Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6Sa/36/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200696
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1017200696.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudkyňouJUDr.MichaelouStankociovou,vprávnejvecižalobcu:

SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho
účastníka: A. B., narodený XX. XXXX XXXX, bytom C. D. XX, A., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo 6. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia
1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX, zo dňa 15. marca 2016 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“)
podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) rozhodla, že
ďalšiemu účastníkovi, ako zamestnancovi žalobcu, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 1. februára 2008.
2. Pobočka žalovanej založila svoje rozhodnutie na zisteniach z kontroly vykonanej u žalobcu zameranej
na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie

a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky. Po vykonanom šetrení u žalobcu ako zamestnávateľa
ako aj dopytom na samotného ďalšieho účastníka ako zamestnanca bolo zistené, že žalobca v období
od 1. februára 2008 do 31. marca 2014 ďalšieho účastníka nesprávne prihlásil a odhlásil do registra
poistencov na sociálne poistenie, pretože ten mal miesto výkonu práce mimo územia Slovenskej
republiky. Od 1. mája 2004 vstúpilo do platnosti nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby

a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“),
v zmysle ktorého podlieha zamestnanec systému sociálneho zabezpečenia len jedného štátu a to
systému členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z uvedeného dôvodu mal byť ďalší účastník
prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, teda v Belgickom kráľovstve.
3. Na odvolanie žalobcu preskúmala prvostupňové rozhodnutie žalovaná a po zistení, že je vecne
správne odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla. Úvodom žalovaná konštatovala, že od vstupu
SlovenskejrepublikydoEurópskejúnieod01.mája2004savoblastisociálnehozabezpečeniauplatňujú

koordinačné nariadenia ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného
patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na
sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne
predpisysapoužijú.Základnýmnariadenímvovzťahukukoordináciisystémovsociálnehozabezpečeniabolo nariadenie č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21. marca
1972 ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci spoločenstva (ďalej

len „vykonávacie nariadenie č. 574/1972“).
4. Žalovaná poukázala predovšetkým na čl. 13 ods. 2 písm. a), čl. 14 ods. 1, čl. 14a ods. 1 a čl. 14b ods.
1 a 2 nariadenia č. 1408/71, obsahujúce pravidlá určovania uplatniteľnej legislatívy. Výklad uvedených
článkov a nastolená problematika je podrobne upravená rozhodnutím Správnej komisie Európskych
spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov (ďalej len „Správna komisia“) č.

181 z 13. decembra 2000, týkajúce sa výkladu osobitných ustanovení nariadenia vzťahujúcich sa na
vyslaných zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby dočasne pracujúce mimo príslušného
členského štátu (ďalej len „rozhodnutie č. 181“).
5. Žalovaná ďalej ozrejmila, že počas doby vyslania sa v štáte výkonu zamestnania zamestnanci
preukazujú formulárom E 101, vystaveným nositeľom poistenia v štáte poistenia osoby po podaní
žiadosti a splnení podmienok vyslania, ktoré musia byť zachované počas celej doby vyslania, aby bolo

možné vykonať všetky kontroly, najmä na platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho
vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Po skončení obdobia vyslania, nemožno
pred uplynutím minimálne dvoch mesiacov odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania,
povoliť pre toho istého zamestnanca, zamestnávateľa a ten istý členský štát, nové obdobie vyslania.
6. Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca ako zamestnávateľ prihlásil ďalšieho účastníka ako

svojho zamestnanca do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 1. februára 2008 do 31. mája 2014. Dňa 13. mája 2008
žalovaná vystavila formuláre E 101 č. XXX-XXX/XX-E.-X/XX, ktorým potvrdila, že ďalší účastník ako
zamestnanec bude v období od 1. apríla 2008 do 31. marca 2009 podliehať v oblasti sociálneho
zabezpečenia dočasne legislatíve Slovenskej republiky. Doklady, ktoré predložil žalobca ako podklady

vystavenia formulárov boli následne prehodnotené.
7. Pobočka žalovanej vykonala u žalobcu kontrolu plnenia povinností žalobcu ako zamestnávateľa
uložených zákonom č. 461/2003 Z. z., ktorou bolo zistené, že zamestnával zamestnancov, ktorých
miestovýkonupráceboloajnaúzemíinéhočlenskéhoštátu,konkrétnevBelgickomkráľovstve.Kontrola
bola pôvodne zameraná na obdobie od 1. novembra 2013 do 31. decembra 2013, avšak v priebehu

kontroly bol jej rozsah rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov
vedenýmžalovanou,t.j.od1.februára2008do31.mája2014.Žalobcazistenéskutočnostinespochybnil
no zamestnanci naďalej nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom resp. niektorí zamestnanci
príslušnosť určenú mali, avšak nie pre celé obdobie trvania vyslania. Dňa 6. marca 2014 žalobca
čestne prehlásil, že v termíne do 21. marca 2014 požiada Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o udelenie výnimky, výkon kontroly bol preto prerušený,
o čom pobočka vyhotovila dňa 6. marca 2014 zápis.
8.Žalobcapožiadallistomzodňa12.marca2014ministerstvooudelenievýnimkyzdôvoduvykonávania
činnosti zamestnancov v dvoch členských štátoch (v prípade ďalšieho účastníka to bolo za celé obdobie
jehovyslania,t.jod1.februára2008do31.marca2008,od1.apríla2009do31.marca2010,od1.apríla

2010 do 31. marca 2012, od 1. apríla 2012 do 31. marca 2014 a od 1. apríla 2014 do 31. decembra 2014)
a to za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 1408/71 ako aj za
zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č.
883/2004“). Článok 17 nariadenia č. 1408/71 a čl. 16 nariadenia č. 883/2004 upravujú výlučne procesný

postup udeľovania výnimky a nie dôvody, pre ktoré výnimka udelená byť nemôže. To patrí dotknutým
inštitúciám členských štátov, v ktorých si migrujúci pracovník, resp. zamestnávateľ, uplatňoval svoje
záujmy. V čase podania žiadosti žalobcom bolo v platnosti už nariadenie č. 883/2004, preto nebolo
pochybením, ak ministerstvo na udeľovanie výnimky aplikovalo aktuálny právny predpis, t. j. nariadenie
č. 883/2004 a žiadosť o udelenie výnimky dňa 18. marca 2014 zamietlo. V liste bolo o. i. uvedené, že

dodatočným šetrením bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území Slovenskej
republiky nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Žalobca však napriek
uvedenému odmietol pristúpiť k zrušeniu resp. úprave registrácie jeho zamestnancov.
9. Z dôvodu osobitosti prípadu požiadala pobočka žalovanej ministerstvo o zaujatie stanoviska
a prehodnotenie žiadosti žalobcu o udelenie výnimky, avšak ministerstvo dôvod na prehodnotenie

resp. zmenu stanoviska nevidelo. Pobočka žalovanej na základe zistených skutočností dospela k
záveru, že žalobca prihlásil ďalšieho účastníka do systému sociálneho poistenia nesprávne a preto
vydala rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové
a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 1. februára 2008 nevzniklo10. Záverom konštatovala, že žalobca k odvolaciemu konaniu nepredložil žiaden dôkaz o
nezistení nedostatkov pri výkone kontroly na adrese vyslania zamestnanca príslušnou inštitúciou
Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu

a štátu zamestnania spolupracujú na vykonávaní kontrol. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti
zamestnávateľa umožnil Sociálnej poisťovni preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej
doby vyslania zamestnancov a zistené nedostatky sú podložené listinnými dôkazmi. Zamestnávateľ
podmienky vyslania nesplnil, preto mu bol formulár E 101 vystavený nesprávne. Tvrdenie žalobcu,
že pokiaľ nebol formulár zrušený alebo vyhlásený za neplatný, sa na ďalšieho zamestnanca naďalej

vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky, je správny, avšak formulár bol vystavený až a obdobie od 1.
apríla 2008, pričom predmetom rozhodovania je obdobie od 1. februára 2008, teda iné obdobie.
II. Správna žaloba
11. Voči napadnutému rozhodnutiu podal správnu žalobu žalobca ako zamestnávateľ ďalšieho účastníka
z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie na

nariadenom pojednávaní zrušiť.
12. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci tvrdiac, že hoci žalovaná uviedla, že základným
nariadením v prejednávanej veci je nariadenie č. 1408/71 a vykonávacie nariadenie č. 574/72, toto na
zistený skutkový stav neaplikovala. Zároveň pobočka vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na
všetkých vyslaných zamestnancov (teda nie osobitne iba na ďalšieho účastníka), za celé posudzované

obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, účinné dňom 01. mája 2010,
pričom zamestnanec bol do iného členského štátu vyslaný v období pred uplatňovaním tohto nariadenia.
Inými slovami, nariadenie č. 883/2004 nebolo v tomto prípade uplatniteľné a preto nebolo možné podľa
jeho posudzovať splnenie predpokladov uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky.
13. Pochybenie v právnom posúdení žalobca badal aj v aplikácii ustanovení rozhodnutia Správnej

komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12. júna
2009 (ďalej len „rozhodnutie č. A2 z 12. júna 2009“), ktoré sa týka výkladu čl. 12 nariadenia č. 883/2004
napredpokladypreurčenieuplatniteľnejlegislatívyvrozporesbodom8tohtorozhodnutia.Vodôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa žalovaná síce odvoláva na ustanovenie rozhodnutia č. 181 z 13. decembra
2000, prakticky však jeho ustanovenia na posudzovanie splnenia predpokladov žalobcu neaplikovala.

Tým pádom naplnenie predpokladov vo vzťahu k uplatniteľnej legislatíve nesprávne právne posúdila.
14.Konanieanáslednérozhodnutiežalovanejoznačilžalobcazadiskriminačné,čojevrozporesbodom
8 rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000 a s princípmi vyjadrenými v úvode nariadenia č. 1408/71.
Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že v priebehu obdobia, na ktoré bola kontrola zameraná, žalobca
zamestnával viacerých zamestnancov, ktorí boli rovnako ako ďalší účastník vyslaní do iného členského

štátu, pričom v ich prípade žalovaná aj po skončení kontroly vyhodnotila, že sa uplatňuje slovenská
legislatíva.
15. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnosť Sociálnej poisťovne, v prípade akýchkoľvek pochybností
vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, v zmysle bodu 5, písm. d) rozhodnutia č. 181 spolupracovať
s príslušným orgánom Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia, čo však neučinila.

16. Žalovaná navyše posúdila uplatniteľnú legislatívu na ďalšieho účastníka a dňa 13.05.2008 vydala
potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve č. E 101/SK č. XXX-XXX/XXXX-E.-X/XX a dňa 09. septembra
2009 potvrdenie č. E 101/SK č. XXX-XXX/XXXX-E.-X/XX, ktorými potvrdila, že v čase vyslania ďalšieho
účastníka do iného členského štátu EÚ sa na neho naďalej vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky.
Formulár E 101 potvrdzujúci určenie slovenskej legislatívy pre zamestnanca na obdobie od 01. apríla

2008 do 31. marca 2009 a od 01. júna 2009 do 31. marca 2010 pritom nebol doposiaľ zrušený alebo
vyhlásený za neplatný, skutočnosti v ňom uvedené sú záväzné, t. j. v danom prípade sa na ďalšieho
účastníka vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia štátu, kde je podnik, ktorý ich zamestnáva,
usadený.
17. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v dôsledku jeho

neodôvodnenia v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., keďže žalovaná
poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou.
Svojepotvrdzujúcestanoviskozhrňujúcoodôvodnilaibaodkazomna výsledky kontroly,doodôvodnenia
boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce všetkých jeho zamestnancov za obdobie

takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností
vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité a
individualizujúce odôvodnenie. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych
predpisov, v ďalšej časti už však neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktoréhoštátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah
a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade mala byť uplatnená
belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.

októbra 2005, sp. zn. 4 So 226/04.
18. Napokon namietol, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci,
pretože odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia
pobočky, bez opísania skutkového stavu, čo mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení
vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Pobočka žalovanej sa v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia obmedzila iba na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého
však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo
legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z
obsahu administratívneho spisu. Napadnuté rozhodnutie žalobcu ukracuje na jeho právach, nakoľko
odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný

zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a z nej vyplývajúcich legitímnych
očakávaní adresátov právnej normy, istoty a stability v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov
verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo
na úplnú náhradu trov konania.
III. Vyjadrenie žalovanej

19. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná úvodom poskytla rozsiahly výklad mechanizmu určovania
uplatniteľnej legislatívy vychádzajúci z nariadenia č. 1408/71 a vykonávacieho nariadenia č. 574/1972.
20. Žalobca zamestnával zamestnancov s miestom výkonu činnosti aj na území iného členského
štátu Európskej únie (Belgického kráľovstva), bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V tomto období,
ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému Slovenskej republiky napriek tomu, že Sociálnu

poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101. Ten bol na základe
žiadosti žalobcu a nepravdivých informácií, ktoré uviedol v žiadosti o vystavenie formulára v čase, kedy
požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy, vystavený len 11 zamestnancom. Počas kontroly odvodu
poistného a plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že s výnimkou troch administratívnych
zamestnankýň, všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve. Žalobca ako

zamestnávateľ teda na území Slovenskej republiky nevykonával významné (podstatné) ekonomické
činnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Vystavené
formuláre E 101 budú v zmysle uvedeného vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu.
21. Európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár
E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, za splnenia

všetkých podmienok k vyslaniu, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa
čl. 17 nariadenia. Rozhodnutie č. 181 v čl. 16 síce pripúšťa retroaktívny účinok formulára E 101,
no zároveň uvádza, že by bolo vhodnejšie vydávať ho vopred. Tiež z kódexu vyplýva
možnosť výnimočného vystavenia formulára v priebehu vyslania, ako aj po jeho uplynutí, ale vždy v
primeranej lehote. Formuláre E 101 sa vystavujú v záujme správneho vykonávania vysielania, sú určené

na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami členských štátov a vysielaný pracovník a vysielajúci
podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101 na vykonanie kontroly. Vystavenie
formulára nie je formalita, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Sžso/18/2013 zo dňa 31. apríla 2014, ktorý nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov
SR za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov a je preto záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu

preskúmavanému prípadu. Nie je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodatočne sa zaoberať možnosťou
vystavenia formulára E 101 ale je povinnosťou vysielajúceho zamestnávateľa, resp. zamestnanca,
obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o vystavenie formulára E 101.
22. Napriek uvedenému, žalovaná v rámci kontroly upozornila žalobcu na porušovanie koordinačných
nariadeníaodporučilamupožiadaťministerstvooudelenievýnimkypodľačl.17nariadenia.Ministerstvo

listom zo dňa 18. marca 2014 žalobcovi oznámilo, že žiadosti o udelenie výnimky nemôže vyhovieť a
zároveň ho upozornilo na nutnosť prihlásenia dotknutých zamestnancov do poistenia v mieste výkonu
činnosti, t. j. v Belgickom kráľovstve.
23. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101 (PD
A1) na dotknutého zamestnanca za obdobie vykonávania prác na území Belgického kráľovstva od 1.

februára 2008. Formulár E 101 na dotknutého zamestnanca bol vystavený až od 1. apríla 2008 do
31. marca 2009 a od 1. júna 2009 do 31. marca 2010. Ďalší účastník pritom vykonával práce na
území Belgického kráľovstva aj v období pred 1. aprílom 2008 ale aj v období po 31. marci 2009
až do 31. mája 2009 a následne od 1. apríla 2010 až do 31. marca 2014. Na uvedené obdobiapreto bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie
tohto zamestnanca na sociálne poistenie v Slovenskej republike bolo v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie. Žalovaná dodala, že za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých

zamestnancov zamestnávateľa vyvinula maximálnu snahu o ich doriešenie v jeho prospech a poukázala
na všetky úkony, ktoré vo veci vykonala.
24. K námietke žalobcu, že prijímala odvody na sociálne poistenie, čím daný stav akceptovala, žalovaná
poukázala na skutočnosť, že pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie,
pobočke neoznámil, že do poistenia na území SR prihlásil zamestnancov vykonávajúcich činnosť na

území Belgického kráľovstva. Poistné, ktoré za dotknutých zamestnancov odvádzal, mu bude vrátené
akopoistnézaplatenébezprávnehodôvodupoprávoplatnomukončenípredmetnejveci.Žalobcadoručil
pobočke Bratislava „Žiadosť o vrátenie poistného na sociálne poistenie, vykázaného na tlačive Mesačný
výkaz poistného a príspevkov /Výkaz poistného a príspevkov, ktoré bolo zaplatené bez právneho
dôvodu,“ zo dňa 27.04.2017, ktorou žiadal o vrátenie poistného za ďalšieho účastníka, z dôvodu, že mu
v období od 1. februára 2008 nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie

v nezamestnanosti. Z uvedenej žiadosti vyplýva, že žalobca napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne
akceptoval.
25. V súvislosti s namietanou nesprávnou aplikáciou nariadenia č. 883/2004 účinného až od 01. mája
2010 žalovaná uviedla, že žalobca v tejto súvislosti citoval zo zápisu z prerušenia kontroly, zo dňa 06.
marca 2014, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu a nie je predmetom tohto konania. Nariadenie č.

883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009 a nariadenie č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, účinné od 01. mája 2010, určujú spôsob
uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov
počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako nariadenie č. 1408/71 a
vykonávacie nariadenie č. 574/1972, ktoré boli účinné do 30. apríla 2010. Bez ohľadu na to, či sa na

konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30. apríla 2010 alebo od 01.mája 2010, vždy
sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva
členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je
možnépreklenúťinštitútom„vyslania“resp.udelenímvýnimkyzostranyministerstva.Pobočkažalovanej
i žalovaná pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom, povinnom dôchodkovom a povinnom poistení v

nezamestnanosti ďalšieho účastníka konania, aplikovali nariadenie účinné do 30. apríla 2010.
26. Žalovaná uviedla, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-XX, zo dňa
07. septembra 2016, ktorým odvolací orgán prerušil konanie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, číslo: XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX, zo dňa 15. marca
2016, nie je dôkazom o tom, že pobočka Sociálnej poisťovne nezistila dostatočne skutkový stav veci tak,

ako uvádza žalobca. Prerušenie odvolacieho konania je v dispozícii orgánu druhého stupňa, ak v lehote
podľa § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. do 60 dní odo dňa začatia konania, nemôže presne a
úplne zistiť skutkový stav veci (§ 193 ods. 3), pričom Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, je
povinná dospieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci vlastným hodnotením (§ 195 ods.
1). Sociálna poisťovňa, ústredie, v rámci odvolacieho konania dospela k rovnakým právnym záverom,

ako prvostupňový orgán, a preto rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne správne.
IV. Replika žalobcu

27. Vo vzťahu k záväznosti formulárov E 101 žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že formulár nie je
formalitou a rozsudok Najvyššieho súdi Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31. apríla

2014 nepovažuje za právne záväzný s ohľadom na princíp právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Vydanie osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá
konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho
vzťahu,resp.právnejskutočnosti,keďžeajsamotnénariadenieRady(EHS)č.987/2009z16.septembra
2009, upravujúce status quo, hovorí o osvedčení len ako o formalite, o čom svedčí už aj názov čl. 19

tohto nariadenia. Žalobca mal záujem tento formálny administratívny nedostatok konvalidovať, avšak
žalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101 odmietla zaoberať, s ohľadom na jej
právny názor o charaktere formuláru E 101. Jej tvrdenia, že si nesplnil svoju povinnosť dodatočne podať
žiadosť o vystavenie formuláru E 101 sú účelové a zavádzajúce, keďže len nasledoval jej inštrukcie a
požiadal ministerstvo o udelenie výnimky.

28. Žalovaná postupovala diskriminačným spôsobom voči niektorým jeho zamestnancom, pretože
pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala ku všetkým zamestnancom rovnako. Splnenie
podmienok pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca je povinná
skúmať ešte pred vystavením formuláru E 101.29. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj pobočky poukázal na absenciu
vymedzenia presného časového obdobia, za ktoré nevzniklo dotknutému zamestnancovi povinné
nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti, obsahujú iba uvedenie dňa,

ktorý sa považuje za začiatok plynutia obdobia, za ktoré mu nevznikli povinné zákonné poistenia, vo
výrokoch avšak absentuje uvedenie dňa, ktorý sa považuje za posledný, kedy tieto poistenia nevznikli.
Nesúhlasil ani s argumentom žalovanej vo vzťahu k neudeleniu výnimky o uplatniteľnej legislatíve
podľa čl. 16 nariadenia č. 883/2004, keďže povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou
inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej

legislatívy, vyplýva z bodu 5, písm. d) rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009. Sociálna poisťovňa v rozpore s
požiadavkouurčiťuplatniteľnúlegislatívunavyslanýchzamestnancovvzájomnoudohodouobochštátov,
nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného
doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu, avšak namiesto toho si vyžiadala iba
stanovisko ministerstva, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť
odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.

30. Posudzovaným obdobím vyslania v tomto prípade je obdobie od 1. februára 2008 do 31. marca 2010.
Sociálna poisťovňa bez zohľadnenia podstatnej zmeny právnej úpravy a bez posudzovania jednotlivých
období vyslania zamestnancov jednotlivo a individuálne, závery z kontroly uplatnila paušálne na
všetkýchzamestnancovanacelékontrolovanéobdobieodroku2007do2014,tedarozhodlašablónovo,
bez nutnosti vnímania individuálneho charakteru každého jedného prípadu.

31. Žalobca zároveň namietal, že výklad kritérií vo vzťahu k „podstatným činnostiam“ zo strany žalovanej
je absolútne nekonzistentný, pretože v obdobných rozhodnutiach, napr. v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej, č. k. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23. októbra 2017 (na správnom súde
vedené pod sp. zn. 8Sa/103/2017), žalovaná ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ uvádza:
„..počet zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike musí byť minimálne 25 % z celkového počtu

zamestnancov..“, naproti tomu v napadnutom rozhodnutí ako kritérium pre výkon „podstatných činností“
žalovaná uvádza vykonávanie činnosti zamestnávateľa prostredníctvom min. 10 % zamestnancov na
území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v takmer identických prípadoch vykladá
podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti
rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou. Žalovaná sa absolútne nevysporiadala s individuálnou

situáciou žalobcu, keďže tento podniká v oblasti logistiky, čo predstavuje špecifický druh odvetvia a
väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, pričom je všeobecne známe, že títo
v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako 2 členských štátoch EÚ, nie len v rámci
územia Slovenskej republiky, a preto je potrebné pri posudzovaní naplnenia podmienok vyslania (najmä
percentuálneho zastúpenia zamestnancov na území Slovenskej republiky) zohľadniť špecifikum tohto

prípadu, čo však žalovaná nevykonala.
32. Napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 9. marca 2017 a Sociálna poisťovňa
bola povinná vrátiť žalobcovi zaplatené poistné bez právneho dôvodu v 30 - dňovej lehote od zistenia,
že došlo k prijatiu úhrad bez právneho.
V. Ďalšie konanie pred správnym súdom

33. Správny súd konštatuje, že ďalší účastník sa k žalobe, vyjadreniu žalovanej a ani k replike žalobcu
nevyjadril.
34. Žalovaná dupliku nepodala.
VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
35. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení

správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol
zriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že
správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona zároveň
uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských
súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov,

a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd
v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna
2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.
36. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná
Krajským súdu v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 6Sa/36/2017. Od 1. júna 2023 je na

konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným
výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou
s predponou BA-6Sa/36/2017.Podľa§493cpísm.a)SSP,akjepodľa§492danápríslušnosťkrajskéhosúdu,vykonávajuod1.januára
2023 správny súd ustanovený osobitným predpisom.
Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v

znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
37. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej
žalobe právnickej osoby v sociálnych veciach, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj
administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu
a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia (§ 493e v spojení s § 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba
je nedôvodná.
38. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 28. marca 2024 bez prítomností účastníkov konania.
Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a súhlasila, aby správny súd rozhodol v jej
neprítomnosti. Žalobca ani ďalší účastník svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili.
Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za
podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 61 písm. a) SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická

osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom
chráneného záujmu.
Podľa § 177 ods. 1, ods. 2 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to

oprávnený zákonom.
Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie

Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
39. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie
žalobcuakozamestnávateľaapotvrdilaprvostupňovérozhodnutie,ktorýmbolorozhodnuté,žeďalšiemu

účastníkovi nevzniklo od 1. februára 2008 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej
legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o
nevzniknutí poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu.
40. Prihliadajúc na predchádzajúcu rozhodovaciu prax kasačného súdu v obdobných veciach (napríklad

rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 23. februára 2022 sp. zn. 6Ssk/20/2021,
alebo rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/178/2015 a z 25.
novembra 2020 sp. zn. 9Sžsk/120/2019 ktorý bol uverejnený ako judikát R 47/2021) považoval správny
súd za podstatné primárne sa vysporiadať s aktívnou legitimáciou žalobcu na podanie žaloby, ktorá,
hoci nie formálne, je jednou z procesných podmienok konania. Ide pritom o takú procesnú podmienku,

nedostatok ktorej nie je možné odstrániť a procesne vyúsťuje do odmietnutia správnej žaloby podľa
ustanovenia § 98 ods. 1 písm. e) SSP ak je žaloba podaná osobou, u ktorej zjavne absentuje aktívna
legitimácia (neoprávnenosť bude zrejmá okamžite, nesporne, bez ďalšieho, resp. nutnosti meritórne
vec skúmať), prípadne do zamietnutia žaloby, ak správny súd dospeje k zisteniu, že aktívna legitimácia
žalobcovi nesvedčí vyplývajúc zo žalobných bodov resp. predloženého administratívneho spisu, t. j. až

pri skúmaní merita veci.
41. Vychádzajúc z uvedeného je správny súd povinný skúmať procesnú aktívnu legitimáciu žalobcu
počas celého konania a preto napriek skutočnosti, že žalovaná jej absenciu v rámci konania pred
správnym súdom nenamietala, bolo povinnosťou konajúceho správneho súdu sa ňou zaoberať ex offo.42. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe, tzv. „actio popularis“, ktorú by bol oprávnený
podať ktokoľvek. Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v Správnom súdnom poriadku vychádza
z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa na správny súd vo veci preskúmania

rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy môže úspešne obrátiť ten, kto tvrdí, že ako účastník
administratívneho konania bol týmto rozhodnutím resp. opatrením ukrátený na svojich právach alebo
oprávnených záujmoch, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu jednotlivca
na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené.

43. Keďže v konaní nebolo sporné, že správnu žalobu podal priamo účastník administratívneho konania
prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu, ktorému bolo napadnuté rozhodnutie doručované,
správny súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu sa nemôže jednať o zjavne neoprávnenú osobu na
podanie správnej žaloby.
44. V nadväznosti na uvedené zistenie zostalo správnemu súdu posúdiť, či žalobcovi svedčí
žalobná legitimácia vychádzajúc už zo samotného obsahu správnej žaloby, ktorá smeruje voči

označenému napadnutému rozhodnutiu žalovanej vo veci nevzniknutia povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho
účastníka konania.
45. Ako už správny súd naznačil vyššie, správna žaloba proti rozhodnutiu alebo opatreniu orgánu
verejnej správy nie je bežným prostriedkom nápravy nezákonnosti, ktorý je k dispozícii všetkým

účastníkom predchádzajúceho administratívneho konania. Úspešne môže správnu žalobu podať iba
taká fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania
bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich
právach alebo právom chránených záujmoch. Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. II. ÚS
259/2011 konštatoval, že “v zásade možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu (s ktorým sa stotožňuje

aj I. a IV. senát ústavného súdu), podľa ktorého aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná
podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou
oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka
správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom
konaní...“.

46. Správny súdny poriadok v § 199 ods. 3 v spojení s § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na
podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy fyzickej alebo právnickej osobe,
ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom
chránenýchzáujmochukrátenározhodnutímaleboopatrenímorgánuverejnejsprávy.Inýsubjekt(okrem
prípadov uvedených v § 199 ods. 3 v spojení s § 178 ods. 2 a 3 SSP) nie je aktívne legitimovaný na

podanie takej žaloby v prospech inej osoby.
47. So zreteľom na citované ustanovenia treba považovať za náležitosť správnej žaloby aj konkrétne
tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach (teda nielen na svojom záujme) ukrátený
v bezprostrednej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, pričom musí ísť o
subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej

legitimácie žalobcu. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené
podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia
v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá
právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto
podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Sžr/2/2014).
48. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. IV.ÚS 228/2011-9 zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že

žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom
konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti
ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo
tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a

podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v
správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“
49. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k
namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkýchžalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však
konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ
žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v

Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým
konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté. V danom prípade sa pritom
napadnuté rozhodnutie týka výslovne nevzniknutia povinného poistenia ďalšieho účastníka a nie priamo
odvodových povinností žalobcu. Navyše, v prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné
zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona č. 461/2003 Z. z. vrátené.

50. Žalobca teda podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych
práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca vystupujúceho v konaní pred správnym súdom ako
ďalší účastník (nie ako žalobca), vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do
Belgického kráľovstva. Z ustanovenia § 177 a § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva
povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu, pokiaľ mienil
podať správnu žalobu, ktorej by bolo možné priznať úspech. V administratívnom ani v súdnom konaní

nebolo preukázané, že by postupom orgánov verejnej správy došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv.
Samotné postavenie ako účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu
nevedie.
51. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že pre úplnú absenciu tvrdení, v čom
spočíva ukrátenie žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch napadnutým rozhodnutím

žalovanej, ktorého výrok smeruje voči osobe ďalšieho účastníka konania, je potrebné žalobu zamietnuť
ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 199 ods. 3 v spojení s § 190 SSP.
Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

Podľa § 169 SSP, ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení
sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný,
právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd
uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu
ďalších trov konania.

52. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému súd rozhodol podľa ustanovenia §
168 SSP tak, že hoci bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov
konania mu nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené
trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu
spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného

sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov
konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn.
7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP
primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Ďalšiemu
účastníkovi správny súd náhradu trov konania takisto nepriznal nakoľko mu v konaní nevznikli trovy

konania predpokladané v ustanovení § 169 SSP a náhradu trov konania nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak
počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutéhosťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si ako zástupcu
môžu vždy zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.