Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203387
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D., zast. Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so
sídlom Nám. SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7.888,24
Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 10C/65/2023-173 zo
dňa 13. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%,
ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu 7.888,24 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta) a žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
o ich výške (druhá výroková veta).

1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému náhrady
škody vo výške 7.888,24 Eur, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, konkrétne
porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“), ktorá bola žalovaným
nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky; žalobca si
teda uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva
žalovaným – Slovenskou republikou ako členským štátom Európskej únie. Žalobca pôsobí v Hasičskom

a záchrannom zbore v Lučenci, na hasičskej stanici v Poltári, v služobnej hodnosti nadporučík, vo
funkcii veliteľ družstva v čate „A“; ako hasič pôsobí od 05.12.1991. V žalobe uviedol, že do konca
roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej
pohotovosti, od januára 2022 sú tieto rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej
pohotovosti. Žalobcovi, okrem určenej služobnej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej
zmeny, môže byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času; ani jedna zo
služobných pohotovostí sa do pracovného času nezapočítava, a to aj napriek tomu, že počas trvania

služobnej pohotovosti sa žalobca musí zdržiavať na pracovisku v služobnej rovnošate a musí byť
pripravený do 1 minúty vykonať výjazd. Len v rámci určenej služobnej pohotovosti, priamo nadväzujúcej
na výkon zmenovej služby, odpracoval žalobca v období od augusta 2020 do decembra 2020 celkom
299,62 hodín; v období od januára 2022 do decembra 2022 odpracoval 736,36 hodín určenej služobnejpohotovosti a v období od januára 2023 do júna 2023 celkom 338,20 hodín; priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu tak bol v žalovanom období 53,05 hodín týždenne. Žalobca argumentoval, že
v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom

a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o HaZZ“) je porušované jeho
právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci mu z čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES.
Pokiaľ ide o spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, žalobca analogicky, vychádzajúc z ustanovenia §122
ods.1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. určil výšku nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako
súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20

% z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti
od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15
% = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 % = 20 %); v konkrétnostiach takto za obdobie
od augusta 2020 do decembra 2020 vyčíslil nemajetkovú ujmu na sumu 1.088,67 Eur; za rok 2021 ju
vyčíslil na sumu 3.003,77 Eur a za rok 2022 /do júna/ vyčíslil nemajetkovú ujmu na sumu 1.490,02 Eur,
čo v konečnom dôsledku predstavuje žalovanú sumu 7.888,24 Eur.

1.2 Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu navrhol žalobu zamietnuť; poukázal na pozitívne a negatívne
vymedzenie rozsahu pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, z ktorého vyvodil záver, že smernica
č. 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje. Žalovaný namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu; za
neopodstatnenéoznačiltvrdeniažalobcuonesprávnejtranspozíciismerniceč.2003/88/ES;konštatoval,
že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, nepreukázal výšku uplatneného nároku ani

zásah do súkromného a rodinného života; výpočet výšky náhrady škody označil za mätúci, predstavujúci
skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku; žalobcom
uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy označil za neprimeranú; nestotožnil sa ani so spôsobom výpočtu
priemerného týždenného pracovného času žalobcu; vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku
ako aj námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu prvej inštancie.

1.3 Okresný súd sa oboznámil so žalobou, písomnými vyjadreniami strán sporu a pripojenými listinnými
dôkazmi; na súdnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu; v spore aplikoval čl.7 ods.2,
čl.19 ods.2, čl36 ods.1 písm. c),d),e), čl.40 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, čl.1
ods.1,2,3, čl.2, čl.6 písm. b), čl.17 ods.1,3 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, čl.2 ods.1,2 smernice č.
89/391/EHS, §11,§13, §100 ods.1,2, §101, §853 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „Občiansky zákonník“), §85 ods.1,2, §86 ods.1, §91 ods.1,3, §92 ods.1,2, §97 ods.1 písm.
h), §103 ods.5, §122 ods.1,2,3, §193 zákona č. 315/2001 Z.z. ako aj §85 ods.9 a §96 ods.2 zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že predmetom konania je nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času

presahujúceho limit, stanovený čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od augusta 2020 do
júna 2023 z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky, konkrétne do zákona o HaZZ; zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady
škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením únijného práva žalovaným ako členským štátom
Európskej únie.

1.4 Súd prvej inštancie konštatoval svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu;
dôvodil, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie
v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je možné zaradiť pod
súkromnoprávny spor, o ktorom v zmysle ustanovenia §3 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) rozhoduje súd; bez právneho významu je podľa názoru okresného súdu

skutočnosť, že žalovaným v tomto spore je štát, keďže účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže
byť aj štát, ktorý je v takom prípade právnickou osobou (§21 Občianskeho zákonníka); aj z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie
medzi jednotlivcami a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
1.5 Za nedôvodnú označil okresný súd námietku miestnej nepríslušnosti; aplikujúc ustanovenie §19

písm. b) C.s.p. uviedol, že je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda
vznikla žalobcovi v mieste výkonu služobnej pohotovosti, t.j. v okrese Poltár, ktorý patrí do územnej
pôsobnosti Okresného súdu Lučenec.
1.6 Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, súd prvej inštancie
poukázal na čl.29 smernice č. 2003/88/ES, v zmysle ktorého je daná smernica adresovaná členským

štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice č. 2003/88/ES je
zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice. Keďže sa žalobca domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušeniaúnijného práva členským štátom Európskej únie, žalovaný, v mene ktorého koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.
1.7 Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa

na služobný pomer žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Pri tomto
konštatovaní vychádzal súd prvej inštancie jednak zo znenia smernice č. 2003/88/ES ako aj z príslušnej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie; tento rozhodol, že čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES
má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi; tu poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-397/01 až C-403/01 vo veci

Pfeiffer, C-429/09 vo veci Fuß či C-518/15 vo veci Matzak. Bez právneho významu bolo podľa
názoru okresného súdu, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský
alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podriadiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu; členské štáty nemôžu jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti tohto článku smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúce viazali na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie

Súdneho dvora Európskej únie C-397/01 vo veci Pfeiffer, v ktorom tento judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času; pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu pracovník skutočne vykonáva (pozri aj C-437/05 vo veci Vorel). Osobitne v prípade hasičov súdny

dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Keďže žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, je podľa názoru súdu prvej inštancie

potrebné celý čas služobnej pohotovosti započítavať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť,
že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa §122 ods.1 zákona o HaZZ nemá
vplyv na porušenie čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. V kontexte uvedeného poukázal aj na aktuálnu
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021,
C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021.

1.8 Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s tvrdením žalovaného o správnej transpozícii smernice č.
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.; žalovaný argumentoval, že znenie zákona č. 315/2001 Z.z.
smernici č. 2003/88/ES neodporuje. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že vnútroštátna právna
úprava môže navodzovať dojem, že zákon č. 315/2001 Z.z. je v súlade s právom Európskej únie,
nakoľko podľa prílohy č.4 bodu 5 tohto zákona bola do jeho znenia smernica č. 2003/88/ES prebratá.

Vychádzajúc však z obsahu ustanovení zákona o HaZZ bol okresný súd toho názoru, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci
určenej služobnej pohotovosti; výsledkom tejto úpravy je záver, že služobná pohotovosť hasiča sa
nezapočítava do jeho služobného času, a to napriek tomu, že podľa čl.2 ods.1,2 smernice č. 2003/88/ES
je pracovným časom akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa

a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou;
čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. V kontexte uvedeného okresný súd
uzavrel, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov doposiaľ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol
služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl.2 smernice

a aby nebola prekračovaná maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená
čl.6 písm. b) smernice.
1.9 Súd prvej inštancie následne skúmal predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi porušením práva únie; tieto vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej
štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak (a) porušená norma únie

priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členské štáty,
(b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie členským štátom
a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd.
1.9.1 Pokiaľ ide o prvú podmienku, tu súd zopakoval, že čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Zároveň považoval
porušenie čl.6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi za dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovnéhočasu, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu; súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
1.9.2 Za splnenú považoval okresný súd aj podmienku príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie

členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca. Súd prvej inštancie mal za to, že v príčinnej súvislosti
s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody v dôsledku zásahu do
jeho práva na ochranu zdravia (pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času
bolozabezpečeniepotrebyodpočinku,abypracovníkvdôsledkuvyčerpaniaaleboinéhonepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, spolupracovníkom či iným osobám) a práva na súkromie

a rodinný život.
1.10. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k názoru, že podmienky na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi boli splnené. Ustálil, že smernica č. 2003/88/ES neobsahuje žiadne
ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia, avšak náhrada škody spôsobená
jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu jeho práv. Keďže slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodnenie

jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva, súd prvej inštancie posudzoval uplatnený nárok
žalobcu analogicky podľa zásad uvedených v ustanovení §11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Napriek
obranežalovanéhomalsúdprvejinštancieujmužalobcupreukázanú;tentovrozporesustanovenímčl.6
písm. b) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval 2003,06 hodín služobnej pohotovosti,
ktoré neboli započítané do fondu pracovného času; priemerný týždenný pracovný čas žalobcu

v tomto období predstavoval 53,05 hodín. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil doklady
od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať
žiadne dokazovanie. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm.

b/ smernice č. 2003/88/ES) považoval okresný súd za dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu či žaloba na odstránenie trvalých následkov a ani morálna satisfakcia nie je
namieste.
1.11 Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu

neboli započítané do služobného času; nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín
odpracovaných nad limit 48 hodín týždenne.
1.12 Pri rozhodovaní vo veci si okresný súd osvojil spôsob výpočtu náhrady škody, tento považoval za
primeraný, a to aj s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu a jeho súkromia, preto žalobe
žalobcu v celom rozsahu vyhovel; dôvod na predĺženie paričnej lehoty nevzhliadol.

1.13 Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania okresný súd uviedol, že nárok žalobcu
premlčaný nie je; počiatok plynutia 3 ročnej premlčacej doby pri náhrade nemajetkovej ujmy bol
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby; v prejednávanom spore k nemajetkovej ujme dochádzalo v tých
mesiacoch, v ktorých nebol dodržaný limit maximálneho týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm.

b) smernice č. 2003/88/ES a v priamej príčinnej súvislosti s ktorým porušením smernice potom boli
porušené osobnostné práva žalobcu. Žalobca si uplatnil nárok počnúc splatnosťou mzdy za mesiac
august 2020, t.j. 10.09.2020, žaloba bola podaná na súde dňa 04.09.2023, a teda mal okresný súd za
to, že jednotlivé nároky žalobcu premlčané neboli.
1.14 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §255 ods.1 v spojení s §262 ods.1 C.s.p.

a žalobcovi, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol
odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu

trov konania. Pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa §365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p. tvrdil, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 Namietol, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných

právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí;
súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na vyslovenie ne/súladu zákona č. 315/2001 Z.z. so
smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver okresný súd nemohol vysloviť ani ako otázku predbežnú, pretožedôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje len
individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.
2.2 Pri namietaní pasívnej vecnej legitimácie poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou

republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s tým, že ide o dva samostatné subjekty, ktorých
postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie
nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie
smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v
súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., mal preukázať,
v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES
bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti smernice č.
2003/88/ES; k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok
na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Žiadne ustanovenie zákona

č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou; Slovenská republika pri preberaní
smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla
vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní
uplatnil. Zároveň mal za to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu;
žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný

zotrval na tvrdení, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade; Slovenská republika pritom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu
smernice č. 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
2.3 Ohľadom pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES žalovaný zopakoval, že táto sa na služobný pomer
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým

spojený rozvrh služobného času nevťahuje; rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je vymedzený
pozitívne v čl. 2 ods.1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne v jej čl. 2 ods.2; na základe uvedeného
konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany nevzťahuje. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ, možno subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie

Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fuß nepovažoval za relevantné, pretože sa týka
mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského
a záchranného zboru v Slovenskej republike.
2.4 Odvolateľ upriamil pozornosť aj na čl.17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským
štátom odchýliť sa od uplatňovania čl.6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa
jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.5 Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva povinnosť kumulatívneho
splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody
za porušenie práva únie. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom

neosvedčil. Vyjadril nepochopenie, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej
výšky označil za nejasné; pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný.
Žalovaný zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť;
môže tak odpočívať, či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie

je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
2.6 Mal za to, že pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas, mal žalobca preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za
rozhodné obdobie, pretože nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit
pracovného času. Odvolateľ poukázal na potrebu zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného

času u hasiča v referenčnom období 4 mesiacov. V zmysle uvedeného mal žalovaný za to, že pre účely
tohto konania je irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval, relevantná je iba
skutočnosť, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas; žalobca tak nemohol
vychádzať pri výpočte žalovanej sumy z počtu hodín služobnej pohotovosti a nie je zrejmé, prečo si
žalobca nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 4,02 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k

porušovaniu jeho práv. V kontexte uvedeného konštatoval, že žalobca svoju ujmu videl v tom, že nebol
za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný
48 hodinový týždenný pracovný čas.2.7 Odvolateľ označil žalobu za zmätočnú - žalobca ňou maskuje mzdové nároky voči svojmu
zamestnávateľovi, čo má za následok, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v
konaní, pretože mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým

je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky.
2.8 V sporovom konaní dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu; s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti bolo
úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia, dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti
na začiatku konania. Žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu a výšky; súdom prvej inštancie

priznanú sumu označil za neprimeranú a privysokú v porovnaní s výškou náhrad, priznávanou
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia. S poukazom
na §13 ods.2 OZ žalovaný konštatoval, že žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného,
rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či
nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere,
ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie; náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch môže súd priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná
v zmysle §13 ods.1 OZ, resp. ak by takáto satisfakcia nebola postačujúca, a to len za predpokladu, že
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade
žalobcu nebolo podľa názoru žalovaného preukázané. V súvislosti s náhradou škody/nemajetkovej ujmy
citoval viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok Krajského súdu

v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020, Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/192/2019 zo
dňa 29.10.2019 či Mestského súdu Košice sp.zn. K2-37C/60/2020). Mal za to, že žalobca žiadnymi
dôkaznými prostriedkami nepreukázal, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, hoci
ide o základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Za otázne označil činnosti, ktoré by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas

pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby
sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, v prípade ho plnohodnotne tráviť
s rodinou. Žalovaný označil za bežné, že ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, nemajú
toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity; uvedené ale nepredstavuje argument spôsobilý
preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2.9 Vyjadril presvedčenie, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí
násilných trestných činov, pretože pri týchto dochádza k závažnému zásahu do zdravia či života.
2.10 Vychádzajúc z iných rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach
konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody/nemajetkovej ujmy bola v rozmedzí od 1.000,-
Eur do 2.500,- Eur.

2.11 Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie týkajúcou sa námietky premlčania; v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/122/2023 zo dňa
14.12.2023.
2.12 Odvolateľ namietol aj výrok o nároku na náhradu trov konania, pretože nárok žalobcu bol uplatnený
nesprávne a súd prvej inštancie aj trovy konania nesprávne právne posúdil.

3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny.
3.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej

únie zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych
súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že
vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi
úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy

transponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.07.2000, C-429/09 zo dňa 25.11.2010 či C-243/09
zo dňa 14.10.2010. Vyjadril presvedčenie, že na území Slovenskej republiky neexistuje iný orgán než
všeobecný súd, ktorý by bol vzhľadom na predmet podanej žaloby a jeho skutkový a právny základ
oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť daný spor.

3.2 Žalobca označil za nedôvodnú a neopodstatnenú námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,
ktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol však žiadne nové, skutkovo a právne relevantné argumenty,
s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z
dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.3.3 Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov; žalovaný v tejto súvislosti neuviedol žiadne nové skutočnosti
ako tie v konaní pred súdom prvej inštancie; odvolaciu námietku žalovaného ohľadom rozsahu

pôsobnosti smernice označil za nedôvodnú a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vyhodnotil
ako správne a zákonné.
3.4 Na odvolaciu námietku, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna
činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, žalobca uviedol, že ako hasič vykonáva
určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný

ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej
pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať
služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie považoval za
nepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom v zmysle čl. 2 ods.1
smernice č. 2003/88/ES.
3.5 Za zavádzajúce označil žalobca tvrdenie o uplatňovaní si mzdového nároku. Uviedol, že suma 4,02

Eur nebola základom pre výpočet výšky nároku, ale je výsledkom porovnania žalovanej sumy s počtom
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do pracovného času; vydelením
žalovanej sumy (7.888,24 Eur) s celkovým počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
(1963,92) a následným porovnaním výslednej sumy 4,02 Eur so zákonnými minimálnymi mzdovými
nárokmi pre prvý stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66 Eur/hodinu, považoval

žalobca za zrejmé, že napadnutým rozsudkom priznaná suma náhrady škody nie je neprimeraná
a privysoká.
3.6 V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že
transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje
výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej

úpravy zákona č. 315/2001 Z.z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani
neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ustanovenia
smernice nerešpektuje.
3.7. Bol toho názoru, že žalovaný len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania
smernice č. 2003/88/ES na každodenný život žalobcu a vznik akejkoľvek ujmy. Podľa judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie už samotné porušovanie čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES spôsobuje
ujmu, keďže znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého hasiča. Žalobca vyjadril
presvedčenie, že svoj nárok odôvodnil a preukázal;
3.8 Ohľadom námietky neprimeranosti výšky prisúdeného nároku poukázal na judikatúru súdneho
dvora, z ktorej vyplýva, že čo do stanovenia výšky nároku z porušenia úniového práva je v prípade

absencie vnútroštátnej právnej úpravy na vnútroštátnom súde, aby určil spôsob stanovenia výšky
nároku; prisúdená výška nároku musí spĺňať požiadavku primeranosti. Súdom priznanú výšku nároku
považoval, vzhľadom na všetky relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu, za primeranú a zároveň
zohľadňujúcu závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho základných práv.
3.9 Žalobca sa stotožnil aj s právnym posúdením otázky premlčania súdom prvej inštancie; v súvislosti

s právnym názorom senátu 17Co konštatoval, že prekročenie služobného času za mesiac august 2020
mohol zistiť až dovŕšením daného mesiaca, t.j. dňa 01.09.2020; pri všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe by mu táto uplynula dňa 04.09.2020, pretože deň 01.09.2023 pripadol na deň pracovného
odpočinku.

4. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§380 ods.1,2 C.s.p., v rozsahu určenom ustanovením §379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v
zmysle §385 ods.1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok

súdu prvej inštancie podľa §387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6.Podľa§387ods.1,2C.s.p.odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní všetkých podstatných odvolacích námietok žalovaného ako aj
predchádzajúcehokonaniaanapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštanciemalzapreukázané,žetentodospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu
a vec tak správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového
stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré

je podrobné a presvedčivé, v celom rozsahu stotožňuje; naviac dopĺňa ďalšie skutočnosti podporujúce
správnosť napadnutého rozsudku:

8. V konaní nebolo sporné, že žalobca je od 05.12.1991 príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru s miestom výkonu štátnej služby na hasičskej stanici v Poltári. Podanou žalobou sa domáhal

zaplatenia sumy 7.888,24 Eur titulom náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku dlhodobého porušovania jeho práv garantovaných normami komunitárneho práva. Procesný
útok žalobcu bol založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní čl.2 ods.1 a čl.6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení
o porušovaní čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho
týždenného pracovného času presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil plány služieb a výplatné pásky;

ako uviedol už súd prvej inštancie, žalovaný tieto listinné dôkazy žiadnym spôsobom nespochybnil, preto
ich aj odvolací súd považoval za nesporné.
8.1 Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení smernice č. 2003/88/ES, zákona č.
315/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka; v odôvodnení rozhodnutia správne venoval pozornosť výkladu
pojmov „pracovný čas“ či „čas odpočinku“; tieto vyplývajú jednak zo smernice č. 2003/88/ES ako aj

z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú okresný súd poukázal a súčasne závery z nej
vyplývajúce pri rozhodovaní správne aplikoval.

9. Pokiaľ ide o právomoc súdu prvej inštancie na prejednanie tohto sporu, poukazuje odvolací súd
jednak na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie jeho správnosti

aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr.
rozsudok C-429/09). Je tak namieste konštatovanie, že súd prvej inštancie bol nielen oprávnený, ale aj
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošlokporušeniuprávaúniepripreberanísmerniceč.2003/88/
ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.

10. Reagujúc na odvolaciu námietku žalovaného, že súdu prvej inštancie nesvedčí právomoc
posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so
smernicou Európskej únie, odvolací súd uvádza, že právna teória a rozhodnutia Súdneho dvora
Európskejúnie(napr.C-456/98voveciCentrosteel)zdôrazňujú,žeakvkonanípredvšeobecnýmsúdom

Slovenskej republiky (alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, tento sa nemôže
vyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica
transponovaná, a to za účelom zistenia či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň
sa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej ktorej smernice v prílohe slovenského
transpozičného predpisu a tým považovať smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť

porovnaniu znenia smernice s vnútroštátnou právnou úpravou.

11. Čo sa týka transpozície smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku
členskéhoštátu,ktorémujeurčená,tak,abybolaichzáväznosťnespochybniteľnáaabysadosiaholstav,
ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Z bodu 5 Prílohy č.4 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva,

že žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do predmetného zákona. Je však potrebné zdôrazniť, že
cieľ sledovaný čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý.
11.1 Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl.2 ods.1
citovanej smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa

a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas
odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl.2 ods.2). Podľa ustanovenia §85 ods.1
zákona o hasičskom a záchrannom zbore je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom
tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40
hodín týždenne (§85 ods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť

rozvrhnutýnerovnomerne;nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovjerozvrhnutýnaobdobie
šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodínv služobnom dni (§86 ods.1,2 zákona č. 315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia §92 ods.1 citovaného
zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa §86 ods. 2 v rámci

rozvrhnutia služobného času.
11.2 Vychádzajúc z obsahu ustanovení §85 ods.1, ods.2, §86 ods.1, ods.2 a §92 ods.1 zákona
č. 315/2001 Z.z., je zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského
a záchranného zboru v rámci služobného času a služobnú pohotovosť; služobná pohotovosť sa však do
služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru nezapočítava, a to napriek

tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou. Vnútroštátna právna úprava v zákone č.
315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti
do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu
týždenného pracovného času stanovenú v čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES.
11.3 Povedané inak, zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo
služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej služobnej pohotovosti, hoci smernica

neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“.
11.4 Odvolací súd považuje v súvislosti s odvolacími tvrdeniami žalovaného o správnej transpozícií
smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore za relevantné upriamiť pozornosť
aj na porovnanie znenia posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie a po jej vstupe; dané ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou

zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 1.4.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej
únie došlo k zmene ustanovenia §86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času
(z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich
mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne
nadväzuje na služobný čas (§92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času

(§92 ods.2). V kontexte uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že žalovaný v rámci preberania
smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť
je pracovným (služobným) časom pracovníka. V dôsledku tejto skutočnosti potom neobstojí námietka
žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, resp. že žiadne
ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so smernicou.

12. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o nevyhnutnosti rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice“ odvolací súd poznamenáva, že aj keď sa žalovaný na aplikácií
smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, je táto
skutočnosť z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za

škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Smernica
č. 2003/88/ES je adresovaná členským štátom (čl. 29); žalovaný ako členský štát Európskej únie,
a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia smernicou sledovaného
cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu
zdravia pri organizácií pracovného času. V kontexte uvedeného potom žalovanému v prejednávanom

spore svedčí aj pasívna vecná legitimácia, nakoľko je to práve žalovaný, ktorý zodpovedá za správne
prebratie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky; za žalovaného koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Zamestnávateľovi žalobcu by svedčila pasívna
vecnálegitimáciavprípade,akbytentovrozporesosprávneprebratousmernicoudoprávnehoporiadku
Slovenskej republiky (ku ktorej nedošlo) porušil vnútroštátnu úpravu pracovného času. Odvolací súd tak

námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie posúdil ako nedôvodnú.

13. Argumentácia žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje je totožná s jeho
procesnou obranou prezentovanou v konaní na okresnom súde. Súd prvej inštancie sa s touto otázkou
rozsiahlo a najmä správne vysporiadal v bode 62. napadnutého rozsudku, preto odvolací súd už len

na zdôraznenie správnosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä na závery
vyplývajúce z rozhodnutí C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 vo veci Pfeiffer a i., C-429/09 vo veci Fuß,
C-518/15 vo veci Matzak či C-52/04 z 14.7.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, ktoré sa
vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú aj na žalobcu.
13.1 Žalovaný namietol nemožnosť uplatňovania smernice č. 2003/88/ES na žalobcu z dôvodu, že

štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
subsumovať pod negatívne vymedzenie smernice č. 89/391/EHS, t.j. pod jej čl.2 ods.2. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle čl.1 ods.3 smernice č. 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby bolidotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica č. 2003/88/ES tak výslovne odkazuje na čl.2
smernice č. 89/391/EHS.
13.1.1 Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti

a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z jej čl.2 ods.1 vyplýva, že sa uplatňuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.) (pozitívne vymedzenie smernice); v zmysle čl.2 ods.2 sa táto
smernica neuplatňuje tam, kde s ňou sú nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany (negatívne vymedzenie smernice). Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS
sa má vykladať v širšom zmysle; výnimky z jej pôsobnosti stanovené v čl.2 ods.2 sa musia vykladať
reštriktívnym spôsobom.
13.1.2 Odvolací súd konštatuje aj, že čl.2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto
smerniceslužbycivilnejochranyakotaké(akosažalovanýsnažilpresvedčiťsúd),alelen„určitéosobitné
činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v tejto

smernici. Účelom úpravy obsiahnutej v čl.2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS je zabezpečenie riadneho
fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
mimoriadna udalosť alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prírodná katastrofa, pre ktorú je typické,
že rozvrhnutie pracovného času pre zásahové a záchranné tímy nie je možné); táto sa však odlišuje od
štandardnej obsahovej náplne práce a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného

zboru. Hoci sa žalobca pri výkone svojej práce bezpochyby stretne aj s nepredvídateľnými situáciami,
činnosti, ktoré za zvyčajných podmienok vykonáva, je možné vopred organizovať či naplánovať, a to
vrátane rozvrhnutia pracovného času. Odvolací súd na základe uvedeného konštatuje, že na činnosť
žalobcu sa vylúčenie z pôsobnosti čl.2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS nevzťahuje, naopak, táto smernica
je plne aplikovateľná. Zároveň štátna služba žalobcu sa nevyznačuje takými osobitosťami, ktoré by

odporovali súčasnému použitiu smernice č. 2003/88/ES.
13.2 Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že čl.17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje
členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl.6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia,
keď sa jedná o protipožiarne služby civilnej ochrany. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl.17 ods.1 sa vzťahuje

na vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania (a),
rodinnýchpracovníkov(b)alebopracovníkovslúžiacichnáboženskéobradyvkostolochanáboženských
spoločenstvách (c); na žalobcu sa vzťahuje čl.17 ods.3 písm. b) bod iii) danej smernice, ktorý odklon
od čl.6 neumožňuje.

14. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.888,24 Eur;
túto sumu vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (2.003,06 hodín) za žalované
obdobie od augusta 2020 do júna 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú
služobnú pohotovosť podľa § 122 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. a náhrady za nariadenú služobnú
pohotovosť podľa § 122 ods.2 písm. a) daného zákona.

14.1 Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v žalovanom období
odpracoval 2003,06 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli v rozpore s čl.2 smernice č. 2003/88/
ES započítané do fondu pracovaného (služobného) času. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým,
že tento v žalovanom období pracoval v priemere viac ako 48 týždenne bol preukázaný; za tento zásah
do práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako aj zásah do práva na ochranu jeho zdravia mu patrí

nárok na primerané odškodnenie.
14.2 Súd prvej inštancie tak po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť
žalovaného za škodu (čl.6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES priznávajúci pracovníkom právo na
priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov maximálne 48 hodín nebol do právneho poriadku
Slovenskej republiky správne transponovaný, nakoľko zákon o hasičskom a záchrannom zbore

umožňuje, aby týždenný pracovný čas vrátane nadčasov presiahol 48 hodín; porušenie je dostatočne
závažné, pretože porušuje jasnú a konkrétnu normu únie; porušenie práva únie je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ), priznal žalobcovi peňažné plnenie titulom nemajetkovej ujmy, ktorú považuje
odvolací súd, vzhľadom na uvedené, za primeranú. Odvolací súd mal za preukázané, že škoda, ktorá
má nemajetkovú povahu, vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, ktorý nemohol stráviť s

rodinou, blízkymi, priateľmi či fyzickou a psychickou regeneráciou.
14.3 V kontexte uvedeného tak okresný súd správne aplikoval ustanovenie §11 v spojení s §13
Občianskeho zákonníka týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým
osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Len samotné konštatovanie porušenia práva byvzhľadom na odpracovanie viac ako tisíc hodín, ktoré by žalobca mohol venovať iným aktivitám, nebolo
dostatočným zadosťučinením; týmto sa javí byť práve odškodnenie v podobe peňažnej náhrady takto
vzniknutej ujmy, čo v konečnom dôsledku správne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom

rozhodnutí.Zároveňnetrebaopomínať,žeajprávoEurópskejúnieuznáva,ževdôsledkujehoporušenia
môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej ujmy (čl. 82 Nariadenia Európskej únie č.
2016/679).
14.4 Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia iných okresných či krajských súdov,
v ktorých tieto priznali žalobcom nemajetkovú ujmu vo výške od 1.000,- Eur do 2.500,- Eur, odvolací

súd zdôrazňuje, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu. Okresný
súd správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice
č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného
života žalobcu, strata práva na odpočinok); zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe
ktorého dospel k výške žalovanej sumy; uplatnený nárok považoval súd za primeraný. Argumentácia
súdu prvej inštancie bola aj v tejto časti správna, preto sa odvolací súd v plnom rozsahu s výškou

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy stotožnil.

15. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe (§101 Občianskeho zákonníka); premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutia senátu 17Co konajúceho odvolacieho

súdu, v zmysle záverov ktorých mal za to, že neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie, že premlčanie
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac august 2020 plynie od splatnosti mzdy
za tento mesiac, t.j. od 10.09.2020, ale je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného času. V kontexte uvedeného odkazuje odvolací
súd na argumentáciu žalobcu, ktorý vychádzajúc zo záverov senátu 17Co konštatoval, že o rozsahu

prekročenia služobného času za mesiac august 2020 sa dozvedel po dovŕšení daného mesiaca, t.j.
dňom 01.09.2020; trojročná premlčacia doba by mu uplynula dňa 01.09.2023 (piatok), ktorý deň bol
dňom pracovného pokoja, a teda posledným dňom premlčacej doby bol 04.09.2023 (pondelok), kedy
žalobca doručil súdu prvej inštancie žalobu. Námietka premlčania žalovaného nároku tak nebola na
základe uvedeného dôvodná.

16. Podané odvolanie nebolo v zmysle vyššie uvedeného spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia
okresného súdu. Odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods.1,2 C.s.p. potvrdil, a to aj v závislom
výroku o trovách konania.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§255 ods.1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške trov konania
rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvozmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.