Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722201767
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722201767.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D.,
E. XXXXX/XXX, právne zastúpená JUDr. Vladimírom Milasom, advokátom, Masarykova 13, 080 01
Prešov, IČO: 37 944 851, proti žalovanému: B. F. G. H., D. X, XXX XX I., A.: XX XXX XXX, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad

č. k. 20Cpr/10/2022-244 zo 06.12.2022 (po postúpení vec vedená Okresným súdom Prešov pod sp. zn.
17Cpr/7/2023) takto

r o z h o d o l :

I. Odmieta odvolanie voči napadnutému výroku II. rozsudku.

II. Zrušuje rozsudok v napadnutom výroku I. a súvisiacom výroku III. a v rozsahu zrušenia vec vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) hore označeným rozsudkom (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit:
„I. Určuje, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola žalovaným žalobkyni daná dňa 26.1.2022 je
neplatná a pracovný pomer naďalej trvá.
II. Nárok na náhradu mzdy s príslušenstvom súd vylučuje na samostatné konanie.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorej výške
rozhodne súd samostatným uznesením.“

2. Rozhodol tak v konaní vedenom o žalobe doručenej 20.06.2022, ktorou sa žalobkyňa domáhala
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru s prísl. danej jej žalovaným.

3. Prípad právne posúdil podľa čl. 2, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1 až 3, § 63 ods. 1 písm. a) a b), § 63 ods. 2,
§ 74, § 77, § 79 ods. 1, § 237 ods. 1 až 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. Z vykonaných dôkazov skutkovo ustálil, že žalobkyňa bola u žalovaného, respektíve u jeho

právneho predchodcu (J. H. D. F. D.) zamestnaná od 01.01.2000 vo funkcii radca, a neskôr vo funkcii
odborný radca, s tým že od 01.01.2019 bola v zmysle ustanovení nariadenia vlády SR č. 341/2004
Z. z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme a
o ich zmenách a dopĺňaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 341/2004
Z. z.“) zaradená na miesto označené XX.XX.XX, čo predstavuje spoločné pracovné činnosti (01),
ôsmu platovú triedu (08) s náplňou práce komplexné zabezpečovanie prác na úseku rozpočtovania

a financovania (04). Na identickej pracovnej pozícii ako žalobkyňa pracovalo v čase doručenia
výpovede sedem zamestnancov, z ktorých u dvoch z nich bol pracovný pomer skončený v danomobdobí. Vychádzal zo zistenia, že dňa 26.01.2022 bol žalovaným so žalobkyňou ako zamestnankyňou
uskutočnený pohovor, v súvislosti so skončením pracovného pomeru v zmysle § 59 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce a súčasne jej na ňom bola v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce

doručená výpoveď z dôvodu zrušenia jej zamestnaneckého miesta. Zo záznamu z tohto pohovoru
vyplýva, že žalobkyňa na ňom bola informovaná o organizačnej zmene vyplývajúcej z písomného
rozhodnutia ministra vnútra SR vydaného formou organizačného opatrenia ministra vnútra SR č.
15/2021 z 24.11.2021 o znížení stavu zamestnancov (ďalej len „organizačné opatrenie“), podľa ktorej
došlo s účinnosťou od 01.02.2022 k organizačným a systematizačným zmenám zloženia a počtu

zamestnaneckých miest na K. D. D. B. F. G. H. a konkrétne k zrušeniu zamestnaneckého miesta odborný
radca, platová trieda 08, činnosť uvedená v nariadení vlády SR č. 341/2004 Z. z. pod č. 01.08.04,
oddelenie finančné K. D. D. B. F. G. H., s miestom výkonu práce D., na ktorom žalobkyňa vykonávala
prácu. Na označenom stretnutí dňa 26.01.2022 bola žalobkyňa tiež žalovaným informovaná o tom, že
žalovaný ako zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pretože nemá k dispozícii
žiadne voľné vhodné zamestnanecké miesto, ktoré by jej ako zamestnancovi mohol ponúknuť a to

ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, oboznámil ju
s možnosťou skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce, možnosť
ktorú žalobkyňa neprijala. Zo stanoviska odborového zväzu polície v SR k zrušeniu pracovného
miesta z 15.05.2022 považoval za zistené, že výpoveď žalobkyni bola so zástupcom zamestnancov
v zákonom stanovenej lehote predom prerokovaná. Nadväzne vychádzal zo zistenia, že výpoveď z

pracovného pomeru doručená žalobkyni dňa 26.01.2022 bola žalovaným v podstatnom odôvodnená
nasledovne: «Písomným rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky formou organizačného
opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 15/2021 z 24.11.2021 o znížení stavu zamestnancov
(ďalej len ,,rozhodnutie ministra“) došlo s účinnosťou od 01.02.2022 k organizačným a systemizačným
zmenám zloženia a počtu zamestnaneckých miest na K. D. D. B. F. G. H.. Na základe týchto skutočností

sa s účinnosťou od 01.02.2022 zrušuje zamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, platová trieda
08, na oddelení finančnom K. D. D. B. F. G. H., miesto výkonu práce D., v dôsledku organizačnej zmeny,
na ktorom vykonávate prácu.
Výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je zrušenie zamestnaneckého miesta
vo funkcii odborný radca, platová trieda 08, na oddelení finančnom K. D. D. B. F. G. H., v dôsledku

organizačnej zmeny, na ktorom vykonávate prácu, z dôvodu, že sa zamestnanec stal nadbytočným
zamestnancom vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa formou organizačného opatrenia
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 15/2021 z 24. novembra 2021 s účinnosťou od 1. februára 2022
o znížení stavu zamestnancov. Dôsledkom organizačnej zmeny uvedeného zamestnaneckého miesta
je zrušenie zamestnaneckého miesta zamestnanca na základe rozhodnutia ministra (§ 63 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce). Pri osobnom pohovore, týkajúcom sa ponuky voľných zamestnaneckých miest na
K. D. D. B. F. G. H., zamestnávateľ nemal v čase dania výpovede žiadne voľné vhodné zamestnanecké
miesto, ktoré by Vám mohol ponúknuť a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce. Zamestnávateľ nemá pre Vás ani inú vhodnú prácu v dohodnutom mieste
výkonu práce, ktorú by ste mohli vykonávať po predchádzajúcej príprave (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce).

Keďže k dohode o skončení pracovného pomeru z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce nedošlo, je zamestnávateľ nútený skončiť Váš pracovný pomer výpoveďou, a to podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce, teda z dôvodu zrušenia zamestnaneckého miesta v dôsledku organizačnej
zmeny na základe rozhodnutia ministra a z dôvodu, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca vhodné
voľné zamestnanecké miesto a zamestnanec sa so zamestnávateľom nedohodol inak.

Vaša výpovedná doba podľa § 62 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce a čl. 3 ods. 20 písm. b) Kolektívnej
zmluvy pre zamestnancov odmeňovaných podľa zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov na rok 2022 je tri mesiace, začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca,
nasledujúceho po doručení tejto výpovede.»

5. Právne súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že predpokladom výpovede z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického
vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo iných organizačných zmenách prijme zamestnávateľ
alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, ďalej že podľa tohto rozhodnutia sa zamestnanec stane pre

zamestnávateľa nadbytočným, a že tu existuje príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a
prijatými organizačnými zmenami. V tejto súvislosti konštatoval, že zamestnávateľ nie je v rozhodnutí, s
ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí zákonom obmedzený a ak pracovnú činnosť rovnakého
druhu vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným rozhodujezamestnávateľ výlučne sám a súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. Pre posúdenie
platnosti výpovede tiež považoval za podstatné splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce a povinnosti prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov.

Obidve tieto podmienky vyhodnotil v danom prípade za splnené, nakoľko dokazovaním bolo preukázané
prerokovanie výpovede žalobkyne so zástupcom zamestnancov dňa 26.01.2022 a súčasne zo strany
žalobkyne nebolo v priebehu celého konania namietané, že by žalovaný v čase dania výpovede mal
k dispozícii nejaké voľné zamestnanecké miesto, ktoré by jej mohol ponúknuť a to ani na kratší
pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Nadväzne konštatoval, že pri

uplatnení výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce musí byť vo výpovedi
bližšie skutkovo vymedzené kedy a za akých okolností sa stal zamestnanec nadbytočným, a tieto
dôvody konkretizovať tak, aby bolo jednoznačné k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo a na
základe akého písomného rozhodnutia a posúdiť, či v súvislosti s touto organizačnou zmenou sa stal
zamestnanec (žalobkyňa) nadbytočným, pričom táto nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so
zmenami úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami alebo

musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktorým sa má zvýšiť efektivita práce. V
opačnom prípade môže dôjsť k pochybnosti k akej organizačnej zmene došlo u žalovaného, čo môže
spôsobiť neurčitosť posudzovanej výpovede z pracovného pomeru a tým neplatnosť výpovede. Dôvod
výpovede musí byť uvedený tak, aby bolo zrejmé aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú zamestnávateľa k
tomu,žerozväzujepracovnýpomer,abynevznikalipochybnostiotomčochcelprejaviť,t.j.ktorýzákonný

dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude
možné dodatočne meniť. Na základe toho súd prvej inštancie v súdenom prípade uzavrel, že žalovaný
vo výpovedi nedostatočne (neurčito) vymedzil prečo sa žalobkyňa stala nadbytočnou pre systematizáciu
pracovných miest, pretože tu chýba príčinná súvislosť medzi takto vymedzeným výpovedným dôvodom
a nadbytočnosťou práve z pohľadu výberu zamestnanca, s ktorým pracovný pomer končí. V tomto

smere poukázal na žalovaným predložený materiál, ktorého textová aj tabuľková časť nie je podľa
názoru súdu prvej inštancie zrozumiteľná, a aj keď sa jedná o interný materiál žalovaného je treba za
týchto okolností považovať skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka
práce za nedostatočné pre absenciu popisu skutkových okolností preukazujúcich nezameniteľnosť
príčinnejsúvislostiuvedenéhovýpovednéhodôvodusprijatouorganizačnouzmenou,čomázanásledok

nesplnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný dôvod
zrušeniapracovnéhomiestazrozumiteľneuviedolažvduplikekreplikežalobkyne(nietedavnapadnutej
výpovedi z pracovného pomeru), v ktorej uviedol, že pracovné miesto žalobkyne „...bolo zrušené na
základe organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 15/2021 zo dňa 24.11.2021 ...
podnetom na vydanie tohto organizačného opatrenia bola realizácia 10%-ného zníženia počtu miest

civilných zamestnancov vyplývajúceho z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 649 zo dňa 14.10.2020
k návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2021 až 2023, ktorým bol rozpočtovej kapitole Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky na rok 2021 schválený znížený limit počtu civilných zamestnancov o 10%,
čo znamenalo celkové zníženie v kapitole Ministerstva vnútra Slovenskej republike o 1 298 miest.“ Na
základe toho zaujal súd prvej inštancie záver, že výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi žalobkyne mal

byť žalovaným jasne konkretizovaný, pričom v ňom mali byť uvedené konkrétne okolnosti, pre ktoré sa
žalobkyňa stala nadbytočnou, nielen odkaz na schválené organizačné a systemizačné zmeny zloženia a
počtu zamestnaneckých miest. Vzhľadom na záver, že súd prvej inštancie vyhodnotil danú výpoveď ako
neurčitú a nejasnú a z tohto dôvodu neplatnú, podanej žalobe vyhovel tak, že napadnutým rozsudkom
vyslovil neplatnosť výpovede zo dňa 26.01.2022 a ďalšie trvanie pracovného pomeru za súčasného

vylúčenia nároku na náhradu mzdy s príslušenstvom na samostatné konanie. Vychádzajúc zo záveru o
plnom úspechu žalobkyne v konaní súčasne považoval za dôvodný aj nárok žalobkyne voči žalovanému
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Voči napadnutému rozsudku podal z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 písm. f) a h) CSP

v celom rozsahu odvolanie žalovaný, žiadajúc rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
zamietnuť. Namietal pritom, že základným predpokladom platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce je prijatie organizačnej zmeny, v dôsledku ktorej dôjde k zrušeniu zamestnaneckého
miesta, pričom týmto rozhodnutím bolo organizačné opatrenie na základe, ktorého došlo s účinnosťou
od 01.02.2022 k zníženiu počtu zamestnancov odmeňovaných podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o

odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zamestnancov odmeňovaných podľa Zákonníka
práce, ktoré bolo prijaté za účelom zabezpečenia realizácie uznesenia Vlády SR č. 649/2020 zo
14.10.2020 k návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2021 až 2023, ktorým Vláda SR schválila naroky 2021 pre rozpočtovú kapitolu Ministerstva vnútra SR limit počtu zamestnancov, miezd, platov,
služobných príjmov a ostatných osobných vyrovnaní a výdavkov štátneho rozpočtu v pôsobnosti
služobného úradu. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nesúhlasil so záverom súdu prvej

inštancie, že žalobca nebol s obsahom organizačného opatrenia oboznámený, k čomu poukázal
na záznam z pohovoru z 26.01.2022 a na skutočnosť, že oboznámené opatrenie ministra vnútra
SR jasne preukázalo zámer znížiť počet zamestnancov. Súčasne argumentoval, že nedodržanie
formy rozhodnutia o organizačnej zmene toto rozhodnutie nepostihuje neplatnosťou, preto akákoľvek
argumentácia týkajúca sa jeho obsahovej stránky je bez právneho významu keďže sa jedná o interný

dokument zamestnávateľa nemajúci povahu právneho úkonu. Argumentoval, že aj keď predmetné
rozhodnutie nie je potrebné vyhlasovať alebo oznamovať dotknutému zamestnancovi, ktorý sa v
dôsledkujehoprijatiastávanadbytočným,žalobkyňabolasrozhodnutímministravnútraSRazákonnými
podmienkami vyplývajúcimi z tejto organizačnej zmeny oboznámená. Dôvod výpovede žalovaný označil
za jasný, určitý a zrozumiteľný a opísaný skutok za nezameniteľný s inými skutkami, s tým že jeho
konkretizáciou bolo zabezpečené vylúčenie pochybností ohľadne dôvodu, z akého bol pracovný pomer

so žalobkyňou skončený, ako aj že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním
skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Pretože v súdenom prípade bolo preukázané splnenie
všetkých obligatórnych predpokladov použitia výpovedného dôvodu zo strany žalovaného v zmysle § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a to preukázanie organizačnej zmeny, nadbytočnosti žalobkyne ako aj
príčinnej súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne, mal za to, že napadnuté

rozhodnutie nie je vecne správne a v odvolacom konaní je ho potrebné zmeniť.

7. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo 6.2.2023 vyjadrila žalobkyňa, stotožniac sa pritom so záverom
súdu prvej inštancie ustáleným v napadnutom rozsudku. Poukázala v ňom na to, že v záujme ochrany
práv zamestnanca pred svojvoľným prepúšťaním a diskrimináciou v zamestnaní sa zamestnanec

z obsahu písomnej výpovede musí vedieť dozvedieť pre aký konkrétny, so zákonom súladný a
nezameniteľnývýpovednýdôvodsastalnadbytočný,t.j.čijenadbytočnýmavýpoveďdostávazdôvodu,
že došlo k zmene úloh u jeho zamestnávateľa, alebo k zmene jeho technického vybavenia, alebo
z dôvodu, že zamestnávateľ rozhodol o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce, alebo o iných organizačných zmenách. V súdenom prípade podľa žalobkyne vo výpovedi chýba

konkretizácia dôvodu jej nadbytočnosti, a vo výpovedi uvedená informácia jej nedáva ako individuálne
prepustenému zamestnancovi odpoveď na otázku, čo je príčinou organizačnej zmeny, t. j. či ním je
zmena technického vybavenia zamestnávateľa, zmena jeho úloh alebo zníženie stavu zamestnancov s
cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. V kontexte okolnosti prípadu prízvukovala, že daná výpoveď bola
intenzívnym zásahom do jej práv ako zamestnankyne, ktorá je živiteľkou rodiny, ako aj že rozhodnutie o

znížení stavu zamestnancov musí byť konkrétne a nemôže mať nezákonnú podobu stĺpčeka v tabuľke
s označením „Počty“ a značkou v riadku „-1“. Vo vzťahu k obsahu odvolania žalovaného namietala
skutočnosť, že by bola oboznámená s organizačným opatrením, ako aj s rozhodnutím o organizačnej
zmene, keďže počas pohovoru dňa 26.01.2022 jej bol v skutočnosti prečítaný len predložený záznam z
tohto pohovoru a až po viacerých žiadostiach a urgenciách jej bolo toto opatrenie elektronický zaslané.

Okrem toho poukázala na to, že tabuľka „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“, ktorá má tvoriť
prílohu organizačného opatrenia jej bola doručená vo verzii, podľa ktorej bol tento súbor vytvorený
22.09.2021 a dátum jeho úpravy je z 11.02.2022, z čoho vyplýva, že bol upravený aj po dátume pohovoru
a doručenia výpovede žalobkyni.

8. V odvolacej replike z 20.3.2023 k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaný nad rámec argumentácie
uvedenej vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1MCdo 2/2008 z 28.7.2008, podľa ktorého skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie je
potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle
je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle

ustáliť prečo bola zamestnancovi daná výpoveď, čo nezodpovedá okolnostiam súdeného prípadu.
Konanie zamestnávateľa je potrebné posudzovať v úplnosti a logickej súvislosti, pričom v danom
prípade opatrenie ministra vnútra SR jasne preukázalo zámer znížiť počet zamestnancov, v dôsledku
čoho došlo k nadbytočnosti žalobkyne, táto bola objektívna, absolútna a nespochybniteľná, čím podľa
názoružalovanéhodošlokvylúčeniuakýchkoľvekpochybnostíohľadomplatnostiskončeniapracovného

pomeru žalobkyne.

9. Žalobkyňa v odvolacej duplike z 11.9.2023 nad rámec skôr uvádzaného doplnila, že 2 týždne pred
jej prepustením po dátume vydania organizačného opatrenia bol do pracovného pomeru u toho istéhozamestnávateľa prijatý namiesto zosnulého kolegu nový zamestnanec mimo organizácie, napriek čomu
žalobkyňu prepustili aj keď toto miesto bolo pre ňu veľmi vhodné a žalobkyňa predtým so zosnulým
kolegom spolupracovala. Poukázala tiež na skutočnosť, že na ďalšie miesto na tom istom oddelení

(po jednej dôchodkyni), ktoré sa stalo v lete 2022 voľné bol prijatý nový pracovník, hoci išlo o miesto
rovnocenné s miestom žalobkyne.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že okrem napadnutého výroku II. rozsudku,
voči ktorému nie je odvolanie prípustné je dôvodné napadnutý výrok I. a súvisiaci výrok III. rozsudku
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Pokiaľ ide o žalovaným napádaný výrok II. rozsudku, odvolací súd konštatuje, že tento výrok nie je
rozhodnutím vo veci samej a má povahu uznesenia (má procesný charakter), aj keď v danom prípade
bol súčasťou napadnutého rozsudku, ktorým sa výrokom I. rozhodlo vo veci samej. Odvolací súd tiež
konštatuje, že výpočet opravných prostriedkov upravených v štvrtej časti CSP je uzavretý taxatívnym
výpočtom, ktorý nemožno analogicky rozširovať. Zároveň platí, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie

je prípustné odvolanie len, ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP). V ust. § 357 CSP sú vymenované
uznesenia voči, ktorým je prípustné odvolanie, avšak medzi takéto uznesenia nepatrí rozhodnutie
o vylúčení veci na samostatné konanie alebo rozhodnutie o spojení vecí (§ 166 CSP). Vzhľadom na to,
že v danom prípade odvolanie smerovalo aj proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné
(výrok II. napadnutého rozsudku), toto rozhodnutie nemohol odvolací súd preskúmavať a ani v tejto

časti o odvolaní meritórne rozhodnúť. Preto bolo odvolanie žalobcu v tejto časti postupom podľa § 386
písm. c) CSP odmietnuté tak, ako to vyplýva z výroku I. tohto uznesenia.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha súdneho prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v

kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci,
teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne
predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri napr. Ústavný súd

SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie
jeprocesnýpostupzaloženýnavykonávaníjednotlivýchdôkaznýchprostriedkovsúdomaichnáslednom

zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd
stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje
aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré
objektívnezodpovedástavuvecijejednouznajdôležitejšíchčinnostívrámcisporovéhokonania,pretože
je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný

však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je
predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn.
4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa §
220ods.2CSP.Voľnéhodnoteniedôkazovsúdompritomneznamenáľubovôľuhodnotenia.Súdhodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne

súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.15. Za skutkové zistenia nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej
inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

17. Z obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že dôvodom vyslovenia neplatnosti
výpovede žalobkyne z pracovného pomeru je jej neurčitosť spočívajúca v nedostatočnej skutkovej
konkretizácii dôvodu výpovede, keď podľa súdu prvej inštancie v nej nebolo dostatočným spôsobom
vymedzené, prečo sa žalobkyňa stala nadbytočnou z dôvodu systematizácie pracovných miest, resp.
v čom spočíva príčina súvislosť medzi takto vymedzeným výpovedným dôvodom a nadbytočnosťou

z pohľadu výberu žalobkyne ako zamestnankyne, s ktorou žalovaný pracovný pomer skončil. Podľa
súdu prvej inštancie vo výpovedi absentuje popis skutkových okolností preukazujúcich nezameniteľnosť
príčinnej súvislosti uvedeného výpovedného dôvodu s prijatou organizačnou zmenou, ako jednej z
hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede.

18. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane

nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

19. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde
o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa

§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm. f),
iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v

mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

20. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.21. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“),
neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom.

22. Odvolací súd v zásade súhlasí s právnymi východiskami súdu prvej inštancie konštatovanými
v odseku 29. napadnutého rozsudku, že predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa
ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického
vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ

alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že sa podľa tohto rozhodnutia zamestnanec stal pre
zamestnávateľa nadbytočným, a že je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a
prijatými organizačnými zmenami. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/145/2000 (ZSP 51/2001) odvolací súd k vyššie uvedenému dopĺňa, že prvou podmienkou
použiteľnosti výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je zamestnancova
nadbytočnosť, druhou, že táto nadbytočnosť zamestnanca je dôsledkom zmeny úloh zamestnávateľa,

zmeny jej technického vybavenia alebo iných organizačných zmien a treťou, že medzi nadbytočnosťou
zamestnanca a organizačnými zmenami existuje príčinná súvislosť, pričom všetky tri podmienky musia
byť splnené v čase dania výpovede zamestnancovi.

23. Súd prvej inštancie tiež v odseku 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku vo všeobecnosti správne

konštatuje, že o nadbytočnosť zamestnanca ide, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom
rozsahu a že uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením
celkového počtu zamestnancov, a súčasne, že v prípade zrušenia pracovného miesta (funkcie) alebo
určitého počtu pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom (podobnom)

pracovnom mieste – funkcii je potrebné rešpektovať výlučné právo zamestnávateľa rozhodovať o výbere
zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhodnutie ktoré súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať,
s výnimkou diskriminačného postupu zamestnávateľa pri takomto výbere (viď judikatúra Súdneho dvora
EÚ C-13/94, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/33/2008 z 29.1.2009 - R 26/2009, R 28/2009).
Rovnako je možné súhlasiť aj s názorom súdu prvej inštancie rozvedeným v odseku 39. odôvodnenia

napadnutého rozsudku, že pre platnosť výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, druhá veta, sa
vyžaduje, aby zamestnávateľ výpovedný dôvod určitým spôsobom skutkovo konkretizoval, t. j. uviedol
skutočnosti, v ktorých vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu a to tak, aby nebola možná
dodatočná zmena výpovedného dôvodu. K týmto východiskám odvolací súd dopĺňa, že výpovedný
dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný skutkovým vymedzením, z ktorého

súdvychádza,pričomskutočnosť,akodôvodvovýpovediprávnekvalifikovalzamestnávateľ,niejesama
osobe rozhodujúca. Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby
nedochádzalo k dodatočnej zmene dôvodu má význam aj preto, že nedostatok určitosti výpovede ako
jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať, že nenastane zamýšľaný právny účinok
(skončenie pracovného pomeru) a súd výpoveď posúdi ako neplatnú (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37

ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tu je treba mať na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len
k objasneniu obsahu, teda zisteniu toho, čo bolo prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle nemožno
preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú
síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil. Pri výklade prejavu vôle nie je významným (podstatným)
to, či je alebo nie je daná existencia skutočností, ktoré by inak prípadne mohli zakladať dôvod pre

výpoveď z pracovného pomeru, ale samotný obsah prejavenej vôle žalovaného (porovnaj rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/17/2018 a sp. zn. 1Cdo/124/2010, ako aj rozhodnutie sp. zn.
5Cdo/207/2019, ktoré na tieto rozhodnutia odkazuje). Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo
výpovedi nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu
uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený

výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené okolnosti, ktoré ako celok možno subsumovať pod
niektorú zo skutkových podstát ustanovenia § 63 ods. 1 Zákonníka práce (Zákonník práce, 3. vydanie,
2022, s. 690 - 701: C. I., L. M.).

24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k názoru, že inak správne konštatované

právne východiská dopadajúce na prípad skončenia pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu
vymedzeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce boli v individuálnych okolnostiach prípadu
žalobkyne súdom prvej inštancie nesprávne aplikované a z dokazovaním zistených skutočností
nebol súdom prvej inštancie vo veci vyvodený správny právny záver. Z obsahu výpovede žalobkynez pracovného pomeru, ktorá bola žalobou napadnutá totiž podľa odvolacieho súdu vyplýva dostatok
vzájomne nerozporných skutkových okolností súhrne tvoriacich skutok, ktorý ako celok možno
subsumovať iba pod skutkovú podstatu vo výpovedi uvádzaného výpovedného dôvodu (§ 63 ods. 1

písm. b/ Zákonníka práce). Vo výpovedi je totiž nezameniteľne špecifikované písomné rozhodnutie
zamestnávateľa v zmysle označeného ustanovenia (organizačné opatrenie z 24.11.2021), dátum jeho
účinnosti (od 1.2.2022) ako aj skutočnosť, že ním dochádza k organizačným a systematizačným
zmenám zloženia a počtu zamestnaneckým miest, zníženiu stavu zamestnancov a k zrušeniu
zamestnaneckého miesta žalobkyne. Nadväzne na to výpoveď obsahuje špecifikáciu zrušeného

pracovného miesta žalobkyne, na ktoré vyššie uvedené rozhodnutie zamestnávateľa dopadá (t. j. že
ide o miesto vo funkcii odborný radca, platová trieda 08, na oddelení finančnom K. D. D. B. F. G. H.),
informáciu, že ide o dôsledok organizačnej zmeny, ako aj informáciu, že z tohto dôvodu sa žalobkyňa
pre zamestnávateľa stala nadbytočným zamestnancom. Žalobou napádaná výpoveď tiež konštatuje, že
v čase dania výpovede žalobkyni žalovaný nemal voľné žiadne vhodné zamestnanecké miesto, ktoré by
mohol žalobkyni ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto

výkonu práce, resp. ktoré by mohla vykonávať po predchádzajúcej príprave.

25. Vyššie rozvedený obsah výpovede danej žalobkyni z pracovného pomeru odvolací súd hodnotí ako
dostatočne konkretizovaný, keďže obsahuje skutočnosti, ktorými dochádza k naplneniu označeného
výpovedného dôvodu, bez reálnej možnosti jeho dodatočnej zmeny. Žalovaný v tomto smere s odkazom

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/2/2008 dôvodne namieta, že
skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov),
lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len
vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď.
Aj keď sa odvolací súd nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že akúkoľvek argumentáciu

týkajúcu sa obsahovej stránky rozhodnutia o organizačnej zmene (organizačného opatrenia) je nutné
považovať za bez právneho významu, nepovažuje za správny ani skutkový záver súdu prvej inštancie,
že textová a tabuľková časť organizačného opatrenia je nezrozumiteľná, keď z nej možno logicky
vyvodiť, že ňou dochádza k organizačnej zmene na jednotlivých útvaroch Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky medzi ktoré patrí aj K. D. D., a to spôsobom vyplývajúcim zo zmien v pripojenej tabuľke

zloženia a počtov, ktorej úplný obsah žalovaný v konaní doložil. Skutočnosť, že výpoveď neobsahuje
formuláciu cieľa organizačného opatrenia slovami uvedenými v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.
j. zabezpečenie efektívnosti práce znížením počtu zamestnancov nie je s ohľadom na ostatné okolnosti
prípadu pre záver o neplatnosti napadnutej výpovede postačujúca. Dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie
posúdil napadnutú výpoveď žalobkyne za neplatnú tak vo svetle vyššie uvedeného, ako aj odvolacích

námietok žalovaného bez ďalšieho neobstojí.

26. Napriek vyššie opísanému nesprávnemu právnemu záveru súdu prvej inštancie, ktorý viedol
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a tým aj k nesprávnemu rozhodnutiu však odvolací súd
v kontexte námietok žalobkyne k odvolaniu žalovaného zistil, že súd prvej inštancie nevenoval

dostatočnú pozornosť tvrdeniam žalobkyne o prijatí iných osôb do pracovného pomeru v dohodnutom
mieste výkonu práce v období od prijatia organizačného opatrenia do dňa dania výpovede z pracovného
pomeru žalobkyni a o šikanóznom, resp. diskriminačnom postupe voči nej, o čom pred súdom prvej
inštancie žalobkyňa vypovedala na pojednávaní konanom 17.10.2022, resp. čo vyplýva z príloh
jej žaloby (žiadosti o prešetrenie správnosti postupu zamestnávateľa). Odvolací súd prízvukuje, že

zmyslom pravidiel uvedených v § 63 ods. 2 Zákonníka práce je uprednostniť zachovanie existujúceho
pracovnoprávneho vzťahu aj tým, že výpoveď z neho možno realizovať až v prípade, keď zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce a súčasne zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho
vhodnú prácu v mieste výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

27. V tomto kontexte nie je podstatné, že žalobkyňa na preukázanie týchto svojich tvrdení nenavrhla
dôkazy, nakoľko v individuálnych pracovnoprávnych sporoch zásada kontradiktórnosti ustupuje zásade
ochrany slabšej sporovej strany a súd môže aj bez návrhu vykonať dôkazy, ktoré zamestnanec
nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 319 CSP). V dôsledku informačného deficitu,

ktorý je pri slabšej sporovej strane spravidla prítomný, musí dôkaznú povinnosť tejto sporovej strany
v zásade suplovať súd. Odvolací súd však pripomína, že uvedený vyšetrovací princíp nemožno vykladať
tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť
žaloby slabšej strany (resp. jej obrany, pokiaľ by bola v postavení žalovaného subjektu) a rozhodnúť v jejprospech, alebo aby slabšia strana v spore vo svojej dôkaznej povinnosti celkom rezignovala a vedenie
všetkého dokazovania vo svoj prospech ponechala na súd (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/91/2022 z 31. októbra 2023).

28. Odvolací súd k tomu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/42/2010 z 9.6.2010, v zmysle ktorého aj výpoveď ako každý iný právny úkon, môže byť neplatný
nielen pre rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie, ale aj pre rozpor s dobrými mravmi. Rozporom
so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale aj rozpor

s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Z princípu subsidiarity vyplýva,
že tam kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné v plnej
miere použiť Občiansky zákonník (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce). Tak tomu je v prípade neplatnosti
pracovnoprávnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti Zákonník práce (§ 17 a
nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle
Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Rozpor s
dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho
poriadku.Ajkeďoorganizačnýchzmenách,akoajovýberezamestnanca,ktorýjenadbytočnýrozhoduje
zamestnávateľ sám, súd je povinný dôsledne skúmať a posudzovať všetky skutkové okolnosti, ktoré
skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Pri hodnotení týchto okolností súd

prihliada aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi (R 28/2009, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2008 ).

29. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie konštatoval nesplnenie podmienok platnej výpovede

podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nezisťoval a nezaoberal sa úvahami, či z hľadiska
takto uplatneného výpovedného dôvodu zodpovedá právny úkon (výpoveď) so zreteľom na okolnosti
prípadu dobrým mravom. Zistenie skutočných dôvodov výpovede danej práve žalobkyni však môže viesť
k zisteniu relevantných skutočností pre posúdenie, či tento jednostranný pracovnoprávny úkon je (nie
je) v rozpore s dobrými mravmi.

30. V okolnostiach súdeného prípadu teda nebol súdom prvej inštancie dostatočne a v úplnosti
vyhodnotený skutkový stav vyplývajúci z vykonaných dôkazov, resp. ktorý mohol byť zistený
z dokazovania, ktoré bolo opodstatnené doplniť spôsobom predpokladaným na vec dopadajúcim
ustanovením CSP (§ 319 CSP). Zisteným skutkovým stavom je pritom odvolací súd bez jeho doplnenia

alebo zopakovania v odvolacom konaní viazaný. Odvolací súd rovnako uzatvára, že vo veci realizované
právne posúdenie na podklade neúplne (nedostatočne) zisteného, resp. vyhodnoteného skutkového
stavu opomína zohľadnenie skutočností relevantných pre posúdenie prípadu a preto sa javí minimálne
ako predčasné.

31. Nakoľko súd prvej inštancie neposudzoval platnosť výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce aj z hľadiska, či takýto pracovnoprávny úkon je, alebo nie je v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 39 OZ v spojení s čl. 2 vetou druhou a § 13 ods. 3 Zákonníka práce), keď
vychádzal z iného právneho názoru, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Odvolateľ preto vo veci oprávnene namieta naplnenie predovšetkým odvolacieho dôvodu podľa § 365

ods. 1 písm. h) CSP. Vo svetle vyššie opísaného preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, iba napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP vo výroku I. a súvisiacom
výroku III. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 CSP.

32. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude v prvom rade identifikovať žalobkyňou tvrdené

okolnosti, ktoré mohli viesť k rozporu napadnutej výpovede s dobrými mravmi a na ich preukázanie
v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, prípadne aj za použitia § 319 CSP, z ktorého vyplýva aj
povinnosť zamestnávateľa poskytnúť na tento účel súčinnosť, za predpokladu, že to od neho možno
spravodlivo žiadať. Otázku platnosti napadnutej výpovede je potrebné posúdiť nielen podľa zákonných
podmienok ustanovených v druhej časti Zákonníka práce, ale aj podľa všeobecných ustanovení

Zákonníka práce (§ 1 až § 40) ako aj základných zásad, na ktorých sú pracovnoprávne vzťahy založené
(čl. 1 až čl. 11), a aplikujúc princíp subsidiarity aj podľa ustanovení OZ (§37, § 39), pokiaľ v určitých
aspektoch konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba. Je potrebné mať napamäti, že aj výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s
dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce).

33. Skutkový stav zistený vo veci a jeho vyhodnotenie je potrebné v novom rozhodnutí o merite veci
primerane opísať, tak aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preskúmateľné a jeho odôvodnenie
zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP. Pritom je potrebné prihliadnuť na to, že
procesné povinnosti a procesná zodpovednosť strán tvrdiť skutkové okolnosti a navrhovať dôkazy je
doplnená oprávnením súdu požadovať ďalšie vysvetlenie (§ 150 ods. 2 CSP), čo súdu umožňuje s

využitím postupu podľa § 181 ods. 4 CSP viesť konanie materiálne. Na riadne zistený a vyhodnotený
skutkový stav je následne potrebné aplikovať správnu právnu normu, tak aby bol naplnený princíp
právnejistoty,t.j.abybolsporrozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnych
autorít.Krelevantnejargumentáciižalobkyneajžalovaného,produkovanejužvkonanípredsúdomprvej
inštancie je zároveň potrebné poskytnúť dostatočnú a logicky nerozpornú právnu odpoveď. Až potom,
akobudekonanievnaznačenomsmeredoplnené,môžesúdprvejinštancievoveciopätovnerozhodnúť.

V novom rozhodnutí rozhodne znovu aj o trovách celého konania (§ 396 ods. 3 CSP).

34. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).