Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-7Sa/47/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200732
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Neviďanská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1023200732.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Neviďanskou, v právnej veci žalobcu:

U. R., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník F. arabskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci,
Kancelária Bratislava, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Mobilná
jednotka Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe
žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 03.05.2023, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-
BA5-821-010/2023-AV zo dňa 26.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave n a r i a ď u j e, aby bol žalobca U. R., nar. XX.XX.XXXX, štátny

príslušníkSýrskejarabskejrepubliky,tohočasuumiestnenývÚtvarepolicajnéhozaisteniaprecudzincov
Medveďov, zaistený na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-821-010/2023-AV zo dňa
26.03.2023, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Žaloba

1. Dňa 15.05.2023 bola Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej aj ako „správny súd“
alebo,,krajskýsúd“)prostredníctvomžalovanéhodoručenážalobazodňa03.05.2023,ktorousažalobca
postupom podľa § 221 ods. 2 v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny
súdny poriadok (ďalej aj ako ,,správny súdny poriadok“ alebo „SSP“) domáhal svojho bezodkladného
prepustenia zo zaistenia, z dôvodu neúčelnosti zaistenia. Zároveň žalobca navrhol, aby súd rozhodol o
trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 155,04 eura do 15
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-821-010/2023-AV zo dňa 26.03.2023

bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako ,,zákon č. 404/2011 Z.z.“ alebo „zákon o pobyte cudzincov“)
zaistený dňom 26.03.2023, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.05.2023 (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie“) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak
existuje značné riziko jeho úteku.

2. V odôvodnení žaloby žalobca namietal, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nesprávne posudzuje dĺžku

doby zaistenia. Ak je osoba zaistená podľa čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnejpríslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013) (ďalej
aj ako ,,nariadenie Dublin III“ alebo ,,nariadenie č. 604/2013“), jej odovzdanie zo žiadajúceho
členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však

do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie
späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo
preskúmania podľa čl. 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o
prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom
pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim

spôsobom uplatňujú. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého
došlo k zaisteniu žalobcu, síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho
odovzdanie do iného členského štátu, no žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, na základe ktorého
došlo k zaisteniu žalobcu, nepreukázal, že podniká aktívne kroky, ktoré by smerovali k naplneniu účelu
zaistenia, t.j. argumentuje, že realizácia ďalších úkonov je v gescii dublinského strediska, ktoré
komunikuje s dožiadaným štátom. Žalovaný podľa názoru žalobcu taktiež neskúmal možnosť realizácie

odovzdania žalobcu na územie Bulharskej republiky. Je predpokladom, že žalobca bol vyhostený z
územia Bulharskej republiky a zároveň opustil územie Schengenského priestoru (z Bulharska odišiel
do Srbska), čím možno v danom prípade očakávať, že Bulharská republika odmietne akceptovať
žiadosť o prevzatie. Žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných
(miernejších) donucovacích opatrení, ktoré patria medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia. Na základe

vyššie uvedeného má žalobca za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil, preto je nepreskúmateľné.

II. Vyjadrenie žalovaného k žalobe

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 26.03.2023 zaistený rozhodnutím č.
PPZ-HCP-BA5-821-010/2023-AV zo dňa 26.03.2023 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho
prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

4. Dňa 26.03.2023 v čase o 07:30 hod. bola hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava
Rusovce prostredníctvom stálej služby vyslaná na preverenie oznámenia na ulicu Vývojová pri
podielnickom družstve Dunaj, kde sa mali nachádzať tri osoby. Po príchode na miesto sa
oznámenie potvrdilo. Uvedené osoby vyzvali podľa § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom

zbore, aby preukázali svoju totožnosť. Nakoľko nemali pri sebe žiadne doklady, poskytli hliadke len
osobné údaje, ktoré nebolo možné hodnoverne overiť. Následne bola vyrozumená hliadka Mobilnej
jednotkyPolicajnéhozboruBratislava,ktoráosobydňa26.03.2023včaseo10:15hod.prevzala.Jednou
z predvedených osôb bol aj žalobca. Následnými vykonanými lustráciami v informačnom systéme
Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o azyl v Bulharsku zo dňa 25.11.2022.

5. Žalobca bol zaistený dňa 26.03.2023, zároveň bola v ten istý deň zaslaná žiadosť na Dublinské
strediskoMigračnéhoúraduMVSR(ďalejlen„dublinskéstredisko“).Dublinskéstrediskoprijaložiadosťa
začalokonaniedňa27.03.2023.Dňa29.03.2023bolaBulharskuodoslanážiadosťoprijatienaspäťpodľa
čl. 18 ods. 1 písm. b/ nariadenia Dublin III. Dňa 03.04.2023 prišla akceptácia dožiadania z Bulharska.

Z uvedeného vyplýva, že Bulharsko má povinnosť prijať späť takúto osobu, čo aj potvrdilo akceptáciou
žiadosti.

6. Žalovaný počas celej doby zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúma,
či účel zaistenia trvá. Na základe toho, si vyžiadal z Úradu hraničnej a cudzineckej polície informáciu

k uskutočniteľnosti transferu. Na základe žiadosti bola žalovanému zaslaná odpoveď, podľa ktorej
Bulharsko v súčasnosti prijíma cudzincov, ktorí boli akceptovaní podľa čl. 18 ods. 1 písm. b/ nariadenia
Dublin III. Žalobca je akceptovaný podľa čl. 18 ods. 1 písm. b/ nariadenia Dublin III. Dňa 19.04.2023
bolo rozhodnutie dublinského strediska o transfere právoplatné. Od tohto dátumu plynula 20 dňová
lehota na podanie opravného prostriedku (správnej žaloby). Splnomocnený zástupca žalobcu podal

dňa 04.05.2023 správnu žalobu voči rozhodnutiu o odovzdaní žalobcu do iného štátu, ktoré vydalo
dublinské stredisko.7. Hoci osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, žalobca môže
podať návrh na jeho priznanie. Žalovaný nemá vedomosť o tom, či zákonný zástupca žalobcu v správnej
žalobepodanejdňa04.05.2023podalajnávrh napriznanieodkladnéhoúčinku.Ideojehozákonné

oprávnenie, ktorého využitím by nastal moment odkazujúc na čl. 28 nariadenia Dublin III: „Ak je osoba
zaistenápodľatohtočlánku,jejodovzdaniezožiadajúcehočlenskéhoštátudozodpovednéhočlenského
štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo
výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským
štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.

3.“. V prípade podania návrhu na priznanie odkladného účinku, by bol odkladný účinok priznaný až
do rozhodnutia krajského súdu o jeho priznaní, resp. nepriznaní. Žalovaný si vyžiadal z dublinského
strediska informáciu o podaní návrhu na priznanie odkladného účinku. Prihliadajúc na ustanovenie
nariadenia Dublin III žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu šesť týždňov odo dňa vykonateľnosti
rozhodnutiadublinskéhostrediska oodovzdanídoinéhoštátu(keďzanikneodkladnýúčinokodvolania
alebo preskúmania podľa čl. 27. ods. 3 nariadenia Dublin III).

8. Zástupca žalobcu namieta, že žalovaný neskúmal možnosť realizácie odovzdania žalobcu na územie
Bulharskej republiky. Ďalej uvádza, že je predpoklad, že žalobca bol vyhostený z územia Bulharskej
republiky a zároveň opustil územie Schengenského priestoru, čím podľa zákonného zástupcu žalobcu
možno očakávať, že Bulharská republika odmietne akceptovať žiadosť o prevzatie. Žalovaný vo

vyjadrení uviedol, že Bulharská republika na základe uvedeného článku dňa 03.04.2023 akceptovala
prijatie žalobcu na svoje územie. V prípade, že by bol vyhostený z Bulharskej republiky, neprišlo
by k akceptácií zo strany Bulharskej republiky.

9. K námietke žalobcu o nedostatočnosti skúmania možnosti uloženia miernejšieho donucovacieho

opatrenia, teda alternatívy zaistenia žalovaný uviedol, že nemohol podľa § 89 ods. 1 písm. a/
zákona o pobyte cudzincov, žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Pretože žalobca nedisponoval potrebnými
finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do
realizácie dublinského transferu. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia vedenej pod č. PPZ-
HCP-BA5-821-009/2023-AV uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu,

nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na
území Slovenskej republiky. Žalobca v zápisnici uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní
žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Podľa Vyhlášky
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 499/2011 o určení sumy finančných prostriedkov potrebných
na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej

republiky ods. 1: „Suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s
pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur
na osobu a deň pobytu.“. V prípade uloženia miernejšieho donucovacieho opatrenia podľa § 89 ods.
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, by musel žalobca preukázať finančné prostriedky v zmysle
Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 499/2011 o určení sumy finančných prostriedkov

potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území
Slovenskej republiky, na dobu 3 mesiace. Žalovaný nedisponoval dostatočnou finančnou čiastkou, ani si
ju nevedel zabezpečiť. Žalovaný na základe vyššie uvedeného žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

III. Pojednávanie

10. Krajský súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 a § 17 písm. a/ SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy tretej časti SSP v spojení s § 206 ods. 3

a 4, pričom dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a preto nariadil žalovanému bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia v zmysle ust. § 230 ods. 2 písm. a/ SSP. Správny súd rozhodol o
správnej žalobe v súlade s § 228 veta prvá SSP na pojednávaní do siedmich pracovných dní od
jej predloženia podľa § 227 SSP rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil za neprítomnosti účastníkov konania
v zmysle § 114 SSP. Účastníci konania boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca, právny

zástupca žalobcu a žalovaný ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní. Žalobca a právny zástupca
žalobcu súhlasili s prejednaním veci na pojednávaní bez ich prítomnosti.IV. Relevantné právne predpisy

11. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

12. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

13. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.

14. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o

zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

15. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

16. Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia.

17. Podľa § 230 ods. 2 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 2 SSP, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez
štátnej príslušnosti.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

20. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny

príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

21. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia

opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu,
že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný

útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

22. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci

zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.23. Podľa § 89 ods. 3 veta prvá zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa
odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania
tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl.

24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

25. Podľa ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom

predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom
konaní.

26. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny
poriadok“) tento zákon
sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických

osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

28. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

29. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je
viazaný len návrhmi účastníkov konania.

30. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho

vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti.

31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

32. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,ústava“) nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

33. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a
8 (ďalej len ,,dohovor“) každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť
slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému

vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

34. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

35. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), využitiezaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele
obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo
vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

36. Podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné
dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka
tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo
vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun,
a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

37. Podľa čl. 2 písm. n/ nariadenia Dublin III „riziko úteku“ je existencia dôvodov konkrétnom prípade,

ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že
žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje
konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

38. Podľa čl. 18 ods. 1 písm. b/ nariadenia Dublin III členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je

povinný za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je
v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území
iného členského štátu bez povolenia na pobyt.

39. Podľa čl. 25 ods. 1 nariadenia Dublin III dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne

o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca
odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac,
uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

40. Podľa čl. 25 ods. 2 nariadenia Dublin III nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov

uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú
osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

41. Podľa čl. 27 ods. 3 písm. c/ prvá veta nariadenia Dublin III dotknutá osoba môže v primeranej lehote
požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania

alebo preskúmania.

42. Podľa čl. 28 ods. 1 nariadenia Dublin III členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v
súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

43. Podľa čl. 28 ods. 2 nariadenia Dublin III, ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú
osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to
na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné
účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

44.Podľačl.28ods.3prvýpododseknariadeniaDublinIIIzaisteniemusíbyťčonajkratšieanesmietrvať
dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov
až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

45. Podľa čl. 28 ods. 3 druhý pododsek nariadenia Dublin III, ak je osoba zaistená podľa tohto článku,

lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania
žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú
odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k
poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má
za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia

na jej príchod.

46. Podľa čl. 28 ods. 3 tretí pododsek nariadenia Dublin III, ak je osoba zaistená podľa tohto článku,
jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď,ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania
dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom, alebo odvtedy, keď
zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods. 3.

47. Podľa čl. 28 ods. 3 štvrtý pododsek nariadenia Dublin III, ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na
podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej
lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa
naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

V. Priebeh administratívneho konania

48. Dňa 26.03.2023 v čase o 07:30 hod. bola hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru
Bratislava Rusovce prostredníctvom stálej služby vyslaná na preverenie oznámenia na ulicu Vývojová
pri podielnickom družstve Dunaj, kde sa mali nachádzať tri osoby. Po príchode na miesto sa oznámenie
potvrdilo. Uvedené osoby vyzvali podľa § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore,
aby preukázali svoju totožnosť. Nakoľko nemali pri sebe žiadne doklady, poskytli hliadke len osobné

údaje, ktoré nebolo možné hodnoverne overiť. Následne bola vyrozumená hliadka Mobilnej jednotky
Policajného zboru Bratislava, ktorá osoby dňa 26.03.2023 v čase o 10:15 hod. prevzala. Jednou
z predvedených osôb bol aj žalobca. Následnými vykonanými lustráciami v informačnom systéme
Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o azyl v Bulharsku zo dňa 25.11.2022.

49. Žalobca podal dňa 26.03.2023 podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku vyjadrenie do zápisnice pod
č. PPZ-HCP-BA5-821-008/2023-AV. Žalobca uviedol, že z domovskej krajiny odišiel asi pred rokom. Je
rozvedený a má tri deti. Deti ostali v Sýrii s bývalým manželom. Odišiel do Turecka do mesta Izmit.
Tam vyhľadal svojho brata a bývali spolu. Nepracoval nikde. V Turecku ostal približne šesť mesiacov.
Jeho ďalší brat, ktorý je v Sýrii mu vybavoval všetky veci ohľadom cesty do Nemecka. Žalobca odišiel

do Bulharska nelegálne, kde požiadal o udelenie azylu. Následne pokračoval v migrácii cez Srbsko,
Maďarsko až na Slovensko, kde ich zastavila polícia a zadržala. Do zápisnice o podaní vyjadrenia
č. PPZ-HCP-BA5-821-008/2023-AV zo dňa 26.03.2022 žalobca uviedol, že nemá žiadne zdravotné
ťažkosti,netrpípsychickýmochorením,stresovouzáťažouanizhoršenýmduševnýmstavom.Naotázku,
či už žiadal v inom členskom štáte EÚ o azyl odpovedal kladne a uviedol krajinu Bulharsko. Ďalej uviedol,

že na Slovensku nechce požiadať o azyl, nakoľko cieľovou krajinou je Nemecko.

50. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-821-010/2023-AV zo dňa 26.03.2023 bol žalobca podľa § 88 ods. 1
písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zaistený dňom 26.03.2023, na čas nevyhnutne potrebný, najviac
do 26.05.2023 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu,

ak existuje značné riziko jeho úteku.

51. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení uviedol, že podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov sa rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny rozumie stav, keď na základe dôvodnej
obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa

bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť ihneď, nemá udelený pobyt podľa zákona o
pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Tým, že má žalobca
záznam v systéme Eurodac, t. j. ušiel z iného členského štátu, je chápané ako dôkaz značného rizika
ďalšieho úteku. Žalobca nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia o jeho
žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalovaný zároveň podotkol, že žalobca je osobou bez

dokladu totožnosti, o ktorom nemá žiadne informácie týkajúce sa totožnosti, prípadnej trestnej minulosti
a pomerov z ktorých prichádza. Tým, že žalobca cestoval viacerými krajinami s vedomím, že sa v
nich nachádza neoprávnene, vytvára odôvodnený predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania na
slobode. Zároveň žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že by odišiel do Nemecka. Na základe uvedeného
mal správny orgán dostatočne preukázané riziko úteku a z toho dôvodu rozhodol o zaistení žalobcu.

52. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Žalovaný skúmal možnosť uloženia menej závažného prostriedkuako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť
uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici
o podaní vyjadrenia vedenej pod č. PPZ-HCP- BA5-821-008/2023-AV uviedol, že nemá na území

Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje finančnou hotovosťou potrebnou na pokrytie nákladov
potrebných na zotrvanie do doby realizácie transferu, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie
jeho pobyt na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho
oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu správny orgán rozhodol
o zaistení žalobcu.

53. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného
života v zmysle v čl. 8 ods. 1 dohovoru. Žalovaný práva žalobcu vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 dohovoru
neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu, nebola mu
spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.

54. Žalobca bol zaistený dňa 26.03.2023, zároveň bola v ten istý deň zaslaná žiadosť na dublinské
stredisko. Dublinské stredisko prijalo žiadosť a začalo konanie dňa 27.03.2023. Dňa 29.03.2023 bola
Bulharsku odoslaná žiadosť o prijatie naspäť podľa čl. 18 ods. 1 písm. b/ nariadenia Dublin III. Dňa
03.04.2023 prišla akceptácia dožiadania z Bulharska. Z uvedeného vyplýva, že Bulharsko má povinnosť
prijať späť takúto osobu, čo aj potvrdilo akceptáciou žiadosti.

55. Vzhľadom na uvedené bolo žalobcovi, ktorí má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt
dňa 17.04.2023 podľa § 46a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov vydané Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, Migračným úradom, dublinským strediskom rozhodnutie č. ČDK: MU-DS-214-12/2023-DŽ o
odovzdaní na územie Bulharskej republiky. Dňa 05.05.2023 bola správnemu súdu doručená žaloba zo

dňa 04.05.2023, ktorou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia, s tým že žiada
rozhodnutie o odovzdaní žalobcu do Bulharska zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca nepodal
návrh na priznanie odkladného účinku v zmysle § 213 ods. 2 SSP. Vec je vedená na krajskom
súde pod sp.zn. 7SaZ/7/2023.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

56. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho

spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal rozhodnutie o zaistení, ako i priebeh
administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, nariadil podľa § 228 SSP na prejednanie veci
pojednávanie na deň 24.05.2023 a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správnu žalobu vo
veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia správny súd posudzuje neformálne a nie je pri

svojomrozhodovaníviazanýžalobnýmibodmi(§206ods.3SSP).Žalobcavžalobenamietalneúčelnosť
jeho zaistenia, a preto žiadal bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Správny súd po preskúmaní zistil
dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP, a preto rozsudkom nariadil bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia podľa § 230 ods. 2 písm. a/ SSP.

57. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru každý má právo na slobodu a
osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a čl. 6 Charty základných práv Európskej únie).

58. Všetky spomínané právne dokumenty zdôrazňujú zákaz svojvoľného pozbavenia či obmedzenia

osobnej slobody. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako ,,ESĽP“) môže zaistenie alebo iné pozbavenie osobnej
slobody cudzinca (napr. vydávacia alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s
konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne apredvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného zbavenia osobnej slobody,
a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť
nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať jeho vyhostenie či vydanie (pozri napr.

rozsudky ESĽP zo dňa 18.12.1986 Bozano proti Francúzsku, zo dňa 25.03.1995 Quinn proti
Francúzsku, zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti
Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa
27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a
ostatní proti Spojenému kráľovstvu).

59. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka
tretej krajiny, o ktorého vrátenie prebieha konanie, a to na účely prípravy návratu alebo výkonu procesu
odsunu, najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa
vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu, pričom možno na zabezpečenie prikročiť
len vtedy, ak sa v konkrétnom prípade nemôžu účinne uplatniť iné dostatočne účinné, ale miernejšie

donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu, a iba pokiaľ s náležitou
starostlivosťou prebiehajú prípravy na odsun.

60. Pri posúdení tejto otázky vychádzal správny súd aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj ako ,,najvyšší súd“ alebo ,,NS SR“) vyslovenom v rozsudku sp. zn.

10Sza 8/2016 zo dňa 30.03.2016, v ktorom uviedol: „Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v
závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o
veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže
byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov,
ale predovšetkým ústavným poriadkom SR.“

61. Kľúčovým rozhodnutím ústavného súdu v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie
o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch je uznesenie I. ÚS
367/2015-32 zo dňa 26.08.2015. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd uvádza, že prípady pozbavenia
slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd
preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok
ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných
dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v
určitých primeraných intervaloch.

62. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí
byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca
proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa

nemôže definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci (I. ÚS 109/03).

63. Správny súdny poriadok zaviedol ucelenú úpravu súdneho konania vo veciach zaistenia, pričom táto
úprava je založená napr. na princípe súdnej kontroly zákonnosti rozhodnutia o zaistení, na periodickej
kontrole zákonnosti obmedzenia osobnej slobody cudzinca v zaistení a na plnej jurisdikcii správneho

súdu vrátane možnosti nariadiť prepustenie cudzinca zo zaistenia. Uvedená právna úprava reaguje na
judikatúru ESĽP (Buishvili proti Českej republike) a tiež na judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo
veci Mahdi proti Bulharsku č. C-146/14 PPU). Viaceré právne princípy tejto právnej úpravy vychádzajú
z úpravy týkajúcej sa obmedzenia osobnej slobody väzbou (porovnaj dôvodovú správu k Správnemu
súdnemu poriadku a tiež HODOŇOVÁ, S. Konanie vo veciach zaistenia podľa zákona č. 162/2015 Z. z.

Správny súdny poriadok s účinnosťou od 01.07.2016., ASPI).

64. Podľa ESĽP čl. 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu
pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať
nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení

slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že
zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou
aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (rozsudok ESĽP Shishkov
v. Bulharsko zo dňa 09.01.2003, § 88, Saadi v. Spojené Kráľovstvo, rozsudok Veľkej komory zo dňa29.01.2008, § 45, rozsudok ESĽP Amuur v. Francúzsko zo dňa 25.06.1996, § 43, rozsudok ESĽP
Abdolkhani a Karimnia v. Turecko zo dňa 22.09.2009, ako aj rozsudok ESĽP Z.N.S. v. Turecko zo dňa
19.01.2010, § 56 a § 6) (I. ÚS 365/2015-32).

65. V tejto súvislosti musí správny súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru, ktorý má v zmysle
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého
možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o
zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné,
musí byť efektívne a účelné. Zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na osobnú slobodu, ktorá
je v zmysle Ústavy SR a medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov zaručená a prakticky zaistenie
znamená pozbavenie osobnej slobody. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej
slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne

a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno
hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

66. K zaisteniu žalobcu došlo na základe právoplatného rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA5-821-010/2023-
AV zo dňa 26.03.2023 podľa § 88 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov za účelom odsunu

podľa nariadenia Dublin III s určenou lehotou zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
26.05.2023. Ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného a z rozhodnutia dublinského strediska č. ČDK: MU-
DS-214-12/2023-DŽ o odovzdaní na územie Bulharskej republiky zo dňa 17.04.2023, tak dňa
03.04.2023 prišla z Bulharska akceptácia prevzatia žalobcu v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. b/ nariadenia
Dublin III.

67. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je
naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa
osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Dublin III.

68. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území
Bulharskej republiky, čím je táto krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú
ochranu v zmysle nariadenia Dublin III. Správny súd má zato, že žalovaný si je vedomý, že počas celej
doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o
pobyte cudzincov, a to v úzkej súčinnosti s dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané

stredisko povinné v zmysle predmetného nariadenia uskutočniť.

69. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou nariadenia Dublin III je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas

konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III
čl. 7 ods. 2 nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa
určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú
ochranuvčlenskomštáte,pričomzkonaniavyplýva,žetoutokrajinoujeBulharsko,kdežalobcapožiadal
o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a

vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

70. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo
svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení,
tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade

nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS
SR sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1SZa/7/2016, sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 10Sža/35/2014, sp. zn.
1SZa/6/2016, sp. zn. 1Sza/8/2015, sp. zn. 10SZa/2/2015, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 264/09 -81 zo dňa 19.10.2010, nález ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 147/2013 -50 zo dňa

09.10.2013).

71. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia čl. 28 ods. 3 tretí pododsek, správny súd poukazuje na skutočnosť,
na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16.Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v
odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa
uplatňujejedna zdvochudalostíupravenýchtýmtoustanovením,atonajednejstraneakceptovanie

dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo
preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Sa/6/2021
zo dňa 19.03.2021).

72. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa § 46a

ods. 5 o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Bulharskej republiky, nemožno podať odvolanie,
ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 SSP v spojení s § 46c zákona o azyle). O
odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania
správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba
podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska (§ 211 ods. 2 SSP ). Z právnej úpravy platnej na území SR
je zrejmé, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle
nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej
republiky nemožno aplikovať znenie čl. 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný
účinok odvolania“. Žalobca síce podal správnu žalobu vo veci odovzdania do iného štátu pod sp.zn.

7SaZ/7/2023, ale nepodal návrh na priznanie odkladného účinku v zmysle § 213 ods. 2 SSP, v dôsledku
čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú vec alternatívu uvedenú v čl. 28 ods. 3 tretí pododsek, teda
odvtedy, keď zanikol odkladný účinok ,,preskúmania podľa článku 27 ods. 3“.

73. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny

dvor EÚ, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný
účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do
úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo
výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským
štátom. V danom prípade k výslovnému akceptovaniu dožiadania Bulharskou republikou došlo skôr (dňa

03.04.2023) ako by došlo k implicitnému akceptovaniu v zmysle čl. 28 ods. 3 druhý pododsek nariadenia
Dublin III. Dňa 29.03.2023 bola Bulharsku odoslaná žiadosť o prijatie naspäť podľa čl. 18 ods. 1 písm.
b/ nariadenia Dublin III.

74. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú

vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18.06.2014, v ktorom kasačný
súd uviedol, že: ,,Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde
si zaistená osoba podala žiadosť o azyl, stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov.
Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po
uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.“.

75. Vyššie citovaný čl. 28 nariadenia Dublin III upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (1
mesiac) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (6 týždňov), pričom následkom nedodržania týchto
lehôt správnym orgánom je povinnosť prepustiť osobu zo zaistenia. Tým sú upravené maximálne lehoty
zaistenia cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania. Nariadenie Dublin III má v súlade s čl.

288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo
uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov
upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní, nakoľko nariadenie Dublin III má prednosť pred aplikáciou
príslušných ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu.

76. Dňa 03.04.2023 došlo k akceptácii dožiadania Bulharskou republikou o prevzatie späť žalobcu a
zároveň týmto dňom začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek nariadenia
Dublin III, ktorá uplynula dňom 15.05.2023. Preto zaistenie žalobcu a obmedzenie jeho osobnej slobody
v zmysle preskúmavaného rozhodnutia ,,na čas nevyhnutne potrebný najviac do 26.05.2023“ nie je v
súlade s nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/

dohovoru.

77.Správnysúdmôženariadiťokamžitéprepusteniežalobcuzozaistenia,aknebolialeboniesúsplnené
podmienky zaistenia. Vzhľadom na zhora uvedené, po prieskume zákonnosti zaistenia správny súd zistilnezákonnosť v zaistení žalobcu, pre porušenie čl. 28 ods. 3 nariadenia Dublin III, nakoľko žalobca je v
zaistení dlhšie ako šesť týždňov v rozpore s uvedeným článkom nariadenia Dublin III a tým v rozpore
s čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru .

78. Po zvážení všetkých pre konanie relevantných žalobných námietok, s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti správny súd z dôvodov zistených najmä podľa čl. 28 ods. 3 nariadenia Dublin III, čl. 5
ods. 1 písm. f/

dohovoru a po preskúmaní správnej žaloby podanej v zmysle § 221 ods. 2, zistil jej dôvodnosť, a
preto podľa § 230 ods.
2 písm. a/ SSP v spojení s čl. 5
ods. 4 dohovoru nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

79. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1

SSP s poukazom na výsledok konania, keď úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na
úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle §
175 ods. 2 SSP.

80. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) súd na ich úhradu nezaviazal. Žalobca je v konaní o správnej žalobe
vo veciach zaistenia osobne oslobodený od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. n/ a ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmych dní od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej

vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa
opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané

napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského
súdu (§ 439 ods. 3 SSP).

Podľa § 440 SSP:

(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP
sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (ďalej len ,,sťažnostný návrh“).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.

a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).