Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/90/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5621010100
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5621010100.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov
JUDr. Vladimíra Kuráka a JUDr. Štefana Tomáša, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.
marca 2024 odvolanie obžalovaného A. A. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
3T/22/2021 zo dňa 16. augusta 2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. A. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/22/2021 zo dňa 16.8.2023 bol obžalovaný
A. A., nar. XX.X.XXXX v B. A., trvale bytom C. XXXX/X, B. D., okres B. A., uznaný vinným zo zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s použitím § 139 ods. 1, písm. e) Tr. zák., na tom
skutkovom základe, že:

dňa 16.1.2019 v čase asi o 15:30 hod. v podchode popod železničnú trať v Liptovskom Hrádku po
tom, ako poškodená E. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom ul. G. H. I. XXX/XX, B. D., okres B. A., zišla
po schodoch do dolnej časti podchodu, chytil ju zozadu za ruksak, ktorý mala na chrbte, driapal týmto
ruksakom, následne ju zhodil na zem, keď bola na zemi rozzipsoval zips na ruksaku, ktorý mala stále na
chrbte a z ruksaku jej odcudzil dámsku koženú peňaženku bielo-béžovej farby s nápisom Laura Biagiotti,
a následne utekal z podchodu po schodoch von, v peňaženke sa nachádzala hotovosť vo výške približne

400,- Eur, bankomatová karta zo J. J., rôzne zľavové karty z obchodov, potvrdenky o kúpe tovaru, čím
týmto skutkom bola spôsobená škoda poškodenej E. F., nar. XX.X.XXXX, vo výške 400,- Eur.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný A. A. podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím §
38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 7 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného zaradil na výkon

trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr.
zák. súd zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/35/2019
zo dňa 17.4.2019, právoplatný dňa 17.4.2019, ktorým bol obžalovanému podľa § 212 ods. 1 Tr. zák.
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený
na skúšobnú dobu na 2 roky a 6 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Tr.

por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej E. F. škodu vo výške 400,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. A. ihneď po jeho vyhlásení priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 16.8.2023, a to proti všetkým výrokom rozsudku. Zahlásené
odvolanieobžalovanýzdôvodnilprostredníctvomzvolenéhoobhajcuelektronickypísomnýmpodanímso
zaručeným elektronickým podpisom zo dňa 3.11.2023, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš

dňa 3.11.2023, a to nasledovne:Na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš dňa 16.8.2023, sp. zn.
3T/22/2021 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému podal dňa 16.8.2023 odvolanie proti všetkým výrokom
o vine a treste, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Rozhodnutie súdu vychádza z

nesprávneho zistenia skutkového stavu v dôsledku nesprávneho a účelového hodnotenia vykonaných
dôkazov, ako aj odopretia vykonania dôkazov, ktoré by svedčili v jeho prospech. Konaním súdu boli
porušené jeho základné procesné práva, najmä právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces,
keď súd v rozpore s konštantnou judikatúrou neuznal jeho právo na povinnú obhajobu a taktiež pri
rozhodovaní o vine zohľadnil dôkazy vykonané a zadovážené v rozpore so zákonom.

Porušenie práva na obhajobu 1.
Uznesením K. L. B. A. zo dňa 17.5.2019 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin lúpeže, ktorý je
predmetom trestného konania. Zo znaleckého posudku č. 67/2019 zo dňa 15.3.2019 vyhotoveného
znalcom z odvetvia psychiatri, MUDr. Stanislavom Kollárom (ktorý znalecký posudok bol v danom čase
vyšetrovateľovi dobre známy) vyplýva, že v danom čase požíval psychotropné a návykové látky, kde
znalec v závere, v odpovedi na otázku č. 5 uviedol, že jeho pobyt na slobode považuje pre užívanie

návykových látok za nebezpečný pre spoločnosť a navrhol mu uložiť ochranné protitoxikomanické
liečenie ústavnou formou. V odpovedi č. 7 znalec ďalej konštatuje, že v danom čase sa u neho jednalo
o viacročnú plne rozvinutú kombinovanú telesnú aj psychickú závislosť od alkoholu a o viacročnú
plne rozvinutú psychickú závislosť od psychostimulancií a kanabinoidov. Predmetný znalecký posudok
bol vypracovaný v inej jeho trestnej veci, vedenej v tom čase pod ČVS:ORP-41/1-VYS-LM-2019, pre

prečin krádeže, avšak podstatné je to, že tento znalecký posudok bol vypracovaný z toho dôvodu, že
vyšetrovateľ mal v danom čase pochybnosť o jeho možnej trestnej zodpovednosti z dôvodu vedomosti
o jeho požívaní alkoholu a psychotropných látok. Vyšetrovateľ, ktorý viedol vyšetrovanie tejto jeho
trestnej veci lúpeže pod ČVS:ORP-29/2-VYS-LM-2019 o záveroch tohto znaleckého posudku vedel.
Ako obžalovaný vypovedal k veci dňa 30.8.2019, kde pri výsluchu k svojej osobe uviedol, že bol

hospitalizovaný pre závislosť od alkoholu a pervitínu. Kvôli tejto závislosti bol hospitalizovaný dva týždne
a odtiaľ bol vzatý bo väzby. Podľa lekárskej správy primárky psychiatrického oddelenia LNsP Liptovský
Mikuláš zo dňa 14.1.2019 bol prepustený z „odvykacej“ liečby kvôli jeho závislosti od omamných a
psychotropných látok. Z vyššie uvedených skutočností je úplne zrejmé, že v čase spáchania skutku,
ako aj v čase vznesenia mu obvinenia požíval omamné a psychotropné látky, na ktorých bol dlhoročne

závislý. Požívanie omamných a psychotropných látok u neho viedlo k nekontrolovanej agresivite a
boli nepochybne jedným z dôvodov páchania jeho protiprávnej činnosti. Nakoľko vyšetrovatelia mali o
týchto skutočnostiach dobrú vedomosť, je toho názoru, že mali nepochybne skúmať jeho schopnosť
riadne sa obhajovať, o to skôr, že v danom prípade mu bolo vznesené obvinenie za závažný trestný
čin kvalifikovaný ako zločin lúpeže. Zároveň vyšetrovatelia mali skúmať podmienky jeho trestnej

zodpovednosti s ohľadom na jeho možnú nepríčetnosť z dôvodu prítomnosti duševnej poruchy.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/44/2016, právo na obhajobu zahŕňa právo brániť sa
proti tvrdeniam obžaloby spôsobom primeraným vznesenému obvineniu a skutočnosti, že v konaní ako
„protistrana“ vystupuje štát zastúpený prokurátorom, teda osobou znalou práva, ktorá je v prípravnom
konaní považovaná za dominus litis a koná z pozície verejnej moci. Požiadavka primeranosti je naplnená

najmä vtedy, ak je obvinený zastúpený advokátom ako osobou kvalifikovanou a schopnou náležite
reagovať na argumenty obžaloby. V prípade samoobhajoby je vždy namieste zváženie využitia inštitútu
§ 37 ods. 2 Tr. por. Podľa § 37 ods. 2 Tr. por. obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje
súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť
o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Pochybnosť týkajúca sa spôsobilosti náležite sa

obhajovať môže súvisieť nielen s určitou indispozíciou obvineného ako osoby (a táto je najvýraznejšia),
ale aj s právnou zložitosťou veci alebo inou objektívnou okolnosťou, ktorá má výrazný vplyv na riadnu
realizáciuobhajovacíchprávobvinenéhoanazachovanierovnostizbranívkonaní(napr.spoluobvinený,
ktorého záujmy sú protichodné, má obhajcu). Dôvod pochybnosti nemusí byť vždy zjavný, preto riadnej
aplikácii inštitútu povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Tr. por. zodpovedá povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdov ex offo prihliadať na informácie, okolnosti a tiež spôsob, akým obvinený
(pri samoobhajobe) uplatňuje a využíva svoje práva, a to v každom štádiu konania. Opomenutie tejto
povinnosti potom nutne vedie k svojvoľnosti (arbitrárnosti) úvahy orgánov činných v trestnom konaní
a súdu o nevyhnutnosti využitia inštitútu § 37 ods. 2 Tr. por. a k porušeniu práv obvineného i zásad
trestného konania. Inak povedané od páchateľa, u ktorého sú pochybnosti o jeho duševnom zdraví,

a to s ohľadom na užívanie omamných a psychotropných látok, nemožno reálne očakávať, že bude
náležite schopný plne realizovať svoje právo na obhajobu. Preto bolo povinnosťou OČTK zaručiť mu
riadny a spravodlivý proces dôsledným rešpektovaním ustanovenia § 37 ods. 2 Tr. por. Vzhľadom na
to, že mu v danom prípade hrozil trest odňatia slobody až 12 rokov, mal vyšetrovateľ tieto skutočnostivyhodnotiť v jeho prospech, a teda mal dať podnet k ustanoveniu obhajcu z dôvodu uvedeného v §
37 ods. 2 Tr. por. Vyjadruje presvedčenie, že vyšetrovateľ, ktorý sa neštítil nútiť svedkov k výpovedi
a manipulovať vykonané dôkazy, túto skutočnosť zámerne opomenul v snahe nájsť za každú cenu

páchateľa a odsúdiť ho za predmetný skutok. Skutočnosť, že nebol schopný sa náležitým spôsobom
brániť a obhajovať preukazuje aj ten fakt, že pri svojej prvej výpovedi dňa 30.8.2019 uviedol, že si
žiada byť vyrozumievaný o vykonávaných úkonoch v jeho trestnej veci, avšak napriek tomu, že mu
hrozil trest odňatia slobody 12 rokov, si nezvolil obhajcu a ani sa nezúčastnil žiadneho z vykonávaných
výsluchov vo veci. Zjavne teda nechápal vážnosť jeho situácie. Jeho neprítomnosť, resp. jeho obhajcu

pri výsluchoch následne viedla k tomu, že si vyšetrovateľ dovolil manipulovať svedecké výpovede
(kopíroval predošlé výpovede), pôsobil na svedkov nátlakovo a donucoval ich k výpovedi proti nemu.
Za účelom zistenia, či bol alebo nebol schopný sa v prípravnom konaní náležitým spôsobom obhajovať
opakovane navrhol súdu vypočuť znalca MUDr. Stanislava Kollára, ktorý vypracoval znalecký posudok.
Nakoľko znalec poznal jeho zdravotný stav, nič by mu nebránilo, aby sa vyjadril k tomu, či schopnosť
jeho samoobhajoby v prípravnom konaní bola zachovaná s ohľadom na jeho deklarovanú závislosť od

omamných a psychotropných látok. Súd tento dôkaz odmietol vykonať s odôvodnením, že prečítaním
znaleckého posudku bolo možné dospieť k presvedčeniu, že tu nie je pochybnosť o jeho duševnom
zdraví, ani o jeho spôsobilosti sa náležite obhajovať. S týmto názorom súdu sa však nemožno stotožniť,
nakoľko znalec sa k takejto skutočnosť v znaleckom posudku nevyjadril, t. j. nevyjadril sa k jeho trestnej
zodpovednosti osobitne k zločinu lúpeže a už vôbec sa nevyjadril k jeho schopnosti sa obhajovať, t.

j. preukázať pomerne zložitú rozumovú schopnosť využívať prostriedky procesnej obrany v trestnom
konaní, kde mu hrozí trest odňatia slobody až 12 rokov. Je potrebné rozlišovať medzi chápaním zmyslu
trestného konania a schopnosťou sa náležite obhajovať. Aj malé dieťa chápe, že zmyslom trestného
konania je potrestať páchateľa, avšak s istotou nerozumie tomu, ako má využívať svoje právo na
obhajobu.

II. Nesprávne zistenie skutkového stavu.
V súvislosti s nesprávnym zistením skutkového stavu poukazuje na hodnotenie dôkazov vykonaných v
prípravnomkonaní.Súdneprihliadol(aanisavodôvodnenírozsudkunijaknevysporiadal)sospôsobom,
akým vyšetrovateľ v prípravnom konaní vykonával jednotlivé výsluchy. Odhliadnuc od toho, že
vyšetrovateľ zjavne nerešpektoval jeho právo na obhajobu, čoho následkom bolo umožnenie procesnej

svojvôle vyšetrovateľa, poukazuje na to, akým spôsobom vyšetrovateľ pristupoval k jednotlivým
výsluchom. Je potrebné si porovnať znenie zápisníc z výsluchu poškodenej zo dňa 18.3.2019 a dňa
2.10.2019. Taktiež je potrebné porovnať si znenie zápisníc z výsluchu svedka A. I. zo dňa 18.2.2019
a dňa 30.8.2019. Bližším porovnaním ich obsahu je možné zistiť, že zápisnice z v poradí druhého
výsluchu poškodenej a následne aj svedka sú obsahovo takmer identické. Svedok má pri výpovedi

sám, svojimi vlastnými slovami opísať, čo mu je známe o vyšetrovanom skutku a zároveň opísať ako
skutok prebiehal, ak mal možnosť jeho priebeh sledovať vlastnými zmyslami a odkiaľ sa dozvedel ním
uvádzanéskutočnosti.Následnemožnosvedkoviklásťotázkydomierynevyhnutnejpretrestnékonanie.
Vo vyššie uvedených zápisniciach je však absolútne evidentné, že poškodená ako aj svedok nedostali
pri druhej výpovedi po vznesení obvinenia možnosť samostatne a svojimi slovami opísať skutkový dej,

nakoľko znenie zápisníc z týchto výsluchov je takmer identické s tým, ktorý učinili pred vyšetrovateľom
prvýkrát. Obsah zápisníc sa líši iba minimálne, pričom je badateľná evidentná snaha vyšetrovateľa
odlíšiť znenie zápisníc zmenou slovosledu jednotlivých viet. Je vylúčené, aby poškodená ako aj svedok
s odstupom niekoľkých mesiacov dokázali takmer od slova do slova zreplikovať svoje predchádzajúce
výpovede. Je teda zrejmé, že zo strany vyšetrovateľa došlo k manipulácii s výpoveďami týchto osôb.

O manipulácii s výpoveďami svedkov svedčia výpovede svedka M. N., ktorý pri svojej výpovedi zo dňa
7.5.2019 ho označil ako páchateľa skutku. Následne však dňa 18.11.2019 tento istý svedok uviedol, že
celá jeho predchádzajúca výpoveď je nepravdivá, a že si ju vymyslel, lebo bol v strese, že mu chceli prišiť
nejakú lúpež. Na hlavnom pojednávaní tento svedok vypovedal, že ho policajti, vyšetrovatelia doslova
donucovali k výsluchu tak, že mu dávali podmienky, že ak ho označí zo skutku, tak sa s ním budú baviť

ináč, lebo v tom čase mal nejaké iné trestné veci, a že z toho bude mať nejaké výhody.
Pri sumarizácii vyššie uvedených skutočností je teda možné dospieť k záverom, že:
- vyšetrovateľ „opomenul“ jeho právo na obhajobu, aby mu znemožnil účasť na jednotlivých procesných
úkonoch vykonávaných v prípravnom konaní,
- vyšetrovateľ kopíroval výpovede poškodenej a svedka po vznesení obvinenia tak, že týmto neumožnil

spontánnu a samostatnú výpoveď k veci, čím vylúčil hodnovernosť a autenticitu týchto výpovedí ako aj
dôkazov ako takých,
- vyšetrovateľ pôsobil na svedkov a týchto nabádal, aby vypovedali v jeho neprospech s prísľubom
poskytnutia istých výhod pri riešení ich trestných vecí,- vyšetrovateľ (podľa tvrdenia svedka) donucoval, aby svedok vypovedal v jeho neprospech.
Je toho názoru, že na takto vykonané dôkazy nemožno v ďalšom konaní prihliadať. Predovšetkým
nemožno prihliadať na výpoveď svedka A. I., ktorý ako jediný svedok (aj keď nepriamy) potvrdzuje

spáchanie skutku ním ako obžalovaným. Tento svedok rovnako na hlavnom pojednávaní uviedol, že
bol sám stíhaný z inej trestnej činnosti a že vyšetrovateľ mu povedal, že ak povie niečo v tejto veci,
že ho nebudú stíhať v jeho trestnej veci. Výpoveď tohto svedka na hlavnom pojednávaní je potrebné
vnímať v širšom kontexte. Svedok uviedol, že ho zastavili policajti a chceli po ňom, aby vypovedal k
lúpeži (zrejme preto, že ho považovali za podozrivého - uviedol, že ho policajti prehliadli). Svedok tiež

uviedol, že policajti už mali v tom čase niečo na A. (čo nie je s ohľadom na dátum vykonania výsluchu
a dátumy vykonania iných dôkazov v spise pravda) a zároveň uviedol, že vyšetrovateľ mu povedal A.
meno. S ohľadom na priebeh výsluchu svedka M. N. je potom možné sa domnievať, že vyšetrovateľ
sľúbil svedkovi A. I. výhody v prípade, ak svedok označí ako páchateľa skutku jeho.
K osobe svedka A. I. dodáva, že sa jedná celkom evidentne „závadovú“ osobu, ktorá požívala omamné
a psychotropné látky. Sám priznal, že brával drogy, a taktiež bol stíhaný za inú trestnú činnosť. Tento

svedok bol dokonca prvotne podozrivý zo spáchania tohto skutku (po skutku ho zastavili policajti a
prehliadli ho). Svedok doslova uviedol, že o skutku sa dozvedel od žandárov, ktorí ho zastavili na aute
a pýtali sa ho na lúpež, ktorá sa mala udiať. Toto tvrdenie je v príkrom rozpore s jeho predchádzajúcimi
výpoveďami, kde uviedol, že obžalovaný mu v aute (keď ho viezol z miesta činu) ukázal béžovú dámsku
peňaženku a pritom mu povedal, že ju ukradol nejakej žene v podchode v Liptovskom Hrádku. Jedná sa

o podstatný rozpor vo výpovedi svedka, ktorý svedčí o tom, že svedok pri výpovedi pred vyšetrovateľom
uvádzal nepravdivé tvrdenia a následný výsluch pred súdom odhalil, že svedok sa o skutku dozvedel až
dodatočne od policajtov (nie od neho). Je presvedčení o tom, že výpoveď A. I. z prípravného konania
je vyfabulovaná výpoveď nedôveryhodného a drogovo závislého svedka s kriminálnou minulosťou.
O tejto skutočnosti svedčí aj ten fakt, že následná výpoveď A. I. zo dňa 30.8.2019 je v podstate

doslovaskopírovanájehopredchádzajúcavýpoveďzodňa18.2.2019sdrobnýmiúpravamivslovoslede.
Je presvedčený, že táto výpoveď bola skopírovaná z jeho predchádzajúcej výpovede z dôvodu,
aby sa v tomto svedkovi „nepohlo svedomie“ tak, ako sa pohlo svedomie vo svedkovi M. N.. S
ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je nepochopiteľné, ako mohol súd výpoveď tohto svedka
vyhodnotiť ako hodnovernú a tomuto svedkovi uveril. Zároveň je nepochopiteľné, prečo súd považoval

za nedôveryhodného svedka M. N., ktorý čestne a dobrovoľne poukázal na nezákonný a nátlakový
postup vyšetrovateľa a uviedol súdu veci na pravú mieru. Domnieva sa, že hodnotenie dôkazov v
kontexte vyššie uvedeného je účelové a jednostranne zamerané v jeho neprospech.
Čo sa týka znaleckého posudku RNDr. Radoslava Beňuša, znalca z odboru antropológie, tento
znalecký posudok považuje za zbytočný, s nulovou výpovednou hodnotou. Znalec uviedol, že celá

podstata jeho znaleckého skúmania spočívala v tom, že vzal nekvalitný obrázok z kamery, ktorú
ani nevedel špecifikovať, vložil ho do počítačového programu, ktorý taktiež nešpecifikoval, v ktorom
programe označil nejaké meracie body. Domnieva sa, že k takýmto záverom mohol dôjsť ktokoľvek
aj bez akýchkoľvek znalostí z odvetvia antropológie. Znalec nevedel špecifikovať zariadenia, ktorými
boli vyhotovené obrazové záznamy, a tiež sa nevedel vyjadriť k tak zásadnej otázke, ako je druh

objektívu a ohnisková vzdialenosť od objektívu. Domnieva sa, že tieto parametre majú zásadný vplyv
na posudzovanie proporcionality ľudského tela, a to najmä s ohľadom na to, že v prípade objektívu s
kratšou ohniskovou vzdialenosťou, tento objektív je schopný zachytiť veľkú scénu, čo spôsobuje značné
skreslenieproporcionalityzaznamenávanýchobjektov.Inakpovedané,objektyktorésúzaznamenávané
takýmto objektívom sa javia, že sú vo väčšej vzdialenosti, a teda sú proporčne neprimerané. Konkrétne,

človek sa javí, že je vyšší a chudší. Objektív s veľkou ohniskovou vzdialenosťou scénu približuje, teda
zachytí menšiu scénu a objekty, ktoré sú zaznamenané, sa javia ako väčšie a tučnejšie. V tejto súvislosti
dodáva, že priemyselné kamery majú vždy ohniskovú vzdialenosť krátku, a to práve z toho dôvodu,
aby zachytili čo najväčší obraz, nakoľko tieto kamery sú používané predovšetkým z bezpečnostných
dôvodov. Akokoľvek sa súdu javí táto skutočnosť ako nepodstatná, z pohľadu obhajoby má zásadný

vplyv na závery posudzovania antrolopologických znakov. Dôvodom je tá skutočnosť, že sám znalec
uviedol, že v posudku skúma primárne proporčné znaky ľudského tela. K výpovedi znalca podotýka, že
jehozáveryoantropologickejzhodepostavyjemožnépovažovaťlenzapravdepodobné.Znalecuviedol,
že miera pravdepodobnosti, že by sa mohlo jednať o inú osobu je až 25 %. Z uvedeného vyplýva, že
znalec môže vysloviť len 75 % pravdepodobnosť toho, že na analyzovanom zázname je zachytený práve

on. Takáto nízka pravdepodobnosť nemôže byť postačujúca pre jeho odsúdenie v prípade, ak znalecký
posudokpredstavujelenjedenzviacerýchnepriamychdôkazov,ktoréhousvedčujúzospáchaniaskutku
v situácii, keď nejestvuje žiaden priamy dôkaz.Zo spáchania skutku je usvedčovaný len na základe nepriamych dôkazov. Je pritom zrejmé, že tieto
dôkazy (výpovede svedkov) boli v prípravnom konaní vykonané nezákonným spôsobom a preto nie je
možné na ne v ďalšom konaní prihliadať. Počas hlavného pojednávania žiaden zo svedkov neuviedol

skutočnosti, ktoré by ho mali usvedčiť zo spáchania skutku. Znalecký posudok z odboru antropológie
je pre jeho zjavnú nepresnosť nepoužiteľný. Ostatné nepriame dôkazy nie sú dostatočne „silné“ na to,
aby ho samé o sebe usvedčili zo spáchania skutku.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že rozhodnutie súdu o jeho vine vychádza
z nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, a je založené na

nezákonných dôkazoch, pričom konanie, ktoré prechádzalo rozhodnutiu súdu nesie znaky nezákonnosti
a je v rozpore s právom na spravodlivý proces pri porušení jeho práva na obhajobu. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš zo dňa 16.8.2023, sp. zn. 3T/22/2021 zrušil a vo veci rozhodol v súlade s ust. § 322 ods. 3 Tr. por.

Prokurátor a poškodená sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne nevyjadrili.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím krajským súdom konalo za prítomnosti
obžalovaného, obhajcu a prokurátorky. Prokurátorka v rámci konečného návrhu uviedla, že sa
nestotožňuje s porušením práva obžalovaného na obhajobu s tým, že obžalovanému mal byť obhajca
ustanovený. Pre takýto záver nesvedčí ani výsledok znaleckého dokazovania ohľadne vyšetrenia

duševného stavu obžalovaného. Pokiaľ ide o dôkaznú situáciu má za to, že táto v dostatočnom
rozsahupreukazujevinuobžalovaného.Akjepoukazovanénarozporyvovýpovediachsvedkov,zastáva
názor, že svedkovia vypovedali v podstatných bodoch zhodne. Odvolanie obžalovaného preto navrhla
zamietnuť ako nedôvodné. Zvolený obhajca obžalovaného v rámci konečného návrhu uviedol, že
zotrváva na písomne podanom odvolaní, ako aj na jeho zdôvodnení. Rozsudok okresného súdu navrhol

zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal najmä na nezákonnosť konania, ktoré
predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku. Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že sa cíti byť
nevinný a žiada, aby rozsudok okresného súdu bol zrušený.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku (výrok o vine, výrok o treste a výrok o náhrade škody), proti ktorým
odvolateľ (obžalovaný A. A.) podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným bolo podané oprávnenou
osobou, proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým je prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak je

v celom rozsahu nedôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., s poukazom na § 139
ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa

ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak
na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových
zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia (odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že pred vyhlásením dokazovania za skončené obhajoba navrhovala súdu vykonať kontrolný znalecký
posudok znalcom z odboru antropológie, pribratie do konania znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie psychiatria na posúdenie spôsobilosti obžalovaného k vykonávaniu tzv. sabaobhajovania

v prípravnom konaní a vypočutie znalca MUDr. Stanislava Kollára, ktoré návrhy okresný súd podľa §
272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať s odôvodnením, že ide o okolnosti nepodstatné pre rozhodnutie
a okolnosti, ktoré možno zistiť inými už skôr navrhnutými dôkazmi). Pri hodnotení dôkazov, ktoré
okresný súd vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle §
2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky
odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku

vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto
v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa
avpodrobnostiachnaňodkazuje.Vtejtosúvislostitrebadodať,žetotokonštatovaniesavcelomrozsahu
týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. A. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené

vyššie,lebodôvodyodvolaniaobžalovanéhosúvpodstatnejčastisúhrnomjehoobhajobyprezentovanej
v celom doterajšom konaní. Obžalovaný založil odvolanie v podstatnej časti na opakovaných dôvodoch
svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami obhajcu,
tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí v podstatných
bodoch riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by
zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje

za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu,
majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto

postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. A. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu a to tak,

žespáchanieskutkupoprel.Vďalšomvprezentovanejobhajobenamietalaspochybňovalpredovšetkým
zákonnosť v trestnom konaní získaných dôkazov, hodnotenie vykonaných
dôkazovprvostupňovýmsúdom,naplneniezákonnýchznakovskutkovejpodstaty žalovaného trestného
činu (zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.)

a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. A. odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa dosituácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne

záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. A. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného,
a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 3 až 15.
Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich

a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že
obžalovaný A. A. spáchal žalovaný skutok zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák.,
spoukazomna§139ods.1písm.e)Tr.zák.Zvykonanýchdôkazovmožnospoľahlivoabezakýchkoľvek
vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný A. A. spáchal žalovaný skutok zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v zmysle

podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný spáchanie skutku popiera a svoju obhajobu založil na tom, že z dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní, ktoré boli v trestnom konaní zabezpečené v rozpore s Trestným poriadkom, nie
je možné prijať jednoznačný záver, že v jeho konaní boli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej

podstaty žalovaného zločinu. Po celú dobu trestného konania zotrváva na tom, že dňa 16.1.2019 v čase
asi o 15:30 hod. sa v podchode popod železničnú trať v Liptovskom Hrádku nenachádzal a poškodenú
E. F. neprepadol. Pripustil, že v predmetný deň mohol byť v Liptovskom Hrádku, kam prišiel z K. za
synom O., kde sa zdržal asi hodinu. Cestou na autobusovú stanicu v Liptovskom Hrádku telefonoval A.
I., či by ho nezaviezol do Liptovského Mikuláša. Nakoľko mu už išiel autobus, z Liptovského Hrádku sa

autobusom doviezol späť do K. a išiel k E. J.. S I. sa v ten deň preto nestretol. Tvrdenia A. I. a M. N., že
skutok mal spáchať on, považuje za tvrdenie drogovo závislých, nedôveryhodných osôb.

Takúto obhajobu obžalovaného aj krajský súd totožne s okresným súdom, zohľadniac vykonané dôkazy,
hodnotí ako nehodnovernú a účelovú, navyše odporujúcu zásadám primárnej logiky.

Zčasovejchronológievrozsudkudokumentovanéhoskutkovéhodeja,ktorýbolnahlavnompojednávaní
špecifikovaný na základe vykonaných dôkazov zabezpečených v trestnom konaní, v nadväznosti na
odvolacie argumenty obžalovaného, krajský súd zistil a konštatuje nasledovné:

Svedkyňa poškodená E. F. v trestnom konaní tvrdí, že predmetný skutok sa stal dňa 16.1.2019 v čase
asi o 15:30 hod. v podchode popod železničnú trať v Liptovskom Hrádku. Osoba v čiernom oblečení,
v čiernych nohaviciach, čiernej vetrovke, čiernej čiapke a s čiernymi topánkami, ktorá jej odcudzila
dámsku koženú peňaženku v podchode, z tohto miesta ušla po schodoch von a utekala smerom
k nadjazdu ponad železnicu a potom popri železnici. V úradnom zázname OO PZ Liptovský Hrádok

zo dňa 16.1.2019 sa uvádza, že policajná hliadka bola na miesto činu vyslaná v čase o 15:35 hod.,
na základe telefonického privolania poškodenej. Z kamerového záznamu, z kamery mestskej polície
umiestnenej na budove so záberom na vlakovú stanicu, autobusovú stanicu a námestie je v čase o 15:27
hod. dokumentovaný pohyb osoby v čiernom oblečení s čiapkou, kráčajúceho od podniku Irish Pub a
smerujúceho popri P. N.. V čase o 15:32 hod. táto osoba vychádza od P. N. zrýchleným krokom smerom

napodchod.Včaseo15:33hod.poškodenápripizzeriiBosskakomunikujesneznámouosobouavčase
o 15:39 hod. smeruje do P. N., z ktorej sa o 15:52 hod. vracia na miesto na ceste. Úradným záznamom
operatívneho oddelenia OR PZ OKP Liptovský Mikuláš zo dňa 3.2.2019 sú dokumentované okolnosti,
za ktorých polícia vypátrala podozrivého a jeho pohyb v okolí miesta činu, po spáchaní skutku (t.j. osoby
spolupracujúce s políciou, kamerové záznamy z okolia miesta činu a pod.). Uvedené bolo podkladom na

vykonanie policajných lustrácií v databáze telefónnych čísiel, skúšobných hovorov z okolia miesta činu
(zistenie konkrétnej BTS bunky), špecifikovanie telefónneho čísla podozrivého A. A., jeho telefónnych
aktivít zo dňa 16.1.2019 (aj s osobou A. I.), vrátane zaznamenania aktivity telefónneho aparátu A. A.
konkrétnou BTS bunkou (XX XXXX-XXXXX) v Liptovskom Hrádku, situovanou na ul. Belanská 537.Spoločnosť O2 písomnou správou potvrdila, že telefónne číslo XXXX XXX XXX je registrované na osobu
A. I., bytom B. P. I. XXX. Telefónne číslo XXXX XXX XXX je evidované na osobu A. A., C. XXXX/X, B.
D.. Výpis telefónnych hovorov A. I. zo dňa 16.1.2019 v čase medzi 15:00 hod. až 16:00 hod. preukazuje,

že na telefónnom čísle XXXX XXX XXX (I.) je evidovaný telefónny hovor prijatý z telefónneho čísla
XXXX XXX XXX (A.). Uvedený hovor (trvajúci 23 sekúnd) bol zachytený v čase o 15:37:35 hod. dňa
16.1.2019 BTS bunkou XX XXXX-XXXXX v Liptovskom Hrádku na ulici Belanská 537. K takto zisteným
skutočnostiam (vyššie uvedený telefónny hovor medzi A. A. a A. I.) sa vyjadril svedok A. I., ktorý dôkaz
a dôkaznú situáciu (výpoveď svedkyne poškodenej E. F., svedkyne E. J., kamerové záznamy a listinné

dôkazy – výpisy telefónnych hovorov), podrobne vyhodnotil okresný súd v rozsudku na strane č. 4 až
15, na ktoré odôvodnenie (po stotožnení sa s ním) krajský súd v ďalšom v podrobnostiach odkazuje.
Obžalovaný v rámci odvolacích námietok spochybňuje najmä okresným súdom ustálené skutkové
závery,ktorépovažujezanesprávne.VprvomradesvedkaA.I.vyhodnocujeakoosobunedôveryhodnú,
a to vzhľadom na jeho závislosť na návykových látkach, ďalej na to, že mal byť vyšetrovateľom
ovplyvnený ako vypovedať a aj samotnú výpoveď tohto svedka v prípravnom konaní (zo dňa 18.2.2019

a 30.8.2019) obžalovaný vyhodnocuje ako v podstate takmer identické. Krajský súd sa s týmto
odvolacím argumentom obhajoby nestotožňuje. Svedok A. I. vypovedal v prípravnom konaní i na
hlavnom pojednávaní v podstatných otázkach v podstate totožne. Svedok vypovedal, že A. A. mu dňa
16.1.2019 telefonoval a na jeho žiadosť ho odviezol do B. A., pričom v aute mu povedal, že okradol
pani v podchode a ukázal mu aj peňaženku s jej obsahom. K rozporom medzi jeho výpoveďami na

hlavnom pojednávaní (29.5.2023) a v prípravnom konaní (rok 2019) sa svedok na hlavnom pojednávaní
vyjadril vecne a presvedčivo („už sa na to nepamätá, bolo to dávnejšie; pred vyšetrovateľom vypovedal
pravdu“). Uvedený svedok sa na hlavnom pojednávaní vyjadril aj k okolnostiam, za ktorých v prípravnom
konaní vypovedal, kedy podotkol, že policajti ho zastavili, kontrolovali, a pýtali sa ho aj ku skutku, ale
v iný deň, teda s odstupom času ako dňa 16.1.2019 viezol A.. Pri výpovedi v prípravnom konaní ho

vyšetrovateľ vyzval, aby vypovedal ku skutku, čo aj urobil. Krajský súd výpoveď svedka I. vyhodnocuje
ako výpoveď vykonanú v súlade s Trestným poriadkom a ako svedka za vierohodného. Odvolacie
argumenty obžalovaného spochybňujúce jednak osobu tohto svedka, ako aj postup vyšetrovateľa
majú subjektívnu povahu, nemajúcu oporu v žiadnom inom dôkaze (okrem tvrdenia obžalovaného)
a nekorešpondujúcu ani s ostatnými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Svedok I. bol pred

výsluchom v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní poučený o trestných následkoch spojených
s nepravdivou výpoveďou a v tomto kontexte aj vypovedal. Je logické a uveriteľné, že svedok si
v prípravnom konaní v roku 2019 na okolnosti, ku ktorým vypovedal pamätal lepšie, ako na hlavnom
pojednávaní v roku 2023, kedy vypovedal cca po vyše 4 rokoch od svojej prvotnej výpovede. Svedok
vypovedal v roku 2019 dňa 18.2.2019 a dňa 30.8.2019, pričom nejde o presne identickú výpoveď. Medzi

uvedenými výpoveďami z prípravného konania je časový rozdiel cca 6 mesiacov, výpovede sú z hľadiska
obsahu v podstatných bodoch totožné (nie od slova doslova), čo je z hľadiska zachovania pamäťovej
stopy v jednom roku prirodzené. Výpoveď svedka I. korešponduje aj s ostatnými dôkazmi vykonanými
na hlavnom pojednávaní tak, ako to detailne vyhodnotil i okresný súd na strane č. 4 až 15 rozsudku.
Krajskýsúdtunavyšezvýrazňujeadodáva,žeidehlavneovýpistelefónnychhovorovsvedkaI.,ktorému

obžalovaný A. bezprostredne po skutku dňa 16.1.2019 telefonoval, miesto (BTS bunka na ul. Belanská),
kde sa hovor takto dokumentoval, tvrdenie svedka I., že obžalovaného zaviezol do B. A. a aj tvrdenie
svedkyneE.J.(zprípravnéhokonaniadňa2.10.2019),ževK.vtomtoobdobí(16.1.2019)sobžalovaným
nebývali (už od roku 2018), lebo s jej mamou obžalovaný spolu dobre nevychádzali, a preto obžalovaný
nemohol ísť dňa 16.1.2019 do K. domov. V tom období spolu s obžalovaným žili na Q.. Svedkyňa na

hlavnom pojednávaní 29.5.2023 rozpory medzi svojimi dvoma výpoveďami (v prípravnom konaní a na
hlavnom pojednávaní) vysvetlila akceptovateľne tak, že sa na to, kde v tom čase s obžalovaným bývali
už nepamätá, lebo obžalovaný bol medzitým aj vo väzbe a prišiel bývať k nej na Q.. K výpovedi svedka
M. N. krajský súd dodáva, že už okresný súd výpoveď tohto svedka v konaní vyhodnotil tak, že na ňu pre
rozporuplnosť a vyjadrenie tohto svedka k rozdielnosti jeho výpovedí v podstate (skutkovo) neprihliadal.

Krajský súd u svedka N. konštatuje, že svedok ku skutku neuviedol žiadne relevantné skutočnosti.
Odvolacie argumenty obžalovaného, že svedok bol vyšetrovateľom ovplyvňovaný a v prvej výpovedi
v prípravnom konaní vypovedal nepravdivo, čo v poradí v druhej výpovedi a na hlavnom pojednávaní
priznal, nie sú z hľadiska skutkového, pre toto konanie (vzhľadom na ostatné dôkazy vykonané procesne
na hlavnom pojednávaní) významné. Svedok N. v poradí v druhej výpovedi v prípravnom konaní tvrdil,

že pri prvej výpovedi za páchateľa označil A., „lebo sa bál, že by tú lúpež policajti prišili okrem A. aj
jemu“. Svedok na hlavnom pojednávaní navyše dodal, že k prvej výpovedi mal byť vyšetrovateľom
donútený, bolo mu povedané „že by bolo dobré, keby to priznal. Že oni už vedia, že to bol A.. ...Povedal
to preto na A. a jeho pustili“. Pohnútky svedka N. pri výpovedi, vzhľadom na absenciu relevantnéhosúvisu so skutkom ako takým, nie sú pre toto konanie podstatné. V odvolaní zovšeobecnené argumenty
obžalovaného, že sa to (takto pohnútkami menená výpoveď svedka N.) týka aj výpovede svedka A. I.,
nemajú oporu v ostatných dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní (výpis telefónnych hovorov,

výpoveď svedkyne J. a kamerové záznamy), a preto sa s takýmito úvahami obžalovaného (vrátane tých
o manipulácií vyšetrovateľa s vykonanými dôkazmi – výpoveďami svedkov), krajský súd nestotožňuje.

K odvolaním spochybňovanej výpovedi RNDr. Radoslava Beňuša znalca z odboru antropológia,
z hľadiska jej výpovednej hodnoty krajský súd uvádza toto. Výpoveď znalca RNDr. Beňuša je

jedným z viacerých dôkazov, ktorými je vina obžalovaného preukázaná, pričom argumentácia znalca
korešpondujesostatnýmidôkazmivykonanýminahlavnompojednávaní,akojepopispostavy,oblečenia
obžalovaného a trasy jeho úteku z miesta činu, svedkyňou poškodenou, telefonická komunikácia
obžalovaného so svedkom I. v blízkosti miesta činu, dokumentovaná aj BTS bunkou, tvrdenie svedka I.
o prijatí hovoru od obžalovaného, jeho odvoze z daného miesta a vyjadrenie obžalovaného ku skutku,
ale aj kamerovými záznamami z miesta činu. Krajský súd sa nestotožňuje ani s odvolacím argumentom

obžalovaného, že „znalec uviedol, že miera pravdepodobnosti, že by sa mohlo jednať o inú osobu
je až 25 %. Znalec teda vyslovil len 75 % pravdepodobnosť toho, že na analyzovanom zázname je
zachytený práve obžalovaný“, nakoľko znalec na hlavnom pojednávaní k miere pravdepodobnosti, že
na kamerových záznamoch nemusí ísť o osobu obžalovaného, ale o inú osobu uviedol toto: „z praxe,
alebo z iných posudkov väčšinou uvádzam pri podobných prípadoch percento do 20-25 %.“ Znalec

uvedené percentuálne hranice vo výpovedi vyjadril vo všeobecnosti (celkovo) z prípadov, ktoré v praxi
riešil (nejde o jeho vyjadrenie k osobe posudzovanej v tejto trestnej veci). V danom prípade znalec tvrdil,
že „osoba zachytená na analyzovaných kamerových záznamoch je proporčne zhodná s osobou A. A.
a konštatuje, že na analyzovanom zázname je s vysokou pravdepodobnosťou zachytený práve A. A.“.
Odvolacie argumenty obžalovaného týkajúce sa technického výkladu parametrov objektívu a ohniskovej

vzdialenosti od objektívu pri jednotlivých druhoch kamier majú subjektívny charakter, ku ktorému, v
trestnom konaní opakovanému argumentu obžalovaného sa znalec vyjadril tak, že predmetné nebolo
pre zadanú znaleckú úlohu podstatné. Krajský súd aj na tomto mieste zdôrazňuje, že výpoveď znalca nie
je jediným (usvedčujúcim) dôkazom o vine obžalovaného, pričom tento dôkaz korešponduje s ostatnými
vyššie uvedenými dôkazmi.

S odvolacím argumentom obžalovaného spočívajúcom v tvrdení, že je zo spáchania skutku
usvedčovaný len na základe nepriamych dôkazov, ktoré nie sú dostatočne silné na to, aby ho samé
o sebe usvedčovali zo spáchania skutku, sa krajský súd nestotožňuje. Dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní majú vo svojej povahe rôznu výpovednú hodnotu (výpovede svedkov, znalca, listinné
dôkazy). Ich spoločným menovateľom je to, že ich vzájomným posúdením vytvárajú ucelenú, ničím

neprerušovanú reťaz o priebehu skutkového deja, a stotožnení osoby páchateľa, ktorým páchateľom
je jednoznačne A. A.. Práve naopak, dôkaz opaku, resp. dôkaz spochybňujúci preukázané skutočnosti
v predmetnom trestnom konaní absentuje.

K odvolacím argumentom obžalovaného o porušení práva obžalovaného na obhajobu krajský súd

uvádza nasledovné.

V priebehu trestného konania v predmetnej trestnej veci nevznikli dôvodné pochybnosti o duševnom
staveobžalovanéhodomierykvalifikovanej(nevyhnutnej)najehoznalecképosúdenieznalcomzodboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria. Závislosť obžalovaného na omamných a psychotropných

látkach,resp.ichkonzumáciaobžalovaným,čineúspešnáliečbazozávislostinanich,niejesamaosebe
dôvodom na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného. Povedané inak, na vyšetrenie duševného
stavu obžalovaného (zohľadniac osobu obžalovaného, jeho doterajší život a skutkové okolnosti) nie
je v predmetnej trestnej veci dôvod. Dôkaz, ktorým by bolo možné potrebu vyšetrenia duševného
stavu obžalovaného odôvodniť v predmetnej trestnej veci absentuje. Vyšetrenie duševného stavu v inej

(staršej) trestnej veci obžalovaného bolo predmetom vyhodnocovania v dotknutej trestnej veci, kde
sa (znalecký posudok MUDr. Stanislava Kollára z inej trestnej veci obžalovaného, vykonaný v danom
trestnom konaní ako listinný dôkaz) týmto dôkazom preukázalo, že obžalovaný žiadnou duševnou
chorobou ani duševnou poruchou (k posudzovanému obdobiu) netrpel. Rovnako
sa krajský súd nestotožňuje s odvolacím argumentom obžalovaného, že v danej trestnej veci mal

mať v prípravnom konaní obhajcu z dôvodov uvedených v § 37 ods. 2 Tr. por. (dôvodná pochybnosť
o spôsobilosti obžalovaného náležite sa obhajovať). Uvedenú spôsobilosť obvineného vo všeobecnosti,
v každom momente trestného konania, vyhodnocuje príslušný orgán (policajt, prokurátor, sudca). Ani
jeden z uvedených orgánov v priebehu predmetného trestného konania nevzhliadol dôvodnosť napostup podľa § 37 ods. 2 Tr. por. Krajský súd konštatuje, že obžalovaný mal (má) v tejto trestnej veci
ustanoveného obhajcu v prípravnom konaní a v konaní pred súdom v štádiách, v ktorých u neho vznikol
dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Tr. por. (v období, keď bol obžalovaný

vo väzbe, alebo vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci). Iný dôvod povinnej obhajoby vo
veci u obžalovaného nebol daný. Ako obžalovaný mal možnosť si obhajcu zvoliť, resp. mohla mu ho
zvoliť jemu blízke osoba, alebo mal právo požiadať (OČTK, či súd) o ustanovenie obhajcu z dôvodu
nemajetnosti alebo za zníženú odmenu v zmysle § 40 ods. 2 Tr. por., o čom bol opakovane poučený.
Odvolacia argumentácia obžalovaného, že vzhľadom na svoju osobu nebol schopný posúdiť vážnosť

situácie, v ktorej sa v trestnom konaní nachádzal, je krajským súdom vyhodnotená ako subjektívna
a účelová podaná s cieľom spochybniť postup OČTK a okresného súdu. Krajský súd posúdením veci
konštatuje, že v danej veci ide o trestnú činnosť násilnej a majetkovej povahy (zločin lúpeže), pre
ktorý druh trestnej činnosti (násilnej i majetkovej) už obžalovaný v minulosti opakovane potrestaný
súdom bol, teda nejde o osobu, ktorá by sa pred súdom (v danej veci) ocitla po prvýkrát. Prejednávaná
trestná vec nie je zložitá skutkovo ani právne (nejde tu o sofistikovanú trestnú činnosť, predpokladajúcu

istú úroveň intelektu). Podstata posudzovaného činu spočíva v použití násilia (sotenie) voči osobe
staršej, otvorenie jej ruksaku a odcudzenie z neho peňaženky s hotovosťou a spôsobeniu škody
poškodenej. Navyše výpoveď obžalovaného v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, vrátane
ním priebežne podávaným pripomienkam k vykonaným dôkazom (§ 271 ods. 1 Tr. por.) preukazujú, že
obžalovaný je osobou zorientovanou vo veci skutkovo aj právne. Krajský súd opakovane konštatuje,

že požívanie omamných a psychotropných látok obžalovaným (preukázané aj lekárskymi správami) nie
je samo osebe dôvodom na konštatovanie, že nie je spôsobilý náležite sa obhajovať. Ani z uvedenej
skupiny v trestnom konaní vykonaných dôkazov (lekárske správy) nevplývali také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali postup v zmysle § 37 ods. 2 Tr. por., teda ustanovenie obhajcu obžalovanému z dôvodu
pochybnosti o spôsobilosti menovaného náležite sa obhajovať. Pasivita obžalovaného v prípravnom

konaní spočívajúca v jeho nezáujme na účasti na plánovaných úkonoch trestného konania, o ktorých
bol vopred vyšetrovateľom poučený (informovaný), nie je dôvodom na konštatovanie pochybnosti
o spôsobilosti obžalovaného náležite sa obhajovať. Na skúmanie duševného stavu obžalovaného
znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria tak, ako o to žiada obžalovaný (aj
v odvolacej námietke s argumentom, aby znalec takto posúdil to, či obžalovaný mal v prípravnom

konaní spôsobilosť náležite sa obhajovať) nie je dôvod, nakoľko posúdenie otázky v zmysle § 37
ods. 2 Tr. por. má rozmer právny, nie medicínsky (znalecký). Odvolacie úvahy obžalovaného opreté
v ďalšom o všeobecne citovanú judikatúru súdov, majú subjektívny charakter, sú opakovaním obhajoby
obžalovaného prezentovanej už v konaní pred okresným súdom, na ktorú argumentáciu veľmi podrobne
reagoval okresný súd v rozsudku na strane 14 a 15, s ktorou argumentáciou okresného súdu sa krajský

súd stotožňuje a v podrobnostiach na to odkazuje.
Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný teda v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob
hodnotenia dôkazov okresným súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec
a dôkazy hodnotí podľa jeho predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci
zdôvodnenia odvolania (a to v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov

tak, ako je táto zakotvená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak súd prvého stupňa
vykonané dôkazy hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne
dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku.
Obžalovaný izolovane poukazuje na dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti, ktoré vyznievajú v jeho
prospech, vyzdvihuje skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine

a na druhej strane znižuje význam dôkazov, ktoré ho usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti. Krajský
súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný pre účely
jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie dôkazov
však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané zákonné
ustanovenie ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne, zohľadniac

všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval okresný súd,
čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva,
že aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo
spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa dôsledne vysporiadal aj s dôkazmi a skutočnosťami
v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd

učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s použitím§ 139 ods. 1, písm. e) Tr. zák., z dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku.

Obžalovanýmalvedomosťotom,žepoužitienásiliavúmyslezmocniťsacudzejveciaspáchanietakého
činu na chránenej osobe – osobe vyššieho veku, je v rozpore s Trestným zákonom a bol si vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti vedomý aj trestných následkov za také konanie. S poukazom na už
podrobne popísané okolnosti krajský súd konštatuje, že obžalovaný tak konal s úmyslom priamym (§ 15
písm. a/ Tr. zák.), keď spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku nielenže vedel, že poruší záujem

spoločnosti na ochrane osobnej slobody človeka v zmysle slobody rozhodovania a majetku, ktorého
sa takto chce zmocniť, ale takéto porušenie (násilné zmocnenie sa veci – peňaženky patriacej osobe
vyššieho veku) aj spôsobiť chcel.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania sa ani krajský súd nestotožňuje s obhajobou
obžalovaného, prezentovanou už aj v odvolacej argumentácií, že vykonaným dokazovaním nebolo bez

akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný A. A. spáchal skutok kvalifikovaný ako zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s použitím § 139 ods. 1, písm. e) Tr. zák. Krajský
súd nemá pochybnosti o tom, že osobou, ktorá dňa 16.1.2019 v čase asi o 15:30 hod. v podchode
popod železničnú trať v Liptovskom Hrádku poškodenú E. F., nar. XX.X.XXXX, chytil
zozadu za ruksak, ktorý mala na chrbte, driapal týmto ruksakom, zhodil ju na zem, rozzipsoval jej zips

na ruksaku, ktorý mala stále na chrbte a z ruksaku jej odcudzil dámsku koženú peňaženku bielo-béžovej
farbysobsahomhotovostivovýškepribližne400,-Eur,bankomatovoukartouzoJ.J.,rôznymizľavovými
kartami z obchodov, potvrdenkami o kúpe tovaru, z miesta ušiel po schodoch von, a spôsobil jej škodu
vo výške 400,- Eur, je A. A..

K uvedenému jednoznačnému konštatovaniu je možné pristúpiť na základe už vyššie podrobne
špecifikovaných dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Krajský súd sa naopak
nestotožňuje s odvolacími námietkami obžalovaného. Krajský súd nemá pochybnosti o naplnení
všetkých znakov skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák.
s použitím § 139 ods. 1, písm. e) Tr. zák. V danom prípade obžalovaný vyššie popísaným spôsobom

fyzického napadnutia poškodenej ako osoby vyššieho veku a odcudzením jej uvedených vecí, si bol
vedomý toho, že sa dopúšťa zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s použitím § 139 ods. 1, písm. e) Tr. zák. Navyše na
osobe poškodenej bolo na prvý pohľad evidentné, že sa jedná o osobu vyššieho veku, pričom uvedené
nesporne obžalovanému uľahčilo spáchanie trestného činu, keď u takejto osoby je oveľa jednoduchšie

aúčinnejšieprekonaťnásilímjejodporadosiahnuťsledovanýcieľ,atozmocneniesajejvecí.Anikrajský
súd potom nemal pochybnosti o existencii úmyslu obžalovaného vo vzťahu k spáchanému trestnému
činu.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový

súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému A. A. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania
trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák.,
teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania
činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti
nápravy obžalovaného. U obžalovaného správne nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr.

zák. a žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák. Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
u obžalovaného predstavuje 0 : 0, teda rovnosť poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a aplikovanie
§ 38 ods. 2 Tr. zák. Okresný súd správne aplikoval aj ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. (súhrnný trest),
nakoľko pre ukladanie takéhoto trestu boli splnené zákonné podmienky podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., a to
správnespoužitím§41ods.2Tr.zák.(tzv.asperačnázásada),zohľadniaczbiehajúcusatrestnúčinnosť

obžalovaného špecifikovanú v tejto trestnej veci s trestnou činnosťou špecifikovanou v trestnom rozkaze
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/35/2019 zo dňa 17.4.2019, právoplatného 17.4.2019.
Rovnako správne postupoval podľa § 42 ods. 2 Tr. zák., keď zrušil výrok o treste z trestného rozkazu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/35/2019 zo dňa 17.4.2019, právoplatného 17.4.2019,ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad, pričom takýto postup bol odôvodnený ukladaním súhrnného trestu
obžalovanému.

V konečnom dôsledku obžalovanému správne uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov,
teda na samej spodnej hranici trestnej sadzby (v tejto súvislosti je potrebné osobitne zohľadniť, že
u obžalovaného sa jedná o osobu, ktorá má v odpise z registra trestov 9 záznamov, pričom ale v troch
prípadoch sa na neho hľadí akoby odsúdený nebol, v poradí piaty záznam sa týka už vyššie uvedenej

zbiehajúcej sa trestnej činnosti obžalovaného, ďalšie štyri odsúdenia spáchal po skutku v danej trestnej
veci,ztohodvevcudzineavevidenciipriestupkovmá2záznamy–priestupkynaúsekudopravy).Majúc
na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej
prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému
uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov za zákonný a spravodlivý, zodpovedajúci
zásadám tak generálnej, ako aj individuálnej prevencie a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej

trestnej činnosti. Okresný súd tiež správne obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za splnenia zákonných podmienok podľa § 48
ods. 2 písm. a) Tr. zák. Takto uložený trest obžalovanému aj krajský súd považuje za objektívny obraz
spáchanej trestnej činnosti a ktorý napĺňa kritéria individuálnej a generálnej prevencie a zodpovedá aj
naplneniu účelu trestu. V ostatnom v tomto smere krajský súd v podrobnostiach odkazuje na správne

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresným súdom na strane 17 a 18. Rovnako správne okresný
súd rozhodol aj o nároku poškodenej E. F. na náhradu škody, ktorý nárok si v trestnom konaní uplatnila
včas a riadne vo výške 400,- Eur a zaviazal obžalovaného na jej zaplatenie, s ktorým podrobným
zdôvodnením na strane 18 rozsudku sa krajský súd stotožňuje.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť prípustná nie je.