Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. apríl 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/268/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201697
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1019201697.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislave,akosprávnysúd,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.OtílieBelavej

a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o.,
so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený advokátskou kanceláriou:
ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanej: Rada pre
mediálne služby, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30 844 151, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. RP/32/2019 zo dňa 06.11.2019, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave žalovanej n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie správneho orgánu.

1. Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až ods. 3 a
§ 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) postupom
podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z., svojím rozhodnutím č. RP/32/2019 zo dňa 06.11.2019 rozhodla, že
žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým že,

v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. program
Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, ktorý naplnil hodnotiace
kritéria podľa ustanovenia
- § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 589/2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme
označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,
programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len „JSO“)
vulgárne vyjadrovanie,

- § 1 ods. 2 písm. f) JSO slovnú agresivitu, expresívne vyjadrovanie,
- § 1 ods. 2 písm. g) JSO vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu
výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké
a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých
od 15 rokov,
ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých
divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu

maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO,
za čo uložila žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú
podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške X.XXX,- €.II. Žaloba.

2. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu elektronicky dňa 16.12.2019 žalobca žiada, aby súd napadnuté

rozhodnutie zrušil s odôvodnením, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

3. Žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, keď nesúhlasí s názorom žalovanej,
že program mal byť označený prísnejšie, t.zn. pre divákov od 15. rokov. Žalobca citoval ust. § 20
ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., vo vzťahu ktorému uviedol, že čo sa týka kvalitatívnej i kvantitatívnej
stránky obsahu odvysielaného programu, ktorého prepis bol uvedený v napadnutom rozhodnutí, údajné
vulgárne vyjadrovanie, slovná agresivita, expresívne vyjadrovanie, vzhľadom na ich kontextuálny výskyt,

frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh,
umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu, podľa názoru žalobcu, neboli použité v takej miere,
aby mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých.
Žalobca uviedol, že aplikácia ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., je nejednoznačná, nakoľko
každý výraz je nutné posudzovať s prihliadnutím na jeho konkrétne použitie v danom programe, ako aj

s prihliadnutím na charakter samotného programu. Program „Súdna sieň“ svojím námetom a scenárom
je koncipovaný ako formát patriaci do kategórie zábavných programov, v ktorom je nutné z celkového
hľadiska zachovať určitú autenticitu skutočných súdnych prípadov. Aj účinkujúci v programe sú si
vedomí, že daný program je šírený verejnosti a striktne podlieha ustanoveniam zákona č. 308/2000 Z. z..
V tomto kontexte, i keď je možné očakávať bežné vyjadrovanie účinkujúcich, ich vyjadrenia nedosahujú

takú intenzitu, aby bolo nutné označiť program hodnotiacim kritériom nevhodnosti do 15 rokov veku.
Nejednoznačnosť ust. § 20 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva najmä zo skutočností, že expresívne
vyjadrovanie je hodnotiacim kritériom nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov veku a je aj kritériom
nevhodnosti pre maloletých do 12 rokov veku podľa § 1 ods. 3 písm. k) JSO expresívne vyjadrovanie,
ktoré vzhľadom na kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu spracovania alebo

zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno
považovať za primerané vekovej skupine maloletých do 12 rokov. Je teda zrejmé, že každý (hoci aj
opakujúci sa) výraz, je nutné posudzovať s prihliadnutím na jeho konkrétne použitie v danom programe
ako aj s prihliadnutím na charakter samotného programu. Z uvedeného tiež vyplýva, že stanoviť jasnú,
všeobecne akceptovateľnú hranicu medzi vulgárnym vyjadrovaním odôvodňujúcu označenie programu

ako nevhodného pre maloletých do 15 alebo do 18 rokov nie je možné. Žalobca má za to, že frekvencia
výskytu kritérií nevhodných pre maloletých nad rámec označenia programu je v danom programe nízka.

4. Žalobca namieta, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, ktoré spočíva v tom,

že žalovaná v Oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že
podkladom (dôkazom) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:
- záznam z vysielania programu „Súdna sieň“, ktorý bol odvysielaný na Programovej službe JOJ dňa
05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod;
- prepis/popis skutkového stavu.

V tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého sa na
konanie podľa tohto zákona, vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní (Správny
poriadok) a zároveň žalobca citoval ust. § 34 ods. 2, ods. 4, § 22 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Správneho
poriadku s tým, že žalovaná nevykonala dôkaz - obhliadku záznamu z vysielania. Žalobca namieta,
že žalovaná v rozhodnutí síce tvrdí, že sa s predmetným podkladom (dôkazom) oboznámila, avšak z

napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto
úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo, atď.. Táto skutočnosť nevyplýva
ani z administratívneho spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z vykonania tohto dôkazu
neexistuje žiaden záznam - zápisnica.
Uvedená skutočnosť je v priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, z ktorého je

zrejmé, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je postavené na zisteniach, ktoré žalovaná mohla získať
jedine detailným preskúmaním predložených obrazovo - zvukových záznamov z vysielania. Žalobca má
zato, že členovia Rady sa s dôkazom - záznam z vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili
a tento nevykonali.V tejto súvislosti žalobca uviedol, že vzhliadnutie obrazovo - zvukového záznamu z vysielania členmi
Rady je možné považovať za špecifickú formu obhliadky podľa ust. § 38 Správneho poriadku, nakoľko
obhliadkou sa rozumie každý postup, ktorým sa správny orgán vlastným empirickým vzhliadnutím

presvedčí o predmete konania. Žalobca namieta, že žalovaná predmetné dôkazy nevykonala,
resp. o ich vykonaní, ako dôkazného prostriedku (obhliadky) v rozpore s § 22 ods. 1 Správneho
poriadku, nevyhotovila zápisnicu. Vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu (obhliadky predmetného
záznamu z vysielania) má pre vysielateľa, ako účastníka správneho konania, zásadný význam,
nakoľko je významnou procesnou zárukou, pretože ide o objektívny popis priameho pozorovania,

ide o formalizovaný súhrn údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb,
popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení Správneho
poriadku. Nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať/nahrádzať napr. s
prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady, či prerozprávanou/
prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo zamestnanca kancelárie
Rady. Takže nielen hodnotenie, ale aj selekcia, analýza prepisu/popisu je prejavom subjektívneho

náhľadu na vec, takže ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de facto rozhodovali
nikým nevolení úradníci/zamestnanci, namiesto osobného rozhodovania členov Rady.

5. Žalobca namieta nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, keďže vymedzenie
predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu, za

aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý, nakoľko iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do
práv a povinností účastníkov konania. Žalovaná vo výroku rozhodnutia neuviedla konkrétne vulgárne
vyjadrenia, slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt,
frekvenciou výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter,
druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej

skupine maloletých do 15 rokov, akým malo k zásahu do ľudskej dôstojnosti účinkujúcich vo vysielanom
programe dôjsť. Uvedené má za následok, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže z výroku nie je
dostatočne zreteľné, akým konaním sa mal účastník konania dopustiť porušenia § 20 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z. z..
Žalobca uviedol, že v oblasti správneho práva neexistuje žiadny predpis, ktorý by ustanovoval

podmienky a postupy pri ukladaní sankcií za porušenie povinností vyplývajúcich zo správnych predpisov.
Vzhľadom na túto medzeru v zákone je potrebné analogicky použiť tú právnu úpravu, ktorá je
cieľom a účelom chýbajúcej právnej úprave najbližšia. Takou úpravou je ukladanie trestných sankcií
ustanovených v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a v tejto súvislosti
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 147/2008 zo dňa 12.03.2009, v

ktoromnajvyššísúdjudikoval,že„...trestaniezasprávnedelikty(priestupky,správnedeliktyprávnických
osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný
postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú
obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami,
za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené

prirodzeno-právnymi princípmi.“
Tiež poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/31/2011 zo dňa 25.04.2012, v zmysle
ktorého „ ... Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej
úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v
trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému

je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť.“
Rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2015 zo dňa 12.04.2016,
v ktorom uviedol „ ... Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, z odporúčania Výboru ministrov
Rady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov Rady
Európy13.februára1991(ďalejaj„odporúčanieosprávnychsankciách“),akoajzjudikatúryEurópskeho

súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976), ústavný súd pripomína, že
trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických
osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto
nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna

zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd, asprávnymi deliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a
nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“
V zmysle uvedeného, podľa názoru žalobcu je potom zrejmé, že pri ukladaní akýchkoľvek sankcií

musí Rada (rovnako ako každý iný správny orgán) prihliadať okrem ustanovení správneho práva aj
na príslušné ustanovenia trestného práva. V už citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sžo/31/2011, najvyšší súd uviedol „ ... Z týchto hľadísk (že na správne trestanie sa primerane použijú
aj príslušné ustanovenia trestného práva, pozn.) je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti
konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie

o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin,
ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia
ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností. U priestupkoch
je obdobná právna úprava, keď výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s
označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie.
Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii

deliktu, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov
obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením
iných skutočností.
Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to nielen z dôvodu vylúčenia
prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,

ale taktiež pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, ako
aj pre správne určenie sankcie a jej výšky. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ
dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba
táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný
výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je

možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie
obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou.
Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a
miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky a to s požiadavkami
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, v zmysle ktorého pri „akomkoľvek

trestnom obvinení“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v
správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia
o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
poprípade i uvedenie iných skutočností.

Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie
o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).“

III. Vyjadrenie žalovanej.

6. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 02.03.2020, doručeným súdu dňa 04.03.2020 s
tým, že napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a
právnych záverov. Výšku uloženej sankcie - pokuty považuje za plne odôvodnenú, a navrhla súdu žalobu
zamietnuť.

7. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobca nesúhlasí s názorom žalovanej, že
predmetný program mal byť označený prísnejšie, ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov a zároveň
žalobca uvádza, že aplikácia ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nejednoznačná, žalovaná
uviedla, že s takýmto názorom nesúhlasí.
K údajnej nejednoznačnosti predmetného ustanovenia žalovaná zdôraznila, že rozdiel medzi

jednotlivýmikritériaminevhodnostivzmyslevyhláškyoJSOjepraxouRadyozrejmenývkaždomjednom
rozhodnutí týkajúcom sa zaradenia jednotlivých scén pod kritéria nevhodnosti a Rada sa výkladu týchto
rozdielov medzi nimi konzistentne pridržiava. Akékoľvek tvrdenie o tom, že nie je možné rozoznať
hranice medzi jednotlivými kritériami, považuje, vzhľadom na počet svojich rozhodnutí o uložení sankcie
s rovnakým predmetom správneho deliktu voči žalobcovi, za snahu vyviniť sa zo zodpovednosti za

správny delikt. Žalobcovi, ako skúsenému vysielateľovi, musí byť zrejmé, pod aké kritérium nevhodnosti
tá ktorá scéna spadá. Vylúčenie subjektívneho názoru zaradenia jednotlivých scén pod to ktoré kritérium
JSO je garantované v § 6 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., v zmysle ktorého „Rada má deväť členov,
ktorých volí a odvoláva národná rada.“ Z uvedeného vyplýva, že Rada je kolektívny správny orgán,ktorý koná v pôsobnosti stanovenej zákonom č. 308/2000 Z. z. keď ust. § 11 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z. z. upravuje, „Rada je schopná uznášať sa, ak je na zasadnutí prítomných najmenej sedem jej
členov, pričom jedným z nich musí byť predseda Rady alebo podpredseda Rady. Na platné uznesenie

Rady je potrebný súhlas najmenej päť členov Rady. Rada hlasuje verejne. Tajne sa hlasuje pri voľbe
predseduRadyapodpredseduRady.“Vzmysleuvedenéhojeabsolútnevylúčené,abyRadasubjektívne
posudzovala akýkoľvek skutkový stav, nakoľko na platné uznesenie Rady hlasovaním je potrebných
najmenej 5 hlasov. Práve väčšinové hlasovanie Rady zaručuje, aby nedochádzalo k subjektívnemu
rozhodovaniu jej členov, ale pôsobí ako objektivizačný prvok.

K posúdeniu samotného programu, žalovaná odkázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
strany 12 až 15, v ktorých sú podrobne rozobraté jednotlivé kritériá nevhodnosti, ktoré Rada aplikovala
na posudzovaný prípad, vrátane sporných výrazov a scén, na základe ktorých bol program vyhodnotený
ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Rada vzala do úvahy aj kontextuálny výskyt, spôsob a formu
spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na charakter a druh programu,
umelecké a morálne posolstvo programu a tiež z hľadiska intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich

kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, tak ako to vyplýva z § 1 ods. 5 JSO. Žalovaná je
názoru, že správne zhodnotila skutkový stav a vyhodnotila nevhodnosť daného programu na základe
konkrétnych klasifikačných kritérií nevhodnosti podľa JSO.

8. K námietke nevykonania dôkazu - ohliadku záznamov z vysielania programovej služby, resp. pri

vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní
tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu, žalovaná v prvom rade citovala ustanovenia § 22 ods. 1, § 32 ods.
2, ods. 3 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku. S poukazom na citované ustanovenia Správneho poriadku
v ďalšom uviedla, že podkladom pre rozhodnutie sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti,
ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci. Záznam vysielania je jedným z podkladov pre

rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav. Rozsah a
spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na dikciu ust. § 34
ods. 3 Správneho poriadku, bol žalobca povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení uvedených vo
vyjadrení, dôkazy, ktoré sú mu známe. Žalobca bol vyzvaný v oznámení o začatí správneho konania,
aby zaslal svoje stanovisko a navrhol dôkazy, čo znamená, že žalovaná postupovala v súlade s § 33

ods. 2 Správneho poriadku, keď dala žalobcovi možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k
jeho podkladom a k spôsobu ich zistenia, t.zn. žalobca bol v oznámení o začatí správneho konania
vyzvaný na vyjadrenie k podkladom ktorými bol záznam vysielania programu Súdna sieň odvysielaného
na programovej službe JOJ dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod., a prepis/popis skutkového stavu,
ktorý tvoril prílohu predmetného oznámenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca bol oboznámený s

tým, čo tvorí podklad rozhodnutia a súčasne bol vyzvaný aby navrhol ďalšie dôkazy na podporu svojich
tvrdení, čo neurobil. Žalovaná zdôraznila, že súčasťou oznámenia o začatí správneho konania bolo aj
poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník konania svoje procesné práva v stanovenej lehote nevyužije,
Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené doklady a dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska. Z
uvedenéhopotomvyplýva,žežalovanáposkytlažalobcovimožnosťvyjadriťsakpodkladomrozhodnutia

a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom žalobca bol zároveň
náležite poučený. Preto spochybnenie sledovania záznamov vysielania, ktorých obsah je predmetom
správneho konania, členmi Rady, nemá racionálny základ a námietky žalobcu sú len nepodloženými
tvrdeniami, ktoré sú navyše zavádzajúce. Z povahy podkladu pre rozhodnutie - zo záznamu vysielania
je zrejmé, že s podkladom sa možno oboznámiť výlučne len jeho vzhliadnutím, pričom v rozhodnutí

č. RP/32/2019 zo dňa 06.11.2019 na str. 2 je uvedené, cit.: „Rada po získaní všetkých podkladov pre
rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla dňa 06.11.2019.“ z čoho je zrejmé, že
žalovaná dôkladne a spoľahlivo zistila skutkový stav tak, ako bol žalobcom odvysielaný, a to z podkladov
pre rozhodnutie, ktoré aj v rozhodnutí uviedla.
Žalovaná súhlasí s tvrdením žalobcu o tom, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné

zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, nakoľko písomný prepis/popis skutkového
stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania. Písomný prepis/popis
skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči,
t.j. na hmotnom substráte, do písomnej podoby, v ktorej je možné ho použiť na účely správneho konania,
t.j.zaslaťúčastníkovikonaniaakojedenzpodkladovprerozhodnutieadaťmumožnosťsakjehoobsahu

vyjadriť a v konečnom dôsledku použiť ho ako súčasť odôvodnenia rozhodnutia.
Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený v podobe záznamu vysielania, avšak
vzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného
rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej formy, ktorá obsahuje popis diania obrazovejzložky. Uvedený prepis/popis skutkového stavu je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia a je tiež
písomnosťou, ktorá sa zasiela účastníkovi konania už pri začatí správneho konania z dôvodu, aby sa
mohol k jej obsahu ako k jednému z podkladov pre rozhodnutie vyjadriť. Preto prepis/popis skutkového

stavu, ktorý je súčasťou administratívneho spisu a je obsiahnutý aj v rozhodnutí správneho orgánu,
treba vnímať výlučne ako prejav zásady písomnosti správneho konania a z toho dôvodu ho nie je
možné zamieňať, resp. ho považovať za dokument, ktorý by suploval zápisnicu o vzhliadnutí záznamu
vysielania žalovanou.
V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca nenamieta rozpor medzi skutkovým

stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a záznamom vysielania. Žalobca sa obmedzuje len
na všeobecné tvrdenia ohľadom autenticity zisteného skutkového stavu a subjektívneho vnímania
odvysielaného obsahu členmi Rady, prípadne zamestnancami Rady, čo však nemá racionálny základ
a neopiera sa o konkrétne skutočnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené potom vyplýva, že žalovaná sa
dôsledne oboznámila so skutkovým stavom veci, pričom dospela k záveru, že podklady pre rozhodnutie,
ktorými sú prepis/popis skutkového stavu a záznam vysielania, sú dostačujúce pre rozhodnutie vo veci.

Žalovaná preskúmala skutkový stav veci na základe všetkých dostupných podkladov, o ktorých mala za
to, že nie sú sporné, a vzhľadom na absenciu relevantných námietok žalobcu, nemala o ich nespornosti
pochybnosť.

9. Vo vzťahu k námietke, že Rada nevyhotovila zápisnicu o vzhliadnutí záznamu predmetného

vysielania, žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/11/2013 ktorý k obdobnej
námietke vyslovil právny názor „ ... Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada pri vykonávaní dôkazov
postupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu svedčiacu o tom, že
vzhliadnutím záznamu predmetného vysielania sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s
jeho obsahom, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s

§ 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1,2,3 správneho poriadku, čím nedostatočne zistila
skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená
taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dal do
pozornosti uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z
3. apríla 2012, najvyšší súd nepovažoval jeho námietku za dôvodnú.

Podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.
V citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom
podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny

správny orgán pri hlasovaní. Podľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony
v konaní bude považovať za dôležité, čo vyplýva z dikcie zákonom stanovenej „najmä“. Zápisnica
predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý
vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc
verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2),

a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade
s § 34 ods. 5.
Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že navrhovateľ v stanovisku k začatiu
správneho konania nevzniesol námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre rozhodnutie
v správnom konaní, uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/

popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, vo vyjadrení taktiež nenavrhoval vykonanie
žiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval
len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného
programu. Odporca sa k uvedenej námietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému
prostriedku tak, že uviedol, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že

je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah
je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany
navrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu
odporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné

považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia
v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti uznesenie
rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. apríla 2012, najvyšší
súd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Nejvyššího správního soudu ČRuvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej
z § 18 ods. 1 správního řádu. ... “
K uvedenému žalovaná tiež uviedla, že obdobná námietka bola vznesená žalobcom i v konaniach č.

2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012, 2Sž/15/2013, 6Sž/7/2014, v ktorých
najvyšší súd postup žalovanej pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté rozhodnutia Rady
potvrdil. S názorom najvyššieho súdu súhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“)
v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 2/2015-12, I. ÚS 3/2015-11, I.ÚS 4/2015-11.
Žalovaná je názoru, že záznam vysielania (zvukovo-obrazovú, príp. iba zvukovú, informáciu zachytenú

na nosiči dát), je obdobný ako listina. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v prípade záznamu
vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, t.j. či ho poskytol vysielateľ, ktorý o to
bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované vo vyžiadaní. V prípade záznamu získaného
z nahrávacieho zariadenia Rady, sa skúma, či bol skutočne získaný záznam vysielania toho-ktorého
vysielateľa. Následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom, čiže vzhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom
nosiči zaznamenané. Rovnako ako v prípade listiny, ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje

zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho vzhliadnutím. V
prípade ohliadky ide o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej povahy,
napríklad predmety alebo nehnuteľnosti. V prípade záznamu vysielania má hmotnú povahu len nosič
dát na ktorom je vysielanie zaznamenané. Fakt, že Rada vzhliadne záznam vysielania, neznamená, že
týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu.

Rada môže ohliadnuť len nosič dát ako taký, ale nie jeho obsah. Z uvedeného teda vyplýva, že nebol
dôvod, aby Rada o vzhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.
Skutočnosť, že členovia Rady sa s obsahom záznamu vysielania oboznámili, vyplýva aj z napadnutého
rozhodnutia, v ktorom žalovaná detailne popisuje a rozsiahlo analyzuje vysielanie konkrétneho
vysielateľa. Je zrejmé, že v prípade, ak by Rada nevzhliadla záznam vysielania, nemohla by robiť závery

a hodnotenia, nakoľko by netušila, čo je jeho obsahom. Zo žaloby nie je zrejmé, ako by zápisnica o
vzhliadnutí záznamu vysielania mala vyzerať. Pravdepodobne podľa žalobcu by malo ísť o písomnosť,
v ktorej by bolo uvedené, že členovia Rady vzhliadli záznam vysielania, čo by všetci členovia Rady
podpísali s uvedením dátumu, kedy písomnosť podpísali. Takáto zápisnica by však nemala vyššiu
výpovednú hodnotu ako samotné rozhodnutie a žalobca by voči nej mohol vzniesť rovnaké námietky.

10. Vo vzťahu k námietke, že výrok napadnutého rozhodnutia je nepresný a neurčitý, žalovaná uviedla,
vo výroku napadnutého rozhodnutia skonštatovala, že žalobca porušil „ ... povinnosť ustanovenú v §
20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým že, v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa
05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. program Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých

divákov do 12 rokov, ktorý naplnil hodnotiace kritériá podľa ustanovenia
- § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 589/2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme
označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,
programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len „JSO“)
vulgárne vyjadrovanie,

- § 1 ods. 2 písm. f) JSO slovnú agresivitu, expresívne vyjadrovanie,
- § 1 ods. 2 písm. g) JSO vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu
výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké
a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých
od 15 rokov,

ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých
divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu
maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO. ...“
V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktorými potvrdil rozhodnutia
ukladajúce sankcie za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., v ktorých bol výrok ukladajúci

sankciu za porušenie predmetného ustanovenia formulovaný v rovnakom rozsahu ako v prípade
napadnutého rozhodnutia, ako vecne správne (rozsudky sp. zn. 5Sž/17/2010, 8Sž/8/2010, 2Sž/8/2010,
5Sž/8/2010, 4Sž/10/2010, 5Sž/17/2010, 6Sž/7/2014, 5Sž/14/2015). Napr. v rozsudku sp.zn. 6Sž/7/2014
najvyšší súd potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/095/2013 a vyslovil názor „ ... Náležitosti rozhodnutia
zákonodarca ustanovuje v § 47 Správneho poriadku a právnu úpravu náležitostí výroku rozhodnutia

v odseku 2 uvedenej právnej normy. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto
časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok
a v prípade ukladania sankcie za porušenie právnej povinnosti je v prvom rade konkrétny popis skutku
ako nezastupiteľná časť rozhodnutia z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená aaké opatrenia či sankcie boli uložené a len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za
zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou. ...Z vyššie uvedeného vyplýva, že výrok rozhodnutia
o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,

poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho
rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§47 ods. 2 správneho poriadku). ...“
Žalovaná tiež poukázala na ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. s tým, že predmetné ustanovenie
nehovorí o jednotlivých výrokoch, slovách, slovných spojeniach, preto k naplneniu skutkovej podstaty
posudzovaného správneho deliktu nemôže dôjsť len jednotlivým vyjadrením, slovom, pasážou, tzn.

časťou programu. Z rovnakého dôvodu Rada pri konštatovaní porušenia vo výroku rozhodnutia uvádza,
že k porušeniu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. došlo odvysielaním programu a jeho
nesprávnym označením ako celku a nie jednotlivými scénami, prípadne výrokmi.
Najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp.zn. 5Sž/28/2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/074/2012
konštatoval „ ... Pokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočnú určitosť a preskúmatelnosť výroku
rozhodnutia, najvyšší súd dospel k záveru, že určitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho

formulovania závisí od druhu porušenej povinnosti. Formulácia skutku musí umožniť tento subsumovať
pod konkrétne ustanovenie zákona, aby skutok nebol zameniteľný s iným skutkom. V danom prípade
je aj podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne určité, akým programom, v akom vysielaní, v akom
časovom rozpätí a z akých skutkových dôvodov je potrebné program ako celok posúdiť z hľadiska jeho
možného negatívneho vplyvu na morálny vývoj maloletých. Porušenie ustanovení zákona o ochrane

maloletých predmetným programom je dané obsahom a spôsobom spracovania, s prihliadnutím na
kontext celého programu. Nemožno preto prisvedčiť navrhovateľke, že pre posúdenie rozporu so
zákonom mala odporkyňa uviesť vo výroku jednotlivé slová, vety, slovné spojenia, ktoré mohli ohroziť
morálny vývoj maloletých. Najvyšší súd považuje za vecne správne uvedenie jednotlivých nežiaducich
slov, výrokov a formulácií v dôvodoch rozhodnutia, pretože práve podľa obsahu dôvodovej časti

rozhodnutia možno s istotou konštatovať naplnenie znakov „vulgárneho jazyka” a „slovnej agresivity" aj
v kontexte celého programu. Rada zdôvodnila aj kontext použitia expresívnych výrazov vo vzájomných
hádkach súťažiteľov, ktoré sú výrazom vzájomnej nenávisti a agresivity. Intenzita týchto výrazov je
vysoká a v kombinácii so sprievodnými gestikulačnými prejavmi súťažiacich naplnili pojem slovnej
agresivity, ktorá je v zmysle JSO dôvodom pre stanovenie nevhodnosti a neprístupnosti pre maloletých

do 18 rokov. Uvedenie takýchto súvislostí vo výroku rozhodnutia by bolo práve v rozpore so zákonnou
požiadavkou stručnosti a zrozumiteľnosti výroku. ...“
Najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp.zn. 2Sž/24/2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/054/2012
konštatoval „ ... Najvyšší súd považuje za vecne správne uvedenie jednotlivých nežiaducich slov,
výrokov a formulácií v dôvodoch rozhodnutia, pretože práve podľa obsahu dôvodovej časti rozhodnutia

možno s istotou konštatovať naplnenie znakov „vulgárneho jazyka“ a „slovnej agresivity“ aj v kontexte
celého programu. Rada zdôvodnila aj kontext použitia expresívnych výrazov vo vzájomných hádkach
súťažiteľov, ktoré sú výrazom vzájomnej nenávisti a agresivity. Intenzita týchto výrazov je vysoká a
v kombinácii so sprievodnými gestikulačnými prejavmi súťažiacich naplnili pojem slovnej agresivity,
ktorá je v zmysle JSO dôvodom pre stanovenie nevhodnosti a neprístupnosti pre maloletých do 18

rokov. Uvedenie takýchto súvislostí vo výroku rozhodnutia by bolo práve v rozpore so zákonnou
požiadavkou stručnosti a zrozumiteľnosti výroku. Výrok rozhodnutia, pokiaľ ide o uvedenie skutkovej
vety (konanie porušujúce zákon), nemôže slúžiť na to, aby bol zoznamom jednotlivých inkriminovaných
výrokov samostatne, ale aby dal podklad pre subsumovanie danej skutkovej vety pod príslušnú právnu
kvalifikáciu a uloženie sankcie. ...“

Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že výroková časť napadnutého rozhodnutia, je formulovaná presne,
úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti
rozhodnutia je vymedzený:
-čas spáchania správneho deliktu - dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod.,
-spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu Súdna sieň, ktorý označil ako

nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov,
-správny delikt - program obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá „vulgárne vyjadrovanie,
slovnú agresivitu, expresívne vyjadrovanie a vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny
výskyt, frekvenciu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia, vzhľadom na charakter, druh,
umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine

maloletých od 15 rokov“, a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu
ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako
nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO.Výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a v dôsledku
ktorého došlo k spáchaniu správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená sankcia.
V zmysle povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., žalovaná posúdila program

Súdna sieň zo dňa 05.03.2019 z hľadiska vekovej vhodnosti pre maloletých ako celok s tým, či jednotlivé
scény obsahujú nevhodné obsahy v kontexte celého diela, jeho charakteru a obsahu, spôsobu a formy
spracovania, intenzity a frekvencie nežiaducich obsahov. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia
je zrejmé, že výrok presne, úplne a dostatočne určito špecifikuje správny delikt spôsobom, ktorý vylučuje
zameniteľnosť skutku s iným, nakoľko žalobca odvysielal dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. v

rámci programovej služby JOJ iba jeden program s názvom Súdna sieň. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia na str. 11-15 podrobne rozvádza, ktoré konkrétne vyjadrenia a scény svojím obsahom,
spôsobom a formou spracovania, s prihliadnutím na kontext, v akom boli odvysielané, zakladajú rozpor
s § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z..

IV. Administratívne konanie.

11. Z administratívneho spisu súd zistil, že Rada na svojom zasadnutí dňa 22.05.2019 prijala uznesenie
o začatí správneho konania voči žalobcovi ako vysielateľovi, vo veci možného porušenia § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal
dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. program Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých

divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu JSO.

12. Oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 22.05.2019, bolo žalobcovi doručené dňa
14.06.2019, čím začalo správne konanie č. 1158/SKO/2019 a žalobca bol vyzvaný, aby v lehote
najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku,

zaslal svoje stanovisko, navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom
správnomkonaní.Súčasnebolžalobcaupozornený,žepokiaľsvojeprávavstanovenejlehotenevyužije,
Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené
v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí
správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu.

13. Keďže žalobca na výzvu nereagoval, žalovaná opätovne zaslala žalobcovi výzvu na vyjadrenie k
podkladom pre rozhodnutie zo dňa 12.08.2019, v ktorej bola určená lehota na vyjadrenie 5 dní odo dňa
jej doručenia. Opätovná výzva bola žalobcovi doručená dňa 15.08.2019.

14. Žalobca sa vyjadril k začatiu správneho konania podaním zo dňa 19.08.2019, ktoré bolo Rade
doručené dňa 20.08.2019.

15. Podkladom s ktorým Rada disponovala pre svoje rozhodnutie je záznam vysielania programu Súdna
sieň odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod., prepis/popis

skutkového stavu a vyjadrenie žalobcu konania.

16. Rada v danej veci vydala rozhodnutie č. RP/32/2019 zo správneho konania č. 1158/SKO/2019, dňa
06.11.2019 špecifikované v odseku 1. tohto rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu.

V. Právne posúdenie žaloby.

17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1
zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

19.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.20. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách

§ 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a)
SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy
pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom
postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho
konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V
rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,
najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí
smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

21. Podľa § 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o
telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), tento zákon upravuje
a) postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "rada"),
b) práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej
služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4.

22. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniuavykonávaťštátnureguláciuvoblastivysielania,retransmisieaposkytovaniaaudiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.

23. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., rada dbá o uchovávanie plurality informácií v
spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa
tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a
poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu
vymedzenom týmto zákonom.

24. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone
štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na

požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom a osobitnými predpismi.

25. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2)
a z jej pôsobnosti ( § 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci

Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").

26. Podľa § 5 ods.1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

27. Podľa § 5 ods.1 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez
oprávnenia.

28. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., na základe klasifikácie programov podľa vekovej
vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania
ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania").

29. Podľa § 64 ods.1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá sankciu - pokutu.30. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania
a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné

obohatenieasankciu,ktorúužprípadneuložilsamoregulačnýorgánpreoblasťupravenútýmtozákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

31. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov
odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka

odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa
odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona
na zasadnutí rady.

32.Podľa§64ods.5zákonač.308/2000Z.z.,uloženímsankcienezanikápovinnosť,zaktorejporušenie
sa sankcia uložila.

33. Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z., rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie
programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3).

34. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,
53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

35. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) JSO, audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytovaná
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej
programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18
rokov, ak obsahujú vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne
gestá.

36. Podľa § 1 ods. 2 JSO, audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej
programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 15
rokov, ak obsahujú

f) slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, alebo
g)vulgárnevyjadrovanie,vulgárnegestá,obscénnevyjadrovaniealeboobscénnegestá,ktorévzhľadom
na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a
vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať
za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov.

37. Podľa § 1 ods. 5 JSO, obsah audiovizuálnych diel, multimediálnych diel, programov poskytovaných
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programov alebo iných zložiek
televíznej programovej služby sa posudzuje z hľadiska
a) kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe

poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej
zložke programovej služby,
b) spôsobu a formy spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na
charakter a druh diela alebo programu, umeleckého a morálneho posolstva diela alebo programu a
c) intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v

programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe
alebo inej zložke televíznej programovej služby.

38. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), rozhodnutie
musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný,

musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.39. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.

40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VI. Závery správneho súdu.

41. Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovanej, ktorá rozhodla, že žalobca
porušil povinnosť uloženú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. špecifikovanú v odseku 1. tohto
rozhodnutia, keď klasifikovaním programu ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov

nesprávne uplatnil JSO, keďže odvysielaný program s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňuje jeho
klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, za čo uložila žalobcovi pokutu podľa
§ 64 ods. 1 písm. d) v spojení s § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške X.XXX,- €.

42. Treba uviesť, že žalovaná ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov

upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie
v rozsahu vymedzenom zákonom č. 308/2000 Z. z.. Poslaním žalovanej a zároveň aj povinnosťou,
je presadzovať záujmy verejnosti a taktiež ochraňovať záujmy verejnosti pred možným negatívnym
vplyvom zvukových či zvukovo-obrazových programov vysielaných v dostupných médiách. Ak pri
plnení tejto povinnosti dospeje žalovaná v záveru, že konaním konkrétneho subjektu došlo alebo

dochádza k porušovaniu zákona č. 308/2000 Z. z., je oprávnená podľa § 64 a nasl. zákona č.
308/2000 Z. z. uložiť sankciu. Vplyv médií na psychický či duševný vývoj maloletých je v súčasnosti
čoraz silnejší. Charaktery, správanie, ako aj ďalšie smerovanie maloletých divákov či poslucháčov
je ovplyvnené a vytvárané spoločnosťou, trendom, ktorým sa uberá. Charakter tej ktorej spoločnosti
je častokrát vykresľovaný prostredníctvom seriálov či filmových programov vysielaných v dostupných

masmediálnych prostriedkoch. Maloletí diváci predstavujú obzvlášť citlivú a veľmi ľahko ovplyvniteľnú
skupinu, na ktorú majú média dosah. Z tohto pohľadu je preto nevyhnutné, aby vysielateľ dôsledne
dodržiaval jednotlivé ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj ustanovenia JSO. Nesprávna
klasifikácia programu podľa vhodnosti pre jednotlivú vekovú kategóriu môže mať fatálne následky pre
vývoj maloletých.

43. Námietku žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci keďže aplikácia ust. § 20 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z. je nejednoznačná, nakoľko každý výraz je nutné posudzovať s prihliadnutím na
jeho konkrétne použitie v danom programe, ako aj s prihliadnutím na charakter samotného programu,
uvedenú v odseku 3. tohto rozhodnutia, vyhodnotil súd ako nedôvodnú.

Správny súd s názorom žalobcu nesúhlasí, nakoľko JSO obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych
situácií, pojmov, či vyjadrení, ktoré sú nevhodné pre konkrétnu vekovú kategóriu. Skutočnosť, že
jednotlivé pojmy - vulgárne vyjadrovanie, expresívne vyjadrovanie či vulgárny jazyk, nemajú legálnu
definíciu, neznamená, že nie je možné konkrétne slová zatriediť pod uvedenú kategóriu vulgarizmov.
Podľa názoru súdu, nie je ani podstatná neexistencia legálnej definície uvedených pojmov, keďže

reálny negatívny vplyv použitých slov, vyjadrení či scén v programe, na skupinu maloletých divákov, je
pri použití zdravého rozumu, bezpochyby negatívny. V zmysle uvedeného kritéria/hodnotenia, potom
nemôže byť problém zaradiť konkrétny program, podľa v ňom obsiahnutých slov, vyjadrení či scén,
do konkrétnej kategórie, podľa vekovej vhodnosti. Súd má zato, že každý vysielateľ pozná význam
jednotlivých vulgárnych či expresívnych slov použitých v programe, a podľa významu týchto slov, ako

aj kontextu so scénickou situáciou v ktorej boli použité, nemôže byť problém zaradiť použité slová-
výrazy pod slovnú agresivitu, vulgárne vyjadrovanie či expresívne vyjadrovanie. Správny súd má za to,
že výrazy, ktoré zazneli v predmetnom programe, sú nepochybne hrubými vulgarizmami - debil (2x),
šľapať, šľapala, šľape (10x), kurva, štetka (3x), hajzel (2x), fľandra (2x), kurvičku, sviňa jedna špinavá
(2x), drž hubu, seriem na teba, vysrať na teba, hajzel jeden špinavý, sú v rozhodnutí jasne vymedzené,

a nie je sporné ich zaradenie do týchto kategórií.
K frekvencii a intenzite výskytu hodnotiacich kritérií v programe treba uviesť, že v programe sa niekoľko
krátvyskytlivulgarizmyaexpresívneslová,pričompodľanázorusúdu,čoilennízkafrekvenciapoužitých
vulgarizmov a expresívnych slov v programe, bežne dostupnom maloletému divákovi, môže mať veľminegatívny vplyv na jeho ďalší vývoj a rast. Preto žalovaná musí každý program hodnotiť jednotlivo,
nakoľko nie je možné vytvoriť určitý vzorec, pri ktorom by bolo možné povedať, po koľkokrát vyslovený
expresívny výraz, resp. vulgarizmus patrí do miernej, resp. stredne či vysokej frekvencie či intenzity.

Je na správnej úvahe odporkyne, aby jednotlivé hodnotiace kritéria posúdila vo vzájomnej súvislosti s
prihliadnutím na relevantné ustanovenia a následne dospela k určitému záveru, ktorý musí odôvodniť.
V tomto kontexte žalovaná svoje rozhodnutie v spojení so správnou úvahou riadne a vyčerpávajúco
odôvodnila.
Na tomto mieste správny súd uzatvára, že pokiaľ ide o ochranu maloletých, JSO obsahuje podrobnú

úpravu označovania zvukových diel, ako aj ich klasifikáciu ako nevhodných a neprístupných pre vekové
skupiny maloletých do 18, 15, 12 a 7 rokov. Zákon č. 308/2000 Z. z. ako aj JSO sú každému dostupné,
nakoľko sú uverejnené v Zbierke zákonov a ich ustanovenia sú formulované dostatočne presne a
zrozumiteľne. Správny súd opätovne uvádza, že vplyv na morálku spoločnosti a jej jednotlivých členov,
teda aj na maloletých, majú médiá v čoraz väčšom rozsahu. A práve z tohto dôvodu by malo byť
pre žalobcu samozrejmé, aby vo svojom vysielaní vylúčil používanie vulgarizmov, neslušných slov, či

expresívnych slov, nakoľko tieto sú spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo, že práve maloletí si osvoja určitý
model správania bez toho, aby porozumeli a vnímali ich nevhodnosť.

44. Námietku žalobcu, že žalovaná nevykonala dôkaz - obhliadku záznamu z vysielania, z vykonania
tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnicu, uvedenú v odseku 4. tohto rozhodnutia, vyhodnotil

súd ako nedôvodnú.
Z administratívneho spisu je nepochybné, že jeho obsahom je o.i. i prepis skutkového stavu obsahujúci
doslovný prepis posudzovaného programu, a preto, ako už vyslovil najvyšší súd v svojom rozhodnutí
sp.zn. 6Sž/11/2013, že absencia zápisnice o vykonanom dokazovaní nie je takou vadou, ktorá by mohla
spôsobiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, podporne v spojení s rozhodnutím najvyššieho

súdu sp.zn. 6Sž/21/2012 zo dňa 29.05.2013, podľa ktorého „ ... Zákonodarca v právnej norme § 32 ods.
1 správneho poriadku stanoví povinnosť správneho orgánu presne a úplne zistiť skutočný stav veci a
za týmto účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie s úpravou, že pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania, pričom postup, akým spôsobom má správny orgán si zadovážiť potrebné
podklady pre rozhodnutie, neustanovuje. Inštitút spisovania zápisnice (§ 22 správneho poriadku) je

spätý so zásadou písomnosti správneho konania. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom
procesnom úkone správneho orgánu, účastníka konania, zúčastnenej osoby, resp. ďalších subjektov
v správnom konaní, ktorý vyhotovuje správny orgán. Zápisnica, ak ju bolo v konkrétnom konaní
potrebné v zmysle zákona vyhotoviť, je súčasťou spisu rovnako ako ďalšie listové záznamy správneho
orgánu zachytávajúce rôzne ďalšie skutočnosti ohľadne konania. Zákonodarca v správnom poriadku

ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní a pri
ústnom pojednávaní, ako aj, ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. V
správnom poriadku výslovne stanovuje prípady, kedy je správny orgán povinný spísať zápisnicu (§ 17
ods. 3, § 19 ods. 1, § 53), z ktorej právnej úpravy je možné prijať záver, že v ostatných prípadoch je podľa
okolností na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité vychádzajúc

z dikcie „najmä“, .... „pokiaľ v danom prípade Rada nespísala zápisnicu o tom, ako sa jej členovia
oboznámili s podkladmi pre vydanie rozhodnutia, predovšetkým o tom, ako sa oboznámili so záznamom
odvysielaného programu resp. s popisom/odpisom tohto záznamu, nedopustil sa v konaní takej vady,
ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. A vzhľadom k tomu, že v danom
prípade rada nespísala takúto zápisnicu, ani netvorí súčasť administratívneho spisu, nemohlo dôjsť k

naplneniu dôvodov pre zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 OSP tak, ako to žiadal navrhovateľ. ...“
Aj Ústavný súd SR vyslovil právny názor v náleze sp.zn. I. ÚS 4/2015-11 zo dňa 14.01.2015, v zmysle
ktorého „ ... Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku spôsob zisťovania skutkového stavu ohliadkou je len
jedným z možných podkladov pre jeho zistenie a premietnutie záznamu z vysielania nie je obhliadkou
na mieste samom, ale je priamo jedným z dôkazov pre zistenie skutkového stavu veci. ... Vzhľadom

na skutočnosť, že skutkový stav o dodržiavaní povinnosti podľa zákona o vysielaní a retransmisii bol
zisťovaný z obrazového a zvukového záznamu vysielania, ktorý v rozhodnutí je prepísaný do písomnej
formy, odporkyňa postupovala v súlade s § 34 ods. 1 správneho poriadku s tým, že dostatočne zistila
skutkový stav potrebný pre rozhodnutie o porušení povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 a v § 36 ods.
2 zákona o vysielaní a retransmisii. ...“

Na vyššie citované rozhodnutia najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu poukázala žalovaná v svojom
vyjadrení k žalobe.45. Námietku žalobcu, že výrok napadnutého rozhodnutia je nepresný a neurčitý, keďže vymedzenie
predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí obsahovať špecifikáciu deliktu, za
aké konanie je subjekt postihnutý (konkrétne vulgárne vyjadrenia, slovnú agresivitu alebo expresívne

vyjadrovanie), uvedenú v odseku 5. tohto rozhodnutia, vyhodnotil súd ako nedôvodnú.
Podľa názoru správneho súdu, výrok napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne a určito uvádza, že
zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti uloženej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.,
jasne a nezameniteľne opisuje skutkový dej, s uvedením programovej služby, deň a čas odvysielania
označeného programu, spôsob spáchania správneho deliktu s označením príslušných ustanovení

zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s JSO ktoré žalobca porušil, ako aj klasifikáciu nevhodného zásahu
vo vzťahu k skupine označených maloletých divákov. Súd je názoru, že výrok napadnutého rozhodnutia
neobsahuje žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na tomto
mieste správny súd už len odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj na vyjadrenie
žalovanej k žalobným námietkam, nakoľko rozsiahlo, vyčerpávajúco a v logických súvislostiach sú v
nich citované rozhodnutia najvyššieho súdu k námietke nepresného a neurčitého výroku, a preto sa súd

z dôvodu hospodárnosti konania už nebude k analýze a aplikácii označených rozhodnutí najvyššieho
súdu k správnosti výroku napadnutého rozhodnutia vyjadrovať.

46. V závere správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí sa žalovaná jasne, logicky,
zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadala so všetkými okolnosťami majúcimi relevantný vplyv na

posúdenie veci vyplývajúcimi z riadne zisteného skutkového stavu veci, ktorý žalovaná subsumovala
pod správne ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. v spojení s JSO. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí
vyjadrila správnu úvahu z hľadiska posúdenia dotknutého programu a jeho nesprávneho označenia JSO
žalobcom a jasne uviedla, prečo bolo potrebné daný program označiť ako nevhodný pre maloletých
do 15 rokov a nie ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov. Skutočnosti, ku ktorým žalovaná dospela

na základe zákonom povolenej správnej úvahy, boli v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnené.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako
žalovaná vyhodnotila vykonané dôkazy, pri použití právnych predpisov a k akým záverom dospela.

47. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu dospel k

záveru, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia,
a s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, preto
žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

VII. Trovy konania.

48. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, keďže úspešnej
žalovanejžiadnedôvodnevynaloženétrovykonanianevznikli,žiadnesineuplatnila,súdžalovanejprávo
na náhradu trov konania nepriznal.

49. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a

iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné
zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.
2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.