Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/241/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120211271
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8120211271.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Mgr. Z. O., B. B. XX, zastúpenej advokátom JUDr.
Vladimírom Milasom, Prešov, Masarykova 13, proti žalovanému Ing. L. N., B., M. XX, zastúpenému
advokátom JUDr. Martinom Staroňom, Prešov, Hlavná 89, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/89/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 30. júna 2022 sp. zn. 8Co/42/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 23. mája
2018 č. k. 14C/238/2016-268 určil, že žalobkyňa je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2

k celku k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXXX, okres: B., obec: B., katastrálne územie: B., a
to stavby - rodinný dom, súpisné číslo XXXX stojaci na parcele č. XXXX a parcely registra „C“ č. XXXX -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 478 m2, ktoré nadobudol žalovaný na základe Darovacej zmluvy
z 20. marca 2009, ktorej vklad bol povolený dňa 15. apríla 2009,pod č. V - XXXX/XXXX. Žalobkyni priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa darovacou zmluvou z 20. marca

2009 previedla polovicu vyššie označených nehnuteľností na žalovaného. Žiadosťou z 10. augusta
2016 vyzvala žalovaného o vrátenie tohto daru z dôvodu, že sa mal dopustiť hrubého porušenia
dobrých mravov tým, že bez jej vedomia a súhlasu previedol ich spoločné, do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov patriace nehnuteľnosti na spoločnosť Rokus, s.r.o., IČO: 36471241, ktorej
je jediným spoločníkom a konateľom, a ktorej obchodný podiel, do ich bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, nepatrí. Malo ísť o meštiansky dom súpisného čísla XXXX spolu s priľahlým pozemkom,

parcelami registra C parcelné č. XXX, č. XXX/X a č. XXX/X v katastrálnom území B., spolu zapísané na
LV č. XXXXX, prevedený kúpnou zmluvou V XXXX/XXXX z 22. júna 2016 a rekreačnú chatu súpisného
čísla XXX spolu s priľahlým pozemkom, parcelami registra C parcelné č. XXXX/XX a č. XXXX/XX v
katastrálnom území N., spolu zapísané na LV č. XXXX, prevedený kúpnou zmluvou V XXXX/XXXX zo
17. mája 2016. Zároveň bez jej vedomia a súhlasu, žalovaný previedol ku dňu 17. júna 2016 aj časť ich
spoločného obchodného podielu v spoločnosti Rokus real, s. r. o., IČO 36813346 o veľkosti 88,70 % k

celku zo svojej osoby na spoločnosť Rokus, s. r. o., IČO: 36471241, ktorá vznikla pred uzavretím ich
manželstva, a preto obchodný podiel v nej do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrí.
Žalobkyňa ďalej vo svojej žiadosti o vrátenie daru uviedla, že žalovaný uskutočnil tieto kroky premyslene,
v čase ich manželskej krízy, kedy ich manželstvo neplnilo svoju funkciu, kedy spolu nehospodárili, a kedy
žalovaný neprispieval na chod domácnosti, ani na výživu deťom a ani na jej výživu ako manželky. Jeho
komunikáciu s ňou označila za plnú hrubých urážok. Túto jeho činnosť potom označila za premyslenú

snahu ju majetkovo a finančne poškodiť, ľudsky ponížiť, čo považovala za konanie v hrubom rozpore s
dobrými mravmi a pravidlami manželského spolužitia.1.2. Podľa súdu prvej inštancie zásadným dôvodom požiadavky o vrátenie daru v zmysle výzvy
žalobkyne z 20. augusta 2016 bola skutočnosť, že žalovaný mal previesť ich spoločný majetok na
spoločnosť Rokus, s. r. o., ktorá vznikla ešte pred uzavretím ich manželstva a ktorej obchodný podiel

preto nespadal do ich bezpodielového spoluvlastníctva (BSM). V tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukázal na to, že žalovaný nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) svoje tvrdenia, že žalobkyňa s
prevodom tohto majetku na uvedenú spoločnosť súhlasila.
1.3. V ďalšom mal súd prvej inštancie za preukázané, že i žalobkyňa svojou mierou prispela k rozvratu
manželstva so žalovaným, keď sa podieľala na aktivitách „sekty“, nadviazala mimomanželskú známosť.

Tieto skutočnosti však podľa súdu nič nemohli zmeniť na závere, že žalovaný nepochybne previedol
rekreačnú chatu na Domaši kúpnou zmluvou zo 17. mája 2016 i meštiansky dom v Prešove kúpnou
zmluvou z 22. júna 2016, a taktiež, že dňa 17. júna 2016 previedol časť ich spoločného podielu
spoločnosti Rokus real, s. r. o. o veľkosti 88,7 %, všetko na spoločnosť Rokus, s. r. o. Prešov, a to
bez vedomia a súhlasu žalobkyne. Túto skutočnosť, teda prevod nehnuteľnosti veľkej hodnoty, resp.
obchodného podielu bez súhlasu, resp. vedomia žalobkyne, potom súd vyhodnotil ako hrubé porušenie

dobrých mravov. Skutočnosť, že predmetom iných súdnych konaní bolo súčasné riešenie otázok, či
bol majetok prevedený bez súhlasu, resp. so súhlasom žalobkyne, neznamenalo, že by sa žalobkyňa
nemohla domáhať vrátenia daru. V tomto smere potom uviedol, že aj keď bola v iných konaniach riešená
otázka platnosti, resp. neplatnosti prevodu tohto majetku žalovaným na spomínanú spoločnosť, kde
žalovaný je jediným konateľom a spoločníkom, za situácie, že žalovaný hodnoverne nepreukázal, že by

žalobkyňa mala vedomosť o týchto prevodoch a už vôbec nie, že by udelila súhlas s takýmito prevodmi,
súd žalobe vyhovel, keď takéto prevody spoločného majetku považoval za hrubé porušenie dobrých
mravov. Uzavrel, že nakoľko žalovaný dar na základe žiadosti žalobkyne nevrátil, táto mala naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, v zmysle § 137 písm. c) CSP, keďže žalovaný je naďalej
evidovaný ako spoluvlastník darovaného podielu.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. marca
2019 č. k. 8Co/124/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal voči žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení konštatoval, že súd prvej inštancie
správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, svoje rozhodnutie jasne a výstižne odôvodnil a vec

správne právne posúdil. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že v danom spore boli splnené
podmienky pre vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalovaný ani v
odvolacom konaní nespochybnil skutočnosť, že žalobkyňa nemala vedomosť o prevodoch majetku na
spoločnosť Rokus, s. r. o. Prešov, ani to, že s takýmito prevodmi nesúhlasila. K námietke, že mal súd
konanie prerušiť až do právoplatného skončenia konaní vedených na Okresnom súde Prešov pod sp.

zn. 8Pc/19/2016 a sp. zn. 20C/47/2017 o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníckeho
práva, poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v jeho bode 11. Dodal, že z odpovede
žalovaného na žiadosť o vrátenie daru nemožno vyvodiť iný dôvod nesúhlasu s vrátením daru, ako
tvrdenie, že žalobkyňa o prevode nehnuteľností - meštianskeho domu a rekreačnej chaty vedela a
nenamietala ich prevod na spoločnosť Rokus, s.r.o., a preto odvolací súd nevidel dôvod, pre ktorý by

mal súd prvej inštancie toto konanie prerušiť a vyčkať na právoplatnosť konaní o neplatnosť kúpnych
zmlúv a určenie vlastníckeho práva. Ak žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval na tzv. princíp
vzájomnosti, odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol aj
k tejto skutočnosti, keď hodnotil aj správanie sa darkyne (bod 10. napadnutého rozsudku). Z týchto
dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a o trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) konajúci o dovolaní
žalovaného uznesením z 26. augusta 2020 sp. zn. 8Cdo/288/2019 rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 25. marca 2019 sp. zn. 8Co/124/2018 a rozsudok Okresného súdu Prešov z 23. mája 2018 č. k.

14C/238/2016-268 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc
za to, že dovolanie je procesne prípustné ohľadne nesprávneho právneho posúdenia súdmi nižšej
inštancie v otázke či „za hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka ako
dôvodu na vrátenie daru, bolo možné považovať i také konanie žalovaného ako obdarovaného, ktorý
ako manžel, bez súhlasu druhého manžela (žalobkyne ako darkyne), previedol spoločný nehnuteľný

majetok do vlastníctva iného subjektu (konkrétne spoločnosti Rokus, s. r. o., v ktorej bol žalovaný jej
jediným spoločníkom a konateľom)“. Dovolací súd závery súdov nižších inštancií ohľadne naplnenia
dôvodov pre vrátenie daru považoval za predčasné, pretože iba sama skutočnosť, že žalovaný previedol
spoločný majetok strán (rozumej „majetok patriaci do BSM“) počas manželstva na inú obchodnúspoločnosť nemožno kvalifikovať ako konanie, ktoré bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Súlad
konania obdarovanej osoby s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne, so zreteľom na
konkrétnu situáciu medzi darcom a obdarovaným, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti.

Avšak sama skutočnosť, že žalovaný počas manželstva previedol časť spoločného majetku na inú
obchodnú spoločnosť (bez súhlasu žalobkyne), bez ďalšieho nesignalizuje takú intenzitu jeho konania,
ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pokiaľ tak urobil v presvedčení,
že prevádza svoje výlučné vlastníctvo (z dôvodu ktorého potom i navrhoval prerušenie tohto konania
do právoplatného skončenia konaní o určenie neplatnosti scudzovacích právnych úkonov, pričom ani

v daných konaniach sa tieto úkony neposudzovali z hľadiska ich absolútnej neplatnosti podľa § 39
Občianskeho zákonníka, t. j. pre ich rozpor s dobrými mravmi, ale iba neplatnosti relatívnej podľa § 40a
Občianskehozákonníkavspojenís§145ods.1Občianskehozákonníka,t.j.zdôvoduabsenciesúhlasu
druhého manžela s ich prevodom), intenzita porušenia týchto právnych noriem nedosahuje stupeň
hrubého porušenia dobrých mravov. Dovolací súd týmto nespochybnil samotný záver, že by si žalovaný
nepočínal v rozpore s dobrými mravmi (prevod majetku v rozpore so zákonom možno potom kvalifikovať

aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi), avšak doposiaľ nebolo preukázané, že by intenzita tohto
konania (zatiaľ) odôvodňovala aj záver o „hrubom“ porušení dobrých mravov (aj relatívna neplatnosť
právneho úkonu vychádza z premisy o jeho platnosti, pokiaľ sa jeho neplatnosti nedovolá dotknutý
účastník - § 40a Občianskeho zákonníka). Navyše, žalobkyňa sa v tomto smere domáha nápravy
cestou podania žalôb o neplatnosť dotknutých úkonov, a v prípade jej úspechu v týchto konaniach,

budú tieto nehnuteľnosti riadnym predmetom vyporiadania v rámci ich BSM. Uvedené znamená, že
následky konania žalovaného sú zákonom predvídaným spôsobom napraviteľné (cestou vyslovenia
neplatnosti scudzovacích právnych úkonov), a teda žalobkyni v tomto smere žiadna ujma na jej právach
do budúcnosti nevznikne, resp. táto sa odstráni. Na to, aby súdy vyhodnotili konanie žalovaného ako
„hrubé“ porušenie dobrých mravov (teda väčšej intenzity než „bežné“ porušenie dobrých mravov) je

potrebné podľa dovolacieho súdu posúdiť i ďalšie okolnosti, za ktorých žalovaný dané nehnuteľnosti
previedol,predovšetkýmjehoúmysel(motív)takurobiť.Znehopotommožnousudzovať,čijehokonanie
možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (t. j. či teda konal v presvedčení, že prevádza
svoje vlastné nehnuteľnosti alebo tak konal s cieľom úmyselne poškodiť žalobkyňu na jej právach príp.
z iného ľstivého úmyslu a pod.). Avšak iba samotná absencia súhlasu žalobkyne s ich prevodom, je len

zákonným dôvodom pre vyslovenie relatívnej neplatnosti týchto úkonov, nepreukazuje však samotnú
intenzitu konania žalovaného, ako konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi (týmto je iba motív
takéhoto konania žalovaného ako zložka prejavu jeho vôle). V opačnom prípade by totiž súdy museli ako
konanievhrubomrozporesdobrýmimravmi,vyhodnotiťkaždéuzavretiezmluvytýkajúcesaniebežných
vecí jedným z manželov, bez súhlasu druhého manžela (napr. i za stavu, kedy by konajúci o existencii

a obsahu ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vedieť nemusel). Dovolací súd uzavrel, že
nie každé nakladanie s vecami patriacimi do BSM jedným manželom bez súhlasu druhého manžela,
treba považovať za konanie hrubo porušujúce dobré mravy, ale len také, pri ktorom bolo vykonaným
dokazovaním riadne preukázané, že tak druhý manželkonal s nekalým úmyslom v snahe hrubo poškodiť
majetkové práva druhého z manželov. Doposiaľ však nebolo preukázané, že by žalovaný konal v úmysle

„ukrátiť“ žalobkyňu o ich spoločný majetok, keďže tieto úkony robil v presvedčení, že išlo o jeho výlučný
majetok, s ktorým môže nakladať sám (i preto žalovaný namietal, že súdy vyhodnotili jeho konanie ako
hrubé porušenie dobrých mravov, bez tohto, aby vyčkali do právoplatného skončenia uvedených sporov,
resp. namietal, že ak bude v týchto sporoch úspešný, súdy ho už dopredu „zbavili“ majetku získaného
darom, hoci by sa tak žiadneho nedovoleného konania ani len nedopustil).

3.1. V ďalšom konaní dovolací súd uložil povinnosť zaoberať sa všetkými okolnosťami, za ktorých došlo
k prevodom spoločného majetku žalovaným, a nielen skutočnosťou, že k nemu došlo bez súhlasu
žalobkyne, keďže táto skutočnosť je sama o sebe iba dôvodom pre vyslovenie relatívnej neplatnosti
takýchto úkonov, nepreukazuje však i samotnú intenzitu konania žalovaného v podobe hrubého
porušenia dobrých mravov. Až po vyhodnotení všetkých okolností konania žalovaného (predovšetkým

jeho motívu takto konať vo vzťahu k obdarovanej) súdy nanovo posúdia, či je v danej veci dôvodná
aplikácia ust. § 630 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom zo 7. júla 2021 sp.
zn. 14C/89/2020 výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov

konania voči žalobkyni v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
4.1.Súdprvejinštancierešpektujúcpokynydovolaciehosúdudoplnildokazovanieohľadompreukázania
úmyslu (motívu) žalovaného v súvislosti s prevodom majetku, a taktiež dopočul aj žalobkyňu, pričomaj na základe doplnenia dokazovania výsluchom strán sporu, resp. pripojením rozhodnutí odvolacieho
súdu v súvislosti s konaniami o neplatnosti jednotlivých zmlúv o prevode majetku, teda konkrétne chaty
na Domaši, meštiackeho domu a obchodného podielu, nedospel k iným skutkovým záverom než k tým,

ktoré boli zrejme už v rámci pôvodného rozhodnutia prvostupňového súdu. Súd za podstatné považuje
to, čo uviedol dovolací súd, a teda že nie každé nakladanie s vecami patriacimi do BSM jedným z
manželov bez súhlasu druhého manžela treba považovať za konanie hrubo porušujúce dobré mravy,
ale len také, pri ktorom bolo vykonaným dokazovaním riadne preukázané, že tak druhý manžel konal s
nekalým úmyslom v snahe hrubo poškodiť majetkové práva druhého z manželov, pričom v tomto konaní

nebolo preukázané, aby žalovaný konal v úmysle ukrátiť žalobkyňu o ich spoločný majetok, keďže tieto
úkony robil v presvedčení, že išlo o jeho výlučný majetok, s ktorým môže nakladať sám. Ani doplnením
dokazovania nedošlo k zásadným zmenám skutkových okolností, práve naopak, došlo iba k potvrdeniu,
resp. zvýrazneniu skutočnosti tvrdených žalovaným, a teda že tento nekonal s nekalým úmyslom, resp. s
úmyslom ukrátiť žalobkyňu a navyše poukázal na to, že konal v hlbokom presvedčení, že sa jedná o jeho
výlučný majetok vzhľadom na spôsob financovania kúpy tohto majetku (chata na Domaši, meštiacky

dom).
4.2. Právny zástupca žalobkyne navrhol doplniť dokazovanie pripojením spisov tunajšieho súdu, v rámci
ktorých bola riešená neplatnosť zmlúv o prevode meštiackeho domu, resp. chaty na Domaši. Súd tento
návrh na doplnenie dokazovania zamietol, keďže súčasťou spisu je rozhodnutie odvolacieho súdu vo
veci prevodu chaty na Domaši (právoplatne skončené konanie) a ohľadom meštiackeho domu spis nie je

možné pripojiť, keďže tento sa nachádza na krajskom súde z dôvodu podaného odvolania. Súd zároveň
nemal za to, aby z obsahov týchto spisov mohol zistiť nejaké nové skutočnosti, teda celkový kontext
s ohľadom na prevod majetku zo žalovaného na spoločnosť Rokus s.r.o., ako na to poukázal právny
zástupca žalobkyne, keďže tento celkový kontext už bol preukazovaný v rámci prvotného rozhodnutia
prvostupňového súdu v tomto konaní a dokazovanie bolo ešte doplnené o ďalší výsluch samotných

strán sporu. Za týchto okolností preto súd nepovažoval za potrebné a hospodárne dopĺňať dokazovanie
pripojením týchto spisov.
4.3. Vzhľadom na závery uvedené v odôvodnení rozhodnutia dovolacieho súdu, ako aj s ohľadom na
doplnenédokazovanie,súddospelkzáveru,ževdanomprípadeajkeďmohlodôjsťkporušeniudobrých
mravov zo strany žalovaného tým, že na spoločnosť Rokus s.r.o. previedol majetok, ktorý patril do

BSM bez súhlasu žalobkyne (hoci žalovaný tvrdí, že to bolo s jej súhlasom), tak takéto konanie, aj
keď vykazuje znaky porušenia dobrých mravov, nepredstavuje hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré
by zakladalo povinnosť žalovaného, ako obdarovaného, vrátiť poskytnutý dar. V súvislosti s prevodom
majetku súd poukazuje taktiež na to, čo aj konštatoval dovolací súd, a teda že následky konania
žalovaného sú napraviteľné zákonom predvídaným spôsobom, a teda v danom prípade žalobami

o neplatnosť prevodu majetku z dôvodu neudelenia súhlasu žalobkyne ako manželky v súlade s
ustanovením § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo vlastne žalobkyňa aj realizovala. V tomto
ohľade súd poukazuje na to, že ohľadom chaty na Domaši už bolo súdom právoplatne rozhodnuté, že
prevod je neplatný, a táto nehnuteľnosť patrí do BSM strán sporu, pričom bude vyporiadavaná v rámci
konania o vyporiadaní BSM a obdobný záver možno očakávať aj ohľadom meštiackeho domu, kde už

prvostupňový súd rovnako rozhodol o neplatnosti tohto prevodu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto
súd žalobu zamietol.

5. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd rozsudkom z 30. júna 2022 sp. zn. 8Co/42/2021-104 potvrdil
rozsudok a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že
súd prvej inštancie v súlade s vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR doplnil dokazovanie
ohľadom preukázania úmyslu (motívu) žalovaného v súvislosti s prevodom majetku, a taktiež dopočul
aj žalobkyňu, pričom aj na základe doplnenia dokazovania výsluchom strán sporu, resp. pripojením
rozhodnutí odvolacieho súdu, v súvislosti s konaniami o neplatnosti jednotlivých zmlúv o prevode

majetku, teda konkrétne chaty na Domaši, meštianskeho domu a obchodného podielu, nedospel k iným
skutkovým záverom než k tým, ktoré boli zrejmé už v rámci pôvodného rozhodnutia prvostupňového
súdu. K odvolacej námietke týkajúcej sa hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie poukázal na
odôvodnenie v bode 11. napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o odvolací návrh na pripojenie spisov a
ďalšie dokazovanie, odvolací súd upozornil, že k uvedenému zaujal stanovisko súd prvej inštancie v

bode 12. odôvodnenia rozsudku. Na záver sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi
súdu prvej inštancie uvedenými v bode 13. napadnutého rozsudku.
5.2. K odvolacej námietke žalobkyne proti výroku o trovách konania uviedol, že súd prvej inštancie
postupoval správne, ak rozhodol podľa zásady úspechu v sporovom konaní. Skutočnosť, že v tomtokonaní zásadnou otázkou bolo posúdenie, či došlo k porušeniu dobrých mravov, alebo hrubému
porušeniu dobrých mravov, podľa názoru odvolacieho súdu ešte nemôže viesť k záveru o existencii
dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná strane v

konaní úspešnej. Porušenie dobrých mravov bolo síce súdom skonštatované, v čom treba prisvedčiť
odvolateľke, avšak len toto porušenie (bez ďalšieho) viedlo k zamietnutiu žaloby.

6.Protirozsudkuodvolaciehosúdužalobkyňa(ďalejaj„dovolateľka“)podaladovolanie,ktoréodôvodnila
dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421

ods. 1 písm. b) CSP a navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť napadnuté rozhodnutie tak, že dovolací súd vyhovie
žalobe. Dovolateľka zrekapitulovala doterajší priebeh konania pred konajúcimi súdmi a odôvodnenie ich
rozhodnutí.
6.1. Opodstatnenosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa vyvodzovala poukazom na princíp
právnej istoty spočívajúci v dôkladnom odôvodnení zmeny pôvodne právoplatného rozhodnutia, pričom

napadnuté rozhodnutie požiadavku presvedčivého a dôkladného odôvodnenia nespĺňa. Upozornila na
ťažiskové body odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 26. augusta 2020 sp. zn. 8Cdo/288/2019
pre ktoré došlo k zrušeniu a vráteniu veci na súd prvej inštancie, a to že (i) závery súdov nižšej
inštancie ohľadne dôvodov na vrátenie daru treba považovať za predčasné; (ii) na hodnotenie konania
žalovaného ako „hrubé“ porušenie dobrých mravov je potrebné posúdiť okolnosti, za ktorých žalovaný

dané nehnuteľnosti previedol, predovšetkým jeho úmysel (motív) tak urobiť; (iii) v ďalšom konaní budú
súdy povinné zaoberať sa všetkými okolnosťami, za ktorých došlo k prevodom spoločného majetku
žalovaným a nielen skutočnosťou, že k nemu došlo bez súhlasu žalobkyne. Dovolateľka namieta,
že súdy nižších inštancií v ďalšom konaní nič z uvedeného neskúmali, neprihliadli na usmernenia
dovolacieho súdu a nehodnotili dôkazy v týchto intenciách. Pokiaľ súdy rozhodnutie odôvodnili tak, že

v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný konal v úmysle ukrátiť žalobkyňu o ich spoločný majetok,
keďže tieto úkony urobil v presvedčení, že išlo o jeho výlučný majetok, s ktorým môže nakladať, tento
záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
absentuje presvedčivé hodnotenie dôkazov vo vzájomných súvislostiach za účelom zistenia motívu
žalovaného, preto je rozsudok nepreskúmateľný. Výsluch žalovaného je nepostačujúci a bez objektívnej

výpovednej hodnoty, pričom súdy nižších inštancií neprihliadli ako a prečo sa menili skutkové tvrdenia
žalovaného v predmetnej veci a v súdnych sporoch týkajúcich sa rekreačnej chaty a meštiackeho domu.
Súdy sa nekriticky stotožnili s tým čo uviedol žalovaný na pojednávaní dňa 7.7.2021, že dôvodom
prevodov majetku na spoločnosť Rokus s.r.o. bola potreba zvýšenia bonity firmy za účelom čerpania
úveru. Na objektívne posúdenie úmyslu (motívu) žalovaného bolo podľa dovolateľky potrebné pripojiť

súdne spisy v konaniach sp.zn. 20C/47/2017 a 8Pc/19/2016. V ďalšom obšírne popísala priebeh týchto
konaní, so zameraním na skutočností, ktoré by súdy zistili, ak by návrhu žalobkyne na pripojenie spisov
vyhoveli, pretože z nich vyplýva úmysel žalovaného spočívajúci v udržaní prevedených nehnuteľností
mimo vlastníckeho práva žalobkyne za pomoci nepravdivého tvrdenia o súhlase žalobkyne s prevodom
a tiež tvrdenia o výlučnom majetku žalovaného, ktoré súd nepovažoval za dôveryhodné.

6.2. Dovolateľka uplatnila i ďalší dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP Dovolateľka nastolila
nasledovnú právnu otázku „či za hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle § 630 Občianskeho
zákonníka ako dôvodu na vrátenie daru sa považuje konanie obdarovaného, ktorý ako manžel v čase
rozvratu vzťahov medzi manželmi 4 mesiace pred rozvodom v úmysle zbaviť manželku vlastníckeho
práva bez jej súhlasu previedol všetok spoločný nehnuteľný majetok do vlastníctva iného subjektu - na

výlučne svoju obchodnú spoločnosť, v ktorej je manžel jediným spoločníkom a zároveň konateľom“.
Zdôraznila úmysel a cielené vykonanie troch prevodov spoločného majetku v čase rozvratu manželstva,
vo vzťahu k všetkému spoločnému majetku (aj k obchodnému podielu), bez súhlasu, vedomia žalobkyne
na tretí subjekt, obchodnú spoločnosť Rokus, s.r.o., v ktorej je žalovaný jediným spoločníkom a
konateľom, v úmysle zbaviť ju takto vlastníckeho práva. Čas rozvratu vzťahov, úmysel a vykonanie

prevodov všetkého nehnuteľného majetku zdôraznila ako okolnosť, ktorá daný prípad individualizuje
z hľadiska právneho posúdenia a zároveň odlišuje od iných prípadov, kedy prvok rozvratu pri týchto
prevodochchýbaarovnakochýbahlavnýmotív-odňaťtakýtomajetokzvlastníctvadruhéhozmanželov.
Vyslovenie záveru na položenú právnu otázku je plne legitímne, bez ohľadu na možnosti obrany
zákonných práv žalobkyne bez aspektu na to, či takto spôsobený následok sa dá alebo nedá zhojiť

zákonnými prostriedkami. Podľa dovolateľky je právne otázne či do skupiny porušenia dobrých mravov
spôsobom opodstatňujúcim dôvod na vrátenie daru patrí aj úmyselné odňatie majetku (vlastníckeho
práva) proti vôli druhého bezpodielového spoluvlastníka. Vychádzajúc z definície dobrých mravov,
konanie žalovaného, ktorý štyri mesiace pred podaním návrhu na rozvod viac ako štrnásť rokovtrvajúceho manželstva kradmo, bez vedomia a súhlasu žalobkyne dňa 17.5.2016 uskutočnil prevod
spoločného meštianskeho domu a rekreačnej chaty na výlučne svoju obchodnú spoločnosť, takéto
konanie treba vyhodnotiť ako spoločensky neakceptovateľné. Úmysel poškodiť žalobkyňu, ktorý je v

hrubom rozpore s dobrými mravmi spočíva v aktívnom, vedomom konaní žalovaného pri prevode
všetkéhospoločnéhomajetkuvysokejhodnotynaprávnickúosobuovládanúžalovanýmazaloženúpred
manželstvom. Ľstivý a nekalý úmysel žalovaného je preukázaný jeho vlastnými tvrdeniami vyplývajúcimi
zo súdnych spisov, ktoré žiadala pripojiť.
6.3. Napokon dovolanie žalobkyňa uplatnila aj proti potvrdzujúcemu výroku v časti trov konania.

Namietala nesprávne právne posúdenie, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci bolo namieste
aplikovať ustanovenie § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v okolnosti, že pokiaľ
je dané porušenie dobrých mravov žalovaným v určitom stupni, nemožno uvažovať o jeho plnom
procesnom úspechu v danej veci.

7. Žalovaný sa k doručenému dovolaniu žalobkyne nevyjadril.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú
splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel

k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací
súd uvádza nasledovné:

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka
posúdenia,čisúaleboniesúsplnenépodmienky,zaktorýchsamôžeuskutočniťdovolaciekonanie,patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017,

4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

10. Dovolanie aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba považovať za mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné
postavenie. Dovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie

byťvnímanýakotretiainštancia,vrámcikonaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012).

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by

najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

13. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

14. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

16. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Inak povedané z práva

na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

17. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo na určitú kvalitu súdneho konania,

ktorej súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

19. Dovolací súd v súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku je si vedomý,
že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako

i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).20. Dovolateľka namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a nepresvedčivé a to s
poukazom na princíp právnej istoty spočívajúci v potrebe dôkladného odôvodnenia zmeny pôvodného

právoplatného rozhodnutia.

21. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia
náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

22. Dovolací súd pritom dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať
za nepreskúmateľné, neodôvodnené, nepresvedčivé či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Za rozhodujúce

pritompovažoval,žeodôvodnenieobidvochrozsudkov(konaniepredsúdomprvejinštancieaodvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu) zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia každého

rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia obidvoch súdov je koherentná a ich rozhodnutia
konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť.

23. Dovolací súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť na umožnenie odvolaciemu súdu procesným
právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením odvolaním napadnutého
rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387
ods. 2 CSP). V týchto prípadoch potom stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže

na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného
a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak
sa však odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu
argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené

rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie
prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou)
a môže sa stať, že toto ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania
svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým
spôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie

neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. O takýto prípad išlo aj v danej veci, keď
odvolací súd „sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Poukazuje
na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.“ Tiež zdôraznil, že „súd prvej inštancie v súlade s
vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR doplnil dokazovanie ohľadom preukázania úmyslu
(motívu) žalovaného v súvislosti s prevodom majetku, a taktiež dopočul aj žalobkyňu, pričom aj na

základe doplnenia dokazovania výsluchom strán sporu, resp. pripojením rozhodnutí odvolacieho súdu,
v súvislosti s konaniami o neplatnosti jednotlivých zmlúv o prevode majetku, teda konkrétne chaty na
Domaši, meštiackeho domu a obchodného podielu, nedospel k iným skutkovým záverom než k tým,
ktoré boli zrejmé už v rámci pôvodného rozhodnutia prvostupňového súdu sa stotožnil so záveromprvoinštančného súdu“ (pozri bod 30. napadnutého rozsudku). K námietke žalobkyne založenej na
nedostatočnom odôvodnení motívu konania žalovaného, odvolací súd poukázal na závery súdu prvej
inštancie: „Súd za podstatné považuje to, čo uviedol dovolací súd, a teda že nie každé nakladanie

s vecami patriacimi do BSM jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela treba považovať za
konanie hrubo porušujúce dobré mravy, ale len také, pri ktorom bolo vykonaným dokazovaním riadne
preukázané, že tak druhý manžel konal s nekalým úmyslom v snahe hrubo poškodiť majetkové práva
druhého z manželov, pričom v tomto konaní nebolo preukázané, aby žalovaný konal v úmysle ukrátiť
žalobkyňu o ich spoločný majetok, keďže tieto úkony robil v presvedčení, že išlo o jeho výlučný majetok,

s ktorým môže nakladať sám. V tejto súvislosti opätovne súd poukazuje aj na to, že ani doplnením
dokazovania nedošlo k zásadným zmenám skutkových okolností, práve naopak, došlo iba k potvrdeniu,
resp. zvýrazneniu skutočnosti tvrdených žalovaným, a teda že tento nekonal s nekalým úmyslom, resp. s
úmyslom ukrátiť žalobkyňu a navyše poukázal na to, že konal v hlbokom presvedčení, že sa jedná o jeho
výlučný majetok vzhľadom na spôsob financovania kúpy tohto majetku (chata na Domaši, meštiacky
dom“ (porovnaj bod 31. napadnutého rozsudku). Ako už bolo uvedené, treba mať na pamäti, že konanie

predsúdomprvejinštancieapredodvolacímsúdomtvorízhľadiska jehopredmetujedencelok(m.m.IV.
ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
súdu prvej inštancie vytvára ich jednotu.
23.1. Dovolací súd pritom zdôrazňuje, že námietka nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu bola
dovolateľkou uplatnená len vo všeobecnej rovine, preto dovolací súd nebol povinný sa zaoberať inými

okolnosťami, inak by poprel princíp rovnosti strán sporu.

24. Navyše odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument procesnej strany sporu (II. ÚS 76/07 ).

25. Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľka so závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol
účastník konania/strana sporu pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

26. Dovolateľka namieta, že súdy nižších inštancií v ďalšom konaní dostatočne nezohľadnili a neskúmali

ťažiskové dôvody pre ktoré došlo k zrušeniu a vráteniu veci na súd prvej inštancie (bližšie bod 6.2.),
neprihliadli na usmernenia dovolacieho súdu a nehodnotili dôkazy v týchto intenciách.

27. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu vrátená na
ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v

odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšej
inštancie zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania,
skutkovýchzáverov,prípadnenedostatkyprávnehoposúdeniaveci.Nižšísúdjetedaviazaný(len)takým
právnym názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšej inštancie je viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (napr. z hľadiska toho,

ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba interpretovať), ako aj pri aplikácii procesných
predpisov (napr. z aspektu dovolacím súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. augusta 2020 sp. zn. 8Cdo/288/2019 zrušil

prechádzajúcerozhodnutiakonajúcichsúdovzdôvodu,žeichzáverypovažovalzapredčasné(ibasamu
skutočnosť prevodu spoločného majetku strán sporu počas manželstva na inú obchodnú spoločnosť,
nemožno kvalifikovať ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi) a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie s tým, že súdy sú povinné zaoberať sa všetkými okolnosťami, za ktorých došlo
k prevodom spoločného majetku žalovaným, a nielen skutočnosťou, že k nemu došlo bez súhlasu

žalobkyne, keďže táto skutočnosť je sama o sebe iba dôvodom pre vyslovenie relatívnej neplatnosti
takýchto úkonov, nepreukazuje však i samotnú intenzitu konania žalovaného v podobe hrubého
porušenia dobrých mravov. Až po vyhodnotení všetkých okolností konania žalovaného (predovšetkýmjeho motívu takto konať) súdy nanovo posúdia, či je v danej veci dôvodná aplikácia § 630 Občianskeho
zákonníka.

29. Súdy nižšej inštancie boli týmto právnym záverom (v zmysle kasačnej záväznosti) pri svojom ďalšom
rozhodovaní viazané. V rámci prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP bol dovolací súd preto
povinný skúmať, či súdy ho dostatočne rešpektovali.

30. V ďalšom konaní súd prvej inštancie i odvolací súd sa závermi dovolacieho súdu riadili (skúmali

všetky okolnosti konania, predovšetkým motív žalovaného konať vo vzťahu k žalobkyni), doplnili
dokazovanie na posúdenie dôvodnosti aplikácie ust. § 630 Občianskeho zákonníka, odstránili všetky
dovolacím súdom vyčítané nedostatky a v neskorších rozhodnutiach sa nedopustili opakovane vady,
ktorá sa im v zrušujúcom rozhodnutí vytýkala (predčasnosť rozhodnutia a nevyhodnotenie všetkých
okolností konania žalovaného so zameraním na motív konania vo vzťahu k žalobkyni). Súd prvej
inštancie tak v prejednávanej veci pri opätovnom vydávaní rozsudku ako i odvolací súd pri napadnutom

potvrdzujúcom rozsudku postupovali v súlade s § 455 CSP a rešpektovali rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktorým boli zrušené ich predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci. Postup súdov preto nemožno
vnímať ako neprípustné nereflektovanie a úmyselné obchádzanie kasačnej záväznosti rozhodnutia
najvyššieho súdu, z ktorého zreteľne vyplynul právny názor. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu

zvoleného pri právnom posudzovaní veci, potom významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v
§ 420 písm. f) CSP (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011,
3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012).

31. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP

došlo nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov a nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania
dovolací súd uvádza, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa už v rozhodnutiach aplikujúcich
právnu úpravu účinnú do 30. júna 2016 ustálila na názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je procesnou vadou zmätočnosti, ktorá by zakladala

prípustnosťdovolania.Vtomtosmerenajvyššísúdpoukazujenanaďalejopodstatnenézáveryvyjadrené
v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011,
3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo185/2011, 7Cdo/38/2012.
31.1. Aj za súčasnej právnej úpravy najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol,
že nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá procesnú vadu konania podľa
ustanovenia § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017,
5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti.

32.Dovolacísúdzdôrazňuje,žejeviazanýskutkovýmstavomtak,akohozistilinižšie súdy.Dovolacísúd
nedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie
a konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť
a prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu

pred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).
Dovolací súd bol preto viazaný zisteniami súdov nižších inštancií. Na hodnotenie skutkových okolností
a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie
dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd,

a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce
má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo

dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.33. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

34. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre

posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,
ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo
nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho
rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu riešená.

35. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je

prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po
zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej nejednoznačné alebo
nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na
mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach

CSP nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho
dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal
dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.

36. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle §

421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil
nesprávne. Najvyšší súd uvádza tiež to, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť
niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie
právne otázky. Dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

37. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

38. Dôvod prípustnosti dovolania (§ 421 ods. l písm. b) CSP) proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil, a je tu preto daná potreba, aby
dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava dáva dovolaciemu súdu
právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená,
a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu

prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám si posúdi túto otázku ako predbežnú a v prípade,
že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné dovolanie a dovolací súd bez ďalšieho preskúma
napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne. Predpokladom prípustnosti dovolania je dôsledné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom musí uviesť svoj názor na riešenie tejto právnej
otázky (§ 393 ods. 2, 3 CSP). V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie

je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom
dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany
odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M.,
Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok,
Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382).

39. Dovolateľka ako právnu otázku v zmysle § 421 ods. l písm. b) CSP nastolila: „Či za hrubé
porušenie dobrých mravov v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka ako dôvodu na vrátenie daru sa
považuje konanie obdarovaného, ktorý ako manžel v čase rozvratu vzťahov medzi manželmi 4 mesiacepred rozvodom v úmysle zbaviť manželku vlastníckeho práva bez jej súhlasu previedol všetok spoločný
nehnuteľný majetok do vlastníctva iného subjektu - na výlučne svoju obchodnú spoločnosť, v ktorej je
manžel jediným spoločníkom a zároveň konateľom“.

40. Takto dovolateľkou zadefinovaná právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) CSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom
predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo odvolaniu žalobkyne vyhovené, a pre ktorý bolo
potvrdené ako vecne správne zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie. Dovolací súd sa preto

najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska,
či v prípade žalobkyňou nastolenej právnej otázke, ide o takú otázku, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu.

41. Vychádzajúc z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií bolo zdôraznené, že v
konaní nebolo preukázané úmyselné konanie žalovaného za účelom ukrátenia žalobkyne o spoločný

majetok, pretože namietané prevody nehnuteľností vykonal v presvedčení, že išlo o jeho výlučný
majetok, s ktorým môže nakladať sám a to vzhľadom na spôsob financovania kúpy tohto majetku,
pričom takéto konanie žalovaného nepredstavuje hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré by zakladalo
jeho povinnosť ako obdarovaného vrátiť poskytnutý dar žalobkyni. Z týchto dôvodov bol žalobný
nárok podľa súdov nižších inštancií podaný nedôvodne, a preto bola žaloba zamietnutá. Dovolateľkou

vymedzená právna otázka týkajúca sa aplikácie ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka s akcentom
na čas rozvratu vzťahov manželov a s tým súvisiaci úmysel žalovaného zbaviť ju vlastníckeho práva
k spoločným nehnuteľnostiam bez jej súhlasu preto nie je otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd sa danou okolnosťou nezaoberal a nezaložil na nej
svoje rozhodnutie. Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil dovolací súd k posúdeniu

vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil],
porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS
172/03). Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani absencia odpovede na danú otázku zo strany
odvolacieho súdu, ktorý nedostatok mohla žalobkyňa namietať cez vadu zmätočnosti. Iný postup by
podľa najvyššieho súdu založil rozpor s právnou úpravou a účelom dovolania.

42. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel po preskúmaní dovolania v tejto časti k záveru, že
dovolateľkou formulovaná právna otázka nespĺňa atribút podstatnej otázky, na ktorej by rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo, a teda nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa ustanovenia §
421 ods. 1 písm. b) CSP.

43. Dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci aj vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku o
trovách konania napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Žalobkyňa, vychádzajúc z obsahu dovolania
(§124CSP),vyvodilaprípustnosťdovolaniazustanovenia§421ods.1písm.b)CSP,vzmyslektoréhoje
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

44. Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

44.1. Podľa § 357 písm. m) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania.
44.2. Rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, i keď je obsiahnuté vo výrokovej
časti rozsudku, má vo svojej podstate vždy povahu uznesenia.

45. Základným znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa
§ 421 ods. 1 CSP je to, že ide o rozhodnutie, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu
prvej inštancie, pričom toto rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky bližšie definovanej pod
písmenom a) až c) § 421 ods. 1 CSP; zároveň však nesmie ísť o rozhodnutie, ktorým odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu uvedenému v § 357 písm. a) až n) CSP tak, ako to vyplýva z §

421 ods. 2 CSP.

46. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
o trovách konania, ktorú dovolateľka vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením §421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m) CSP (obdobne rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo/71/2019, 7Cdo/276/2019, 4Cdo/81/2020, 5Cdo/114/2020, 7Cdo/125/2020, uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017, bod 27 a pod.).

47. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie, ktorým bola
neopodstatnene vytknutá tzv. zmätočnostná vada podľa § 420 písm. f) CSP odmietnuť ako neprípustné
(§ 447 písm. c) CSP) a v časti, v ktorej sa namietalo nesprávne právne posúdenie veci s ním
naložiť rovnako pre nevymedzenie uplatneného dovolacieho dôvodu spôsobom predpokladaným v

ustanoveniach §§ 431 až 435 (§ 447 písm. f) CSP).

48. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

49. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.