Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 9. jún 2023

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 5T/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119010562
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Fujerík

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2023:8119010562.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

-24- 5T/33/2019

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Jurajom Fujerikom na hlavnom pojednávaní konanom dňa
09.06.2023 v Prešove takto

r o z h o d o l :

-2- 5T/33/2019

Obžalovaná

A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., rod. E., trv. bytom D., F. XX,

u z n á v a s a z a v i n n ú , ž e

vdňoch19.5.–21.5.2017,2.6.–4.6.2017,16.6.2017,30.6.2017–2.7.2017,14.7.–16.7.2017vPrešove
na ulici F. G. XX a inde ako biologická matka mal. B. H., nar. X.X.XXXX marila výkon neodkladného
opatrenia uloženého v civilnom konaní sp. zn. 30P/519/2015 zo dňa 20.3.2017, vykonateľného dňa

27.3.2017 tým, že po prevzatí výzvy Okresného súdu Prešov č. k. 27 Em/1/2017 zo dňa 5.5.2017,
dňa 15.5.2017, podľa § 379 ods. 2 CMP na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia s upozornením
na následky neplnenia povinnosti, opakovane nerešpektovala uznesenia Okresného súdu Prešov
č. k. 27 Em/1/2017 zo dňa 5.5.2017, právoplatné a vykonateľné dňa 31.5.2017 o nariadení výkonu
uzneseniaOkresnéhosúduPrešovč.k.30P/519/2015–478zodňa20.3.2017,ktorým bolneodkladným
opatrením upravený styk otca I. A. H. s mal. B. H., nar. X.X.XXXX tak, že otec je oprávnený stýkať
sa s mal. B. každý párny týždeň v roku a to v piatok od 16.00 hod. do 18.00 hod., v sobotu od 9.00
hod. do 18.00 bod. a v nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod. v prítomnosti matky, kde takýto styk

matka nedovoľovala prostredníctvom telefonickej komunikácie, preto otec maloletej do miesta bydliska
maloletej nevycestoval a tiež osobne, po príchode otca maloletej do miesta bydliska maloletej, vo
svojom konaní pokračovala aj v dňoch 28.7.2017 a 11.8.2017, po tom ako bola súdom prvej inštancie na
pojednávaní dňa 25.7.2017 vypočutá a poučená o jej povinnostiach vyplývajúcich z rozhodnutia súdu
neodkladného opatrenia a tiež aj dňa 25.8.2017 , po následne vydanom uznesení Okresného súdu
Prešov č. k. 27 Em/1/2017 zo dňa 14.8.2017 o uložení pokuty vo výške 300,- €, právoplatnom dňa
4.9.2017 a vykonateľnom dňa 8.9.2017, v dôsledku čoho bol dňa 8.9.2017 v mieste bydliska maloletej

uskutočnený výkonrozhodnutia,priktorom súdzabezpečilkontaktotcasamaloletoudcérouvrodinnom
dome vzhľadom na vtedajší zdravotný stav maloletej,

t e d a

- marila výkon neodkladného opatrenia uloženého v civilnom procese vo veciach starostlivosti súdu
o maloletých,

č í m s p á c h a l aprečin marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 349 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona,
§ 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 400,- (štyristo) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona sa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený ukladá náhradný trest odňatia slobody na 3 (tri) mesiace.

o d ô v o d n e n i e :

-21- 5T/33/2019

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov podala na Okresný súd Prešov dňa 22.03.2019 obžalobu

pod sp. zn. 1Pv 188/18/7707-42 na obžalovanú A. B. C. (rodenú E.) pre skutok, ktorého sa mala táto
obžalovaná dopustiť tak, ako je tento skutok uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku
a ktorý prokurátorka v podanej obžalobe právne kvalifikovala ako prečin marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.11.2020 obžalovaná po poučení o možnosti urobiť niektoré
z vyhlásení v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku vyhlásila, že je nevinná zo spáchania skutku,
ktorý sa jej v obžalobe prokurátorky kladie za vinu /vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku/. Preto súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej, svedka
– poškodeného I. A. H., svedkov, znalkyne, prečítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného

konania, oboznámením obsahu znaleckých posudkov, listinných dôkazov, vrátane pripojených spisov
a zistil tento skutkový stav:

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní vypovedala, že predtým stretnutia poškodeného I. A. H. s jeho
dcérou B. H. prebiehali normálne a aj nad rámec súdom určeného rozhodnutia. Vo vzťahu k stretnutiam

dňa 02.6 až 04.06., 30.06. až 02.07. a 14.07. až 16.07. uviedla, že poškodený sa na stretnutia vôbec
nedostavil, pričom nie je pravda, že by mu prostredníctvom elektronickej komunikácie avizovala, že sa
styksdcérouneuskutoční.Lenhoinformovala,žedcérareagujenamožnosťstykuplačlivo,odmietastyk
snímabojísaho.Tenstrachpodľaobžalovanejsúviselstým,žesapravdepodobneniečostalo,načojej
dcéra nevie zabudnúť. Vo vzťahu k styku dňa 28.07. dcéru na styk pripravovala, motivovala ju darčekmi,

výletmi či zmrzlinou. Keď poškodeného dcéra videla v ten deň pred domom, začala od nej utekať, kričala,
hoci dcéru ubezpečovala, že na styk pôjdu spolu. Keďže dcéru nevedela dostať z domu, vyšla pred dom
sama a o stave informovala poškodeného. Napriek tomu, že poškodený mal plyšovú hračku a pustil
dcére hudbu, dcéra von nevyšla, plakala a utekala od nej. Na to vyšla vonku a poškodenému povedala,
že dcéru nevie vytiahnuť von z domu, na čo poškodený zavolal políciu, ktorá po príchode zistila, čo sa

deje a po odchode polície bol poškodený podať trestné oznámenie. Na styk dňa 29.07 a 30.07. sa už
poškodený nedostavil. Vo vzťahu k styku dňa 11.08. obžalovaná uviedla, že s dcérou čakali vonku na
záhrade, pričom dcéru predtým na styk pripravovala. Keď poškodený prišiel na dvor ich domu, dcéra sa
jej vytrhla a utekala do domu a nakoľko sú tam schody a obžalovaná sa bála, aby si neublížila, utekala
do domu za ňou. Dcéra plakala a skrývala sa v pivnici. Po upokojení dcéry išla povedať poškodenému,

že dcéra s ním nechce ísť. Potom išla späť k dcére a s obžalovaným komunikoval jej otec, pričom
obžalovaný opäť zavolal policajnú hliadku, opustil ich pozemok a bol podať trestné oznámenie. Dňa 12.
a 13. 8. sa už poškodený na styk s maloletou nedostavil. Vo vzťahu ku styku 25.08. uviedla, že sa udialo
to isté, kedy dcéru na styk s poškodeným vopred motivovala, kedy do spisu predložila detailnú nahrávku,
kde je zadokumentované správanie sa dcéry pred stretnutím s obžalovaným, kedy je jej dcéra pokojná,

hrá sa ale akonáhle sa dozvie, že príde poškodený, plače, kričí a trasie sa jej sánka. Obžalovaná mala
miestami pocit, že dcéra skolabuje. Dňa 16.06. sa na styku zúčastnila kolízna opatrovníčka pani J. a pani
H., kedy predtým tiež predchádzala motivácia maloletej dcéry, kedy robila všetko preto, aby sa dcéra
s poškodeným stretla. Dcéra však znova plakala a ona žiadala poškodeného a kolízne opatrovníčky,
ktoré stáli pred domom, aby vošli do domu a sami posúdili situáciu a videli stav dieťaťa, čo kolízne

opatrovníčky odmietli. Dňa 04.09. jej bola doručená poriadková pokuta vo výške 300,- Eur a 08.09. boluskutočnený výkon rozhodnutia. Ráno dňa 08.09. poškodeného informovala, že dcéra je chorá a musí
ísť k lekárovi a že má nasadené antibiotiká. Asi o 16.00 hod. toho dňa sa k nim domov dostavila sudkyňa
aj s poškodeným, kolízna opatrovníčka a kameraman. Sudkyňa trvala na stretnutí aj napriek chorobe

dieťaťa. Priniesla dcére hračku, ktorú dcéra do nej sudkyne hodila. Potom sudkyňa priniesla bábiku,
ktorou začala navádzať dcéru s tým, že je to bábika od poškodeného, ktorý bol v tom čase pred rodinným
domom aj so svojim právnym zástupcom. Celé to trvalo asi hodinu. Dieťa sa nechcelo ani poďakovať
a sudkyňa povedala, že to má nechať tak. Potom sa s dcérou začal na chodbe domu hrať poškodený
a potom sudkyňa navrhla, že ak je dieťa choré, aby otec na chvíľu ostal s dieťaťom, čo sa napokon

stalo a poškodený sa s dcérou v ten deň hral. Od 10.09. stretnutia prebiehali na základe právoplatného
rozhodnutia. Obžalovaná zdôraznila, že nikdy nebolo jej úmyslom brániť styku poškodeného s dcérou
ale vždy rešpektovala fyzický a duševný stav dcéry. Keďže dcéra sa s poškodeným nechcela stretávať,
požiadala o pomoc psychologičku A. C. a D. K., ktorým poslala video dokumentáciu a požiadala ich
o radu. Posledné stretnutie poškodeného s dcérou bolo 28. až 29.01.2017. Dôvodom prerušenia styku
bolo, že v decembri 2016 a v januári 2017 dcéra prestala byť šťastná z toho, že sa má stretnúť

s poškodeným, začala mať zvláštne prejavy hry s bábikami a začala masturbovať. Následne dcéra
začala hovoriť, že ju má červenú a že jej nemá dávať palčeky do pipiny, čo je aj na videozázname.
Nechcelasipripustiť,žebysaniečotakémohlodiaťazačervenaniegenitáliípripisovalazlejstarostlivosti
o hygienu alebo zlému stravovaniu. Keď dcéra dokonca vo Viber hovore s poškodeným o tom začala
spontánne rozprávať, poškodený ju označil za psychopatku, pričom k obvineniu poškodeného v tej dobe

nedošlo. Následne absolvovala gynekologické, psychologické a psychiatrické vyšetrenie a na základe
odporúčania lekárov a kolíznej opatrovníčky bolo začiatkom februára podané trestné oznámenie na
poškodeného. Trestné stíhanie však bolo zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Dôvodom
neodkladného opatrenia vydaného Okresným súdom Prešov dňa 20.03.2017 bolo práve podozrenie zo
sexuálneho zneužívania a styk bol upravený práve za jej prítomnosti. Napriek tomu, že sa dcéru snažila

motivovať, dcére sa vracali nočné mory a začala sa pomočovať. Psychický stav jej dcéry nebol dobrý
a dcéra sa od vtedy odmietala s poškodeným stretávať. Aj jej rodičia dcéru motivovali, aby sa dcéra
chcela s poškodeným stretnúť. Poškodený na výživné platil aj v období od januára do augusta, kedy bol
styk realizovaný za prítomnosti sudkyne. Po výkone rozhodnutia sudkyňou sa už stretnutia poškodeného
s dcérou realizujú, kedy poškodený chodí na stretnutia s karavanom, kedy sa s dcérou kontaktuje

prostredníctvom hračky a dcéra stratila ostych. Od septembra 2017 dcéra začala navštevovať materskú
školu, čo bol veľký zlom a prestala sa báť ľudí. V súčasnej dobe prebieha striedavá starostlivosť. Styk
poškodeného s dcérou v dome neumožnila, lebo poškodený nemá dobrý vzťah s jej rodičmi a ona si ho
vo svojom dome nepraje. Aj bez toho, aby poškodený mohol vstúpiť na pozemok, ona vždy motivovala
dcéru, aby išla von a mohol sa styk realizovať a to aj za jej prítomnosti a tento styk dcéru pripravovala.

Dňa 16.06.2017 bolo dieťa podľa obžalovanej v takom stave, že sa nemohla styku zúčastniť, o čom sa
ale pani J. odmietala presvedčiť. Jej vyjadrenia na videonahrávke, kedy poškodenému mala uviesť, aby
išiel preč a že sa s dieťaťom nemôže stretnúť a ona bude čeliť žalobe za marenie výkonu úradného
rozhodnutia sú podľa nej vytrhnuté z kontextu. Vždy, keď sa obžalovaný dostavil na styk, nikdy sa
nezatajovala a stále s ním komunikovala. To, že by bola ochotná čeliť žalobe nemyslela vážne. Teraz pri

striedavejstarostlivostiniesúzávažnejšieproblémy.Predtým,nežmalprísťpoškodenýnastyk,oktorom
dcéra vopred vedela, bola dcéra veselá a hravá ale po príchode poškodeného sa jej správanie zmenilo
a začala kričať, skrývať sa jej, utekala a prosila o pomoc, aby ju zachránili. Vtedy sa dcéru snažila
upokojiť a daj jej pocit istoty a bezpečia. Podľa názoru psychologičiek A. C. a D. K. bola príprava na styk
dostatočná. Poškodený si voči nej súdnou cestou uplatňoval nárok na náhradu nákladov za cestu do

Prešova z Bratislavy za neuskutočnený styk. Do zimy 2017 prebiehal styk poškodeného s jej dcérou za
jej prítomnosti. Videozáznamy vyhotovoval jej otec a niektoré vyhotovovala ona. Z každého stretnutia
vyhotovoval záznam aj poškodený. Poškodeného informovala o správaní sa dcéry ale nevie sa vyjadriť
k tomu, ako poškodený na to reagoval. O postoji dcéry informovala aj pani J. a to aj pri osobnej návšteve
aj emailom. Pani J. stretnutie jej s dcérou nevykonala.

Svedok – poškodený I. A. H. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že mali rozhodnutím súdu upravený
styk, ktorý sa realizoval až do februára 2017 podľa rozhodnutia súdu až na pár výnimiek, kedy mu
obžalovaná odmietla dcéru na styk dať z dôvodu choroby, čo akceptoval. Poslednýkrát bol s dcérou
na lyžovačke v januári 2017, kedy na konci víkendu nechcela dcéra od neho odísť a pýtala sa, kedy

znova pôjdu spolu na výlet. Večer, keď odovzdal dcéru obžalovanej, mu obžalovaná volala a aj písala
správy, ktorých obsahu nerozumel a potom podala trestné oznámenie, že mal dcéru sexuálne zneužiť.
Keď mal mať o dva týždne styk s dcérou, tento mu obžalovaná neumožnila s argumentom, že dcéra
je chorá, čo bolo dôvodom odmietnutia styku asi dva alebo tri krát neskôr. Aktívne volal na políciu,aby zistil, čo sa deje ohľadom trestného oznámenia na jeho osobu, no polícia o žiadnom trestnom
oznámení na jeho osobu nevedela. Medzitým obžalovaná požiadala súd o úplný zákaz styku a až zo
spisu sa dozvedel, o čo ide, pretože obžalovaná s ním odmietala komunikovať alebo komunikovala veľmi

stroho. Súd aj na základe jeho argumentov obžalovanej vyhovel s tým, že styk upravil bez možnosti
prespania dcéry u neho a styk sa mohol realizovať iba za prítomnosti obžalovanej. Na tomto pojednávaní
sudkyňa obžalovanú poučila, ako má ku stretnutiu dochádzať. Napriek tomu obžalovaná na jeho žiadosti
o stretávanie sa s dcérou vôbec neodpovedala alebo odpovedala vyhýbavo. Preto sa rozhodol prísť na
stretnutie s dcérou osobne v určenom čase. Keď mu obžalovaná otvorila dvere a dcéra bola za ňou,

obžalovaná na neho hanlivo zaútočila a hovorila mu, aby išiel preč, pričom mu neumožnila, aby sa
s dcérou mohol rozprávať. Požiadal dcéru, aby sa s ním išla poprechádzať, s čím jeho dcéra súhlasila
a povedala obžalovanej, aby ju obliekla. Na to ale obžalovaná zabuchla dvere a to bolo poslednýkrát,
kedy videl svoju dcéru, lebo potom už vyšla von iba obžalovaná a povedala, že dcéra s ním nikde
nepôjde. Uvedenú situáciu oznámil súdu a kolíznej opatrovníčke a potom už každý druhý týždeň malo
jeho stretnutie s dcérou negatívny výsledok s tým, že sa neuskutočnilo. Zo spisu je podľa neho zrejmé,

že obžalovanú upozorňoval na následky a na to, že koná protiprávne. V konaní o výkon rozhodnutia
obžalovaná opakovala svoje argumenty o tom, že dcéra s ním nechce ísť a sudkyňa ju poučila o tom, ako
má dcéru na styk pripraviť ako aj o tom, že ak ku styku nepríde, bude sa realizovať výkon rozhodnutia
za prítomnosti sudkyne, k čomu aj došlo. Napriek tomu sa situácia tri alebo štyrikrát znova opakovala
a keď prišiel do miesta bydliska obžalovanej, táto mu styk s dcérou neumožnila. U psychológa, ktorého

im určil súd podrobne prebrali možnosti, ako ku styku môže dôjsť a psychológ na argumentáciu matky,
že sa dcéra obžalovaného bojí, podobe ako sudkyňa navrhla styk mimo domu, napr. na detskom ihrisku,
alebo kdekoľvek inde, kde do styku nezasahuje stará mama dieťaťa, ktorá mu pri jeho návštevách
pred dieťaťom nadávala. Napriek jeho návrhu, aby išli vonku na ihrisko, obžalovaná na tieto správy
nereagovala a argumentovala, že ona nikam nepôjde a ku styku musí dôjsť pred ich domom. Pretože sa

styk neuskutočnil a to ani za prítomnosti obžalovanej, zavolal hliadku polície, lebo potreboval potvrdenie
o tom, že obžalovaná mu odmieta dať dcéru. To obžalovaná a matka obžalovanej hrubo zneužili tak, že
začali dcéru strašiť, že príde s policajtmi a zoberie ju preč, čo je hrubé klamstvo, pretože ku styku malo
dochádzať za prítomnosti matky a nikdy dcéru od matky nebral preč. Táto trauma u dcéry pretrvávala
ešte niekoľko rokov a vždy, keď videla policajtov, tak sa bála, že ju vezmú od mamky preč. Takto

zmanipulovanú dcéru obžalovaná natáčala na video a predkladala súdu ako argument, že dcéra sa
ho bojí. Na výkone rozhodnutia za prítomnosti sudkyne sa podľa poškodeného jasne preukázalo, že
po ôsmich mesiacoch, počas ktorých ho dcéra nevidela, mala k nemu dcéra kladný vzťah a dcéra
sa s ním hrala a rozprávala. Na druhý deň po výkone rozhodnutia mu bolo umožnené sa ísť pohrať
s dcérou do domu. Komunikácia zo strany obžalovanej nebola žiadna alebo len minimálna, kedy mu

spočiatku odpovedala, že sa nemôže s dcérou stretnúť a potom, že dcéra sa s ním stretnúť nechce. On
jej navrhol spôsob, akým by sa mohol s dcérou stretnúť za jej prítomnosti. Keď dostal iba pár odpovedí
a vedel, že mu obžalovaná styk neumožní, necestoval do Prešova z Bratislavy, kedy sa rétorika zo
strany obžalovanej zmenila niekedy vo februári 2017. Potom bol obvinený a čakal, ako to bude riešiť
polícia. On sa to snažil vyriešiť aj prostredníctvom spoločných známych, aby sa dohodli, ale zo strany

obžalovanej nebola žiadna komunikácia. Až z predvolania na políciu v Liptovskom Mikuláši sa dozvedel,
že obžalovaná nahrala nejaký vykonštruovaný rozhovor s dcérou, ktorá v tom rozhovore tvrdí, že jej
tam nemá strkať pršteky do pišule, čo sa ale na polícii vysvetlilo a trestné stíhanie bolo zastavené. Na
to on podal trestné oznámenie za krivú výpoveď. On za každou neúspešnou výzvou na styk podával
trestné oznámenia a zakaždým dával podnety na súd. Vie, že súd obžalovanej uložil pokuty ale táto

nerešpektovala ani neodkladné opatrenie súdu. On do Prešova chodil za dcérou v tom období každé
dva týždne, kedy mal mať s dcérou styk a asi dvakrát neprišiel, čo je uvedené v spise. Zo zúfalstva
vypisoval na ministerstvo a na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny do D. a žiadal, aby sa stretnutie
mohlo skutočnosť za súčinnosti kolíznej opatrovníčky, pričom túto kolíznu opatrovníčku J. informoval
o situácii a prosil ju o pomoc. Keď na jednom styku bola pani J. a jej kolegyňa, starý otec dcéry povedal,

že ju nepustí von a potom vyšla obžalovaná a povedala, že dcéra sa ich bojí. Od obžalovanej počul, že
je úchýl a že bude čeliť aj trestnému stíhaniu za marenia výkonu úradného rozhodnutia a aj tak dcéru
neuvidí. Raz dcéru videl vo dverách a raz u psychologičky. Potom ju videl až koncom septembra, kedy
bol realizovaný výkon rozhodnutia. Nebol mu umožnený ani telefonát s dcérou a ani komunikácia cez
Viber. Na úrade práce im odporučili psychológa. On na stretnutia nosil hračky a chcel, aby sa s nimi

dcéra pohrala, čo obžalovaná odmietla. Poukázal na to, že obžalovaná rieši len peniaze. S dcérou
má teraz nadštandardný vzťah, pretože sa presťahoval do D.. Za účelom intervencie vo veci oslovil aj
predsedu súdu. Opísal tiež priebeh výkonu rozhodnutia, ktorý je zaznamenaný na kamere. Po tomto
výkone ďalšie dva alebo tri termíny stretnutí dopadli dobre. Potom, čo súd obžalovanej vysvetlil, že sas dcérou môže stretávať aj počas jej choroby, tie choroby ustúpili a obžalovaná si ich prestala vymýšľať.
Odvtedyfungujestriedavástarostlivosť.Prijednomstyku,kedyvidel,žesúnadvore,vstúpilnapozemok,
aleotecobžalovanejdonehosácalamamaobžalovanejodviedladcéruprečavidel,žedcéruzneužívajú

amanipulujú,abyjustresovali.Zostranyobžalovanejnebolavyjadrenážiadnaľútosť.Obžalovanápolícii
povedala, že sa dieťa bojí, hoci sa dieťa s ním ani nestretlo. Uvedomil si, že dieťa je obžalovanou
zneužívané a strašia ju policajtami. Keď bola na mieste polícia, nebol tam žiadny krik alebo hluk, policajti
len spísali papiere a odišli. Podľa neho si obžalovaná vymýšľala, že dcéra má teplotu a neumožnila
mu skontrolovať. Ak si chcel dohodnúť náhradný termín, to sa mu nepodarilo, lebo obžalovaná s ním

nekomunikovala. Náhradný termín dostal až po zásahu súdu. Potvrdil, že stretnutia s dcérou natáčal
na kameru a žiadal súd, aby určil styk prostredníctvom video rozhovorov. Nikdy sa nepokúšal stretnúť
s dcérou mimo určených termínov lebo o tom obžalovaná nechcela ani počuť, hoci ju prosil, aby si
predĺžili čas a mohli byť spolu dlhšie.

Súd na hlavnom pojednávaní vypočul ako svedkyne pracovníčky Úradu práce sociálnych vecí a rodiny

D. A. L. H. a A. B. J..

Svedkyňa A. L. H. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že spisovú dokumentáciu tohto prípadu vedie
svedkyňa J., kedy si poškodený podal na ich úrad žiadosť, aby úrad asistoval pri jeho styku s dieťaťom.
Svedkyňa J. ju požiadala, aby bola prítomná pri stretnutí, čo aj urobila. Ona bola prítomná len keď prišiel

poškodený a bola tam aj obžalovaná ako matka dieťaťa a jej kolegyňa J. to všetko spisovala. Okrem
toho tam bol prítomný aj otec obžalovanej. Nespomína si, ako prebiehala komunikácia ale dieťa nevidela
a k ukončeniu stretnutia došlo bez toho, aby sa styk realizoval. Pri stretnutí dochádzalo k nezhodám
medziobžalovanouapoškodeným,čichcedieťatráviťčasspoškodenýmalebonie.Nevie,akojepresne
upravený styk a či stretnutie malo byť v tom čase. Nevie si spomenúť, ako sa obžalovaná a poškodený

k sebe správali. Otec obžalovanej pôsobil spočiatku nahnevane, ale potom sa situácia upokojila. Myslí
si, že poškodený si nahrával priebeh tohto stretnutia. Zo stretnutia sa robí záznam, ku ktorému sa ona
nevedela vyjadriť, hoci potvrdila, že ho podpísala. Poškodený aj svedkyňa J. žiadali obžalovanú, aby
doviedla dcéru pred rodinný dom. Oni sú len pozorovateľky pri styku. Nie je ich úlohou zasahovať do
stretnutia. Nemá vedomosť o tom, aby tam bola nejaká okolnosť, ktorá by vylučovala, aby dieťa nešlo

na styk. Obžalovaná len hovorila, že dieťa nechce ísť na stretnutie s poškodeným. Nespomína si, že
by niekto spomenul, že dieťa je choré. Nespomína si, že by niekto bránil vstupu na pozemok. Nemá
vedomosť o súdnych konaniach ohľadom styku. Potvrdila tiež svoju výpoveď z prípravného konania.

Svedkyňa A. B. J. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že pracuje na Úrade práce, sociálnych vecí

a rodiny Prešov na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí, pričom s danou rodinou prišla do styku
niekedy v roku 2016, kedy sa riešila otázka zverenia maloletého dieťaťa do starostlivosti a otázka
styku. Od tej doby sa vedie spisová dokumentácia, kedy úrad bol určený za kolízneho opatrovníka.
Dôvodom účasti úradu na súdnom konaní bolo obvinenie poškodeného zo sexuálneho zneužívania,
kde sa viedlo trestné stíhanie. V júni 2017 na žiadosť svojich nadriadených bolo vyhovené žiadosti

poškodeného a išli na styk poškodeného s dieťaťom po pracovnej dobe aj s kolegyňou H., kedy prišli na
miesto a poškodený zazvonil alebo telefonoval obžalovanej, že prišiel na styk s dieťaťom. Na to prišiel
otec obžalovanej, ktorý reagoval trochu podráždene na danú situáciu s tým, že čo tam robia a vravel
poškodenému, že styk neprebehne. Ona mu povedala, že nie je účastníkom konania a aby sa z tohto
dôvodu do toho nemiešal. Potom otec obžalovanej išiel dnu do domu a z domu vyšla obžalovaná, ktorá

od nich chcela, aby sa išli pozrieť dnu, že dieťa plače a aby to videli a aby sa porozprávali s dieťaťom,
čo ona odmietla, pretože to bola práca nadčas a navyše majú svoje inštrukcie. Potom sa to ukončilo
a styk sa neuskutočnil. Oni do dvora domu za bráničku nešli a dieťa nevyšlo von. Oni chceli, aby
obžalovaná dieťa priviedla aspoň k bráničke, aby ho videli ale obžalovaná to odmietla a chcela, aby išli
dnu do domu. Atmosféra bola napätá. Oni odmietli komunikovať s dieťaťom, pretože vzhľadom na vek

dieťaťa je to práca pre psychológa. Styk bol upravený na každé dva týždne a potom v roku 2017 tento
styk prestal. Poškodený im telefonicky ako aj e-mailom oznamoval, že sa styk neuskutočnil. Následne
bola prítomná ako pozorovateľka pri výkone rozhodnutia sudkyňou, kde boli pustení do domu, kde sa
sudkyňa rozplávala s dieťaťom, poškodený jej priniesol hračky a nakoniec dieťa zišlo dole na prízemie
a poškodenému bolo umožnené, aby dal dieťaťu hračky a tak sa začal s dieťaťom rozprávať. Teraz

je komunikácia medzi rodičmi lepšia a majú striedavú starostlivosť. Podľa nej bola snaha obžalovanej
napraviť svoj postoj. Obžalovaná odmietala dať dieťa poškodenému kvôli podozreniu zo sexuálneho
zneužívania ale to sa napokon nepotvrdilo. Obžalovanú kontaktovali a obžalovaná tvrdila, že dieťa na
styk pripravuje. Svedkyňa poukázala, že je prirodzené, že dieťa sa prikláňa k tomu rodičovi, s ktorýmje. Každý rodič je povinný dieťa na styk pripraviť a ak aj dieťa povie, že na styk ísť nechce, tak matka
nemôžetotoprijať.Poškodenýichvždy,keďmalmaťstyk,ktorýsaneuskutočnil,kontaktoval.Poškodený
mal pre dieťa pripravené darčeky. Majú dosť stykov, kedy pri tak malých deťoch ide na styk s otcom

aj matka dieťaťa. Obžalovaná podľa svedkyne vedela, že má byť pri styku prítomná. Pri styku dňa
16.06.2017 poškodený žiadal, aby obžalovaná ukázala dieťa, či plače, tak ako to obžalovaná tvrdila,
ale k tomu nedošlo a obžalovaná odišla do domu s tým, že dieťa von nepôjde. O každom telefonáte
poškodeného ako aj tom stretnutí spísala záznam. Oni zastupujú záujem dieťaťa v konaní pred súdom.
Obžalovaná im na tom stretnutí povedala, že dieťa nepríde von, ale dôvod neuviedla s tým, že dieťa

plače. Obžalovaná hneď vyšla z domu von s tým, že styk nebude. Oni sú len pozorovatelia a nemôžu
vstupovať do domácnosti. Podľa nej sa nemá čo obžalovaná pýtať dieťaťa, či chce alebo nechce ísť von
a nebolo ťažké vziať dieťa von a ukázať ho. V čase výkonu rozhodnutia bolo dieťa veselé, pobehovalo
a s poškodený sa rozprávala milo a vôbec sa ho nebála.

Súd tiež na hlavnom pojednávaní prečítal oba výpovede svedka C. E., otca obžalovanej z prípravného

konania.

Tento svedok v prípravnom konaní dňa 28.09.2018 vypovedal, že obžalovaná po rozchode
s poškodeným umožňovala styk poškodeného s ich dcérou. Neskôr vznikli pochybnosti, či sa poškodený
dokáže postarať o tak malé dieťa, pretože maloletá B. sa po pobyte o poškodeného vracala so

zdravotnými problémami, jednalo o začervenanie na pohlavných orgánoch a odmietala ísť na nočník.
Najprv si mysleli, že je to nejaký zdravotný problém, ale potom dospeli k podozreniu, že poškodený
dcéru sexuálne zneužíval. Prejavilo sa to na správaní maloletej B., ktorá sa stránila ľudí, najmä mužov.
Vyvrcholením bola situácia, keď sa maloletá B. vrátila v januári 2017 od poškodeného v zlom stave,
plakala a nakoľko zistili zmeny na pohlavných orgánoch, vyhľadali odbornú pomoc. Zo záverov lekára

vyplynulo, že došlo k poškodeniu pohlavných orgánov, pričom išlo o nejaké mechanické poškodenie.
Potom obžalovaná dospela k záveru, že styk nebude možný v takom rozsahu ako doposiaľ a bude
musieť byť upravený tak, že pri tom bude prítomná obžalovaná, s čím ale poškodený nesúhlasil. Potom
obžalovaná podala na poškodeného trestné oznámenie pre sexuálne zneužívanie, pretože jej lekárky
povedali, že ak trestné oznámenie nepodá ona, podajú ho lekárky. Odvtedy boli pri styku problémy,

kedy maloletá nechcela ísť k poškodenému a keď mal prísť, začala plakať. Z toho vyhotovili viacero
videozáznamov, pretože podľa neho nie je správne, aby sa ten styk realizoval, keď dieťa nechce ísť
k poškodenému, hoci aj keby to bolo upravené súdom. Obžalovaná podľa neho vždy viedla dcéru, aby
bola pripravená na styk s poškodeným. Maloletá však styk odmietala tak vehementne, že nebolo v
ich silách, aby ju k tomu donútili. Bol doma, keď sa vo viacerých prípadoch mal styk uskutočniť, ale

maloletá začala po príchode poškodeného plakať a hovorila, že sa ho bojí a mala aj nervové záchvaty,
až sa jej triasla brada. Poškodený neakceptoval to, že maloletá B. nechce ísť von a tvrdil, že mu ju
nechcú dať. Takýchto stretnutí bolo v tomto duchu viacero a ich výsledkom bolo, že sa styk nerealizoval.
Svedok podotkol, že dieťa bolo na styk pripravené a v ich domácnosti sa nikdy neviedla maloletá
k tomu, aby mala odpor k poškodenému. Má za to, že ak sa poškodeného maloletá bála, tak je to vinou

poškodeného. K styku nedochádzalo preto, lebo maloletá odmietala styk s poškodeným a ak by k tomu
dochádzalo nasilu, jej zdravotný stav by sa mohol zhoršiť. Po výkone rozhodnutia už k styku dochádzalo
v zmysle súdneho rozhodnutia. Dňa 25.08.2017 vyhotovil videozáznam, na ktorom styk prebiehal tak,
že prišiel poškodený a maloletá B. nechcela ísť von, ale obžalovaná ju presviedčala, aby von išla. Na
videozázname zo dňa 11.08.2017 je vidno, ako sú na záhrade, kde čakali poškodeného. Keď poškodený

prišiel na záhradu a obžalovaná dcéru chytila za ruku, že idú za poškodeným, maloletá sa začala
vzpierať a plakať, vytrhla sa obžalovanej z ruky a utekala do pivnice. On potom vyzval poškodeného,
aby opustil pozemok, lebo ho tam nikto nepozval. Spravidla to podobne podľa svedka prebiehalo pri
každom stretnutí. Aj pri stretnutí, kde boli prítomné kolízne opatrovníčky, maloletá odmietala ísť von a on
aj hovoril kolíznym opatrovníčkam, aby prišli dovnútra a aby videli, ako to vyzerá ale ony odmietli ísť

dnu lebo sú mimo pracovnej doby. Pri styku, ktorý sa mal uskutočniť dňa 25.08.2017 je z videozáznamu
zrejmé, ako maloletá B. hovorí svedkovi, aby ju zachránil. Svedok opísal aj výkon rozhodnutia za účasti
sudkyne, kedy obžalovaná tiež vyšla von pred dom a povedala sudkyni a prítomným, že maloletá B.
nechce ísť k otcovi a že je chorá a následne sudkyňa a všetci zúčastnení išli do domu preveriť situáciu.
Keď oslovili maloletú, tá povedala, že k poškodenému nepôjde a nepomohlo, ani keď jej ukázali hračku.

Na to sudkyňa išla vonku a doniesla veľkú bábiku, s ktorou sa maloletá začala hrať a potom sudkyňa
navrhla, aby sa za bábiku išli poďakovať poškodenému. Vtedy maloletá na naliehanie sudkyne išla
a vtedy sa s poškodeným stretli. Potom na požiadanie sudkyne obžalovaná umožnila vstup do domu
poškodenému a potom sa hrali. Prítomná bola aj kolízna opatrovníčka, ktorá mala podľa svedka posúdiť,či dieťa chce alebo nechce ísť k otcovi. Táto bola aj preverovať bytové podmienky, ktoré boli vyhovujúce.
S poškodeným komunikoval len vtedy, ak ho o to požiadala obžalovaná ako jeho dcéra a nikdy styku
nebránil. Poškodený sa podľa neho nesprával k obžalovanej slušne, na čo ho upozornil. Keď vedeli,

že maloletá ťažko znáša stretnutia s poškodeným, večer jej povedali, že poškodený príde a na druhý
deň jej to povedali, až keď poškodený prišiel. Obžalovaná svojej dcére hovorila, že príde jej otec, že jej
kúpi hračky, že pôjdu na výlet a že jej ukáže zvieratká. Poškodený musel podľa svedka urobiť maloletej
niečo strašné, lebo sa ho bála a tú reakciu si nevie vysvetliť. Maloletá, keď videla poškodeného, dostala
panický strach, bola nervózna, kričala, že ona nikam nejde a plakala.

Tento svedok na výsluchu prípravnom konaní konanom dňa 06.12.2018 zotrval na svojej
predchádzajúcej výpovedi a svoju výpoveď doplnil tak, že pri stretnutí dňa 16.06.2017 a 18.06.2017
prišiel poškodený pre obžalovanú a ich dcéru s tým, že obžalovaná po jeho príchode vyšla von k jeho
autu a tam mu povedala, že maloletá sa s ním odmieta stretnúť z dôvodov, ktoré uviedol pri svojom
predchádzajúcom výsluchu. Potom prišla obžalovaná dnu do domu a povedala, že poškodený toto

neakceptuje a nevie, čo má robiť. Nakoľko maloletá styk odmietala, on išiel vonku k poškodenému,
kde tam v tom čase boli dve ženy, o ktorých mu obžalovaná povedala, že sú to kolízne opatrovníčky.
On povedal poškodenému, či nevie akceptovať to, že s nim maloletá nechce ísť a keby ju nútili, tak to
maloletej poškodí. Na to oslovil tú staršiu z kolíznych opatrovníčok, aby sa išla pozrieť dovnútra a videla,
ako sa maloletá správa, na čo mu povedala, že tam nie je preto, aby zisťovala, ako sa maloletá má a aké

má pocity ale je tam na to, aby dozrela na priebeh styku. Potom im povedal, že ich debata sa skončila,
že budú zbytočne čakať a že im maloletú B. nasilu nedá.

Súd na hlavnom pojednávaní vypočul ako svedkyňu I. D., susedu a kamarátku obžalovanej, ktorá
vypovedala, že raz počula maloletú B., ako kričí a cez okno videla, ako uteká od poškodeného a nechce

ísť k nemu. Ale to bolo podľa nej už dávno. Na bližšie okolnosti si už nepamätala a už nevie, či utekala
do domu alebo na záhradu. V tom čase bolo teplo a mohlo to byť tri alebo štyria roky dozadu. Nevie, čo
sa dialo potom, lebo odišla od okna. Vídala poškodeného, ako chodí k domu obžalovanej ale nie vždy
videli aj maloletú. Ona má tiež rovnako starú dcéru ako je B. a tak sa dievčatá spolu hrávali. Všimla si
zmeny v správaní maloletej B., ktorá bola odmietavá a nepustila si k sebe ľudí, čo je zvláštne, pretože

predtým ju poznala ako živé a energické dieťa. Tá zmena bola podľa svedkyne rýchla a nevie uviesť
presné časové obdobie, kedy k nej došlo. Registrovala nejakých ľudí, ktorí sa pokúšali dostať do domu
obžalovanej, ale nič bližšie nevie. Obžalovanú pozná osem rokov a majú domy zhruba oproti sebe cez
ulicu. S obžalovanou sa stretávala často a ich deti boli kamarátky. Zbežne vedela o probléme, ktorý
obžalovanáriešila.Obžalovanúhodnotíakosuperosobuavýbornúmatku.Súkamarátkyanemalimedzi

sebou žiadne konflikty. Riešili však bežné veci, čo sa týka detí a obžalovaná jej spomínala niečo o jej
záležitostiach ale bližšie to nerozvádzali. Poškodený v tom čase s nimi nebýval a len ho registrovala, ako
chodilpredcéru.Väčšinounaňučakalpriautenaulici.Poškodenývolalsvojudcéruksebe,ktoráknemu
prišla. Všimla si, že vždy, keď poškodený prišiel za dcérou, mal v ruke hračku. Za jej prítomnosti maloletá
o otcovi nerozprávala. Nevidela, aby obžalovaná s poškodeným a ich dcérou išli spolu na prechádzku.

Medzi nimi však bola komunikácia pri preberaní dieťaťa. Nevie, že by pred dom obžalovanej prichádzala
polícia. Obžalovaná sa jej v roku 2017 zdôverila, že má podozrenie, že maloletej poškodený fyzicky aj
psychicky ubližuje ale nič konkrétne nepovedala a ani to, ako to bolo riešené.

Súd tiež prečítal obsah výpovede svedkyne A. C. K. zachytenej v zápisnici o výsluchu tejto svedkyne

z prípravného konania zo dňa 25.01.2019, kde táto svedkyňa uviedla, že pracuje ako psychologička
na referáte poradensko psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov. V rámci
jej odbornej agendy jej bola pridelená žiadosť z Okresného súdu Prešov, aby vykonala odborné
psychologické poradenstvo s obžalovanou a poškodeným. Oboch si teda predvolala na stretnutie dňa
25.08.2017, ktorého účelom bolo oboznámenie sa oboch rodičov o požiadavke súdu na zlepšenie

komunikácie a takisto o zlepšenie prístupu oboch zúčastnených sledujúc najlepší záujem dieťaťa
a rešpektujúc rodičovské práva oboch rodičov. Pred ňou sa obaja rodičia dokázali konštruktívne
dohodnúť na uplatňovaní rodičovských práv a stretávania sa poškodeného a maloletou dcérou. Jej
záverom bola správa, ktorú zaslala na Okresný súd Prešov. Ona sa nikdy nezúčastnila na styku
poškodeného s dcérou a ani nebola s dieťaťom v styku, keďže výchovné opatrenie bolo určené

obom rodičom. Hlavný problém bol podľa nej neschopnosť oboch rodičov dieťaťa konštruktívne
komunikovať. Nevedela sa vyjadriť k vhodnosti styku poškodeného s dcérou. Na stretnutí obaja
zúčastnení spolupracovali. Nevie uviesť, aké konkrétne návrhy boli dané a ani či sa na niečom dohodlialebo či takú dohodu dodržiavali. Nespomína si, či od obžalovanej mala spätnú väzbu ohľadom styku
dieťaťa s poškodeným.

Súd na hlavnom pojednávaní vypočul svedkyňu D. A. K., ktorá ako detský psychológ v roku 2016
vyšetrovala maloletú B. H., ktorá k nej bola odoslaná detským lekárom s tým, že v rodine sú určité
problémy v súvislosti s riešením ďalšej starostlivosti o dieťa. V tom čase malo dieťa necelé 2 roky
a bola tam úvaha o striedavej starostlivosti. Ona osobne nebola pri vyšetrení, ale vyšetroval ju kolega
A. M. s tým, že v tom čase reagovala maloletá na jeho osobu úplne prirodzene bez akýchkoľvek

zábran, komunikovala s ním a nebol problém s vyšetrením vzhľadom na to, že sa jednalo o muža.
V podstate vtedy u maloletej zaznamenali prítomnosť miernej symptomatológie z okruhu neuróz, ale
toto nepovažovali za špecifické, nakoľko neurózami v dnešnej dobe trpí pomaly každý, vrátane malých
detí. Striedavú starostlivosť považovali za vhodnú od troch rokov dieťaťa a obžalovanej navrhovali
stretnutie s poškodeným a hľadanie optimálneho riešenia na prospech u dieťaťa. Ďalšie stretnutie sa
nerealizovalo a až spätne sa dozvedeli, že boli v rodine problémy. Vo februári 2017 ich kontaktovala

obžalovaná s tým, že potrebuje urgentne dieťa vyšetriť, pretože si všimla dosť závažné zmeny v jeho
správaní. Dieťa prišlo na vyšetrenie v sprievode obžalovanej a vychádzali z anamnézy, ktorú im podala
obžalovaná, ktorá podpisovala súhlas s tým, že poskytne údaje pravdivé a vierohodné. U takýchto
malých detí, ako bola B. H. je veľmi obmedzený výber možných diagnostických metód a dieťa nie
je schopné vypovedať o sebe v zmysle minulosti pretože dieťa žije prezentizmom. Preto musia brať

do úvahy anamnézu, ktorú im podá rodič a nemôžu a priori pristupovať k rodičom z pozície, že im
klamú. Musia pracovať s tým materiálom, ktorý majú k dispozícii a nemajú možnosť nejakým spôsobom
overovať pravdivosť alebo nepravdivosť toho, čo im rodič povie, pretože je to zodpovednosť rodiča.
Obžalovaná vtedy uvádzala výrazné zmeny v správaní dieťaťa, to znamená, že dieťa, ktoré bolo predtým
bezprostredné, uvoľnené a radostné, sa začalo správať utiahnuto, bolo plačlivé, nervózne, nekľudné,

prejavovalo zvýšenú separačnú úzkosť, ktorá bola neprimeraná, kedy neustále potrebovala byť vo
fyzickom kontakte s matkou, byť pri nej a uisťovať sa, že matka je pri nej. V noci sa začalo nanovo
pomočovať. Obžalovaná si všímala určité prejavy, ktoré síce nie sú cudzie detskému veku, napríklad
onaniu a masturbáciu ale v jej prípade boli zvlášť intenzívne, kedy to maloletá robila priamo pred
matkou, nereagovala na to, že obžalovaná ju usmerňuje, aby to prestala robiť, dokonca nabádala

obžalovanú, aby jej tam priložila prst, aby to ovoniavala a celkove bola v takej euforickej – povznesenej
nálade, keď to robila. Okrem toho sa na ambulancii vtedy správala inak, ako pri prvom vyšetrení,
kedy bola menej spontánna, menej komunikatívna, zarazená, držala sa pri obžalovanej a nechcela
sa nechať vyšetriť samostatne bez prítomnosti obžalovanej. Istý čas vydržala vo vedľajšej miestnosti
s kolegom, kde sa hrala s bábikou, ktorú vyzliekla a sústredene sa dívala do rozkroku bábiky. Je tú

úplne netypická manipulácia s hračkou v tomto veku a svedkyňa poukázala na to, že dieťa malo určitú
skúsenosť samo so sebou v tejto oblasti. Toto vyšetrenie zhrnuli s tým, že sa u dieťaťa objavili prejavy
možného sexuálneho zneužitia. V ďalšom období, po ktorom boli v kontakte s obžalovanou formou
emailovej komunikácie, sa obžalovaná pýtala na rôzne okolnosti, ktoré sa týkajú správania dieťaťa,
ktorým nerozumela, pretože v správaní týchto detí je veľa prejavov, ktoré sú rozporuplné, ambivalentné

a niekedy nepochopiteľné. Obžalovaná potom podala trestné oznámenie na poškodeného, kedy sa
stíhanie viedlo v C. A., kde poslala určitý výpis z toho vyšetrenia vyšetrovateľovi. Poškodený ju potom
často kontaktoval v priebehu dvoch mesiacov, kde uvažoval nad podaním trestného oznámenia na jej
osobu ako aj podnetu na príslušné orgány. V podaniach poškodený argumentoval tým, že ho nikdy
nevidela, nevyšetrila a nepozná ho. Ďalšie vyšetrenie maloletej B. realizovali v júli 2017, kedy v tom čase

už nebola v kontakte s poškodeným, pretože v tom čase bol styk pozastavený, pretože ona navrhovala,
aby došlo k pozastaveniu styku do skončenia vyšetrovania. Vtedy zaznamenali výrazné zlepšenie
celkového stavu dieťaťa, menej príznakov resp. symptómov neurotických prejavov, celkovú zlepšenú
adaptabilitu, spoluprácu pri vyšetrení a aj správanie dieťaťa bolo uvoľnenejšie, pokojnejšie a zlepšil sa
aj spánok a pomočovanie. V e-maily adresovanom poškodenému mu vysvetlila, čo znamená anamnéza

a prečo vychádzali z anamnestických údajov a poukazovala na to, že obžalovaná bola podrobená
súdnoznaleckému vyšetreniu v zmysle vierohodnosti. Ak obžalovaná u nich nevypovedala pravdivo,
je to na jej zodpovednosti. Poškodený najskôr s ňou komunikoval nepriateľsky, neskôr zmierlivejšie
a podstata jeho návštevy sa vyznačovala tým, že spochybňoval dôveryhodnosť obžalovanej. V tom čase
však nemala pochybnosti o dôveryhodnosti obžalovanej, pretože to, čo uvádzala, korešpondovalo s tým,

čo videli na ambulancii. Na ambulancii všeobecne deti produkujú oveľa menej prejavov, ktoré produkujú
v prirodzenom prostredí, ale napriek tomu zaznamenali prejav netypickej hry s bábikou a potom to
celkové zmenené správanie oproti predchádzajúcemu obdobiu. Videla viacero videozáznamov, vrátane
situácie s onanovaním, ktoré poškodený pripísal gynekologickému vyšetreniu, hoci erotizované hrys bábikou v kúpeľni maloletá predvádza ešte pred gynekológiou. V prirodzených situáciách dochádza
častejšie k prejavovaniu rôznych nápaditostí než v ambulancii, kde je dieťa dve hodiny, kedy doma je
celý deň. Preto ak tie prejavy nezachytia v ambulancii, musia sa spoliehať na to, čo je zachytené na

videách a čo im povie matka. Poškodený jej tiež poslal videá, kde je s ním maloletá šťastná, radostná
a veselá, ale toto je to zradné čo sa týka obetí sexuálneho zneužívania všeobecne, pretože je to
tzv. kontraintuitívne správanie, kedy sa obeť správa inak, ako sa očakáva, pretože sa očakáva, keď
obeť zažila niečo, čo ju traumatizovalo alebo poškodilo, že bude takúto osobu automaticky odmietať,
teda sa môže z prítomnosti agresora tešiť. Poškodený bol navyše podľa nej dokonalý zabávač. Nie je

podľa nej možné, aby matka naučila dieťa v tomto veku onanovať. Potom s obžalovanou komunikovala
ohľadom rôznych súdnych konaní. Podľa svedkyne sa obžalovaná snažila dieťa na styk pripraviť ale
tá príprava bola málokedy úspešná, aby sa dieťa na otca tešilo. Obžalovaná to vnímala, akoby dieťaťu
ubližovala. Nevie, kedy boli videá, ktoré videla, vyhotovené a ani nevie, koľko predtým obžalovaná dieťa
na styk pripravovala. Potvrdila, že kontakt na poškodeného v čase vyšetrenia nemala a obžalovaná
im ho neposkytla. Poškodený ju kontaktoval až po vyšetrení vo februári 2017 a osobne navštívil

v novembri 2017. Vyšetrenie vo februári 2017 bolo urgentné na žiadosť obžalovanej, kedy telefonicky
popisovala, že dieťa malo byť sexuálne zneužité. Uvádzala začervenané genitálie, ktoré by už pri
odplienkovanom dieťati nemali byť. Pred svojou výpoveďou prezrela celú svoju dokumentáciu a s
obžalovanou komunikovala pred pojednávaním iba ohľadom čoho sa má týkať jej výpoveď. V tom čase
mala pocit, že maloletá B. vykazovala symptómy možného sexuálneho zneužívania, ale to, či to tak bolo,

nie je jej úlohou. Svoj záver formulovala iba vo sfére podozrenia. Poukázala na odbornú literatúru, že
osobnosťpáchateľasexuálnehozneužívaniajenavonokharmonickáapôsobiacabezúhonnýmdojmom.
Po vyšetrení v júli 2016 sa obžalovaná mala objednať o tri mesiace, čo ale neurobila a na vyšetrenie
prišla urgentne až vo februári 2017. Správa zo dňa 13.03.2017 nie je korekciou jej pôvodnej správy ale
len vysvetlenie jej správy zo dňa 09.02.2017 poškodenému. Jedná sa o e-mail s jej pečiatkou ale nie o

odbornú správu z vyšetrenia. O pozadí rodinných vzťahov obžalovanej, ktoré v tom čase neskúmala sa
dozvedela od poškodeného neskôr. V roku 2016 pri vyšetrení bolo u maloletej všetko v poriadku a podľa
svedkyne je dôležité, že obžalovaná po vyšetrení vo februári 2017 spolupracovala dobre. Je podľa
nej bežnou praxou, keď je podozrenie na sexuálne zneužívanie, aby do potvrdenia alebo vyvrátenia
podozrivý nebol v kontakte s dieťaťom. Kontakt podozrivého s dieťaťom a matkou zároveň je rizikový pre

konflikty s partnerov. V tomto prípade aj v minulosti spoločne chodievali na výlety a preto svedkyňa videla
riešenie v kontakte poškodeného s dcérou za prítomnosti obžalovanej. Obžalovaná jej popísala, že dieťa
plače a bojí sa poškodeného, keď tento príde na styk s ňou. Myslí si, že styk poškodeného s dcérou
za prítomnosti obžalovanej realizovaný nebol a ani ju o to obžalovaná nežiadala. Ďalšie vyšetrenie
od februára 2017 realizovala u maloletej v júli 2017. Medzitým boli konzultácie s oboma rodičmi. Po

septembri 2017 už vyšetrenie maloletej realizované nebolo. Má vedomosť aj o civilných konaniach ale
v žiadnom z nich vypočutá nebola. S obžalovanou konzultovala správanie sa maloletej ako aj nástup do
materskej školy a problémy s tým spojené. Podľa nej je to protichodná situácia pre matky, pokiaľ dieťa
odmietalo styk, plakalo, vzpieralo sa, pretože dieťa to pociťuje tak, že matka mu neposkytuje ochranu,
lebo matka robí to, čo dieťa nechce a dieťa k nej môže stratiť dôveru. Náhodné stretnutia môžu priniesť

dieťaťu pozitívnu ale aj negatívnu reakciu. Poškodený javil záujem o dieťa a chcel sa s ním stretávať.
Enormná animácia zo strany poškodeného svedčí podľa svedkyne o tom, že základný postoj dieťaťa
je odmietavý, ale podľahne tomu, čo vidí a vníma tu a teraz a keďže poškodený prinášal zaujímavé
hračky a atraktívne predmety a karaván mal vybavený tak, že sa dieťa mohlo hrať a on sa hral s ním,
tak to dieťa sa dostalo do priaznivého psychického stavu a dokázalo prejaviť radosť a uspokojenie. Ale

rozhodnetonebolotak,žekeďpoškodenýprišiel,maloletáutekalaknemubeztoho,abyjejdávalhračky.
K zhoršeniu psychickému stavu maloletej po styku dochádzalo z dôvodu ukončenia animácie a návratu
do reality. To zhoršenie sa pod vplyvom rodinného prostredia neskôr skompenzovalo, čo je fenoménom
u rozdelených rodín. Účelom správy zo dňa 13.3.2017 bolo objasnenie toho, k čomu mal poškodený
výhrady a objasňovala svoje postupy s určitou korekciou čo sa týka vierohodnosti obžalovanej. Uviedla,

že tam mohli byť iné vplyvy, ktoré neboli náležite preskúmané. Zdôraznila, že pracujú s dôverou, čo je
základ ich práce a ak sa im poskytnú nesprávne informácie alebo podané informácie účelovo, tak je
možné vyvodiť nesprávne závery. Nevie, tam bola neskôr daná striedavá starostlivosť. Od obžalovanej
vie, že sa maloletej B. teraz darí dobre a je v kontakte s poškodeným. V správe v júli 2017 konštatovali,
že stav maloletej bol zlepšený skrz elimináciu možných nevhodných vplyvov a predpokladali, že ak by

sa tieto vplyvy opäť aktivovali aj za prítomnosti matky, čo by sa mohlo stať, tak preto by tento kontakt
nedoporučovali ani za prítomnosti inej osoby, aby udržali zlepšený stav až do ukončenia vyšetrovania.
Vie, že došlo k obnoveniu styku poškodeného s maloletou ale nevie, kedy a za akých okolností. Vie, že
bol výkon rozhodnutia za prítomnosti sudkyne ale nevie, či videla aj video. Raz tam asistovala aj políciaa maloletá B. sa bála, že ju polícia zoberie. Pokiaľ by bol styk v prítomnosti obžalovanej, tak príprava
nemusí byť siahodlhá, dieťa to môže prijať ale nemusí. Dieťa vníma komunikáciu dospelých a ako sa
k sebe správajú. Pokiaľ navodia takú príjemnú atmosféru, môže sa spoľahnúť, že nič nehrozí a tak môže

to stretnutie byť priaznivé. Tak to potom funguje dlhodobejšie, kým sa dieťa na túto situáciu neadaptuje
ale záleží na veku. V prípade styku dieťaťa s poškodeným osamote je to komplikovanejšie lebo dieťa sa
cíti viac zneistené, keď má byť samé s otcom. Obžalovaná má prezentovať príjemný program, ktorý ich
očakáva, má poukazovať na to, že dieťa príde naspäť a budú zase spolu a že pôjdu na pekné miesta,
bude spokojná a bude sa im to páčiť, čo aj v tomto prípade bývalo, pretože dieťa malo príjemné zážitky.

Videá zachytávali moment, kedy poškodený tam už bol a dieťa už bolo v zlom emočnom rozpoložení
aj s obžalovanou. Obžalovaná sa snaží ale akoby išla sama proti sebe, keď dieťa plače. Keď sa otvorili
dvere, dieťa poškodeného akceptovalo. Určite tam bola aj príprava obžalovanej. Náhodné stretnutie by
neodporučila. Manipuláciu dieťaťa považuje svedkyňa za neetickú.

Súd na hlavnom pojednávaní vypočul aj znalkyňu A. C. C., ktorá ako znalkyňa z odboru Psychológia,

odvetvie Klinická psychológia detí, Klinická psychológia dospelých vypracovala písomný znalecký
posudok č. 21/2017 a ktorá na hlavnom pojednávaní vypovedala, že v čase vyšetrenia bola
maloletá B. 2,5 ročného dieťaťom, kedy pri vyšetrení nenašla žiadne výraznejšie odchýlky od jeho
psychomotorického vývinu. Za najzávažnejšie v optike účelu vyšetrenia boli práve anamnestické
údaje obžalovanej ako matky o sexualizovaných a inak neprimeraných prejavoch dieťaťa v domácom

prostredí. Tieto prejavy, berúc do úvahy, čo hovorila obžalovaná, nie sú typické pre deti vo veku 2,5
roka, konkrétne najmä výskyt sexualizovaného správania. Samotným vyšetrením znalkyňa nezistila
indikátory sexuálneho zneužitia dieťaťa. Tento záver je vzhľadom k tomu, že išlo o tak malé dieťa
a možné zdroje informácií o dieťati čerpala z údajov poskytnutých obžalovanou a preto vo svojej
odpovedi v znaleckom posudku odporúčala overenie vierohodnosti týchto údajov iným znalcom. Ďalšie

otázky sa týkali všeobecných otázok, či je typické, aby dieťa prechovávalo, napríklad ambivalentnú
väzbu k poškodenému s ohľadom na fotografie, kde sa usmieva v prítomnosti poškodeného, čo ale
nevylúčila a uviedla výskumy, ktoré uvádzajú typický variant tej citovej väzby. Pri vyšetrení maloletej
bol urobený rozhovor s obžalovanou anamnestického charakteru, kde sa znalkyňa pýtala na kompletný
vývin dieťaťa, priebeh tehotenstva a na konkrétne dôvody, ktoré ju znepokojujú a vedú k tomu, že by

zadávala vypracovať znalecké vyšetrenie. Taktiež vychádzala z údajov zo zdravotnej dokumentácie,
správy od A. N., správy od D. K. a tiež z videozáznamy maloletej poskytnuté jej obžalovanou, ktoré boli
pre ňu najviac znepokojujúce a podozrivé. Maloletú B. vyšetrovala trikrát a to dňa 3.3.2017, 16.3.2017
a 21.3.2017 a celý priebeh vyšetrenia je popísaný na stranách 7 až 11 znaleckého posudku. Pri závere
o možnom sexuálnom zneužívaní vo všeobecnosti záleží od veku, ale pri tak malom dieťati, akým je

maloletá B. sú to prioritne anamnestické údaje. Dieťa v tom čase nenavštevovalo predškolské zariadenie
a teda nebolo možné vyžiadať správu od učiteliek. Primárny zdroj u takto malých detí je opatrovník,
matka, rodič, ktorý s dieťaťom prichádza do kontaktu. Následne už nebola v kontakte s obžalovanou.
Nemá ani vedomosť o znaleckom posudku ohľadom vierohodnosti obžalovanej. Pokiaľ si spomína,
poškodený ju po vypracovaní znaleckého posudku telefonicky kontaktoval iba raz, kedy jej hovoril,

že doručí nejakú nahrávku ale už si nepamätá, či k tomu aj došlo. Údaje poskytnuté obžalovanou
v rámci znaleckého skúmania na daný účel považuje za smerodajné a dostatočné na vypracovanie
relevantnéhoodbornéhoznaleckéhoposudku.Nepamätási,čimalavnadväznostinazáveryznaleckého
posudku nejaké odporúčania pre obžalovanú. Nesnažila sa získať anamnestické údaje prostredníctvom
poškodeného cez telefón a vychádzala z údajov obžalovanej. Ako uviedla, nevyšetrovala obžalovanú,

ale sa s obžalovanou rozprávala len v súvislosti s vývinom maloletej a keďže maloletá bola primárne
v starostlivosti matky, najlepší zdroj informácii je práve matka. Ona obžalovanú poučila, že je povinná
uviesť všetky údaje, ktoré súvisia s maloletou pravdivou a nad rámec toho odporučila v záveroch
posudku overiť vierohodnosť výrokov obžalovanej. Toto je štandardný postup aby sa niekto iný vyjadril aj
vo vzťahu k tomu, pretože to bol súkromný znalecký posudok a nebola v postavení, že môže predvolať

poškodeného. Jej úlohou nebolo primárne rozporovať údaje poskytnuté obžalovanou a obžalovaná
bola ako zadávateľ povinná dať jej pravdivé údaje. Závery sa teda viažu k tým údajom, ktoré jej boli
poskytnutéobžalovanou.Nespomínasi,čiodobžalovanejžiadalakontaktnéúdajenapoškodeného,aby
aj tento, ako druhý rodič mohol uviesť anamnestické údaje, o ktorých mal vedomosť. Nevedela uviesť,
či poškodený o vyšetrení maloletej vedel s tým, že ona pracuje s informáciami, ktoré jej rodič uvedie

a tak je to na každom jednom vyšetrení. Nie je primárne jej úlohou overovať vierohodnosť informácií.
Potvrdila,ževidelavideozáznamypredloženéjejobžalovanou,naktorýchbolozachytenésexualizované
správanie dieťaťa, ktoré znalkyňa popísala tak, že maloletá sa obnažená nejakým bláznivým spôsobom
vytŕčala, kedy ju obžalovaná výchovne usmerňovala, že sa to nepatrí, potom je tam videonahrávka,kde je nahraté ako B. onanuje, pokúša si vkladať rôzne predmety do nohavičiek a pritom hovorí, že
je škaredá, že je strašidlo. Tieto nahrávky, ktoré videla, zohľadnila a premietla v znaleckom posudku.
Z hľadiska hodnotenia tohto sexualizovaného správania dieťaťa vo veku 2,5 roka znalkyňa uviedla, že

bez vonkajšieho psychopatologického stimulu je neprirodzené. Vonkajší psychopatologický stimul je,
keby dieťa zneužité bolo, teda nejaký jasný údaj, ktoré im to sexualizované správanie vysvetlí. Ona
vzhľadom na všetky údaje, ktoré jej boli poskytnuté, mohla povedať, že toto je na 2,5 ročné dieťa
neprimerané, ale vyvarovala sa tomu, aby použila záver, že dieťa bolo alebo nebolo sexuálne zneužité
a pracovala s klinickým obrazom maloletej a porovnávala ho s klinickým obrazom sexuálne zneužitých

detí uvádzaných v odbornej literatúre a ten prienik je uvádzaný v znaleckom posudku. V závere
zdôraznila, že ten prienik je formulovaný na základe anamnestických údajov a ide o prienik údajov, ktoré
hovorí matka a ktoré uvádza odborná literatúra ako sa prejavujú sexuálne zneužité deti. Podľa znalkyne
tam boli nejaké prieniky ale boli len v súvislosti s tým, čo uvádzala obžalovaná. Ona svojím objektívnym
vyšetrením nenašla žiadne preukazné znaky, ale zdôraznila, že tie znaky sa nemusia prejaviť v cudzom
prostredí na vyšetrení. Takisto v znaleckom posudku uvádzala údaje z odbornej literatúry, že takmer

40% detí sú bezpríznakové pokiaľ boli sexuálne zneužité. Tie závery boli také, že sú tam nejaké
indikátory, ale keďže sa opierajú iba o anamnestické údaje obžalovanej, je logickým záverom overiť
vierohodnosť údajov poskytnutých obžalovanou, čo odmietla, pretože by potvrdzovala svoje vlastné
závery a obžalovanej odporučila, aby to urobil niekto nezávislý a to kombinácia psychológ a psychiater,
ale nevie, či k tomu došlo. Obžalovaná jej poskytla údaje o svojom dieťati a celom jeho vývine,

o rodinnej situácii, o prejavoch, ktoré ju znepokojujú a sú podkladom znaleckého vyšetrenia, informácie
o zdravotnom stave, lekárske správy a nahrávky z domáceho prostredia. Vo všeobecnosti sa môže
stať, že si dieťa chytá genitálie, lebo ho svrbia, ale je podľa znalkyne menej pravdepodobné, že by to
v tom čase malo hrovú nadstavbu. V tom čase by sa dotýkalo genitálií a bolo by vyrušené diskomfortom.
Zo psychologického hľadiska by mohlo byť rozrušené, plačlivé ale je menej pravdepodobné, že by to

malo hrovú nadstavbu, že sa hrá na havka a že sa smeje. Potvrdila, že v čase spracovania znaleckého
posudku jej obžalovaná predložila lekárske správy, z ktorých vyplývalo, že maloletá B. mala zdravotné
problémy v súvislosti s oblasťou pohlavných orgánov a to správu gynekológa N. G., kde bola zistená
prítomnosť baktérií a rovnako bol prítomný bakteriálny nález aj pri vyšetrení moču, kde jej obžalovaná
predložila aj správu z nefrológie, kde bol záver, že sa nejednalo o infekciu močových ciest. Vzhľadom k

veku a celkovému rozvoju myslenia maloletej B. je podľa znalkyne nepravdepodobné, že by sa také
sexualizované správanie mohla naučiť. Čo je pravdepodobnejšie, tak to sú generalizácie typu „ocko je
dobrý“, „ocko je zlý“ ale držať a opakovať nejaký scenár kauzálne sexualizovaného správania 2,5 ročné
dieťa nie je schopné.

Súd tiež na hlavnom pojednávaní oboznámil obsah písomného znaleckého posudku č. 21/2017, ktorý na
základe žiadosti obžalovanej vypracovala znalkyňa A. C. C. a ktorá o jeho obsahu podrobne vypovedala
na hlavnom pojednávaní.

Zo znaleckého posudku č. 25/2017 vypracovaného znalkyňou z odboru Psychológia, odvetvie Klinická

psychológia dospelých D. O. G., ktorého zadávateľom bola obžalovaná vyplýva, že u obžalovanej
nebol zistený žiaden patologický stav a teda obžalovaná je schopná správne vnímať, zapamätať si
areprodukovaťprežitéudalosti.Vrozhovore,pozorovaníaanivpsychodiagnostickýchmetódachnebola
u obžalovanej zistená snaha skresľovať skutočnosti vo svoj prospech a ani tendencia javiť sa v lepšom
svetle, prípadne odpovedať sociálne žiaducim smerom. Osobnosť obžalovanej možno vo všeobecnosti

považovať za vierohodnú. U obžalovanej sa jedná o priemerne diferencovanú osobnosť, extravertovanú,
neurovegetatívne stabilnú, u ktorej nebola preukázaná prítomnosť závažnej duševnej poruchy v zmysle
psychózy. Obžalovaná sa javí ako plne integrovaná a zdravá.

Zo znaleckého posudku č. 25/2017 vypracovaného znalkyňou z odboru Psychológia, odvetvie Klinická

psychológia detí, Klinická psychológia dospelých D. P. G. vyplýva, že maloletá B. má pozitívny
a intenzívny vzťah k obžalovanej ako svojej matke, ktorá jej zabezpečuje pocity bezpečia a opory.
Vzťah k poškodenému ako k jej otcovi je ambivalentný, čo je pravdepodobne zvýraznené dlhou
prestávkou v kontaktovaní. V interakcii však nepozoruje negatívne známky a zjavné prejavy strachu
z poškodeného. Maloletá sa dostáva do konfliktných situácii a protichodných väzieb, kedy má na jednej

strane túžbu milovať oboch rodičov a na druhej strane v prípade ubližovania si rodičov navzájom
má potrebu vyhovieť prianiam svojich rodičov. Vzťah poškodeného a jeho dcéry má potenciál na
rozvíjanie a prehlbovanie. Vzťah poškodeného k dcére je veľmi emočne sýtený a kladný a prežíva
ho ako naplňujúci. Je motivovaný odovzdávať dcére skúsenosti, vychovávať ju a plne sa prispôsobiťjej potrebám. Obžalovaná je integrovaná a normálne štruktúrovaná osobnosť bez známok psychickej
poruchy či inej symptomatológie. Jej predpoklady vychovávať dieťa hodnotí znalkyňa ako kvalitné.
Poškodený je aktívnou a zrelou osobnosťou, ktorá koná rozvážne. Jeho emočná regulácia sa javí

ako stabilná. Na základe výsledkov vyšetrenia znalkyňa konštatovala, že poškodený je integrovaná,
normálne osobnostne a emocionálne komponovaná zdravá osobnosť bez známok psychickej poruchy
či inej symptomatológie. Jeho predpoklady a spôsobilosť vychovávať maloleté dieťa z pohľadu
psychologických kritérií hodnotí rovnako ako kvalitné. V čase vypracovania znaleckého posudku sa
maloletá nachádzala na konci batoliaceho veku, kedy jej vzťah s poškodeným môže byť alternatívnym

zdrojom istoty a stimulácie a môže profitovať z rozdielnosti vzťahov a získavať istotu na základe
viacpočetnej väzby. Po výkonovej stránke je maloletá priemerná, motorický zručná a vo vývine neboli
prítomné regresné prejavy popísané obžalovanou. Prítomná je naviazanosť na obžalovanú, ktorú
v kontexte veku znalkyňa hodnotí ako adekvátnu. Súčasný psychický stav maloletej znalkyňa hodnotila
ako primeraný veku a nezistila prejavy duševného ochorenia, psychických porúch, signifikantných
odchýlok od normy alebo iných negatívnych prejavov. Vzťah a komunikácia rodičov maloletej sú toho

času vážne narušené. Obžalovaná nie je motivovaná k spolupráci s poškodeným, nekomunikuje s nim
ohľadom dcéry a nie je ochotná hľadať konsenzus. Poškodený deklaruje ochotu komunikovať, prijať
usmernenie obžalovanej a odborníkov a prejavuje snahu uzatvárať dohody ohľadne výchovy v záujme
maloletej B.. Poškodený pri výchove dcéry napĺňa i vlastné potreby ale rešpektuje aj prirodzený denný
režim maloletej a zvolené aktivity prispôsobuje vývinovým možnostiam a prianiam maloletej. Poškodený

je podľa znalkyne usmerniteľný. Vyšetrením znalkyňa nezistila konkrétne výrazne rozdielne postoje vo
výchove maloletej. Obžalovaná prejavuje úzkostnejšie postoje vo výchove, ktoré môžu byť provokované
udávanýmiťažkosťamidcéryaleboexistujúcouantipatiouvočipoškodenému.Najvýraznejšiajenezhoda
ohľadne styku poškodeného s maloletou, kde obžalovaná nepripúšťa žiaden styk poškodeného s jej
dcérou na základe presvedčenia zo sexuálneho zneužívania dcéry poškodeným. Naopak, poškodený

vynakladá veľké úsilie na vytváranie podmienok pre čo najintenzívnejší styk s maloletou a trvá na
ňom. Znalkyňa uviedla, že predpoklady striedavej starostlivosti aktuálne nie sú vhodné. V najlepšom
záujme maloletej B. je obnoviť pravidelný kontakt s poškodeným a realizovať styk s oboma rodičmi,
nakoľko k obom má vybudovaný citový vzťah a oboch rodičov pre svoj zdravý vývin potrebuje.
Z primárnej väzby na obžalovanú sa bude maloletá stále viac uvoľňovať, čo je potrebné podporovať

a zároveň tu vzniká priestor na intenzívnejší kontakt s poškodeným, ktorý môže výrazne obohacovať jej
skúsenosť. Na základe vyšetrenia preto odporučila zveriť maloletú B. do starostlivosti obžalovanej a styk
s poškodeným upraviť prechodne za prítomnosti obžalovanej alebo inej blízkej osoby po dobu troch
mesiacov s prechodom k plnohodnotnému strávenému spoločnému času bez prítomnosti iných osôb.

Súd na hlavnom pojednávaní prečítal obsah trestného oznámenia, ktoré podal poškodený I. A. H. na
obžalovanú, pričom dôvodom bolo nerešpektovanie súdneho rozhodnutia o úprave styku, kedy mu
obžalovaná dlhodobo bráni v stretávaní sa s maloletou dcérou B.. Toto trestné oznámenie poškodený
doplnil aj písomným podaním dňa 18.07.2017 s tým, že obžalovaná mu naďalej neumožňuje styk
s maloletou, čím sa podľa neho dopúšťa trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

§ 349 Trestného zákona.

Súd tiež oboznámil obsah uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 30P 519/2015 – 478 zo dňa
20.03.2017, ktorým súd návrh obžalovanej na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a upravil
styk poškodeného s maloletou B. každý párny týždeň v roku za prítomnosti obžalovanej. Z odôvodnenia

tohto uznesenia vyplýva, že obžalovaná navrhla zakázať styk poškodeného, ako otca s dieťaťom,
pretože mala podozrenie na sexuálne zneužívanie. Súd sa v rozhodnutí zaoberal aj lekárskymi správami
predloženými obžalovanou ako aj psychologickou správou D. K. a dospel k záveru, že poškodený
prejavuje záujem o dieťa a pre zachovanie ich vzťahu je potrebné zabezpečiť ich vzájomný kontakt.
Sexuálne zneužívanie zo strany poškodeného je v rovine podozrenia a otec je rodičovsky rovnako

hodnotný ako matka a musí mu byť daný priestor, aby si mohol plniť rodičovskú rolu v plnej miere. Súd
nezistil dôvod na zákaz styku dcéry s poškodeným a ponechal styk poškodeného s dcérou v rovnako
rozsahu ale za prítomnosti obžalovanej, pretože upevňovanie vzťahu dcéry s otcom je podľa súdu v ich
vlastnom záujme a prítomnosť obžalovanej ako matky nie je prekážkou ich stretávania. Zároveň bude
prítomnosť matky zárukou toho, že bude pri styku zabezpečená ochrana záujmov dieťaťa.

Z výzvy Okresného súdu Prešov adresovanej obžalovanej dňa 05.05.2017 vyplýva, že súd konštatoval
výrok vyššie uvedeného uznesenia a vyzval obžalovanú, aby toto súdne rozhodnutie rešpektovalaa podrobila sa súdnemu rozhodnutiu tak, že bude poškodenému umožňovať styk s maloletým dieťaťom
v čase určenom v súdnom rozhodnutí.

Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 27Em 1/2017 – 48 súd nariadil výkon uznesenia Okresného
súdu Prešov č.k. 30P 519/2015 – 478 zo dňa 20.03.2017, ktorým bol upravený styk v tam uvedených
časoch za prítomnosti obžalovanej ako matky. Súd tak vyhovel návrhu poškodeného, ktorý odôvodnil
tým, že zo strany obžalovanej dochádza k opakovanému a bezdôvodnému neumožňovaniu styku
s maloletou B., pričom stretnutia sa nerealizujú od novembra 2016 a dieťa otca nevidelo už dva

mesiace. Súd poukázal na to, že aj keď obžalovaná má podozrenie na sexuálne zneužívanie zo
strany poškodeného, ako otca, vykonateľným súdnym rozhodnutím je styk otca s dieťaťom upravený za
prítomnosti matky a preto je povinnosťou obžalovanej dieťa na styk s poškodeným pripraviť a umožniť
poškodenému styk, pri ktorom bude obžalovaná prítomná.

Poškodený I. A. H. predložil do spisu 27Em 1/2017 dňa 12.05.2017, 22.05.2017, 06.06.2017,

20.06.2017, 06.07.2017 a 18.07.2017 informácie o neuskutočnených riadnych stretnutiach s maloletou
B. v dňoch 05.05 až 07.05.2017, v dňoch 19.05 až 21.05.2017, v dňoch 02.06. až 04.06.2017, v dňoch
16.06 až 18.06.2017, v dňoch 30.06 až 02.07.2017 a v dňoch 14.07 až 16.07.2017, pričom pripojil
aj elektronickú komunikáciu s obžalovanou, kde sa domáha stretnutia s dcérou, kedy mu obžalovaná
odpisuje, že nebude nútiť dcéru na stretnutie, pretože táto sa ho bojí a tiež aj videonahrávku zo dňa

16.06.2017.TiežsúdoboznámilžiadosťpoškodenéhoadresovanúÚradupráce,sociálnychvecíarodiny
D. o pomoc pri realizácii styku s maloletou, kde poškodený uviedol, že obžalovaná mu styk s maloletou
neumožňuje a požiadal úrad o asistenciu pri styku. Poškodený tiež predložil úradný záznam spísaný
príslušníkmi OO PZ Prešov – Juh dňa 16.06.2017, z ktorého vyplynulo, že na podklade oznámenia
poškodeného sa dostavili na ulicu F. G. XX L. D., kde im poškodený oznámil, že jeho bývalá priateľka

mu nechce odovzdať dieťa, hoci na základe právoplatného rozhodnutia súdu má mať s dieťaťom určený
styk. Obžalovaná, ktorú hliadka vypočula, uviedla, že je pravda, že poškodený má mať styk s ich
spoločnou dcérou ale dieťa plače a nechce ísť k poškodenému, kedy ona bude brať ohľad na dieťa a po
poučení hliadkou odmietla vydať dieťa poškodenému. Poškodený e-mailom kontaktoval svedkyňu J.,
aby mu pomohla uskutočniť stretnutie s maloletou, ktorá mu odpovedala, že obžalovanú kontaktovala

pred každým stretnutím, ale obžalovaná jej povedala, že maloletá sa nechce s poškodeným stretnúť a to
ani prostredníctvom video hovoru, pričom obžalovanú upozornila na povinnosť dodržiavať uznesenia
súdu ohľadom styku s dieťaťom.

Zo zápisnice z pojednávania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 27Em 1/2017 zo dňa

25.07.2017 vyplýva, že boli vypočutí poškodený a obžalovaná ako oprávnený otec a povinná matka, kde
obaja vypovedali v podstate o okolnostiach styku zhodne ako v tomto trestnom konaní. Obžalovaná na
tomto pojednávaní zdôraznila, že maloletú B. na styk pripravuje ale dcéra styk odmieta a je pre ňu ťažké
nútiť dcéru k styku s poškodeným, ktorý ona odmieta. Súd apeloval na obžalovanú, aby dieťa pripravila
nastyk,žedieťaťuvstykuspoškodenýmničnehrozí,nakoľkosastretávasrodičomabudetamprítomná

aj matka. Súd oboch upozornil, že ak obžalovaná ku styku nepristúpi, bude súd musieť realizovať výkon
súdneho rozhodnutia. Pojednávanie bolo odročené za účelom zistenia, či došlo k uskutočneniu styku
poškodeného s maloletou.

Z výmenného poukazu vystaveného A. J., všeobecným lekárom pre deti a dorast vyplýva, že maloletá

B. H. je od 02.07.2017 chorá pre pozitívne výtery z hrdla a nosa, užíva antibiotiká a matka bude na OČR
od 02.11. do 11.11.2017.

Zo záznamu spísaného pracovníčkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny D. A. J. a A. F. (neskôr
priezviskom H.) vyplýva, že dňa 16.06.2017 v čase od 16.00 hod. boli na základe žiadosti poškodeného

prítomné pri uskutočnení styku poškodeného s maloletou B.. Poškodený prišiel na stretnutie krátko po
16.00 hod., kedy už ony čakali blízko domu. Na bráničke sa nenachádzal zvonček a tak poškodený
napísal SMS správu obžalovanej. Na to vyšiel otec obžalovanej, ktorý poškodenému zvýšeným hlasom
oznámil, že dieťa poškodený nedostane a ani ju neuvidí. S krikom sa otec obžalovanej rozprával aj s nimi
a dosť ich slovne napádal. Nabádal ich, aby išli do domu sa presvedčiť, že dieťa odmieta styk s otcom,

čo obe odmietli, pretože tam neboli kvôli rozhovoru ale mali byť prítomné pri styku. Požiadali ho, aby
poslal von obžalovanú s dieťaťom a upozornili ho, že nie je účastníkom konania. Napokon na ulicu vyšla
von obžalovaná ale bez dieťaťa. Uviedla, že dieťa s poškodeným nepôjde a to ani v jej prítomnosti.
Poškodenému obžalovaná opakovane zdôrazňovala, že poškodený dcéru neuvidí, pretože dcéra podľaslov obžalovanej nechce ísť. Obžalovaná nedovolila, aby maloletá vyšla aspoň pred dvere, aby videli
jej reakciu. Poškodený chcel, aby mu to dcéra povedala osobne, čo ale obžalovaná neumožnila. Znovu
odmietli ponuku obžalovanej, aby sa o tom presvedčili. Obžalovanej uviedli, že sa snažili o návštevu

dopoludnia ale nikto im neotváral dvere napriek ich uvedeniu, že boli v tom čase doma. Pred dom potom
vyšiel otec obžalovanej s hlasným krikom, že poškodený maloletú neuvidí. Na to odišla obžalovaná a jej
otec do domu. Poškodenému bolo poskytnuté sociálne poradenstvo a potom odišli.

Zo záznamu A. J. vyplýva, že dňa 08.09.2017 sa zúčastnila výkonu rozhodnutia súdu, ktoré vykonávala

sudkyňa P. Q., vyššia súdna úradníka P. H. a kameraman. Do bydliska vstúpili na dovolenie otca
obžalovanej, ako majiteľa rodinného domu. Obžalovaná im oznámila, že dieťa je choré. Podľa vyjadrenia
obžalovanej, dieťa celú noc nespalo a hnačkovalo. Maloleté dieťa bolo veselé a s ružovými lícami.
Nebolo na nej vidieť žiadne známky nevyspatia a choroby. Po rozhovore s maloletou zišli na prízemie
rodinného domu, kde sudkyňa odovzdala dieťaťu hračky, ktoré doniesol poškodený. Maloletá sa im
potešila a všetky rozbalila. Na opätovnú apeláciu sudkyne obžalovaná dovolila prísť poškodenému

na chodbu, kde poškodený začal interakciu sa maloletou, prihováral sa jej, na čo maloletá reagovala
s úsmevom. Neskôr sa začala s obžalovaným hrať a rozprávať. Sudkyňa požiadala obžalovanú, aby sa
poškodený išiel hrať s dieťaťom na poschodie rodinného domu do detskej izby. Obžalovaná po váhaní
súhlasila. Sudkyňa napokon obžalovanej navrhla, aby dovolila poškodenému stráviť aspoň dve hodiny
aj cez víkend, s čím obžalovaná s váhaním súhlasila. A. J. v zázname konštatovala, že v piatok dňa

08.09.2017 styk poškodeného s dieťaťom prebehol v pokojnej atmosfére, dieťa sa poškodeného nebálo,
pekne a uvoľnene s ním komunikovala.

Dňa 28.07.2017 podal poškodený do zápisnice spísanej na OR PZ Prešov trestné oznámenie na
obžalovanú, ktorého podstatou je neumožňovanie styku s maloletou B. a vyslovil podozrenie na

spáchanie trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia. K podanému trestnému oznámeniu
predložil rozhodnutia súdov upravujúce styk a opísal skutkový stav v podstate rovnako ako pri svojom
výsluchu na hlavnom pojednávaní v tejto trestnej veci. Tiež predložil aj informáciu zo dňa 15.08.2017
ohľadom neuskutočneného stretnutia s maloletou od dňa 11.08.2017 do 13.08.2017, kde uviedol
komunikáciu s obžalovanou. Poškodený súdu tiež predložil videozáznamy zo stretnutí s maloletou,

ktoré si nahral. Podobne do zápisnice spísanej dňa 11.11.2017 na OO PZ Prešov – Juh podal trestné
oznámenie poškodený, kde opätovne uviedol skutočnosti týkajúce sa neumožnenia styku s maloletou
dcérou, ktoré podľa neho zavinila obžalovaná.

Zo záznamu zo služby hliadky OO PZ Prešov – Juh zo dňa 11.08.2017 vyplýva, že o 16.16 hod. do

17.05 hod. hliadka vykonávala preverovanie na ulici F. L. D., kde p. H. oznámil, že jeho bývalá priateľka
p. E. mu odmieta vydať dieťa, na ktoré má nárok v zmysle rozhodnutia súdu, ktoré tam uviedol a uviedol
tiež, že to nie je po prvýkrát. B. E. uviedla, že dcéru B. na stretnutie s otcom pripravila, ale keď prišiel
pán H., tak dcéra utiekla do domu a bála sa vyjsť von. Podľa slov menovanej dcéra nechce ísť s otcom.
Hliadka maloletú nevidela, pretože bola vnútri rodinného domu. Oznamovateľ bol poučený o možnosti

podania oznámenia na OO PZ.

ZlekárskejsprávyvšeobecnéholekárapredetiadorastA.L.J.vovzťahukB.H.ajejzdravotnémustavu
od 30.10.2017 do 20.11.2017 vyplýva, že dieťa bolo ošetrené dňa 30.10.2017 pre kašeľ, nachladnutie
a zvýšené teploty, kedy boli urobené výtery z hrdla a nosa a boli ordinované lieky bez použitia antibiotík.

Dňa 02.11.2017 prišlo dieťa na kontrolu, kedy bol stav zhoršený, výterom boli zistené v nose baktérie
a boli ordinované antibiotiká. Tiež bola vystavená OČR pre matku od 02.11 do 11.11.2017. Kontrolné
vyšetrenie bolo 07.11.2017, kde bola vystavená druhá dávka antibiotík, stav dieťaťa bol zlepšený,
odkašliava a nesoplí, pri kontrolných výteroch dňa 20.11.2017 bol výsledok negatívny. Vzhľadom k tomu,
že matka bola na OČR od 02.11. do 11.11.2017, kontakt s otcom v tom čase nebol vhodný, iba po

vzájomnej dohode rodičov.

Súd tiež oboznámil obsah predloženej e-mailovej komunikácie medzi obžalovanou a poškodeným
z novembra 2017, ktorá sa týka styku maloletej s poškodeným v kontexte jej zdravotného stavu
vyplývajúceho z vyššie uvedeného lekárskeho potvrdenia. Súd tiež na hlavnom pojednávaní prečítal

obsah elektronickej komunikácie medzi obžalovanou a poškodeným, ktorú predložil poškodený a ktorá
sa týka starostlivosti o ich maloletú dcéru z obdobia od 29.01.2017 do 25.08.2017.Z lekárskej správy detskej psychiatričky A. N., ktorú vypracovala po návšteve poškodeného vyplýva,
že keďže v pôvodnej lekárskej správe boli údaje iba od obžalovanej, doplnila údaje od poškodeného,
keďže obžalovanou bolo udávané podozrenie zo sexuálneho zneužívania, pričom anamnestické

údaje predložené poškodeným sú protichodné, kedy je dieťa na fotkách šťastné a spokojné, pričom
obžalovaná popisuje závažné neurotické príznaky. Odporučila urgentné doriešenie traumatizujúcej
situácie a stretávanie dieťaťa s poškodeným za prítomnosti obžalovanej, resp. za prítomnosti inej osoby.
Z lekárskej správy nefrologičky A. K. zo dňa 09.02.2017 a zo správy zo dňa 08.02.2017 vyplýva záver
bez zistených chorobných nálezov.

Súd tiež oboznámil lekárske správy vypracované detskou psychiatričkou A. F. N. zo dňa 14.08.2017,
dňa 28.04.2017 a zo dňa 07.02.2017, kde u maloletej zisťuje inú reakciu na stres a odporúča ukončiť
traumatizáciu dieťaťa a viesť ho k tomu, aby samo chcelo mať kontakt s poškodeným, pričom podozrenie
zo sexuálneho zneužívania je potrebné riešiť cestou polície.

Zo správy o psychologickom vyšetrení D. K. zo dňa 09.02.2017 vyplýva, že sú u maloletej B.
prítomné poruchy správania, narušenej koncentrácie, nespolupráce pri vyšetrení a konštatuje, že od
júla 2016 doposiaľ bolo dieťa vystavené výrazným patologickým vplyvom /podozrenie zo sexuálneho
zneužívania/, ktoré navodili vyššie uvedené zmeny v správaní. V tejto správe sa D. K. vyjadruje
k priebehu vyšetrenia, anamnéze a správaní dieťaťa tak, ako to uviedla pri svojej výpovedi na hlavnom

pojednávaní.

ZosprávyopsychologickomvyšetrenívypracovanouD.K.zodňa12.07.2017vyplývapriebehvyšetrenia
a záver, že na základe anamnestických údajov a pozorovania najmä v rovine kontaktu, kooperácie
a hrovej aktivity, ako aj porovnaním výskytu neurotickej symptomatológie prítomnej vo februári 2017

a v súčasnosti došlo k jej významnej redukcii ako aj ústupu a neprítomnosti sexualizovaného správania
a teda konštatovala celkové zlepšenie psychického stavu dieťaťa, ktorý bol dosiahnutý predovšetkým
elimináciou patologických exogénnych činiteľov súvisiacich s podozrením zo sexuálneho zneužívania.
V súlade s týmto záverom neodporučila realizovať kontakt poškodeného s dieťaťom až do skočenia
vyšetrovania a to ani v prítomnosti ďalšej osoby z dôvodu rizika reaktivácie traumy a opätovnému

navodeniu sexualizovaného správania, ako aj možného vzostupu neurotickej symptomatológie.

ZosprávyvypracovanejD.K.,ktorúadresovalapoškodenémuvyplývakonštatáciatoho,kakýmzáverom
dospela pri vyšetrení maloletej B. s tým, že údaje poškodeného sú protichodné a opísala celý priebeh
vyšetrenia maloletej s tým, že jej podozrenie na sexuálne zneužívanie maloletej je postavené na popise

jej správania obžalovanou a uznala, že sa nemusí zakladať na pravdivých údajoch a zdôraznila, že sa
jedná iba podozrenie. Poukázala na neštandardnú hru s bábikou, ktorej ale nebola svedkom.

Súd tiež oboznámil e-mailovú komunikáciu z 27.07.2017 obžalovanej s D. K., v ktorej jej obžalovaná
opisuje, ako maloletú B. motivuje sa stretnutie s poškodeným a D. K. jej oznamuje, že táto príprava stačí

a viac sa už robiť nedá a radí jej, ako postupovať, keď príde poškodený na styk. Súd tiež oboznámil aj
e-mailovú komunikáciu obžalovanej s A. C. zo dňa 07.08.2017, kde sa znalkyňa vyjadruje k najlepšej
možnej motivácii maloletej B. na styk s poškodeným.

Súd tiež oboznámil obsah lekárskej správy vypracovanej dňa 31.01.2017 psychiatrom A. O. A., ktorý na

žiadosť obžalovanej vyšetril jej duševný stav a nezistil u obžalovanej žiadne psychické ochorenie s tým,
že u nie je indikovaná aktuálne žiadna psychiatrická alebo psychologická intervencia.

Súd pripojil a na hlavnom pojednávaní oboznámil podstatný obsah vyšetrovacieho spisu vedeného
na ORP PZ Prešov pod ČVS: ORP-1193/1-VYS-PO-2018, z ktorého vyplýva, že poškodený I. A. H.

prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal trestné oznámenie na obžalovanú B. E. a jej otca C.
E. pre trestné činy ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, krivého obvinenia podľa § 345
ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Trestného zákona a pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1
písm. b), ods. 2, písm. a), b), c), d) Trestného zákona a to v súvislosti s ich výpoveďami v prípravnom
konaní v prejednávanej trestnej veci. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 07.12.2018 bolo toto trestné

oznámenie odmietnuté, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197
ods. 2 Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal oznamovateľ sťažnosť, ktorú prokurátorka
uznesením zo dňa 13.02.2019 ako nedôvodnú odmietla.Zo spisu vedeného na OR PZ Liptovský Mikuláš pod ČVS: ORP-113/1-VYS-LM-2017, ktorého podstatný
obsah súd na hlavnom pojednávaní oboznámil vyplýva, že právna zástupkyňa obžalovanej podala
trestné oznámenie na poškodeného a to z dôvodu podozrenia zo sexuálneho zneužívania jej dcéry B.

H.. Znalkyňa z odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia detí D. O. D. vypracovala písomný
znalecký posudok, v ktorom dospela k záveru, že osobnosť maloletej B. H. je detská a vo vývine a bohatá
fantázia vyplývajúca z jej veku vedie k vymýšľaniu. Vnímanie a následné reprodukovanie prežitých
udalostí je znížené a je ťažko rozlíšiť, čo skutočne zažila a čo je produktom jej fantázie. Maloletá
je ľahko ovplyvniteľná druhými osobami. Masturbovanie maloletej je vzhľadom na jej vek normálne

a vyplýva z poznávania jej tela. Nepredpokladá, že by k tejto činnosti bola nútená niektorým z jej rodičov.
Prikláňa sa k názoru, že manipulácia maloletej s genitáliami súvisela s prítomnosťou somatického
ochorenia a nepríjemnými pocitmi, ktoré s tým súviseli (svrbenie a pálenie). Na základe doložených
videozáznamov, zvukových záznamom, výpovedí svedkov a znaleckých posudkov môže na základe
výsledkov znaleckého skúmania s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote konštatovať, že maloletá B.
H. nebola sexuálne zneužitá. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30.10.2017 bolo trestné stíhania podľa

§ 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku začaté pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1
Trestného zákona pre skutok, že poškodený mal voči svojej maloletej dcére B. H. v presne nezistenom
čase v dobe od 27.01.2017 do 29.01.2017 v presne nezistenom mieste v okrese Liptovský Mikuláš
rukami chytať v oblasti genitálií mal. B. H., pričom na túto skutočnosť upozornila v podanom trestnom
oznámení matka maloletej A. B. E., nakoľko tejto to uviedla maloletá B. H., ktorá sa sťažovala na

bolesť v oblasti genitálií a po ich skontrolovaní matkou táto zistila, že maloletá má začervenané genitálie
a zároveň so začervenaním spojený výtok a maloletá taktiež chytanie genitálií ukázala na vyhotovenom
obrazovom a zvukovom zázname, ktorý vyhotovila matka maloletej, zastavil, nakoľko tento skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto uzneseniu sťažnosť podaná nebola.

Z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 30P 24/2016 vyplýva, že poškodený
podal dňa 21.01.2016 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal určenia styku
s maloletou dcérou B. H.. Uznesením zo dňa 12.02.2016 súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým
zveril maloletú do starostlivosti obžalovanej, ktorá je oprávnená a povinná ju zastupovať a spravovať
jej majetok s tým, že predbežne upravil styk poškodeného s maloletou B. H. tak, že poškodený je

oprávnený sa s maloletou stýkať každý párny týždeň v sobotu od 14.00 hod. do 18.00 hod. v prítomnosti
obžalovanej, kedy je poškodený povinný maloletú B. H. prevziať v mieste bydliska obžalovanej v určený
deň a čas a v určený deň aj čas maloletú v mieste bydliska odovzdať. Obžalovaná je povinná maloleté
dieťa na styk s poškodeným riadne pripraviť a v stanovenom čase ho poškodenému v mieste svojho
bydliska odovzdať a v stanovenom čase ho od poškodeného v mieste svojho bydliska prevziať.

V prevyšujúcej časti návrh poškodeného na nariadenie predbežného opatrenia zamietol s tým, že toto
predbežné opatrenie bude trvať do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom, súde
Prešov pod sp. zn. 30P 519/2015. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 10CoP 5/2016 – 97 zo
dňa 22.03.2016 na podklade odvolania poškodeného zmenil uznesenie o úprave styku poškodeného
s maloletou B. H. tak, že poškodený je oprávnený sa s maloletou stýkať každú sobotu párneho týždňa

v mesiaci od 09.00 hod. do 11.30 hod. a od 14.00 hod. do 17.00 hod. v prítomnosti obžalovanej. Toto
uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2016.

Súd pripojil a na hlavnom pojednávaní oboznámil podstatný obsah spisu vedeného na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 30P 519/2015, z ktorého vyplynulo, že dňa 16.12.2015 podala obžalovaná proti

poškodenému ako odporcovi návrh na úpravu rodičovských práv a povinností. Uznesením zo dňa
29.06.2016 súd zmenil uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 30P 24/2016 zo dňa 12.02.2016
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 10CoP 5/2016 zo dňa 22.03.2016
v časti úpravy styku a upravil predbežne styk poškodeného s maloletou B. H. tak, že je oprávnený
sa s ním stýkať každý párny týždeň v mesiaci od piatku od 16.00 hod. do nedele 18.00 hod. a tiež

počas letných prázdnin v tam určených termínoch, kedy je poškodený povinný maloletú B. H. prevziať
v mieste bydliska obžalovanej v určený deň a čas a v určený deň aj čas maloletú v mieste bydliska
odovzdať. Obžalovaná je povinná maloleté dieťa na styk s poškodeným riadne pripraviť a v stanovenom
čase ho poškodenému v mieste svojho bydliska odovzdať a v stanovenom čase ho od poškodeného
v mieste svojho bydliska prevziať. Toto predbežné opatrenie má trvať do právoplatného skončenia

konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 30P 519/2015. Proti tomuto uzneseniu podala
obžalovaná odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 23CoP/17/2016 -
199 zo dňa 03.08.2016 zmenil toto uznesenie tak, že upravuje predbežne styk poškodeného s maloletou
B. H. každý párny týždeň v roku a to v piatok od 16.00 hod. do 18.00 hod., v sobotu od 09.00 hod.do 18.00 hod. a v nedeľu od 09.00 hod. do 18.00 hod. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
16.08.2016. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 21.07.2016 žiadosť obžalovanej o prikázanie
veci inému súdu zamietol. Uznesením zo dňa 09.12.2016 súd návrh poškodeného na nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorým žiadal zmeniť úpravu styku s maloletou zamietol. Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 2CoP/1/2017 – 410 na podklade odvolania poškodeného voči tomuto uzneseniu, toto
uznesenie potvrdil. Uznesením zo dňa 20.03.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.07.2017
súd návrh obžalovanej na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a upravil styk poškodeného
s maloletou B. H. tak, že poškodený je oprávnený sa s ním stýkať každý párny týždeň v roku, a to

v piatok od 16.00 hod. do 18.00 hod. v sobotu od 09.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 09.00
hod. do 18.00 hod. v prítomnosti obžalovanej a rozhodol o trovách konania. O tomto neodkladnom
opatrení rozhodol súd na návrh obžalovanej, ktorá vzhľadom na podozrenie zo sexuálneho zneužívania
maloletého dieťaťa poškodeným navrhla, aby súd styk poškodeného s maloletou B. zakázal. Súd na
základe správ A. G., A. K., A. N. a D. K. uviedol, že poškodený prejavuje záujem o dieťa a chce
s ním tráviť čas. Pre zachovanie ich vzťahu je potrebné zabezpečiť ich vzájomný kontakt. V súčasnom

období zákaz styku nie je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Je podľa súdu správne a spravodlivé,
ako otec, ktorý je rovnako rodičovsky hodnotný ako matka, napriek tomu, že dieťa bolo zverené do
osobnej starostlivosti matky, si mohol plniť svoju otcovskú úlohu v plnej miere. Súd nezistil dôvody
na zákaz styku rodiča s dieťaťom. Vychádzajúc z uvedeného ponechal styk v rovnakom rozsahu
a to za prítomnosti matky, pretože upevňovanie vzájomného vzťahu maloletej B. s otcom je vlastnom

záujme a prítomnosť matky nie je prekážkou ich stretávania. Prítomnosť matky považuje súd za záruku
toho, že pri vzájomnom stretávaní je zabezpečená ochrana záujmov maloletého dieťaťa. Voči tomuto
uzneseniu podali poškodený ako aj obžalovaná odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 17CoP 15/2017 – 670 zo dňa 11.07.2017 toto uznesenie potvrdil. Okresný súd Prešov
rozsudkom zo dňa 13.10.2017 zveril maloletú B. H. do osobnej starostlivosti obžalovanej a uložil

poškodenému platiť výživné a zároveň upravil styk poškodeného s maloletou tak, ako to súd uviedol
vo výroku rozsudku a prevyšujúcej časti návrhy obžalovanej ako aj poškodeného zamietol a rozhodol
o trovách konania. Voči tomuto rozsudku podala obžalovaná ako aj poškodený odvolanie. Krajský súd
v Prešove rozsudkom ap. zn. 6CoPno/1/2018 zo dňa 06.02.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
19.02.2018 potvrdil tento rozsudok vo výroku o zverení maloletej do osobnej starostlivosti obžalovanej,

o zastupovaní a spravovaní majetku maloletej, vo výrokoch o výživnom s výnimkou platobného
miesta pre tvorbu úspor v zamietavých výrokoch, zmenil rozsudok vo výroku platobnom mieste tak,
že poškodený je povinný poukazovať prostriedky pre tvorbu úspor pre maloletú na účet určený
obžalovanou, zmenil rozsudok o úprave styku a vo výroku definoval tento styk a návrh poškodeného
na zmenu neodkladného opatrenia zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa

04.07.2018 dovolanie poškodeného podané proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Prešove odmietol.
Zo správy poradensko psychologického procesu vypracovanej A. C. K., ktorá sa nachádza v tomto
spise vyplývajú tie skutočnosti, ktoré táto svedkyňa uviedla vo svojej výpovedi. Predmetom bolo riešenie
konfliktutýkajúcehosakontaktupoškodenéhosmaloletou,sktorýmpoškodenývyjadrovalnespokojnosť
s tým, že po posledných stretnutiach výchovné opatrenie splnilo svoj účel a obaja rodičia pristupovali

k riešeniu problému aktívne a zodpovedne. Komunikácia sa zlepšila a je konštruktívnejšia.

Súd tiež pripojil a na hlavnom pojednávaní oboznámi podstatný obsah spisu vedeného na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 27Em 1/2017, z ktorého vyplynulo, že dňa 28.03.2017 podal poškodený I. A.
H. ako oprávnený voči povinnej obžalovanej B. E. návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia, ktorým sa

domáhal výkonu neodkladného opatrenia nariadeného v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 30P 519/2015, ktorým bol upravený styk poškodeného s jeho dcérou B. H., ktorá obžalovaná
neumožňovala. K návrhu predložil výzvu adresovanú obžalovanej na riadne plnenie povinností a e-
mailovú komunikáciu s obžalovanou. K návrhu predložil aj neodkladné opatrenie zo dňa 20.03.2017
pod sp. zn. 30P 519/2015. Obžalovaná vo svojich vyjadreniach k tomuto návrhu poukázala na to,

že dieťa styk s poškodeným odmieta, poukázala tiež na nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa ako aj
na sexualizované hry dieťaťa, pri ktorých spomína osobu poškodeného. Uznesením Okresného súdu
Prešov č.k. 27Em 1/2017 – 48 súd nariadil výkon uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 30P 519/2015
– 478 zo dňa 20.03.2017, ktorým bol upravený styk v tam uvedených časoch za prítomnosti obžalovanej
ako matky. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2017. Uznesením zo dňa 14.08.2017,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.09.2017 súd uložil obžalovanej pokutu vo výške 300,- Eur,
ktorú je povinná zaplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia na účet Okresného súdu
Prešov. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že súd mal za preukázané, že obžalovaná opakovane
a bezdôvodne neumožňovala poškodenému stretnutie s maloletou dcérou a to aj napriek tomu, že bolazo strany súdu poučená o následkoch neplnenia si tejto povinnosti v písomnej výzve ako na pojednávaní
tunajšieho súdu dňa 25.07.2017. Tvrdenia obžalovanej o tom, že dieťa odmieta styk s poškodeným,
bojí sa ho, že prebieha trestné konanie ohľadom podozrenia zo sexuálneho zneužívania dieťaťa súd

nepovažuje za ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa styk poškodeného s dieťaťom nerealizuje. Všetky
tietoskutočnostizohľadniltaksúdprvejinštancievosvojomrozhodnutíoneodkladnomopatreníoúprave
styku,akoajodvolacísúd,ktorýrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdil.Uznesenímzodňa08.01.2018
súd konanie o výkon rozhodnutia zastavil a rozhodol o trovách konania. Voči tomuto uzneseniu podal
poškodený ako oprávnená osoba odvolanie, na podklade ktorého odvolací súd uznesením zo dňa

03.04.2018 zrušil a následne tunajší súd uznesením zo dňa 06.05.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 02.06.2021 konanie o výkon rozhodnutia zastavil a rozhodol o trovách konania a to z dôvodu, že
rozhodnutie, ktoré bolo podkladom pre výkon rozhodnutia (neodkladné opatrenie) sa stalo neúčinným,
pretože vo veci nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol okrem iného upravený styk maloletej
s poškodeným.

Súd tiež na hlavnom pojednávaní prehral zvukové a zvukovo obrazové záznamy zachytávajúce jednak
výkon rozhodnutia sudkyňou v konaní pod sp. zn. 27Em 1/2017 tak, ako jeho priebeh vo svojom
zázname opísala svedkyňa J. ale aj nahrávky realizované obžalovanou a poškodeným pri jednotlivých
neúspešných stykoch poškodeného s maloletou. Tiež zobrazujú správanie sa maloletej B. v domácom
prostrední pred stykom s poškodeným alebo pri sexualizovaných hrách.

Súd tiež oboznámil výroky anonymizovaných rozsudkov tunajšieho súdu sp. zn. 30P 172/2011, sp. zn.
29P 47/2020 a sp. zn. 27P 211/2021 a to z hľadiska štruktúry výrokov.

Z úradného záznamu spísaného príslušníkmi OO PZ Prešov – Juh dňa 16.06.2017 vyplýva, že ich

hliadka bola vyslaná na ulici F. G. XX L. D., kde poškodený oznámil, že jeho bývalá priateľka mu nechce
vydať dieťa s tým, že ho má dnes podľa rozhodnutia súdu mať, pričom hliadke predložil právoplatné
rozhodnutie súdu. Ďalej uviedol, že bol s právnikom podať trestné oznámenie a po poučení hliadkou
uviedol, že nebude podávať duplicitné trestné oznámenie a počká, ako sa to vyrieši. Hliadka vypočula aj
obžalovanú, ktorá hliadke uviedla, že vie o tom, že jej bývalý partner má mať dnes ich spoločnú dcéru,

no dcéra neustále plače a nechce ísť k poškodenému a ona berie v prvom rade ohľad na svoju dcéru.
Nakoniec po poučení hliadkou uviedla, že odmieta vydať dcéru poškodenému.

Z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 32C 23/2018 – 125 zo dňa 17.05.2019 vo veci žalobcu –
poškodeného voči žalovanej – obžalovanej o zaplatenie 280,27 Eur s príslušenstvom titulom náhrady

cestovných nákladov poškodeného za cesty z Bratislavy do Prešova a späť a to za päť ciest, kedy
sa neuskutočnilo stretnutie, súd uložil obžalovanej povinnosť zaplatiť poškodenému sumu 280,27 Eur
spolu s úrokom z omeškania definovaným vo výroku rozsudku s tým, že poškodený ako žalobca má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2019

a vykonateľnosť 23.07.2019. V odôvodnení súd konštatoval, že došlo k porušeniu povinnosti zo strany
obžalovanej uloženej jej uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 30P 519/2015 – 478 a tým aj k vzniku
jej zodpovednosti za škodu, ktorá tým poškodenému vznikla.

Zo správy o povesti obžalovanej vypracovanej Mestom Prešov vyplýva, že táto nebola priestupkovo

riešená, pričom z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra SR vyplýva spáchanie
iba jedného priestupku dňa 12.06.2016 proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22
zákona o priestupkoch (nerozsvietené svetlá na vozidle). Z odpisu Registra trestov SR aktuálneho ku
dňu vyhlásenia tohto rozsudku vyplýva, že obžalovaná nebola doposiaľ súdne trestaná.

Súd vykonal všetky dôkazy, ktorých vykonanie navrhli strany trestného konania a ktoré sám považoval
za potrebné vykonať na to, aby mohol spoľahlivo ustáliť, aký skutok sa stal, či tento skutok napĺňa
znaky niektorého z trestných činov v zmysle Trestného zákona, a ak áno, akého a či tento skutok
majúci povahu trestného činu spáchala obžalovaná. Súd tiež vykonal všetky dôkazy potrebné na
to, aby v prípade vyslovenia viny obžalovanej za spáchaný trestný čin mohol rozhodnúť o uložení

primeraného a spravodlivého trestu a to tak z hľadiska jeho druhu ako aj výšky. Súd pritom vyhodnocoval
všetky dôkazy a informácie z nich vyplývajúce samostatne, avšak zároveň v spoločnom kontexte, ktorý
vytvárajú.Výrok súdu o vine obžalovanej sa musí zakladať len na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní /§ 2 ods. 19 a § 278 ods. 2 Trestného poriadku/ a tieto dôkazy musia tvoriť súhrnne logickú,
ničím nenarušenú a uzavretú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré

sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že o nich možno vyvodiť jediný záver a súčasne
vylúčiť možnosť iného záveru o tom, že sa skutok stal a že tento skutok spáchala obžalovaná.

Súd na základe takto vykonaného rozsiahleho dokazovania, kedy vykonal všetky dostupné dôkazy
a vyhovel všetkým návrhom strán trestného konania na vykonanie dokazovania, pretože tieto považoval

za relevantné pre náležité objasnenie všetkých skutkový a právnych okolností danej trestnej veci,
dospel k záveru, že skutok tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku sa stal.
Uvedenú skutočnosť napokon ani obžalovaná nepopierala a teda skutočnosť, že styk poškodeného
s jeho maloletou dcérou B. v dňoch, ktoré sú uvedené v skutku na základe rozhodnutia Okresného
súdu Prešov pod č.k. 30P 519/2015 – 478 zo dňa 20.03.2017 sa neuskutočnil. Okrem výpovedí
obžalovanej, poškodeného a svedkov E., H. a J., ktorí boli pri pokusoch poškodeného o styk s maloletou

dcérou prítomní (aj keď niektorí zo svedkov len čiastočne) je záver súdu o tom, že skutok sa stal
opretý aj o rozhodnutia, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a ktorých obsah vyplynul
z oboznámených pripojených spisov sp. zn. 30P 519/2015, sp. zn. 27Em 1/2017 a sp. zn. 30P 24/2016,
z ktorých je zrejmý priebeh súdnych konaní, predmetom ktorých bola úprava práv a povinností rodičov,
teda obžalovanej a poškodeného k maloletej B. H., pričom tieto súdne spisy obsahujú podrobnú genézu

vzťahov oboch rodičov dieťaťa v rozhodnom období a z ktorých spisov tiež vyplýva vážne narušený
vzájomný vzťah oboch rodičov a z toho vyplývajúca aj ich narušená vzájomná komunikácia. Je potrebné
v tejto súvislosti zdôrazniť, že v priebehu konania nebola spochybnená schopnosť oboch rodičov sa
riadne starať o maloletú B. a to tak po materiálnej ako aj citovej stránke, teda táto okolnosť nemala na
rozhodovanie súdu v tejto trestnej veci žiaden vplyv. Napokon aj správa A. C. K. hovorí o narušenej

komunikácii a neschopnosti sa dohodnúť na úprave styku ale nie o nezáujme alebo neschopnosti
jedného alebo druhého z rodičov plniť si svoje rodičovské povinnosti a zabezpečovať plnohodnotnú
starostlivosť o maloletú B.. Uvedené súdne rozhodnutia, najmä predmetné neodkladné opatrenie zo dňa
20.03.2017 priznávali nepochybne právo obžalovanému na styk s maloletou B. v obdobiach, ktoré sú
uvedené v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku, pričom je zrejmé, že k realizácii styku v tomto

období nedošlo. Z výpovede poškodeného a obžalovanej vyplýva, že posledný styk obžalovaného
s dcérou bol realizovaný v januári 2017 a potom sa realizoval až po výkone rozhodnutia v mieste bydliska
obžalovanej sudkyňou 08.09.2017. Následne po tomto dátume už styk riadne prebiehal a aj v súčasnosti
je realizovaná striedavá starostlivosť obžalovanej a poškodeného o ich maloletú dcéru.

Obrana obžalovanej bola postavená na dvoch základných dôvodoch, ktoré ju viedli k tomu, že
neumožnila styk poškodeného s maloletou B.. Prvým dôvodom bolo odmietanie styku jej dcérou,
ktoré opísala ako veľmi výrazné a ohrozujúce fyzické ako aj psychické zdravie dieťaťa a druhým bolo
podozrenie na sexuálne zneužívanie jej dcéry B. poškodeným, pre ktoré bolo ňou podané trestné
oznámenie na OR PZ Liptovský Mikuláš, kde sa viedlo konanie pod ČVS: ORP-113/1-VYS-LM-2017

a teda snaha ochrániť maloleté dieťa pred konaním a správaním sa poškodeného.

Vychádzajúc z právnej kvalifikácie skutku obžaloby pri zachovaní jeho totožnosti z obžaloby vyplýva
potreba posúdenia, či obžalovaná svojim konaním marila alebo nemarila výkon neodkladného opatrenia
uloženého v civilnom procese vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a teda či jej konanie naplnilo

alebo nenaplnilo znaky skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349
Trestnéhozákona.Vtejtosúvislostijepotrebnéuviesť,žeobjektomochranytohtozáujmuštátujezáujem
na rešpektovaní rozhodnutí súdov týkajúcich sa starostlivosti o maloletých, in concreto úpravy styku,
pričom zaradenie tohto trestného činu do Trestného zákona je vyjadrením záujmu štátu na ochrane
záujmov maloletých detí a ich práv, ktoré boli upravené súdnymi rozhodnutiami, kedy si štát uvedomuje

dôležitosťtejtoúpravyprezdravývšestrannýrozvojdetíanáslednetedaajdôležitosťdodržiavaniatýchto
rozhodnutí súdom, ktoré tieto rozhodnutia v záujme maloletých detí vydávajú. Tento trestný čin je teda
určitým prelínaním súkromnoprávnych vzťahov upravených súdom, ktoré (podobne ako mnoho iných
trestných činov) v prípade úmyselného porušenia objektu tohto trestného činu nesú so sebou následok
v podobe trestnoprávneho postihu.

Je potrebné zdôrazniť, že štát ingeruje do týchto vzťahov majúcich výsostne súkromnoprávnu povahu,
ako je výživa a starostlivosť o deti len v prípadoch, ktoré pokladá za nevyhnutné pre zachovanie práv
dieťaťa na zdravý všestranný rozvoj tak, ako sa to Slovenská republiky zaviazala nielen v Ústave SR (čl.41) ale aj v Dohovore o právach dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č.140/19992Zb.)ainýchvnútroštátnychakoajmedzinárodnýchnormách,kuktorýmSRpristúpila(napr.
Opčné protokoly k Dohovoru o právach dieťaťa uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 91/2014 a č.

424/2004 a iné). Na strane druhej, ak štát svojimi rozhodnutiami do týchto súkromnoprávnych vzťahov
majúcich rodinnú povahu zasiahne tým, že ich upraví, predpokladá, že tieto rozhodnutia súdu budú
zo strany dotknutých osôb dodržiavané a ich dodržiavanie a výkon následne vynucuje opäť zákonom
predpokladanými mechanizmami, ako je výkon rozhodnutia vo veciach maloletých detí opäť realizovaný
súdom ale aj prostredníctvom už spomenutého normatívneho zakotvenia trestného činu marenia výkonu

úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, ktorý je tiež de facto nástrojom na vynútenie
si plnenia povinností, ktoré z takéhoto rozhodnutia súdu vyplývajú. V tomto prípade je veľmi dôležité
pripomenúť, že civilné konanie boli iniciované či už samotnou obžalovanou alebo poškodeným z dôvodu,
že títo sa pre svojej osobné nezhody vyplývajúce z ich nezvládnutého partnerského vzťahu a ich
následnejnezvládnutejkomunikácienebolischopnídohodnúťnaúpraveprávapovinnostíkichmaloletej
dcére B., hoci ako vyplýva z rozhodnutí o úprave týchto práv vykonaných ako listinné dôkazy v tejto

trestnej veci, obaja mali plné osobnostné a materiálne predpoklady na to, aby túto starostlivosť o dieťa
vo všetkých jej atribútoch vedeli zabezpečovať.

V tejto súvislosti nie je možné pre komplexnosť odôvodnenia opomenúť ani princíp ultima ratio, ktorý
v podstate stanovuje pravidlo prednosti iných právnych odvetví (občianske, obchodné, rodinné ale aj

správne) pred trestným právom, ktorá bráni tomu, aby sa trestné právo nadužívalo (či skôr zneužívalo)
aj v prípadoch, ktoré celkom zjavne patria do kompetencie iných orgánov (napríklad súdov v rodinnej
oblasti) a kde vyvodzovanie zodpovednosti konkrétneho subjektu za protiprávne konanie je nutné hľa-
dať v iných právnych odvetviach než v trestnom práve. Uznať princíp ultima ratio ako interpretačné
pravidlo teda v podstatne znamená uprednostniť účel a miesto trestného práva v právnom poriadku

SR pred mechanickým aplikovaním konkrétnej normy a preto vo svojich dôsledkoch ide o odmietnu-
tie formalistického nazerania na aplikáciu trestného práva. Na strane druhej tento princíp, na rozdiel od
právnej úpravy platnej v Českej republike, nie je priamo vyjadrený v Trestnom zákone a jeho aplikácie
je možná len v súvislosti s materiálnym korektívom pri prečinoch podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona,
pod skúmanie ktorého spadá aj žalovaný prečin. K otázke naplnenia alebo nenaplnenia materiálneho

korektívu v tejto veci sa súd vyjadrí nižšie. Je však potrebné zdôrazniť, že len vážne, intenzívne
a úmyselné nerešpektovanie neodkladného opatrenia súdu v kontexte následkov, ktoré týmto boli
pôsobené, môže byť kvalifikované ako trestný čin, pričom je nevyhnutné, aby boli vyčerpané všetky
dostupné možnosti, ktoré mimotrestný okruh právnych noriem stanovuje na vynútenie si rešpektovania
a výkonu tohto rozhodnutia. Teda žalovaný trestný čin musí byť poslednou a krajnou možnosťou ako

určitým spôsobom zasiahnuť do súkromnoprávnych vzťahov a de facto vynútiť si dodržiavanie súdneho
rozhodnutia, ktoré tieto vzťahy upravilo. Je potrebné zdôrazniť, že pred začatím trestného stíhania v tejto
trestnej veci boli využité všetky zákonné možnosti na vynútenie si tohto rozhodnutia, ktoré je možné
realizovať v civilnom konaní tak, ako to vyplýva zo spisu vedeného pod sp. zn. 27 Em 1/2017, a to či
už to bola o uloženie poriadkovej pokuty, výzvy na plnenie povinnosti styku adresovanej obžalovanej,

asistencie polície a pracovníčok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov a v neposlednom rade aj
výkon rozhodnutia sudkyňou, ktorý až ako posledný z radu predchádzajúcich opatrení priniesol nápravu
a opätovne sfunkčnil styk poškodeného s maloletou dcérou. Obžalovaná bola pritom na pojednávaní
dňa 25.07.2017 v predmetnej veci sp. zn. 27Em 1/2017 o výkon rozhodnutia poučená o spôsobe styku
a svojich povinnostiach, ktoré však nerešpektovala. Teda trestné stíhanie je v tejto veci plne na mieste

a nie je náhradou za iné konania, pretože všetky iné prostriedky ochrany práv poškodeného a na
vynútenie si rešpektovanie súdneho rozhodnutia boli vyčerpané.

Súd v žiadnom prípade nemieni týmto rozsudkom upierať právo dieťaťa na vyjadrenie svojho názoru,
ktoré je zakotvené v článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Na strane druhej aj toto právo, ako

napokon všetky práva, nie je absolútne. Je zrejmé, že rešpektovanie názoru trojročného dieťaťa musí
nevyhnutne naraziť na limity dané rozumovou vyspelosťou tohto dieťaťa v kontexte toho, o čom v tomto
veku dieťa môže alebo nemôže rozhodovať. Ako príklad je možné uviesť návštevu lekára, materskej
alebo základnej školy, dovolenky, stravy a podobne, kde určite tak staré dieťa v batoľacom veku nie
je v pozícii, aby určovalo postup rodičov v týchto otázkach. Medzi tento okruh otázok určite nepatrí

právo dieťaťa rozhodnúť o tom, či chce alebo nechce kontakt so svojim otcom. Ak by sa obžalovaná
a poškodený vedeli dohodnúť o styku dieťaťa, nebol by potrebný zásah súdu, pretože ako už súd
opakovaneuviedol,inédôvodynazásahzostranyštátuneboliprítomné(neschopnosťrodičovsaodieťa
postarať).Aleaksúdnazákladenávrhurodičovrozhodol,urobiltaknazákladevykonanéhodokazovaniaa so zreteľom na záujem maloletej B., ktorý bol v tomto prípade prvoradý. Súdy neočakávajú, že
účastníci konania budú s ich rozhodnutiami súhlasiť ale bezvýhradne štát očakáva, že rozhodnutia
súdov,ktorésúprávoplatnéavykonateľnébudúdodržiavané.Všetkyrozhodnutiasúduvcivilnejagende,

ktoré boli vykonané ako listinné dôkazy na hlavnom pojednávaní boli náležitým spôsobom odôvodnené
a vychádzali z vykonaných dôkazov, ktoré sa napokon v určitej časti (a podstatnej) prelínali s rozsahom
a obsahom dokazovania v tejto trestnej veci. Takmer všetky prvostupňové rozhodnutia v civilnom konaní
boli preskúmané odvolacím Krajským súdom v Prešove, kde opätovne aj odvolací súd poskytol tak
obžalovanej ako aj poškodenému úplné a zrozumiteľné vysvetlenie všetkých podstatných otázok, ktoré

považoval pri rozhodovaní o úprave ich práv a povinností k maloletej B. za dôležité. Obrana obžalovanej,
že ona nevedela, že má na styk dieťa pripraviť je preto úplne irelevantný, pretože všetky neodkladné
opatrenia alebo rozsudky vo veci samej buď priamo upravovali povinnosti obžalovanej alebo v prípade
zmeny neodkladného opatrenia len menili časti rozhodnutí, pričom všetky výroky ostávali nedotknuté.
Napokon aj Krajský súd v Prešove, ktorý ako odvolací súd preskúmal neodkladné opatrenie zo dňa
20.03.2017 nekonštatoval porušenie zákona pri formulovaní výroku tohto neodkladného opatrenia

a preto toto domnelé porušenie ani nenaprával. Pre posúdenie úmyselného zavinenia súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že obžalovaná v rozhodnutiach vedela o svojich povinnostiach vo vzťahu k styku
a tieto jej boli aj v konaní pod sp. zn. 27Em 1/2017 vysvetlené na pojednávaní ako aj v rozhodnutiach.
Preto ako jej obrana neobstojí, že v uznesení o nariadení neodkladného opatrenia zo dňa 20.03.2017
výslovne nie je zopakovaná povinnosť dieťa na styk pripraviť a odovzdať, pretože sa tým len menila

časť pôvodného neodkladného opatrenia a aj bez toho výroku obžalovaná vzhľadom na to, že sa styk
už predtým uskutočňoval, vedela o svojich povinnostiach dieťa na styk s poškodeným riadne a včas
pripraviť. O názore súdu o účelovosti obrany obžalovanej svedčí aj to, že nielen v priebehu konania
pod sp. zn. 30P 519/21015 ale ani vo vykonávacom konaní pod sp. zn. 27Em 1/2017 obžalovaná tento
argument nepoužila, pravdepodobne preto, lebo si bola vedomá jeho nezmyselnosti.

Obžalovaná teda nesmela a nemala rešpektovať vôľu svojho dieťaťa, aj keď súd nespochybňuje
snahu obžalovanej maloletú B. na styk s poškodeným pripraviť. Výkonom tohto styku nebolo ohrozené
ani zdravie a ani vývin dieťaťa, práve naopak, ako to konštatovali prvostupňový aj odvolací súd
v civilných konaniach, práve vzájomný vzťah poškodeného ako otca a jeho dcéry vo veku 3 rokov

je nevyhnutný pre zdravý rozvoj dieťaťa a zdôrazňovali rovnaké postavenie oboch rodičov pri styku.
Súd navyše zdôrazňuje, že aj v zmysle článku 18 Dohovoru o právach dieťaťa obaja rodičia majú
spoločnú a prvotnú zodpovednosť za výchovu svojho dieťaťa a súd dodáva, že tohto práva nemôže byť
jeden z rodičov zbavený alebo obmedzený len z toho dôvodu, že dieťa bolo zverené do starostlivosti
druhého z rodičov, čomu v tomto prípade došlo, kedy z dôvodu, že obžalovaná neumožňovala styk

poškodenému s maloletou B. po dobu osem mesiacov, bolo toto právo poškodeného priamo zasiahnuté,
samozrejme okrem záujmu štátu na rešpektovaní súdnych rozhodnutí. Obžalovaná musí prijať ako
matka trojročného dieťaťa plnú zodpovednosť za to, že nevytvorila také podmienky, aby sa maloletá B.
mohla stretnúť s poškodeným ako svojim otcom, hoci jej túto povinnosť uložil súd. V rozpore s touto
povinnosťou sa vyhovorila, že maloletá B. sa s poškodeným stretnúť nechce, hoci súd pochybuje, že

v iných rovnako alebo aj menej podstatných veciach rešpektovala vôľu svojho dieťaťa, napr. ,v prípade
povinného očkovania, ktoré je pre dieťa nepríjemné alebo nástupu do škôlky a podobe. Motívom jej
konania boli zlé vzťahy s poškodeným, ktoré využila na to, aby poškodenému uškodila nerešpektovaním
rozhodnutia súdu s výhovorkou, že dieťa styk odmieta. Nebolo na vôli obžalovanej, či styk umožní
alebo neumožní a za akých podmienok. Bolo jej povinnosťou za akýchkoľvek okolností toto rozhodnutie

súdu rešpektovať, čo obžalovaná neurobila. Žiaden extrémny prípad ohrozenia života dieťaťa alebo
zdravia dieťaťa tu zistený nebol. Aj pri výkone rozhodnutia dňa 08.09.2017 za prítomnosti sudkyne,
kedy malo byť dieťa choré (hoci súd v tomto konaní ako aj sudkyňa vykonávajúca rozhodnutie v mieste
bydliska nemôžu spochybňovať vyjadrenia lekára o zdravotnom stave dieťaťa), je aj z videozáznamu
zrejmé, že dieťa bolo v primeranom zdravotnom stave na to, aby sa mohlo s poškodeným hrať v

priestoroch rodinného domu, k čomu napokon došlo, hoci obžalovaná na začiatku výkonu rozhodnutia
podobne ako v prechádzajúcich prípadoch tento styk nemienila umožniť s poukazom na zdravotný stav
dieťaťa a k styku napokon došlo až po hodinovej intervencii zo strany sudkyne. Aj z videozáznamu
je zrejmé, že dieťa bolo veselé, hralo sa a na poškodeného reagovalo prirodzene a bez obáv, hoci
v miestnosti boli pre ňu cudzí ľudia. Teda tak, ako sa styk realizoval po intervencii súdu, mohol byť za

nemenenýchdôvodovrealizovanýajvpredchádzajúcomobdobí,čoalepoškodenázmarila.Obžalovaná
tiež vytvárala neprijateľné podmienky na styk, ktoré súd neurčil a ktorých výsledkom bolo zmarenie
toho styku, napríklad tým, že odmietla poškodeného vpustiť do rodinného domu, pretože poškodený
má zlé vzťahy s rodičmi, s ktorými býva. Súd na jednej strane plne rešpektuje právo na súkromie alebonedotknuteľnosť obydlia, ale ak poškodený nemohol vstúpiť do obydlia, čo je zrejmé aj z videonahrávok,
a dieťa obžalovaná nepustila von, je len iluzórne sa domnievať, že tým vlastne naplnila rozhodnutie
súdu, pretože súd zdôrazňuje, že styk sa mal uskutočniť za jej prítomnosti. Aj z videozáznamov,

ktoré nahral poškodený sú zrejmé vyjadrenia obžalovanej, že styk mu neumožní, pričom nie vždy
argumentovala, že dieťa s ním nechce ísť. Uviedla tiež, že si je vedomá trestnoprávnych následkov a toto
jej vyjadrenie vôbec nie je vytrhnuté z kontextu, ako sa to snažila obžalovaná prezentovať. Napokon
styk bol určený za prítomnosti obžalovanej, takže obžalovaná bola povinná využiť všetky možnosti, aby
dieťa za jej prítomnosti realizovalo styk s poškodeným buď v rámci domu bez prítomnosti jej rodičov,

ktorí ani nemali právo zasahovať do styku, alebo mimo domu, na čo mali obžalovaná a poškodení
vytvorené podmienky (prechádzkou, aktivitami v exteriéry alebo interiéry mimo domu). Ak zdravotný
stav dieťaťa objektívne styk neumožňoval a je zrejmé, že deti vo veku maloletej B. bývajú často choré,
bolo povinnosťou obžalovanej s poškodeným dohodnúť náhradný termín stretnutia, ktorého sa napokon
aj poškodený aj domáhal, čo je zrejmé z jeho komunikácie s obžalovanou. Z tejto elektronickej
komunikácie je ale tiež zrejmé, že obžalovaná odmietala aj takýto spôsob riešenia náhradného styku

a styk odmietala na neurčitú dobu bez akýchkoľvek náhrad s tým, že maloletá B. sa poškodeného bojí.
Postoj obžalovanej vyplývajúci z elektronickej komunikácie s poškodeným a z videozáznamov v tomto
období bol taký, že bez zásahu súdu by sa styk poškodeného s dcérou vôbec už neuskutočňoval, lebo
by záležalo na obžalovanej či a vôbec niekedy dieťa uvidí poškodeného. Nejednalo sa teda o zmarenie
jedného alebo dvoch termínov ale o úmyselné zmarenie rozhodnutia súdu ako takého s úmyslom

tak urobiť na dobu neurčitú. Z videozáznamov predložených obžalovanou a zachytávajúcich maloletú
B. v domácom prostredí bezprostredne pred stykom a po príchode poškodeného je zrejmé, že táto
reaguje plačlivo a odmietavo, čo je podľa znalkyne D. G. prirodzené vzhľadom na jej naviazanosť na
matku, ale bolo napriek tomuto povinnosťou obžalovanej poškodenému, u ktorého nehrozilo žiadne
ohrozenie maloletého dieťaťa z hľadiska starostlivosti oň, dieťa odovzdať aj proti vôli dieťaťa. Napokon

týmto dôvodom odmietania styku obžalovaná argumentovala aj v civilných konaniach a na rovnakých
dôvodoch, ako v tomto konaní aj súdy v civilnom konaní odôvodňovali povinnosti obžalovanej ako matky
sa tomuto stavu prispôsobiť a rešpektovať rozhodnutie súdu, ktoré má prednosť pred vôľou trojročného
dieťaťa a to v záujme nielen práv poškodeného, ako druhého z rodičov ale najmä v záujme práv dieťaťa
na plnohodnotný vzťah k obom rodičom a tým aj vytvorenie plnohodnotných vzťahových väzieb na otca,

čo je predpokladom jeho zdravého rozvoja. Súd opätovne zdôrazňuje, že poškodený bol osobnostne
ako aj citovo pripravený plnohodnotne zabezpečiť túto starostlivosť a záujem maloletého dieťaťa je
prvoradým hľadiskom pri akomkoľvek rozhodovaní súdu, ktoré sa maloletého dieťaťa týka

Tak súd v tomto konaní ako aj súdy v konaní o úpravu práv a povinností rodičov vo vzťahu k maloletej

B. H. sa stotožnil s názorom znalkyne D. G., že je v najlepšom záujme maloletej B. obnoviť pravidelný
kontakt s poškodeným a realizovať styk s oboma rodičmi, nakoľko k obom má vybudovaný citový
vzťah a oboch rodičov pre svoj zdravý vývin potrebuje. Z primárnej väzby na obžalovanú sa bude
maloletá stále viac uvoľňovať, čo je potrebné podporovať a zároveň tu vzniká priestor na intenzívnejší
kontakt s poškodeným, ktorý môže výrazne obohacovať jej skúsenosť. Na základe vyšetrenia preto

znalkyňa odporučila zveriť maloletú B. do starostlivosti obžalovanej a styk s poškodeným upraviť
prechodne za prítomnosti obžalovanej alebo inej blízkej osoby po dobu troch mesiacov s prechodom
k plnohodnotnému strávenému spoločnému času bez prítomnosti iných osôb. Táto znalkyňa u maloletej
B. nezistila prvotné prejavy strachu. Súd pritom poukazuje na ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa
a to konkrétne na článok 9 Dohovoru, z ktorého vyplýva povinnosť štátu zabezpečiť, aby dieťa nemohlo

byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia
a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme
dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o
zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o
miestepobytudieťaťa.Zároveňjeprávomdieťaťaoddelenéhoodjednéhoalebodvochrodičovudržiavať

pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa. Toto právo
dieťaťa a samozrejme aj poškodeného bolo nerešpektovaním nariadeného neodkladného opatrenia
obžalovanou porušené, čím došlo k naplneniu všetkých zákonných znakov žalovaného trestného činu
po jej formálnej stránke. Na zodpovednosti obžalovanej nič nemení ani postoj pracovníčok Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny D. svedkýň J. a H., ktoré mali vykonať dohľadom nad stykom a nie šetrenie

pomerov v domácnosti a z tohto dôvodu z pohľadu súdu oprávnene odmietli vstúpiť do domácnosti
a presvedčiť sa o stave dieťaťa, pretože rozhovor s dieťaťom môže viesť iba psychológ s príslušnou
špecializáciou. Tento ich postup žiadnym spôsobom nezbavuje obžalovanej viny ako to uviedla
obhajkyňa v záverečnej reči. Z výkonu rozhodnutia realizovaného sudkyňou v domácnosti obžalovanejtiež vôbec nevyplýva konštatovanie sudkyne, že postup obžalovanej v tento deň bol oprávnený, naopak,
sudkyňa sa vyjadrovala iba k zdravotnému stavu dieťaťa, kedy nemohla spochybňovať lekársky nález,
ale styk sa na základe jej zásahu napokon realizoval a po tomto výkone už obžalovaná rešpektovala

rozhodnutie súdov, pričom nie je zrejmé, prečo a za akých okolností sa psychický stav maloletej B.
po výkone rozhodnutia upravil do tej miery, že sa styk už potom realizoval v zmysle rozhodnutí súdu
a v súčasnej dobe je dieťa v striedavej starostlivosti oboch rodičov.

Za druhý dôvod odmietania styku, ktorý obžalovaná uvádzala, bolo jej podozrenie na sexuálne

zneužívania maloletej B. poškodeným a s tým spojená obava zveriť na čas styku maloleté dieťa
do starostlivosti poškodeného. Je pravda, že obžalovaná na tieto podozrenia reagovala trestným
oznámením a návštevou lekárov, vrátane detskej psychiatričky A. N. a psychologičky D. K., na strane
druhej nie je možné opomenúť fakt, že v priebehu trestného stíhania poškodeného vedeného na
OR PZ Liptovský Mikuláš neboli tieto skutočnosti preukázané a znalkyňa D. D. vylúčila možnosť
sexuálneho zneužívania maloletej B. kýmkoľvek. Súd pritom musí vychádzať z prezumpcie neviny

a bol by viazaný len právoplatným rozhodnutím o vine poškodeného za tento skutok, ktorý by mohol
zohľadňovať ako dôvod na aplikáciu ustanovení krajnej núdze. Je však potrebné poukázať aj na to,
že už súd pri nariaďovaní neodkladného opatrenia č.k. 30P 519/2015 – 478 zo dňa 20.03.2017, ktorý
iniciovala obžalovaná domáhajúca sa z toho dôvodu zakázať styk poškodeného s jej dcérou, tieto
skutočnosti pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy, rovnako ako zohľadnil aj lekárske správy a správy

psychologičky D. K. a vyslovil v bode 19 odôvodnenia záver, že sexuálne zneužívanie je v rovine
podozrenia a styk poškodeného so svojim dieťaťom je v záujme dieťaťa, teda týmto postojom tunajší
súd a aj odvolací súd povýšil záujem dieťaťa nad podozrenie zo sexuálneho zneužívania, ktoré sa
napokon ukázalo ako nedôvodné. Prítomnosť obžalovanej ako matky pri styku vyhodnotil súd ako
dostatočnú záruku na ochranu dieťaťa, a teda sa nestotožnil so správou D. K., podobne, ako sa

s postupom D. K. nestotožňuje ani konajúci súd v tejto trestnej veci. Napokon poškodený v celom tohto
konaní neuviedol, že bol proti tomu, aby obžalovaná bola pri styku s dieťaťom a že by rozhodnutie
súdu nemal v úmysle rešpektovať. Súd považuje za rozporné so záujmami dieťaťa na neurčitý čas
zakázať styk otca s dieťaťom len na základe podozrenia z trestného činu, najmä ak je zrejmé, že
vzťahy medzi obžalovanou a poškodeným boli vážne narušené a D. K. si toho, že obžalovaná mohla

z tohto dôvodu uviesť nepravdivé alebo účelovo skreslené informácie o stave dieťaťa, musela byť
vedomá. Napriek tomu zvolila najradikálnejšie riešenie, ktoré ale súd v civilnom konaní našťastie pre
dieťa neakceptoval. D. K. až v e-maily zaslanom poškodenému po zistení ďalších skutočností už svoje
závery korigovala rovnako ako ich korigovala aj vo výpovedi pred súdom, čo je aj dôvodom preto, aby
závery o tom, či sa niekto dopustil alebo nedopustil sexuálneho zneužívania, robil iba súd na základe

úplného dokazovania a zistenia objektívneho skutkového stavu a nie psychologička po vypočutí iba
jednej zo strán a vyhodnotení materiálov predložených iba jedným z rodičov, ako sa tomu stalo v tomto
prípade, s fatálnym odporúčaním zákazu styku otca s dieťaťom. V kontraste so závermi D. K. je znalecký
posudok a výpoveď znalkyne A. C., ktorá presne na tieto obavy poukázala a vyvarovala sa záverov,
ktoré urobila D. K.. Argumentácia obžalovanej v tomto konaní bola teda súdom zohľadnená už v konaní

o úpravu styku a správnosť záverov súdom v tomto civilnom konaní podčiarkuje aj záver trestného
stíhania poškodeného, ktoré bolo zastavené, pretože nebolo dokázané, že sa tento skutok stal . To, že
obžalovanástýmtozáveromnesúhlasí,jesamozrejmejejprávom,aleargumentodomnelomsexuálnom
zneužívanímaloletejnemôžebyťliberačnýmdôvodompretentotrestnýčin,lebomalaprávobyťpristyku
prítomná, čo ani raz nevyužila, hoci poškodený túto jej prítomnosť neodmietal. Navyše súd opätovne

poukazuje na to, že styk sa v súčasnej dobe formou striedavej starostlivosti vykonáva a nie je zrejmá
žiadna skutočnosť, ktorá by oprávňovala prijať podozrenie voči poškodenému z toho trestného činu
v súčasnosti, čo len potvrdzuje správnosť záverov vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania ako
aj postupu súdov v civilnom konaní, ktoré citlivo otázku styku v kontexte podozrenia zo sexuálneho
zneužívania posúdili a rozhodli o styku poškodeného s jeho dcérou. Súd pritom v žiadnom prípade

nespochybňuje obavy obžalovanej ako matky dieťaťa ale na strane druhej musí reflektovať skutkový
stav ako aj skutočnosti, že tak A. N. ako D. K. po predložení argumentácie zo strany poškodeného svoje
závery týkajúce sa podozrenia zo sexuálneho zneužívania korigovali. Opäť tu zohráva rolu negatívny
vzťah poškodeného a obžalovanej, ktorý sa premietol aj do anamnézy stanovenej iba na základe
vyjadrení jedného z rodičov a to obžalovanej.

Na základe takto vykonaného dokazovania a po vyhodnotení všetkých dôkazov dospel súd k záveru, že
skutokspáchalaobžalovaná,ktoráúmyselnemarilavýkonneodkladnéhoopatreniauloženéhovcivilnom
procese vo veci starostlivosti o maloletú B. H., pričom neexistovali žiadne relevantné dôvody, prektoré nebolo možné realizovať styk poškodeného s maloletou dcérou a ktoré by zbavovali obžalovanú
právne relevantným spôsobom trestnoprávnej zodpovednosti. Obžalovaná aj na zvukovoobrazových
záznamoch jasne deklaruje, že dcéra von z domu nepôjde a že poškodenému ju na styk nevydá

a aby išiel preč. Zároveň výslovne zakázala vstup poškodenému na dvor rodinného domu, ktorého
bola užívateľkou a odmietla poškodenému dcéru čo i len ukázať. To, že obžalovaný v niektorých
termínoch na styk neprišiel, bolo dôsledkom predchádzajúcej komunikácie zo strany obžalovanej, ktorá
deklarovala zámer neumožniť styk, čoho dôsledkom bolo, že obžalovaný ani nevycestoval z miesta
bydliska (Bratislava), hoci z ich komunikácie je zrejmé, že ak by mu obžalovaná styk umožnila, bol

by sa do Prešova dostavil, pričom z celého dokazovania, najmä z výpovede poškodeného a jeho
podaní v priebehu civilných konaní ako aj v trestnom konaní je zrejmé, že tento javil eminentný záujem
o styk s maloletou dcérou. Napokon aj tunajší súd v rozsudku sp. zn. 32C 23/2018 zo dňa 17.05.2019
vyhodnotil konanie obžalovanej z hľadiska občianskoprávnej zodpovednosti za škodu ako zavinené,
čo len potvrdzuje aj názor tohto súdu na vznik trestnoprávnej zodpovednosti za úmyselné konanie
obžalovanej aj vo vzťahu k termínom styku, na ktoré sa poškodený osobne nedostavil. Pokiaľ sa jedná

o možnosť uplatnenia tzv. materiálneho korektívu upraveného v ustanovení § 10 ods. 2 Trestného
poriadku, je potrebné dať do pozornosti následky, ktoré konanie obžalovanej spôsobilo a to v ich
nemateriálnej podobe na citovej väzbe medzi poškodeným a jeho dcérou, od ktorej bol odlúčený takmer
osem mesiacov, pričom ako vyplynulo aj záverom znaleckého posudku D. G., poškodený bol dovtedy
plnohodnotným rodičom, ktorý zabezpečoval počas výkonu styku plnohodnotnú starostlivosť o dieťa,

o ktoré tak v kritickom veku pre dieťa v dôsledku konania obžalovanej prišiel. Následok a spôsob
vykonania činu, miera úmyselného zavinenia a pohnútka obžalovanej, ktorou bol negatívny vzťah
k poškodenému a snaha mu ublížiť, pričom tým najviac ublížila svojej dcére, ktorej odoprela styk
s otcom, nie sú také nepatrné, aby súd mohol prijať záver o nepatrnej závažnosti konania, ktorého
sa obžalovaná dopustila. Je potrebné zdôrazniť, že sa jednalo o marenie neodkladného opatrenia,

teda opatrenia, ktorého účinky pôsobia neodkladne v určitom konkrétnom čase a majú za účel upraviť
práva a povinnosti rodičov v aktuálnom čase do právoplatného rozhodnutia súdu, čo vyplýva z akútnosti
vyriešenia vzťahov rodine vzhľadom na ich dôležitosť. Toto neodkladné opatrenie zo dňa 20.03.2017
je teda tiež vyjadrením akútnosti a aktuálnosti úpravy styku, ktorý tak bol konaním obžalovanej úplne
zmarený (nie len čiastočne) po dobu osem mesiacov. Súd zdôrazňuje, že aj obžalovaná je zodpovedná

za vytváranie pozitívneho vzťahu dieťaťa s poškodeným lebo dieťa má byť vychovávané oboma rodičmi
aktomumusiaprispieťobajarodičia(primeranerozsudokKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.4To35/2014
zo dňa 15.05.2014 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10To 37/2022 zo dňa 11.01.2023).
Obžalovaná tak nekonala.

Pokiaľ sa jedná o zákonnosť zvukovo obrazových záznamov, súd pre úplnosť dodáva, že boli
v prípade výkonu rozhodnutia vyhotovené v súlade so zákonom a v prípade súkromných nahrávok
či už obžalovanej alebo poškodeného neboli vyhotovované v rozpore s právnymi predpismi ale zo
stretnutí poškodeného s dieťaťom a to za účelom predchádzania a odhaľovania trestnej činnosti a teda
takéto vyhotovenie neodporuje ustanoveniam § 11 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a nie

je zakázané ani podľa zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno – technických prostriedkov, keďže nebolo vykonávané utajeným spôsobom ale zreteľne
pre osobu, ktorú zachytáva. Naviac tieto záznamy nie sú jediným alebo rozhodujúcim dôkazom v tejto
trestnej veci ale len potvrdzujú skutočnosti zistené z iných dôkazov.

Z hľadiska subjektívnej stránky súd konanie obžalovanej posúdil ako konanie v nepriamom úmysle,
pretožeobžalovanávedela,žesvojímkonanímopísanýmvskutkovejvetetohtorozsudkumôžespôsobiť
porušenie záujmu chráneného Trestným zákonom, ktorým je záujem na dodržiavaní rozhodnutí súdu,
a prípad, že ho, spôsobí, bola s tým uzrozumená /§ 15 písm. b) Trestného zákona/.

Aby trest mohol zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom, musí v sebe zahŕňať jednak
prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova
k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov
spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona. Zároveň trest musí vyjadrovať morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Súd zvážil všetky okolnosti rozhodné pre druh a výmeru trestu, podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona
prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu obžalovanej, jej pomery a možnosť jej nápravy.U obžalovanej súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť a to, že obžalovaná pred spáchaním trestného
činu viedla riadny život /§ 36 písm. j) Trestného zákona/, čo vyplýva zo zistenej skutočnosti, že

obžalovaná nebola doposiaľ súdne trestaná a neboli zistené žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že
svoj občiansky život nevedie riadne (s výnimkou drobného priestupku dopravného charakteru, ktorý súd
vzhľadom na druhovú odlišnosť nebral do úvahy). Nakoľko súd nezistil existenciu žiadnej z priťažujúcich
okolností uvedených v ustanovení § 37 Trestného zákona, súd pri prevahe poľahčujúcich okolností nad
priťažujúcimi okolnosťami v pomere 1:0, postupom podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona upravil trestnú

sadzbu trestu odňatia slobody stanovenú s ustanovení § 349 Trestného zákona (od jedného roka až do
piatich rokov) tak, že v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona znížil jej hornú hranicu o jednu tretinu a pri
ukladaní trestu tak vychádzal z takto upravenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody od jedného roka
až do troch rokov a osem mesiacov.

Súd pri ukladaní trestu zohľadnil následok trestného činu a mieru zavinenia obžalovanej tak, ako to

uviedolvčastiodôvodeniapriposudzovaníotázkyaplikáciemateriálnehokorektívu.Zohľadniltiežosobu
obžalovanej, ktorá doposiaľ nebola súdne trestaná a teda v prípade ukladania trestu musí nutne dať do
popredia výchovný účel trestu a individuálnu prevenciu, aj keď nemožno opomenúť aj význam trestu
z hľadiska generálnej prevencie, pretože táto trestná činnosť má narastajúci trend. Výchovný účel trestu
pri jeho ukladaní musí zohľadňovať aj výchovné pôsobenie celého trestného stíhania na obžalovanú,

teda aj samotné súdne pojednávania a prejednanie tejto veci pred súdom, ktoré už trvá štvrtý rok
uplynulý od podania obžaloby samo o sebe predstavuje pre obžalovanú dostatočné ponaučenie zo
svojho správania a bude pre ňu podľa presvedčenia súdu dostatočnou výstrahou do budúcna. Osoba
obžalovanej na tento záver dáva predpoklady. Súd pritom poukazuje na to, že k zmene jej postoja už
došlo a po výkone rozhodnutia za prítomnosti sudkyne už k ďalšiemu právne relevantnému mareniu

výkonu úradného rozhodnutia nedochádza a styk poškodeného s jeho dcérou je realizovaný v zmysle
rozhodnutí súdov. Čiže k určitej náprave stavu došlo a je potrebné pri ukladaní trestu túto skutočnosť
zohľadniť ako aj zohľadniť čas, ktorý od spáchania skutku už uplynul. Preto súd vzhľadom na tieto
okolnosti zvolil alternatívny trest vo forme peňažného trestu, ktorý podľa presvedčenia súdu najlepšie
zohľadňuje vyššie opísanú osobu obžalovanej, čas, ktorý od spáchania skutku uplynul, skutočnosť,

že už k tejto trestnej činnosti nedochádza, následky, ktoré obžalovaná spôsobila, ako aj dominantnú
snahu o naplnenie výchovného účelu trestu, ktorý musí byť nielen z pohľadu verejnosti ale ja z pohľadu
obžalovanej vnímaný ako trest primeraný. Za taký trest súd považuje peňažný trest vo výške 400,-
Eur s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní troch mesiacov. Trest odňatia slobody aj bez jeho
nepodmienečnej formy by za tohto stavu nebol z pohľadu súdu trestom primeraným a zohľadňujúcim

všetky aspekty ukladania trestu tak, ako ich súd v súlade s ustanovením § 34 Trestného zákona vyššie
uviedol. Nie je dôvod sa domnievať, že by obžalovaná po uložení tohto trestu v podobnom konaní
pokračovala, pretože je zrejmé, že si už uvedomuje závažnosť a následky svojho konania. K čiastočnej
reparácii následkov došlo tým, že sa styk poškodeného s maloletou B. obnovil a po materiálnej stránke
rozhodnutím súdu o náhrade cestovných výdavkov poškodeného.

Nakoľko poškodený si náhradu škody do skončenia prípravného konania neuplatnil, súd o škode týmto
rozsudkom nerozhodoval.

Poučenie:

-2- 5T/33/2019

Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia
na Okresnom súde Prešov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba
rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie
rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,

obžalovaná pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom
súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného
v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť
výroku o zhabaní veci. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa
odvolania výslovne vzdať.