Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/198/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212176
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5717212176.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. X., narodenej XX. R. XXXX, Q., U.. W. XX/
XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Mejstríkom, Martin, E. B. Lukáča 2, proti žalovanej
1/ obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., Košice,
Bočná 10, IČO: 36 863 017, 2/ S. Š., narodenému XX. E. XXXX, K. O., W. Z. X, zastúpenému advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Nitra, Farská 40, 3/ Z. Š., narodenej XX. U. XXXX, K. O., W. Z. X, zastúpenej
advokátom Mgr. Martinom Lieskovským, Nitra, Farská 40, o určovacej žalobe, vedenom na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 6C/59/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27.
apríla 2022 sp. zn. 7Co/153/2021, 7Co/154/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej 1/ priznáva voči žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. februára 2020 č. k.
6C/59/2017-262 (druhým v poradí; pozn.) v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 17. augusta 2021 č. k.

6C/59/2017-469určil,žezáložnéprávozriadenéZmluvouozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiam
a mandátnou zmluvou z 15. augusta 2011 uzatvorenou medzi žalovanými 1/ až 3/, ktorého predmetom
sú nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Martin, katastrálny
odbor, pre katastrálne územie G., mesto Q., okres Q., a to byt č. XX, vo vchode XX, na X. poschodí
obytného domu na ulici U.. W., súpisného čísla XXXX, postaveného na pozemku parcely registra C- KN
evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XX (ďalej len „byt“) a podiel priestoru na spoločných

častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve vo veľkosti 6027/630256 k celku (ďalej
len „podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve“) vo vlastníctve
žalobkyne, a ktorého vklad bol povolený 16. septembra 2011 pod č. V 3067/11, vo vzťahu k žalovaným
2/ a 3/ neexistuje. Žalobcom 1/ a 2/ voči žalovaným 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.
1.1. Žalobou podanou na súde prvej inštancie 22. novembra 2017 sa pôvodný žalobca 1/ B. X.,

nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. W. XXXX, naposledy bytom U.. W. XX/XX, Q. a pôvodná žalobkyňa 2/
(teraz žalobkyňa; pozn.) domáhali voči žalovaným určenia, že zmluva o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam a mandátna zmluva z 15. augusta 2011 uzatvorená medzi žalovanou 1/ a žalovanými
2/ a 3/ je neplatná, čím by dosiahli výmaz záložného práva na LV č. XXXX pre katastrálne územie G.Á. v
časti„C“ťarchy,ktorébolozapísanénazákladevkladuzáložnéhoprávavprospechžalovanej1/nabytč.
XX,X.poschodie,podiel6027/630256naspoločnýchčastiachazariadeniachbytovéhodomusúpisného

č. XXXX, postaveného na pozemku parcely č. XXX/XX - V 3067/11, vklad zo 16. septembra 2011, Vz
1100/11, V 4220/11, Vz 1419/11. Zároveň sa domáhali náhrady trov konania. Pôvodní žalobcovia uviedli,že v roku 2011 boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu a podielovými spoluvlastníkmi na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 6027/630256 (ďalej spolu len „nehnuteľnosti“).
Kúpnou zmluvou z 26. mája 2011 malo prejsť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaných 2/ a 3/.

Následnebolbytkúpnouzmluvouz22.júla2011prevedenýdovlastníctvaB.X.,nar.XX.U.XXXX,trvale
bytomU..W.XX/XX,Q..Kprevodomvlastníckehoprávavskutočnostinikdynedošlo,pretožezmluvyboli
uzavreté podvodným spôsobom, čo konštatoval aj Okresný súd Martin v rozsudku z 20. októbra 2016,
sp. zn. 5C/305/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. decembra 2016. Obe zmluvy boli prehlásené
za absolútne neplatné a vlastnícke právo k bytu bolo potvrdené pôvodným žalobcom. Medzi žalovanou

1/ ako záložným veriteľom a žalovanými 2/ a 3/ ako záložcami bola 15. augusta 2011 uzatvorená
zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva, ktorou bolo k predmetným
nehnuteľnostiam zriadené záložné právo v prospech žalovanej 1/ ako záložného veriteľa. Podľa obsahu
záložnej zmluvy záložcovia boli považovaní za vlastníkov predmetných nehnuteľností a záložný veriteľ
prijal záložné právo na záloh. Pôvodní žalobcovia nemali žiaden prospech oproti zriadenému záložnému
právu. Neboli prijímateľmi poskytnutého úveru ani prijímateľmi kúpnej ceny. Aj po priznaní vlastníckeho

práva pôvodným žalobcom nehnuteľnosti ostali zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 1/.
Absolútnou neplatnosťou by tak mala trpieť aj záložná zmluva z 15. augusta 2011, nakoľko žalovaní
2/ a 3/ nikdy neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností a teda nemohli dať vec do zálohu, ktorej
vlastníkmi neboli. Žalovaní 2/ a 3/ disponovali právami, ktoré im nikdy nepatrili, keďže neboli vlastníkmi
predmetného bytu. Pôvodní žalobcovia pred podaním žaloby žiadali o výmaz záložného práva, avšak

bezúspešne. Preto boli nútení podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam, tvrdiac, že majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti záložných zmlúv
spočívajúci v ich neistom postavení, keď žalovaná 1/ sa pokúšala realizovať výkon záložného práva
predajom nehnuteľností, a to bytu, v ktorom pôvodní žalobcovia v čase podania žaloby bývali, a ktorý
bol zaťažený podvodným konaním osobami, ktoré sa vlastne nikdy vlastníkmi nestali. Za účelom výkonu

záložného práva bol aj nariadený termín dražby, čo bolo zvrátené vydaním neodkladného opatrenia
Okresným súdom Martin sp. zn. 5C/305/2015, ktorým zakázal záložnému veriteľovi a dražobnej
spoločnosti realizovať výkon záložného práva až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že 15. augusta 2011 bola medzi
žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalovanými 2/ a 3/ ako záložcami uzatvorená zmluva o zriadení

záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva. Predmetom zmluvy bola dohoda zmluvných
strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech záložného veriteľa na zabezpečenie
pohľadávky záložného veriteľa zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0425563538 z 15. augusta 2011 v znení
jej neskorších zmien a dodatkov, uzatvorená medzi záložným veriteľom a B. X., nar. XX. U. XXXX, bytom
U..W.XXXX/XX,Q.-G.akodlžníkom.Nazákladepredmetnejzmluvyosplátkovomúverezáložnýveriteľ

poskytol úver vo výške 36 240 eur. Záložnú zmluvu uzatvorili žalovaní 2/ a 3/ ako v tom čase evidovaní
vlastníci nehnuteľností. Okresný súd Martin v konaní sp. zn. 5C/305/2015 určil kúpnu zmluvu z 26. mája
2011, uzatvorenú medzi pôvodným žalobcom 1/ a žalobkyňou 2/ (t.č. žalobkyňou; pozn.) a žalovanými
2/ a 3/, následne kúpnu zmluvu z 22. júla 2011, uzatvorenú medzi žalovanými 2/ a 3/ a B. X., nar. XX.
U. XXXX, za neplatné. Určil, že vlastníkmi nehnuteľností sú pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ v podiele 1/1. Na

podklade uvedeného súd ustálil, že v čase vzniku právneho úkonu záložnej zmluvy existovala právna
prekážka, ktorá bránila v tom, aby sa stal právny úkon platný. V čase uzavretia záložnej zmluvy žalovaní
2/ a 3/ neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, kúpna zmluva trpela absolútnou neplatnosťou od
počiatku. Žalovaní 2/ a 3/ neboli v čase zriadenia záložného práva nositeľmi vlastníckeho práva, a teda
nemohli disponovať nehnuteľnosťou v takom rozsahu, že by platne zriadili záložné právo v prospech

žalovanej 1/.
1.3.Zohľadňujúcprincípproporcionalitysúdprvejinštanciezastalnázor,žebyvovecinebolospravodlivé
prelomiť zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ len s poukazom na
dobrú vieru nadobúdateľa. Uviedol, že na jednej strane stojí vlastnícke právo pôvodných žalobcov,
ktoré bolo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím, na strane druhej len „zabezpečovacie“ právo

žalovanej 1/, ktorej aj po určení neexistencie záložného práva zostane zachované právo domáhať sa
svojej pohľadávky voči dlžníkovi. V opačnom prípade by pôvodní žalobcovia prišli o svoje vlastnícke
právo, žalovanej 1/ by aj naďalej ostalo zachované ako zabezpečovacie právo, tak aj právo domáhať sa
zabezpečenej pohľadávky, čím by sa oproti pôvodným žalobcom ocitla vo výrazne silnejšom postavení.
Súd prvej inštancie nemal za preukázané tvrdenia o tom, že by na strane pôvodných žalobcov šlo o

šikanózny výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, že by konali úmyselne, mali z uvedených právnych
úkonov akýkoľvek prospech. V tejto súvislosti bolo bezpredmetné, že dlžníkom zo zmluvy o úvere je
ich syn, nemôžu niesť zodpovednosť za konanie svojho syna, resp. žalovaných 2/ a 3/, ktoré bolo v
rozpore s právnymi predpismi. V priebehu necelých dvoch mesiacov dvakrát došlo k zmene vlastníckehopráva, čo vyvoláva otázky špekulatívneho konania, pričom práve žalovaná 1/ ako osoba zbehlá v danej
oblasti mala za existencie týchto okolností zachovať potrebnú mieru opatrnosti. Rozhodujúcou otázkou
pre určenie, či tu právo je alebo nie je, bolo predbežne posúdiť, či zmluva o zriadení záložného práva

je platným právnym úkonom, z ktorého mohla žalovaná 1/ ako i žalovaní 2/ a 3/ nadobudnúť práva a
povinnosti.
1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ s
poukazom na ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), vo vzťahu k žalovanej 1/ aplikoval ust. § 257 CSP.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie tak pôvodných žalobcov, ako i žalovaných
1/ až 3/ rozsudkom z 27. apríla 2022 sp. zn. 7Co/153/2021, 7Co/154/2021 rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal
vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania oboznámením listín založených v súdnom spise na

pojednávaní konanom 27. apríla 2022 dospel, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k záveru, že v danom
prípade ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva
nedbanlivého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, naviac za situácie,
ak sám vlastník konal pri strate vlastníctva v zlom úmysle s cieľom zneužiť právo a v konečnom dôsledku
dosiahnuť stav, ktorý na škodu iného bude svedčiť v jeho vlastný prospech. Odvolací súd sa stotožnil

s odvolacími námietkami žalovanej 1/, dospejúc k záveru, že žalobe žalobkyne nie je možné poskytnúť
ňou požadovanú právnu ochranu, a to nielen pre absenciu naliehaného právneho záujmu v zmysle ust.
§ 137 písm. d) CSP. Žalobkyňa nepreukázala, že by naliehaný právny záujem na podaní predmetnej
žaloby vyplýval z osobitného právneho predpisu a napriek súdmi danej možnosti zosúladiť formuláciu
žalobného petitu so znením ust. § 137 písm. c) CSP a zosúladiť ňou formulovaný žalobný petit s

obsahomžaloby,tútomožnosťnevyužila,napriektomuzotrvalanapôvodnejformuláciižalobnéhopetitu,
uvedomujúc si následky vyplývajúce z ust. § 137 písm. d) CSP.
2.2. Odvolací súd zohľadnil všetky okolnosti prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
ktoré vo vzájomných súvislostiach jednoznačne naznačujú vedomosť žalobkyne o nevyhnutnosti
zriadenia záložného práva na nehnuteľnosť v súvislosti s poskytnutým úverom v prospech syna,

slúžiaceho na úhradu existujúcich dlhov. Špekulatívnosť a účelovosť konania žalobkyne podľa
odvolacieho súdu umocňuje i tá skutočnosť, že syn žalobcov nebol ani účastníkom dedičského konania
ako dedič po zomrelom pôvodnom žalobcovi 1/ a jeho pobyt zostal neobjasnený. Zámerom celej
transakcie nebolo iba dosiahnuť poskytnutie úveru a uhradiť existujúce dlhy, ale zároveň zmariť
možnosť banke, ktorá úver poskytla, uspokojiť prípadný dlh i prostredníctvom zálohu, ktorým bol úver

zabezpečený. Už výsledok konania na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5C/305/2015 jednoznačne
naznačuje zámer aktérov jednotlivých kúpnych zmlúv najskôr pre účely zriadenia záložného práva
dosiahnuť, aby záloh síce poskytli v tom čase evidenčne vedení vlastníci nehnuteľností, avšak s
plným vedomím a zámerom dovolaním sa absolútnej neplatnosti na súde založiť i neexistenciu
zriadeného záložného práva. Zo strany účastníkov jednotlivých kúpnych zmlúv samotných záložcov,

ako i syna žalobkyne išlo o jednoznačné zneužite výkonu práva, nakoľko pokiaľ i pôvodný žalobca
1/ a žalobkyňa previedli byt na žalovaných 2/ a 3/ a títo následne na ich syna, v súdnom konaní
sa žalobcovia napokon dovolali absolútnej neplatnosti jednotlivých prevodných zmlúv. Nimi uvádzaný
dôvod neplatnosti dokladá, že ich cieľom nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou
normou-predajnehnuteľnosti,aleichúmyslombolospôsobiťinémuúčastníkovi-žalovanej1/-získaním

úveru založeného nehnuteľnosťou škodu. Žaloba žalobkyne je preto v rozpore s právnym princípom,
podľa ktorého sa nikto nesmie dovolať vlastnej nepoctivosti a nemôže mať prospech z vlastného
protiprávneho konania. Práve význam tohto princípu bol opakovane potvrdený rozhodnutiami najvyšších
súdnych autorít. Jednoznačne konanie, ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva, je v rozpore
s dobrými mravmi, a preto je potrebné odoprieť mu právnu ochranu. Odvolací súd preto rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil, žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol a s poukazom na ust. § 396 ods. 1 v
súvislosti s ust. § 255 ods. 1 CSP žalovaným 1/, 2/ a 3/, ako úspešným v konaní, priznal vo vzťahu k
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ako
aj aby žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, prípadne, aby
rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil.3.1. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces
videla žalobkyňa v tom, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, lebo odvolací súd nedal odpoveď na
jej argumenty uvedené v žalobe a všetkých jej vyjadreniach, čím žalobkyni znemožnil uplatňovať jej

patriace procesné práva, ako aj jej znemožnil, aby jej bola poskytnutá právna ochrana. Odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie bez toho, aby riadnym spôsobom zdôvodnil, prečo sa odklonil od
zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“. Ďalej sa v odôvodnení odvolával
na dobrú vieru žalobkyne posúdiac jej konanie ako účelové, hoci z vykonaného dokazovania nič také
nevyplynulo. Odvolací súd bez dokazovania dospel k záveru, že konanie žalobkyne a pôvodného

žalobcu 1/ bolo špekulatívne, dedukujúc uvedené o.i. z výsledkov dedičského konania po nebohom
pôvodnom žalobcovi 1/. Odvolací súd vyslovil, že princíp mať prospech z vlastného protiprávneho
konania je v rozpore s právnym princípom opakovane potvrdeným rozhodnutiami najvyšších súdnych
autorít, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, o aké konkrétne rozhodnutia ide.
3.2. Žalobkyňa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia namietala, že
ťažiskovou argumentáciou, na základe ktorej osvedčuje oprávnenosť podanej žaloby, spočíva v

tvrdení, že uzavreté kúpne zmluvy boli posúdené ako absolútne neplatné. Ak civilný súd právoplatne
skonštatoval, že žalovaní 2/ a 3/ nikdy neboli vlastníkmi nehnuteľností, nemohli platne uzavrieť záložnú
zmluvu a byt dať do zálohu za úver poskytnutý žalovanou 1/. Takýto úkon nemôže požívať právnu
ochranu, keď žalobkyňa už raz pripravená o vlastníctvo nehnuteľností by o tieto prišla znovu na
základe dražby, ktorú sa žalovaná 1/ neustále snaží realizovať. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na

závery veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v
uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktorý potvrdil záväznosť judikatúry, ktorá v prípade
prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva
pri ďalších prevodoch na zásade, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má (nemo plus
iuris ad alium transfere potest quam ipse habet).

4. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhla dovolanie odmietnuť resp.
zamietnuť a žalobkyňu zaviazať k náhrade trov dovolacieho konania. Uviedla, že zhodnotenie
odvolacieho súdu, ako sa premietlo do dovolaním napádaného rozhodnutia, hodnoverne, vecne a
presne zachytáva skutkový stav aj presvedčivo a zrozumiteľne uvádza jeho právne posúdenie. Vo

vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia žalovaná 1/ uviedla, že žalobkyňa v
dovolaní nevymedzila dovolací dôvod zákonom predpokladaným spôsobom, najmä nevymedzila právnu
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd mal odkloniť
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako ani túto ustálenú rozhodovaciu prax dostatočne
nešpecifikovala.

5. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

6. Žalovaná 3/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne doručenom Najvyššiemu súdu Slovenskej
republikypolehotenavyjadreniekdovolaniu(§121ods.5CSPacontrariovspojenís§436ods.3druhá

veta CSP) navrhla dovolanie žalobkyne odmietnuť resp. zamietnuť a žalobkyňu zaviazať k náhrade trov
dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu - žalobkyňa, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429

ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k
záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a

slobôd.

10. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ adovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;

namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

12. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

13. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody

zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť
dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený
dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V
prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti
uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421

ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

14. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa
preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie,
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie

skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd,
ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum
skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri
procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť
vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.

opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom
dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421
ods. 1 CSP.

15. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

16. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávnyprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.
16.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
16.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
16.3. Z práva na spravodlivý súdny proces však pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
16.4. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia tiež nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo

(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v
dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej vade.

17. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) a porušenie práva na spravodlivý proces
videla v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Napadnutý rozsudok preto,

ako aj s ohľadom na tvrdené vady v dokazovaní, považovala za zmätočný.

18. Najvyšší súd už konštantne k tomuto dôvodu prípustnosti dovolania uvádza, že z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo

veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26,
5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd
vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

19. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre
prijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchtopožiadaviekjenezlučiteľnésideou
práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v.

Švajčiarsko).
19.1. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

20. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa

odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho
predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil

zistený skutkový stav.
20.1. Na druhej strane, treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06).
K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a
zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť

spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára
2020, ods. 17).

21. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd zákonu zodpovedajúcim spôsobom uviedol dôvody, na ktorých

založil svoje rozhodnutie; z odôvodnenia napadnutého rozsudku sú dostatočne zrejmé úvahy
odvolacieho súdu, na základe ktorých rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol.
Odvolací súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo nebolo možné žalobkyni poskytnúť ňou
požadovanú právnu ochranu, keď a/ v konaní nemal preukázaný naliehavý právny záujem v zmysle ust.
§ 137 písm. c) resp. d) CSP, ako aj b/ keď na podklade skutkových zistení dospel k záveru, že v danom

prípade ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva
nedbanlivého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality (pozri najmä bod
14. až 18. odôvodnenia).

22. Pokiaľ žalobkyňa odvolaciemu súdu v tejto súvislosti vytýkala, že nemal preukázaný naliehavý

právny záujem v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, resp. nemal za to, že by naliehavý právny záujem
žalobkyne v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP vyplýval z osobitného predpisu, napriek tomu, že uznesením
z 31. júla 2019 sp. zn. 7Co/111/2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 12. decembra 2018 č. k.
6C/59/2017-122 (prvý v poradí; pozn. dovolacieho súdu), ktorým súd prvej inštancie z daného dôvodu
žalobu prvotne zamietol, a súdu prvej inštancie prikázal vo veci znova konať, dovolací súd v prvom

rade uvádza, že odvolací súd neodstúpil od svojho predchádzajúceho právneho názoru vyjadreného v
zrušujúcom uznesení prvého rozsudku súdu prvej inštancie.
22.1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 12. decembra 2018 č. k. 6C/59/2017-122 (prvým v poradí; pozn.
dovolacieho súdu) žalobu zamietol. Odvolací súd uznesením z 31. júla 2019 sp. zn. 7Co/111/2019
rozsudok súdu prvej inštancie ako predčasný zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

s nasledovným odôvodnením (pozri bod 8. a 9. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu): „V predmetnej veci žalobcovia podanou žalobou sledovali dosiahnutie výmazu záložného práva
zriadeného žalovanými 2/, 3/ v prospech žalovaného 1/ na nehnuteľnostiach žalobcov na príslušnom
liste vlastníctva a preto bolo potrebné zo strany súdu vyzvať žalobcov na odstránenie vád podanejžaloby, pokiaľ formulácia žalobného petitu nezodpovedala opisu rozhodujúcich skutočností uvedených
v obsahu žaloby. Okresný súd postup v zmysle § 129 CSP nevyužil, bez ďalšieho žalobu žalobcov
zamietol, čím porušil ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako predčasný zrušil, vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby v ďalšom konaní postupoval v zmysle intencií
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.“ Z uvedeného je zrejmé, že jediným dôvodom, pre ktorý bol
prvotný rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušený, spočíval v potrebe umožniť žalobcom
postupom v zmysle § 129 CSP odstrániť nedostatok žaloby (nesúlad jej obsahu so žalobným návrhom),

pre ktorý nebolo možné v konaní pokračovať. Z obsahu súdneho spisu tiež jednoznačne vyplýva, že súd
prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súd, uznesením zo 07. októbra 2019 č. k.
6C/59/2017-198 v súlade s ust. § 129 ods. 1 a 2 CSP vyzval pôvodných žalobcov na odstránenie vád
žaloby - doplnenie resp. spresnenie žalobného návrhu tak, aby formulácia žalobného petitu zodpovedala
opisu rozhodujúcich skutočností uvedených v obsahu žaloby.
22.2. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľky

nezistil také nedostatky v postupe súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho výklad a závery boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by odôvodnenie rozhodnutia bolo zmätočné. Z obsahu
preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dovolaciemu
súdu z obsahu súdneho spisu nevyplynula žiadna aktivita pôvodných žalobcov (resp. žalobkyne; pozn.)

smerujúca k odstráneniu vytýkaného nedostatku podanej žaloby, naopak títo zotrvali na formulácii
petitu, tak ako vyplýval z podanej žaloby (porov. najmä č. l. 202 súdneho spisu, tiež zápisnice o
pojednávanínač.l.212anasl.,č.l.253anasl.súdnehospisu).Procesnýpostupodvolaciehosúdu,ktorý
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa, poučená o
následkoch vyplývajúcich z ust. § 137 písm. d) CSP, nepreukázala danosť naliehavého právneho záujmu

vyplývajúceho z osobitného predpisu, ani nezosúladila svoj žalobný návrh s obsahom žaloby a ust. § 137
písm. c) CSP, hoci bola súdom prvej inštancie vyzvaná v zmysle § 129 CSP, preto nemožno považovať
za taký, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.
22.3. Skutočnosť, že dovolateľka sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu, pretože za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa.

23. Dovolací súd považuje za potrebné na okraj poukázať, že ani dovolateľkou vytýkaný nedostatok
v procesnom postupe odvolacieho súdu spočívajúci v absencii odkazu na konkrétne rozhodnutia

najvyšších súdnych autorít v otázke zákazu prospechu z vlastného protiprávneho konania v kontexte
prejednávanej veci neobstojí, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, že
má ísť o rozhodnutia, na ktoré vo svojej odvolacej argumentácii poukazovala žalovaná 1/.

24. Vo vzťahu k dovolacej argumentácii dovolateľky, ktorou v dovolaní odvolaciemu súdu vyčítala, že

sa nestotožnil so skutkovým stavom (skutkovými zisteniami), tak ako ich z vykonaného dokazovania
vnímala samotná žalobkyňa (a to najmä vo vzťahu k otázke dobrej viery žalobkyne), dovolací súd, súc
viazanýskutkovýmstavom,takakohozistilodvolacísúd(§442CSP)poukazujenabod14.odôvodnenia
tohto rozhodnutia a dodáva, že prípadný prieskum skutkových zistení dovolacím súdom nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.

I. ÚS 6/2018). V preskúmavanej veci však dovolanie na takýchto argumentoch nespočívalo.

25. Dovolací súd tiež vo všeobecnosti uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP sa
nemal možnosť zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom, pretože prípadné

nesprávne právne posúdenie veci vadu zmätočnosti v zmysle predmetného ustanovenia nezakladá (R
24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).

26. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil, preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie

podľa § 447 písm. c) CSP.

27. Žalobkyňa v dovolaní namietala aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle §
421 ods. 1 písm. a) CSP.28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

29. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť splnené predpoklady prípustnosti
dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem
iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP.

30. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca
právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Pokiaľ by dovolací súd nebral do

úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti
dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej
úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj cieľu sledovanému ustanovením § 421
ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

31. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

31.1. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci
nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.
31.2. Okrem toho, nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 CSP, je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421
ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným

spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené
v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.

32. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej

riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej
sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd
sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
32.1. Dovolací súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikátornej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017,

6Cdo/123/2017, 7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého
prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ by mal: a/ konkretizovať právnu otázku
riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho
stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázkyodvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala
byť táto otázka správne riešená.
32.2. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ
právnu otázku nastolí.

33. V preskúmavanej veci žalobkyňa v dovolaní uviedla, že uplatňuje dovolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci, ktorý videla v nesprávnom posúdení účinkov zásady „nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet“. Podľa žalobkyne, ak bolo právoplatne súdom v civilnom
konaní skonštatované, že žalovaní 2/ a 3/ z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv nikdy neboli
vlastníkmi nehnuteľností, nemohli ani platne uzavrieť záložnú zmluvu a nehnuteľnosti dať do zálohu za
úver poskytnutý žalovanou 1/. V tejto súvislosti dovolateľka poukázala na závery rozhodnutia veľkého

senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, v ktorom
sa veľký senát obchodnoprávneho kolégia stotožnil s tou časťou judikatúry najvyššieho súdu, ktorá v
prípade prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zotrváva pri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet.

34. Podľa dovolacieho súdu otázku nastolenú dovolateľkou nemožno považovať za vymedzenú
zákonom predpokladaným spôsobom, pretože táto otázka zjavne nespĺňa charakteristické znaky
právnej otázky, výlučne na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. V danom prípade
totiž odvolací súd založil svoje rozhodnutie a/ na závere, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že

by naliehavý právny záujem na podaní žaloby vyplýval z osobitného predpisu [§ 137 písm. d) CSP]
a napriek súdmi danej možnosti zosúladiť formuláciu žalobného petitu so znením ust. § 137 písm.
c) CSP a obsahom žaloby, túto možnosť nevyužila; a súčasne po zohľadnení všetkých okolností
prejednávanej veci a výsledkov vykonaného dokazovania tiež na závere, že b/ v danom prípade ochrana
dobrej viery nadobúdateľa záložného práva môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbanlivého či

ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality.
34.1. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita
rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný
za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe
vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania

vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou
nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované,
nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. Inak povedané, ak z
dvoch alebo z viacerých kľúčových a rovnocenných dôvodov, na ktorých právne stojí napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, minimálne jeden dôvod v rámci dovolacieho prieskumu podľa § 421

ods. 1 CSP obstojí (dovolanie je tu neprípustné, alebo nie je tu dôvodné, resp. tento dôvod nie je
dovolaním napadnutý, pozn.), nemôžu obstáť ďalšie dôvody podľa § 421 ods. 1 CSP, aj keby všetky
ostatné kľúčové dôvody mali byť in concreto prípustné a opodstatnené, dôvodné (3Cdo/158/2017,
7Cdo/43/2020, 9Cdo/105/2022).

35. Dovolateľka svoju právnu otázku formulovala len vo vzťahu k otázke ochrany dobrej viery
nadobúdateľa záložného práva s poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na
iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), pričom
posúdenie tejto otázky bolo len jedným z viacerých (dvoch) dôvodov zamietnutia žaloby; tým ďalším
(a primárnym) bolo nepreukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) resp. d)

CSP, vo vzťahu ku ktorému dôvodu zamietnutia žaloby žalobkyňa žiadnu právnu otázku neformulovala.
Ak by aj dovolací súd prípadne konštatoval nesprávne právne posúdenie otázky ochrany dobrej viery
nadobúdateľa záložného práva k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka, takýto záver by sám
o sebe nemal žiaden vplyv na konštatovanie vecnej správnosti či nesprávnosti celého rozhodnutia,
nakoľko vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia by bolo možné konštatovať len vtedy, ak by bola

konštatovaná vo vzťahu k všetkým (rovnocenným) otázkam, od právneho posúdenia ktorých záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Inými slovami žalobkyňa by podaním dovolania namietajúc nesprávne
právne posúdenie mohla docieliť zmenu rozhodnutia vo svoj prospech len vtedy, ak by namietala
nesprávne právne posúdenie všetkých samostatných rozhodujúcich otázok odôvodňujúcich zamietnutiežaloby, teda v prvom rade záver odvolacieho súdu o nepreukázaní prípustnosti určovacej žaloby v
zmysle § 137 písm. c) resp. d) CSP. Zodpovedanie dovolateľkou nastolenej otázky by tak malo v tomto
prípade len akademický charakter, bez vplyvu na záver odvolacieho súdu o dôvodnosti zamietnutia

žaloby.

36. Dovolací súd preto dospel po preskúmaní dovolania k záveru, že žalobkyňou formulovaná právna
otázka nespĺňa atribút podstatnej otázky, na ktorej by rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo, a teda nie
je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Z uvedeného

je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah dovolania a
vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nemalo zákonom vyžadované
náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti
dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne
neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecne koncepcii právnej úpravy dovolania a
dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1

CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

37.Zdôvodovvyššieuvedenýchdospelnajvyššísúdkzáveru,žejenevyhnutnéajvtejtočastiodmietnuť
podané dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je

odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435.

38. Najvyšší súd na základe uvedeného, dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP a v časti, v ktorej namietala

nesprávneprávneposúdenievecipodľa§421ods.1písm.a)CSP,odmietolvzmysle§447písm.f)CSP.

39. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ dovolací súd uvádza, že aj keď výsledok obdobný zastaveniu
dovolaciehokonaniazavinilažalobkyňa,žalovaným2/a3/žiadnepreukázanétrovydovolaciehokonania

nevznikli (R 72/2018; § 436 ods. 3 veta druhá CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.