Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. február 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPv/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114230679
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1114230679.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu

JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu Advokátska kancelária JURIKA &
KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému MEDITERAN,
s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 21, 811 02 Bratislava, IČO: 35 940 018, práv. zast. Advokátska
kancelária Mišík, s.r.o., Zelinárska 4, 821 08 Bratislava, IČO: 36 862 746, o ochranu práv z ochrannej
známky a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31CbPv/5/2014-203 zo
dňa 20.8.2021 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31CbPv/5/2014-203 zo dňa

20.8.2021 v napadnutom výroku I. až III. potvrdzuje .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100,- EUR, a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, druhým výrom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, tretím výrokom
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 98 % voči žalobcovi, a štvrtým výrokom
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%.

2. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
by súd zakázal žalovanému bez súhlasu žalobcu používanie výrazu „KOGO“ v akejkoľvek súvislosti
so službami a tovarmi, pre ktoré je tento výraz zapísaný ako ochranná známka žalobcu pod číslom
204243 v registri ochranných známok, a to najmä v súvislosti s prevádzkovaním baru, reštaurácie a
kaviarne. V rovnakom znení sa domáhal aj vydania predbežného opatrenia. Zároveň žalobou žiadal,
aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,-

EUR, ako aj nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil rovnakými okolnosťami ako návrh vo veci samej,
a to skutočnosťou, že žalobca je majiteľom slovnej ochrannej známky v znení „KOGO“ zapísanej okrem
iného aj pre kategóriu tovarov a služieb 43, t.j. prevádzkovanie reštaurácie, kaviarne a baru. Žalovaný
je prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Žalovaný
neoprávnene a protizákonne zasahuje do práv žalobcu k ochrannej známke „KOGO“, nakoľko nikto bez
súhlasumajiteľaochrannejznámkyniejeoprávnenýpoužívaťtútoochrannúznámkuvobchodnomstyku
pre tovary a služby, pre ktoré je táto ochranná známka zapísaná. Ochranná známka žalobcu je zapísaná

pre prevádzkovanie reštaurácie kaviarne a baru a žalovaný na Hviezdoslavovom námestí prevádzkuje
reštauráciu s názvom „KOGO“ a tento výraz používa aj na svojej internetovej stránke, propagačných
materiáloch, jedálnom lístku, či interiéri reštaurácie. Žalovaný napriek výzve zo dňa 18.7.2014 sústavne
porušoval a zasahoval do práv žalobcu neoprávneným používaním ochrannej známky. Žalobca ďalejuviedol, že ho kontaktoval záujemca o kúpu ochrannej známky „KOGO“, ktorý mal záujem pod týmto
označením prevádzkovať gastronomické zariadenie - reštauráciu. Kúpna cena za ochrannú známku
bola stanovená na 10.000,- EUR, avšak akonáhle sa záujemca dozvedel, že pod názvom KOGO už

prevádzkuje reštauráciu žalovaný, stratil záujem o kúpu ochrannej známky, čím žalobca utrpel vážnu a
ťažko napraviteľnú majetkovú ujmu vo výške 10.000,- EUR. Okrem toho bol žalobca záujemcom o kúpu
ochrannej známky označený za nepoctivého obchodného partnera, čím utrpel závažnú nemajetkovú
ujmu.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 26.6.2018, č.k. 31CbPv/5/2014- 182
konanie vo výroku I. zastavil v časti, aby súd žalovanému zakázal bez súhlasu žalobcu používanie
výrazu „KOGO“ v akejkoľvek súvislosti so službami a tovarmi, pre ktoré je tento výraz zapísaný ako
ochranná známka žalobcu pod číslom 204243 v registri ochranných známok, a to najmä v súvislosti s
prevádzkovaním baru, reštaurácie a kaviarne, vo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanému
priznal právo na náhradu trov konania súdu vo výške 100 % voči žalobcovi. Krajský súd v Bratislave

rozhodnutím z 28.6.2019, sp. zn. 3CoPv/5/2018 rozsudok zo dňa 26.6.2018 vo výroku II. a III. zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu
žalobca v konaní jednoznačne preukázal, že v rozhodnom čase bol vlastníkom ochrannej známky a
tiež preukázal, že žalovaný vedome a úmyselne neoprávnene zasahoval do práv žalobcu k ochrannej
známke tým, že bol prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO. Žalobca súčasne preukázal, že

žalovaného vyzval na ukončenie jeho protiprávneho konania. Odvolací súd súhlasil s názorom žalobcu,
že pokiaľ žalovaný nenamietal dôkaz žalobcu o vlastníctve ochrannej známky, súd nebol oprávnený
tento dôkaz bez ďalšieho spochybniť. Preto uložil súdu prvej inštancie povinnosť v ďalšom konaní
opätovne vec prejednať s tým, že žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal, že v rozhodnom
čase bol vlastníkom ochrannej známky a žalovaný vedome zasahoval do práv žalobcu. Následne sa

bude súd prvej inštancie v tomto zmysle zaoberať nárokom žalobcu o výške primeraného finančného
zadosťučinenia, a to podľa ustálenej judikatúry.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uviedol, že pôvodný majiteľ ochrannej známky v roku
2010 previedol ochrannú známku na žalobcu, ktorý v roku 2014 požiadal o zápis prevodu do registra

s účinnosťou pre tretie osoby. Žalobca sa od 2.4.2014 stal majiteľom ochrannej známky. Rozhodnutím
Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 18.1.2016, sp. zn. POZ 1763-2003/OZ 204243/
I-1-2016 v spojení s rozhodnutím predsedu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z
24.3.2016, sp. zn. POZ 1763-2003 II/25-2016 bola na návrh žalovaného zrušená slovná ochranná
známka „KOGO“ č. 204243 majiteľa-žalobcu. Právne účinky zrušenia ochrannej známky nastali ku

dňu 31.12.2014, pričom dôvodom pre jej zrušenie bolo nepoužívanie ochrannej známky zo strany
majiteľa. Ochranná známka „KOGO“ č. 204243 bola následne z registra ochranných známok vymazaná.
Na základe prihlášky ochrannej známky žalovaného z 25.1.2016 Úrad priemyselného vlastníctva
Slovenskej republiky zapísal do registra ochranných známok slovnú ochrannú známku v znení „Kogo“,
ev. č. 243362. Známka sa vzťahuje na služby pod č. 35 a 43 kategorizovaného zoznamu (zhodne ako

pôvodná ochranná známka). Majiteľom ochrannej známky je v súčasnosti spoločnosť MEDITERAN
s.r.o., teda žalovaný. Uvedené skutočnosti neboli sporné. Spornou sa stala samotná nemajetková
ujma, ktorá podľa názoru žalovaného nebola preukázaná, ako aj jej výška. Žalovaný v súvislosti s
osobou záujemcu namietal personálne prepojenie s predchádzajúcim majiteľom ochrannej známky č.
204243, BAR Group, s.r.o., ako aj neunesenie dôkazného bremena. Samotný nárok označil žalovaný

za šikanózny a parazitujúci na povesti žalobcu. Spornou bola aj aktívna vecná legitimácia žalobcu.
Prihláška ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere a táto nemala byť podľa názoru žalovaného
nikdy ani zapísaná.

5. K aktívnej vecnej legitimácii súd poukázal na to, že až registráciou ochrannej známky získava

majiteľ ochrannej známky najvyššiu ochranu v podobe výhradného práva na jej používanie. Majiteľ
registrovanej ochrannej známky sa v takomto prípade tiež môže domáhať náhrady škody a primeraného
zadosťučineniavpeňažnejpodobe.Vtomtosmerebolopretopotrebnézdôrazniť,žežalobcabolplatným
majiteľom slovnej ochrannej známky „KOGO“ v čase od 2.4.2014 do 31.12.2014. K posúdeniu vecnej
aktívnej legitimácie má význam rozlišovať medzi účinkami prehlásenia ochrannej známky za neplatnú a

ochrannej známky, ktorá bola zapísaná platne, ale zanikla, resp. bola zrušená s účinnosťou od určitého
dňa zapísaného v registri. Účinky prehlásenia ochrannej známky za neplatnú nastávajú ex tunc, t.j.
na ochrannú známku sa hľadí, akoby nebola ani zapísaná a žiadne práva z nej ani nevznikli. Naproti
tomu majiteľ ochrannej známky, ktorá zanikla sa môže domáhať svojich práv v zmysle vyššie citovanýchustanovení za dobu, pokiaľ bola ochranná známka platne zapísaná v registri. Majiteľ ochrannej známky
svojeprávapreukazujeprávevýpisomzregistraochrannýchznámok.Zuvedenéhojezrejmé,čopotvrdil
aj krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí, že aktívna vecná legitimácia bola daná. V ďalšej časti súd prvej

inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu len uviedol, že v zmysle vysloveného právneho
záveru „žalovaný vedome a úmyselne neoprávnene zasahoval do práv žalobcu k ochrannej známke
tým, že bol prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO. Žalobca súčasne preukázal, že žalovaného
vyzval na ukončenie jeho protiprávneho konania“. Súd v tomto smere doplnil, že žalovaný minimálne od
doručenia výzvy zo dňa 18.7.2014 mal preukázateľne vedomosť o tom, že majiteľ predmetnej ochrannej

známky je žalobca.

6. Súd prvej inštancie posudzoval výšku nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie s ohľadom
na rozsah a závažnosť neoprávneného zásahu žalovaným do práv žalobcu k ochrannej známke,
ako aj s ohľadom na okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k tomuto zásahu a ktoré sprevádzali
neoprávnené používanie ochrannej známky žalovaným. Závažnosť a rozsah ujmy žalobca videl v

zmarenom plánovanom predaji ochrannej známky (prípadne poskytnutí na jej licenčné používanie), keď
mal byť v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného do práv k ochrannej známke považovaný za
nepoctivého obchodného partnera. V tomto smere súd upozornil, že žalobca bol majiteľom od 2.4.2014
do 31.12.2014, preto sa doba, po ktorú trval neoprávnený zásah do práv k ochrannej známke posudzuje
vo vzťahu k majiteľovi ochrannej známky, ktorý si uplatňuje primerané zadosťučinenie v danom čase

(neposudzuje sa spätne aj k predchádzajúcemu majiteľovi). Súd v danom kontexte upozorňuje aj na
odôvodnenie rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva SR zo dňa 18.1.2016, č. POZ 1763-2003/
OZ 204243/I-1-2016, v zmysle ktorého „tak pôvodný, ako aj súčasný majiteľ dlhšiu dobu vedeli o
používaní napadnutej ochrannej známke (žalovaným), avšak strpeli toto konanie od roku 2006 až do
roku 2014, nebolo pritom preukázané, že by v tomto období podnikli akékoľvek kroky na obranu svojich

legitímnych práv, ani kroky vedúce k používaniu napadnutej ochrannej známky v súvislosti so službami,
pre ktoré je zapísaná. Efektivitu vynaloženého úsilia majiteľa a primeranosť jeho krokov pri postupe
voči neoprávnenému užívaniu napadnutej ochrannej známky tretím subjektom nemožno vzhľadom na
všetky okolnosti považovať za dostatočné a v krokoch majiteľa nie je viditeľný aktívny prístup k začatiu
a realizácii používania napadnutej ochrannej známky ani k obrane jeho práv“. V tomto ohľade sa súd

stotožnil s uvedeným názorom, že samotný žalobca podnikol prvé kroky na obranu ochrannej známky
až po 2.4.2014, kedy bol po nadobudnutí práv z ochrannej známky zapísaný do registra ochranných
známok ako jej majiteľ. Od roku 2010, kedy došlo k prevodu predmetnej ochrannej známky, bol žalobca
absolútne pasívnym vo vzťahu k jej používaniu a ochrane, zatiaľ čo žalovaný preukázateľne zveľaďoval
povesť značky „KOGO“ (medzi stranami nebola uvedená skutočnosť sporná) a zapríčinil sa o jej

všeobecnú známosť na trhu reštauračných služieb. Súd dal za pravdu žalovanému, ktorý tvrdil, že bol
jediným subjektom, ktorý svojím úsilím, podnikateľskou činnosťou, kvalitou poskytovaných služieb, ako
aj marketingovou činnosťou zabezpečil v oblasti gastronomických služieb značke „KOGO“ v Slovenskej
republike dobrú povesť a všeobecnú známosť, a preto ak existovali tretie subjekty, ktoré boli ochotné
zaplatiť za kúpu predmetnej ochrannej známky kúpnu cenu vyššiu ako sú obstarávacie náklady na jej

registráciu, bolo to výlučne v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného a nie žalobcu“. Uvedené
tvrdenie nebolo ani zo strany žalobcu nijako rozporované. Súd preto dospel k rovnakému záveru, že
bez činnosti žalovaného by žalobca nikdy nedokázal získať majetkový prospech v podobe ním tvrdenej
kúpnej ceny, keďže spojenie KOGO by nepredstavovalo žiadnu oceniteľnú asociáciu, za ktorú by bol
racionálne konajúci podnikateľ ochotný zaplatiť 10.000,- EUR. Uvedená skutočnosť mala podstatný

vplyv pri úvahe súdu v rámci posudzovania výšky primeraného zadosťučinenia, keďže súd zohľadnil aj
tieto špecifické a individuálne okolnosti daného prípadu. V danej veci však podstatným aspektom bola
skutočnosť, že k užívaniu ochrannej známky žalovaným došlo k získaniu samotnej hodnoty predmetnej
ochrannej známky, zatiaľ čo žalobca sa o nadobudnutie, udržanie hodnoty ochrannej známky nezaslúžil.
Tu netreba opomínať fakt, že zákon o ochranných známkach majiteľovi priznáva nielen právo používať

ochrannú známku, ale ukladá mu aj povinnosť používať ju (§ 28 ods. 1 zákona o ochranných známkach).
Žalovaný upozornil, že v zmysle účtovnej závierky za rok 2014 je zrejmé, že žalobca dosiahol záporný
hospodársky výsledok vo výške -283.943,- EUR, čo v rámci posudzovania kritérií pre určenie primeranej
výšky má tiež vplyv, tak ako to uviedol Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 48/2001, ktorý vychádzal z
rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k vykázanému zisku v roku, v ktorom došlo

k realizácii nekalosúťažného konania. K tomuto tvrdeniu žalovaného však súd uviedol, že predmetný
odkaz sa týkal judikatúry primeraného zadosťučinenia vo veciach nekalosúťažného konania, ktorá
predstavuje náhradu ujmy v hospodárskej súťaži, čo sa odlišuje od nároku na náhradu primeraného
zadosťučinenia v prípade ochrannej známky.7. Súd prvej inštancie k záveru odvolacieho súdu, že „pokiaľ žalovaný nenamietal dôkaz žalobcu o
vlastníctve ochrannej známky, súd nebol oprávnený tento dôkaz bez ďalšieho spochybniť“ uviedol,

že hodnotenie dôkazov je vecou súdu a nie rozporovania tvrdení strán konania. V tomto smere súd
poukázal, že žalovaný v priebehu celého súdneho konania rozporoval skutkové okolnosti tvrdenia
žalobcu ohľadom „údajného záujemcu“ o kúpu ochrannej známky (napr. ide o tvrdenia žalovaného vo
vyjadrení k žalobe, keď upozornil, že „samotný Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
v rozhodnutí konštatoval, že predložená komunikácia medzi žalobcom a konateľom spoločnosti

HRAMESA,ktorýbolajkonateľomspoločnostipôvodnéhomajiteľaochrannejznámky,vyznievaúčelovo,
keďže ide síce o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ bezpochyby vedel o existencii napadnutej
ochrannej známky). Priamo z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/11/2015 zo dňa
16.2.2015, vydanom v tomto konaní vyplýva, že tvrdenie žalobcu o existencii záujemcu o kúpu ochrannej
známky nebolo nijako osvedčené“; ako aj v duplike, keď uviedol, že navyše, tvrdenie žalobcu o údajnom
kontaktovaní prípadného záujemcu o kúpu ochrannej známky „KOGO“ za cenu 10.000,- EUR považuje

žalovaný za v tomto konaní ničím neosvedčené, nepreukázané a pre toto konanie irelevantné, keďže
nedosahujeanilenúrovneoznačeniaosobyzáujemcu,nietoeštespôsobuurčeniakúpnejcenyapod.Je
zrejmé, že ktorýkoľvek podnikateľský subjekt môže podobných formálnych ponúk na kúpu vygenerovať
veľké množstvo bez ich reálneho opodstatnenia a akejkoľvek dôvodnosti. Absenciu osvedčenia tejto
skutočnosti v tomto konaní konštatoval aj Krajský súd v Bratislave v uznesení zo 16.2.2015. Nárok

na primerané zadosťučinenie je celkom zjavne fiktívny, keďže ochranná známka pôvodne patriaca
žalobcovi bola zrušená pre jej nepoužívanie, čo vylučuje nielenže vznik akejkoľvek škody, ale priamo
aj akejkoľvek nemajetkovej ujmy. Samotný úrad v rozhodnutí z 18.1.2016 o zrušení ochrannej známky
konštatoval, že „k emailovej komunikácii (ktorou žalobca preukazuje svoj nárok - pozn. právneho
zástupcu žalovaného) možno uviesť, že ako vyplynulo z obsahu spisu aj z verejne dostupných registrov

p. O. X., t.j. konateľ spoločnosti HRAMESA, bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej
známky, preto predložená komunikácia ohľadne kúpy napadnutej ochrannej známky treťou osobou
vyznieva účelovo, keďže síce ide o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ bezpochyby vedel o existencii
napadnutej ochrannej známky.“ Žalovaný okrem tohto nemal možnosť sa s tvrdenou komunikáciou
nijako oboznámiť“). Z uvedeného preto vyplýva, že v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov je

súd nielen oprávnený, ale aj povinný hodnotiť vykonaný dôkaz (v danom prípade čestné vyhlásenie) v
kontexte ostatných listinných dôkazov (výpisy z OR, ktoré preukazujú personálne prepojenie osoby pána
X. ako aj sídlo jednotlivých firiem), v nadväznosti na skutkové tvrdenia žalovaného (vyššie popísané).
Preto súd vyhodnotením dôkazov, a to čestného prehlásenia pána X. v kontexte ostatných listinných
dôkazovatvrdenížalovanéhovrámciposudzovaniaokolností,ktorémajúvplyvpreurčenieprimeraného

zadosťučinenia, dospel k záveru, že predmetný dôkaz, resp. jeho obsah je účelový a tendenčný, a preto
súd skutočnostiam obsiahnutým v tomto čestnom vyhlásení neuveril. Osoba konateľa pána X., ktorý
podpísal predmetné čestné prehlásenie, bol zároveň aj spoločníkom a konateľom predchádzajúceho
majiteľa ochrannej známky BAR Group, s.r.o., ktorý mal vedomosť už od počiatku o užívaní predmetnej
ochrannejznámkyžalovaným.Vtomtosmeresapretojavísúduzavádzajúcetvrdenieuvedenévžalobe,

že „kúpna cena za ochrannú známku bola stanovená na 10.000,- EUR, avšak akonáhle sa záujemca
dozvedel, že pod názvom „KOGO“ už prevádzkuje reštauráciu žalovaný, stratil záujem o kúpu ochrannej
známky, čím žalobca utrpel nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- EUR, keď bol označený za nepoctivého
obchodného partnera“. Žalovaný navyše po vrátení veci odvolacím súdom výslovne tvrdil neunesenie
dôkazného bremena žalobcom.

8. Záverom súd prvej inštancie konštatoval, že nedospel k takým zisteniam, ktoré by odôvodňovali
priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 10.000,- EUR, tak ako požadoval žalobca, keďže
okolnosti, za akých došlo k porušeniu ochrannej známky, sú jednoznačne v prospech žalovaného.
Výška náhrady v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť preskúmaná, pričom

predmetná výška finančného zadosťučinenia je určená podľa závažnosti zásahu do práv žalobcu.
Základom pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy bol určený aj s ohľadom na dobu, po ktorú bol žalobca
majiteľom ochrannej známky. Zhrnutím teda súd uviedol, že v rámci posúdenia výšky primeraného
zadosťučinenia, ktoré bolo určené voľnou úvahou súdu (keďže neexistuje exaktný postup výpočtu, či
určenia výšky primeraného zadosťučinenia), dospel súd k záveru, s ohľadom na dĺžku neoprávneného

užívania ochrannej známky žalovaným v období 9 mesiacov, avšak v dôsledku minimálnej intenzity
tohto narušenia, keďže žalobca ako formálny majiteľ ochrannej známky sa nezapríčinil o nadobudnutie
akejkoľvek hodnoty ochrannej známky „KOGO, ale naopak bol to práve žalovaný, kto ochrannú známku
jednak pred zapísaním žalobcu do registra ochranných známok ÚPV zveľadil, ale aj v priebehu tohtoobdobia (kedy bol žalobca majiteľom ochrannej známky), a to napriek vedomosti o porušovaní práv
žalobcu (výzva žalobcu zo 18.7.2014), že postačujúcim je priznanie primeraného zadosťučinenia v
minimálnej výške, tvoriacim 1 % požadovaného primeraného zadosťučinenia žalobcom. Okolnosti, za

ktorýchmalodôjsťkujmespôsobenejžalobcovi,keďnedošlokplánovanémupredajuochrannejznámky,
súd nemal preukázané, keďže žalobca nemohol byť označený za nepoctivého obchodného partnera od
osoby, ktorej museli byť skutkové okolnosti daného prípadu (ako vyplýva z vykonaného dokazovania)
dobre známe. Navyše, tak ako súd vo vyššie uvedenom rozbore zdôraznil, bol to práve žalovaný, ktorý
ochrannú známku jej užívaním v danom segmente (reštauračné služby) zhodnotil a preslávil, zatiaľ čo

cieľom žalobcu bolo z dobre vybudovanej ochrannej známky a povesti označenia „KOGO“ žalovaným
ťažiť finančný prospech bez akejkoľvek snahy o pričinenie zveľadenia hodnoty ochrannej známky. S
ohľadom na vyššie uvedené kritéria a okolnosti daného prípadu je primerané zadosťučinenie vo výške
100,- EUR dostatočným, keďže výška tohto primeraného zadosťučinenia zohľadňuje zápis žalobcu ako
majiteľa ochrannej známky do registra ochranných známok na obdobie 9 mesiacov, kým z registra
ochranných známok nebol žalobca ako majiteľ ochrannej známky vymazaný (s účinkami ex tunc k

31.12.2014).

9. Proti I. až III. výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods.
1 písm. h) a f) C.s.p.. V odvolaní uviedol, že prvostupňový súd napriek citácii ustanovenia § 8a ods.
3 zákona o ochranných známkach, v bode 39 napádaného rozsudku v priamom rozpore s citovaným

zákonným ustanovením nesprávne určil dĺžku neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným
len na „obdobie 9 mesiacov“, teda len po dobu trvania samotnej registrácie ochrannej známky žalobcu.
Záver prvostupňového súdu o „minimálnej intenzite narušenia práva žalobcu z ochrannej známky“ nemá
žiaden základ vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak prvostupňový súd sám v bode 42. napádaného
rozsudku potvrdil skutočnosť o užívaní ochrannej známky žalobcu žalovaným, a to v celom rozsahu práv

vlastníka ochrannej známky. Prvostupňový súd tak preukázaný a nesporný maximálne možný, a teda
absolútny zásah do práv žalobcu ako vlastníka ochrannej známky vyhodnotil z neznámych dôvodov
ako zásah „minimálnej intenzity“. Žalobca v tejto súvislosti opakovane poukazuje na skutočnosť zrejmú
z verejných registrov, že ochranná známka „KOGO“ bola právnym predchodcom žalobcu registrovaná
na UPV pod č. 204243 už dňa 10.11.2003, pričom žalovaný ako subjekt práv a povinností v tom čase

ani neexistoval, nakoľko podľa ORSR vznikol až dňa 10.6.2005. S touto podstatnou skutočnosťou
sa však súd v rámci svojich úvah vôbec nezaoberal. Rozporuplnosť záveru prvostupňového súdu o
„zhodnoteníapreslávení“ochrannejznámkyžalobcujejnezákonnýmprisvojenímaužívanímžalovaným
je v priamom logickom rozpore aj s deklarovaným hospodárskym výsledkom žalovaného za rok 2014,
v ktorom podľa účtovnej závierky mal žalovaný dosiahnuť hospodársku stratu -283.934,- EUR. Pri

tak zásadnom ekonomickom prepade žalovaného, je záver súdu o zhodnotení a preslávení ochrannej
známky žalovaným, zjavne pochybný, nepodložený a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalobca
ďalej poukázal na to, že súd podľa záverov uvedených v bode 44. navyše posudzoval čestné vyhlásenie
pána X., aj v kontexte neaktuálneho a listinným dôkazom žalobcu následne popretého tvrdenia
žalovanéhouvedenéhovjehoduplikezodňa7.2.2017.Vzhľadomnavyššieuvedenéžiada,abyodvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie ako nezákonný v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové konanie.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa s obsahom rozsudku v celom rozsahu
stotožňuje.Tentopovažujezavecne,akoajpoprávnejstránkesprávny.Žalovanýpoukazujeskutočnosť,

že za špekulatívne, šikanózne a zneužívajúce konanie možno označiť také nakladanie žalobcu s
ochrannou známkou, ktorú žalobca ani jeho právny predchodca nikdy nijako nepoužíval, nevykonával
kroky na jej právnu ochranu, kedy sa žalobca prezentujúc snahu osoby personálne a majetkovo
prepojenej s predchádzajúcim majiteľom ochrannej známky, ktorý po celú dobu rovnako nijako ochrannú
známku nevyužíval a nezveľaďoval jej povedomie, domáha od žalovaného značnej odplaty titulom

nepreukázanej nemajetkovej ujmy, a to v situácii, kedy jedine žalovaný používa ochrannú známku so
súhlasomautorajejkonceptuajedinežalovanýsvojoudlhodobýmpodnikanímarozsiahlymiinvestíciami
zabezpečil vynikajúcu povesť ochrannej známky a akúkoľvek hodnotu jej označenia. Rozhodujúcu časť
bodu 41. odôvodnenia žalobca opomína, pričom poukazuje výlučne na dĺžku neoprávneného užívania
ochrannej známky a tiež na intenzitu narušenia práva žalobcu z ochrannej známky, ktorú prvostupňový

súd správne posúdil ako minimálnu. V tejto súvislosti argumentácia žalobcu, že záver súdu o minimálnej
intenzite nemá žiaden základ vo vykonanom dokazovaní neobstojí, nakoľko, ako správne uvádza
prvostupňovýsúd,pokiaľmajiteľznámkytútovôbecnepoužíva,strácasazákladnýprvokhodnotytakejto
známky, tzn. aj intenzita potenciálneho zásahu do práv majiteľa známky musí byť minimálna. Je tohonázoru, že samotná skutočnosť, že došlo zo strany žalovaného k užívaniu ochrannej známky žalobcu
nezakladá automaticky dôvodnosť požadovanej výšky primeraného zadosťučinenia v sume 10.000,-
EUR, resp. táto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukazuje vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy na

strane žalobcu.

11. Žalobca na vyjadrenie žalovaného uviedol, že ako majiteľ ochrannej známky, bol po dobu jej
vlastníctva (bez ohľadu na jeho predmet podnikania) v zmysle čl. 20 Ústavy SR oprávnený zo svojím
majetkom nakladať, a to používaním ochrannej známky v zmysle ust. § 9 ods. 4 (v znení platnom

do 13.1.2019) v spojení s § 20 zák. 506/2009 Z.z., alebo jej predajom v zmysle § 17 zák. 506/2009
Z.z. Do uvedeného práva žalobcu od momentu registrácie žalobcu ako vlastníka ochrannej známky
hrubo a vedome zasahoval žalovaný tým, že si túto ochrannú známku prisvojil a tak úplne znemožnil
akékoľvek jej užívanie, resp. jej hospodárske využitie žalobcovi ako oprávnenému vlastníkovi. Žalovaný
vo vyjadrení poukázal na časť odôvodnenia v bode 42. Uvedený nesprávny právny názor súdu popiera
v danom čase existujúcu zákonnú možnosť používania ochrannej známky treťou osobou so súhlasom

majiteľaformounájmu(licenčnejzmluvy),čobolovzmysleust.§9ods.4zák.506/2009Z.z.považované
za používanie majiteľom. Súd prvej inštancie súčasne tvrdením o neexistencii očakávania možného
výnosu na strane žalobcu, potvrdil nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, keď odignoroval čestné
vyhlásenietretejosoby-záujemcuouzavretielicenčnejzmluvykochrannejznámkezafinančnúodmenu
dohodnutú so žalobcom. Uvedená skutočnosť práve naopak preukazovala, že žalobca v rozhodnom

čase mal oprávnené očakávanie konkrétneho peňažného výnosu z používania ochrannej známky,
ktoré mu svojim nesporne protiprávnym konaním zmaril práve žalovaný. V tejto súvislosti opakovane
poukazuje na nelogickosť dôvodov spochybnenia predmetného čestného vyhlásenia ako listinného
dôkazu zo strany súdu. Z odôvodnenia rozsudku však nie je vôbec zrejmé, ako táto skutočnosť má
spochybňovať existenciu reálneho záujmu záujemcu o odplatné získanie práva k ochrannej známke,

nezaťaženého dlhodobým protiprávnym konaním žalovaného.

12. K vyjadreniu žalobcu žalovaný konštatoval, že argumentácia žalobcu v rozsahu údajnej vzniknutej
majetkovej ujmy, je pre toto konanie absolútne irelevantná, keďže žalobca sa v konaní náhrady
majetkovej ujmy nedomáhal. Zároveň nemožno spájať a domáhať sa nároku z titulu primeraného

zadosťučinenia v peniazoch s nárokom na náhradu majetkovej ujmy. Zdôraznil, že súd prvej inštancie
sa vyhodnoteniu predmetného dôkazu (čestného vyhlásenia) v napádanom rozsudku dôkladne venoval
a dospel k záveru, že predmetný dôkaz je účelový a tendenčný, a to s ohľadom a v kontexte ostatných
vykonaných dôkazov v rámci konania, a preto súd skutočnostiam obsiahnutým v tomto listinnom
dôkaze neuveril. Súd prvej inštancie posudzoval výšku nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie

predovšetkým s ohľadom na rozsah a závažnosť neoprávneného zásahu žalovaným do práv žalobcu
k ochrannej známke, ako aj s ohľadom na okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k tomuto zásahu a ktoré
sprevádzali neoprávnené používanie ochrannej známky žalovaným, pričom tieto závery vyčerpávajúco
a presvedčivo odôvodnil v bode 42. odôvodnenia.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v súdnom spise sa nenachádza žiaden z ostatných
dôkazov, ktorý by akokoľvek spochybnil čestné vyhlásenie a jeho obsah. Podotkol, že ani samotný
žalobca nemusel vykonávať činnosti, pre ktoré bola ochranná známka registrovaná na to, aby utrpel
ujmu v dôsledku neoprávneného konania žalovaného. Majetková ujma, ktorú utrpel žalobca v dôsledku
zmareného obchodu, bola len jednou z okolností, na ktoré bol súd povinný prihliadať pri určení výšky

primeraného zadosťučinenia. Hoci mal súd za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv
žalobcu pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia, v priamom rozpore s preukázaným zistením
vychádzal zo spochybňovania samotného právneho postavenia žalobcu, a tým aj spochybňovania
zákonného nároku žalobcu na zaplatenie primeraného zadosťučinenia.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 6.2.2024. Po oboznámení sa
s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného, dospel

odvolací súd k záveru, že odvolanie proti napadnutým výrokom nie je dôvodné.

15. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.16. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku I. až III. rozsudku ako aj celého obsahu spisového
materiáluaodvolaniažalobcudospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilvpotrebnomrozsahuskutkový

stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne
posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú
správnosť napadnutých výrokov a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku a v celom rozsahu na
ne poukazuje. V prejednávanom spore bola sporná nemajetková ujma v sume 10.000,- EUR ako nárok
na primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práv žalobcu k ochrannej známke, ktorá podľa
žalovaného nebola preukázaná, ako aj jej výška.

18. V predmetnej veci súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým
zisteniam, keď dospel k záveru, že žalobca ani jeho právny predchodca ochrannú známku „KOGO“
nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, kedy sa žalobca prezentujúc snahu osoby
personálne a majetkovo prepojenej s predchádzajúcim majiteľom ochrannej známky, ktorý po celú dobu

rovnako nijako ochrannú známku nevyužíval a nezveľaďoval jej povedomie, domáhal od žalovaného
značnej odplaty titulom nepreukázanej nemajetkovej ujmy, a to v situácii, kedy jedine žalovaný
používa ochrannú známku so súhlasom autora jej konceptu a jedine žalovaný svojou dlhodobým
podnikaním a rozsiahlymi investíciami zabezpečil vynikajúcu povesť ochrannej známky a akúkoľvek
hodnotu jej označenia. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že s

ohľadom na dĺžku neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným v období 9 mesiacov, avšak
v dôsledku minimálnej intenzity tohto narušenia, keďže žalobca ako formálny majiteľ ochrannej známky
sa nepričinil o nadobudnutie akejkoľvek hodnoty ochrannej známky „KOGO“, tak postačujúcim je
priznanie primeraného zadosťučinenia v minimálnej výške, tvoriacim 1 % požadovaného primeraného
zadosťučinenia, teda suma 100,- EUR. Odvolací súd pri posúdení odvolacích námietok žalobcu

ohľadom nesprávneho určenia dĺžky neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným len na
obdobie 9 mesiacov, pričom ochranná známka bola právnym predchodcom žalobcu registrovaná už
dňa 10.11.2003 (a žalovaný vznikol až dňa 10.6.2005) uvádza, že uvedená skutočnosť nie je spôsobilá
spochybniť výšku priznaného primeraného zadosťučinenia, keďže súd prvej inštancie dostatočne
vysvetlil s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, že právny predchodca žalobcu ochrannú

známku nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, a teda sa v rozhodnom čase nepričinil o
nadobudnutie hodnoty ochrannej známky. Odvolací súd konštatuje, že ak teda majiteľ ochrannej známky
túto vôbec nepoužíva, stráca sa základný prvok hodnoty tejto známky a ako aj správne uviedol žalovaný,
intenzita potencionálneho zásadu do práv majiteľa známky musí byť minimálna a poukazuje na zákon o
ochranných známkach, ktorý priznáva majiteľovi nielen právo používať ochrannú známku, ale zároveň

mu ukladá aj povinnosť ju používať.

19. Žalobca vo svojom odvolaní kladie dôraz na čestné vyhlásenie, podľa ktorého bolo jednoznačne
preukázané, že na strane žalobcu vznikla nielen nemajetková ujma, ale aj majetková ujma. Uvedená
argumentácia žalobcu je podľa odvolacieho súdu irelevantná, nakoľko súd prvej inštancie v bode

44. odôvodnenia rozsudku správne upozornil na to, že predložená komunikácia medzi žalobcom a
konateľom spoločnosti HRAMESA, ktorý bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej
známky vyznieva účelovo, keďže ide síce o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ p. Karol X.
bezpochyby vedel o existencii napadnutej ochrannej známky, keďže bol aj konateľom spoločnosti
pôvodného majiteľa ochrannej známky. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca v konaní náhrady

majetkovej ujmy nedomáhal ale žiadal priznať nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- EUR.

20. K napadnutému výroku II. ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol odvolací súd uvádza,
že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dostatočne jasne uviedol, aký rozsah žalobcom uplatneného
nároku mu v zamietavom výroku II. nepriznal, odvolací súd sa s uvedenými zisteniami stotožnil.

21. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného,ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára
1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. až III.
ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody
uvádzané žalobcom.

23. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a

§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).