Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618200608
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5618200608.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členiek senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti súdu
o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX, a C. B., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom ako matka, zastúpené
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, so sídlom M.M.
Hodžu 30, Liptovský Mikuláš, IČO: 30 794 536, deti matky: D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/
XX, C. G., a otca: A. E. A. B., H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. B. XXX/XX, I., zastúpený JUDr. Ing. Ivanou
Kožákovou, advokátkou so sídlom J. XXXX/XX, C. G., o návrhu otca na úpravu styku s maloletými
deťmi,nazmenuosobnejstarostlivostiaouloženievýchovnéhoopatrenia,zaúčastiKrajskejprokuratúry

v Žiline, so sídlom Moyzesova 20, Žilina, Úradu komisára pre deti, so sídlom Odborárske námestie 3,
Bratislava, IČO: 50 159 399, a Centra pre deti a rodiny E., so sídlom E. XXX, o odvolaní otca a o odvolaní
matky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 1P/37/2018 - 2965 zo dňa 5.9.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 1P/37/2018 - 2965 zo dňa 5.9.2023 p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním otca a odvolaním matky napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že: I. Otec je
oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi každý prvý víkend v mesiaci v kalendárnom roku v piatok v čase

od15.00hod.donedeledo17.00hod.,keďsimaloletédetiprevezmevmiestebydliskamatky,anakonci
styku maloleté deti v mieste bydliska matky aj odovzdá. II. Matka je povinná maloleté deti na styk s otcom
pripraviť; v prípade dôvodných prekážok, ktoré bránia styku otca s maloletými deťmi, si rodičia oznámia
túto skutočnosť bez zbytočného odkladu telefonicky alebo iným vhodným spôsobom, otec má v takom
prípade právo na náhradný termín styku s maloletými deťmi v rozsahu zodpovedajúcom stretnutiu,
ktoré sa z titulu dôvodných prekážok neuskutočnilo. III. Súd ukladá výchovné opatrenie: - matka, otec
a maloleté deti A. B. a C. B. sú povinní podrobiť sa odbornému poradenstvu v CDR E., so sídlom E.

XXX, IČO: 00 183 521, rodičia za účelom nápravy, obnovovania a upevňovania správnej rodičovskej
komunikácie,azaúčelomnápravy,obnovovaniaaupevňovaniavzťahumedziotcomamaloletýmideťmi,
v intervaloch podľa pokynov pracovníkov tohto pracoviska, po dobu 12 mesiacov od právoplatnosti
tohto rozsudku. IV. CDR E. je povinné podávať Okresnému súdu Liptovský Mikuláš správy o priebehu
a výsledkoch odborného poradenstva v dvojmesačných intervaloch. V. Súd návrh otca na zverenie
maloletých detí do jeho osobnej starostlivosti zamieta. VI. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

2. V odôvodnení okresný súd uviedol obsah podaní a vyjadrení účastníkov a konštatoval, že k času
jeho rozhodovania je v platnosti uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 1P/37/2018-1896
zo dňa 24. 11. 2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10CoP/2/2023-2114 zo dňa2. 2. 2023 o nariadení neodkladného opatrenia, na základe ktorého sa mal otec stretávať s maloletými
synmi do 30. 06. 2023 každý párny kalendárny týždeň v piatok od 15.00 hod. do 17.00 hod., a od 1.
7. 2023 každý prvý víkend v mesiaci v kalendárnom roku v piatok v čase od 15.00 hod. do nedele

17.00 hod., kedy si maloleté deti prevezme v mieste bydliska matky a na konci styku maloleté deti v
mieste bydliska matky aj odovzdá. Matka je povinná maloleté deti na styk s otcom pripraviť; v prípade
dôvodných prekážok, ktoré bránia styku otca s maloletými deťmi, si rodičia oznámia túto skutočnosť
bez zbytočného odkladu telefonicky alebo iným vhodným spôsobom, otec má v takom prípade právo
na náhradný termín styku s maloletými deťmi v rozsahu zodpovedajúcom stretnutiu, ktoré sa z titulu

dôvodných prekážok neuskutočnilo.

3. Po vykonanom dokazovaní okresný súd poukázal na relevantnú úpravu Zákona o rodine
a konštatoval, že v priebehu dlhoročného obdobia rôznych súdnych konaní týkajúcich sa maloletých
detí boli obidvaja rodičia špecializovanými pracoviskami, psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a
pod. edukovaní, motivovaní a upozorňovaní na nevyhnutnosť zmeny svojich postojov. Nespôsobilosť

obidvoch rodičov adekvátne komunikovať poznačila celú líniu konania a snáh o konsolidáciu v rodine.
Hoci v istom štádiu konania vyplynulo z postoja otca, že vynaloží úsilie pre zlepšenie komunikácie s
matkou v záujme maloletých detí, tento proces sa nepodarilo nielen zavŕšiť, ale z dôvodu obštrukcií na
strane matky, ani zahájiť. Z obsahu znaleckých posudkov vyplýva, že obidvaja rodičia majú rodičovský
potenciál, avšak súčasne bola preukázaná významná skutočnosť, prelínajúca sa konaním od počiatku,

a to rezonujúce a opakované zistenia znalcov, psychológov a sociálnych pracovníkov o významnom
vplyve matky na postoj maloletých detí. Z obsahu viacerých záverov odborníkov vyplynulo, že je
to matka, ktorá vykazuje tendenčné správanie voči maloletým deťom, a že ide o vplyv s prvkami
manipulatívneho správania a ovplyvňovania detí, o čom mal možnosť presvedčiť sa i samotný okresný
súd priamym pozorovaním. Hoci matka opakovane apeluje na to, aby súd a iné pomáhajúce profesie a

inštitúcie zabránili kontaktu maloletých detí s otcom, pretože jeho vplyv považuje za patologický na ich
duševný a fyzický vývin, v jej argumentácii chýbajú presvedčivé dôkazy o tom, že po viac ako 7 rokoch
mohol otec priamo ovplyvňovať psychický a fyzický vývin maloletých detí. Matka svoje subjektívne
dojmy opakovane prezentovala nielen pred súdom, orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately, psychológmi i znalcami, ale premyslene aj pred vlastnými deťmi. Matkine dojmy sú v rozpore

s preukázanou skutočnosťou, matka samu seba stavia do role starostlivého rodiča, ktorý venuje všetko
svoje úsilie v prospech maloletých detí. Nezodpovedanou otázkou je, kedy si matka dokázala nájsť toľko
priestoru a času, aby popri desiatkach podaní, písomných prepisov konaní, rozhovorov maloletých detí s
ich otcom, so súdom, s odborníkmi, dokázala poskytovať adekvátnu starostlivosť o dve maloleté deti vo
veku vyžadujúcom si nielen primeranú materiálnu starostlivosť, ale aj saturáciu ich citového prežívania,

emócií, zdôverovania sa, komunikácie, spoločných záujmových aktivít i hier a pod. Matka odrážala
akékoľvek snahy otca o zblíženie s maloletými deťmi, odmietala odovzdať deťom dary a pozdravy od
neho so striktnou argumentáciou, prezentovanou nielen pred sociálnymi pracovníkmi, ale i pred súdom,
že od detí nedisponuje oprávnením preberať od otca akékoľvek posolstvá alebo dary a že deti od otca
nič nechcú.

4. Matka koncentruje všetku svoju pozornosť a úsilie na to, aby živila nielen u maloletých detí, ale
aj u okolia svoju interpretáciu o zlom otcovi a jeho negatívnom vplyve na deti. U matky sú to stále
tie isté domnienky, spomienky, skúsenosti, ktoré mala s otcom maloletých detí ona i samotné deti,
a je možné ustáliť, že živila, živí a udržiava tieto spomienky, skúsenosti, negatívne prežívania v

rozmeroch, ktoré nadobudli až deštruktívny charakter, bez toho, aby prejavila čo i len minimálnu snahu
o spracovanie a vytesnenie negatívnych zážitkov detí novými pozitívnymi skúsenosťami s otcom, a bez
toho, aby sa snažila o zdravé budovanie ich vzťahu. Pokiaľ matka argumentuje tým, že v minulosti
mala záujem absolvovať rôzne programy na nápravu vzťahov v rodine a aj sa ich zúčastňovala, tak
v prejednávanej veci sa vyskytli viaceré situácie, svedčiace o opaku, kedy matka nielenže nejavila

adekvátny záujem o nápravu vzťahov za pomoci pomáhajúcich odborných profesií, ale dokonca
spochybňovala odbornosť týchto pracovísk, otvorene im prejavovala nedôveru, tak, ako tomu bolo
napr. pri snahách Centra pre deti a rodiny H., keď odmietala priamu ponuku koordinátorky projektu (p.
B.), doslova atakovala iracionálnymi otázkami a pochybnosťami kompetentnosť viacerých odborníkov i
psychologičkyúradukolíznehoopatrovníkaG.K.A.,ktorásrodinoupracovalavčaseasistenciekontaktu

otca s maloletými deťmi na pôde Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš. Matka síce
navonok deklaruje záujem o motivovanie synov k stretávaniu sa s otcom, avšak okresný súd disponuje
viacerými dôkazmi preukazujúcimi, že tieto tvrdenia matky sú len účelové, zavádzajúce, neefektívne, v
skutočnosti svedčiace o kamuflovaní úplne opačných tendencií jej správania. Za najvýznamnejší dôkazpovažuje okresný súd priame ovplyvňovanie maloletého A. matkou počas jeho stretnutia s otcom na
pôde súdu v marci 2023, kedy úvodné správanie matky malo svedčiť pre jej ústretovosť a súhlas so
stretávaním sa otca so synmi, v danom prípade s prítomným A. (maloletý C. bol hospitalizovaný), avšak

toto vyústilo do úplne nekontrolovaného a ostentatívneho útoku a spochybňovania skutočných snáh
pracovníkov kolízneho opatrovníka i samotného súdu o pokojnú realizáciu styku otca s maloletým v
zmysle platného rozhodnutia súdu o neodkladnom opatrení o dočasnej úprave styku otca s deťmi. Postoj
matky kulminoval do otvoreného opozičného útoku vo vzťahu k inštitúciám, až po priamy verbálny útok
nakolíznehoopatrovníka,sudkyňu,pracovníkovsúdu,atovšetkopredzrakomasluchommaloletéhoA..

Uvedenej situácii predchádzal rozhovor sudkyne s maloletým A. za prítomnosti kolízneho opatrovníka,
cieľom ktorého bolo zistenie aktuálneho postoja maloletého k stretávaniu sa s otcom a jeho poučenie
o význame súdneho konania a rozhodovania o predmete konania na jeho ďalší život. Z autentického
prejavu maloletého spočiatku vyplynulo nastavenie k nespolupráci, útoku na kolízneho opatrovníka i
súd, až po správanie vykazujúce tendencie k zmierlivosti, nevylučujúc i stretnutie s otcom. Počas tohto
rozhovoru, ktorého cieľom bolo vytvoriť pokojnú a zmierlivú platformu pre prípadné stretnutie maloletého

s otcom na pôde súdu, keď sudkyňa i kolízny opatrovník pozorovali na maloletom nepochybný náznak
tendenciekmožnejzmenenastaveniaanepriateľskéhopostojakotcovi,najmäprivysvetľovanísudkyne
maloletému o význame rodičovskej role matky i otca, keď maloletý A. v krátkom časovom úseku
dokázal pozorne počúvať a z jeho neverbálneho prejavu bolo zrejmé, že i citovo prežívať (náznaky
nastupujúceho plaču maloletého). Hoci v priebehu prejavu maloletého dochádzalo ku kolísaniu postojov

a neistote, okresný súd je presvedčený, že pri správnom motivovaní matkou by dokázal naviazať nielen
A., ale i mladší C. primeranú komunikáciu so svojim otcom a aj v nej zotrvať. Aby tomu tak mohlo byť,
musela by byť najmä matka nastavená na začatie tohto procesu, avšak v skutočnosti matka o takýto
proces nikdy nejavila ozajstný záujem. O výraznom negatívnom vplyve na postoje maloletých detí a ich
prežívanie mal súd možnosť presvedčiť sa bezprostredne po absolvovaní rozhovoru s maloletým, keď

tento pri následnom bezprostrednom kontakte s matkou v priestoroch súdu, za prítomnosti kolízneho
opatrovníka, sudkyne a otca maloletého aj ďalších nepriamych svedkov - pracovníčok oddelenia súdu,
úplne zvrátil dojem o jeho ochote pokúsiť sa o stretnutie, príp. rozhovor s otcom. Pod kontrolným
pohľadom matky a pod vplyvom jej správania začal úplne kopírovať jej útočný prejav správania.

5.Uvedenásituáciazintenzívnilapresvedčenieokresnéhosúduonegatívnomvplyvematkynaslobodné
rozhodovanie jej detí a tento postreh je umocnený skutočnosťou, že matka sa následne kontrolne
oboznámila i s obsahom zvukovej nahrávky, ktorú si vyhotovoval maloletý pri rozhovore so sudkyňou a
zástupcom kolízneho opatrovníka. Obsah tohto rozhovoru matka prepísala a zverejnila ho doručením do
súdneho spisu. Hoci sudkyňa pred samotným rozhovorom informovala maloletého, že obsah rozhovoru

bude dôverný a nemusia byť o jeho obsahu informovaní rodičia, maloletý si rozhovor zaznamenával a
nedokázal odpovedať na priamu otázku sudkyne, či tak činí. Je len málo pravdepodobné, že maloletý
by sa sám odhodlal k zaznamenávaniu priebehu rozhovoru bez toho, aby o tom vedela jeho matka,
pretože i z iných situácií, napr. pri rozhovoroch so psychologičkou pracoviska kolízneho opatrovníka
si maloleté deti zaznamenávali priebeh rozhovorov a následne ich matka prepisovala a zverejňovala v

spisovom materiáli, pričom pri bežnom pohľade na rozsah týchto podaní je zrejmé, že matka písomným
prepisom musela venovať mimoriadne množstvo času. O významnom vplyve matky na hodnotiace
úsudky maloletých detí svedčí tiež napr. verbálny útok maloletého na sudkyňu, ktorú obvinil z toho, že si
želá smrť jeho aj jeho brata. Podľa okresného súdu na takúto zdeformovanú mienku maloletého dieťaťa
nepostačuje len jeho vlastné subjektívne vnímanie situácie, ale ide o výsledok dlhodobého priameho

alebo nepriameho ovplyvňovania mienky dieťaťa. V správaní maloletého A. pred sudkyňou sa prelínali
tendencie k dešpektu k výkonu funkcie sudcu, a preto v kontexte s podobne útočným prejavom matky v
priestoroch budovy súdu v prítomnosti maloletého nie je dôvod pochybovať nielen o významnom vplyve
jej postoja voči súdu a ďalším inštitúciám, ale aj k jeho otcovi, na A., ale aj na mladšieho C., keďže žije
v jednej domácnosti s matkou a bratom A..

6. Okresný súd zvýraznil, že počas vývoja maloletých detí boli tieto v prevažnej miere v starostlivosti
matky. Preto bolo veľmi dôležité, akým spôsobom sa práve ona bude po rozchode s otcom detí snažiť
o zdravý vývoj maloletých detí, vrátane budovania zdravého postoja k ich otcovi. Bolo na matkinom
rozhodnutí, akú cestu/postoj zvolí vo vzťahu k maloletým deťom, a to, či bude akcelerovať negatívnu
prezentáciu otca pred synmi, alebo zvolí cestu zmieru a motivovania detí. Matka si musela byť vedomá,

aký dopad bude mať na maloleté deti voľba jednej alebo druhej alternatívy. Deti si vytvárajú postupne
vlastný úsudok a tento môže byť do určitého veku výrazne ovplyvňovaný postojmi ich okolia. Pri
kognitívnom potenciáli maloletého A. a maloletého C. nie je vylúčené, že sa budú snažiť rozpoznať a
rozlíšiť jednotlivé aspekty histórie rodiny, jednotlivých udalostí, vplyv rodičov na ich život. Tým, že matkatrávila doposiaľ väčšiu časť života maloletých detí s nimi, ako jediný rodič mala významný mienkotvorný
vplyv na formovanie ich názoru. Je vysoko pravdepodobné, že kvôli pocitu bezpečia sa deti vždy
prikláňali na stranu matky, bezvýhradne prijímali jej postoje a názory aj na ich otca a jeho význam v ich

živote, avšak nie je vylúčené ani to, že odmietanie kontaktu s otcom môže byť aj prejavom dištancovania
sa detí od vleklého a vyčerpávajúceho sporu medzi ich rodičmi. Podporu pre túto úvahu o vplyve sporu
rodičov na deti okresný súd nachádza i v správe Detskej psychiatrickej liečebne n. o. L. vo vzťahu
k maloletému C.. Je zrejmé, že špecialisti apelujú na potrebu osobitného, podporujúceho prístupu k
maloletému C. B. a rešpektovanie jeho stanoviska, keď C. má stav trvalej psychickej nepohody, stavy

bezradnosti a bezmocnosti, na vzniku ktorých sa vo významnej miere podieľali dlhodobé vzájomné
porozvodové konflikty. Matka i C. deklarujú, že maloletý C. nemá záujem o stretávanie sa s otcom,
odmietastretávaniesasním,preferujelenprítomnosťsvojhobrataamatkyvúzkomdomácomrodinnom
prostredí. V kontexte s preukázaným vplyvom matky na vytváranie mienky nielen u maloletého C., ale i
na staršieho A., je teda u obidvoch maloletých detí zrejmé, že tieto navonok deklarujú len puto k matke. V
istej fáze komunikácie s maloletým A. okresný súd nadobudol presvedčenie, že navonok prezentovaný

odpor detí voči otcovi môže mať čiastočne len deklaratórny charakter, pretože v hlbokom prežívaní detí
všeobecne tlie ich túžba po priazni a láske i druhého rodiča. Ani maloletý A. nevylúčil, že možno niekedy
v budúcnosti otca osloví.

7. Podľa okresného súdu síce bolo v priebehu konania preukázané, že deti otca odmietajú, ale v ich

postoji nie sú úplne zjavné permanentné známky hostility voči nemu. Hoci matka sa snaží vyvolať dojem
kooperujúcej, v skutočnosti nevie nedávať najavo jednoznačný negatívny vzťah k otcovi a nedôveru
v inštitúcie. Ani otec však nie je ten rodič, ktorý by sa vždy a bezvýhradne snažil pred deťmi mierniť
svoje negatívne postoje k matke. Obidvaja rodičia navzájom prejavujú črty sťažovateľstva, čo bolo
konštatované i v znaleckom posudku psychologičky H. G. L.. Napriek opakovaným odporúčaniam

rodičom v minulosti i súčasnosti, ani jeden z nich neprekročil mantinely urazeného rodiča a jeho
frustrácie, čím výrazným spôsobom prispeli k stále zhoršujúcej sa situácii u detí a zosilneniu odmietania
otca. Matka sa pred maloletými deťmi zdôverovala nadrozmernými detailmi o údajných negatívnych
zážitkoch z minulosti, tieto dokonca v prežívaní detí exponovala, a to bez minimálnej snahy vyzdvihnúť
u maloletých detí pozitíva, ktoré boli nepochybne tiež súčasťou ich vzájomného spolužitia s otcom v

minulosti. Takýto vplyv matky má význam z hľadiska budovania a silnenia lojality detí voči nej a snahy
chrániť ju. Maloletý A. ako starší syn, ktorý žil v spoločnej domácnosti rodičov dlhšie ako jeho brat, má
svojim postojom výrazný vplyv na postoj mladšieho brata C., ktorý má tendenciu prikláňať sa k postoju
staršieho súrodenca. Matkou akcentujúca črta otca so sklonmi k údajnému agresívnemu správaniu voči
nej a voči synom nebola potvrdená ani jedným z množstva znaleckých posudkov vypracovaných od

roku 2010 až doposiaľ. To, že osobnostný a morálny profil otca nezodpovedá kritériám matky, nemusí
nevyhnutne otca diskvalifikovať z role rodiča. U detí nebolo konštatované, že by boli obeťou násilia, ale
matka ako úzkostlivý a vzťahovačný rodič pred deťmi prezentovala, že násilie na nich páchané bolo.
Je zrejmé, že matka sa počas dlhých rokov odlúčenia od otca maloletých detí nedokázala oslobodiť od
ťaživých, až lomcujúcich emócií a takéto negatívne emócie prešli na maloleté deti po jej vzore. Zo správ

matky v priebehu konania vyplýva, že nemala skutočný záujem vytesniť údajne ťaživé zážitky maloletých
detí z ich prežívania a umožniť nahradiť ich novými pozitívnymi zážitkami, ktoré by potenciálne mohli
zažiť s otcom, ak by deti správne motivovala a umožňovala ich styk s ním. Matka miestami viac, miestami
menej sofistikovane znemožňovala, ba až sabotovala snahy iných inštitúcií docieliť nápravu v rodine.

8. Okresný súd je toho názoru, že na to, aby mohlo dôjsť ku konsolidácii vzťahov v rodine, je nevyhnutná
rodinná intervencia a o túto sa snaží súd celou líniou konania, prihliadajúc na odporúčania psychologičky
H. G. L. a konštatovania znalca psychiatra G. M., keď bez prípravy maloletých detí a ich rodičov
nemožno očakávať úspešnosť snáh o nadviazanie kontaktu maloletých detí s otcom, pričom podľa
znalca M., u matky v prípade, ak by sa podrobovala konzultáciám u psychológa, ktorému dôveruje,

nie je vylúčené, že by mohlo dôjsť k zmene jej postoja. Je dôležité, aby uložené výchovné opatrenie
viedlo k začatiu procesu spolupráce s odborným pracoviskom CDR E., ktoré má možnosti nadviazať
spoluprácu aj so psychoterapeutom intervenujúcim v procese nápravy a tento proces psychoterapie by
dopĺňal ďalšie metodologické úkony pracoviska. Ak by bez tejto prípravy a odborného usmerňovania
rodičov a maloletých detí došlo k direktívnemu nariadeniu maloletým deťom stretávať sa s otcom,

výsledkom by mohlo byť ešte silnejšie traumatizovanie detí ich donucovaním. Bez primeranej prípravy
by pokračujúce vystavovanie maloletých detí oprávnenému záujmu otca o ich kontaktovanie mohlo
byť spúšťačom ďalších obáv, vynáraním živených spomienok z minulosti. Odborným vedením je nutné
rodičov, najmä matku, viesť k podporujúcemu prístupu k maloletým deťom, aby im umožnila vstup otcado ich života. Doposiaľ matka nielenže bola pasívna v tomto zmysle, ale zachádzala až do extrémov, keď
úplne zamedzovala akúkoľvek snahu otca o kontakt s deťmi. Neumožnila mu napríklad účasť na oslave
synov, výletoch, záujmových aktivitách, ale živila u detí negatívne nastavenie voči otcovi a priamo ho

podporovala, až to došlo do maladatívneho vplyvu na otca i deti, neberúc do úvahy ich najlepší záujem,
s vysokou mierou pravdepodobnosti sledujúc len svoje záujmy.

9. Po dôkladnom zvážení odporúčaní znalcov z odboru psychiatria a psychológia o nevyhnutnosti
prestavby postojov obidvoch rodičov a s akcentom na odporúčania znalkyne L., ktorá považuje prioritne

za dôležitý psychoterapeutický proces v rodine, berúc do úvahy i potenciálnu možnosť prestavby
postojov matky pri adekvátnom psychologickom vedení psychológa, medzi ktorým a matkou sa vytvorí
atmosféra dôvery (znalec M.), okresný súd dospel k záveru, že prostá úprava styku otca s maloletými
deťmi bez adekvátnej prípravy a odborného vedenia odborného pracoviska by neviedla k sledovanému
účelu. I znalkyňa L. v jednom zo svojich vyjadrení poukázala na isté riziká určovať styk otca s
maloletými deťmi bez hlbšieho poznania prežívania maloletých detí a ich prípravy. Znalkyňa považuje

za rovnako dôležité poradenstvo v oblasti rodičovstva rovnocenne u obidvoch rodičov. V tejto súvislosti
okresný súd poukazuje i na znalkyňou zdôrazňovanú možnosť obidvoch rodičov po oboznámení sa s
obsahom znaleckého posudku nasmerovať svoju iniciatívu k náprave vzťahov v rodine vlastnou voľbou
individuálnych nástrojov psychológie i psychoterapie. Je zrejmé, že okrem odborného poradenstva,
ktorému sa podrobil otec v rámci nariadeného neodkladného opatrenia na Úrade práce, sociálnych vecí

a rodiny Liptovský Mikuláš, ani on, ani matka nevyvinuli žiadnu ďalšiu osobitnú iniciatívu pre zlepšenie
komunikácie a vzťahov. Okresný súd sa stotožňuje s vyjadrením zástupcu Úradu komisára pre deti, že v
tomto smere došlo k zásadnému zlyhaniu obidvoch rodičov. K uvedenému významnému konštatovaniu
sa pridružuje i ďalšia skutočnosť, ktorou je bez absolútnych pochybností neochota matky adekvátne
pripravovať maloleté deti na stretávanie sa s otcom, jej neadekvátna spolupráca so zúčastnenými

subjektmi, ktoré sa snažili docieliť nápravu vzťahov maloletých detí k otcovi, ba dokonca aj snaha o
vytesnenie otca zo života maloletých detí a absolútna absencia jej sebareflexie.

10. K reparácii vzťahov neprispieva ani to, že nie je dostatočne adekvátny prístup otca k stretávaniu sa
s maloletými deťmi v zmysle aktuálne platného nariadenia o neodkladnom opatrení vo veci úpravy jeho

styku s maloletými deťmi. Neuniklo pozornosti okresného súdu, že otec niekoľkokrát nevyužil možnosť
kontaktu s maloletými deťmi bez toho, aby o tom v dostatočnom predstihu informoval či už matku
alebo svojich synov, príp. kolízneho opatrovníka a súd. Pokiaľ otec po ostatnom negatívnom zážitku zo
stretnutia s maloletým na pôde súdu v marci 2023 následne argumentuje pre neho logickým dôvodom,
pre ktorý sa nechce stýkať s maloletými deťmi v záujme toho, aby ich nevystavoval ďalšej traumatizácii,

je nutné uvedomiť si aj ďalšie vyhlásenie otca v priebehu konania. Otec sa dožaduje zmeny osobnej
starostlivostiomaloletédeti,alternatívneúpravystykusnímpočasvíkendov.Otecvyslovilpresvedčenie,
že za pomoci odborníkov sa mu v prípade zverenia synov do jeho osobnej starostlivosti alebo pri úprave
stretávania sa s nimi podarí obnoviť, stabilizovať a prehlbovať vzťah s maloletými deťmi. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že pomoc odborníkov, ktorých otec hodlá angažovať ako pomáhajúce osoby až v

procese realizácie rozhodnutia súdu, bude v takom štádiu oneskorená. Je nevyhnutné maloleté deti
presvedčiť o stabilnom, neochvejnom záujme otca o deti, a nevyvolávať v nich pochybnosti, resp. zdanie
o jeho údajnej účelovosti snahy stretávať sa s nimi. Najmä maloletý A. opakovane spochybňoval úprimný
záujem otca, ktorý sa mal pri asistovaných stretnutiach údajne vyjadrovať, že on by ani o úpravu styku
s deťmi nežiadal, pokiaľ by mu matka nevyčítala, že o deti nemá záujem. K presvedčeniu maloletých

detí o úprimnej snahe otca o kontakt s nimi nemôžu prispieť ani jeho údajné výroky, že o tom, ako sa
má rozprávať s A. a C., sa musí poradiť s odborníkmi. Je pravda, že pri asistovaných stretnutiach otca
smaloletýmiajneskôrpripriamomkontaktesnimipanovalaatmosféranapätia,diskomfortu,ťažkopádna
až ťaživá komunikácia. Toto však neoslabuje presvedčenie detí, že otec, ktorý má skutočný a úprimný
záujem o budovanie vzťahu s nimi, by ako milujúci rodič mal vedieť, ako sa má s nimi rozprávať.

11. Keďže okresný súd je toho názoru, že doterajšie snahy súdu, orgánu sociálnoprávnej ochrany
detí a sociálnej kurately, viacerých odborných pracovísk, psychológov, neviedli k dostatočnej náprave,
po zrelom uvážení hľadal spôsoby, ako tento proces zvrátiť v prospech pozitívnych zmien v rodine.
Je zrejmé, že v súčasnosti neexistuje v slovenských podmienkach zariadenie, kde by bolo možné

vo vzájomnej kooperácii pracovať s odborníkmi na náprave a prehlbovaní vzťahov otca s maloletými
deťmi, či už ambulantnou alebo pobytovou formou. Okresný súd v týchto podmienkach považuje za
jednu z efektívnych možností intenzívnu spoluprácu, ktorú, podľa informácií z úradnej činnosti súdu,
môže garantovať odborné pracovisko Centra pre deti a rodiny, v tomto prípade CDR E., pracoviskov B. M., ktoré patrí medzi jedno z odporúčaných pracovísk i Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava. Poverené pracovníčky tohto zariadenia sa dlhodobo zúčastňovali pojednávaní a podrobne
boli informované o predmete konania a skutkovom stave veci, preto toto zariadenie okresný súd poveril

realizáciou výkonu výchovného opatrenia, v rámci ktorého by sa malo pracovať na zlepšení komunikácie
obidvoch rodičov a na zlepšení, stabilizácii a rozvoji vzťahov maloletých detí s otcom. K tomuto
rozhodnutiu okresný súd dospel napriek poznaniu, že v predchádzajúcich rozhodnutiach nadriadeného
súdu bolo zdôrazňované, že nastal čas pre zásadnú zmenu postojov rodičov, najmä matky, bez ďalšej
ingerencie iných participujúcich subjektov. S poukazom na nedávne udalosti, hospitalizáciu maloletého

C. i lekármi odporúčanú potrebu podporujúceho a chápajúceho prístupu k maloletým deťom, je toto
výchovné opatrenie v rámci súčasného skutkového stavu nevyhnutné. Výchovné opatrenie bude trvať
12mesiacovponadobudnutíprávoplatnostitohtorozsudku,pričomCDRE.,pracoviskoB.M.,jepovinné
v dvojmesačných intervaloch podávať Okresnému súdu Liptovský Mikuláš správy o priebehu realizácie
výchovného opatrenia.

12. Pokiaľ ide o návrh otca na zverenie maloletých detí do jeho osobnej starostlivosti, okresný súd tento
návrh ako nedôvodný zamietol, pretože v tomto štádiu odmietania detí stretávať sa so svojim otcom,
bez náležitej prípravy, poradenstva, príp. psychoterapie, by bolo také rozhodnutie kontraproduktívne
a viedlo by k prehlbovaniu traumatizácie maloletých detí. Vo viacerých správach referátu poradensko-
psychologických služieb zaznelo, že psychoterapeutická intervencia nie je súčasťou náplne referátu

poradensko-psychologických služieb, preto okresný súd uzatvára, že Centrum pre deti a rodiny je
tým pracoviskom, ktoré v rámci multidisciplinárnej spolupráce v individuálnych prípadoch s citlivým a
rizikovým terénom môže tento proces multidisciplinárnej koordinácie a kooperácie zahájiť. V záujme
toho, aby nezlyhalo toto úsilie štátu o nápravu vzťahov v rodine maloletého A. B., C. B., ich matky
E. B. a otca A. B., je nevyhnutné, aby aj obidvaja rodičia, najmä matka, poskytli maximálne úsilie

spolupracovať s pomáhajúcimi subjektmi, a to všetko v hlbokom záujme ich vlastných detí. Pokiaľ otec
v konaní opakovane naliehal na okresný súd, aby zvolil donucujúce prostriedky smerujúce k realizácii
jeho kontaktu s deťmi, okresný súd pripomína, že v situácii, keď otec opakovane nevyužil v posledných
mesiacochsvojeprávonastretnutiesmaloletýmideťmivzmysleaktuálneplatnéhosúdnehorozhodnutia
o nariadení neodkladného opatrenia, sám sa tým svojou mierou a svojim prístupom podieľa na stave,

keď vynucovanie a súdny výkon rozhodnutia strácajú svoju opodstatnenosť. Okresný súd k otcom
opakovane používanému termínu Syndróm zavrhnutého rodiča zdôraznil, že podľa oficiálnych, v
odborných kruhoch známych informácií, teória o Syndróme zavrhnutého rodiča nemá serióznu ani
vedeckú platformu. V roku 2016 vyhlásila odborná obec psychologická a psychiatrická, že Syndróm
zavrhnutého rodiča nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom, nevyskytuje sa v medicínskej

- psychiatrickej syndromológii a nie je stanovený ani ako nozologická jednotka, resp. diagnóza v
oficiálnych medzinárodných systémoch klasifikácie chorôb. Po zamietnutí návrhu otca na zverenie detí
do jeho osobnej starostlivosti okresný súd upravil styk otca s deťmi počas každého prvého víkendu v
mesiaci, v intenciách enunciátu výroku tohto rozsudku, pričom k realizácii tejto časti rozhodnutia má
prispieť súdom uložené vyššie uvedené výchovné opatrenie.

13. Okresný súd nepovažoval za potrebné ďalšie dokazovanie ďalším psychologickým a psychiatrickým
vyšetrením maloletých detí, ako to naznačovala znalkyňa H. G. L., pretože existencia ďalších dôkazov
produkovanýchvkonaníapreukázanýskutkovýstavumožňujerozhodnúťvmeritevecibezakýchkoľvek
ďalších úvah o potrebe ďalšieho dokazovania, poukazujúc na dostatočne obsažný spisový materiál, tiež

popis, analýzu a stanoviská znalkyne, i vyšetrenia a diagnostikovanie maloletého C. v nemocničných
zariadeniach, keď ďalšie vyšetrovanie detí by mohlo viesť k ich ďalšiemu traumatizovaniu. V súvislosti s
tvrdením znalkyne, že deti neboli pripravené na komplexné vyšetrenie v rámci jej znaleckého skúmania,
okresný súd poukazuje na vedomosti a informácie z platforiem rôznych vzdelávacích odborných
aktivít súdu v oblasti psychologickej a obdobnej práce s maloletými deťmi, že pokiaľ klient/dieťa

pri vyšetrení nespolupracuje so znalcom, docielenie primeraného raportu je v kompetencii znalca.
Znalkyňou naznačená potreba pripraviť maloleté deti na vyšetrenie u znalca ešte pred samotným
výkonom je potenciálne spojená s rizikom, že predchádzajúca príprava (neznámeho pôvodu a rozsahu)
môže byť v konečnom dôsledku kontraproduktívna a môže sa obrátiť proti samotnému účelu znaleckého
skúmania. Rovnako okresný súd na okraj poukazuje na moderné psychologické teórie a metódy súdu

taktiež známe z opakovaných oficiálnych vzdelávacích a študijných aktivít, ktoré prekonávajú minulé
tendencie k vyšetrovaniu a diagnostikovaniu maloletých detí v klasických ústavných zariadeniach bez
závažných a nevyhnutných dôvodov, keď takéto postupy naznačujú drakonickosť prístupu k maloletým
deťom, ktoré sa nezavinene ocitli v masívnom konflikte svojich rodičov (napr. publ.: Challenging parentalalienation, edited by Jean Mercer and Margaret Drew). O trovách konania okresný súd rozhodol podľa §
52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

14. Proti tomuto rozsudku podal otec cestou právnej zástupkyne odvolanie proti všetkým jeho výrokom
z dôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal nevyhnutné dôkazy,
v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za predčasné. Na základe
doposiaľ vykonaných dôkazov súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom,
v dôsledku čoho nesprávne vo veci rozhodol, keď obe maloleté deti napriek preukázaným rozhodným

skutočnostiam naďalej ponechal v osobnej starostlivosti matky. Súd prvej inštancie nekonal v intenciách
názoru súdu vyššej inštancie, a to Krajského súdu v Žiline a postupoval svojvoľne vo vzťahu k
odporúčaniam a záverom znalcov pribratých do konania, či riadne zdôvodnených a racionálnych
názorov účastníkov chrániacich záujem maloletých detí v konaní ako úrad komisára pre deti či kurately.
Najzávažnejšia nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie je rozpor napadnutého rozsudku so
zákonom, a to s čl. 5 Zákona NR SR č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

z dikcie ktorého vyplýva, že „záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo
všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.“ Súd prvej inštancie v tomto prípade nesprávne vyhodnotil najlepší
záujem maloletých detí, keď napriek skutočnostiam zisteným vykonaným dokazovaním, ktoré čiastočne
popisuje vo svojom odôvodnení, ponechal deti v osobnej starostlivosti matky. V tomto smere poukázal
na znalecký posudok znalkyne H. L.. Napriek preukázanému stavu súd bez akéhokoľvek dôkazu

nesprávne hodnotí správanie otca k deťom. Rozhodnutie považuje za nedostatočne zdôvodnené,
vnútorne rozporuplné, bez náležitého prepojenia preukázaných skutkových zistení súdu k vyjadreným
úvahám súdu a k samotným výrokom napadnutého rozhodnutia. H. L. poukázala na potrebu nového
znaleckého dokazovania (pozn. pre neaktuálnosť ZP 49/2020) a potrebu riadneho vyšetrenia detí, a
to aj za predpokladu vyňatia maloletých detí z výchovného prostredia, v ktorom sa nedarí odstrániť

problém. Súd svojím rozhodnutím nezamedzil ďalšiemu nežiadúcemu vplyvu matky na zdravý vývin
maloletých detí, na spoznanie správnych hodnôt v živote, pravidiel slušnosti, vhodným a spoločensky
akceptovateľným normám medziľudského správania, rešpektu k autoritám a podobne. Matka konala
voči deťom účelovo, neempaticky, sebecky a to tak, ako bolo v konaní preukázané – traumatizovala ich
hrozbou odobratia od matky otcom a súdnou mocou, čím si z detí spravila necitlivo a bez akejkoľvek

reflexie na ich prežívanie, zbraň a zároveň ochranný štít pred všetkými, ktorí mali opačný názor ako
ona. Je v rozpore so záujmom každého dieťaťa ponechať ho v osobnej starostlivosti takého rodiča.
Súd vo výroku I. rozsudku rozhodol o úprave styku s deťmi, o ktorom už v čase vyhlásenia rozsudku
vedel, že tento sa nebude ani matkou a ani deťmi realizovať, keď mal z ostatného priebehu konania za
preukázané, že matka nebola ochotná a schopná deti na styk s otcom riadne pripraviť po psychickej

stránke tak, ako to bolo upravené neodkladným opatrením v znení uznesenia Okresného súdu Liptovský
Mikuláš z 24.11.2022, potvrdeného uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoP/2/2023 zo dňa
02.02.2023. Dodnes matka deti nepripravila na stretnutie buď pre svoju nevôľu alebo neschopnosť.
V správach kurately sa opakovane uvádza, že matka deti na stretnutia nepripravuje. Zo správania
maloletého A. je zrejmé, že maloletému nie je umožnené matkou slobodné poznanie skutočnej reality,

jeho vnímanie a presvedčenie je kopírovaním mylných presvedčení a vyjadrení matky o rozhodných
skutkových okolnostiach. Existuje iba jediný spôsob, ako umožniť maloletým deťom poznanie pravdy, a
to vyňať ich aspoň dočasne z vplyvu matky a poskytnúť im adekvátnu odbornú pomoc a možnosť poznať
skutočnú realitu a nie tú skreslenú matkou. Zdôvodnenie ponechania detí pri matke pre nimi údajne
prežívaný pocit bezpečia v prostredí u matky nemožno považovať za dostatočný dôvod preukazujúci

najlepší záujem detí. Matka podľa záverov ZP č. 113/2022 psychiatra G. J. M. trpí duševnou poruchou –
paranoidnou poruchou osobnosti, pričom jej osobnosť vykazuje tzv. paranoidné rysy – je egocentrická,
s absentujúcou sebareflexiou, tvrdohlavá, akcentujúca vlastnú pravdu a práva, neústupčivá, neochotná
meniťsvojepostojeapresvedčenia,prijaťodlišnénázoryarobiťkompromisy,ťažkoakcentujúcaautority,
bojovne nastavená so vzťahovačnými a paranoidnými tendenciami, zakrývaním a formálnou deklaráciou

spolupráce.Ajpretosanemožnostotožniťsnapadnutýmrozsudkom,vzneníktoréhoostalidetinaďalejv
osobnej starostlivosti matky, keď matka nie je pre svoje vlastné mentálne obmedzenia vhodným rodičom
na osobnú starostlivosť.

15. Podľa otca okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces keď vyniesol nepredvídateľný

rozsudok, pričom účastníci opakovane žiadali súd o predbežný názor. Súd sa však vždy obmedzil len na
všeobecné frázy o záujme maloletých detí. Okresný súd otcovi neumožnil realizovať právo na záverečnú
reč. Rozsudok nie je riadne odôvodnený. Už počet listov odôvodnenia nezodpovedá spisu s takmer
3000 listami a s ďalšími 4 tisícami listov pripojených spisov z minulých konaní. Okresný súd vo výrokuIII. neberie ohľad na zdravotný stav otca a jeho spôsobilosť na cestovanie. Nemôže sa stotožniť s
argumentom, že v slovenských podmienkach neexistuje zariadenie, kde by bolo možné pracovať vo
vzájomnej kooperácii s odborníkmi na náprave a prehlbovaní vzťahov otca s deťmi v znení jeho návrhu.

Uvedený argument vyvrátila v konaní svojou výpoveďou H. L., ktorá sama uviedla, že je bežnou praxou
diagnostika detí ústavnou formou pre prípad nemožnosti vyšetrenia detí v prostredí u rodičov (pričom
podľa jej vedomostí by vhodným ústavným zariadením malo byť nejaké zariadenie aj v Ružomberku).
Nestotožňuje sa s názorom súdu, že za efektívnu možnosť považuje intenzívnu spoluprácu v rámci
CDR E.. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pokiaľ sú deti pod vplyvom a kontrolou matky, táto

je schopná prestaviť vnímanie detí na svoj obraz do takej miery, že deti strácajú vlastný úsudok. Za
nesprávne a nespravodlivé rozhodnutie považuje aj rozhodnutie súdu o trovách konania, keď súdne
konanie svojím nemenným a odmietavým postojom, neochotou spolupráce, nevôľou umožniť styk otcovi
s deťmi, neplnením si svojich parciálnych povinností - deti na styk s otcom riadne pripraviť, a to aj po
psychickej stránke, porušovaním práv detí na vlastné poznanie objektívnej pravdy, na rovnocenný styk,
starostlivosť a výchovu zo strany oboch rodičov a i., zapríčinila matka, a preto žiadal priznať náhradu trov

konaniavrátanetrovprávnehozastúpeniavočimatkevcelomrozsahu.Otectaknavrhol,abyKrajskýsúd
v Žiline napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a dočasne umiestnil deti do ústavného
zariadenia za účelom ich diagnostiky, poskytnutia odbornej psychologickej pomoci a za účelom obnovy
vzťahu maloletých detí s otcom, alebo zmenil tak, že detí zverí do osobnej starostlivosti otca a matku
zaviaže prispievať na výživu maloletých detí primeraným výživným.

16. Okresná prokuratúra vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že ho považuje za dôvodné vo
vzťahu k výroku III. a IV. rozsudku, ktorým súd uložil výchovné opatrenie a ktorým uložil CDR E.
povinnosť podávať Okresnému súdu Liptovský Mikuláš správy o priebehu a výsledkoch odborného
poradenstva. Prokurátor už v záverečnom návrhu na súdnom pojednávaní dňa 05. 09. 2023 uviedol,

že nepovažuje za účelné uloženie výchovného opatrenia vo forme povinnosti rodičov a detí podrobiť
sa odbornému poradenstvu. Z dokazovania bolo dostatočne preukázané, že všetky doterajšie "nútené"
pokusy o realizáciu odborného poradenstva boli neúspešné a nesplnili účel. Naopak ešte viac vyhrotili
komunikáciu medzi rodičmi navzájom a vystupňovali odmietavý postoj detí k otcovi. Je nepochybné, že
je potrebná prestavba a zmena postojov a komunikácie rodičov navzájom i postojov detí vo vzťahu k

otcovi. Túto zmenu nie je možné dosiahnuť súdnym uložením výchovného opatrenia vo forme povinnosti
podrobiť sa odbornému poradenstvu v CDR E., voči ktorému sa rodičia už v priebehu súdneho konania
stavali odmietavo. Ako už v minulosti pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci uviedol Krajský súd v
Žiline: "po zlyhaní doterajších prostriedkov nápravy ostáva v ďalšom na matke, či je v jej mentálnych
kapacitách uvedomiť si nedostatky svojho prístupu a jeho závažných dôsledkov – úplné vytesnenie

otca a mužského vzoru zo života svojich synov, a pokiaľ áno, má priestor dobrovoľne vyhľadať v tomto
smereodbornú(psychologickú)pomoc."Rovnakotak,máajotecmožnosťdobrovoľnevyhľadaťodbornú
pomoc za účelom nápravy, obnovovania a upevňovania vzťahu s maloletými deťmi. Vo výrokoch I., II., V.
a VI. rozsudku sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu a vo vzťahu k týmto výrokom považuje odvolanie
otca za nedôvodné.

17. Proti rozsudku podala odvolanie tiež matka, a to proti výroku I., II., III. a IV. Uviedla, že rozsudok je
nezákonný a v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu, nie je v záujme maloletých
detí, ohrozuje ich zdravý vývoj a neobsahuje presvedčivé odôvodnenie. Matka v odvolaní poukázala na
predchádzajúce súdne konania a v nich obsiahnuté dôkazy. Uviedla, že nikdy vedome nebránila styku

detí s otcom. Otec sa opakovane k matke vyjadruje negatívne a nepriateľsky. Podľa matky konajúca
sudkyňa prvoinštančného súdu neriešila najlepší záujem detí. Matka v odvolaní zvýraznila rozhodnutia,
ktoré v tejto veci vydal Krajský súd v Žiline, a poukázala na znalecký posudok číslo 3/2022, podľa ktorého
deti nie sú matkou týrané, majú s matkou bezpečnú vzťahovú väzbu a k svojmu otcovi majú vyhýbavú
vzťahovúväzbu.Podľamatkyotecodmietarodičovskúterapiuajehopredstavajetaká,abymatkunaučili

pripraviťdeti,abyhomaliradi,pričomonsaničohozúčastňovaťnemusí.Takétosprávanieotcapretrváva
celých 13 rokov a nevedie k tomu, aby sa narušené vzťahy rodičov vrátili do akceptovateľného stavu.
Na stretnutiach s deťmi sa otec správal nevhodne, ponižoval pred nimi ich matku, pričom chlapci mu
neustále opakovali, aby im dal pokoj, že sa s ním nechcú stretávať. Vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho
súdu zo dňa 02.02.2023 matka uviedla, že má podozrenie o zaujatosti voči nej a zvýraznila, že to bol

otec, kto sa odmietol zúčastniť poradenstva v zmysle uznesenia súdu spolu s matkou a deťmi, dal
voči uzneseniu odvolanie a žiadal ich zrušiť. Namietala aj výkon súdneho rozhodnutia z rokov 2012
a 2013, kedy deti zažili násilie, keď si otec vybavil súdne rozhodnutie, aby mu súd zveril obe maličké
deti. Uznesenie vydané Krajským súdom v Žiline je inštitucionalizovaným týraním, ktoré je podporovanékolíznym opatrovníkom a v dôsledku ktorého došlo k závažnému zhoršeniu zdravotného stavu syna
C.. Otec nedal súhlas, aby C. mohol byť liečený u G. I.. Čo sa týka syna A., tento styk s otcom
dňa 24.02.2023 odmietol. Matka uviedla, že súdna prax na Slovensku inklinuje k tomu, že v prípade

adolescentov súdy autoritatívne neupravujú styk s rodičmi a tento ponechávajú bez úpravy, pretože
je problematické ich nútiť do styku s rodičmi, s ktorými nežijú v spoločnej domácnosti. Skutočnosť,
že rodičia nedokážu preklenúť vzájomnú animozitu, nemôže byť rozhodujúca pri určení, komu budú
deti zverené do starostlivosti. Otec podal na matku trestné oznámenie a vyhrážal sa, že ju zničí a
dostane do basy alebo na psychiatriu. Podľa matky je spochybnená nestrannosť súdu prvej inštancie

a jeho nezaujatosť, čo je dôvodom na zmenu zákonného sudcu. Súd prvej inštancie mal zvažovať
mieru zavinenia komplexne, a to aj vo vzťahu k druhému rodičovi. Matka poukázala na skutočnosť,
že prvoinštančný súd odmietol vydať zvukový záznam o rozhovore so synom A. a to bez akéhokoľvek
vysvetlenia. Zvýraznila, že obidvaja synovia viackrát vyjadrili názor a prianie ukončiť súdne konania ako
aj nezáujem o stretávanie sa s otcom. Tomuto názoru sa súd prvej inštancie v odôvodnení nevenoval.
Nesúhlasila so záverom, že by ona ako matka vykazovala tendenčné správanie voči maloletým deťom

s prvkami manipulatívneho správania a ovplyvňovania detí. Podľa jej názoru by žiadny normálny a
dobrý otec nedopustil to, čo on robí voči deťom a ich matke napriek tomu, že súdne konania deťom
škodia. Nesúhlasila so záverom, že deti neboli obeťou násilia, keď poukázala na násilie počas núteného
výkonu súdneho rozhodnutia z roku 2013 s tým, že sa pred otcom spolu s deťmi skrývala viac ako 6
mesiacov. Dôkazom o násilnom správaní je aj reportáž RTVS z 11.04.2013. Syn A. dňa 24.03.2023 pri

výsluchu pred sudkyňou uviedol, že mu nerobia dobre takéto tlaky, aby sa stretával s otcom, s tým,
že sudkyňa nerešpektuje, s otcom sa stretáva nechce. Rozhodnutia súdov mali závažné následky na
maloletého C., ktorému sa výrazne zhoršil zdravotný stav. Matka je preto názoru, že nemožno očakávať
úspešnosť snáh o nadviazanie kontaktu detí s otcom. Podľa matky je rozhodnutie okresného súdu v
rozpore s názormi, ktoré sudkyňa vyjadrovala vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach. Zvýraznila, že

jepotrebnédbaťajnanázormaloletýchdetí,ktorésasotcomodmietajústretávať.Sudkyňanezohľadnila
najlepší záujem maloletých detí. Vo vzťahu k znaleckému posudku G. M. uviedla, že na znalcov podala
sťažnosť. Zvýraznila, že deti sa nikdy nevyjadrili, že by pri matke trpeli, ale naopak celé roky prežívali
strach z toho, že by mali ísť k otcovi. Sudkyňa nezohľadnila ani aktuálne správy o zdravotnom stave
detí, podľa ktorých má syn A. z otca strach. Zo strany otca je zrejmá tendencia umiestniť deti spolu s

otcom v akomkoľvek zariadení, ktoré napomôže k nadviazaniu vzťahu otca s deťmi. Otec mal fixovanú
ideu, že matka sústavne deti manipuluje a nepripúšťa, že odmietavý postoj 15-ročného syna môže
prameniť z frustrácie a únavy z niekoľko rokov prebiehajúcich konaní. Poukázala na mail otca zo dňa
04.04.2023, podľa ktorého sa po vyhodnotení dopadov správania sa matky na syna A. nebude viac
uchádzať o realizáciu neodkladného opatrenia vydaného Krajským súdom Žilina. Matka tak žiadala

rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I., II., III. a IV. zrušiť a vo výrokoch V. a VI. potvrdiť s tým,
aby sa kontakt detí s otcom neupravoval a aby deti neboli zapájané do výchovných opatrení s otcom.

18. Okresná prokuratúra vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedla, že ho z rovnakých dôvodov považuje
za dôvodné vo vzťahu k výroku III. a IV. rozsudku. Poukázala aj na závery znaleckého posudku č.

113/2022 vypracovaného znalcom z odvetvia Psychiatria G. J. M., ktorý v záveroch znaleckého posudku
uviedol: "U matky som zistil paranoidnú poruchu osobnosti. Jej osobnosť vykazuje tzv. paranoidné
rysy - je egocentrická, s absentujúcou sebareflexiou, tvrdohlavá, akcentujúca vlastnú pravdu a práva,
neústupčivá, neochotná meniť svoje postoje a presvedčenia, prijať odlišné názory a robiť kompromisy,
ťažko akceptujúca autority, odpor a kritiku, zároveň voči okoliu kritická, bojovne a opozične nastavená

so vzťahovačnými a paranoidnými tendenciami, zakrývaním a formálnou spoluprácou. Vzhľadom na
osobnostnú štruktúru matky a doterajší priebeh rodičovského opatrovníckeho sporu, považujem za
iluzórne očakávať, že by rodičovská či rodinná terapia alebo poradenstvo a podobne, mohli viesť k
zmene odmietavých postojov matky ku styku maloletých detí s otcom." Vo výrokoch I., II. sa plne
stotožňuje s rozhodnutím súdu a vo vzťahu k týmto výrokom považujem odvolanie matky za nedôvodné.

19. Kolízny opatrovník vo vyjadreniach k odvolaniu otca a odvolaniu matky uviedol, že sa stotožňuje s
názorom znalca G. J. M., ktorý vyjadruje názor, že je iluzórne očakávať, že by rodičovská dohoda, či
rodinná terapia alebo poradenstvo mohli viesť k zmene odmietavých postojov matky k styku maloletých
detí s otcom. Podľa doterajších výsledkov spolupráce matka nie je schopná pozitívne prehlbovať vzťah

maloletých s otcom. Je potrebné umožniť otcovi intenzívny kontakt s maloletými. Nevylučujú aj možnosť
zmeny zverenia osobnej starostlivosti, avšak zdôrazňujú, že je dôležité nepodceniť adaptačnú fázu.
Okamžité zverenie mal. do osobnej starostlivosti otca bez intenzívnej odbornej intervencie môže mať za
následok zhoršenie zdravotného stavu maloletých.20. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že otec sa správa ako rozdvojená osobnosť, keď pred
súdom sa prezentuje ako obeť a chudák a v reálnom živote robí peklo v živote matke aj deťom. Nie je

pravdou tvrdenie otca, že by mala deti negatívne ovplyvňovať proti nemu. Vyjadrenia otca v odvolaní
sú vytrhnuté z reality a postrádajú elementárnu logiku. Otec sa nevenuje tomu, ako sa pri stretnutiach
správal voči deťom, ako im klamal do očí a ako sa im vyhrážal. Otec deťom ani raz nedoniesol žiadny
darček na narodeniny, meniny alebo na Vianoce, čo je v zjavnom rozpore s jeho na oko deklarovaným
záujmom o deti. Podľa matky je dostatočne preukázané, že otec je patologický klamár. Otec sa sám

neinformoval ani o zdravotnom stave maloletého C., keď bol hospitalizovaný v G.. Nie je pravdou
tvrdenie otca, že by napádala kurátorky, že by nepripravila deti na stretnutie s otcom. Okresný súd
nemal dôvod vypočúvať otcom ovplyvnených svedkov, keďže k žiadnym ním prezentovaným konfliktom
nedochádzalo. Otec neberie do úvahy názor primárky G. N., že je nutné brať do úvahy názor dieťaťa.
K tzv. syndrómu zavrhnutého rodiča uviedla, že tento nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom
a jedná sa o zdiskreditovanú diagnózu. Poukazovala na skutočnosť, že v spise je doložených množstvo

dôkazov o nevhodnom správaní sa otca. Otec si vo svojich vyjadreniach odporuje a je to práve on, kto
marí vlastné stretávanie sa s deťmi, pretože sa na stretnutia nedostavuje. Podľa správy psychiatričky G.
G. je zdravotný stav maloletého C. spôsobený správaním sa jeho otca, ktorého sa bojí, nechce sa s ním
stretávať, má z neho posttraumatickú stresovú poruchu a cíti hnev a bezradnosť, že otec nerešpektuje
jeho a bratov názor, že sa nechcú stretávať. Neobstojí tvrdenie otca, že by deti mali v starostlivosti matky

trpieť. Otec sa snaží svojimi účelovými podaniami zakryť pochybenia voči vlastnému synovi C., ktorého v
skutočnosti nemá rád a minulosti mu fyzicky ubližoval. Matka sa ohradila voči viacerým vyjadreniam otca
v podanom odvolaní s tým, že sa jedná o klamstvá. Spochybnila znalecký posudok G. M., ktorý bol podľa
jej názoru pribratý do konania účelovo, aby pomohol otcovi. Otec nikdy nebude spokojný so žiadnou
úpravou voči deťom, lebo nemá úprimný záujem o deti, ale len o pomstu matke. Otec právo na stretnutia

sa s deťmi nevyužíva, na stretnutia v zmysle rozhodnutia súdu nechodí, tak ako nechodil ani v minulosti.
Neinformoval sa o zdravotnom stave syna C., ani raz ho nechcel vidieť a neustále píše, že ak chlapci
nechcú, nemá ich matka nútiť, ale pred súdnou mocou prezentuje, aby boli matke chlapci odobratí a
umiestnení do ústavnej starostlivosti. Matka príde na miesto stretnutia, s deťmi počká, či sa otec dostaví,
a keď otec nepríde, tak spolu odídu. K náhrade trov konania matka uviedla, že otec opakovane aj so

svojou advokátkou žiadali o odročenie súdnych pojednávaní, pričom otec zrejme zabudol, že to bol on,
kto podal návrh na začatie súdneho konania, následne ho chcel zobrať späť a podával desiatky nových
návrhov na neodkladné opatrenia. Popritom súbežne bežalo konanie aj o výživné, ktoré taktiež so svojou
zástupkyňou odročoval a naťahoval. Podľa názoru matky nie je v záujme detí, aby odvolací súd vec
vrátil späť na ďalšie konanie a tým vyhovel otcovi a prehlboval traumatizáciu detí pokračovaním súdnych

konaní. Rovnako nie je v záujme detí, aby boli umiestnené dočasne do ústavného zariadenia za účelom
diagnostiky. Matka tak zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

21. Otec vo vyjadreniach k odvolaniu a vyjadreniu matky uviedol, že k tvrdeniam matky sa otec nebude
vyjadrovať, nakoľko trvá na svojich tvrdeniach a všetkých skutočnostiach tak, ako sú obsiahnuté v jeho

podaniach nachádzajúcich sa v súdnom spise.

22. Krajská prokuratúra Žilina sa v písomnom vyjadrení stotožnila s obsahom vyjadrení Okresnej
prokuratúry Liptovský Mikuláš a navrhla rozsudok vo výrokoch I., II., V. a VI. potvrdiť ako vecne správne
rozhodnutie a vo výrokoch III. a IV., ktorými súd uložil výchovné opatrenie a povinnosť CDR E. podávať

o ich priebehu okresnému súdu správy, rozsudok zrušiť, a to s poukazom na obsah vyjadrenia Centra
pre deti a rodiny E., so sídlom XXX XX E. XXX, z 12. decembra 2023 pod sp. zn. 223/2023.

23. Matka v podaní zo dňa 25.5.2024 uviedla, že konanie o trestnom oznámení, ktoré na ňu podal
otec maloletých detí, bolo dňa 30.01.2024 zastavené. Ďalej zaslala správy triednych učiteliek mal. detí,

podľa ktorých sa otec mal. detí ani raz za celý školský rok 2023/2024 nezaujímal o ich študijné výsledky.
Dala tiež do pozornosti správu z ÚPSVaR Liptovský Mikuláš, v zmysle ktorej starší syn A. telefonicky
kontaktoval krízové centrum I. v O. s tým, že žiadal o pomoc, aby sa s bratom nemuseli stretávať
so svojim otcom, ktorého sa boja, nemajú ho radi, že nechcú byť ďalšie roky v súdnych procesoch,
že nechce skončiť ako jeho brat C., ktorý má doživotné zdravotné problémy. Povedal pracovníčke do

telefónu, že im otec ubližoval a ubližuje, bil ich, vyhráža sa im a že s ním nechcú byť. Matka poukázala na
aktuálny zdravotný stav mal. C., ktorý má zdravotné problémy, ktoré ohrozujú jeho psychický a fyzický
vývoj, trápi sa, že súdy nie sú aj napriek tomu, čo sa mu stalo, skončené, že ich stále nútia stretávať
sa s otcom. V dňoch 25.4.2024 do 7.5.2024 bol mal. C. hospitalizovaný v Univerzitnej nemocnici v G.na detskom psychiatrickom oddelení, kde vzhľadom na to, že stále odmieta brať lieky bol prepustený
domov, nevedeli ho k liečbe nijako prinútiť, pričom po pár týždňoch opäť dostal doma nečakaný záchvat
zúrivosti a bola privolaná rýchla zdravotná pomoc. Od jeho pedopsychiatra p. G. I. má odporučené so

svojím otcom sa nestretávať a ani ho do toho nenútiť súdnou mocou. C. má ťažkú adaptačnú poruchu
so syndrómom emočnej lability s poruchami správania a posttraumatický syndróm.

24. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP) po zistení, že odvolanie podali
oprávnení účastníci konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s §

2 ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok okresného súdu,
keďžedospelkzáveru,žesúdprvejinštanciedostatočnezistilskutočnýstav,posúdilhopodľasprávnych
ustanovení zákona o rodine, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného
prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd cez úpravu v ust. § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil.

25. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi
uvedenými v jeho písomnom vyhotovení, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005 nie je pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu potrebné,

aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie závery napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce
len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom rozhodnutí okresného súdu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového

materiálu dospel k záveru, že odvolanie matky ani odvolanie otca nemožno vyhodnotiť ako dôvodné.

26. Matka aj otec v podaných odvolaniach namietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného
súdu. Krajský súd k tejto námietke vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou
časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti

a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.
ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne ust. § 220 ods. 2 CSP) vykladať a uplatňovať
tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti
týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia,

vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je
z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal
z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právny normy, ktoré na zistený skutkový
stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním,
a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal. Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva
aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých rozhodol.
Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď sa

súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou účastníkov a túto argumentáciu tak
vo vzťahu k tvrdeniam matky, ako aj vo vzťahu k tvrdeniam otca, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel
a význam v kontexte relevantných zistení o stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť,
že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenostialebooarbitrárnostirozhodnutiasúdu(I.ÚS188/06).Okremtohokrajskýsúdpovažuje
za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015,Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu
i čo do odôvodnenia spĺňa kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. §
220 CSP.

27. K námietke nevykonania dôkazov okresným súdom krajský súd uvádza, že do práva na spravodlivý
proces podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo

dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bol účastník pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo
dňa 03.03.2004). Do obsahu uvedeného základného práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo
účastníkavyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997
zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov
(§ 185 ods. 1 CSP), a nie účastníkov.

28. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vo veci nie je potrebné vykonávať
ďalšie dokazovanie, pretože stav veci je z dôkazov vykonaných v priebehu dlhoročného súdneho

konania dostatočne ustálený. Pokiaľ otec v podanom odvolaní namietal nevykonanie ďalších dôkazov,
je potrebné odvolacím súdom poukázať na obsah zápisnice o súdnom pojednávaní zo dňa 05.09.2023
(č. l. 2953 a nasl.), kde sudkyňa okresného súdu konštatovala, že otec, ani jeho zástupkyňa v ostatnom
podaní doručenom okresnému súdu žiadne ďalšie dokazovanie nenavrhli a neoznačili žiadne ďalšie
dôkazy, na vykonaní ktorých by trvali. Krajský súd vo vzťahu k dôkazom, ktorých nevykonanie otec

v podanom odvolaní namietal, dospel k záveru, že sa nejedná o dokazovanie, ktoré by bolo nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd aj z ostatných vykonaných dôkazov dostatočným spôsobom
ustálil závery vo vzťahu k správaniu sa tak otca, ako aj matky k maloletým deťom, ustálil, aké sú aktuálne
vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ako aj medzi rodičmi navzájom a vychádzajúc z týchto zistení prijal
vecne správne závery o potrebe úpravy styku medzi otcom a maloletými deťmi a o potrebe nariadenia

výchovného opatrenia. Vykonanie otcom navrhnutých dôkazov vypočutím svedkyne G. P., či zisťovania
ohľadom stretávaní sa otca s maloletými na úrade, resp. vypočutie susedov matky z Ondrašovej, na
uvedených záveroch nemohlo nič zmeniť, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania je dostatočne
zistený silný vzťah a puto maloletých detí k matke, z ktorého okresný súd vychádzal zohľadňujúc najlepší
záujem maloletých detí. Je pritom potrebné poukázať, že okresný súd zohľadnil správy Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny (ďalej aj len „úrad“), v ktorých bol podrobne popísaný priebeh stretnutí otca
s deťmi na úrade, správanie sa všetkých zúčastnených vrátane matky, a preto vykonávanie ďalších
dôkazov v tomto smere možno hodnotiť ako nadbytočné. Ak otec namietal nedostatočné zhodnotenie
záverov znaleckého posudku G. M., tak krajský súd poukazuje na závery okresného súdu opreté práve
o tento znalecký posudok, kde okresný súd konštatoval, že nepostačuje len samostatná úprava styku

otca s maloletými deťmi, ale je potrebná vzhľadom na postoj matky adekvátna príprava a odborné
vedenie odborného pracoviska tak, aby sa sledovaný účel mohol dosiahnuť. Je potrebné poukázať
na konštantnú judikatúru vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993,
podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania

nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného
stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo
nemožnotopovažovaťzaodňatiemožnostikonaťpredsúdomazaznemožnenieuplatneniaprocesných
práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R
č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu

na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“. Ani z hľadiska rozsahu vykonaného dokazovania
tak nie možné okresnému súdu vyčítať žiadnu vadu v jeho procesnom postupe.

29. K odvolacím námietkam ohľadom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa,
poukazuje krajský súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009,
v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítanetoho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z

hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté
v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo
vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)

dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a
aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd
nezistiltakýpostupokresnéhosúdu,ktorýbyznamenalvybočeniezvyššieuvedenýchkritériíhodnotenia

dôkazov.

30. Krajský súd nehodnotí ako dôvodné ani ďalšie námietky otca vo vzťahu k postupu a rozhodovaniu
okresného súdu. Pokiaľ otec namietal, že zo strany okresného súdu nebol vyslovený predbežný názor,
uvádza krajský súd, že prípadné nevyslovenie predbežného názoru vo vzťahu k právnemu posúdeniu

okresným súdom nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv
(obdobne Ústavný súd SR v uznesení č. k. IV. ÚS 326/2012-13 zo dňa 21. júna 2012). Vzhľadom
k priebehu súdneho konania a postupu súdu prvej inštancie tak otcovi, ako aj matke bolo umožnené
uplatnenie všetkých procesných práv, t. j. ani jeden z účastníkov konania z týchto procesných práv
nebol vylúčený, a preto konanie pred okresným súdom nemalo také procesné vady, ktoré by mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Obdobne neobstojí ani námietka ohľadom práva na
záverečnú reč, keď z podaného odvolania nevyplýva, aké konkrétne skutočnosti, ich právne posúdenie,
či iné okolnosti relevantné pre rozhodnutie súdu mienil otec v rámci záverečného prednesu uplatniť. Na
pojednávaní dňa 05.09.2023, na ktorom okresný súd vyhlásil odvolaniami napadnutý rozsudok, sa otec
nezúčastnil s tým, že žiadal o ospravedlnenie neprítomnosti z vážnych rodinných dôvodov a súhlasil

s pojednávaním a rozhodnutím vo veci samej. Odvolacia námietka otca o neumožnení záverečnej
reči je v rozpore s týmto jeho písomným ospravedlnením neprítomnosti (č. l. 2943 spisu), kde otec
výslovne uvádza, že k jednotlivým dôkazným prostriedkom a výsledkom dokazovania sa priebežne
vyjadrovali, a preto nepovažuje svoju prítomnosť, ani prítomnosť právnej zástupkyne za nevyhnutnú pre
prejednanie a rozhodnutie vo veci samej, v ospravedlnení svojej neprítomnosti žiadosť o realizáciu práva

na záverečnú reč neuviedol a výslovne trval na tom, aby už súd vo veci rozhodol. Preto tieto námietky
otca vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu nemôžu obstáť.

31. Vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, teda k úprave styku otca s maloletými deťmi, k otázke
zmeny osobnej starostlivosti a uloženiu výchovného opatrenia, krajský súd v celom rozsahu odkazuje

na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že
okresný súd sa podrobne zaoberal vykonaným dokazovaním, zhodnotil vyjadrenia účastníkov konania,
vyjadrenia a správanie sa maloletých detí, zohľadnil vypracované znalecké posudky a v odôvodnení
svojho rozhodnutia následne uviedol celú genézu vývoja vzťahu medzi otcom a maloletými deťmi so
zohľadnením vplyvu matky na správanie sa maloletých detí k otcovi. Možno uzavrieť, že základným

problémom je absolútna neschopnosť rodičov vzájomne spolu komunikovať a výrazne narušené vzťahy
medzi otcom a maloletými deťmi. Matka v priebehu súdneho konania a tiež v podanom odvolaní
zotrvávala na svojej argumentácii, že za traumatizáciu maloletých detí je zodpovedný otec, pričom
poukazovalanasituácieaskutočnosti,ktorémalinastaťpredcca10rokmi.Zceléhospisovéhomateriálu
a z vykonaných dôkazov je však zrejmé, že argumentácia matky vykazuje znaky účelovosti s cieľom

minimalizácie kontaktu otca s maloletými synmi. Je potrebné zvýrazniť, že počas posledného obdobia
viac ako 7 rokov sa otec so synmi prakticky nestretával a ak k nejakým stretnutiam došlo, tak sa jednalo
len o sporadické, niekoľko minút trvajúce stretnutia za prítomnosti matky, resp. pracovníkov úradu.
Už z tejto samotnej skutočnosti je zrejmé, že v tomto období boli maloleté deti takmer výlučne podvplyvom matky, a preto jej tvrdenia o tom, že deti majú byť traumatizované pod otcovým vplyvom a jeho
zavinením, nemôžu obstáť. Vecne správne okresný súd konštatoval, že je to práve matka, ktorá sabotuje
akékoľvek snahy otca o jeho zblíženie sa s maloletými synmi, keď napr. odmietala synom odovzdať

pozdravy, či darčeky od otca. Takáto minimalizácia kontaktu jedného z rodičov s maloletými deťmi vedie
ku vzniku nežiaduceho stavu v podobe nevytvorenia potrebných väzieb dieťaťa k jednému z rodičov, čo
je nepochybne v rozpore s najlepším záujmom maloletých detí. Je pritom zrejmé, že matka v záujme
presadzovania svojho postoja neváha ísť až do útočného správania nielen vo vzťahu ku kolíznemu
opatrovníkovi, ale aj vo vzťahu k sudkyni okresného súdu. Je tiež otázne, či zo strany matky nedochádza

k opakovanému zvýrazňovaniu a obnovovaniu spomienok maloletých detí ohľadom matkou tvrdeného
nevhodného správania sa otca k deťom, ku ktorému malo dochádzať v období pred viac ako 10 rokmi.
Vzhľadom k veku, v ktorom sa maloleté deti v danom čase nachádzali, sa nejaví ako pravdepodobné,
aby sa z ich strany jednalo o prirodzené spomienky. Otec je dlhodobo vylúčený z možnosti vplývať na
deti, a preto primárnou vzťahovou osobou maloletých detí je práve matka, pod vplyvom ktorej si deti
vytvárajú svoje názory a postoje aj na otca, ktorého ani neoslovujú ako otec, ale len priezviskom B..

32. Za tejto situácie, kedy sú maloleté deti dlhodobo výlučne pod vplyvom matky, je namieste prijať
také opatrenia, ktorých účelom je prostredníctvom nevyhnutnej rodinnej intervencie zabezpečiť prípravu
maloletých detí a ich rodičov na obnovenie vzťahov otca s maloletými synmi. Napriek v odvolaní matky
opakovane uvádzaným skutočnostiam, ktorými matka spochybňovala schopnosť a spôsobilosť otca

postarať sa o deti, nebolo v konaní zistené, že by existovali akékoľvek prekážky, ktoré by bránili otcovi
stretávať sa s jeho deťmi. Zo žiadneho z vypracovaných znaleckých posudkov nevyplýva, že by boli
zistené akékoľvek skutočnosti, ktoré by otca z výchovy maloletých detí a zo styku s nimi vylučovali. Je
tiež potrebné zvýrazniť, že maloleté deti sú už vo veku, kedy bezprostredná osobná starostlivosť matky
nie je nevyhnutná a starostlivosť o deti je tak schopný zabezpečiť aj otec bez prítomnosti matky. Z tvrdení

matky v priebehu prvoinštančného konania, ani z jej tvrdení v podanom odvolaní pritom nevyplýva, akým
spôsobom si matka predstavuje zabezpečenie a upevnenie vzťahu medzi otcom a maloletými deťmi
a je zjavný len jej záujem zamedziť stretávaniu sa otca s jeho deťmi. Takýto postup je svedectvom
neobjektívneho prístupu matky k rodičovským právam druhého rodiča. Krajský súd v tomto smere
apeluje na matku, aby zmenila svoj postoj a aby aktívne podporovala maloletých synov pri procese

vymanenia sa z prílišnej závislosti len na jednom z rodičov a na vrátení pocitu istoty a bezpečia deťom aj
vo vzťahu k otcovi ako druhému rodičovi. Nemôže byť predsa v najlepšom záujme maloletých detí, aby
boli výlučne pod vplyvom jedného z rodičov s tým, že druhého z rodičov zo svojho života úplne vytesnia.
Každé z detí má právo na rozvoj svojho vzťahu a starostlivosť vo vzťahu ku každému z rodičov, pričom
je prvoradou povinnosťou a súčasne aj právom obidvoch rodičov podieľať sa na výchove maloletých

detí, na čom nič nemení ani skutočnosť, že rodičia nežijú v spoločnej domácnosti. V záujme vývoja detí
je nevyhnutné, aby aj medzi rodičmi existovali minimálne korektné vzťahy, ktoré budú viesť k realizácii
práva jedného rodiča stretávať sa s deťmi, ktoré nemá zverené do svojej osobnej starostlivosti, pričom
rodič, ktorému deti boli zverené, nemôže druhému rodičovi brániť v styku s dieťaťom, ale práve naopak
je povinný vytvárať podmienky pre hladký priebeh takýchto stretnutí. Predsa nemôže byť ani v záujme

matky, aby deti stratili akýkoľvek vzťah a kontakt so svojím otcom. Obidvaja rodičia sú pritom povinní
práva svojho dieťaťa nielen deklarovať, ale najmä rešpektovať a v maximálnej miere sa týmto právam
prispôsobiť, keďže je rozhodne v záujme maloletého dieťaťa byť v kontakte s obidvomi svojimi rodičmi.
Zároveň nemôže byť dôvodom na obmedzenie styku rodiča s dieťaťom len ničím neodôvodnená nechuť
dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať

takéto správanie dieťaťa (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 5Cz 57/1967 zo dňa 30.05.1967,
publikované v Zbierke stanovísk najvyšších súdov a rozhodnutí súdov ČSSR č. 10 pod č. 96/1967).

33. V podanom odvolaní matka tiež namietala, že má podozrenie o zaujatosti sudkyne okresného súdu
voči nej a že je spochybnená nestrannosť súdu prvej inštancie a jeho nezaujatosť, čo je dôvodom na

zmenu zákonného sudcu. Námietku, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, odvolací súd vyhodnotil
ako odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1, písm. c) CSP. K tejto námietke odvolací súd uvádza,
že v zmysle ust. § 49 ods. 1 CSP je sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, ak so
zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu konštatuje, že na

strane konajúcej sudkyne okresného súdu nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by z prejednávania danej
veci mala byť vylúčená. Skutočnosti uvádzané matkou predstavujú len jej subjektívny, ničím bližšie
neodôvodnený názor; matka neuvádza žiadne konkrétne dôvody, ktoré by signalizovali možný vzťah
sudkyne k prejednávanej veci alebo k účastníkom konania. Ani z objektívneho hľadiska, po oboznámenísa so spisovým materiálom, nie je možné konštatovať, že by konajúca sudkyňa nedávala záruky pre
nestranný a objektívny prístup k predmetnej právnej veci, keď krajským súdom nebolo zistené, že
by konajúca sudkyňa v priebehu prvoinštančného konania nedávala pre účastníkov objektívnu záruku

svojej nestrannosti. Krajský súd preto nezistil naplnenie ani subjektívneho, ani objektívneho hľadiska pre
možné spochybnenie nestrannosti konajúcej zákonnej sudkyne. Na spochybnenie nestrannosti sudcu
nemôže postačovať len to, ako sa nestrannosť sudcu subjektívne javí, ale je podstatné, či relevantne
existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že
sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Sudca môže byť vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, ak je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti
nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Zo samotného, ničím nepodloženého tvrdenia matky,
nemožno dospieť k záveru o akomkoľvek pomere konajúcej sudkyne k prejednávanej veci, a preto
krajský súd nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu.

34. S prihliadnutím na uvedené a vychádzajúc zo záverov a zistení súdu prvej inštancie, s ktorými sa
krajský súd stotožnil a ktoré tak nepovažuje za potrebné opakovať, vyhodnotil krajský súd odvolanie
matky, v ktorom žiadala, aby kontakt maloletých detí s ich otcom vôbec nebol upravený a aby deti
neboli zapájané do výchovných opatrení s otcom, ako v celom rozsahu nedôvodné. Aj zo samotného
petitu, odvolacej žiadosti matky je zrejmé, že matka má snahu otca zo života maloletých detí úplne

vytesniť, s čím sa krajský súd ako súd odvolací nemôže stotožniť. Ako už bolo vyššie naznačené, nie je
možné v danom prípade prihliadať na zjavne pod dlhodobým vplyvom matky vytváraný názor maloletých
v otázke stretávania sa s otcom v podobe jeho odmietania. Rešpektovanie takéhoto názoru maloletých
by v konečnom dôsledku nebolo súladné s ich najlepším záujmom, ktorým je, ako už bolo zmienené, ich
zdravý psychický a sociálny vývin, ktorého súčasťou je aj budovanie vzťahu s otcom.

35. Otec v podanom odvolaní s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasil z dôvodu, že žiadal, aby deti boli
umiestnené do ústavného zariadenia za účelom ich diagnostiky, poskytnutia odbornej psychologickej
pomoci a za účelom obnovy vzťahu maloletých detí s otcom, alebo zverenie detí do svojej osobnej
starostlivosti. Vo vzťahu k tejto odvolacej žiadosti otca krajský súd zvýrazňuje, že otázka možného

dočasného umiestnenia detí do ústavného zariadenia za účelom obnovy ich vzťahu s otcom bola
v priebehu konania opakovane riešená tak okresným súdom, ako aj Krajským súdom v Žiline ako
súdom odvolacím v rámci vyvolaných odvolacích konaní vo vzťahu k rozhodnutiam okresného súdu
o návrhoch otca a matky na nariadenie neodkladných opatrení. Odvolací súd považuje za potrebné
v tomto smere zvýrazniť, že prvoradou podmienkou pre možnosť nariadenia pobytu v zariadení ústavnej

starostlivosti,kdebybolaposkytnutádeťomvhodnápsychologickápomoc,jevýlučnezáujemmaloletých
na takomto umiestnení. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je toho názoru, že umiestnenie
detí do takéhoto zariadenia nie je v ich najlepšom záujme. Je potrebné zvýrazniť, že z vykonaných
dôkazov vyplýva výrazná väzba maloletých detí na matku, a preto takéto odlúčenie maloletých detí
v aktuálnom stave by mohlo viesť k ohrozeniu ich záujmu a k ich traumatizácii s tým, že takéto

umiestnenie na návrh otca by nemuselo viesť k obnoveniu vzťahu detí s otcom, ale naopak by v deťoch
vyvolalo voči otcovi nepriateľské nastavenie, až odpor. Preto takéto umiestnenie možno považovať
za kontraproduktívne aj vo vzťahu k samotnému otcovi, ktorý takéto umiestnenie požaduje. Takéto
umiestnenie by u detí mohlo viesť k záveru, že snahou otca je deti odtrhnúť od ich matky. Zároveň je
vo vzťahu k tomuto návrhu potrebné zvýrazniť, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo zistené,

že by v podmienkach Slovenskej republiky aktuálne existovalo zariadenie, ktoré by bolo vhodné na
takýto účel, t. j. zariadenie, v ktorom by v prípade kvalifikovanej nespolupráce jedného z rodičov mohli
byť umiestnené deti s cieľom prehlbovania vzťahu s druhým rodičom. Odvolací súd v tomto smere
poukazuje na svoje závery vyslovené v uznesení Krajského súdu v Žiline č. k. 10CoP/2/2023-2114 zo
dňa 02. februára 2023. Krajský súd už v tomto uznesení poukázal na informácie od Úradu komisára

pre deti, podľa ktorých neexistuje takéto zariadenie, pričom krajský súd zároveň dospel k záveru, že pri
zvažovaní alternatív rozhodnutia nepovažoval za súladné so záujmom maloletých detí ich umiestnenie
v zariadení pre mladistvých s poruchami správania (ods. 30. odôvodnenia uznesenia krajského súdu).
Nadrámecuvedenéhopovažujekrajskýsúdzapotrebnépoukázaťajnaobsahpodanéhoodvolaniaotca
proti rozsudku okresného súdu, kde sa otec nestotožnil s argumentom, že v slovenských podmienkach

vhodné zariadenie neexistuje, avšak ani sám žiadne vhodné zariadenie neuvádza, keď len odkazuje
na ničím bližšie nešpecifikované vyjadrenie H. L., podľa ktorej by malo byť vhodným zariadením nejaké
zariadenie v F..36. Vyššie uvedená argumentácia odvolacieho súdu vo vzťahu k silnej viazanosti maloletých detí
na ich matku je aktuálne skutočnosťou, ktorá neumožňuje vyhodnotiť ako dôvodný ani návrh otca,
aby deti boli vyňaté zo starostlivosti matky a zverené do osobnej starostlivosti otca. V zhode so

súdom prvej inštancie je v tomto smere namieste zvýrazniť, že pokiaľ maloleté deti úplne odmietajú
stretávanie sa s otcom, tak bez náležitej prípravy, či poradenstva by rozhodnutie o okamžitom zverení
detí do osobnej starostlivosti otca nepochybne viedlo k ich traumatizácii a nie je vylúčené ani to, že
by došlo k ďalšiemu zhoršeniu vzťahu detí k otcovi. Takéto rozhodnutie by pritom nebolo vhodné ani
sprihliadnutímnavzdialenosťbydliskaotcaabydliskamaloletýchdetí(takmer200km),keďdetivmieste

svojho bydliska v C. G. majú vytvorené svoje sociálne kontakty, navštevujú tam školu, v ktorej dosahujú
výborné výsledky, majú zabezpečenú potrebnú zdravotnú starostlivosť, pričom z výsledkov vykonaného
znaleckého dokazovania nevyplýva, že by matka nebola spôsobilá o deti sa náležite postarať. Vytrhnutie
detí z tohto ich zaužívaného prostredia a zverenie do osobnej starostlivosti otca by tak nepochybne
nebolo v ich najlepšom záujme. Akákoľvek zmena výchovného prostredia za aktuálnej situácie, kedy deti
odmietajú kontakt s otcom a odmietajú zmenu svojho výchovného prostredia, by bez predchádzajúcej

odbornej intervencie negatívne ovplyvnila správanie a ďalší vývinový proces maloletých detí. Vecne
správne preto okresný súd návrhom otca nevyhovel.

37. Pokiaľ otec v podanom odvolaní namietal, že pri svojom rozhodovaní postupoval súd prvej inštancie
v rozpore s odporúčaniami účastníkov chrániacich záujem maloletých detí, tak považuje krajský súd

za potrebné poukázať na vyjadrenia okresnej a krajskej prokuratúry, ktoré zhodne navrhli rozsudok
okresného súdu v napadnutých výrokoch o úprave styku otca s maloletými deťmi (výrok I. a II. rozsudku
okresného súdu) a vo výroku V. o zamietnutí návrhu otca na zverenie maloletých detí do jeho osobnej
starostlivosti potvrdiť ako vecne správne rozhodnutia. Kolízny opatrovník v podaných vyjadreniach
k odvolaniam otca a matky síce na jednej strane nevylúčil možnosť zmeny zverenia detí do osobnej

starostlivosti, avšak zdôraznil, že je dôležité nepodceniť adaptačnú fázu s tým, že okamžité zverenie
maloletých do osobnej starostlivosti otca bez intenzívnej odbornej intervencie môže mať za následok
zhoršenie zdravotného stavu maloletých.

38. V podaných odvolaniach a tiež vo vyjadreniach okresnej a krajskej prokuratúry bolo rozhodnutie

okresného súdu spochybnené vo vzťahu k jeho výrokom III. a IV., ktorými okresný súd uložil výchovné
opatrenieopovinnostirodičovamaloletýchdetípodrobiťsaodbornémuporadenstvuzaúčelomnápravy,
obnovovania a upevňovania správnej rodičovskej komunikácie a vzťahov medzi otcom a maloletými
deťmi. Krajský súd sa s výhradami voči týmto opatreniam, ktoré okresný súd nariadil, nestotožnil. Krajský
súd poukazuje na svoje už vyššie vyslovené závery, v zmysle ktorých je aktuálne nevyhnutná intervencia

do vzťahu medzi rodičmi a do vzťahu medzi otcom a maloletými deťmi vo forme odborného poradenstva.
Krajský súd sa v zhode s okresným súdom priklonil k tomuto riešeniu napriek tomu, že z vykonaného
dokazovania doposiaľ nevyplynula efektivita takýchto výchovných opatrení. Je však namieste zvýrazniť,
že bez takéhoto odborného poradenstva zjavne nie je možné vzťah medzi otcom a maloletými deťmi
pozitívnym spôsobom ovplyvniť. Je potrebné zvýrazniť, ako už bolo krajským súdom konštatované, že

je v záujme maloletých detí, aby mali vytvorený vzťah k obidvom rodičom, teda nielen k matke. Ak
vzáujmevytvoreniavzťahusotcomjenevyhnutnéprijaťpotrebnéopatrenia,taksúdyainéštátneorgány
nemôžu rezignovať a zmieriť sa s existujúcou situáciou. Bez ohľadu na predchádzajúce neúspešné
pokusy je tak nevyhnutné opätovne vyvinúť snahu na realizáciu odborného poradenstva, keďže sa
jedná o jedinú možnosť ako potrebnú zmenu vo vzťahoch medzi rodičmi a vo vzťahoch medzi otcom

a maloletými deťmi dosiahnuť. Nie je možné predpokladať, že by bez tejto potrebnej intervencie vôbec
bolo možné realizovať súdnym rozhodnutím stanovený styk medzi otcom a maloletými deťmi, a preto
je krajský súd názoru, že rozhodnutie o úprave styku otca s deťmi bez realizácie okresným súdom
nariadenéhovýchovnéhoopatrenianemápraktickývýznamanebudeviesťkzmenevzťahudetíkotcovi.
Opätovne v tomto smere krajský súd apeluje na matku, ktorá je aktuálne vzhľadom na vzťahy vytvorené

s maloletými deťmi jedinou osobou, ktorá môže do budúcnosti pozitívne ovplyvniť vzťah maloletých detí
k otcovi. Ako už bolo krajským súdom zvýraznené, každý z rodičov musí akceptovať druhého rodiča
a jeho dôstojnosť a postavenie, či úlohu v živote ich spoločných detí. To zahŕňa aj adekvátnu psychickú
prípravu a povzbudzovanie detí na budovanie dobrých vzťahov s druhým z rodičov. Je žiaduce, aby
sa obidvaja rodičia o druhom rodičovi vyjadrovali s náležitou úctou a rešpektom a aby svoje negatívne

emócie z partnerského vzťahu neprenášali na deti. Preto by matka mala podporovať maloletého A.
a maloletého C. v budovaní pozitívneho vzťahu s ich otcom, nebrániť stretávaniu sa detí s otcom
a vytvárať na to potrebný rámec. Úlohou súdu je riešiť situáciu s komplexným náhľadom, teda aj s
ohľadom na ďalšie relevantné zákonom chránené hodnoty a práva všetkých dotknutých osôb a je úlohousúdu prijať čo najlepšie opatrenia v záujme maloletých detí. V najlepšom záujme maloletých rozhodne
nie je rezignovať na správanie matky, ktorá manipulatívne ovplyvňuje vzťah detí k otcovi so snahou
eliminovaťotcazichživota.Maloletédetimajúnepochybneprávonaobochrodičovajeprotizáujmudetí,

keďrodičiaspoluniesúschopníkorektnekomunikovať.Rodičia,ktoríspolunekomunikujú,oberajúdetio
emocionálne istoty a robia z detí rukojemníkov pri riešení svojich konfliktov. Rodičia sú povinní v záujme
maloletého dieťaťa komunikovať aspoň na úrovni elementárnej slušnosti, nezaťahovať deti do svojich
konfliktov a neprenášať na deti zodpovednosť za výsledok ich nezhôd. Krajský súd za tejto situácie aj
napriek doterajším neúspešným pokusom vo vzťahu k psychologickej intervencii do narušených vzťahov

účastníkov je obdobne ako súd prvej inštancie toho názoru, že je nevyhnutné pokračovať v snahe
pozitívnym spôsobom tieto výrazne narušené vzťahy ovplyvniť. Aj s poukazom na nedávne udalosti,
hospitalizáciu maloletého C. i lekármi odporúčanú potrebu podporujúceho a chápajúceho prístupu
k maloletým deťom, sa potom ako jediná možnosť javí intervencia v podobe odborného poradenstva
v CDR, ku ktorej nariadeniu okresný súd pristúpil.

39. Krajský súd opätovne zvýrazňuje, že v zmysle zákonnej úpravy článku 5 Zákona o rodine je
záujem maloletého dieťaťa prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní o všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Aktuálne zo skutočností, ktoré boli osvedčené v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podaných
odvolaniach, možno konštatovať, že je v záujme maloletých A. a C. práve to, aby zotrvali v starostlivosti
matky s primeranou úpravou styku otca s maloletými. Odvolací súd citlivo zvažoval vzniknutú situáciu

a plne si uvedomuje, že otec ako rodič má na starostlivosť o maloletých rovnocenné právo ako jej matka.
Zároveň je však namieste konštatovať, že v tomto prípade záujem maloletých detí prevyšuje záujem otca
a jeho právo na rovnocennú starostlivosť, a preto bolo potrebné tak okresným súdom ako aj krajským
súdom ako súdom odvolacím za rešpektovania najlepšieho záujmu maloletých nemeniť ich aktuálne
výchovné prostredie a upraviť styk otca s maloletými za súčasného uloženia povinnosti podrobiť sa

odbornému poradenstvu. Je však potrebné v tomto smere apelovať aj na otca v smere zmeny jeho
prístupu, keď napriek tomu, že sa domáha styku a zverenia detí, sa na stretnutia nedostavuje, čím
zneisťuje deti ohľadom úprimnosti svojho záujmu o ne.

40. Otec v podanom odvolaní okrem rozhodnutia vo veci samej napadol aj výrok VI. rozsudku okresného

súdu, ktorým okresný súd žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal. Otec
argumentoval tým, že súdne konanie svojím odmietavým postojom a neochotou spolupráce zapríčinila
matka, pričom časť trov zapríčinil aj okresný súd zlým manažmentom zasielania predvolaní, a preto
žiadal voči matke priznať náhradu trov konania buď v celom rozsahu alebo minimálne v rozsahu
vynaloženýchnákladovnavykonanieznaleckýchposudkov.Krajskýsúdvovzťahukotázkenáhradytrov

konania podľa Civilného mimosporového poriadku uvádza, že vo všeobecnosti platí, že trovy konania,
ktoré vzniknú účastníkovi a jeho zástupcovi, platí účastník sám (§ 49 ods. 1 CMP). Každý z účastníkov
tak v priebehu konania znáša sám svoje trovy konania. Zároveň na rozdiel od civilného sporového
procesu platí, že v mimosporovom konaní za zohľadnenia potreby ochrany verejného záujmu, kedy
konanie v stanovených prípadoch môže začať aj bez návrhu, nemajú účastníci takéhoto konania nárok

na náhradu jeho trov. Výnimku z tohto všeobecného pravidla predstavuje ust. § 55 CMP, ktoré umožňuje
priznať náhradu trov konania vtedy, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu. Priznanie
náhrady trov v zmysle tohto zákonného ustanovenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla
podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania nemá, a preto
musí byť jeho aplikácia náležite odôvodnená. Krajský súd ani s prihliadnutím na odvolacie námietky

otca nezistil, že by v danom prípade boli dané okolnosti, pre ktoré by bolo spravodlivé otcovi priznať
náhradu trov konania. V prejednávanej veci sa jedná o konanie o úpravu práv a povinností rodičov
k maloletým deťom, konkrétne o úpravu styku otca a o návrhu otca na zverenie detí do jeho starostlivosti.
V tomto konaní tak otec, ako aj matka uplatňovali svoje procesné práva a plnili svoje procesné povinnosti
v záujme dosiahnutia nimi preferovaného výsledku konania. Za situácie, kedy rodičia, teda tak otec,

ako aj matka nie sú schopní dohodnúť sa o úprave svojich práv a povinností k maloletým deťom,
nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že by niektorý z účastníkov zapríčinil vznik a trvanie súdneho
konania. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku nie je možné uplatňovať preventívnu
a sankčnú funkciu, ktorá sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania v konaniach podľa
Civilnéhosporovéhoporiadku.Pretopodľanázoruodvolaciehosúduniejemožnékonštatovať,žebyboli

dané osobitné, výnimočné okolnosti, ktoré by spravodlivo odôvodňovali priznanie náhrady trov konania
otcovi.41. Na základe uvedených zhodnotení pristúpil krajský súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP k potvrdeniu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že krajský súd v podrobnostiach odkazuje na vecné
správne závery okresného súdu.

42. Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené závery ohľadom nepriznania náhrady trov
prvoinštančného konania rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 52 CMP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

43. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.