadneho odôvodnenia a arbitrárnosť) podľa § 420 písm. f) CSP.

15. Pokiaľ dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietala,
že súdy nižších inštancií rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania nesprávne právne posúdili,
dovolací súd pripomína, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti
(R 24/2017). Explicitne povedané, ani z obsahu dovolania nemožno vyvodiť, že dovolateľka uplatnila

(a vymedzila) dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP, čo platí aj vo vzťahu k jej argumentácii týkajúcej sa
aplikácie § 17 ods. 4 zák. č. 514/1993 Z. z. v platnom znení [navyše, odvolací súd dal dovolateľke za
pravdu uvedúc (v bode 12.2. jeho rozsudku), že súd pochybil, ak pre výšku nemajetkovej ujmy použil
§ 17 ods. 4 účinný od 01. 01. 2013].

16. V kontexte uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie, v ktorom dovolateľka namieta vadu
zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné. Dovolací súd preto
dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

17. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd

trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že jej v dovolacom
konaní trovy konania vznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.