Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 29, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 13C/59/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203389
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šulaj
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203389.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom v spore žalobcu: A. B. C., narodený XX.XX.XXXX,
D. E. XX, XXX XX D., štátny občan SR, zastúpeného: Mgr. Ivan Bugri, advokát, IČO: 42 307 155, so
sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen proti žalovanému: Slovenská republika v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava o
zaplatenie 4.247,86 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 4.247,86 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, vo výške ako
bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom, v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 4.247,86 € od žalovaného, pričom uviedol,

že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu službu v
služobnompomerevsúladesustanoveniamizákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore
(ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti nadrotmajster, vo funkcii
hasič záchranár, v čate „C“, ktorá patrí pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v Lučenci. Do prípravnej stálej
štátnej služby v HaZZ bol vymenovaný dňom 01.09.2020 a v súčasnosti už pôsobí v stálej štátnej službe
ako hasič – príslušník HaZZ.

2. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na
pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa teda skladá z:
1.) výkonu služby, a
2.) určenej služobnej pohotovosti.

3. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej
pracovnej zmeny strávi ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.

4. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže
byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnuobsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.

5. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako
ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

6. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady

poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.

7. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:

a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,
havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a
b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.

8. Určené služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu

pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku
roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –
06:00 hod.

9. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah,

mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici
v Lučenci sa striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že
každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva
dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú
služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).

10. Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné
zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne)
24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času
každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch

je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých
týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú
dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú
na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).

11.Pritaktostanovenomrozvrhnutíslužobnéhočasumátedahasičstráviťvslužbeminimálne240hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom
nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín – v
takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite).

12. Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má
za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových
služieb x 24 hodinová služba).

13.Spoukazomnavyššieopísanérozvrhnutieslužobnéhočasu,ktoréhosúčasťoujeajurčenáslužobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období október2020 – jún 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:
- v období od októbra 2020 do decembra 2020 vrátane: 195,08 hodín,

- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 487,66 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 731,17 hodín,
- v období od januára 2023 do júna 2023 vrátane: 353,59 hodín.

14. Za žalované obdobie od októbra 2020 do júna 2023 vrátane (t. j. od 01.10.2020 do 30.06.2023 -

ďalej aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1792,51 hodín určenej služobnej pohotovosti.

15. Za žalované obdobie pritom celkovo odpracoval spolu 1792,51 hodín služobnej pohotovosti
(1767,51 hodín určenej + 25 hodín nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas
celého žalovaného obdobia od októbra 2020 do júna 2023 vrátane, dosiahol 51,42 hodín týždenne.

16. Zdôrazňuje, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži
v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z
tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na
vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť

počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí
aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek je
povinný tráviť na pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje
služby – vykonať služobný zásah.

17. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej
časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považovanézaodpracovanýčas!Zjednodušenepovedané,napriektomu,ževprácistrávivrámcikaždej
jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7

hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaných za pracovný čas!

18. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci október 2020 sa v jeho fonde
pracovného času uvádza počet hodín 179,50, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 70 hodín
odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý

reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou.
Keďže sa vo fonde pracovného času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádza z
deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa javí, že za mesiac október 2020 bol
jeho priemerný týždenný pracovný čas len 40,52 hodín (179,50 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer

40,52 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 56,32 hodín
(celkovo spolu so započítaním odpracovaných pohotovostí spolu 249,50 hodín za mesiac : 4,43 týždňa
= 56,32 hodín za týždeň), nie teda 40,52 hodín za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde
pracovného času a ako je to deklarované aj jeho služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.

19. Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a Dôkaz 3) a prepočty
podrobne uvedené v odsekoch 36 – 39 tejto žaloby je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný
čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti

pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu
nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú
pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice
a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. V uvedených súvislostiach ďalej v podrobnostiach poukazuje
na nasledovné skutočnosti:

20. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu,ktorýmjeHasičskástanicavmesteLučenecatátosanachádzavúzemnomobvodeOkresného
súdu Lučenec, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok nanáhradu škody. Vzhľadom na tieto skutočnosti si žalobca v súlade s citovaným ustanovením § 19 písm.
b) CSP zvolil na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená
miestna príslušnosť tunajšieho súdu.

21. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade spravovala všeobecným
súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť
zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v
ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna príslušnosť Okresného

súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná.

22. Žalobca je fyzickou osobou, ktorá má trvalý pobyt v mieste uvedenom na prvej strane tejto žaloby.
Žalobca túto žalobu podáva ako jednotlivec, ktorého právo vyplývajúce zo Smernice bolo žalovaným
porušené, pričom toto porušenie spôsobilo žalobcovi škodu, ktorej nahradenia v peniazoch sa touto
žalobou domáha.

23. Žalovaným je štát – Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo
vnútraSlovenskejrepubliky(ďalejaj„Ministerstvo“),atospoukazomna§11písm.c)zákonač.575/2001
Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a

záchranný zbor.“ Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského
právneho poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej
náhrady sa žalobca domáha touto žalobou.

24. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský

štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne
predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov.

25. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj

zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany
členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať
náhrady spôsobenej škody. Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade
porušenia komunitárneho práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych
okolností zbaviť ani sa z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského

štátu škodu spôsobil.

26. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je pritom explicitne zakotvená
aj v právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom prioritne vyplýva z nasledovných ustanovení:

27. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava
nesmiebyťvrozporeskomunitárnymprávomvyplývazkonštantnejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskej
únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý krát vysvetlil
v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj dôsledky
priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma bola v

rozpore s komunitárnym právom.

28. S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci Simmenthal považujem za
nepochybné, že právne predpisy Európskej únie (t. j. úniové právo) majú priamy účinok a ako také
majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade kolízie medzi vnútroštátnou

právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského štátu Európskej únie, teda aj súdy
Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového práva.

29. V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho
práva je v okolnostiach tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo

dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu
Smernice v súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný
čas.30. Tu je ďalej potrebné zdôrazniť, že vo veci F. G. ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa
pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a
jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové

zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.
Ide teda v zásade o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu.

31. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm.

b) Smernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že aj ja – žalobca – mám
právo dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna úprava
garantujúca mi práva podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou
zo zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

32. Z vyššie uvedenej zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva pre tento
konkrétny prípad vyplýva, že ustanovenia ZoHaZZ by mali byť v súlade so Smernicou (keďže smernica
by mala byť úplne a správne implementovaná tak, aby boli dosahované ciele sledované smernicou),
pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a Smernicou má prednosť Smernica
ako právny predpis vyššej právnej sily.

33. V okolnostiach tejto veci je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne (resp. z
materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom
ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice.

34. Príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do
tohto zákona bola okrem iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by
mal byť v súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie
tejto Smernice do nášho vnútroštátneho právneho predpisu.

35. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu,
aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne
prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém
je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra

Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane upravuje zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore.

36. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v
Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych

vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne – buď je
určitý čas pracovným časom, alebo ním nie je.

37. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne zotrváva na právnom závere, že čas

pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky
pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne vyplývajú
napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci H. I. a rozsudku C-14/04 zo dňa

01.12.2005 vo veci Abelkader Dellas. V tomto smere je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho
dvora, ktoré sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne vyplýva, že do pracovného
času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti.

38. Vnútroštátny právny predpis – ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov vo vyššie citovanom

ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“.39.Okremuvedenéhovymedzenia„služobnéhočasu“ZoHaZZďalejupravujepodmienkyvýkonuštátnej
služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými

dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná
pohotovosť a dovolenka.

40. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa čas služobnej

pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu je napríklad zjavný
rozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane, a všeobecným
pracovnoprávnym predpisom – zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“), na strane
druhej.

41. Zákonník práce totiž v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec

zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ: „Na právne
vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon.“

42. ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ však ide o služobný
(pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného § 12 ods. 6 ZoHaZZ
je preto úprava § 96 ods. 2 ZP neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Ďalej je však
zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96 ods. 2 ZP, neobsahuje.
V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti príslušníkov HaZZ

nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len ten časový úsek,
kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento časový úsek je
považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva v
rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod. do 06:00 hod.),
všakdopracovnéhočasuhasičazapočítanýniejeatakýtočasniejepovažovanýzapracovný(služobný)

čas hasiča.

43. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, tak
práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne s ustanovením článku
2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

44. Z vyššie citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci J. B. jednoznačne vyplýva, že členské štáty
sa nemôžu odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov
„pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica pritom neumožňuje ani to, aby členské štáty prijali inú
definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica

síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie
pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu
„pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície
v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

45. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24 hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené
na 1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť.

46. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy
služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne „na papieri“

javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že
vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore do služobného
(pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujeme aj služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn
takto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne

dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac. Služobná pohotovosť, ktorú odpracujem v rámci
každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda
v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť môjho služobného času. Služobnúpohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za
„pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje Smernica.

47. Jednoducho povedané, ak by ZoHaZZ v súlade s judikatúrou Súdneho dvora za súčasť pracovného
času považoval aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností by potom aj z formálneho
hľadiska („na papieri“) služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Keďže však ZoHaZZ
pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za súčasť pracovného času, tak potom sa z hľadiska textácie
ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného času javí, že ako hasič odpracujem priemerne menej než

48 hodín týždenne. K takémuto formálnemu dodržiavaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza len
„vďaka“ tomu, že z 24 - hodinovej zmeny mi je do pracovného času v súčasnosti započítavaných len 16
hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín), a teda 8 hodín (resp. do konca roka 2021 to bolo 7 hodín)
z času, ktorý strávim v práci na hasičskej stanici a počas ktorých musím byť pripravený do 1 minúty
nastúpiť na vykonanie služobného zásahu, nie je považovaných za pracovný (teda odpracovaný) čas.

48. V praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka
posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou
Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých jeho reálne odpracovaných hodín v práci považovaných za
pracovný čas! Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného času sa potom nevyhnutne
premieta do skutočnosti, že formálne („na papieri“) síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín

týždenne, avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný pracovný čas úplne pravidelne presahuje
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice.

49. Zhrnúc teda skutočnosti je zjavné, že vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne úprava
pracovného času obsiahnutá v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ

(hasičovi) jeho služobný čas tak, že tento pravidelne presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku
6 písm. b) Smernice, a to v priamom dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ
považovaná za súčasť pracovného času hasiča, čo je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice.

50. Je teda možné jednoznačne uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o

Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko
umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje
Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto z týchto dôvodov možno
aj jednoznačne uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do
právneho poriadku Slovenskej republiky.

51. Zo skutkového stavu opísaného žalobou a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané,
že jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie júl 2020 – máj 2023 vrátane, predstavuje
49,53 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas
povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že moje právo vyplývajúce z ustanovenia článku

6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.

52. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, Z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, čo

Súdny dvor potvrdil aj priamo v 1. výroku tohto rozsudku, kde judikoval:

53. Rozsudok Súdneho dvora vo veci F. G. teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-
hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému
hasičovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené

považujem za nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môžem voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mi porušením úniového práva, a teda moja aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná.

54. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú

judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez ohľadu na to, aký verejný orgánmá podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť

verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát.

55. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené 3

podmienky:
1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné,
2) existencia škody resp. ujmy,
3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou.

56. V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky
spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania

náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby
dostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla.

57. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora, porušenie práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu
transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri

rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o
náhradu škody porušením úniového práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný - Slovenská republika,
keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6
písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný
čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného
pracovného času. K tomuto dôsledku pritom dochádza pre rozpor vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ
s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas a
odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času. Za

žalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy
vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

58. V tejto súvislosti ešte napokon opätovne zdôrazňuje, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora

absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná bez
ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal
povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide teda o zodpovednosť za škodu bez možnosti
liberácie a exkulpácie.

59. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci
aj z rozhodnutia vo veci Günter Fuß, podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je
minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie

ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová
hranica zahŕňa už aj nadčasy (viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“).

60. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by
k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že žiadny takýto súhlas služobnému úradunikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť
akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len

vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto
Smernice je priznať práva jednotlivcom – pracovníkom v Európskej únii.

61. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa
zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v

tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako
aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a
v každom jednotlivom prípade sa porušenie úniového práva považuje za dostatočne závažné, pokiaľ
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už
opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou

pojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako
ho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný
týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.
b) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa

03.10.2020 vo veci Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Confederación Intersindical
Galega (CIG),.

62. V uvedenej súvislosti dáva do pozornosti súdu aj nasledovné rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa
výslovne týkajú hasičov a v ktorých Súdny dvor zaujal stanovisko k tomu, že právo na maximálne 48

hodinový týždenný pracovný čas garantovaný článkom 6 písm. b) Smernice sa vzťahuje aj na hasičov.

63.SpoukazomnacitovanújudikatúruSúdnehodvorajezjavné,žeporušovaniejehopráv,vyplývajúcich
zčlánku2ods.1vspojenísčlánkom6písm.b)Smernice,kuktorémudochádzavdôsledkunesprávneho
resp. neúplného prebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou konštantnou

judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového práva je nevyhnutne
potrebné považovať za dostatočne závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci Günter
Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice u hasičov
bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Považuje taktiež za nepochybné,
že cieľom Smernice je priznať jednotlivcom – pracovníkom medzi ktorých patria aj hasiči, práva touto

Smernicou zakotvené.

64.AplikujúcuvedenéjudikatórnezáverySúdnehodvoranatentokonkrétnyprípadjezrejmé,ženakoľko
počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b)
Smernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné považovať za

pracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry Súdneho
dvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie je tak
jednoznačne naplnená.

65.Pokiaľideodruhúpodmienku,ktoroujeexistenciaškody,tujepotrebnéuviesť,žeSmernicasamotná

neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,
rovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.

66.PodľajudikatúrySúdnehodvora,týkajúcejsapriamoškôdvznikajúcichhasičomprenerešpektovanie
48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade

rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice
rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý
by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú
pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci Günter Fuß).

67. Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva ďalej vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vovnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody

zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci Brasserie du
pecheur a Factortame).

68. Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom
aplikovaťprísnejšieprocesnoprávnealebohmotnoprávnepravidláakotie,ktorébyaplikovalvkonaniach

bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť
uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol
uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada efektivity
znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie
ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť upravené takým
spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval

alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu a jeho
súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti určili formu
odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.

69. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne
právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky
však neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie
náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ
takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní

takéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne
stanovil Súdny dvor – t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti.

70. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej

únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú podľa jeho názoru ustanovenia
§ 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný
právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z
porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z

dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva zo strany štátu.

71. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. žaloby je zrejmé, že dlhoročne dochádza k
porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v

porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a
to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času som reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho
osobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného u neho porušované sústavne a dlhoročne, nielen
teda počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako

poslanie, pri práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje
dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v
dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva.

72. Skutočnosť, že trávi v práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho

o života a to najmä hľadiska jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s
porušovaním práva na maximálne 48 hodinový týždenný totiž pracovný čas prichádza o čas, ktorý by
inak chcel venovať v prvom rade rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s mojim pracovným
zaradením. Neprimeraná pracovná zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom
rozloženíslužobnéhočasu,akýakohasičvykonáva,zásadnezasahujedojehosúkromnéhoarodinného

života.

73. V dôsledku pravidelného porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas
prichádza o čas, ktorý by chcel a inak mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubámprípadne akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na
enormnú fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné
aktivity nevyhnutný. Tu pritom poukazuje na to, že bežne odpracuje aj približne 5 – 8 hodín nad

rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, bežne pravidelne pracuje aj 53 - 56
hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktoré sa prejavuje
aj skracovaním voľného času na nevyhnutný odpočinok a mimopracovné aktivity, je tak zásadne
negatívnym dôsledkom porušovania Smernice, nakoľko mimopracovným aktivitám nemôže venovať ten
čas, koľko by mohol, ak by k porušovaniu Smernice nedochádzalo.

74. Všetok ten čas, ktoré strávi v práci naviac oproti tomu, čo stanovuje Smernica, by venoval či
svojim najbližším a rodine, jeho koníčkom alebo práve tomu nevyhnutnému odpočinku, ktoré mu má
práve Smernica stanovením maximálneho pracovného času garantovať. Tu poukazuje taktiež na to, že
ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána do rána“ a má teda v porovnaní
s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má

byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii
značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne
fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať rodine,
priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických síl či akokoľvek inak podľa
vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v

peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej ujmy. Ako
vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na náhradu
škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec
(hasič)prichádzaprekračovanímmaximálnehotýždennéhopracovnéhočasu,jedostatočnýnapriznanie

nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku musel
pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Je presvedčený,
že už len stratu tak enormného množstva času, aký počas dlhoročného porušovania Smernice a
prekračovaním maximálneho pracovného času stratil, pričom inak by tento čas mohol využiť akoukoľvek
mimopracovnou aktivitou podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval každý, kto by sa

nachádzal v jeho postavení.

75. V súvislosti s porušovaním práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním
článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z
najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave.

76. Zároveň však porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava.

77. Ako je zrejmé, jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia hranice maximálneho

týždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok času na oddych a
regeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie. Považuje pritom za
logické a zrejmé, že najmä dlhoročné a pravidelné prekračovanie maximálneho pracovného času pri tak
náročnej práci, akou práca hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať zdravie a život pracovníka.

78. Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované
totiž vyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných
úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento
cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Ako totiž vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora,

všetci pracovníci by preto mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí
vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.
V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný
odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v

jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo
iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.79. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v žalobe a z povahy škody resp. ujmy vzniknutej
porušovaním Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým
súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a

uspokojivé pracovné podmienky), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený
nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

80. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ
nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej
vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je
možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná
formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä preto“, a teda zjavne
nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká.
Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia

dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na
osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv,
ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné
konštatovanie porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a
práve peňažná náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia

vzniknutej ujmy, keďže strata enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v
jej dôsledku došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť
za daných okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady.

81. S poukazom na skutočnosti uvedené má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu

škody, ktorou je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku
pri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

82. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
článku6písm.b)Smerniceaškodouvoformenemajetkovejujmy,ajtútopovažujemzazjavnenaplnenú.

83. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice
do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z
materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu môjho práva na maximálny 48-
hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by som mal

nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný.

84. Tu je potrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza v
priamom dôsledku porušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo sa považuje
za pracovný čas), t. j. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú pohotovosť

a odpracované hodiny služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného času. V
dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval viac, než je
Smernicou maximálne povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti
došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života.

85.Zuvedenýchdôvodovmázato,žeajtretiapodmienka-príčinnásúvislosťmedziporušenímúniového
práva (medzi porušeniami článkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým
došlo v dôsledku nesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme
nemajetkovej ujmy, je jednoznačne daná.

86. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá špeciálnu právnu
úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo strany štátu v
dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do nášho právneho poriadku, a to tak pokiaľ
ide o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Zjudikatúry Súdneho dvora, na ktorú už podrobne poukázal vyššie vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať
požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie.

87. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti (vyššie citovaný § 92 ods. 1 ZoHaZZ)
je mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že
služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaného
ustanovenia § 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (t. j. 15% z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom,

ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp.
do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do
služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na pracovisku (hasičskej stanici), z
ktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

88. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.

2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného
času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v
prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej
udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných
zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v

rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon
nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v
čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon
takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej
pohotovosti, keďže:

- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni)
resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti,
- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby
na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100%

(v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú odslúženú
hodinu pohotovosti.

89. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122
ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci

na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je totiž
aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za
ktorých táto ujma vznikla.

90. Pokiaľ osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného

pomeru, vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu
mu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom
týmto peňažným ekvivalentom je jeho mzda.

91. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja

od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za nariadenú služobnú
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska
analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu
nebolizapočítanédoslužobnéhočasu,jepodľajehonázorumožnéanalogickyposúdiťakoodpracované
mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa §

92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný
čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného
(pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel
medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v §

122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia.92. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122
ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2

písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných
dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a
sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).

93. Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda

predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú
pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je
príslušnou časťou môjho služobného platu (50% – 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v

prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%).

94. Žalobca je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je
v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti,
pričom však nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v

peniazoch musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalovanú
výšku náhrady škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody v
podobenemajetkovejujmymávšakplniťajpreventívnuasankčnúfunkciu,tedamáodradiťporušovateľa
(v tomto prípade žalovaného – štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom zabezpečovať
aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí byť sankcia (v

zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná a dostačujúca. Napokon považuje za nepochybné,
že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých
rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná a opodstatnená.

95. Napokon na tomto mieste už len pre úplnosť, poznajúc argumentáciu žalovaného v obdobných

sporoch, opätovne zdôrazňuje, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady
škody porušením úniového práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil len z
dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v
takýchto prípadoch. Podstata tohto sporu a žaloby totiž nespočíva v namietaní výšky jeho služobného
ohodnotenia ani v namietaní výšky náhrady za výkon služobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním

článku 2 ods. 1 v spojení s článok 6 písm. b) Smernice dochádza k ujme mojich osobnostných právach
tak, ako je uvedené vyššie, pričom táto ujma má nemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania výšky
žalovaného nároku nemení nič na jeho povahe resp. právnom titule základu nároku, preto len spôsob,
ako tento žalovaný nárok „vypočítava“, neznamená, že žalobou uplatňuje mzdový nárok.

96. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho
práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto
nárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s
porušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp. 20%

(teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby
bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ z dôvod
vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín.

97. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci

mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac júl 2020 teda nastala dňa 10.08.2020, splatnosť mzdy za mesiac
august2020nastaladňa10.09.2020atď.Vzhľadomkvšeobecnej3-ročnejpremlčacejdobevyplývajúcej
z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie
3 rokov pred podaním tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020 (ktorá nastala10.08.2020) až po mesiac máj 2023 vrátane. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá
má podobu nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35% alebo 20% z

príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od
toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50% - 15% =
35%) alebo v deň služobného pokoja (50% - 30 % = 20%).

98. Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob výpočtu ďalej vyčísľuje škodu vo forme nemajetkovej ujmy,

ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie, a to nasledovne:

99. Obdobie október 2020 – december 2020:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 3 mesiace t. j. 92 dní (rok 2020 bol priestupný rok)
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať
30,67 zmenových služieb (92 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 736,08 odpracovaných hodín

za uvedené obdobie (30,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 3
mesiacepredstavuje13,14týždňov(92dní:7dní).Pripočteodpracovanýchhodín736,08apriemernom
počte týždňov 13,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri
existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (736,08 hodín : 13,14
týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou a to priemerne o 8 hodín

každý týždeň.
Za obdobie október 2020 až december 2020 predstavuje:
(i) fond pracovného času 528 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 195,08 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

100. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 195,08 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 13,14
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 55,03 hodín (723,08 hodín : 13,14 týždňov).

101. V období október 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 181,08 hodín
15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť

spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel
35%
(medzi odmenou za

nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20% (medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za

mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac za30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac spolu

(15%-ná a
30%-ná pohotovosť)

15%
30%

(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)

2020

10/2020
70,00

70,00
4,9400

1,7290
0,9880
126,8404
0,0000
121,0300

11/2020
49,00
7,00
56,00
4,9400

1,7290
0,9880
84,7210
6,9160
91,6370

12/2020
62,08
7,00
69,08
4,9400

1,7290
0,9880
107,3363
6,9160
114,2523

Spolu
181,08
14,00
195,08
Náhrada za ujmu

313,09 €
13,83 €
326,92 €102. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2020 (október 2020 – december
2020 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 326,92 EUR.

103. Obdobie január 2021 - december 2021:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje

52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:
(i) fond pracovného času 1990,60 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 487,66 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

104. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 487,66 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14

pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 47,53 hodín (2478,26 hodín : 52,14 týždňov).

105. V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 466,66 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti

služobného platu za každú hodinu a 21 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)

Určená pohotovosť spolu
(15% a
30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel

35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20%

(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za
mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac spolu

(15%-ná a
30%-ná pohotovosť)

15%30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2021

1/2021

42,00
7,00
49,00
5,2394
1,8338

1,0479
77,0192
7,3352
84,3543
2/2021

7,00

7,00
5,2394
1,8338

1,0479
12,8362
0,0000
12,8362
3/2021

21,00

21,00
6,7545
2,3641

1,3509
49,6456
0,0000
49,6456
4/2021

39,38

39,38
6,7545
2,3641

1,3509
93,1067
0,0000
93,1067
5/2021

56,00

56,00
6,75452,3641
1,3509
132,3882

0,0000
132,3882
6/2021
56,00

56,00
6,7545
2,3641
1,3509
132,3882
0,0000

132,3882
7/2021
53,18
7,00
60,18

7,0000
2,4500
1,4000
130,2812
9,8000

140,0812
8/2021
67,78

67,78

7,0000
2,4500
1,4000
166,0708
0,0000

166,0708
9/2021
28,00
7,00
35,00

7,0000
2,4500
1,4000
68,6000
9,8000

78,4000
10/2021
21,00

21,00

7,0000
2,4500
1,4000
51,4500
0,0000

51,4500
11/2021
41,0041,00
7,0000
2,4500

1,4000
100,4500
0,0000
100,4500
12/2021

34,32

34,32
7,2152
2,5253
1,4430

86,6690
0,0000
86,6690
Spolu
466,66

21,00
487,66
Náhrada za ujmu
1100,91 €
26,94 €

1127,84 €

106. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (január 2021 – december
2021 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1127,84 EUR.

107. Obdobie január 2022 - december 2022:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje

52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:

(i) fond pracovného času predstavuje 1942 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 731,17 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 25 hodín.

108. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2

ZoHaZZ v rozsahu 2698,17 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,75 hodín (2698,17 hodín : 52,14 týždňov).

109. V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 699,17

hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z
príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 32 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v
čase služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ, v tomto období odpracoval 25 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnejpohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu

(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel
35%
(medzi odmenou za

nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za

mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a 30%ná pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)

2022

1/2022
71,32

8,00
79,32
7,2152
2,5253
1,4430

180,1058
11,5443
191,6501
2/2022
56,00

56,00
7,2152
2,5253
1,4430

141,4179
0,0000
141,4179
3/202253,85

53,85

7,2152
2,5253
1,4430
135,9834
0,0000

135,9834
4/2022
55,01

55,01
7,2152

2,5253
1,4430
138,9179
0,0000
138,9179

5/2022
55,16
8,00
63,16
7,2152

2,5253
1,4430
139,2967
11,5443
150,8410

6/2022
71,32

71,32
7,2152

2,5253
1,4430
180,1058
0,0000
180,1058

7/2022
71,72

71,72
7,3848

2,5847
1,4770
185,3732
0,0000
185,3732

8/2022
48,00
8,00
56,00
7,3848

2,5847
1,4770
124,0646
11,8157135,8803
9/2022
45,10

8,00
53,10
7,3848
2,5847
1,4770

116,5587
11,8157
128,3744
10/2022
63,70

63,70
7,3848
2,5847
1,4770
164,6441

0,0000
164,6441
11/2022
52,00

52,00
7,3848
2,5847
1,4770
134,4034

0,0000
134,4034
12/2022
56,00

56,00
7,3848
2,5847
1,4770
144,7421

0,0000
144,7421
Spolu
699,47
32,00

731,17
Náhrada za ujmu
1785,61 €
46,72 €
1832,33 €

110. Náhrada škody vo forme nemajetková ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december
2022 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1832,33 EUR.

111. Obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane:

Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 6 mesiacov t. j. 181 dní pri naplánovanej 24 hodinovej
službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 60,33 zmenových služieb
(181 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1.447,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (60,33
zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 6 mesiacov predstavuje 25,86týždňov (181 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1.447,92 a priemernom počte týždňov 25,86
v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe
rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 55,99 hodín (1.447,92 hodín : 25,86 týždňov), čo

rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 7,99 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2023 až jún 2023 vrátane (t.j. od 01.01.2023 do 30.06.2023) predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 975 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 345,59 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

112. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 353,59 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 25,86
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,38 hodín (1328,59 hodín : 25,86 týždňov).

113. V období január 2023 až jún 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 345,59 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto

období nevykonával.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej

pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a
30%)

Hodinová sadzba
Rozdiel
35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel
20%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za

mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)2023

1/2023
63,35

63,35

7,8394
2,7438
1,5679
173,8191
0,0000
173,8191

2/2023
69,80

69,80
7,8394

2,7438
1,5679
191,5165
0,0000
191,5165

3/2023
62,80

62,80
7,8394

2,7438
1,5679
172,3100
0,0000
172,3100

4/2023
56,00

56,00
7,8394

2,7438
1,5679
153,6522
0,0000
153,6522

5/2023
53,64
8,00
61,64
7,8394

2,7438
1,5679
147,1769
12,5430
159,7199

6/2023
40,00

40,007,8394
2,7438
1,5679

109,7516
0,0000
109,7516
Spolu
345,59

8,00
353,59
Náhrada za ujmu
948,23 €
12,54 €
960,77 €

114. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie január 2023 až jún 2023
vrátane v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 960,77 EUR.

115. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie

október 2020 až jún 2023 vrátane (t. j. od 01.10.2020 do 30.06.2023), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1767,51 hodín (viď vyčíslenie v
odsekoch 36 – 39 tejto žaloby) predstavuje úhrnne sumu vo výške 4247,86 EUR, ktorej zaplatenia sa
touto žalobou domáha.

116. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je v celom rozsahu dôvodný a opodstatnený. V príčinnej súvislosti s nesprávnou resp. neúplnou
transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti, došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z úniového práva, konkrétne Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, v priamom dôsledku čoho došlo aj k strate odpočinku, porušeniu jeho osobnostných
práv a tým aj k založeniu môjho nároku na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva, za
ktorú škodu zodpovedá žalovaný.

117. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto navrhuje, aby súd po skutkovom a
právnomposúdenívecivydalrozsudok,ktorýmzaviažežalovanéhopovinnosťouzaplatiťžalobcovisumu
vo výške 4247,86 EUR

118. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 27.10.2023, pričom uviedol, že žalobca

sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon

č. 315/2001 Z. z.“). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval nad
stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas pre
každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

119. Z článku vyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2 definuje okruh

vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia
jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená v článku 1
ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES.

120. Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1

ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna
1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci
(ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“).121. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré

zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

122. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v
plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca.

123. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcichzásahovúčinnosť,(ktoráješpecifickánerovnomernýmrozvrhnutímslužobnéhočasu,na
ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti
štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr.
v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.).

124. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich
právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej

úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

125. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa nášho
názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti

Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté
články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje,
že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny
a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný
má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť

škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad
zodpovednosti za škodu.

126. Z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho
príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na

úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.

127.ZtohtodôvodusúčinnostivykonávanépríslušníkmiHasičskéhoazáchrannéhozboruprizásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS
nevzťahuje. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým

by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú.

128. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na

prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

129. Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať:
1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“),
2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej

práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.130.Žalobcavšaknezažalovalsvojhozamestnávateľa,aleštát,vmenektoréhokonátenústrednýorgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je
zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii.

131. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený
limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001
Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade
podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí,

že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného
príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.

132. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná.

133. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné
dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok
výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že
aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky.

134. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako
dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

135. Žalovaný uviedol, že Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku,
prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky
a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do

slovenskéhoprávnehoporiadkuokreminéhozákonomč.315/2001Z.z.,čojeuvedenéajvtranspozičnej
prílohe č. 4 zákona pod bodom 6.

136. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného

pracovného času hasičov.

137. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.

138. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek

čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre

posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na

pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.139. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001
Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu
službu nadčas a dovolenku.

140. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“

141. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“

142. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania

štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“

143. Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje
deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“

144. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

145. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru

ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste

výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.

146. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že

služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)
zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,

ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou

pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou.

147. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.

148. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2019 – 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa

pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej
len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva2019 – 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len
ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na
vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.

149. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa uvádza, cit.: „Pre
príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný

čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods.
3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej
zmluvy2023,kdesataktiežuvádza,cit.:„Prepríslušníkovvykonávajúcichštátnuslužbusnerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej

služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“

150. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85 a § 92 zákona č.
315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl.

3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES.

151. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom
„Maximálny týždenný pracovný čas.“

152. Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo
kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre

každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

153.Podľačlánku16písm.b)Smernice2003/88/ES,cit.:„členskéštátymôžuustanoviťpreuplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“

154. Podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8,a16:a)vprípadečinností,keďpracoviskopracovníkaajehobydlisko
sú od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od
seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť
s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“

155. Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich
kumulatívnych podmienok:
- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín5,

- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,

- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.

156. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí

byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,

že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

157. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom

čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91
ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu
najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.

158. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného

času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy2019–2020akoajKolektívnejzmluvy2021,Kolektívnejzmluvy2022,čiKolektívnejzmluvy2023
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej

služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /
16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.

159. Žalovaný dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42),
C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za
časpracovnejpohotovostinevzťahujeSmernica2003/88/ES,alerelevantnéustanoveniavnútroštátneho
práva.

160. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami.

161. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je
tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty
hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín

služby nadčas za príslušný rok.

162.Zuvedenéhovyplýva,žedotknutéprávnepredpisysútransponovanévčlánku6Smernice2003/88/
ES správne.

163. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES
do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola
v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

164. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 –

94 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, aby dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného
času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu
bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola

najviac 24 hodín v služobnom dni.

165. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal
rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím
služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa

plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný
úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s
rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na
funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom.

166.VsúladesPokynomprezidentaHasičskéhoazáchrannéhozboruč.35/2012ovnútornejorganizácii
Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku v znení neskorších predpisov a
kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na daný rok,
žalobca vykonával: v rokoch 2020 a 2021 štátnu službu na pracovisku v rámci 24 – hodinovej služby v
rozsahu 17 hod. výkon štátnej služby a 7 hodín služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala
na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby; v roku 2022 a 2023 štátnu službu

na pracovisku v rámci 24 – hodinovej služby v rozsahu 16 hod. výkon štátnej služby a 8 hodín služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania
štátnej služby.

167. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej

služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá
určené činnosti ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného
výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon štátnej služby nadčas.

168. Nemožno teda uvádzať, že žalobca strávil všetky hodiny služobnej pohotovosti výkonom štátnej

služby.

169. Na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr.
zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov), či kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka
nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné
rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske
prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví.

170. Žalobca opomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48
hodín, avšak tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4
mesiace. Taktiež navrhujeme zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského
a záchranného zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne
dlhým pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami

vyplývajúcimi z osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za
následok, že nie je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici.

171. Smernica určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Článok 2 ods. 1 smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný má za to, že na účely Smernice treba do maximálneho
času ustanoveného Smernicou započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku,
služobnej ceste, prípadne na školení.

172. Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného smernicou
nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-
ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka;
s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku
doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva

činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený čas zarátavať do
maximálneho týždenného pracovného času.173. K nároku na náhradu škody žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý
v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto
článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,

pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

174. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je
možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré

musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva
Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

175. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný

byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára

podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.

Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za
vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.

176. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom

zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na
internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj
na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré
zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred
vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach

a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú
a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru
príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v
ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj
k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a

kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu.

177. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má
sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu

škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur
uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu,
môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade
so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba

preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod
84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by
mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje

resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas
zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

178. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba
pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah

škody (rozsudky B. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom
neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal
žalovaný spôsobiť.

179. Žalobca je zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí (oznámení
o sume a zložení služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu prezidenta Hasičského a záchranného zboru

o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno - technickom úseku č. 35/2012
v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany
od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto ustanovenia ako aj z § 86 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti
nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon služobných činností a na výkon služby

nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Počas
tejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený
na oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (to znamená až v prípade nutného zásahu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) sa aplikuje § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a vzniká
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nárok na nadčas.

180. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej
ochranyjepotrebné,abybolanatentoúčelzabezpečená24hodinováslužba,7dnívtýždnipočascelého
roka a teda príslušníci Hasičského a záchranného zboru musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00
hod. nasledujúceho dňa. Pričom však ale aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby

majú určený čas na oddych a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej
činnosti ako práci, ktorú vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena
za to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti
žalovaný má za to, že nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.

181. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v
Banskej Bystrici č. 28/2021 o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre spracovanie služobných
príjmov príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov
sa „rozvrh spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom
kalendárneho mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s rozvrhom osobne,

oboznámenie sa vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky, pričom príslušník
dodatočne potvrdí oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na vytlačenom
rozvrhu. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj v čase
kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky na
oboznámenie príslušníka sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol žalobca

vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil.

182. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebránitomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej

služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným
spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.

183. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom
období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

184. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“), cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby saodstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa
negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.

nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje
to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,
že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného
dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého

odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré
výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z.
Zákonníkprácevzneníneskoršíchpredpisov.Vymenovalismelenniektorézprostriedkovochrany,ktoré
zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú

dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu.

185. Žalovaný uvádza k spôsobu a výpočtu výšky náhrady škody vypočítanej žalobcom v žalobe,
že cit.: „Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122
ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2
písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných
dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a

sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou

uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného
platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške
zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou môjho služobného platu (50% –

15% = 35%, a v prípade ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%). Som presvedčený, že takýto
spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou
Súdnehodvoraazároveňspĺňaajpožiadavkuprimeranosti,pričomniejesumouneprimeranevysokou.“,
avšak predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a ktorého sa žalobca domáha je práve
nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku

porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/
ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Vzhľadom na takýto vyššie uvedený spôsob výpočtu
výšky náhrady škody, má žalovaný za to, že žalobcom uplatňovaný nárok skôr predstavuje mzdový
nárok.

186. V tejto súvislosti má žalovaný rovnako za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje
teda skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku podľa
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. V tomto prípade treba podotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte
„nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., žalobca žiada akési odškodnenie vo forme

vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovú ujmu.

187. Na podporu svojich tvrdení žalovaný uvádza, že v obdobnom spore Okresný súd Michalovce v
rozsudku sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022 uviedol, že cit.: „K žalobcom uplatnenej výške škodysúd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca
žalovanúsumuuplatnil,jemätúcivzhľadomnapovahuuplatnenéhonároku(vychádzajúczodôvodnenia
žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. Akékoľvek matematické výpočty

vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre
stanovenie výšky nároku.“

188. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku prekročenia priemerného 48 hodinového
týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje náhradu škody za všetky odslúžené

hodiny služobnej pohotovosti, aj keď je zrejmé, že k vzniku nemajetkovej ujmy podľa Smernice
môže dôjsť len prekročením 48 hodinového týždenného limitu, a teda nie každou hodinou odslúženej
pohotovosti.ŽalobcatedaneodvodzujesvojnárokzporušeniaSmernice,alepodľajehonedostatočného
ohodnotenia služobnej pohotovosti.

189. Nemajetková ujma žalobcovi však mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení

predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho
za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného porušenia Smernice.

190. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutá

a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:
„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru
Európskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť
kporušeniujehopráv,nakoľkojednoznačnýčasovýúdajžalobcaneuviedolvpriebehuceléhokonania.K
žalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie

na súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny
zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných
3 rokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez
bližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totiž
vylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude

zisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že
plán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.
V prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto
zásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či

pracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť
jeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre
nedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany
zamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“

191. Z vyššie uvedeného citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade
nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času
vyplývajúceho zo Smernice a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v
dôsledku toho mala vzniknúť. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že predmetom žalobcom podanej žaloby
nie je porušenie Smernice, ale jednoznačne mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje

doplatiť rozdiel vo vyplácanej mzde počas služobnej pohotovosti.

192. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú porušením
Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného

úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

193. Predmetom tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám
výslovne uvádza, že požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti, nakoľko tá je

odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej Smernice,
ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48
hodín. Žalobca konkrétne porušenie Smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nemu
presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanickyvypočítanú ako rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu službu, a to za všetky odslúžené hodiny
služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený Smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok
od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

194. Ďalej na podporu svojich tvrdení žalovaný dáva do pozornosti súdu obdobný spor, pri ktorom
Okresný súd Zvolen v rozsudku č.k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021, uvedený postup žalobcu pri
výpočte nemajetkovej ujmy bol žalobcovi vytknutý ako špekulatívny a nekorektný a Okresný súd Zvolen
v predmetnom rozsudku konštatoval nasledovné, cit.:

„V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca si pri odôvodnení výšky nároku v priebehu sporu odporoval.
Na jednej strane v žalobe (na č.l. 10 p.v.a tiež č.l. 9) uviedol, že „Hodiny, ktoré som odpracoval nad limit
maximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasujemožnéanalogickyposúdiťakoodpracovanie
mimo rozvrhnutia služobného času....“, na druhej strane v replike (č.l.213 p.v.) už uvádza, že „podanou
žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy podľa počtu hodín odslúženej
pohotovosti, ktoré som reálne odslúžil a ktoré mi neboli započítané do služobného (pracovného) času.

Nežalujem teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín
týždenne..“ V ďalšej časti repliky (č.l.215) sa však žalobca opäť vracia ku koncepcii, že mu nemajetková
ujma vznikla v dôsledku straty odpočinku, (čo sa prejavilo aj v porušení práva na ochranu súkromného
rodinného života a práva na ochranu zdravia), pričom tieto práva boli porušené v dôsledku skutočnosti,
že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas, ak by nebolo porušované ust. čl. 6 písm.

b/ predmetnej smernice, mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho svojim záľubám, blízkym, alebo
inak podľa rozhodnutia (č.l.216). Strata odpočinku a neprimerane dlhý čas v práci nepochybne súvisí
s porušením Smernice 2003/88/ES, t.j. s hodinami nad limit maximálneho priemerného týždenného
pracovného času a nie s hodinami odslúženými v rámci limitu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času, ktorý ešte porušením Smernice a tak ani porušením práv žalobcu nemôže byť. Koniec

koncov to tvrdil aj samotný žalobca, keď v replike odkazoval na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej
treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by
mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 ods.1 smernice rešpektovaný
(bod 59 rozsudku vo veci Günter Fu?).
Posúdením žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy a z vykonaného

dokazovania listinnými dôkazmi (č.l. 11p.v. – 13) súd zistil, že žalobca pri výpočte výšky náhrady
nemajetkovej ujmy nepostupoval korektne, nakoľko výšku náhrady nemajetkovej ujmy priamo odvíjal od
celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom-ktorom mesiaci, na ktorý počet hodín súčasne
potom naviazal požadovaný doplatok (20 % resp. 35 % za každú hodinu) a teda výšku náhrady
neodvíjal od počtu (len) tých hodín pohotovosti, ktoré odslúžil nad limit 48 – hodinového priemerného

týždenného pracovného času. Žalobca tvrdil, že celkovo za rozhodné obdobie (marec 2018 – marec
2021) odpracoval 1 597,97 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného
času a po prepočte na eurá to potom predstavuje náhradu škody vo výške zaokrúhlene 3,14 Eur
za každú jednu hodinu, ktorú musel v rozpore so smernicou stráviť v práci a nemohol ju venovať
svojej rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii, či odpočinku. Je presvedčený, že náhrada

zodpovedajúca sume 3,14 Eur za každú hodinu porušovania jeho základných práv je z hľadiska
elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou.
Takýto spôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa súdu javí až ako špekulatívny a účelový,
nakoľko nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušovaním čl. 6 Smernice 2003/88/ES a teda
porušením jeho základných práv - žalobcovi mohla ujma vzniknúť len v priamej príčinnej súvislosti

s prekročením hranice 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času, zakotveného v čl.
6 Smernice 2003/88/ES, čo znamená, že (1.) v tom-ktorom mesiaci musel celkový počet žalobcom
odslúžených hodín (a) služieb a súčasne (b) pohotovosti (tak určenej ako aj nariadenej) kumulatívne
presiahnuť počet 212,5714 hodín pri 31 dňoch v mesiaci, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňoch v mesiaci,
resp. 192 hodín pri 28 dňoch v mesiaci, resp. 198,8571 hodín pri 29 dňoch v mesiaci a (2.) ujma mohla

žalobcovi vzniknúť len v rozsahu prekročenia (konkrétneho počtu hodín) predmetných maximálnych
limitov odslúžených hodín.
Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že (a) za niektoré mesiace (03,2018, 04/2018, 06/2018,
11/2018, 12/2018, 02/2019, 05/2019, 06/2019, 11/2019, 12/2019, 03/2020, 06/2020 a 03/2021) žalobca
celkovo neodpracoval (spolu v rámci služieb a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v danom

mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas a teda mu ujma za daný
mesiac (ani pri splatnosti mzdy v nasledovnom mesiaci) vzniknúť nemohla a (b) za ostatné mesiace síce
žalobca celkovo odpracoval (v rámci služieb a pohotovosti) spolu počet hodín prekračujúci maximálny
počet hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas,avšak nie všetky žalobcom uplatnené hodiny pohotovosti sú súčasne prekročením maximálneho počtu
hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, ale len
konkrétna časť z týchto hodín.

Sumarizujúc vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobca pri odôvodnení primeranosti výšky požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy neuviedol korektný spôsob výpočtu, nakoľko nie všetok čas žalobcom
odslúženej pohotovosti 1 597,97 hodín za rozhodné obdobie (03/2018-03/2021) bol súčasne v tomto
rozsahu (1 597,97 hodín) časom, za ktorý žalobcovi vznikla ujma pre nedodržanie maximálneho 48-
hodinového priemerného týždenného času v zmysle čl. 6 písm. b) predmetnej smernice . Ako súd

už podrobne uviedol vyššie, (a) za niektoré mesiace žalobca celkovo neodpracoval (v rámci služieb
a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový
priemernýtýždennýpracovnýčasatedamuujmazadanýmesiac(aniprisplatnostimzdyvnasledovnom
mesiaci) vzniknúť nemohla a (b) za ostatné mesiace nie všetky žalobcom uplatnené hodiny pohotovosti
sú súčasne prekročením maximálneho počtu hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový
priemerný týždenný pracovný čas, ale len konkrétna časť z týchto hodín. Za rozhodné obdobie (marec

2018 – marec 2021), celkový maximálny fond pracovného času (vrátane pohotovosti), ak sa mal
zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, mohol byť maximálne 7 728 hodín. Za toto
rozhodné obdobie pritom žalobca odslúžil spolu 8 141,30 hodín (vrátane pohotovosti). Z uvedeného
vyplýva, že celkovo za rozhodné obdobie žalobca odslúžil nad maximálny limit (počet) hodín 413,30
hodín a nie celá masa 1 597,97 odslúžených hodín pohotovosti (ako tvrdil žalobca) zakladá jeho

nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Posúdením každého jednotlivého obdobia, tak ako súd
podrobne skôr uviedol, vychádzajúc zo samotného žalobcom zvoleného princípu pre odôvodnenie
primeranosti výšky ním požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, potom celkom vychádza ako správna
(primeraná) suma nie suma 5 029,42 Eur (ku ktorej dospel výpočtami žalobca), ale len suma 1 907,88
Eur. Pokiaľ žalobca uviedol, že si takto v podstate uplatňuje len 2,82 Eur za hodinu pohotovosti,

súd konštatuje, že v konečnom dôsledku súdom priznaná čiastka predstavuje až 4,62 Eur za hodinu
pohotovosti, avšak len čo sa týka počtu 413,30 hodín pohotovosti odslúžených nad limit 48-hodinového
priemerného týždenného času, pri ktorých už došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. V kontexte
všetkých uvedených skutočností, najmä pokiaľ ide o dĺžku (kontinuálne niekoľko rokov) porušovania
práva žalobcu na primeraný odpočinok a jeho práva na súkromný život, ako aj jeho práva na ochranu

zdravia pri práci, súd takúto priznanú výšku (1 907,88 Eur) náhrady nemajetkovej ujmy považuje za
primeranú, napĺňajúcu účel sledovaný aj ust. § 13 Obč. Z.. Priznaná náhrada je podľa názoru súdu
dostatočne vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu (a nielen symbolickú) a na druhej strane nie
je ani neprimerane vysoká ani likvidačná pre žalovaného. Súd preto žalobcovi priznal nárok len vo výške
1 907,88 Eur (výrok I.) a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.).“

195. Žalovaný považuje žalobu žalobcu za nekonkrétnu a zmätočnú, nakoľko žalovanému nie je jasné,
čoho sa žalobca podanou žalobou domáha.

196. Žalovaný touto cestou namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času

počas žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na strane 5 žaloby uvádza, že jeho priemerný
týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol 51,42 hodín týždenne. Následne
žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný týždenný pracovný čas za každý jeden
kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 55,03 hodín, za rok 2021 uvádza 47,53 hodín, za rok 2022 uvádza
51,75 hodín a za rok 2023 uvádza 51,38 hodín). V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že článok 16

Smernice 2003/88/ES umožňuje pre účely uplatňovania článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
stanoviť referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že
žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j.
referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Z uvedeného
dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase

za irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil
predmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu si žalovaný
dovoľuje súdu navrhnúť, aby na žalobcom predložené údaje týkajúce sa priemerného týždenného
pracovného času neprihliadal. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že dôkazné bremeno je v tejto súvislosti
na strane žalobcu.

197. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom
tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením
však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričompríslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia.

198. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuß
uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na
vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity
jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia

právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

199. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č.
k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho
súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020.

200. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času
bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval

svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a
Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.

201. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie od októbra 2020 do júna 2023, avšak na
základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto

obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani
inýmspôsobomsanedomáhalsvojichpráv,arovnakonikdyneprišlozostranyžalobcuknámietkam,ako
sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona
č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej
služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti
takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.

202. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom

tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením
však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia.

203. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuß
uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na
vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity

jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia
právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

204. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č.

k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho
súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020.

205. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a

záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času
bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval
svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a
Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.206. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie od 1. júla 2020 do 31. mája 2023, avšak na
základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto

obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani
inýmspôsobomsanedomáhalsvojichpráv,arovnakonikdyneprišlozostranyžalobcuknámietkam,ako
sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona
č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej
služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti
takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.

207. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,
že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 4.247,86 EUR, žalovaný považuje za

zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V
zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeranáutrpenejujmenapovesti(napr.TolstoyMiloslavskyv.Spojenékráľovstvo),pričompriurčovaní
výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko,

Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

208. Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v
konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v.

Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za
porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

209. Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:
„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných
prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej

úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či
nesprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020
týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov
SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.

11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata
žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.

zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej
úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.
S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného
príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného

vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho
rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“

210. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismiupravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

211. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože
neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať
určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

212. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako
anijehoprávnyzástupca,vkonanínepreukázalizásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v

príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

213. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný uvádza, že okrem už uvádzanej právnej
argumentácie žalovaného je žalobcom požadovaná suma (4.247,86 EUR) neodôvodnená a premrštená,

čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná
za smrť blízkej osoby.

214. Príkladom žalovaný uvádza nasledovné rozhodnutia:
1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa 15.05.2006 (matke priznaná

nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej nehode, pričom súd konštatoval,
cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu je považovaný nárok
žalobkyne za primeraný.“),
2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej

syna v dôsledku rasovo motivovaného trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom).

215. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy

len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne
a konkrétne preukázať.

216. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje
žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,
pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania

nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

217. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný
by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma

mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

218. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky.219. Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn.
6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy6 ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak

ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách,
ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie
konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“

220. Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k.
5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných
práv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti
v značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch,
kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde
intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou

žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
t. j. preukázať, že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť
vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní
intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla,
keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a

rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne
na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom
chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu
poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“

221. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra
2017 „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciučinnosťatedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciachrovnako
a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou

priznanej náhrady“.

222. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym
názorom Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,
potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020, žalovaný

namietaneprimeranúvýškupožadovanejškodyvzhľadomnarozhodovaniesúdovvobdobnýchveciach,
napr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017 zo dňa

18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020 zo dňa
20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021, rozhodnutie

Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020, rozhodnutie
OkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.25C/29/2019zodňa24.11.2020(priznanásumavovýške1.200,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného súdu Košice

II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/58/2020 zo
dňa12.01.2022,rozhodnutieOkresnéhosúduRimavskáSobotasp.zn.13C/61/2022zodňa29.11.2022,
rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma
vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených obdobných
rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.

223. Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že z petitu ani z obsahu žaloby nevyplýva, že by si
žalovaný uplatňoval k žalovanej istine príslušenstvo.224. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice,
žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode
má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo.

225. Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje
sídlo v Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV.

226. Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava
IV.

227. Vzhľadom na (i) námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, (ii) námietku nedostatku splnenia
procesných podmienok konania, (iii) námietku premlčania, (iv) námietku nedôvodnosti žaloby, a (v)

námietku miestnej nepríslušnosti, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 8
CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými
námietkami žalovaného.

228. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 20.11.2023, pričom

uviedol, že tvrdenia a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne,
nedôvodné a v podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii
a tvrdeniach naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí
vydaných v obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná.
Podľa názoru žalobcu námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho žaloby.

229. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES v kontexte uvedenej argumentácie žalovaného je potrebné v
prvom rade zdôrazniť, že k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov (teda nepochybne aj na hasičov
- príslušníkov HaZZ) poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to napr. v rozsudku v
spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo

veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg.

230. Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg: „61.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak, že
článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti

vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v
konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice
93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“

231. Súdny dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k
jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku
Smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukazuje1, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb
nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a
svojimrozsahommimoriadnychokolností(napríkladvprípadeprírodnejalebotechnologickejkatastrofy),

pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie
sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a
nepredvídateľnosť, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a
bezpečnostných zložiek.

232. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci sa nijako neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný výklad
Súdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci.
Aj vzhľadom na túto skutočnosť mám teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice 2003/88/

ES, ako aj Smernice 89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike
v celom rozsahu.233. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß
úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí
ani hasiči (teda nepochybne ani hasiči ako ja, teda príslušníci HaZZ), keď v rozsudku v predmetnej veci

výslovne konštatuje, že:
„33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je

výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s.
I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).“

234. Už len s prihliadnutím na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že
argumentácia žalovaného o tom, že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna
a nedôvodná. V súvislosti s výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti
Smernice na hasičov je potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať a
rešpektovaťvýkladprávaEurópskejúnie,ktorýpodalSúdnydvor(rozsudokC-261/21zodňa07.07.2022

vo veci F. Hoffmann-La Roche LtD), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným výkladom
Súdneho dvora viazaný.

235. Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá
elementárna skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská republika)

do zákona transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov – príslušníkov HaZZ.
Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom rozsahu vzťahuje aj na mňa
(žalobcu) ako hasiča – príslušníka HaZZ.

236. Okrem uvedeného je však pre úplnosť potrebné uviesť aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení

Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny
a neobstojí z nasledovných dôvodov:

237. Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné
aj súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS

sa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku
ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod,
administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto
sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnostiverejnýchslužieb(akýmisúnapríkladslužbyvoblasticivilnejochrany).Tátovýnimkabolaprijatá

len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
čas pre zásahové a záchranné tímy. Služobný čas hasičov v HaZZ je však rozvrhovaný v zásade
od vzniku HaZZ rovnako a v základnom rozložení (striedanie 3 zmien v 24 hodinových intervaloch)
nezmenene.

238. Na jeho služobnú činnosť, ktorú ako hasič vykonáva, sa však výnimka stanovená v článku 2 ods. 2
prvý pododsek Smernice 89/391/EHS jednoznačne nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ Smernice
89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci. Rovnako aj zo znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie.

Naopak, výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné
vykladať zužujúco – tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také,
ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
odporujú použitiu ustanovení predmetnej smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na

prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť.

239. Výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za
účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdraviaa poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prírodná
katastrofa, rozsiahla priemyselná havária a pod.) pre ktorú je typické, že nie je možné vopred rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Ak prihliadneme na štandardnú činnosť resp. náplň

práce, ktorú vykonávajú hasiči – príslušníci HaZZ tak je zjavné, že uvedená výnimka Smernice 89/391/
EHS sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje. Negatívna výnimka z rozsahu pôsobnosti Smernice,
ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž úplne zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne
služobnej činnosti a pracovných úloh hasiča. Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú
ochranu“ a to bez ohľadu na to, že zriedkavo vykonávame niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu

patria, a to už len preto, že primárne plnia hasiči úplne iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú
ochranu.

240. Aj keď jeho služobná činnosť hasiča okrem plnenia základných úloh pri hasení požiarov zahŕňa
aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva (napr. poskytovanie záchranárskych činností pri
mimoriadnych udalostiach, haváriách, povodniach a pod.), tak za obvyklých podmienok je možné

činnosti spojené s touto činnosťou vopred plánovať, vrátane plánovania pracovného (služobného) času
tak, ako je to v prípade zásahových hasičov pôsobiacich v HaZZ bežné. Služobné zmeny sú totiž u
nás rozvrhované spôsobom, aký už v žalobe opisujem, už dlhoročne a nezmenene, pričom na tomto
rozvrhovaní práce (24 hodinová zmena, po ktorej by mali nasledovať 2 dni voľna – teda režim striedania
3 zmien v 24 hodinových intervaloch) sa nič nezmenilo ani počas obdobia pandémie COVID-19 a počas

nej vyhláseného núdzového stavu.

241. Okrem toho, kritérium, ktoré použil zákonodarca európskeho spoločenstva na určenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS, sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti
uvedeným v článku 2 ods. 2 prvý pododsek tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené

sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne a len z osobitnej povahy úloh vykonávaných
zamestnancami v týchto odvetviach. Tak Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS, sa teda
jednoznačne uplatňujú aj na činnosť hasičov, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez
ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú
vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe.

242. Vzhľadom na uvedené má jednoznačne za to, že služobná činnosť hasiča ako príslušníka HaZZ
nepochybne patrí do pôsobnosti Smernice a táto sa preto na neho vzťahuje v celom rozsahu. Práca
hasiča v žiadnom prípade nie je vyňatá z pôsobnosti Smernice tak, ako sa to nesprávne a účelovo snaží
prezentovať žalovaný.

243. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, túto argumentáciu žalovaného považuje
za zjavne nesprávnu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v podanej
žalobe (viď odseky 26 – 27 žaloby), pričom jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu

zotrváva a v podrobnostiach na ňu poukazuje. Žalovaný síce vo Vyjadrení k žalobe zásadne namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje
žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej
legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora.

244. Opätovne zdôrazňuje tú základnú skutočnosť, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne práva na maximálny pracovný čas. K
tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, pretože ani po
deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (do ZoHaZZ) nie je v

podmienkach Slovenskej republiky ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ) reálne garantovaný maximálne
48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je
smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých
opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (teda aj

smerníc)jevzmyslečlánku291ZmluvyofungovaníEurópskejúnieuloženépriamosamotnýmčlenským
štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva v prípade
nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola
smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade započítavanieslužobnej pohotovosti do pracovného času a neprekračovanie maximálne 48 - hodinového týždenného
pracovného času) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené 3 podmienky na vznik zodpovednosti
štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora (k tomu viď odseky 28 – 32 žaloby).

245. Ako pritom vyplýva aj zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná členským
štátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky
do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný

aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica
je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne
vecne legitimovaný štát – žalovaný.

246. Zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich
konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušením úniového
práva musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.
V tomto smere je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže

náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo
štát, pričom úniové právo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu
za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát.Keďže
žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení práva vyplývajúceho zo Smernice,
ku ktorému došlo v čase, keď vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne

legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto
prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto súvislostiach zároveň poukazuje
aj na ďalšiu ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora, ktorý v nižšie uvedených rozhodnutiach podal
záväzný výklad zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením úniového
práva.

247. V rozsudku C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, Súdny dvor
v bodoch 31 – 34 judikoval:
„31. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor v už citovanom rozsudku Francovich a i.,
bode 35, uviedol, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva

Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je obsiahnutá v systéme Zmluvy.
32. Z toho vyplýva, že táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským
štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu si konaním alebo opomenutím nesplnil
povinnosť.
33. Navyše vzhľadom na základnú požiadavku právneho poriadku Spoločenstva, ktorou je jednotné

uplatňovanie práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 21. februára 1991, Zuckerfabrik, C-143/88
a C-92/89, Zb. s. I-415, bod 26), povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva
Spoločenstva nemôže závisieť od vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými
orgánmi.
34. Ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, v medzinárodnom práve sa štát, ktorého

zodpovednosť vzniká na základe porušenia medzinárodného záväzku, posudzuje ako celok bez ohľadu
na to, či porušenie, z ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci.
O to viac to platí v právnom poriadku Spoločenstva, kde všetky štátne orgány vrátane zákonodarnej
moci musia pri plnení svojich úloh dodržiavať normy práva Spoločenstva, ktoré priamo upravujú situáciu
jednotlivcov.“

248. V rozsudku C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler, Súdny dvor judikoval:
30. Vopred je potrebné poukázať na to, že Súdny dvor už rozhodol, že zásada zodpovednosti členského
štátu za škody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva zo strany štátu vyplýva z podstaty
Zmluvy(rozsudkyz19.novembra1991,Francovichai.,C-6/90aC-9/90,Zb.s.I-5357,bod35;Brasserie

du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 31; z 26. marca 1996, British Telecommunications, C-392/93,
Zb. s. I-1631, bod 38; z 23. mája 1996, Hedley Lomas, C-5/94, Zb. s. I-2553, bod 24; z 8. októbra 1996,
Dillenkofer a i., C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20; z 2. apríla 1998,
Norbrook Laboratories, C-127/95, Zb. s. I-1531, bod 106, a Haim, už citovaný, bod 26).31. Súdny dvor ďalej rozhodol, že táto zásada platí pre každé porušenie práva Spoločenstva zo strany
členského štátu nezávisle od toho, ktorý orgán členského štátu sa svojím konaním alebo opomenutím
nedodržania dopustil (rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,

Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62 a Haim, už citovaný, bod 27).
32. V medzinárodnom práve verejnom sa štát, ktorému vznikne zodpovednosť za porušenie
medzinárodného záväzku, posudzuje ako jeden celok bez toho, aby bolo rozlišované, či porušenie, na
základe ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej či výkonnej moci. To isté musí o
to viac platiť v právnom poriadku Spoločenstva, keďže všetky orgány štátu vrátane zákonodarnej moci

musia pri plnení ich úloh rešpektovať normy stanovené právom Spoločenstva, ktoré priamo upravujú
postavenie jednotlivca (rozsudok Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 34).“

249. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na už v žalobe uvedenú argumentáciu, ktorá
je založená na dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, považuje za úplne jednoznačné a
nepochybné, že štát – žalovaný, je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k nároku na náhradu

škody spôsobenej porušením úniového práva. Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie
jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za zjavne nesprávne a nedôvodné. Má za to, že o
pasívnej vecnej legitimácii žalovaného štátu, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a
zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, nemožno mať absolútne žiadne
pochybnosti.

250. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný snaží prezentovať právny
názor, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne a práva, ktoré ňou majú byť pracovníkom
garantované (vrátane práva hasičov na maximálny týždenný pracovný čas), podľa žalovaného v
skutočnosti porušované nie sú. Žalovaným uvádzané tvrdenia, prečo podľa neho nedochádza k

prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času hasičov, rovnako ako „výpočet“ týždenného
pracovného času, ktorým toto tvrdenie zdôvodňuje, považujem za očividne zavádzajúce. Argumentácia
žalovaného totiž nesedí nielen z právneho hľadiska, ale ani pokiaľ ide o faktický stav veci.

251. Je tiež potrebné uviesť, že po minimálne 24 hodín trvajúcej zmene (ktorá môže byť predĺžená

výjazdom) by so formálne mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2 dni voľna na regeneráciu po práci
reálne k dispozícii častokrát nemajú. Ako hasič v rámci HaZZ je povinný pravidelne absolvovať rôzne
kurzy, výcviky a školenia, ktoré im služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie medzi služobnými
zmenami, teda v rámci tých 2 dní, ktoré by mal mať medzi zmenami voľno resp. odpočinok, pričom za
čas strávený na týchto kurzoch nedostávajú žiadnu odmenu, ale len náhradné voľno. Toto náhradné

voľno sú však povinní čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom 2-krát do roka resp. každý polrok
sa im náhradné voľno „nuluje“, čo znamená, že ak si ho dovtedy nestihnú vyčerpať, toto náhradné voľno
im prepadá bez náhrady. Keďže sú takto nútení prednostne čerpať náhradné voľno, je potom problém
s čerpaním dovoleniek, ktoré častokrát nestihnú reálne vyčerpať a pravidelne ich prenášajú do ďalších
rokov.

252. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 – 2022, tieto sú rovnako pre
posúdenie podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú moje rozhodujúce skutkové a z nich
vyplývajúce právne tvrdenia. Počas žalovaného obdobia som slúžil v 24 – hodinových zmenách, z
ktorých 17 hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021),

resp. 16 hodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré
by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že naše
postavenie sa ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 nám nie je do pracovného času započítavaných o
ďalšiu1hodinunaviac,keďžeurčenáslužobnápohotovosťbolapredĺženázo7na8hodíndenne,pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani našim služobným úradom)

považovaná za pracovný (a teda ani odpracovaný) čas.

253. Ak žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy, tu je už len potrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna
zmluva bez ohľadu na jej formu, obsah a znenie nemôže byť vo svojich dôsledkoch v rozpore so
smernicou a teda nemôže ani zmeniť úpravu vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice stanovujúcu

maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, rovnako ani nemôže zmeniť definíciu toho, čo sa
považuje za pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 Smernice a teda, že za súčasť pracovného času je
nevyhnutné považovať aj čas služobnej pohotovosti. Obranu žalovaného poukazovaním na kolektívne
zmluvy preto považuje vzhľadom na merito sporu za právne absolútne irelevantnú a už len dodáva, žeaj kolektívne zmluvy sú čo do dĺžky pracovného času sústavne porušované. Ako totiž už bolo aj vyššie
uvedené, napr. kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje 37,5 hodinový týždenný pracovný čas hasiča,
čo je v reálnych podmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne.

254. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný
čas hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú teda len čisto formálne, iluzórne a v
reálnej praxi sú sústavne porušované (prekračované)! K prekračovaniu stanovenej resp. maximálnej
dĺžky pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť

hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas.

255. Dôvody, pre ktoré je presvedčený o tom, že článok 6 a článok 2 Smernice 2003/88/ES
neboli v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponované do ustanovení ZoHaZZ,
už podrobne zdôvodnil v odsekoch 12 – 24 žaloby. Primárny dôvod, prečo dochádza k porušovaniu
Smernice je ten, že vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice

nepovažuje služobnú pohotovosť za pracovný čas, pričom len preto sa potom javí, že nedochádza
následne aj k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice. Prioritne teda ide o tú skutočnosť, že služobná
pohotovosť hasičov nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne
absolútne irelevantnými tvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne nemá byť
považovaná za pracovný čas.

256. Z judikatúry Súdneho dvora - napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci SIMAP (body
46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo dňa
09.09.2023 vo veci Jaeger (body 44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že takú
služobnú (pracovná) pohotovosť, akú každý hasič – príslušník HaZZ vykonáva počas každej jednej 24

hodinovej zmeny (tzv. určená služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas! Už len
vzhľadom na jednoznačnú judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek pochybnosti či diskusia
o tom, že služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného
(pracovného) času.

257. Skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov musí byť považovaná za pracovný čas, možno pritom
vyvodiť aj zo všeobecného pracovnoprávneho predpisu – zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej
aj „ZP“) napriek tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov nevzťahuje vo všetkých ustanoveniach
ale len v tých, v ktorých to výslovne stanovuje ZoHaZZ (§ 12 ods. 6 ZoHaZZ), avšak v tomto smere
ZoHaZZ na právnu úpravu ZP neodkazuje.. ZP v ustanovení § 96 ods. 2 pritom explicitne stanovuje, že:

„Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“

258. Aj z hľadiska komparácie právnych predpisov a právnej logiky má za to, že ak sa pri
„bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje

Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“ pracovnej pohotovosti explicitne v zmysle citovaného § 96
ods. 2 ZP považuje za pracovný čas, tak podľa jeho názoru neexistuje žiadny logický, legitímny
a akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti u hasičov nemala byť
považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času, najmä ak fyzická a psychická náročnosť
práce ako aj podmienky výkonu služobnej pohotovosti hasičov sú absolútne neporovnateľné s prácou

„bežných“ zamestnancov!

259. K transpozícii článku 6 Smernice 2003/88/ES, uvádza, že (tak ako bolo uvedené vyššie)
vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú dĺžku týždenného služobného
času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len čisto teoretické, iluzórne a sú v

reálne praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom dochádza v
prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od pracovného
času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas!

260. Dôvody, pre ktoré je presvedčený o tom, že ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol

v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ, už
podrobne zdôvodnil v samotnej žalobe, pričom jeho podrobná právna argumentácia je aj v tomto smere
podporená judikatúrou Súdneho dvora.261. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z
povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to ustanovuje
Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto právna

argumentácia je však zjavne nesprávna je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť napokon
aj samotnému žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
ktoré v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ s článkom 6
ako aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej vnútroštátnej
právnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice.

262. S poukazom na uvedené skutočnosti preto naďalej zotrváva na svojom právnom názore, že článok
6 Smernice nebol správne transponovaný do ZoHaZZ a Smernica je vo vzťahu k hasičom – príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru, dlhoročne a sústavne porušovaná. Tvrdenia žalovaného o správnej
a úplnej transpozícii článkov 2 a 6 Smernice považuje za jednoznačne nesprávne a vychádzajúc z
rozhodovacej praxe súdov v obdobných sporoch, ktorých bol žalovaný sporovou stranou nepochybuje,

že tejto skutočnosti si musí byť veľmi dobre vedomý aj samotný žalovaný, napriek tomu však aj v tomto
konaní naďalej zotrváva na svojej vždy vyvrátenej argumentácii.

263. Vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet zásahových hasičov, ktorý žalovaný štát kompenzuje
práve sústavným prekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti

na predstieranie, že služobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého hasiča objektívne
nemožné, aby účinne namietal rozvrh služobného času, pretože reálne nijako neovplyvní celkový počet
služieb a tým aj hodín, ktoré každý mesiac musí odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času. Rozvrh
služobného času hasičov v režime striedania 3 hasičských zmien v 24 hodinových zmenách je totiž
stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami prameniacimi z nedostatočného počtu zásahových

hasičov, pričom práve v dôsledku tejto skutočnosti je úplne iluzórna námietka žalovaného, že by hasič
mohol relevantne namietať rozvrh služobného času a takto reálne dosiahnuť, aby jeho služobný čas
nepresahoval priemerne 48 hodín týždenne.

264. V kontexte uvedeného je taktiež potrebné zdôrazniť, že žalobca, rovnako ako každý príslušník

HaZZ, je viazaný ZoHaZZ a musí ho dodržiavať aj v prípade, že je tento vnútroštátny predpis v rozpore
s právom Európskej únie presne tak, ako je tomu aj v tomto prípade rozporu HaZZ s článkom 6
písm. b) a článkom 2 ods. 1 Smernice. Akékoľvek jeho námietky proti plánovanému rozvrhu služieb
by nijako neovplyvnili tú základnú skutočnosť, že ako hasič mal pravidelne odslúžiť 10 a v niektorých
mesiacoch 11 služobných zmien v trvaní minimálne 24 hodín každej zmeny, pričom k tomuto času je

ešte potrebné pripočítať hodiny nadčasov, nariadené pohotovosti, povinné výcviky, školenia a kurzy.
Namietanie plánovaného rozvrhu služieb na ďalší mesiac by tak reálne nijako neovplyvnilo celkovú
priemernú dĺžku času resp. počet hodín, ktoré musí hasič reálne odpracovať tak, aby mu nechýbali
odpracované hodiny vo fonde pracovného času resp. nebol s nimi v mínuse.

265. Ak by teda mal „riešiť“ porušovanie svojich práv a prekračovanie maximálneho týždenného
pracovného času spôsobom tak, ako to žalovaný naznačuje – teda nepodpísaním plánu služieb a
odmietnutím vykonávať služobnú pohotovosť (alebo ako žalovaný uvádza „žiadať, aby mi táto nebola
určovaná“), malo by to dôsledky v porušení zákona a služobnej prísahy a výsledkom by bolo rozviazanie
služobného pomeru. Zároveň by za neho (a rovnako za jeho kolegov, ktorí by takto napr. odmietli

vykonávať služobnú pohotovosť) nemal kto slúžiť v hasičských zmenách a došlo by tak fakticky k
znefunkčneniu akcieschopnosti Hasičského a záchranného zboru a tým aj k ohrozeniu obyvateľstva v
prípade požiarov či akýchkoľvek kritických a závažných udalostí, pri ktorých hasiči zasahujú.

266. Za doslova demagogické považuje tvrdenie žalovaného, že „o spokojnosti s rozvrhom služobného

času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne
rozvrhnutým služobným časom“. V prvom rade, v HaZZ neexistujú pracovné miesta takých zásahových
hasičov,akýmbolžalobca,kdebybolrovnomernerozvrhnutýslužobnýčas.Zároveň,pracovnýchpozícií
s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom je na menších hasičských staniciach, akou cv zásade je
aj hasičská stanica v meste Lučenec minimum, sú to spravidla pracovné miesta buď pre tzv. „denných

hasičov“ (teda nie zásahových hasičov) alebo veliteľa stanice, pričom tieto sú dlhodobo obsadené.

267. Odhliadnuc však od týchto skutočností, požiadavka žalovaného, že mal ním (štátom) vyvolaný a
desaťročia účelovo udržiavaný protiprávny stav riešiť tak, že sa mal dožadovať preradenia na úplne inúprácu, než ktorú už dlhé roky vykonáva v prospech ochrany života, zdravia a majetku obyvateľov a tohto
štátu, častokrát pritom riskujúc vlastný život, je z jeho pohľadu doslova absurdná. Je presvedčený, že v
štáte, ktorý je skutočne materiálnym právnym štátom, nie je možné od jednotlivca požadovať, aby štátom

vyvolaný protiprávny stav „riešil“ sám jednotlivec tak, že buď bude tento protiprávny stav akceptovať a
trpieť, alebo si má nájsť iné zamestnanie resp. pracovnú pozíciu. Presne tohto sa totiž žalovaný svojou
„argumentáciou“vskutočnostidovoláva.Neviesipredstaviť,ktobyvykonávalprácuzásahovýchhasičov
v prípade, ak by sa všetci dotknutí hasiči, ktorí dlhoročne znášajú tento protiprávny stav, riadili takýmto
„odporúčaním“ žalovaného.

268. Rovnako tak je nesprávne a zavádzajúce aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného
týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas, kedy hasič čerpá dovolenku prípadne je na PN.
Toto tvrdenie je v úplnom rozpore so znením samotnej Smernice, ktorá v článku 16 písm. b) explicitne
stanovuje, že: „doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s 7 a doby pracovnej neschopnosti sa
nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“.

269. Z citovaného znenia Smernice teda jednoznačne vyplýva, že pri prepočte týždenného pracovného
času nemožno zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom
priznaný nárok na dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník nepracoval
znižovať priemerný týždenný pracovný čas. Zjednodušene povedané, doby ročnej dovolenky a dočasnej

práceneschopnosti sa do výpočtu priemerného týždenného pracovného času bez všetkého ako voľno
nemajú započítavať, pričom presne tohto sa žalovaný vo všetkých týchto sporoch dovoláva, snažiac sa
tak umelo znížiť celkový priemerný týždenný pracovný čas.

270. Článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES sa na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje,

čo je úplne zjavné už len zo samotnej textácie tohto ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b)
bod iii) Smernice sa síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré toto
ustanovenie pripúšťa, sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými
odchýlkami nie je uvedený článok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie
týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený!

271. V tejto súvislosti postačuje len opätovne poukázať na vyššie zmienené rozhodnutia Súdneho dvora
vo veciach SIMAP, Jaeger a Dellas, z ktorých jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne

nepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou
pracovného (služobného) času! Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný
čas, je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na
poskytovanie príslušných služieb resp. práce a to bez ohľadu na to akú, či ako „intenzívnu“ prácu,
pracovník počas takejto pohotovosti vykonáva.

272. Tvrdenia žalovaného o „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ sú v prvom rade
absolútne právne irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná pohotovosť hasičov má byť započítavaná
do pracovného času, čo úplne jednoznačne a záväzne konštatuje judikatúra Súdneho dvora, do ktorej
vnútroštátny súd ani nemá možnosť sa odchýliť. Zároveň však táto „obrana“ žalovaného nevyznieva

nijako inak než tak, že žalovaný aj v tomto smere hľadá akýkoľvek, čo aj právne bezpredmetný a vecne
úplne zavádzajúci „argument“, aby formálne spochybnil právne nespochybniteľné skutočnosti, ktoré
objektívne nie sú a nemôžu byť v z právneho hľadiska žiadnom prípade sporné.

273. Bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti je

podstatné to, že musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, je oddelený od
svojho vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a možnosť organizovať si
svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto skutočnosti sú pritom právne
relevantné z hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas, a to na rozdiel od zavádzajúcich
tvrdení žalovaného, že počas služobného času môže „odpočívať“ a „nemusí byť bdelý počas celej dĺžky

trvania služobnej pohotovosti“. Tieto tvrdenia žalovaného považuje len za ďalší pokus o odvádzanie
pozornosti od podstaty sporu, keďže citované tvrdenia sú nielen čo do podstaty nepravdivé, ale z
hľadiska posudzovania služobnej pohotovosti ako súčasti služobného (pracovného) času hasiča aj
právne irelevantné.274. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je alebo nie je súčasťou
pracovného času, je možné okrem už vyššie zmienených rozhodnutí analogicky poukázať aj na

uznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci Vorel. V uvedenom prípade išlo o
nemocničnéholekára,ktorýmuselbyťpočaspracovnejpohotovostiprítomnýnapracoviskuvpriestoroch
určených zamestnávateľom, v ktorých mal pridelenú miestnosť s posteľou a kde mohol spať v čase,
kedy jeho činnosť nebola potrebná.

275. Právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora sú pritom plne aplikovateľné
aj na tento spor. Je teda absolútne nepochybné, že aj „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča je
nevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho služobného (pracovného) času. Smernica síce priamo
neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do maximálneho (týždenného) pracovného
času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená judikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do
celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj odpracované hodiny služobnej pohotovosti,

ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom – teda nepochybne aj tzv. určenú služobnú
pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny.

276. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fuß, z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí

považovať za pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/
ES. Považuje preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za
pracovný čas a teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice.
Zároveň považuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 – prehľadná
tabuľka, Dôkaz 3 – výplatné pásky a Dôkaz 4 – výpisy z dochádzkového systému SAP) za preukázanú

tú podstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne pracoval viac, než 48 hodín
týždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.

277. V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti
nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času, ešte naviac poukazuje aj na recentnú

judikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní
podnik hl. m. Prahy (opätovne vec týkajúca sa hasičov).

278. Žalovaný napokon poukazuje aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93
Brasserie du Pécheur (bod 84) mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú

snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadny spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu

nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej
rozsah.“

279. Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci
Brasserie du pecheur SA, tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny názor Súdny dvor

zásadne korigoval a vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku
vo veci Günter Fuß.

280. Ako už aj vyššie žalobca uviedol, citované rozhodnutie Súdneho dvora vo veci F. G. sa týkalo
hasiča a náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto rozhodnutia

vyplýva, že nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho
zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by
to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok
6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Je teda nepochybné, že nie je

možnéodomňaspravodlivopožadovať,abysomsanaúčelyuplatnenianárokunanáhraduškodynajprv
voči svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania úniového práva a aby som takýmto spôsobom
„odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah“ tak, ako to žalovaný naznačuje.281. Odhliadnuc od uvedeného považuje za minimálne nemiestne, že žalovaný, ktorý zo všetkých,
doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí vedieť, že
právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo, sa snaží

preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov - hasičov, ak
sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný, ktorý by sa za
takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu porušovaniu ich
práv.Postojžalovanéhoajehoargumentáciaajvtomtokonanívšakbudídojem,žežalovanýsalensnaží
prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny

stav naďalej vedome udržiava.

282. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že „nevyvinul žiadnu snahu na to, aby
som vzniku škody predišiel“, považuje za doslova absurdné, že žalovaný, ktorý minimálne zo všetkých,
doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí vedieť, že
právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo, sa snaží

preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov - hasičov, ak
sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný, ktorý by sa za
takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu porušovaniu ich
práv.Postojžalovanéhoajehoargumentáciaajvtomtokonanívšakbudídojem,žežalovanýsalensnaží
prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny

stav naďalej vedome udržiava.

283. Ak je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného doposiaľ nedonútili odhadom
stovky právoplatných súdnych rozhodnutí (z ktorých prvé boli vydané už približne v roku 2015), ktoré
jednoznačne a bez výnimky potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na

maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, tak by som od žalovaného rád vedel, aké konkrétne
(a reálne účinné) kroky som teda podľa neho mal uskutočniť, aby som ako jednotlivec tento dlhoročný
protiprávny stav napravil či zvrátil! Reálne vyriešenie tohto protiprávneho stavu si totiž vyžaduje nielen
legislatívnu zmenu, ale v prvom rade značné rozšírenie počtu zásahových hasičov, čo sú očividne
také skutočnosti, ktoré žiadny jednotlivec (hasič) nemá možnosť vlastným konaním a ani akýmikoľvek

námietkami či sťažnosťami reálne ovplyvniť.

284. Žalovaný taktiež poukazuje na bod 98 predmetného rozsudku Súdneho dvora C-742/19, podľa
ktorého „článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba
strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom

nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento
vojak skutočne pracuje“.

285.Tužalobcaopätovnezdôrazňuje,žepodstatoužalobyniejeto,žejezavýkonslužobnejpohotovosti
odmeňovaný neprimerane nízkou „odmenou“ (peňažnou náhradou za služobnú pohotovosť). Podanou

žalobou sa domáha náhrady škody za porušovanie jeho osobnostných práv vymedzených v žalobe,
vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice, teda prekračovaním maximálneho
týždenného pracovného času v dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času! Ide o skutkovo a právne odlišné nezameniteľné nároky a už len preto neobstojí
poukazovanie žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré tu nemá relevanciu už len

preto, že primárne rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom tohto sporu.

286. Žalovaný sa takýmto spôsobom opätovne len snaží zahmlievať skutočnú podstatu sporu a pri svojej
procesnej obrane používa zavádzajúce tvrdenia a argumenty, ktoré však na predmet tohto sporu vôbec
nedopadajú. Je zrejmé, že žalovaný len odvádza pozornosť od podstaty sporu a v tomto smere účelovo

naznačuje, že v tomto spore vlastne uplatňujem „mzdový nárok“ a to napriek tomu, že už v samotnej
žalobe opakovane vysvetľujem (viď ods. 34 žaloby), že sa o mzdový nárok nejedná.

287. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva nezakladá
na tvrdení, že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný

jeho služobný čas, tak poukazovanie žalovaného na vyššie citovanú časť bodu 98 rozsudku Súdneho
dvora vo veci C-742/19 je zo strany žalovaného právne irelevantné. Samotný spôsob výpočtu resp.
určenia výšky žalovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch analogickým použitím § 122 ods. 1 písm. a)ZoHaZZ používa z dôvodu neexistencie akéhokoľvek vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok
na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva.

288. Žalovaný aj v tomto spore (napriek tomu, že toto jeho tvrdenie preventívne žalobca vyvracia už
v samotnej žalobe, viď ods. 34 žaloby) zavádzajúco tvrdí, že v tomto spore uplatňuje „mzdový nárok“.
Aj tu je pre neho zarážajúce, že na tejto „námietke“ žalovaný zotrváva naďalej napriek tomu, že túto
námietku ako formu procesnej obrany využíva v každom takomto spore a táto bola súdmi jednoznačne
odmietnutá.

289. Skutočnosť, akým spôsobom žalobca vypočítaval výšku žalovaného nároku v žiadnom prípade
neznamená, že žalobou uplatňuje „mzdový nárok“ tak, ako to zavádzajúco a účelovo tvrdí žalovaný.
Žalovaný spôsob výpočtu nároku použil hlavne z dôvodu, že ich právna úprava neobsahuje spôsob
stanovenia výšky náhrady škody z porušenia úniového práva, pričom stanovenie jej výšky analogickým
použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ (ako rozdiel medzi nimi za každú

odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti) naďalej považuje za logický a legitímny spôsob
stanovenia výšky primeraného odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity
tak, ako ich stanovuje judikatúra Súdneho dvora. V žiadnom prípade sa teda nejedná o „mzdový nárok“
ako to tvrdí žalovaný, pričom týmto tvrdení sa žalovaný len snaží nájsť podklad pre tvrdenie, prečo
údajne v tomto spore nie je pasívne vecne legitimovaný.

290. V kontexte rozhodnutí súdov prvej inštancie, ktoré žalovaný vo Vyjadrení k žalobe cituje žalobca
uvádza, že žalovaný úplne bežne „argumentuje“ aj tými rozhodnutiami súdov prvej inštancie, s ktorými
sa odvolacie súdy nestotožnili resp. mali na vec úplne odlišný právny názor, pričom žalovaný na takýto
(nesprávny) právny názor súdu prvej inštancie naďalej rozsiahlo poukazuje napriek tomu, že objektívne

vie o odlišnom (a teda konečnom a právne záväznom) právnom názore odvolacieho súdu na danú vec.
Presne o takúto situáciu ide aj v prípade ojedinelého právneho názoru vyplývajúceho z rozhodnutia
Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021, na sa síce žalovaný pravidelne
odvoláva vo všetkých týchto súdnych sporoch, avšak už samozrejme akosi zabúda uviesť tú podstatnú
skutočnosť, že názor o údajnom „špekulatívnom a nekorektnom“ postupe pri výpočte nemajetkovej ujmy

jednoznačne odmietol aj odvolací súd, ktorý mal na tento právny názor súdu prvej inštancie diametrálne
odlišný právny názor.

291. Ohľadne rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021, ktorý
žalovaný aj tu rozsiahlo cituje už len pre úplnosť žalobca dodáva, že svoj pôvodný právny názor na

výpočet a primeranosť žalovanej výšky nároku tento senát Okresného súdu Zvolen (senát sudcu JUDr.
Michala Tagaja) zjavne aj pod vplyvom rozhodovacej praxe odvolacieho súdu vo svojich následných
rozhodnutiach zásadne revidoval, keď sa v neskorších rozhodnutiach (rozsudky zo dňa 06.09.2023 vo
veciach vedených pod sp. zn. 19C/1/2023, 19C/2/2023 a 19C/3/2023 a rozsudok zo dňa 04.10.2023, sp.
zn. 19C/25/2023) plne stotožnil so spôsobom výpočtu žalovanej sumy, ktorý aj ja identickým spôsobom

uplatňuje v žalobe, výslovne považujúc takto vyčíslenú výšku nároku za primeranú a žalobám hasičov
pôsobiacim v rámci Okresného riaditeľstva HaZZ vo Zvolene preto v celom rozsahu vyhovel.

292. Žalovaný namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako je
vypočítaný v žalobe. Tu v prvom rade uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas je v žalobe

vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych
sporov jeho kolegov – žalobcov hasičov.

293. Žalovaný namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako je
vypočítanývmojejžalobe.Tuvprvomradeuvádza,žepriemernýtýždennýpracovnýčasjevjehožalobe

vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych
sporov jeho kolegov – žalobcov hasičov. V žiadnom z doposiaľ 61 rozhodnutých vecí v týchto sporoch (z
toho už 20 právoplatne a 41 zatiaľ neprávoplatne) nebol tento spôsob výpočtu priemerného týždenného
pracovného žiadnym súdom nikdy spochybnený a to napriek tomu, že vo všetkých týchto sporoch
a špecificky v odvolaniach proti rozsudkom prvoinštančných súdov sa žalovaný dovolával použitia v

prvom rade 6 mesačného referenčného obdobia, ale zároveň poukazoval aj na možnosť uplatnenia 12
mesačného obdobia, ktoré už paradoxne v súčasnosti namieta a tentoraz sa už pre zmenu dovoláva 4
mesačného referenčného obdobia.294. K „referenčnému obdobiu“, ktorého sa žalovaný dovoláva v prvom zdôrazňuje, že nie je ani zrejmé,
kým a čím bolo konkrétne „referenčné obdobie“ stanovené a akej konkrétnej dĺžke resp. časovom
vymedzení, keďže toto ani z námietok žalovaného nevyplýva. Smernica totiž v článku 16 hovorí, že

„členské štáty môžu stanoviť“ referenčné obdobia v rôznych dĺžkach, avšak ani sám žalovaný (členský
štát) neuvádza, čím konkrétne a v akej dĺžke resp. v akom časovom období malo byť konkrétne
referenčné obdobie v prípade služobného času hasičov stanovené!

295. Zároveň z procesného hľadiska ohľadne tejto námietky žalovaného zdôrazňuje, že žalovaný okrem

všeobecného poukazu na „referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace“ ani len netvrdí, že by v
niektorom z takýchto „referenčných období“ podľa neho nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času, keďže zrejme práve k tomu mala táto jeho námietka smerovať. Práve pre
absenciuakejkoľvekreálnejkonkretizácietejtonámietkyjezrejmé,žebolavznesenálenčistoformálnea
z procesného hľadiska zdôrazňuje, že ak takto žalovaný chcel poprieť moje skutkové tvrdenia o rozsahu
priemerného týždenného pracovného času, tak takéto popretie je jednoznačne neúčinné (§ 151 ods.

2 CSP).

296. Na margo námietok žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného
rozvrhnutia služobného času u hasičov v referenčnom období je potrebné taktiež uviesť, že podľa
judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového

týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie
Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa
článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto pohľadu považujem tieto námietky žalovaného za irelevantné.

297. Okrem toho v tomto smere taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo dňa

11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure.

298. V nadväznosti na citovaný rozsudok Súdneho dvora zdôrazňuje, že naša vnútroštátna právna
úprava v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný
48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich 6 mesačných

referenčných období, nakoľko tak, ako je zrejmé už z údajov uvedených v ods. 36 – 39 mojej žaloby ako
aj vyššie uvedených prepočtov, maximálny týždenný pracovný čas hasičov je už sústavne prekračovaný
a práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice sú tak pravidelne porušované. Tu taktiež zdôrazňuje,
že už len samotný spôsob, akým je rozvrhnutý služobný čas zásahových hasičov (viď ods. 9 žaloby)
už na prvý pohľad a priori vylučuje dodržanie a neprekročenie 48-hodinového týždenného pracovného

času.

299. Žalovaný tvrdí, že žalovanú výšku nároku považuje za „zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia“, pričom poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej
ujmy v peniazoch. K tomuto je potrebné zdôrazniť, že žalovaný sa tu snaží porovnávať neporovnateľné
pričom sám veľmi dobre vie, že aj táto jeho argumentácia bola súdmi odmietnutá. Žalovaný totiž
poukazuje na rozhodnutia ESĽP, ktoré sa zaoberali zásahmi do osobnosti neoprávnenou kritikou resp.
usmrtením člena rodiny, čiže je zjavné, že ide o neporovnateľné skutkové okolnosti v porovnaní s týmto

sporom. K tejto námietke žalovaného sa už opakovane vyjadroval a odmietol ju ako nedôvodnú aj
Krajský súd v Banskej Bystrici, keď uviedol: „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu
v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými
prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti
neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená

náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam
trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu
osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako
podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za
spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“

300.Vsúvislostistvrdenímžalovanéhoaspochybňovanímujmy,ktorážalobcovivdôsledkuporušovania
Smernice jej nesprávnou transpozíciou vznikla, opätovne poukazuje na rozsudok Súdneho dvora
C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinkuje sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku
6 písm. b) Smernice. Aj samotná škoda (ujma) v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý
jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná

na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice a to bez toho, aby k tomuto
následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z
hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ).
Tento právny záver explicitne vyplýva zo samotného rozsudku Súdneho dvora C-243/09 vo veci Günter
Fuß.

301. Námietka žalovaného, aby žalobca okrem samotnej straty času odpočinku preukazoval aj nejakú
ďalšiu osobitnú ujmu na jeho osobnostných či iných právach, je teda vzhľadom na judikatúru Súdneho
dvora bez akéhokoľvek právneho základu. Ak by aj nebola preukázaná žiadna iná ujma, než ujma na
strate času odpočinku prekračovaním maximálneho pracovného času, aj táto skutočnosť je sama o sebe
dostatočná na priznanie žalovaného nároku.

302. Vzhľadom na námietky žalovaného k výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy aj na tomto mieste opätovne uvádza, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času.

Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných
nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť.
Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z
hodínslužobnejpohotovosti,ktorúpočasžalovanéhoobdobiaodslúžil,samunezapočítaladocelkového
počtu odpracovaných hodín.

303. Žalobca len za samotné žalované obdobie odpracoval spolu 1767,51 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou za odpracovaný
pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo a naďalej dochádza nielen tým, že
pravidelne odpracuje viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale zároveň a nevyhnutne

už aj tým, že žiadna z 1767,51 hodín odslúženej určenej služobnej pohotovosti sa mu nezapočítavala
do služobného času, čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice. Nakoľko k
porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním služobnej pohotovosti
do služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k pravidelnému prekračovaniu maximálne 48 –
hodinového týždenného pracovného času, tak práve vzhľadom na túto skutočnosť výšku žalovaného

nároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1767,51 hodín), ktoré vynásobil sumou
predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti jeho služobného platu za každú konkrétnu hodinu.
Takto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za akých
k porušeniu práv došlo a zároveň spĺňa aj satisfakčnú funkciu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že s
takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolací

súd, zhodne považujúc takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci aj
požiadavke primeranosti.

304. Žalovaný namieta samotný žalobou uplatnený nárok na náhradu škody v podobe nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ argumentujúc, že ju možno priznať len ako „sekundárnu

kompenzáciu“ a len v prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti“.

305. V reakcii na citovanú námietku žalovaného je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej

osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Občiansky zákonník totiž v § 13 ods. 2 len
demonštratívne (teda nie taxatívne) uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

306. Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, súd

je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej
výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený v dôsledku porušenia úniového práva nesprávnou
transpozíciou Smernice utrpel. Žalobca je pritom presvedčený, že výška škody (v podobe nemajetkovej
ujmy), vypočítaná pri absencii osobitnej právnej úpravy posudzovania jej výšky tak, ako to uplatnilvo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora. Žalobou
uplatnený nárok si čo do výšky uplatnil a vyčíslil v súlade s vyššie uvedenými zásadami vyplývajúcimi
z judikatúry Súdneho dvora a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej rozhodovacej praxe súdov v

podobných sporoch a kde bol žalovaný nárok vyčísľovaný identickým spôsobom, ako je aplikovaný
aj v žalobe. V tejto súvislosti potom zdôrazňuje aj zásadu ochrany legitímnych očakávaní a princíp
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako súčasti základného princípu právnej istoty.

307. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1767,51 hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje
náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške len 2,40 EUR za každú hodinu
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času (4247,86 EUR : 1767,51
hodín = 2,40 EUR/hod.) V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri porovnaní
žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej
pohotovosti predstavuje sumu 2,40 EUR za každú hodinu, je potrebné už len poukázať na tú zásadnú

skutočnosť, že táto suma je dokonca veľmi výrazne nižšia, než je priemer minimálnych (!) hodinových
miezd v Slovenskej republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce (!!), ktorá za žalované obdobie,
ktoré spadá do rokov 2020 – 2023, predstavovala sumu vo výške 3,66 EUR.

308. Aj vzhľadom na porovnanie žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi je presvedčený, že

náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume 2,40 EUR za každú
hodinuporušovaniajehopráv,nemôžebyťzožiadnehopohľadupovažovanázaneprimeranú.Zhľadiska
námietok žalovaného o údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku si je potrebné taktiež uvedomiť,
že za žiadnu z hodín odslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti
neuplatňuje náhradu škody vyššiu, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35% z mojej hodinovej mzdy!

Aj z tohto pohľadu nemožno žalovanú sumu považovať za neprimerane vysokú, pričom na celkovú
výšku žalovanej sumy má vplyv najmä rozsah (celkový počet) odpracovaných hodín, ktoré mi neboli
započítané do pracovného času.

309. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane

v celom rozsahu stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolacie súdy (viď rozhodnutia zmienené nižšie),
zhodne považujúc takto uplatnený nárok za dôvodný, preukázaný, legitímne vyčíslený a zodpovedajúci
aj požiadavke primeranosti, a to: 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/15/2021,
priznaná suma 3879,45 EUR s prísl., 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/15/2021,
priznaná suma 4196,09 EUR s prísl., 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021,

priznaná suma 5160,35 EUR s prísl., 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/13/2021,
priznaná suma 3758,36 EUR s prísl., 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/14/2021,
priznaná suma 4335,71 EUR s prísl., 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 8C/15/2021,
priznaná suma 4965 EUR s prísl., 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021,
priznaná suma 6167,21 EUR s prísl., 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/17/2021,

priznaná suma 4629,59 EUR s prísl., 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021,
priznaná suma 5520,77 EUR s prísl., 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 14C/16/2021,
priznaná suma 4169,77 EUR s prísl., 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021,
priznaná suma 5642,41 EUR s prísl., 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022,
priznaná suma 6404,56 EUR s prísl., 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023,

priznaná suma 5279,95 EUR s prísl., 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023,
priznaná suma 5334,42 EUR s prísl., 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023,
priznaná suma 6435,23 EUR s prísl., 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 15C/15/2021,
priznaná suma 3998,69 EUR s prísl., 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. 7C/3/2023,
priznaná suma 4298,79 EUR s prísl., 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023,

priznaná suma 6265,33 EUR s prísl., 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021,
priznaná suma 6506,40 EUR s prísl. ,13Co/61/2023 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 20C/77/2022,
priznaná suma 5543,76 EUR s prísl.

310. Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti je presvedčený, že ním uplatnenú výšku nároku, ktorá po

prepočítaní resp. pri porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré
mu neboli započítané do pracovného času, reálne predstavuje sumu vo výške 2,40 EUR každú hodinu,
možno z hľadiska princípov všeobecnej spravodlivosti považovať za primeranú mieru odškodnenia.
Je presvedčený, že z objektívneho pohľadu v tomto prípade nejde o žiadnu abstraktnú či teoretickúujmu, nakoľko je potrebné si uvedomiť, že prekračovaním maximálneho pracovného času pravidelne
nenávratne prichádza o značné množstvo voľného času, ktorý čas by inak mohol venovať či už
rodine, koníčkom, regenerácii alebo vlastne čomukoľvek inému podľa vlastného rozhodnutia. Považuje

za nepochybné, že dostatok voľného času na odpočinok a mimopracovné aktivity je v podstate
nenahraditeľná hodnota a má zásadný vplyv na kvalitu života každého jednotlivca, nehovoriac o tom, že
predmetný protiprávny stav má negatívne dôsledky aj na ďalších zložkách môjho osobného života.

311. Žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec považuje za

jednoznačne nedôvodnú. Už v článku I. ods. 3 žaloby odôvodnil, prečo je na prejednanie tohto sporu
miestne príslušným (aj) Okresný súd Lučenec. V územnom obvode tunajšieho súdu vykonáva služobnú
činnosť a práve tu nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody z porušenia úniového
práva.

312. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril písomným podaním zo dňa 01.12.2023, pričom

uviedol, že má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy
odmeňovaný.

313. Žalovaný ďalej uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek
(striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne
strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto
dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý

naozajstrávilvykonávanímštátnejslužby,prípadnevslužobnejpohotovostibezprostrednenadväzujúcej
na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“) rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (v
zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie).

314. Žalovaný z opatrnosti podotýka ako už vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca v žalobe na
jednej strane uvádza, že predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a ktorého sa žalobca
domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v
dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice

2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane žalobca prikladá ako listinné
dôkazy tabuľky, ktorých výpočet žalobcu je podľa žalovaného mätúci a predstavuje teda skôr výpočet
odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku. Žalovaný má za
to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z. žalobca žiada
akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú

ujmu.

315. Žalobca vo svojom vyjadrení zdôrazňuje, že nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet
hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca
domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu

(súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť,
či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu) dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného
času.

316. V tejto súvislosti si žalovaný dovoľuje uviesť, že žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje

priemerný týždenný pracovný čas za každý jeden kalendárny rok, pričom priemerný týždenný pracovný
čas za rok 2021 činí len 47,53 hodín! Je teda zjavné, že v roku 2021 podľa žalobcových výpočtov
ani nedošlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, napriek tomu
žalobca aj za toto obdobie požaduje od žalovaného ,,nemajetkovú ujmu“ (v skutočnosti jednoznačne ide
o doplatok na mzde), a to vo výške 1.127,84 EUR.

317. Je teda nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín
nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohtokonania je predsa právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné
je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca
pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň nie je žalovanému

zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 2,40 EUR za každú hodinu,
počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca teda úplne ignoruje fakt, že zásah do
osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho

vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.

318. Z uvedenej argumentácie sa žalovaný domnieva, že žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v
tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že
mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu považuje
žalobu za zmätočnú, nakoľko si žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu

zamestnávateľovi.

319. Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje
svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie,
nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom
tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza,
že požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti (bez ohľadu na to, či mala byť
odslúžená podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom.
Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie

priemernéhotýždennéhopracovnéhočasupracovníkavrozsahu48hodín.Žalobcakonkrétneporušenia
smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu,
ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako rozdiel v odmene za
určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť, a to za všetky odslúžené hodiny určenej
služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok

od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.
320. Žalovaný taktiež zotrváva na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak
žalovaný musí podotknúť, že výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy 4.247,86 EUR, ktorú
žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá

jepriznávanáobetiamtrestnýchčinov,ktorýchujmajevporovnanísúdajnouujmoužalobcupodľanášho
názoru jednoznačne podstatne vyššia.

321. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha

žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

322. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože
neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať
určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

323. Ako už žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, v konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie
žalobcabremenotvrdeniavtom,atotak,žežalovanýbyspôsobilžalobcoviškodu,resp.zasiaholdojeho
osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí

nielenuviesť(tvrdiť),aleajpreukázaťakáujmamuvznikla.Ztohtobremenatvrdeniaprežalobcuvyplýva
dôkaznébremenopreukázaťskutočnostisvedčiaceoexistenciiškodyazásahu.Keďsažalobcadomáha
v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

324. Žalovaný má naďalej za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. V danom prípade tabuľky predkladané žalobcom
nepreukazujú žiaden zásah do osobnosti žalobcu, v dôsledku, ktorého by mala byť žalobcovi priznaná
nemajetková ujma. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu
a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ

je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania
nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

325. Žalovaný kladie dôraz aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017
z 5. decembra 2017, ktorý hovorí o tom, cit.: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné

súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti
rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej
úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“

326. Žalovaný v súvislosti so skôr vznesenou námietkou premlčania uvádza, že ju považuje za dôvodnú,

nesúhlasí s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho vyjadrení zo dňa 26.10.2023 a taktiež sa žalovaný
v plnom rozsahu odkazuje na podrobnú právnu argumentáciu uvedenú vo vyjadrení žalovaného k
žalobe. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, v ktorom sa uvádza, cit.: „Žalovaný vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým

právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na
zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k

prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného
prípadu za mesiac marec 2020 najskôr dňa 01.04.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 plynula žalobcovi do 03.04.2023 (pretože

deň 01.04.2023 pripadol na sobotu, v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa posledný deň
premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac
marec 2020 v sume 133,60 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až dňa 08.04.2023 (§ 156 CSP).
Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná, preto
súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 133,60 € zamietol.“.

327. Vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky zo strany žalovaného a v súlade so zásadou
hospodárnosti konania žalovaný v zmysle čl. 8 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom
v konaní vysporiadal s námietkami žalovaného.

328. Súd vykonal dokazovanie prečítaním Rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a
záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 139, rozpisu pracovnej pohotovosti žalobcu, výplatných pások,
evidencie dochádzky, výsluchom žalobcom a zistil tento skutkový stav:

329. Z rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
č. 139 (č.l. 83) súd zistil, že žalobca bol menovaný do stálej štátnej služby dňom 01.09.2020 s určením
miesta vykonávania štátnej služby Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Lučenci, HS
v Lučenci.

330. V období od októbra 2020 do decembra 2020 predstavovali: fond pracovného času a služobná
pohotovosť: Za 3 mesiace t. j. 92 dní (rok 2020 bol priestupný rok) pri naplánovanej 24 hodinovej službe
na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 30,67 zmenových služieb (92 dní : 3
zmeny), čo predstavuje celkovo 736,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (30,67 zmenovýchslužieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 3 mesiace predstavuje 13,14 týždňov (92 dní :
7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 736,08 a priemernom počte týždňov 13,14 v tomto období, tak
priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných

zmien predstavuje v priemere 56 hodín (736,08 hodín : 13,14 týždňov).
Za obdobie október 2020 až december 2020 predstavuje:
(i) fond pracovného času 528 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 195,08 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

331. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 195,08 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 13,14
pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020
dosiahol žalobca priemerný týždenný pracovný čas 55,03 hodín (723,08 hodín : 13,14 týždňov).

332.Vobdobíoktóber2020aždecember2020podľa§92ods.1ZoHaZZodpracoval181,08hodín15%-
nej určenej služobnej pohotovosti a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

333. V období od januára 2021 do decembra 2021 predstavovali: fond pracovného času a služobná
pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň
by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo
predstavuje celkovo 2920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x
24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7

dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak
priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov).
Za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:
(ii) fond pracovného času 1990,60 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 487,66 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

334. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 487,66 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14

pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021
dosiahol žalobca priemerný týždenný pracovný čas 47,53 hodín (2478,26 hodín : 52,14 týždňov).

335. V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 466,66 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti a 21 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného

pokoja. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

336. V období od januára 2022 do decembra 2022 predstavovali: fond pracovného času a služobná
pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň

by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo
predstavuje celkovo 2920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x
24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7
dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak
priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných

zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov).
Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1942 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 731,17 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 25 hodín.

337. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 2698,17 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022
dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 51,75 hodín (2698,17 hodín : 52,14 týždňov).

338. V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 699,17
hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 32 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
služobného pokoja. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ, v tomto období vykonával v rozsahu 25 hodín.

339. V období od januára 2023 do júna 2023 vrátane predstavovali: fond pracovného času a služobná
pohotovosť: Za 6 mesiacov t. j. 181 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň
by v tomto období každý hasič mal odpracovať 60,33 zmenových služieb (181 dní : 3 zmeny), čo
predstavuje celkovo 1447,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (60,33 zmenových služieb x
24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 6 mesiacov predstavuje 25,86 týždňov (181 dní : 7
dní). Pri počte odpracovaných hodín 1447,92 a priemernom počte týždňov 25,86 v tomto období, tak

priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 55,99 hodín (1447,92 hodín : 25,86 týždňov).
Za obdobie január 2023 až jún 2023 vrátane (t.j. od 01.01.2023 do 30.06.2023) predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 975 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 345,59 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

340. Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ v rozsahu 353,59 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 25,86
pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023

dosiahol žalobca priemerný týždenný pracovný čas 51,38 hodín (1328,59 hodín : 25,86 týždňov).

341. V období január 2023 až jún 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 345,59 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto

období nevykonával.

342. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že pôsobí na Okresnom riaditeľstve Hasičského zboru v Lučenci
ako hasič záchranár a do služobného pomeru nastúpil 01.09.2020. Služba je organizovaná formou 24-
hodinových zmien, po ktorých by malo nasledovať voľno v trvaní 48 hodín. Uvedené voľno však nie

je plnohodnotné, pretože sa musí zúčastňovať rôznych školení a výcvikov počas tohto voľna. Počas
dní voľna by mal regenerovať, ale doba nie je na regeneráciu postačujúca. K podaniu žaloby ho
motivovala jednak skutočnosť, že čas ktorý trávi v práci by mohol tráviť so svojou rodinou, pretože
je ženatý, má 1,5-ročného syna, s ktorého výchovou by chcel manželke viac pomôcť keďže je na
to sama. Pochádza z Kežmarku, teda pomoc rodiny pre vzdialenosť je vylúčená a rovnako je ťažké

aj plánovanie nejakých spoločných aktivít, dovoleniek a pod. Doba služobnej pohotovosti sa mu do
fondu pracovného času nezapočítava. Uvedený systém ho obmedzuje aj v jeho osobnom živote, keďže
bol v minulosti vášnivým cyklistom, čo nie je možné v súčasnosti praktizovať, pretože pred zmenou
musí si riadne oddýchnuť a zregenerovať a tento čas radšej trávi s rodinou. S manželkou si postavili
rodinný dom, ktorý ešte nie je dokončený, a preto sa musí venovať aj jeho dokončovaniu. Odkedy

nastúpil do hasičského zboru musel absolvovať viacero kurzov, odhadom tak 2-3 mesačne. V prípade,
že kurzy, resp. cvičenia sú organizované v čase voľna kompenzuje ich zamestnávateľ poskytnutím
náhradného voľna, avšak náhradné voľno sa musí prioritne čerpať pred riadnou dovolenkou čo spôsobu,
že prípadnú nevyčerpanú dovolenku prenáša do ďalšieho kalendárneho roka, avšak je nútený do konca
apríla tohto roka vyčerpať. Čerpanie náhradného voľna môže byť na jeho úvahe, ale stáva sa, keďže na

stanici slúžia na minimálnych stavoch, tak zamestnávateľ určí tomu kto má najviac hodín náhradného
voľna, že ho má čerpať. Hasiči sú dlhodobo udržiavaní v službe na minimálnych stavoch, ktoré sa
udržiavajú tým spôsobom, že „nadbytočný“ je poslaný na náhradné voľno. Počas samotnej služobnej
pohotovosti vykonáva úkony, ktoré sa nestihli počas výkonu riadnej služby a je povinný udržiavať sa
v stave schopnom reakcie na výjazd do jednej minúty od vyhlásenia poplachu. Napriek odslúženiu 24-

hodinových zmien sa stáva, že vo fonde pracovného času odpracované hodiny v evidencii chýbajú,
pretože pracovný čas je určovaný odpracovanými hodinami zamestnancov, ktorí majú rovnomerne
rozvrhnutý pracovný čas. Stáva sa, že ak v rámci rozvrhu v mesiaci môže odslúžiť len 9 zmien,
vznikne mu „absencia“, ktorá sa dorovnáva odpočítaním z náhradného voľna alebo sa musí dopracovať.V bdelom stave sa v práci snaží udržiavať zvýšeným pitím kávy, má narušený biorytmus, pretože keď
príde z práce dlhšie dospáva a naopak v noci nevie spať. Situáciu služobným postupom nadriadenému
signalizoval a bola predmetom aj diskusie v rámci odborového zväzu. Počas zmeny zamestnávateľ

umožňuje tráviť čas aj oddychom, ale len od 15:00 hod. do rána, t. j. do konca služby. Väčšinou však
trávi čas v ohlasovni požiaru spolu s kolegami, pretože táto je najbližšia, je tu telefón, kde chodí hlásenie
výjazdu. Stanica je vybavená počítačmi aj televízormi, pretože sa sleduje aj masmediálna komunikácia,
sú tu aj postele, ale predstava nejakého plnohodnotného oddychu, resp. spánku, tento nie je možné
dosiahnuť z dôvodu stálej pripravenosti.

343. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

344. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

345. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi.

346. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

347. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

348. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

349. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

350. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov

je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

351. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

352. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobného času.353. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

354. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.

355. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat
za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

356. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

357. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v

rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie
brannej pohotovosti štátu.

358. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník

vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného
platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku
v týždni, zvýšená o 60 %.

359. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za

vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

360. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi

podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná
náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o
deň služobného pokoja.

361. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak

je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.

362. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za
služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

363. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou

služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175
služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne
upraví.

364. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom

štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.365. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak

na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

366. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby

obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného
na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

367. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre

Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

368. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

369. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

370. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

371. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne

upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

372. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

373. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

374. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

375. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času

376. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

377. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.378. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a

súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

379. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek

čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

380. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

381. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

382. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo

prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.

383. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

384. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte

priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

385. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo

nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

386. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.387. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,

vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

388. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 4247,86 Eur na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej

únie.

389. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na

čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

390. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie,
ktorémajúpriamyúčinokasúichustanoveniabezpodmienečné,dostatočnejasnéapresné,osoby,ktoré

sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný - Slovenská
republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého

príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho

poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

391. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje
na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že

popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza
vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby
príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku

miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

392. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych

predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkovpri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o

exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,
že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o

hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,

týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas
a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa
Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice
je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda
organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých
pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť
nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo

týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami
alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice

možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť

od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa
trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami
pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej
príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje
prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.

Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci
plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných
činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho

môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,

administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice

služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko
vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamoohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,

vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

393. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech

komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského

štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia

účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo
dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou

môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné

verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má
priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie
súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia

práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona
č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001

Z. z. (bod 15. až 33. tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom
Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať
do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej

služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí
mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť

v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122
ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne

maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to
dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

394. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

395. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

396. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna

právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla

zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd

k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im

má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej

dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým

pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (október 2020 – jún 2023).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu

jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,

že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto

prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3

podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej

právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva.

397. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

398. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z

výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a z
obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie október 2020 až jún 2023 možno konštatovať, že pri určení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu
48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od októbra 2020
do júna 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES

dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva
na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času
žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných
práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie.
Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná

náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

399. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na

určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika

prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

400. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka,

súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských

vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej

pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

401. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú

považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová

iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy
a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj
medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol

zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne
uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak

táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

402. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalobnom období (od 01.10.2020 do 30.06.2023), pričom vychádzal z informácií
a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétnev rozsahu 1767,51 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate
ktoré sám vyhotovil, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia.

403. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa
odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo

určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za
primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo
vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet
hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období,
pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém),
konkrétne v rozsahu 1767,51 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom,

ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto
určenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd sa prikláňa k názoru
žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16
Smernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za
výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Keďže za uvedený čas

mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001Z.z.,vyčíslilrozdieltakejtoodmeny,ktorýsiuplatnilvcelkovejvýške4247,86Eur.Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo
30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárnehoroku)apeňažnejnáhradyuvedenejv§122ods.2(vovýške50%zprináležiacejhodinovej

odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %

- 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %
- 30 %).

404. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť

presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry – osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti

uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych
aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný
musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

405. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad

rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcomv žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia
a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil

spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože

spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

406. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť žalovanej náhrady k ujme,
ktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vznikla

žalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Cieľom a účelom priznania náhrady je
satisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode.
Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie
v porovnateľných skutkových a právnych veciach, na ktoré poukazuje aj žalobca v odseku 309 rozsudku.

407. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť
výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje
pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním smernice
vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §
101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym
mesiacom za žalované obdobie (október 2020 až jún 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného

času podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu v služobnom
plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac august 2020, ktorá bola
10.11.2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 05.09.2023, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní
premlčaný nie je.

408. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do
slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne

preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

409. Súd nevidel dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP, nakoľko
skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní v zmysle interných predpisov nepredstavuje
odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty. Žalovaný nepreukázal žiadny osobitný dôvod, pre ktorý

by paričná lehota mala byť predĺžená nad rámec zákonom upravenej trojdňovej lehoty a pre ktorý by
mal oproti iným fyzickým, resp. právnickým osobám byť týmto spôsobom zvýhodnený najmä ak takéto
subjekty nedisponujú takým personálnym vybavením ako žalovaný a napriek tomu základná lehota na
plnenie bola vo všeobecnosti určená aj pre tieto osoby v trvaní troch dní.

410. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

411. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

412. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.413. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady pomeru úspechu v konaní. Pretože
bol žalobca v konaní plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O

konkrétnej výške trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, K. L. XX, 984 37
Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno

odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné

spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektorésubjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení
odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.