Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201281
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8619201281.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX D. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, advokátska kancelária Nám. SNP
7, 091 01 Stropkov, proti žalovanej: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35
697 270, zastúpenej advokátskou kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Bajkalská 5, 831 04

Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Svidník č.k. 5C/29/2019-133 zo dňa 15.06.2022, takto

r o z h o d o l :

Žalovanájepovinnánahradiťžalobkynitrovykonaniavrozsahu100%,ovýškektorýchbuderozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len ako ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.“

2. O trovách prvoinštančného konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal žalobkyni náhradu trov

konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bola žalobkyňa úspešná čo do
preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovanej proti výroku I. v časti vyhovenia
žalobnému nároku vo výške 3.300,- eur ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách konania. Žalovaná
namietala rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu žalobkyne bol

týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku. Uviedla, že aj žalobkyňa musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu v prípade, že uplatňuje
neprimeranú či premrštenú sumu a táto skutočnosť by sa mala prejaviť v rozhodnutí o trovách konania s
tým, že súd by mal využiť inštitútu § 257 CSP a trovy konania nepriznať prípadne ich primerane znížiť s
tým, že pri tomto bezpečnostnom incidente boli postihnuté viaceré osoby, pričom už v predošlom konaní
ďalších 42 žalobcov uplatnilo nárok na náhradu trov konania s tým, že u každého vznikli trovy konania

vo výške po 1.183,20 eura, čo je viac ako desať násobok priznanej náhrady. Za ďalšiu skutočnosť
odôvodňujúcupoužitie§257CSPpovažuježalovaná to,ževkonanívovecižalobyžalobcusavzhľadom
na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovo
aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena,
bydliska, dátumu narodenia žalobcu; spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu použitému v
inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a pod.). V súvislosti s použitím § 257 CSP

žalovaná poukazuje aj na skutočnosť, že do súdneho sporu so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v
iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko žalobcami požadovaná a následne žalobami uplatnenásuma 5.000,- eur na každého zo žalobcov bola a je neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálne.
Podľa názoru žalovanej je takáto suma aj v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej
uplatňovanie považuje žalovaná za vyslovene šikanózne a takto uplatnená suma nedávala žalovanej

ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Z týchto dôvodov žalovaná navrhla napadnutý
rozsudok vo výrokoch I. a III. o trovách konania zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že čo sa týka nároku na náhradu trov

konania je rozhodujúce to, či vo veci pokiaľ rozhodnutie záviselo od úvahy súdu bola strana sporu v
merite úspešná ako v tomto prípade a nemožno v tomto prípade akceptovať použitie ustanovenia §
257 CSP, nakoľko na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, ktoré by ju mohli pri priznaní
trov konania ohroziť. Na strane žalovanej ide o silnú nadnárodnú spoločnosť. Žalovaná bola oslovená
s ponukou na mimosúdnu dohodu, ktorú neprijala a napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu naďalej
neakceptuje nárok žalobkyne na mimosúdne vyporiadanie.

5. Žalovaná v odvolacej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že aj prípadoch žaloby na
ochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu peňažnej náhrady, či v iných druhoch sporov kde
výška náhrady závisí od úvahy súdu, musí žalobca niesť zodpovednosť (aspoň čiastočnú za výsledok
sporu. Žalobkyňa zastúpená advokátom uplatňuje voči žalovanej zjavne premrštenú sumu peňažnej

náhrady, ktorá od samotného počiatku vylučovala medzi nimi akúkoľvek možnosť mimosúdnej dohody.
Žalovaná bola do súdneho sporu dotlačená. K tvrdeniu žalobkyne, že na strane žalovanej ide silnú
nadnárodnú spoločnosť, žalovaná uviedla, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 257 v
žiadnom prípade nie sú iba sociálneho charakteru. Žalovaná poukázala na uznesenie NS SR. sp.zn.
6 MCdo 5/2013 zo dňa 19.03.2014, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom

v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní
vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať
za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde.

6. Žalobkyňa v odvolacej duplike opätovne zdôraznila, že argumentácia žalovanej o pomernom

úspechu žalobcu v spore pre posudzovanie jeho plného úspechu je nesprávna. Žalobkyňa uviedla, že
argumentácia žalovanej vo vzťahu k jej právnemu zástupcovi (právnemu zástupcovi žalobcu) sa ho
nedotýka, pretože ona, ako žalobkyňa, sa nevyzná v zložitej právnej problematike ochrany osobných
údajov ani v otázke nárokov, ktoré si mohla voči žalovanej uplatniť z dôvodu porušenia ochrany jeho
osobných údajov. Má len jedného právneho zástupcu a pokiaľ tento zastupuje aj iných poškodených

klientov spoločnosti Orange, je to vec právneho zástupcu, ktorú žalobca ovplyvniť nevie. Argumentácia
žalovanej o rovnakých právnych úkonoch v identických veciach platí iba pre žalovanú, pretože práve jej
právny zástupca zastupuje stále iba žalovanú opakovane vo viacerých skutkovo a právne identických
veciach, ktorých právnym základom je ten istý bezpečnostný incident. Jej právny zástupca zastupuje
stále v každom konaní inú poškodenú osobu.

7. Žalovaná v stanovisku k odvolacej duplike žalobkyne okrem iného uviedla, že v prípade, ak odvolací
súd nevyhovie návrhu žalovanej z dôvodov uvedených v odvolaní na nepriznanie alebo aspoň krátenie
trov konania žalobcovi a rozhodne, že žalobkyni prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100 %, avšak
bude toho istého názoru ako odvolací súd v konaní ohľadom žaloby E. F. a ďalších 42 žalobcov, ako aj v

ďalších rozsudkoch v skutkovo a právne identických veciach žalobcu, to jest že 100 % náhrada by mala
byť priznaná výlučne z prisúdenej sumy, mal by to odvolací súd uviesť v samotnom výroku rozhodnutia
a nielen v jeho odôvodnení.

8. O podanom odvolaní žalovanej rozhodol tunajší odvolací súd rozsudkom č.k. 20Co/1/2023-222 zo

dňa 31.03.2023 tak, že vo výroku I. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 500 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zamietol a vo výroku III. uložil žalovanej povinnosť
nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným rozhodnutím do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Voči výroku III. rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením sp.zn. 8Cdo 37/2023 zo dňa 24.01.2024 a to tak, že zrušil rozsudok odvolacieho
súdu vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil naďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že odvolací súd i napriek
citácii ustanovenia § 257 CSP, jeho výkladu ako výnimky zo zásady úspechu vyplývajúcej z § 255
CSP, sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom v súlade s § 387 ods. 3 CSP nevyporiadal s uplatnenými

podstatnými námietkami vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku o trovách konania považoval za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia
rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. V ďalšom konaní
uložil odvolacieho súdu opätovne vec v rozsahu zrušenia prejednať a rozhodnúť o podanom odvolaní

žalovanej.

10. Po rozhodnutí dovolacieho súdu žalobkyňa podala vyjadrenie v tejto veci, v ktorom zotrvala na
názore, že argumentácia žalovanej je nesprávna, pretože v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku sa za základné považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V tejto súvislosti

poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo svojom e zo dňa 27.08.2020 sp.zn.
II. ÚS 225/2020. Uviedla, že v konaniach o ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie
zásahu do osobnostných práv, pričom priznanie nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou
sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní žiadnej nemajetkovej ujmy za súčasného konštatovania zásahu do
osobnostných práv žalobcu má žalobca nárok na plnú náhradu trov konania (rozdiel je len vo výške trov

vychádzajúc z rôzneho výpočtového základu - § 10 ods. 8 advokátskej tarify).
K argumentácii žalovanej, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku žalovaná opakovane
zdôraznila, že ide o konanie o ochranu osobnosti, v ktorom je základné a rozhodujúce konštatovanie
súdu o zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa pre účely rozhodovania o trovách v takomto
prípade považuje za stranu v spore plne úspešnú. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR

(II. ÚS 225/2020, II. ÚS. 223/2022, IV. ÚS 599/2013) je konštatovanie žalovanej o nepomere medzi
priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu a rovnako je bez
právneho významu aj konštatovanie žalovanej o nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť (aspoň
čiastočnú) za výsledok sporu“. Žalobkyňa odmietla argumentáciu žalovanej o opakovaní veľkého počtu
obsahovo a formálne rovnakých úkonov zo strany žalobkyne, keďže súd priznáva náhradu trov konania

zásadne vždy úspešnej strane konania. Žalobca je zastúpený v konaní právnym zástupcom a sám
žalobca neopakuje v konaní žiadne úkony. Žalovaná však zámerne, účelovo a tendenčne podsúva súdu
naratív o „platení trov právnemu zástupcovi“, ktorý už „má zarobené“, pričom podľa názoru žalobcu jej
musí byť celkom zrejmé, že trovy v súdnom konaní patria strane (účastníkovi konania), ktorá bola v
konaní úspešná. Právny zástupca úspešného účastníka je pritom len „platobným miestom“ (§ 263 ods.

1 CSP). Žalovaná v konaní celkom nepravdivo konštatuje, že bola do súdneho sporu „reálne donútená“,
pretože žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur a táto bola neprimeraná
a neadekvátna. Túto argumentáciu zo strany žalovanej považuje žalobkyňa za nepoctivú, pretože ani
v tomto konaní, ani v žiadnom inom konaní s identickým skutkovým a právnym základom neponúkla
žalobcovi, ani žiadnej z dotknutých osôb, ani len symbolickú nemajetkovú náhradu. V predmetnej veci

neboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití moderačného práva súdu,
pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa.
Práve naopak, tvrdošijný postoj žalovanej, ktorá popierala samotný základ nároku žalobcu napriek už
spomínanému mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi, priamo vylučuje aplikáciu
§ 257 CSP.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie opätovne preskúmal rozsudok v napadnutej časti v rozsahu
zrušeniadovolacímsúdom,viazanýjehoprávnymnázorom,akoajkonaniemupredchádzajúcevzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a

dospel k záveru, že odvolanie žalovanej voči výroku o trovách konania nie je dôvodné.

12. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.15. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých
vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník

z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol
dôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.8.2017, číslo: 00777/2017-Os-17, v ktorom tento orgán
konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti
Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis

povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou.
Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom
pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

16. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,
ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení

z 24.5.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore
o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto
situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň
Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

17. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp.zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

18. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

19. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (advokátskej tarify do 31.12.2023)
vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto
náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu
trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko zásah do jej

osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený a preto má
nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.

20. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni ako plne úspešnej strane, čo do
základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok

o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu
a kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.

21. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie

náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

22.ZNálezuÚSIII.98/2018z02.05.2018vyplýva,žepodľa§257CSPsúdvýnimočnenepriznánáhradu

trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tietotrovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať

náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS
303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,

ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1.)

23. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1

ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

24. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných

údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection
Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679
z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto
údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie
Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

25. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27. apríla 2016. Nariadenia, v schválenom
znení, sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie
premietnuté aj do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov z 29. novembra 2017. Zákon 18/2018 Z.z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25.

mája 2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo),
221/2019 Z.z.).

26. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany
osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie

obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods.13).

27. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia

51 – 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické
údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam
spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto

i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo

filozofické presvedčenie;
ii. členstvo v odborových zväzoch;
iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti;
iv. zdravotné údaje;
v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.

28. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,
došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky (ÚOOÚ)
i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v § 13 a odtiaľ

vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež
ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného
identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúceho ustanovenianariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť rodné číslo ma
iba dotknutá osoby, ktorej sa týka
iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a

priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.

29. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné
porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu F. a F. by zvýhodniť porušovateľove práva
a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania

pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú
za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je
neakceptovateľné.

30. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je

neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné.

31. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k
porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov
konania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad
na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane
sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).

33. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká
skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s
identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny

zástupca.

34. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia
neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto

súdnemu konaniu.

35. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť

výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť
nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania
úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre

sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.
Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať
v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť
znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu
jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez

právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť
rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22).36. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie
zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne
porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.

37. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396
ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči
žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady
závisela od úvahy súdu. Na základe judikatúry Ústavného súdu v bodoch 17-18 tohto rozhodnutia je

nepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez
ohľadu na to, že v konečnom dôsledku jej bola priznaná suma 500,- eur náhrady nemajetkovej ujmy,
aj keď táto uplatňovala pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za
plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku,
plne úspešná, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu

trov konania.
V rámci výroku tohto uznesenia odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods.
3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaná síce bola úspešná v rámci dovolacieho
konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by
jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však zohľadnil

v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na žalovanej
strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov
a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ
by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po
vrátení veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uznesenie odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).