Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121525877
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6121525877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: R
Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie
8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.
B. XXX/X, XXX XX C. D. E., právne zastúpenej spoločnosťou JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092, o zaplatenie
sumy 18.122,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

45Csp/4/2022-178 zo dňa 04.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom
žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej (poznámka odvolacieho súdu: pôvodne žalovanej v rade 1/)
domáhal zaplatenia sumy 18.122,50 eur s príslušenstvom, zamietol (výrok I. napadnutého rozsudku)
a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II. napadnutého rozsudku).

1.1 Poukázal na to, že Okresný súd Banská Bystrica vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn.
27Up/1723/2021 zo dňa 09.11.2021, ktorým žalovanej 1/ (aktuálne žalovanej) a žalovanému 2/ uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.122,50 eur spolu s úrokom vo výške 7.664,22 eur, úrokom
z omeškania vo výške 13,62 eur, úrokom z omeškania vo výške 986,89 eur, úrokom z omeškania vo

výške 5% ročne zo sumy 18.038,50 eur od 14.04.2021 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Uviedol,
že žalovaná 1/ (aktuálne žalovaná) podala proti platobnému rozkazu odpor s tým, že platobný rozkaz
Okresného súdu Banská Bystrica nadobudol právoplatnosť iba proti žalovanému 2/ E. F., a to dňa
31.11.2021. Konštatoval, že podaním odporu zo strany žalovanej došlo k zrušeniu platobného rozkazu
vo vzťahu k nej.

1.2 Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako vzťah spotrebiteľský

založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keď ustálil, že žalobca ako veriteľ v danom prípade pri
uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná zmluvu
uzatvárala ako spotrebiteľ, nakoľko sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy
nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Dospel k záveru, že žalobcanepreukázal a žalovaná nezospornila existenciu zmluvného vzťahu medzi nimi, ktorý vznikol na základe
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka zo dňa 04.10.2018, na základe ktorého poskytol právny
predchodca žalobcu (G. H., I.) žalovanej (ako dlžník okrem žalovanej je uvedený aj E. F.) úver vo výške

20.000,-eur (účelový úver na refinancovanie). Konštatoval, že žalovanej (dlžníkom) bol poskytnutý úver
pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 10,50 % s mesačnými splátkami vo výške 334,30 eur, s dátumom
prvej splátky 20.11.2018, splátkami splatnými v 20. deň v mesiaci a konečnou splatnosťou úveru
k 20.10.2026, pričom celková čiastka úveru, ktorú musel dlžník zaplatiť, predstavovala sumu 32.092,15
eur. Upriamil pozornosť na bod 4.9 zmluvy, podľa ktorého v prípade riadneho nesplácania úveru bola

banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný, ak je dlžník/spoludlžník v omeškaní viac ako
tri mesiace so zaplatením splátky a banka upozornila dlžníka/spoludlžníka na uplatnenie tohto práva
v lehote nie kratšej ako 15 dní. Poukázal na list zo dňa 17.02.2020 obsahujúci výzvu právneho
predchodcu žalobcu adresovanú žalovanej označenú ako „Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej
časti úveru“ s tým, že v liste žalovanú upozornil, že k 17.02.2020 je pohľadávka banky vyplývajúcej zo
zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1.044,07 eur a vyzval žalovanú na

zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy s tým, že ak nezaplatí v tejto lehote dlžnú
sumu,bankabudeoprávnenávyhlásiťúverzapredčasnesplatný.Ustálil,žedoručeniepredmetnejvýzvy
žalovanej bolo žalobcom preukázané podacím hárkom č. EPH190086946 a doporučeným listom, výzva
bola doručená žalovanej dňa 20.02.2020. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na list zo dňa 16.03.2020,
ktorým právny predchodca žalobcu žalovanej oznámil, že vyhlasuje predčasnú splatnosť celého úveru,

pričom dlžná čiastka predstavuje k tomuto dňu sumu 19.320,42 eur a vyzval žalovanú na zaplatenie
dlžnej sumy v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy, keď výzva bola žalovanej doručená
dňa 19.03.2020. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na to, že žalovaná pohľadávka bola na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok č. I/2023 zo dňa 18.05.2023 (uzatvorenej medzi XXX.H., I. a
R Collectors s.r.o.) postúpená na súčasného žalobcu, pričom z potvrdenia zo dňa 16.06.2023 vyplýva,

že k účinnosti postúpenia pohľadávok došlo k 16.06.2023. Taktiež poukázal na listinu Prehľad splátok
a úhrad, z ktorej vyplýva, že žalovaná uhradila na úver ku dňu podania žaloby sumu 4.373,43 eur.

1.3 Súd prvej inštancie sa v spore prioritne zaoberal otázkou, či v prejedávanom prípade boli splnené
podmienky pre zosplatnenie celého zvyšku dlhu, t. j. zosplatnenie úveru. Upriamil pozornosť na to,

že podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo spotrebiteľskej zmluvy sú upravené v §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, s tým, že § 17 ods.
1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch potom upravuje oprávnenie postúpenia pohľadávky
vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom zdôraznil, že tieto hmotnoprávne podmienky pre
platné a zákonné postúpenie pohľadávky musia byť splnené kumulatívne. Uviedol, že ust. § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka pred zosplatnením úveru vyžaduje výzvu veriteľa adresovanú a preukázateľne
doručovanú dlžníkovi s upozornením na aktuálny dlh a s výslovným upozornením na možnosť veriteľa
požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz z dôvodu neplnenia si povinnosti dlžníka, s tým, že táto
výzva pre jej platnosť musí byť dostatočne určitá, tzn. že z nej musí byť zrejmé, pre nezaplatenie ktorej
konkrétnej splátky má následne dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ktorým vyhlásením

bude veriteľ požadovať zaplatenie celej pohľadávky. Konštatoval, že podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka právo na jednorazové splatenie celej neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky spotrebiteľa s tým, že ust. § 565 Občianskeho
zákonníka ustanovuje, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Konštatoval,

že ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka predstavuje v spotrebiteľských zmluvách lex specialis
oproti všeobecnej norme § 565 Občianskeho zákonníka, na základe čoho dospel k záveru, že veriteľ
môže uplatniť právo podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú
nemožno skrátiť, a len za predpokladu, že omeškanie s uvedenou splátkou, s ktorou je spotrebiteľ v
omeškaní viac ako tri mesiace, trvá. Uviedol, že pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky

sa vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil
spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva s tým, že účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho
zákonníka je podmienená aj tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil
spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Z uvedeného vyvodil, že veriteľ je potom časovo limitovaný
využitím práva na zosplatnenie, a teda do splatnosti tejto splátky, ktorá nadväzuje na konkrétnu splátku,

od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace, musí veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, inak jeho právo
zaniká. Konštatoval, že výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka musí byť jasná a určitá, aby
spotrebiteľnadobudolvedomosť,sktoroukonkrétnousplátkoujevomeškaníviacakotrimesiace,abysaprípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť zosplatneniu celej pohľadávky. Uvedené
považoval za nevyhnutné aj z hľadiska aplikácie § 54a Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“).

1.4 V konkrétnostiach prejednávanej veci ustálil, že právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa
17.02.2020 oznámil žalovanej, že pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere je viac ako tri
mesiace po lehote splatnosti vo výške 1.044,07 eur. Zároveň ju vyzval na zaplatenie dlžnej sumy
v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy s tým, že v opačnom prípade je banka oprávnená
vyhlásiť úver za predčasne splatný. Podľa názoru súdu prvej inštancie takto koncipovaná výzva nespĺňa

zákonné požiadavky tak, ako to má na mysli ust. § 53 ods. 9 OZ, a túto výzvu považoval za neurčitú
a nezrozumiteľnú, na základe čoho ustálil, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal využitie
práva svojho právneho predchodcu na predčasné zosplatnenie zvyšku úveru. Na základe toho dospel
k záveru, že nemohlo dôjsť ani k predčasnej splatnosti peňažného záväzku, nakoľko z výzvy nevyplýva,
s ktorou konkrétnou splátkou sa žalovaná dostala do omeškania so splácaním úveru dlhšie ako tri
mesiace. V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že neplatný je aj právny úkon, ktorým právny

predchodcažalobcuzosplatnilcelýúver,nakoľkoztohtonebolozrejmé,prektorúkonkrétnunezaplatenú
splátku bol úver zosplatnený, v čom súd prvej inštancie vzhliadol neurčitosť predmetného právneho
úkonu a s tým súvisiacu neplatnosť prezumovanú § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

1.5Právneúkonyveriteľa,atolistoznačenýako„Upozornenie–výzvanasplateniedlžnejčastiúveru“zo

dňa 17.02.2020 a „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ (zosplatnenie úveru) zo dňa 16.03.2020, nepovažoval
z dôvodu ich neurčitosti a nezrozumiteľnosti za platné právne úkony (§ 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), ktoré mohli viesť k účinkom zosplatnenia dotknutého spotrebiteľského úveru. V nadväznosti
na to uzavrel, že nedošlo ani k naplneniu podmienok pre platnosť postúpenia žalovanej pohľadávky
podľaust.§17ods.1zákonač.129/2010Z.z.,čomázanásledoknedostatokaktívnejvecnejlegitimácie

žalobcu v danom spore. V uvedenej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/234/2018, podľa ktorého banky nemôžu na nebankový subjekt postupovať „živé úvery“ (ale len
úvery, resp. ich časť, ktoré sú 90 dní po ich splatnosti). Dospel k záveru, že v danom prípade neboli
splnené podmienky na platné postúpenie pohľadávky s poukazom na ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru predtým,

ako sa stane splatnou pred termínom konečnej splatnosti, resp. pred jeho konečnou splatnosťou, keď
konečná splatnosť v prejedávanom spore má nastať ku dňu 20.10.2026. Na základe uvedeného
potom dospel k záveru, že pokiaľ XXX.H., I. postupovala na žalobcu pohľadávku z úveru, ktorý pre
neplatnosť predčasného zosplatnenia nebol v čase postúpenia pohľadávky splatný, tak také postúpenie
pohľadávky banky je pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ako aj s ust. § 17 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z. z., neplatné, a keďže žalobca nenadobudol platne pohľadávku voči žalovanej,
nie je vo veci aktívne vecne legitimovaný na uplatňovanie nároku a pre tento nedostatok súd prvej
inštancie žalobu zamietol. V súvislosti s vyslovenými závermi súd prvej inštancie príkladmo poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoCsp/14/2023 zo dňa 29.06.2023, 6CoCsp/2/2023
zo dňa 31.07.2023, 8CoCsp/58/2022 zo dňa 29.11.2022 a sp. zn. 7CoCsp/32/2022 zo dňa 15.06.2022.

Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a
k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
Riadiac sa uvedeným, podľa súdu prvej inštancie, z dôvodu vyhodnotenia zosplatnenia úveru ako
neplatného a skutkového vymedzenia uplatneného nároku zo strany žalobcu ako plnenia z predčasne

zosplatneného úveru v spotrebiteľskom spore, nie je zmena žaloby v zmysle § 294 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) prípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ. Dospel k záveru, že uplatnený nárok
nebolo možné posúdiť inak, t. j. napríklad ako plnenie jednotlivých nezosplatnených mesačných splátok,
keďže by išlo o odlišný nárok vyplývajúci z iných skutkových tvrdení, ktorý žalobcom nebol uplatnený.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoCsp/49/2021 zo dňa

31.03.2022 a sp. zn. 6CoCsp/49/2021 zo dňa 29.04.2022.

1.6 Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že v spore absentovala výzva prezumovaná § 92
ods. 8 zákona o bankách, keď podľa jeho názoru sa jedná o kvalifikovanú výzvu, ktorá nemôže byť
nahradzovaná výzvou smerujúcou k realizácii postupu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

1.7 Taktiež konštatoval, že pokiaľ pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu, tak uvedené mu
nebráni v tom, aby v konaní ďalej skúmal, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného
žalobcu na terajšieho žalobcu a v nadväznosti na to, či je žalobca v danom spore aktívne vecnelegitimovaný. Má za to, že jeho uznesenie zo dňa 06.07.2023, ktorým bola pripustená zmena strany
sporu na strane žalobcu, má povahu procesného rozhodnutia, ktoré nijako neosvedčovalo platnosť
postúpenia pohľadávky a hmotnoprávnu aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vstupujúceho do konania

s tým, že predmetný návrh pri rozhodovaní podľa § 80 CSP posudzoval len z hľadiska toho, či bol podaný
oprávnenou osobou, ďalej či po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
práva, o ktorom sa koná, a či ten, kto mal do konania vstúpiť na strane žalobcu, so svojím vstupom
súhlasí. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.08.2018 sp. zn. 8Cdo
28/2017.

1.8 O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalovanej,
ktorá mala v spore z dôvodu zamietnutia žaloby v celom rozsahu plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v celom rozsahu odvolanie z dôvodov

prezumovaných § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel
súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, t. j. že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ako aj z dôvodu prezumovaného § 365
ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.1 Žalobca v konaní namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie, že nedošlo k splneniu podmienky,
a to doručenia písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď poukázal na znenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách, ktoré stanovuje podmienky postúpenia pohľadávky na iný ako bankový subjekt. Zdôraznil,

že zákonnými podmienkami postúpenia pohľadávky v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách sú a)
písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby
pohľadávku splnil a b) nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len
časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Má za to, že zákon nevyžaduje
dve rozličné písomné výzvy veriteľa, ako to uvádza súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení, pričom

zdôraznil, že právny poriadok Slovenskej republiky v žiadnom ustanovení nevyžaduje, a teda ani zákon
o bankách nepredpokladá, aby bol dlžník explicitne listom veriteľa oboznamovaný s právom na
postúpenie pohľadávky, a toto právo vyplýva priamo zo zákona o bankách a oboznamovanie klienta s
ním nie je povinnosťou veriteľa. Má za to, že ním prezentovaný výklad ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28. marca 2018, ako aj

rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/45/2020 zo dňa 24.02.2024 a rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/99/2020 zo dňa 01.02.2021.

2.2Žalobcasúčasnenamietalprávnynázorsúduprvejinštancie,podľaktoréhovýzvapredzosplatnením
pohľadávky podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka musí obsahovať, s ktorou konkrétnou

splátkou je dlžník v omeškaní, keď má za to, že takýto výklad vo vzťahu k posúdeniu listu označeného
ako „Upozornenie – výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 17.02.2020 a „Výzva na úhradu
dlžnej sumy“ zo dňa 16.03.2022 nemá oporu v zákonnej úprave a odkláňa sa od ustálenej judikatúry
súdov. Vo vzťahu k obsahu upozornenia, ako aj zosplatňujúcej výzvy, žalobca poprel povinnosť
uvedenia, resp. označenia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneiu pohľadávky, keď zdôraznil, že zákonnou

požiadavkoupreuplatnenieprávazosplatniťúverzostranyveriteľajejednakdojednaniemedziveriteľom
a spotrebiteľom, omeškanie so splátkou presahujúce dobu troch mesiacov a upozornenie na vznik
oprávnenia výkonu tohto oprávnenia podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v lehote nie kratšej
ako 15 dní. Zdôraznil, že dojednanie zosplatnenia úveru nebolo v tomto prípade sporné. Poukázal
na to, že z predloženého listinného dôkazu Aktuálneho stavu úveru, ktorý tvorí prílohu žalobného

návrhu, a ktorý predstavuje predpis platobnej disciplíny žalovanej, je zrejmé, s ktorou splátkou sa
žalovaná dostala do omeškania. Čo sa týka obsahu oznámenia (upozornenia), žalobca poprel neurčitosť
právneho úkonu, keď z upozornenia je zrejmé, z ktorého zmluvného vzťahu žalobca vychádza, čo
zamýšľa a z akého dôvodu došlo k vzniku práva na zosplatnenie úveru. Má za to, že v uvedenom
prípade interpretáciu neurčitosti gramatickým výkladom nemožno akceptovať, keď zákonné ustanovenia

je nutné vykladať najmä z prihliadnutím na ich účel. Zdôraznil, že účelom ustanovenia § 53 ods. 9
Občianskehozákonníkabolozamedzenietzv.zrýchlenéhoprocesuvýkonuprávveriteľaazabezpečenie
práva spotrebiteľa predísť strate výhody splátok dodatočným plnením v lehote nie kratšej ako 15 dní.
S poukazom na logiku veci žalobcovi nedáva zmysel, aby označoval potencionálnu zosplatňujúcusplátku a jej výšku v upozornení, pretože spotrebitelia sú v omeškaní nielen viac ako tri mesiace,
ale aj spravidla v omeškaní minimálne s tromi splátkami. Doplatením potencionálnej zosplatňujúcej
splátky by si spotrebitelia oprávnenie zosplatnenia len oddialili o mesiac, avšak nezamedzili by mu.

Oznámenie celkovej čiastky v omeškaní, ktorá je uvedená v upozornení, vychádza podľa názoru žalobcu
z účelu ustanovenia § 53 ods. 9, ktorým je najmä možnosť spotrebiteľa dodatočným plnením zabrániť
reálnej strate výhody splátok. Čo sa týka neurčitosti obsahu výzvy (zosplatňujúcej), žalobca poukázal
na skutočnosť, že uvedenie splátky, pre ktorú došlo
k zosplatneniu pohľadávky, nie je obligatórnou náležitosťou, ktorú by stanovoval zákon. V súvislosti

so svojím názorom žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
11CoCsp/7/2023 zo dňa 30.03.2023, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3CoCsp/38/2022 zo dňa 13.04.2023.

2.3 Žalobca súčasne namietal, že konajúci súd zamietol žalobu v celku a nezaoberal sa otázkou
dôvodnosti pohľadávky v rozsahu splátok splatných ku dňu rozhodovania súdu, pričom podľa jeho

názoru išlo o nárok na základe iných skutkových okolností. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že
titulom uplatnenia pohľadávky a nároku v konaní nie je tzv. „zosplatnenie“, ale úverová zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovanou, keď výška uplatneného nároku sa odvíjala od zosplatnenia pohľadávky,
nie však samotný uplatnený nárok. Má za to, že súd sa riadi zásadou iura novit curia, a teda ak by
súd posúdil zosplatnenie ako neplatné, nemohol zamietnuť nárok na jednotlivé splatné splátky ku dňu

vydania meritórneho rozhodnutia, nakoľko by mu uprel nárok na pohľadávku, ktorá bola v tejto časti
splatná. S ohľadom na prax a ustálenú rozhodovaciu prax súdov považoval predmetný názor súdu prvej
inštancie za arbitrárny a prekvapivý, v dôsledku čoho možno hovoriť aj o porušení práva na spravodlivý
súdny proces.

2.4 Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a v napadnutej časti vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie, alebo aby zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov aj
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, keď má za to,
že list zo dňa 17.02.2020 nespĺňa náležitosti výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka Na
podporu svojich tvrdení poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/32/2022 zo
dňa 15.06.2022. Má za to, že predžalobná výzva bez presného označenia konkrétnej mesačnej splátky,
pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, je pre neurčitosť neplatný právny úkon, a preto

neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka. Súčasne poukázala na znenie § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa
ktorého možno postúpiť len splatnú pohľadávku, a ak dôjde k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, ide
o postúpenie, ktoré odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného
dôvodu má za to, že žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Žalovaná súčasne

namietala,žeúdajoRPMNbymalbyťvrovnakejvýškeakoodplata,čopotvrdzujeajrozsudokKrajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/59/2020 zo dňa 08.06.2021, a preto zmluva obsahuje nesprávny údaj
o odplate, ktorý nie je totožný s RPMN a aj z uvedeného dôvodu je zmluva o úvere bezúročná a bez
poplatkov. Domnieva sa, že potom bola povinná uhrádzať len splátky istiny bez úroku, a preto ku dňu
17.02.2020 nebola v omeškaní so žiadnou sumou, a aj z tohto dôvodu neboli splnené podmienky pre

platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka
a nemohli byť splnené ani podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby Krajský súd v Žiline
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vo výroku ako vecne správny a priznal jej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v odvolacej replike vo vzťahu k namietanej absencii označenia splátky, pre ktorú veriteľ
pristúpil k zosplatneniu úveru v upozornení a s tým spojenej neplatnosti právneho úkonu, poukázal na to,
že uvedený záver je anomáliou, ku ktorej ako jediný dospel Krajský súd v Žiline bez toho, aby akceptoval
už zaužívanú preferenciu výkladu právnych úkonov v prospech ich platnosti, v ktorej požiadavka bola

vyjadrená v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01. apríla 2015.

4.1 Vo vzťahu k namietanej nesprávnosti v zmluve uvedenej odplaty žalobca poprel tvrdenia žalovanej
a má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonné náležitosti, ktoré sú korektné,keď zákonnosť zmluvy preskúmal aj Okresný súd Banská Bystrica, ktorý po posúdení listinných dôkazov
dospel k záveru o dôvodnosti návrhu a vydal platobný rozkaz v konaní podľa zákona č. 307/2016
Z. z.. Zdôraznil, že žalovaná túto skutočnosť doposiaľ nenamietala a v konaní otázka správnosti

výšky odplaty nebola sporná. Má za to, že žalovaná mala až do vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania dostatok priestoru, aby uplatnila v konaní všetky prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany a vo vzťahu k oprávneniam žalovanej, ktorá bola a je v konaní zastúpená advokátom, má za
to, že žalovaná nerešpektuje zákonnú koncentráciu konania a zároveň zneužíva postavenie slabšej
strany, čo sa prejavilo aj v samotnej neprítomnosti žalovanej na pojednávaní a jej právneho zástupcu

bez predchádzajúceho ospravedlnenia, čím by za štandardných okolností došlo k uplatneniu návrhu
na vydanie rozsudku pre zmeškanie, čo však pre spotrebiteľský charakter konania žalobca nemohol
uplatniť. Má za to, že na námietku o odplate by odvolací súd v zmysle § 366 nemal dôvod prihliadať a
akceptovať ju. Na základe uvedeného zotrval žalobca na svojom odvolacom návrhu.

5. Žalovaná v odvolacej duplike poukázala na to, že žalobca nepostupoval pri poskytnutí úveru

s odbornou starostlivosťou, nakoľko nemal preukázané, aká reálna suma ostane žalovaným po
odpočítanívšetkýchnákladovnaživobytiekdispozícii.Zdôraznil,ževeriteľmusíokreminéhoanalyzovať
spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu
ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Zdôraznila, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie
bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Žalovaná

zastáva názor, že žalobca nepostupoval pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou, čo má za
následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov a zároveň, že žalobca nebol oprávnený požadovať
jednorazové splatenie úveru, a preto neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27CoCsp/34/2023 zo dňa 28.12.2023. Zdôraznila, že

žalobca nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, keďže nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, a preto neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, čím došlo k postúpeniu tzv. živého
úveru pred termínom konečnej splatnosti, a preto takéto postúpenie pohľadávky je v rozpore s ust. §
17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

keď má za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka a žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

5.1 Podľa názoru žalovanej, napriek tomu, že na prvý pohľad spôsob výpočtu RPMN a odplaty obsahuje
rozdielny výpočet, v konečnom dôsledku vyjadrujú jedno a to isté, a preto by tieto náležitosti mali byť

v rovnakej výške. Má za to, že zmluva zároveň obsahuje nesprávny údaj o priemernej RPMN vo výške
8,87 % ročne, nakoľko súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi za druhý štvrťrok 2018 pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške viac
ako 6.500,- eur so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov uvádzajú priemernú RPMN vo výške 8,34
%. Žalovaná opätovne poukázala na to, že zmluva o úvere je bezúročná, bez poplatkov, a teda žalovaní

neboli ku dňu vyhotovenia listu Vec: Upozornenie – Výzva na splatenie dlžnej časti úveru v omeškaní
so žiadnou splátkou, keďže boli povinní uhrádzať len splátky istiny poskytnutého úveru mesačne vo
výške 208,33 eur (20.000/96 = 208,33 eur), a preto je Upozornenie – Výzva na splatenie dlžnej časti
úveru, ako aj Výzva na úhradu dlžnej sumy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný právny
úkon. Taktiež je potrebné aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru považovať za neplatný

právny úkon. Poukázala na to, že neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru s poukazom na
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, a teda neexistenciu omeškania pre povinnosť splácať len splátky
istiny, potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 6CoCsp/25/2022 zo dňa 26.10.2022.

5.2 Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil

a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Strany sporu ďalšie podania v odvolacom konaní neprodukovali.

7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané

oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t. j. žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd
prvej inštancie jeho žalobu zamietol, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. §380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo výroku I., ako aj v závislom
výroku II., t. j. výroku o práve na náhradu trov konania, ako vecne správny potvrdil.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa
stotožnil s podstatnými skutkovými závermi, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.
Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu,
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací
súd. Z uvedených dôvodov odvolací súd v odvolacom konaní sa obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný

prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku žalobcu
týkajúcu sa záverov súdu prvej inštancie o platnosti výzvy na zaplatenie omeškaných splátok označenej
ako „Upozornenie – Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 17.02.2022 a „Výzvy na úhradu dlžnej
sumy“ zo dňa 16.03.2020, ktoré súd prvej inštancie posúdil ako neplatné právne úkony z dôvodu ich
neurčitosti a nezrozumiteľnosti, nakoľko v nich absentovala konkretizácia omeškanej splátky, ku ktorej

využil žalobca právo predčasného zosplatnenia úveru.

11. Účelom právnej úpravy ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je zamedziť „zosplatňovaniu“
záväzkov spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu
len krátko trvajúceho omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár eur) a súčasne dať

spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej splátky predtým, ako dodávateľ využije svoje
právo na zosplatnenie celého dlhu. K uvedenému však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný,
pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ust. 565 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej
úverovej zmluvy, „ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže

dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“.
Uvedenéustanoveniejepotrebnévykladaťvkontexteust.§565Občianskehozákonníka,podľaktorého,
ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pri nesplnení niektorej
splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť

najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd
zastáva právny názor, že výzva prezumovaná § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným
právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky,
s ktorou je spotrebiteľ (v prejedávanom spore žalovaná) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné následne

preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru
a splatnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa jedná
o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“
o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť.
Práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť spotrebiteľovi

určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje
podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá
splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje
dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred
možnéurčiť,kedysidodávateľuplatní(resp.môžeuplatniť)svojeprávopristúpiťkvyhláseniupredčasnej

splatnosti úveru. Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľovi v spotrebiteľských sporoch vzniká
právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak je dlžník v omeškaní s niektorou
splátkou aspoň tri mesiace a súčasne upozorní dlžníka – spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová lehota (na upozornenie a uplatnenie tohto práva) musíuplynúť do splatnosti splátky, ktorá sa stane najskôr splatnou po uplynutí troch mesiacov od splatnosti
splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru založené omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri

mesiace) potom môže veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (v poradí
prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky
zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo
na zosplatnenie, zaniká. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj z právneho úkonu veriteľa podľa
ust. § 565 Občianskeho zákonníka by malo byť zrejmé naplnenie podmienok podľa tohto ustanovenia

a súčasne ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko v opačnom prípade nemôže
objektívne zakladať vedomosť dlžníka o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto
(hroziaceho) následku, ale stáva sa iba formálnym „upozornením“ nenapĺňajúcim účel predmetného
ustanovenia. Len takýto výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom účelu ust. § 53
ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje,
že procesný súd nie je povinný ex offo vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov veriteľa podľa § 53 ods.

9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho
vzťahu ani nepomysleli. V kontexte z takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj
na relevantnú odbornú literatúru, a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 – Komentár od Števček M., Dulák,
A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha,
2015 (strana 576 a nasl.), ktorá dospela k rovnakému právnemu záveru.

11.1. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú.

12. Žalobca v odvolaní súčasne namietal prekvapivosť a arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
ohľadne jeho záveru o zamietnutí žaloby v celom rozsahu, keď podľa názoru žalobcu aj v prípade

neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru nemohol žalobcovi zamietnuť nárok na jednotlivé splatné
splátky ku dňu vydania meritórneho rozhodnutia, nakoľko by mu tým uprel nárok na pohľadávku,
ktorá bola v tejto časti splatná. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie v bode 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne určito
prezentoval záver, z ktorého vychádzal pri zamietnutí žaloby v celom rozsahu, keď poukázal na to,

že žaloba východiskovo a skutkovo bola „postavená“ na tvrdení žalobcu o predčasnom zosplatnení
(celého) úveru. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje poukazujúc na to,
že žalobca sa v spore domáhal zaplatenia dlhu na tom skutkovom základe, že celý zostatok dlžnej
pohľadávky vyplývajúcej zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1880633655 uzavretej dňa 04.10.2018
sa stal splatným ku dňu 16.03.2020, pričom v spore neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia o splatnosti

jednotlivých splátok, ktoré by zakladali dôvodnosť ním uplatneného nároku čo i len v časti, a toto
skutkové tvrdenie uvádza až v samotnom odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov pri viazanosti
súdu skutkovými tvrdeniami strán sporu (pri konštatovaní neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru) a absencie ďalších skutkových tvrdení strán sporu nemal súd prvej inštancie inú možnosť, ako
žalobu zamietnuť. Uvedený záver nachádza oporu aj v aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho

súdu SR, ktorý v skutkovo obdobnom prípade vyslovil záver, že „...Vychádzajúc z vyššie opísaného
procesného stavu dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní
žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal
plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby
žalobkyňa domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a

odvolacím súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého
úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe
vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že
zosplatnenie úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na
jediné pojednávanie nariadené odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v

spore(spoluspríslušenstvom),vktoromnemoholprekročiťnávrhystrán(§216CSP),naviacsochranou
slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného
na spravodlivý proces.“ (porovnaj uznesenie NS SR s.zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024).

13. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 11CoCsp/7/2023 zo dňa 30.03.2023, prípadne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3CoCsp/38/2022 zo dňa 13.04.2023, odvolací súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutia odvolacích
súdov nie sú pre odvolací súd rozhodnutiami vyššej súdnej autority, keď v prejedávanom spore uviedol
východiská, ktoré ho viedli k vysloveným (odlišným) právnym záverom.14. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa záveru súdu prvej inštancie o nesplnení
podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, odvolací súd primárne

poukazuje na to, že aj v prípade stotožnenia sa s dôvodnosťou uvedenej odvolacej námietky by uvedené
nemalo za následok iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k „potrebe“ osobitnej výzvy vzťahujúcej sa na splnenie zákonných podmienok na postúpenie
bankovej pohľadávky, tak ako to prezumuje § 92 ods. 8 zákona o bankách, odvolací súd poukazuje na
závery vyššej súdnej autority, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí sp.

zn.9Cdo/165/2022zodňa27.09.2023vyslovilprávnynázor,vzmyslektorého„výzvouvzmysle§92ods.
8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník
mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho
úkonu (§ 45 ods. 1 OZ)“. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách na platné postúpenie pohľadávky nevyžaduje osobitnú výzvu vzťahujúcu sa na predmetné
ustanovenie, ale napríklad aj „inú“ výzvu na splnenie pohľadávky, s ktorou je dlžník čo i len v časti svojho

peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky nepretržite viac ako 90 dní v omeškaní.

15. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania,
žalobca v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý rozsudok
v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislý výrok o práve na náhradu

trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom
prieskumu v odvolacom konaní.

15.1 Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj vo výroku II. ako vecne správny

potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP,
pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej, ktorá bola v odvolacom
konanívcelomrozsahuúspešná(rozsudoksúduprvejinštancienapodkladeodvolaniažalobcuodvolací

súd v celom rozsahu potvrdil), nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)