Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709202337
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5709202337.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: A. A.
B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym,
advokátom, so sídlom Mlynská 28, 040 01, Košice, IČO: 00 620 157, proti žalovanej: Univerzitná
nemocnica Martin, so sídlom Kollárova 2, 036 59 Martin, IČO: 00 365 327, právne zastúpenému JUDr.
Gabrielou Reichovou, advokátkou, so sídlom Pavla Mudroňa 26, 036 01 Martin, IČO: 42 071 135,
v konaní o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 9C/47/2009-1262 zo dňa 14.07.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady za bolesť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne
od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia a sumu 936,- eur z titulu zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj
vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku uplatneného nároku zamietol, potvrdzuje.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 1.404,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Odvolanie žalovanej voči výroku V. rozsudku prvej inštancie odmieta.

Žalobkyni voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

Slovenskej republike voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom
(v poradí druhým) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady
za bolesť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009
do zaplatenia a sumu 2.340,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku), vo zvyšku uplatneného

nároku žalobu zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku), žalobkyni priznal proti žalovanému právo na
náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie v plnom rozsahu (výrok III. napadnutého
rozsudku). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy štátu v plnom rozsahu
(výrok IV. napadnutého rozsudku) s tým, že o výške náhrady trov konania žalobkyne a štátu rozhodnesúd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(výrok V. napadnutého rozsudku).

1.1 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa podala v prejedávanom
spore žalobu z dôvodu, že dňa 13.12.2005 u žalovaného podstúpila operáciu pravého bedrového
kĺbu, ktorú vykonal G. A. D. A., H., pričom následkom nedostatočného zváženia rizikových faktorov
operatérom súvisiacich s operačným zákrokom sa skomplikoval priebeh operačnej liečby a vznikli
pooperačné komplikácie, a to infarkt spôsobený baktériou pseudomonas aeruginosa. Vychádzal

z výpovede A. I. ako znalca na pojednávaní pred súdom, ale aj z výpovede A. F., podľa ktorých
kokupovaniužalobkynebaktérioupseudomonasaeruginosa,ktorájezodpovednázajejťažkézdravotné
následky, nedošlo počas hospitalizácie od 13.12.2005 do 23.12.2005, keď upriamil pozornosť na to,
že z vyjadrení A. I., ale aj zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút
forenzných a medicínskych analýz s.r.o. (ďalej aj „forensic“) a aj z výpovede znalca A. F. nepochybne
vyplynulo, že v prípade, že by sa žalobkyňa baktériou nakazila pri svojej hospitalizácii trvajúcej do

23.12.2005, klinický priebeh infekcie by bol ďaleko závažnejší a jeho príznaky by nastúpili podstatne
skôr, ako to bolo u nej. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania
túto možnosť vylúčil. Pokiaľ ide o názor vyslovený znaleckou organizáciou forensic, ale aj A. F., že k
zaneseniu infekcie pseudomonas aeruginosa mohlo dôjsť aj pri vybratí stehov z operačnej rany, ktorá
podľa výpovede žalobkyne a ňou poskytnutých údajov pre prijímajúcu lekárku dňa 04.01.2006 mala

hnisať, pričom k vybratiu stehov lekárom, ktorého meno žalobkyňa neuviedla, malo dôjsť v domácom
prostredí, súd prvej inštancie na základe výsledkov skôr vykonaného dokazovania, ale aj doplneného
dokazovania,dospelkpresvedčeniu,žedňa30.12.2005knákazežalobkynespornoubaktériounedošlo.
Uvedený záver vyslovil vychádzajúc z vyjadrenia A. I., ktorý uviedol, že pseudomonádová infekcia je
infekcia charakteristická pre nemocničné prostredie, a preto je ťažko predpokladať (aj keď z časového

hľadiska v priebehu infekcie to nie je vylúčené), že by mohla byť zanesená pri extrahovaní stehov z
pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005. Upriamil pozornosť na záver znalca, že v operačnej rane
bola síce secernácia, ale vykultivované pri odberoch uskutočnených 04.01.2006 boli úplne iné baktérie,
a preto sa znalec prikláňal k tomu, že je vysoko pravdepodobné, že do tela žalobkyne bola baktéria
zavlečená počas pobytu v nemocnici od 04.01.2006. K uvedenému záveru (s ktorým sa súd prvej

inštancie stotožnil) viedlo súd prvej inštancie aj zistenie, že pri prijímaní žalobkyne na hospitalizáciu dňa
04.10.2006 bola konštatovaná fistula z operačnej rany, teda komunikácia v operačnej rane, ktorá podľa
sondáže uskutočnenej prijímajúcou lekárkou viedla do hĺbky 1,5 cm, avšak po vyhodnotení odberov,
ktoré boli odobraté zo sekrétu vo fistule, boli vykultivované celkom iné baktérie, než pseudomonas
aeruginosa. Súd vyslovil záver, že ak by došlo ku kontaminácii žalobkyne pseudomonas aeruginosa dňa

30.12.2005 pri vybratí stehov, najväčšie množstvo tejto baktérie by sa nachádzalo práve v spomínanej
komunikácii z operačnej rany, ktorá bola sondou zistiteľná do hĺbky 1,5 cm, teda v mieste, kde by
došlo k najtesnejšiemu kontaktu medzi operačnou ranou a prípadným kontaminovaným lekárskym
nástrojom použitým pri extirpácii stehov z operačnej rany. Konštatoval, že 5 dní po vybratí stehov
pri odobratí steru dňa 04.01.2006 sa však v sekréte z operačnej rany táto baktéria nenachádzala

a kultivované boli iné baktérie, ktoré podľa znaleckého posudku organizácie forensic, ale aj podľa
znalca A. I., moli vytvárať optimálne prostredie pre kontamináciu baktériou pseudomonas aeruginosa.
Na základe uvedeného konštatoval, že ku dňu 04.01.2006 bola síce prítomná ranová infekcia, avšak
kultivačný nález z odberov z uvedeného dňa nepreukázal infekciu vyvolanú baktériou pseudomonas
aeruginosa. Súd prvej inštancie v kontexte uvedeného upriamil pozornosť na to, že infekcia na

pracovisku ortopedicko – traumatologickej kliniky existovala aj v januári 2006 a to napriek tomu, že
kontroly Regionálneho úradu verejného zdravotníctva uskutočnené v apríli a v októbri 2005 prítomnosť
baktérie pseudomonas aeruginosa z odobratých sterov na pracovisku ortopedickej kliniky nezistili.
Vyslovil záver, že skutočnosť, že prítomnosť tejto baktérie nebola zistená v októbri 2005, neznamená,
že sa táto baktéria nevyskytovala na pracovisku ortopedicko – traumatologickej kliniky žalovaného v

januári 2006. Poukázal na obsah výpovede svedkyne A. J. C. z oddelenia klinickej mikrobiológie, ktorá
vo svojom oznámení vyšetrovateľovi uviedla, že pseudomonas aeruginosa bola v čase od 14.12.2005
do 23.12.2005 vykultivovaná z biologického materiálu odobratého dvakrát od jedného pacienta, a to dňa
19.12.2005 a dňa 21.12.2005. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie zakladá dôvodnosť záveru,
že uvedená baktéria sa prenosom cez personál, inštumentárium a podobné hygienické zariadenia

nachádzala na pracovisku aj v januári 2006, keď bola na pracovisko prijatá žalobkyňa, pričom žalobkyňa
bola prijatá na pracovisku dňa 04.01.2006 už s infekciou operačnej rany, ktorá bola vyvolaná podľa
laboratórnych výsledkov inými organizmami, ktoré ale vytvárali dobré a vhodné prostredie pre infekciu
nozokomiálnou baktériou pseudomonas aeruginosa v nasledujúcich dňoch.1.2 Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že je potrebné posudzovať zodpovednosť
žalovaného len za zdravotné následky, ktoré u žalobkyne vznikli po 04.01.2006, keď vzhľadom na

závery znaleckého dokazovania vylúčil možnosť, že by sa žalobkyňa nakazila už pri operačnom zákroku
13.12.2005, resp. do konca svojej hospitalizácie v súvislosti s týmto zákrokom, teda do 23.12.2005
a vylúčil aj možnosť, že by žalobkyňa sa baktériou pseudomonas aeruginosa nakazila v domácom
prostredí,prípadnepriextirpáciistehovdňa30.12.2005,keďžeideonákazu,ktorájecharakteristickápre
nemocničné prostredie. Vyslovil, že žalobkyňa nepreukázala a nepredložila žiadny zdravotný záznam

z obdobia od 23.12.2005 do 04.01.2006, ktorý by potvrdzoval existenciu tak vysokých teplôt, aké
uvádzala pri svojej rehospitalizácii dňa 04.01.2006, keď s ňou bola spísaná anamnéza a z dôvodu, že
objektívne zdravotné nálezy žalobkyne tomu nesvedčali, súd prvej inštancie vylúčil, že by zdravotné
ťažkosti žalobkyne vo vianočnom období medzi dvoma hospitalizáciami boli spôsobené práve infekciou
pseudomonas aeruginosa.

1.3Súdprvejinštancievychádzajúczozáverovvšetkýchznaleckýchposudkov,ktorébolipodávanéčiuž
v trestnom konaní alebo v občianskoprávnom konaní A. F., dospel k záveru, že žalovaná strana nenesie
zodpovednosť za poškodenie zdravia, ku ktorému údajne malo dôjsť v zmysle lekárskeho posudku
predloženého žalobkyňou už pri operácii 13.12.2005, keď zdôraznil, že tento lekársky posudok vôbec
nezobral do úvahy pre jeho formálne nedostatky, na ktoré poukazoval už súdny znalec A. I. F., ale

najmä pre jeho obsahové nedostatky, nakoľko po vysvetlení, aké zdravotné zákroky boli u žalobkyne
uskutočňované od 19.01.2006 do 23.11.2007, bolo zrejmé, že popis diagnóz a bodové ohodnotenie
týchto diagnóz boli v lekárskom posudku značne nadhodnotené a navyše diagnózy boli uvádzané
nesprávne.

1.4 Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná nenesie zodpovednosť za prípadne
zdravotné poškodenie pri operácii zo dňa 13.12.2005, pretože uvedená operácia bola ňou odsúhlasená,
mala jej priniesť výrazný zdravotný benefit, bola vykonaná správne a lege artis a rovnako lege
artis bola žalobkyni poskytovaná zdravotná starostlivosť po tejto operácii v nemocničnom prostredí
a za predpokladu, že by v neskoršom období po 04.01.2006 nedošlo u nej k infekcii pseudomonas

aeruginosa, by bolo možné dôvodne predpokladať, že by táto operácia pre žalobkyňu očakávaný
benefit aj priniesla. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie túto operáciu napriek záverom Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o relatívnej indikácii k tejto operácii nepovažoval za zákrok,
pri ktorom došlo k zdravotnému poškodeniu žalobkyne a za ktorý by žalovaná nemocnica mala niesť
právnu zodpovednosť. Vo vzťahu k operáciám vykonaným v dňoch 19.01.2006, 16.02.2007, 03.09.2007,

14.11.2007 a 23.11.2007, t. j. v prípade zdravotných zákrokov, ktorých potreba bola preukázateľne
vyvolaná liečbou ťažkého zápalu, ku ktorému došlo v dôsledku nákazy pseudomonas aeruginosa práve
v čase od 04.01.2006 do 19.01.2006 v nemocničnom prostredí na Ortopedicko – traumatologickej
klinike nemocnice Martin, dospel k záveru, že napriek námietke žalovanej (že nozokomiálnej
nákaze sa v nemocničnom prostredí nikdy nedá 100%-ne vyhnúť napriek všetkým hygienickým a

protiepidemiologickým opatreniam, ktoré sa na oddelení uskutočňujú) žalovaná nepreukázala, aké
opatrenia v konkrétnom období, konkrétne u žalobkyne v súvislosti so snahou predísť nozokomiálnej
nákaze urobila, a preto zodpovednosť žalovanej za zdravotné poškodenie žalobkyne vyvolané infekciou
pseudomonas aeruginosa posúdil podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka.

1.5 Súd prvej inštancie uzavrel, že trvalé zdravotné následky žalobkyne, tak ako vyplynuli zo
znaleckého posudku A. F. a zdravotné výkony, ktorým sa musela podrobiť v súvislosti s liečbou zápalu
nozokomiálnou nákazou, vznikli počas rehospitalizácie žalobkyne po 04.01.2006 a podľa názoru súdu
prvej inštancie žalovaná strana neprodukovala dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo
vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy

u nej takmer celkom eliminovať, hoci žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom
prostredí.
V zmysle záveru súdu prvej inštancie v období po 04.01.2006 nebola zdravotná starostlivosť žalovanej
poskytnutá správne, teda tak, že by k nozokomiálnej nákaze žalobkyne nedošlo. Podľa názoru súdu
prvej inštancie, aj napriek tomu, že žalovaný predkladal najmä v trestnom konaní hygienické a

sterilizačné plány, ktoré boli súčasťou trestného spisu, poskytol žalobkyni aj antibiotickú liečbu, tieto
opatrenia boli nepostačujúce k tomu, aby sa infekcii baktériou pseudomonas aeruginosa u žalobkyne
v období po 04.01.2006 zabránilo. Dospel k záveru, že žalovaný neprodukoval dosť dôkazov, ktoréby súd presvedčili, že vykonal voči žalobkyni také konkrétne aseptické opatrenia, ktorými by riziko
nozokomiálnej nákazy
u nej eliminovala na najnižšiu možnú mieru, a to najmä, ak pár dní pred 04.01. sa u jedného pacienta

spornábaktériavyskytla.Nazákladeuvedenéhosúdprvejinštancievzhliadolzodpovednosťžalovaného
za zdravotné následky, ktoré u žalobkyne vznikli po 04.01.2006.

1.6 Na základe uvedeného dospel k záveru, že u žalobkyne je potrebné odškodniť bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, teda odškodniť poškodenie zdravia, ktoré bolo preukázateľne vyvolané

infekciou, ktorú žalobkyňa získala v priestoroch žalovanej v období od 04.01.2006 do 19.01.2006, keď
už bola táto infekcia jednoznačne verifikovaná. Pri posúdení výšky bodového hodnotenia, bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie napriek námietkam žalobkyne vychádzal zo
znaleckého posudku
A. F., ktorý súd prvej inštancie považoval za správny a podaný v súlade s dostupnou zdravotnou
dokumentáciou žalobkyne a v súlade so zákonnými zásadami odškodňovania bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia. Naopak, lekársky posudok, ktorý žalobkyňa predložila spolu so žalobou, súd
prvejinštanciepovažovalzanevierohodný,nadhodnotený,nezodpovedajúciskutočnýmzákrokom,ktoré
u žalobkyne boli vykonané a nálezom, ktoré u žalobkyne vznikli v súvislosti s tým poškodením zdravia,
za ktoré zodpovedá žalovaný.

1.7 Z dôvodu, že súd prvej inštancie považoval znalecký posudok A. F. spolu s jeho výpoveďou
na pojednávaní za vecne správny, erudovaný a korešpondujúci aj so záverom znalcov pribratých v
trestnom konaní, zamietol návrh žalobkyne na kontrolné znalecké dokazovanie. Na základe vykonaného
dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná zodpovedá za bolesť, ktorú žalobkyňa
utrpela v súvislosti s liečbou, ktorá bola nutne vyvolaná nozokomiálnou nákazou, a ktorú žalobkyňa

utrpela pri operačnom výkone dňa 19.01.2006, 16.02.2007, 20.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a
23.11.2007, ktorú bolesť A. F. v dodatku znaleckého posudku obodoval počtom bodov 240.

1.8 Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovanej vo vzťahu
k odškodneniu bolesti za operáciu 19.01.2006 a 16.02.2007,

s poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že pseudomonas aeruginosa bola
u žalobkyne potvrdená v pooperačnej revízii dňa 19.01.2006 a všetky ďalšie operácie dňa 06.02.2007,
30.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007 boli vyvolané potrebou liečby tohto zápalu v hĺbke
pôvodného operačného poľa, teda pri pravom bedrovom kĺbe žalobkyne. Uzavrel, že všetky operácie
slúžili prioritne liečbe zápalu, ktorý vyústil potom v trvalý následok, teda chronickú osteomyelitídu

hornéhokoncastehennejkostivpravo,keďažpoposlednomoperačnomzákroku23.11.2007sapodarilo
zápal u žalobkyne dostať pod kontrolu aspoň do takej miery, že ďalšia liečba tohto zápalu si už ďalšiu
operačnú revíziu v oblasti horného konca stehennej kosti nevyžadovala. Z uvedených dôvodov dospel
k presvedčeniu, že liečba žalobkyne v súvislosti so zápalom bola ukončená operačným spôsobom až
23.11.2007 a približne k tomuto dňu bol zápal vyvolaný pseudomonas aeruginosa u žalobkyne zvládnutý

do tej miery a súčasne zdravotný stav žalobkyne ustálený do tej miery, že ďalšia operačná liečba
potom už nebola potrebná. Na základe uvedeného uzavrel, že liečebný proces u žalobkyne, ktorý začal
prvou operáciou 19.01.2006 a pokračoval až do poslednej operácie 23.11.2007, bol ukončený operačne
práve 23.11.2007, z čoho vyvodil, že až od tejto chvíle začala plynúť u žalobkyne dvojročná subjektívna
premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné za takýto druh liečby, akému sa v uvedenom období

žalobkyňa podrobila. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spočívajúcej v sťažení spoločenského
uplatnenia, súd prvej inštancie konštatoval, že premlčacia doba vo vzťahu k uvedenému nároku plynie
od doby, kedy možno objektívne vykonať bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, t.
j. od momentu, keď sa zdravotný stav poškodeného ustálil, to znamená rok po poslednej operácii. S
poukazom na uvedené nepovažoval súd prvej inštancie nárok žalobkyne na odškodnenie bolesti za

zákroky 19.01.2006 a 16.02.2007 za premlčaný, nakoľko tieto boli súčasťou permanentne pokračujúcej
liečby zápalu, ktorý u žalobkyne vznikol. Ak teda žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 12.03.2009,
podala ju v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

1.9 Pri určení výšky nároku na odškodnenie bolesti vychádzal súd prvej inštancie z doplnku znaleckého

posudku A. I. F., ktorý stanovil rozsah odškodnenia na 240 bodov pri hodnote bodu 12,456 eur, ktorá
predstavuje 2 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve v roku 2006, pričom vychádzal zo
skutočnosti, že nárok na bolestné po ukončení liečby žalobkyne operačným spôsobom vznikol až v
roku 2007, a preto za východiskovú priemernú mesačnú mzdu zamestnanca v národnom hospodárstvepovažoval mzdu za rok 2006, teda za rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za
bolesť.

1.10 Pokiaľ ide o nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne spočívajúci
v chronickej osteomyelitíde, tak tento podľa názoru súdu prvej inštancie nastal až v roku 2008, teda
po ustálení zdravotného stavu, ktorý stanovil výšku bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyne na 350 bodov pri stanovení hodnoty jedného bodu 13,374 eur, čo sú 2 %
z priemernej mzdy pracovníka v národnom hospodárstve a hospodárstve za rok 2007. Z dôvodu, že

žalobkyňa sa stala aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou nákazou získanou
u žalovanej, invalidnou, čo bolo preukázané vyššie spomínaným rozhodnutím Sociálnej poisťovne, súd
prvej inštancie mal za to, že je tu priestor aj pre 50 %-né zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského
uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. a odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia priznal v súlade s posudkom A. F. v celkovej výške 4.680,- eur pri súčasnom 50 % zvýšení
odškodnenia v sume 2.340,- eur. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ešte v čase prebiehajúceho súdneho

konania a vyhlásenia prvého rozsudku súdu sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala
hnisavou komunikáciou vedúcou od stehennej kosti až na kožu, čo u nej vyvolávalo potrebu rozsiahlych
hygienických opatrení, ktoré jej nesporne komplikovali bežný život.

1.11 Vzhľadom na posudok a výpoveď A. I. F. nemal preukázaný iný trvalý následok u žalobkyne, najmä

nie tie, ktoré boli uvedené v lekárskom posudku z roku 2008 a pokiaľ žalobkyňa predložila fotografie
z mladších čias, na ktorých nemala pri sebe barly, prípadne že z odpovede Všeobecnej zdravotnej
poisťovne nevyplynulo, že by žalobkyňa mala predpisované barly pred rokom 2005, tak tieto skutočnosti
bez ďalšieho nepotvrdzujú, že by k trvalým následkom u žalobkyne patrili pakĺb, skrátenie pravej dolnej
končatiny do 6 cm, rotačná úchylka, či obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého

stupňa a pod.. Vzhľadom na degeneratívne ochorenie kolien a chrbtice, bez súvislosti so zdravotným
poškodením nozokomiálnou nákazou, dospel k záveru o obtiažnosti určenia, či problémy s chôdzou sú
u žalobkyne vyvolané výlučne súčasným stavom v oblasti bedrového kĺbu.

1.12Žalobkynisúdprvejinštanciesúčasnepriznalnároknaúrokzomeškaniapočnúcod08.01.2009,t.j.

ododňa,kedyžalovanážalobkynilistomoznámila,žejejnároky,ktorésivočižalovanémuuplatnilalistom
zo dňa 04.12.2008, neuspokojí a rovnako nesúhlasí s uzatvorením dohody o vyrovnaní za sťaženie
spoločenského uplatnenia.

1.13 O trovách konania pred súdom prvej inštancie a druhej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255

ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom uvedené ustanovenie interpretoval podľa
záverov vyslovených v náleze Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021, a preto
priznal žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie
v celom rozsahu. Keďže v súvislosti s prejednávaným sporom vznikli aj trovy štátu, a to na úhradu
nákladov na ustanoveného znalca A. I. F., ktoré neboli kryté zo zálohy zloženej žalovanou stranou,

pričom znalecké dokazovanie bolo uskutočnené na návrh žalovanej strany, avšak výsluch znalca bol
uskutočnený na návrh žalobkyne, tieto trovy uhradila Slovenská republika, ktorá si ich následne po
preplatení znalcovi uplatnila v zmysle § 259 CSP a rovnako bola z rozpočtových prostriedkov štátu
odmenená znalecká organizácia forensic.sk za podanie dodatočne vyžiadaného odborného vyjadrenia,
preto súd prvej inštancie akcentujúc čl. 4 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalovanej

uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy štátu v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala tak žalobkyňa, ako aj žalovaná odvolanie.

2.1 Žalovaná podala odvolanie v rozsahu výrokov I., III., IV. a V. rozsudku z dôvodov prezumovaných §

365ods.1písm.f)ah)CSP.Namietala,ževkonanínebolopreukázané,žežalobkynispôsobilaškoduna
zdraví porušením právnej povinnosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď nebolo zistené
porušenie konkrétnej právnej povinnosti z jej strany, vznik škody následkom nesprávneho postupu z jej
strany a nebola preukázaná ani jej zodpovednosť za zdravotné následky, ktoré nastali u žalobkyne.
Namietala, že ani v ďalšom priebehu konania a v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu neboli v konaní

produkovanétakédôkazy,ktorébypreukázaliskutočnostizakladajúcenaplneniepredpokladuexistencie
príčinnej súvislosti medzi konkrétnym konaním žalovanej a škodou na zdraví spôsobenou žalobkyni, keď
má za to, že v konaní nebolo preukázané jej protiprávne konanie, teda porušenie jej konkrétnej právnej
povinnostiakopostupnonlegeartis,ktorýbyzakladaljejzodpovednosťzaškodlivýnásledok.Poukázalana vykonané dokazovanie znaleckými posudkami, keď zdôraznila, že žiadny zo znaleckých posudkov
nekonštatoval porušenie právnej povinnosti z jej strany a žiaden zo znaleckých posudkov nekonštatoval
porušenie jej povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni, keď súčasne spoľahlivo

nebola zistená príčina nákazy u žalobkyne. Poukázala na závery Znaleckého posudku č. 133/2004
vypracovaného znaleckou organizáciou K., ktorej názor si súd, tak ako vyplýva z jeho rozhodnutia,
osvojil, ktorá vo vzťahu k otázke možnosti zanesenia pseudomonádovej infekcie uzavrela, že infekčný
agens mohol byť zanesený do operačnej rany v rôznych časových súvislostiach, a to a) ako ranová
infekcia pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005, a to aj napriek tomu, že

nebola kultivačne zachytená dňa 09.01.2006, keď znalcami nebolo vôbec vylúčené, že by u žalobkyne
nákaza pseudomonádou aeruginosa už bola, aj keď nebola kultivačne zachytená pri vstupnom vyšetrení
dňa 04.01.2006, b) k zaneseniu pseudomonádovej infekcie mohlo dôjsť aj v neskoršom období po
04.01.2006 do 19.01.2006 (teda aj v období od 09.01.2006 do 14.01.2006), kedy bola pseudomonas
aeruginosa už prvýkrát v preplachu zistená, c) najmä vzhľadom ku klinickému priebehu a aj vzhľadom
k výsledkom kultivačných vyšetrení nie je však pravdepodobné, že by pseudomonádová infekcia dostala

sadooblastitotálnejendoprotézyprisamotnejoperáciidňa13.12.2005ad)vzniknozokomiálnejinfekcie
je možné datovať od 09.01.2006, kedy bol známy výsledok mikrobiálnej spektra z fistulácie operačnej
rany. Žalovaná zdôraznila záver znaleckej organizácie forensic, podľa ktorého bez zistenia konkrétneho
prameňa nákazy nie je možné jednoznačnejšie a vyčerpávajúco zodpovedať na otázku týkajúcu sa
momentu a spôsobu zavlečenia infekcie do pravého bedrového kĺbu poškodenej, ako aj výpoveď A. I.,

podľa ktorej nemožno v žiadnom prípade ani spätne dokázať ani spôsob, ani čas ani vehiculum, teda čo
bol prameň tej nákazy, keď uvedené je zo spätného pohľadu prakticky nemožné. Taktiež poukázala na
závery A. F., podľa ktorého s absolútnou istotou možno konštatovať, že infekcia pravého bedrového kĺbu
nie je následkom prípadného zanedbania prísnych aseptických a antiseptických štandardov platných
univerzálne pre ortopedickú operačnú prax – so zvláštnym dôrazom na rozsiahle a technicky náročné

operačné výkony vo veľkých kĺboch s náhradou kĺbu aloplastiku.

2.2 V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaná poukázala na jednotlivé závery znaleckej
organizácie forensic, ako aj znalca A. F., z ktorých vyplýva nemožnosť vyslovenia jednoznačného záveru
o pôvode infekcie pseudomonas aeruginosa v operačnej rane žalobkyne. Žalovanej nie je zrejmý dôvod

záveru súdu prvej inštancie, že infekcia na pracovisku ortopedicko-traumatologickej kliniky existovala už
v januári 2006, keď poukázal na to, že pokiaľ sa súd prvej inštancie okrem iného odvolával na výpoveď
A. C., tak menovaná záverom výpisu zo dňa 15.12.2010 uviedla, že kmene neboli bližšie identifikované
(sérotypizácia, genotypizácia), a preto nie je možné určiť, či ide o jeden kmeň alebo viac kmeňov
bakteriálneho druhu pseudomonas aeruginosa. Má za to, že na základe rôznych typov antibiogramov

izolovaných kmeňov je možné usudzovať, že sa nejedná o rovnaký serotyp.

2.3 Žalovaná namietala, že závery súdu prvej inštancie uvádzané v bode 110., 111., 113. a 114., ako aj
115., nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a práve naopak, tento záver je v rozpore s vykonaným
dokazovaním príslušnými znalcami, keď žiadny z nich neformuloval záver o spôsobe nákazy žalobkyne

konkrétnym spôsobom/v konkrétnom časovom úseku, teda ako tie otázky posúdil súd prvej inštancie
v rámci svojej úvahy. Žalovaná zastáva názor, že pokiaľ by z obsahu zadokumentovaných dôkazov
mali vyplynúť uvedené jednoznačné odborné závery, nemožno predpokladať, že by znalci ostali v tejto
otázke zdržanliví, ale formulovali by jednoznačný záver k spôsobu a času vzniku nákazy, keď znalecké
posudky podávali osoby s príslušnými odbornými znalosťami a mali k dispozícii rovnaké údaje, ktoré

práve súd prvej inštancie naopak presvedčili o tom, že okamih po 04.01.2006 bol ten, kedy došlo
k nákaze žalobkyne, avšak uvedený okamih osoby s príslušnými odbornými znalosťami určiť na rozdiel
od súdu nedokázali.

2.4 Žalovaná zdôraznila, že pre posudzovanie vzniku škody a zodpovednosti je potrebné preukázať

príčinnú súvislosť, pričom preukázanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou
ujmou patrí medzi najdôležitejšie predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu bez ohľadu na to, či
ide o zodpovednosť za zavinenie alebo zodpovednosť za výsledok. Má za to, že v oblasti medicínskeho
práva pravdepodobnosť príčinnej súvislosti nie je postačujúca, pričom uvedená podmienka nebola
naplnená, a ani jedným zo znaleckých posudkov nebolo zistené, že by došlo k porušeniu právnych

povinností zo strany žalovaného. Žalovaná považuje za nespravodlivé rozhodnutie súdu o tom, že ona
mániesťzodpovednosťzauvedenúskutočnosť,keďmoment,spôsobačaszavlečenianebolanijedným
zo znaleckých posudkov preukázaný.2.5 Taktiež poukázala na to, že v konaní bolo opakovane zo strany viacerých odborníkov zaujaté
stanovisko k možným rizikám poskytovanej zdravotnej starostlivosti, pričom vo všeobecnosti je
z medicínskeho hľadiska absolútne nemožné riziko spojené s akýmkoľvek odborným zákrokom vylúčiť

a každý výkon v medicínskej oblasti je neodmysliteľne spätý s rizikami, o to viac, že ide o náročný
operačný zákrok, ako tomu bolo v prípade žalobkyne. V tejto súvislosti žalovaná opätovne poukázala
na závery znalca A. F. a znaleckej organizácie forensic, ako aj znalca A. I..

2.6 Na základe uvedeného má žalovaná za to, že zdravotná starostlivosť bola žalobkyni z jej strany

poskytnutá správne a žalovaná nezodpovedá za poškodenie zdravia žalobkyne.

2.7 Žalovaná považuje za nesprávne aj rozhodnutie súdu, podľa ktorého žalovaná strana neprodukovala
dosť dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia,
ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy takmer celkom eliminovať, keď podľa jej názoru ust. §
420 ods. 3 Občianskeho zákonníka je možné aplikovať až vtedy, keď sú splnené kumulatívne všetky

podmienky v súlade s ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je jednoznačne preukázané, že
porušením povinnosti došlo k vzniku škody, čo však nebolo splnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
o tom, že žalovaná nepreukázala dostatočné vyvinenie podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
považuje za nesprávne, pričom z jej strany bolo preukázané, že nedošlo k zanedbaniu septických
a aseptických štandardov, v predmetnom prípade boli vykonávané štandardné opatrenia na zamedzenie

vzniku infekcií.

2.8 V tejto súvislosti poukázala na správu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Martine
dňa 08.04.2008, ako aj výsluch A. J., v zmysle ktorého nebol na pracovisku OTK v roku 2005
zachytený výskyt pseudomonády a prevádzka pracoviska nebola zo strany regionálneho úradu

verejného zdravotníctva zastavená, ani nijakým spôsobom obmedzená. Taktiež poukázala na závery
z výsluchu zo dňa 14.05.2010 A. J., ktorá uviedla, že výsledky kontroly sterilizačnej techniky na OTK
(operačné sály, JIS oddelenie) v rokoch 2003 až 2010 boli negatívne a ani v jednom prípade nebola
zachytená. Žalovaná súčasne poukázala na to, že aj z posudku znaleckej organizácie forensic vyplýva,
že v inkriminovanom období pred a po operácii poškodenej v roku 2005 a 2006 pri monitoringu

hygienicko-epidemiologického stavu na operačných sálach OTK MFN a ambulancii JIS nebol izolovaný
mikrób pseudomonas aeruginosa.

2.9 Taktiež poukázala na list zo dňa 14.02.2013, v ktorom A. E. ako vedúci predstaviteľ kliniky na
základe otázok vyšetrovateľa podrobne opísal hygienické opatrenia na klinike počas rekonštrukcie

oddelenia a spôsob oddelenia pacientov podľa toho, či sa jednalo o pacientov so septickými
alebo aseptickými diagnózami a v liste odkazoval na predkladaný hygienicko–epidemiologický režim,
ozrejmoval spôsob sterilizácie, dezinfekcie, ako aj používanie jednorazového spotrebného špeciálneho
materiálu. V liste taktiež uviedol, že dezinfekciu vykonávali pravidelne poverení pracovníci podľa
hygienicko-epidemiologického režimu v zmysle prílohy listu. Upriamila pozornosť na list riaditeľa

nemocnice A. J. zo dňa 24.04.2008, adresovaný OR PZ, odboru justičnej polície, z ktorého vyplýva,
že klinika v rozhodnom čase pracovala v štandardnom režime, keď v roku 2005 bolo vykonaných
190 a v roku 2006 218 totálnych implantácií protéz bedrového kĺbu. V danej súvislosti poukázala
žalovaná aj na výpoveď A. A. učinenú v trestnom konaní dňa 02.05.2008 a výpoveď A. E. zo dňa
06.05.2008. Žalovaná zopakovala svoju argumentáciu poukazujúc na znalecké posudky vypracované

v trestnom konaní, ako aj v rámci občianskoprávneho konania, keď zdôraznila, že ani v jednom
z nich nebolo konštatované porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného a spochybnené činnosti
ohľadne zabránenia vzniku infekcie a nebolo konštatované porušenie hygienicko-epidemiologického
režimu. V danej súvislosti poukázala na vyjadrenie G. A. L. L., M. zo dňa 20.09.2008, podľa ktorého
nedostatočný klinicko-epidemiologický režim by mal viesť k uzavretiu oddelenia nadriadeným orgánom

alebo hygienickou službou. Pokiaľ k tomu nedošlo, bola prevádzka uznaná ako dostatočná v danej
geografickej oblasti a podľa daných zvyklostí. Taktiež v tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie
znalca A. F., podľa ktorého infekcia nie je následkom prípadného zanedbania prísnych aseptických
a antiseptických štandardov platných univerzálne pre ortopedickú operačnú prax – so zvláštnym
dôrazom na rozsiahle a technicky náročné operačné výkony vo veľkých kĺboch s náhradnou aloplastikou

s tým, že súčasne poukázal na to, že po odhalení infekcie boli správne a včas realizované všetky
dostupné diagnostické a terapeutické výkony s cieľom sanácie infekcie a eliminácie jej pôvodu.
Taktiež poukázala na fakultný znalecký posudok z odboru zdravotníctva ÚK v Prahe, Lekárskej
fakulty v Hradci Králové zo dňa 24.02.2012, v zmysle ktorého „v pooperačnom období bola pacientkazaistená terapeutickým podávaním antibiotík“. Žalovaná má potom za to, že zdravotná starostlivosť bola
poskytnutá žalobkyni správne a infekcia nie je následkom prípadného zanedbania prísnych aseptických
a antiseptických štandardov z jej strany. Zdôraznila, že pracovisko pracovalo v štandardnom režime aj

s poukazom na počet vykonaných zákrokov za dodržiavania hygienicko-epidemiologického režimu a zo
strany RÚVZ nebola pozastavená, resp. obmedzená činnosť pracoviska. Zdôraznila, že v spore nebol
predložený žiadny dôkaz, ktorý by danej skutočnosti odporoval.

2.10 Žalovaná súčasne namietala premlčanie nároku na bolestné s poukazom na dvojročnú subjektívnu

premlčaciu dobu, ktorej začiatok sa viaže na okamih, kedy poškodený nadobudol vedomosť o tom, že
došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá. Poukázala na vyjadrenie
A. I. F., podľa ktorého hodnotenie odškodnenia za bolesť bolo možné stanoviť po zhojení operačnej
rany, teda v intervale cca 10 – 14 dní po jednotlivých operačných výkonoch, a teda má za to, že
premlčacia doba ohľadne uplatňovaného nároku na bolestné pri operačnom výkone zo dňa 13.12.2005
uplynula najneskôr dňa 27.12.2007, operačného výkonu zo dňa 19.01.2006 najneskôr dňa 02.02.2008

a operačného výkonu zo dňa 16.02.2007 najneskôr 02.03.2009. Žalovaná sa nestotožnila so záverom
súdu uvádzaným v bode 145. rozhodnutia, podľa ktorého až od operácie 23.11.2007 začala plynúť
dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné za taký druh liečby, akému sa
v danom období žalobkyňa podrobila.

2.11 Žalovaná súčasne namietala záver súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia sadzby
bolestného, keď súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, že nárok na bolestné po ukončení liečby
žalobkyne operačným spôsobom vznikol až v roku 2007, a preto za východiskovú priemernú mesačnú
mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve považoval mzdu za rok 2006, t. j. rok predchádzajúci
roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť, pričom podľa názoru žalovanej treba v prípade

zákrokov vykonaných v roku 2006 vychádzať z hodnoty bodu určenej podľa priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca v národnom hospodárstve za rok 2005 a iba v prípade nároku za bolesť vytrpenú pri
zákrokoch vykonaných v roku 2007 mal vychádzať z hodnoty bodu vypočítanej z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za rok 2006.

2.12 Žalovaná súčasne namietala nesprávne rozhodnutie súdu, na základe ktorého bolo žalobkyni
priznané50%zvýšenienáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniasumou2.340,-eur,keďmázato,
že žalobkyňa v konaní nepredložila dôkaz, že sa stala invalidnou aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy
vyvolanej nozokomiálnou nákazou, pričom argumentáciu súdu prvej inštancie vychádzajúcu z toho, že
žalobkyňa bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 14.11.2007 uznaná invalidnou od 12.12.2006,

t. j. rok od prvej operácie 13.12.2005, tak uvedená operácia bola vyžiadaná žalobkyňou z dôvodu jej
nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý však žalovaná nijakým spôsobom nezapríčinila, pričom uvedená
operácia bola vykonaná správne. Má za to, že ak by žalovaná mala niesť podľa súdu zodpovednosť za
operačné zákroky od obdobia január 2006, tak by sa jednalo o obdobie kratšie ako 1 rok od priznania
invalidného dôchodku a nebola by splnená podmienka o zdravotnom stave uvádzaná v ust. § 71

ods. 2 zákona č. 461/2001 Z. z., ktorý spôsobuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť,
a ktorý má podľa poznatkov lekárskej vedy trvanie dlhšie ako 1 rok. Vo vzťahu k argumentácii súdu
uvedenej v bode 150. odôvodnenia napadnutého rozsudku, t. j. že k zvýšeniu odškodnenia sťaženia
spoločenského uplatnenia došlo z dôvodu, že ešte v čase prebiehajúceho súdneho konania vyhlásenia
prvého rozsudku súdu sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou

vedúcou od stehennej kosti až na kožu, čo u žalobkyne vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických
opatrení, ktoré jej nesporne komplikovali život, žalovaná poukázala na zhodnotenie zdravotného stavu
zo strany znalca A. F. pred operáciou a po vyžiadanej operácii, a tiež aj na skutočnosť, že znalec priznal
bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia za chronickú osteomyelitídu nie vo vyššej
sadzbe, pričom dôvody na obodovanie v nie najvyššej sadzbe zdôvodnil pri svojom výsluchu. Súčasne

poukázalanakonštatovanieznalcaA.F.nastrane44jehoZnaleckéhoposudkuč.18/2018z30.04.2018,
v zmysle ktorého v posudzovanom prípade sa o prípad hodný osobitného zreteľa s určitosťou nejedná,
keď priznanie zvýšenia spoločenského uplatnenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala, pokladal z odbornej
a medicínskej stránky za neodôvodnené a neobhájiteľné. Vo vzťahu k 50 % zvýšeniu náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaná súčasne poukázala na závery judikatúry, v zmysle ktorej

maximálne zvýšenie
o 50 % je možné len poškodeným s najťažšími následkami, keď zostanú pripútaní na lôžko, plne
odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úkony, sú úplne izolovaní
nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho života ale aj od sexuálnehoa citového života, pričom o daný prípad sa nejedná, keď uvedené skutočnosti neboli zo strany žalobkyne
preukázané. Z uvedených dôvodov považuje žalovaná rozhodnutie súdu vo výroku priznania zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyni čo do dôvodu a výšky za nesprávne.

2.13 Žalovaná namietala aj počiatok vzniku nároku na úrok z omeškania od 08.01.2009, t. j. odo dňa, keď
žalovanývyhotovilnegatívnuodpoveďžalobkyni,pričompriznanienárokunaúrokzomeškaniapovažuje
za nesprávne, nakoľko samotná výška bolestného, ako aj výška sťaženia spoločenského uplatnenia,
bolaurčenáporozsiahlomznaleckomdokazovaníažnazákladerozhodnutiasúdu.Kúrokuzomeškania

vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia žalovaná súčasne poukázala na § 6 zákona č. 437/2004
Z. z., ktorý ustanovuje len možnosť účastníkov uzavrieť dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatneniaaažneuzavretietakejtodohodyvlehotetrochmesiacovododňapodanianávrhunauzavretie
takejto dohody oprávňuje poškodeného účastníka žiadať o náhradu súdnou cestou. Má za to, že návrh
na uzavretie takejto dohody je hmotnoprávnou podmienkou súdneho konania nároku na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak nespôsobuje omeškanie druhého účastníka tohto právneho

vzťahu pri neprijatí ponúkaného návrhu dohody.

2.14 Za nesprávne považovala žalovaná aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania vo výroku III.,
IV. a V. Má za to, že súd napriek tomu, že žalovaná bola v konaní úspešnejšou stranou, jej podľa
výroku v časti III. proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, keď v danom prípade mal súd priznať

trovy konania podľa pomeru úspechu vo veci v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP. Poukázala na to, že
lekársky posudok neriešil zodpovednosť za obodované bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že jej
prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu, a že žalobkyňa je povinná nahradiť trovy štátu v plnom
rozsahu.

2.15 Žalovaná v rámci odvolacieho návrhu potom navrhla, aby Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací,
zmenil rozsudok Okresného súdu Martin tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu a prizná jej nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobkyňa podala odvolanie voči výroku II. napadnutého rozsudku z dôvodov prezumovaných ust.
§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalobkyňa primárne namietala skutkový záver súdu prvej inštancie
spočívajúci v tom, že sa nemohla nakaziť baktériou pseudomonas aeruginosa už pri operačnom zákroku
dňa 13.12.2005, ale až následne pri svojej rehospitalizácii u žalovanej počnúc odo dňa 04.01.2006, keď
podľa záveru súdu prvej inštancie nepreukázala a nepredložila žiadny zdravotný záznam od 23.12.2005

do 04.01.2006, ktorý by potvrdzoval existenciu vysokých teplôt či veľkých bolestí a rovnako zdravotné
záznamy z jej hospitalizácie v dňoch 13.12.2005 až 23.12.2005 nesvedčia o prepuknutí akútneho zápalu
predmetnou baktériou. Upriamila pozornosť na to, že uvedené skutkové závery viedli k nesprávnemu
rozhodnutiu súdu, ktorý vzhľadom k takto vyhodnotenému skutkovému záveru nepovažoval za dôvodné
zahrnúť do predmetu náhrady škodu na zdraví, aj operáciu u žalovanej zo dňa 13.12.2005. Žalobkyňa

má za to, že v konaní bol jednoznačne preukázaný vývoj jej zdravotného stavu a chronologický postup
tohto vývoja, kedy postupne po operácii dňa 13.12.2005 dochádza u nej k nárastu ťažkostí a prejavov,
ktoré je možné označiť za prejavy ranovej infekcie po operácii. Upriamila pozornosť na to, že uvedené
prejavy začínajú postupne narastať už počas hospitalizácie u žalovanej pred prepustením žalobkyne
dňa 23.12.2005, a to v podobe nárastu telesnej teploty a bolesti, ktoré kontinuálne pokračujú po

jej prepustení z nemocnice ďalším nárastom telesnej teploty, bolestivosťou rany, výtokom z miesta
rany počas vyberania stehov a následne vrcholia počas jej ďalšej hospitalizácie u žalovanej, ktorá
začala dňa 04.01.2006 a vyústila do ďalších operácií. Má za to, že túto časovú a vecnú nadväznosť
jednotlivých skutočností nemožno ignorovať, nakoľko vyplývajú z jednotlivých dôkazov vykonaných
v konaní. V danej súvislosti upriamila pozornosť na znalecký posudok znaleckej organizácie forensic

č. 133/2004, ktorý bol vyhotovený v trestnom konaní a potvrdil, že v jej prípade išlo jednoznačne
onozokomiálnuinfekciu,ktorejinfekčnýagensmoholbyťzanesenýdooperačnejranyazistenýneskôraj
vnútrokĺbne v rôznych časových súvislostiach, a to najskôr pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej
rany dňa 30.12.2005 alebo v neskoršom období po 04.01.2006 v čase jej opätovnej hospitalizácie
u žalovanej. V tejto súvislosti zdôraznila, že tento záver je potrebné doplniť vyjadreniami zástupcu

znaleckej organizácie A. I., vypočutého v konaní na pojednávaní dňa 07.09.2016, ktorý okrem iného
uviedol, že zistená secernácia pri extirpácii stehov z rany žalobkyne dňa 30.12.2005 môže zadávať
indíciu na to, že môže ísť o ranovú infekciu operačnej rany. V tejto súvislosti taktiež zdôraznila,
že v zmysle vyjadrenia menovaného je zavlečenie pri výbere stehov veľmi málo pravdepodobné.Žalobkyňa má za to, že s poukazom na závery znaleckej organizácie forensic, výsluch jej zástupcu
A. N. I., ako aj výpoveď žalobkyne a jej manžela, ktoré je tiež potrebné brať do úvahy, je možné
uzavrieť pri rešpektovaní zisteného chronologického vývoja jej zdravotného stavu, jeho vecnej a časovej

následnosti, že práve pri operácii dňa 13.12.2005 bola do jej operačnej rany zavedená nozokomiálna
nákaza. Žalobkyňa súčasne poukázala na výpoveď A. F. E. zo dňa 06.05.2008, ktorý vypovedal ako
svedok v trestnom konaní na OR PZ Martin pod ČVS: ORP-30/2-OVK-MT-2011, ktorý potvrdil, že u nej
bol pooperačný priebeh komplikovaný teplotami, na čo aj upozorňoval operatéra, ktorý ju aj napriek
tomu v takomto stave prepustil dňa 23.12.2005 do domácej liečby. Upriamila pozornosť na samotnú

prepúšťaciu správu ortopedicko-traumatologickej kliniky žalovanej zo dňa 22.12.2005, kde sa uvádza,
že sa u nej v pooperačnom období vyskytujú subfebrílie až febrílie (tz. zvýšené teploty aj teploty nad
38°C). Súčasne poukázala na to, že z denných zdravotných záznamov z jej hospitalizácie u žalovanej
v dňoch 13.12.2005 až 23.12.2005 taktiež vyplýva, že mala neustále bolesti v oblasti operačného
zákroku, na ktoré neustále poukazovala a pre ktoré plakala. Žalobkyňa taktiež poukázala na výpoveď
A. C., ktorý v trestnom konaní potvrdil, že vznik infekcie súvisel s operáciou zo dňa 13.12.2005, alebo

nastala bezprostredne po tomto operačnom zákroku. Žalobkyňa má za to, že skutkovým záverom
súdu prvej inštancie, že ranová infekcia nastala až po jej hospitalizácii u žalovaného po 04.01.2006,
logicky odporuje samotná nesporná skutočnosť, že ona bola dňa 04.01.2006 hospitalizovaná práve
a len z dôvodu zápalových prejavov po operácii vykonanej dňa 13.12.2004, čo vyplýva z prepúšťacej
správy ortopedicko-traumatologickej kliniky žalovanej zo dňa 08.03.2006, podľa ktorej bola prijatá dňa

04.01.2006 na hospitalizáciu s teplotami, fistulou a vysokými zápalovými parametrami. Keďže ona bola
dňa 04.01.2006 prijatá na hospitalizáciu u žalovanej z dôvodu zápalových prejavov na jej tele, má za
to, že racionálne nemožno skutkovo zdôvodniť, že infekcia nastala pri jej hospitalizácii až po tomto
dátume. Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že do predmetu náhrady škody mala byť zahrnutá
jej operácia zo dňa 13.12.2005.

3.1 Žalobkyňa súčasne namietala súdom vyhodnotenú výšku náhrady škody na zdraví, keď súd
prvej inštancie túto vyhodnotil na základe bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia stanoveného znalcom A. I. F. v Znaleckom posudku č. 18/2018, pričom nevzal do
úvahy lekársky posudok ňou predložený spolu so žalobou, nakoľko ho označil za nevierohodný,

nadhodnotený, nezodpovedajúci skutočným zákrokom, ktoré boli u nej vykonané. Žalobkyňa namietala
obsah znaleckého posudku A. I. F., ako aj jeho dodatku, predovšetkým z dôvodu jeho zaujatého
postoja, ktorý závery jeho znaleckého posudku diskvalifikuje. V tejto súvislosti poukázala na to, že
ona ako strana v konaní, resp. jej právny zástupca, nemajú odborné medicínske znalosti a v civilnom
sporovom konaní je ustanovený znalec práve na účely zodpovedania odborných otázok, avšak

uvedené nevylučuje možnosť, aby sa strana v konaní, resp. jej právny zástupca, oprávnene vyjadrovali
a prípadne aj namietali obsah znaleckého posudku z hľadiska logického zdôvodnenia jeho záverov,
z hľadiska spôsobu, ako znalec pristupoval k riešeniu predmetných sporných odborných otázok a či
sa v logickej súslednosti samotných zistení a z toho konštruovaných záverov vyskytuje tendenčnosť
či účelovosť tvrdení znalca, prípadne či neexistuje rozpor s tým, čo bolo už v konaní prezentované zo

strany iného znalca. Žalobkyňa namietala, že A. F. sa v znaleckom posudku uchyľoval k hodnoteniu
položených otázok, ktoré v niektorých prípadoch označil za nešťastné, zle položené, nezodpovedateľné
apodobne,pričomsavyjadrovalkprávnymotázkam,ktorénebolkompetentnýposudzovať,čivyjadroval
hodnotiace úsudky k legislatívnej úprave, ktorú označil za nezmyselnú. Má za to, že takýto prístup
znalca nemožno označiť inak ako nekompetentný, neprofesionálny a vyvolávajúci dojem tendenčnosti

a zaujatosti znalca k uplatneným nárokom voči zdravotníckemu zariadeniu. Uviedla, že znalec má
v znaleckom posudku uvádzať faktické zistenia a odborné posúdenia, nie vlastné osobné hodnotiace
úsudky, keď uvedený prístup znalca spochybňuje relevantnosť záverov celého znaleckého posudku.
Má za to, že v obdobnom charaktere sa v niektorých častiach nieslo aj doplnenie znaleckého
posudku, najmä v časti, kde sa znalec vyjadroval a hodnotil stanovisko Úradu pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou, kde z formulácií jednotlivých odpovedí je zrejmé, že tieto nie sú formulované
vecne, ale s osobnou zaujatosťou. Žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že o logickej rozpornosti a tým
jednoznačne neprijateľnosti znaleckého posudku svedčí záver znalca vyslovený na strane 19 a 20
doplnenia znaleckého posudku, keď podľa znalca, ak by infekcia bedrového kĺbu bola spôsobená
zavlečením do okolia implantovanej endoprotézy počas operácie, následkom by bola hnisavá zápalová

komplikácia s dramatickým priebehom počas prvých pooperačných dní so septickými teplotami,
zdurením a začervenaním oblasti operačnej rany, schvátenosťou a krutými bolesťami v oblasti pravého
bedrového kĺbu, teda doslova neprehliadnuteľnými príznakmi a alarmujúcim celkovým stavom, avšak
v priamej nadväznosti na toto konštatovanie následne znalec uvádza, že najpravdepodobnejšou verzioujeprenoskrvnoucestou,určitejepotrebnébraťdoúvahyajmožnosť,žeinfekciaužbolavlatentnejforme
prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred posudzovanou operáciou a bola zavlečená pri
operáciách v detstve. Žalobkyňa má za to, že ak by tento záver znalca mal byť relevantný a logický, tak

prečo by sa potom u nej po operáciách v detstve neobjavila hnisavá zápalová komplikácia s dramatickým
priebehom počas prvých pooperačných dní so septickými teplotami, zdurením, začervenaním oblastí
operačnej rany, schvátenosťou a krutými bolesťami v oblasti pravého bedrového kĺbu, teda doslova
neprehliadnuteľnými príznakmi a alarmujúcim celkovým stavom, ak takéto obligatórne prejavy sú
zavedenie infekcie do rany pri operačnom výkone. Poukázala na to, že takýto následok nebol znalcami

po operáciách v detstve nikde konštatovaný. Podľa nej tak uvedenému vyjadreniu zjavne chýba
vnútorný logický základ, keď uvedený záver bol navyše aj v rozpore so znaleckým posudkom znaleckej
organizácie, ktorý bol vyhotovený v trestnom konaní.

3.2 Vo vzťahu k bodovému ohodnoteniu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia má žalobkyňa za
to, že znalec A. F. pristupoval k hodnoteniu formalisticky, bez snahy skutočne bodovým ohodnotením

vyjadriť poškodenie jej zdravia. Má za to, že v prípade bodového hodnotenia bolesti je nutné na celú
komplikáciu chronického zápalu stehennej kosti u nej nazerať komplexne, pričom bez ohľadu na to, či
k zaneseniu infekcie došlo pri operácii žalobkyne u žalovanej dňa 13.12.2005 alebo až neskôr v priebehu
jej hospitalizácie u žalovanej, operácia a ňou sledovaný cieľ - navrátenie hybnosti bedrového kĺbu -
nebol úspešne dosiahnutý, a to práve pre zavedenú infekciu. Má potom za to, že celá bolesť, fyzické

a psychické útrapy spojené s absolvovaním tejto náročnej operácie zo dňa 13.12.2005 boli teda úplne
zbytočné a bez žiadneho prospechu pre ňu. Preto má za to, že zahrnutie bodového hodnotenia uvedenej
operácie je absolútne namieste, pričom práve v príčinnej súvislosti so zanesenou infekciou ona zbytočne
bez dosiahnutia želaného efektu pri tejto operácii fyzicky a psychicky trpela, čo predstavuje určitú
nehmotnú ujmu, ktorá musí byť v súlade so zásadou plnej náhrady škody odškodnená a jej musí byť

za túto z tohto pohľadu zbytočnú operáciu poskytnutá určitá satisfakcia. Z uvedeného dôvodu má za
to, že je v súlade s elementárnou spravodlivosťou zahrnúť do bodového hodnotenia aj hodnotenie tejto
operácie. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom A. F., že bodové hodnotenie za jednotlivé operácie, ktoré
následne podstúpila kvôli zanesenej infekcii, nebolo možné zvýšiť podľa § 9 ods. 5, resp. ods. 6 zákona
č. 437/2004 Z. z., nakoľko samotné operácie boli vyvolané infekciou. Má za to, že skutočnosť, či operácie

boli alebo neboli vyvolané samotnou infekciou je z hľadiska aplikácie ust. § 9 ods. 5 tohto zákona
irelevantné, pričom podstatné je, že táto infekcia sprevádzala predmetné operačné zákroky a sťažovala
a komplikovala liečbu a hojenie pri výkone týchto operácií, a taktiež zvyšovala jej fyzické a psychické
útrapy. Má za to, že z uvedených dôvodov zvýšenie uvedených položiek za predmetné operácie v súlade
s ust. § 9 ods. 5 a 6 predmetného zákona bolo dôvodné a namieste.

3.3 Vo vzťahu k hodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia má žalobkyňa za to, že znalec zjavne
nesprávne a v rozpore s jej skutočným stavom pred operáciou zľahčoval následky zavedenia infekcie
v smere pohyblivosti žalobkyne s tým, že táto jej pohyblivosť a mobilita je po operácii lepšia ako pred
operáciou. Žalobkyňa má za to, že ňou predloženými dôkazmi, a to fotodokumentáciou bolo preukázané,

že toto tvrdenie nie je pravdivé a jej pooperačný stav sa nedá so stavom pred operáciou porovnať.
Za absolútne neakceptovateľné považuje tvrdenie znalca, že došlo nie k zhoršeniu, ale k zlepšeniu
pohyblivosti v jej bedrovom kĺbe. Zdôraznila, že znalec pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia
nemá prihliadať len na biomechanické súvislosti, ale má zohľadňovať skutočnosť, či poškodenie
zdravia preukázateľne obmedzuje poškodeného v jeho životných úkonoch a pri uspokojovaní životných

a spoločenských potrieb, resp. pri plnení jeho spoločenských úloh. V tejto súvislosti poukázala
na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., podľa ktorého sťaženie spoločenského uplatnenia
nepredstavuje konkrétne poškodenie zdravia poškodeného (či biomechanický následok poškodenia
zdravia), ale predstavuje stav v súvislosti s poškodením zdravia, pri ktorom má poškodený v dôsledku
poškodenia zdravia obmedzenia v súvislosti s výkonom životných úkonov a uspokojovaním životných

a spoločenských potrieb. Z uvedených dôvodov má za to, že aj keby z biomechanického hľadiska bola
pohyblivosť v jej bedrovom kĺbe lepšia, nič to nemení na skutočnosti, že fakticky došlo u nej k zhoršeniu
pohyblivosti a ona má v porovnaní so stavom pred operáciou podstatne sťažený výkon jednotlivých
životných úkonov, ako aj podstatne obmedzené spoločenské uplatnenie. Súčasne poukázala na to, že
v prípade skrátenia pravej dolnej končatiny a rotačnej úchylky znalec potvrdil, že tieto mali byť v prípade

úspešnosti operácie odstránené a k tejto náprave nedošlo len v dôsledku zavlečenia infekcie, a preto
je podľa nej dôvodné aj hodnotenie uvedených položiek, nakoľko tieto by ona už teraz nemala nebyť
prítomnosti infekcie. Z uvedeného dôvodu má za to, že je tu daná príčinná súvislosť aj na hodnotenie
uvedených položiek.3.4 Žalobkyňa súčasne poukázala na to, že súd prvej inštancie neakceptoval závery znaleckého
posudku A. I. F., pokiaľ išlo o závery týkajúce sa zodpovednosti žalovaného za škodu a rovnako potom

nemal akceptovať ani závery znalca ohľadne bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia. Má za to, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia majú byť
v zmysle § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. primerané zistenému poškodeniu na zdraví
v priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov, resp. následkov a ich predpokladanému vývoju,
a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

Zdôraznila, že jej sa po operácii u žalovanej zo dňa 13.12.2005 prudko zmenil život, keď bola odkázaná
žiť život v imobilite s hnisajúcou nohou a s tým spojenými fyzickými a psychickými útrapami. Preto sa
domnieva, že znalec zjavne nemal záujem reálne ohodnotiť jej poškodenie zdravia, a toto poškodenie
zdravia neeticky zľahčoval a nehodnotil toto poškodenie v súlade so všetkými zásadami a princípmi, ako
je to upravené v jednotlivých ustanoveniach zákona č. 437/2004 Z. z.

3.5 Žalobkyňa súčasne poukázala na to, že ona vzhľadom na zásadné námietky voči záverom znalca
A. I. F. navrhla v konaní vykonať znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou za účelom preskúmania
správnosti bodového ohodnotenia ňou utrpenej bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré
vykonal A. F.. Uvedený dôkaz navrhla vykonať aj vzhľadom na to, že výsluch G. A. D. J., H., ktorý
podal lekársky posudok predložený ňou so žalobou, už nebol z dôvodu jeho úmrtia možný, tak súd prvej

inštancie tento návrh na jej dokazovanie zamietol, čím jej uprel jej procesné práva a napriek tomu, že
stav konania a doplnenie dokazovania vzhľadom na významné rozpory znaleckého posudku A. I. F.
vyžadoval.

3.6 Za neprípustné považovala žalobkyňa vkladanie subjektívnych dojmov súdu, že ňou predložený

lekársky posudok mal vyššiu bodovú hodnotu ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
vďaka známostiam žalobkyne na vyšších miestach a má za to, že odôvodnenie rozsudku týmto
spôsobom spochybňuje presvedčivosť súdneho rozhodnutia, narúša právnu istotu strán konania, že
predmet sporu je posudzovaný výlučne na základe skutkových zistení z dokazovania a na základe
právnych predpisov.

3.7Žalobkyňasúčasnenamietalanesprávneprávneposúdeniepodľaust.§365ods.1písm.h)CSP,keď
zdôraznila, že jej nebolo zo strany žalovaného pred operáciou zo dňa 13.12.2005 poskytnuté poučenie
v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia
zdravotnejstarostlivosti,omožnostiachvoľbynavrhovanýchpostupovarizikáchodmietnutiaposkytnutia

zdravotnej starostlivosti. Má za to, že ona vzhľadom na uvedené chýbajúce komplexné poučenie
nemohla dať ani riadny informovaný súhlas so zákrokom pri operácii dňa 13.12.2005 v súlade s § 6 ods.
4 zákona č. 576/2004 Z. z., ktorý je nevyhnutnou zákonnou podmienkou pre poskytovanie zdravotnej
starostlivosti. Zdôraznila, že túto skutočnosť uznal aj súd prvej inštancie, keď sa stotožnil
so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, že poučenie žalobkyne

o možných rizikách zo strany operatéra bolo nedostatočné, pričom podľa nej už tento samotný
chýbajúci informovaný súhlas spôsobuje to, že ona podstúpila operáciu zo dňa 13.12.2005 bez
plnenia nevyhnutných legálnych podmienok, a preto bol zásah do jej telesnej integrity pri tejto operácii
neoprávnený. Preto sa domnieva, že aj z uvedeného dôvodu jej nepochybne patrí odškodnenie
a náhrada za bolesť, aj za túto operáciu, čo súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezohľadnil.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne východiskovo zotrvala na svojej skutkovej a právnej
argumentácii, pričom má za to, že tvrdenie žalobkyne o tom, že sa mala nakaziť už počas prvej
hospitalizácie pri operácii zo dňa 13.12.2005, je neopodstatnené a nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní a nie je podložené žiadnym zo znaleckých posudkov. Zopakovala, že v prípade operácie zo

dňa 13.12.2005 sa jednalo o operáciu, ktorá bola indikovaná a vyžiadaná zo strany samotnej pacientky
za účelom riešenia jej zdravotného stavu, keď ani jedným zo znaleckých posudkov nebolo zistené, že by
došlo k nesprávnemu postupu zo strany žalovanej pri vykonávaní tejto operácie a počas hospitalizácie
žalobkyne z tohto obdobia. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa považuje rozhodnutie súdu, že nezahrnul
do predmetu náhrady škody na zdraví aj jej operáciu u žalovaného zo dňa 13.12.2005, za správne. Vo

vzťahu k poukazu žalobkyne na neštandardný pooperačný priebeh po operácii 13.12.2005 žalovaná
uviedla, že sa nejedná o odborné vyjadrenia a tvrdenie o neštandardnom pooperačnom priebehu
nebolo konštatované ani jedným zo znalcov, keď podľa znaleckého posudku G. A. L. L., M. zo dňa
20.09.2008, strana 4 pooperačný priebeh podľa dokumentácie prebiehal v norme, rehabilitácia boladokoncaefektívnejšianežbolomožnépredpokladať.Pooperačnéteploty,naktorépoukazuježalobkyňa,
podľa A. L. v pooperačnom období môžu vznikať vstrebávaním pooperačného hematómu v rámci
pooperačného hojenia a rehabilitačného režimu s tým, že pacientka bola kontrolovaná pooperačne

štandardne a riziko infektu bolo znížené terapeutickými dávkami antibiotík. Žalovaná súčasne poukázala
na odpoveď na otázku č. 14 fakultného znaleckého posudku z odboru zdravotníctva ÚK v Prahe, LF
v Hradci Králové zo dňa 24.02.2012, v zmysle ktorého: „Pacientka bola behom pooperačného obdobia
kardiopulmonálne stabilizovaná, hojenie operačnej rany prebiehalo bez problémov, rana bola kľudná,
v pooperačnom období boli prechodné vzostupy telesnej teploty“. Žalovaná má za to, že napriek tvrdeniu

žalobkyne o tom, že práve pri operácii 13.12.2005 bola zavlečená nozokomiálna nákaza, tak aj zo
strany 9 Znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic č. 133/2014 sa uvádza: „V predoperačnom,
operačnom a bezprostredne pooperačnom období u poškodenej A. A. B. neboli prítomné žiadne
lokálne ani celkové klinické prejavy bakteriálnej infekcie“. Žalovaná má za to, že z výpovede žalobkyne,
ako aj jej manžela ako svedka, by tiež nebolo možné potvrdiť danú skutočnosť. Žalovaná opätovne
zdôraznila, že všetci znalci sa zhodli na tom, že spätne čas, moment, spôsob zavlečenia infekcie

nie je možné zistiť. S poukazom na uvedené má žalovaná za to, že nie je dôvod zahrnúť do
predmetu náhrady škody aj operáciu žalobkyne zo dňa 13.12.2005. K výške náhrady škody na zdraví,
k nevykonaniu navrhnutých dôkazov, k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu posúdeniu,
keď žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výšku škody, keď
vychádzal z bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia stanoveného znalcom

A. I. F. v Znaleckom posudku č. 18/2018, má žalovaná za to, že závery posudku A. I. F. nie sú
v rozpore s posudkami, s ktorými sa súd oboznámil v predmetnom konaní a boli vypracované v rámci
trestného konania, a to posudkami H. A. L. L., M., súdneho znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie
ortopédia – traumatológia zo dňa 03.10.2008 a odborného posudku z odboru zdravotníctva zo dňa
24.01.2012 vypracovaného komisiou ustanovenou dekanom Univerzity Karlovej v Prahe, Lekárskej

fakulty v Hradci Králové, ako aj postupom znaleckej organizácie forensic č. 133/2014 zo dňa 04.07.2014.
Žalovaná zdôraznila, že Znalecký posudok A. I. F. č. 18/2018 z 30.04.2018 vrátane jeho doplnenia
bol vypracovaný v súlade s platnou legislatívou, a preto tvrdenia žalobkyne o jeho neodbornosti,
zaujatosti, nepreskúmateľnosti považuje za účelové a neopodstatnené. Má za to, že znalecký posudok
prehľadne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodňuje jednotlivé závery, ku ktorým znalec

dospel v rámci jemu zadanej úlohy, na základe akých úvah, tiež z ktorých zistení znalec vychádzal, aké
podklady použil pre spracovanie predmetného posudku. Žalovaná má za to, že celková skladba posudku
umožňuje preskúmanie obsahu a odôvodnenosť postupov, a preto nesúhlasila s námietkami žalobkyne
a jej právneho zástupcu k znaleckému posudku. Upriamila pozornosť na to, že znalec aj v rámci
svojho výsluchu zotrval na svojich záveroch uvádzaných v znaleckom posudku, ako aj jeho doplnení

a podrobným spôsobom špecifikoval a vysvetlil súdu, ako aj zúčastneným stranám, akým spôsobom
dospelkobodovaniujednotlivýchpoložiekvrámcibolestného,akoajsťaženiaspoločenskéhouplatnenia
a k svojim záverom v predmetnom prípade. Poukázala na to, že žalobkyni, ako aj právnemu zástupcovi
bol poskytnutý dostatočný časový priestor na kladenie otázok na znalca v rámci jeho výsluchu, pričom
má za to, že žalobkyňa nepredložila také relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné

závery znalca spochybnili.

4.1 Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o vnútornom logickom nesúlade ohľadne tvrdenia znalca A. F.
v Doplnení znaleckého posudku č. 18/2018 zo dňa 31.01.2019 na strane 21, kde uviedol, že je potrebné
brať do úvahy aj možnosť, že infekcia už bola

„vlatentnejformeprítomnávoblastihornéhokoncastehennejkostipredposudzovanouoperáciouabola
zavlečená pri operáciách v detstve“, dala žalovaná do pozornosti podrobnejšie vysvetlenie znalca A.
F. v rámci výsluchu na strane 21 zápisnice z jeho výsluchu zo dňa 25.10.2019, kde uvádza, že nie
je možné vylúčiť ani možnosť, že „...kľudne mohla byť prítomná od toho detského veku, v nejakom
larvovanom štádiu, proste si tam vegetovala“. V tejto súvislosti poukázala aj na odpoveď na otázku č.

27 vo fakultnom znaleckom posudku z odboru zdravotníctva ÚK v Prahe, LF v Hradci Králové zo dňa
24.02.2012, kde v odpovedi na otázku č. 27 znalci uviedli „...infekcia kombinácie koaguláza negatívnych
stafylokokov a korynobaktérií, resp. pseudomonas aeruginosa mohla byť teoreticky i endogénneho
pôvodu“. Z uvedených dôvodov potom žalovaná nesúhlasila s argumentáciou žalobkyne o logickej
rozpornosti a nejednoznačnej neprijateľnosti znaleckého posudku A. F..

4.2 Pokiaľ sa žalobkyňa opakovane domáhala, aby do obodovania bola zahrnutá aj prvá operácia
s tým, že v súlade s elementárnou spravodlivosťou bolo potrebné zahrnúť do bodového ohodnotenia
aj hodnotenie tejto operácie, podľa názoru žalovanej táto operácia zo dňa 13.12.2005 bola správneindikovaná, bola vyžiadaná zo strany samotnej pacientky za účelom riešenia jej zdravotného stavu
a žiadny zo znaleckých posudkov nespochybnil správnosť prevedenia tejto operácie. Žalovaná
sa súčasne nestotožnila s argumentáciou žalobkyne o tzv. formalistickom prístupe pri obodovaní

jednotlivých položiek bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zo strany A. F. bez snahy
znalca skutočným bodovým ohodnotením vyjadriť poškodenie zdravia žalobkyne. Má za to, že spôsob
a vykonávanie obodovania boli zo strany znalca podrobným spôsobom vysvetlené súdu v rámci
jeho výsluchu na pojednávaní zo dňa 25.10.2009, pričom uvedené posúdenie zdravotného stavu je
v plne v kompetencii odborníka, ktorým A. F. ako súdny znalec z odboru zdravotníctva a farmácie pre

odvetvie ortopédia nesporne je. Poukázala na to, že znalec posúdenie zdravotného stavu a možnosti
uplatnenia žalobkyne v jednotlivých oblastiach života posúdil na základe vyšetrenia žalobkyne zo dňa
11.04.2008, ako aj porovnaním zdravotného stavu žalobkyne pred zákrokom a jej zdravotným stavom
a obmedzeniami ku dňu vyšetrenia. Žalovaná má za to, že následky zhodnotenia zo strany znalca
neboli zľahčované a závery znalca neoperovali iným znaleckým posudkom podaným v trestnom konaní.
V tejto súvislosti poukázala na závery fakultného posudku z odboru zdravotníctva zo dňa 24.02.2012

vypracovaného komisiou ustanovenou dekanom ÚK v Prahe, Lekárskej fakulty Hradec Králové, podľa
ktorého„vodbornejliteratúrejepublikovanánespokojnosťsnehybnosťoubedrovéhokĺbupoprevedenej
artrodéze v takej miere, že v prípade infektu po konverzii artrodézy na totálnu endoprotézu s vynúteným
odstránením endoprotézy je stav po vybratí infikovanej endoprotézy hodnotený ako menšie zlo z dvoch
ziel (teda ako lepší než v dobe s vykonanou prevedenou artrodézou).“ Viď fakultný posudok z odboru

zdravotníctva zo dňa 24.02.2012 – odpoveď na siedmu otázku. Žalovaná súčasne poukázala na to, že
popis stavu pacienta po artrodéze bol uvádzaný v posudku A. L. „stav po artrodéze bedrového kĺbu
vpravojecharakteristickýmnulovýmpohybomvbedrovomkĺbe.Skráteniekončatinyjedanépostavením
dézy a panvy. Pohyb pacienta sa umožňuje väčšou flexibilitou chrbtice a čiastočne aj kolenného
kĺbu, čo vedie k ich preťažovaniu a degeneratívnym zmenám. Tento stav je nemenný, konzervatívna

terapia nemá na vývoj a príznaky vplyv, je možné len tlmiť bolesť. Prognóza je postupné zhoršovanie
stavu pridružených kĺbov. Možnosť uvoľnenia pohybov v bedrovom kĺbe, voperovaním náhrady, umožní
šetrenieostatnýchkĺbovaspomaleniedegeneratívnychzmien.Zlepšísapohyblivosťaodstráni(zmierni)
sa bolesť. Doba liečby po implantácii totálnej náhrady TEP je 6 – 12 mesiacov u štandardného prístupu.
Po artrodéze je možné dobu liečby predĺžiť pre nutnú rehabilitáciu svalstva. Hybnosť u TEP po artrodéze

býva nižšia ako po štandardnej náhrade...“ (viď G. A. L. L., M., strana 3, Rozbor prípadu, Znalecký
posudok zo dňa 20.09.2008 v rámci trestného konania na strane 5 v odpovedi na otázku bodu 4.).
Žalovaná má za to, že znalec A. F. postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Poukázala na § 10 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého, ak vznikli následky
v orgáne alebo končatine, ktorých funkcia sa porušila predchádzajúcimi vrodenými alebo získanými

zmenami zdravotného stavu, hodnotia sa len následky, ktoré vznikli v súvislosti s posudzovaným
poškodením na zdraví, alebo ktoré viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich zmien zdravotného
stavu.

4.3 Čo sa týka rozporovania nezahrnutia položiek za skrátenie dolnej končatiny ako aj rotačnej úchylky

žalovaná uviedla, že podľa znalca A. F. žalobkyni nenáleží odškodnenie za SSU za obmedzenie
pohyblivosti pravého bedrového kĺbu a skrátenie pravej dolnej končatiny, keďže funkčný nález na
pravom bedrovom kĺbe je aktuálne lepší a skrátenie pravej dolnej končatiny je menšie, ako bolo pred
posudzovanou operáciou dňa 13. 12.2005. (viď doplnenie k znaleckému posudku A. F. 18/2018 z
31.1.2019, str. 10). „Pred operáciou mala pani žalobkyňa skrátenie 5 cm. po operácii 4 cm.“ (str. 11

zápisnice z výsluchu znalca zo dňa 25.10.2019). Tvrdenie žalobkyne v žalobe, že operáciou došlo k
predĺženiu jej končatiny o 8,5 cm, bolo hodnotené zo strany znalca A. L. ako anatomický nezmysel (str.
3 znaleckého posudku G. A. L. L., M. zo dňa 20.9.2008). K rotačnej úchylke minimálne 20 stupňov
poukázala na výpoveď znalca, ktorý upresnil vo svojej výpovedi na str. 13 zápisnice: „hodnotia sa
následky, ktoré vznikli už na končatine, ktorá bola poškodená pred tým samotným operačným výkonom.

Samotná tá déza, tá primárna operácia v tom 19. roku života, sa robí v takomto postavení. Robí sa kvôli
tomu takto 30-stupňová semiflexia a 20-stupňová vonkajšia rotácia, pretože ak by sa urobila takto, tak
ten človek by v podstate nebol schopný ani držať stabilitu..... a momentálny výsledok pri tom mojom
vyšetreníjetaký,žetampraktickyniejerozdiel."(str.13zápisnicezvýsluchuznalcazodňa25.10.2019).
„ Žalobkyňa obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa má, ...ale pred operáciou

mala nulovú hybnosť." (str. 15 zápisnice z výsluchu znalca zo dňa 25.10.2019). Vo vzťahu k poukazu
žalobkyne na jej stav pred operáciou a na pohyblivosť a jej mobilitu pred operáciou, poukázala žalovaná
na zhodnotenie zdravotného stavu žalobkyne v predoperačnom internom vyšetrení zo dňa 12. 12. 2005,
v ktorom sa o. i. uvádza . „ ... Prevedené operácie: 7-krát bola operovaná pre postihnutie pravéhobedrového kĺbu, chôdza obmedzená, bez opory len na krátke úseky." Podľa prepúšťacej správy z
hospitalizácie na OTK v Martine (od 12.12 do 23. 12. 2005) bola pri príjme pravá dolná končatina o 5
cm kratšia s nepohyblivým bedrovým kĺbom po artrodéze a svalovou hypotrofiou. Pravé koleno bolo s

vnútrokĺbovým výpotokom a otokom s pohybom obmedzeným na polovicu bežného rozsahu pohybov.
Pohyb ľavého bedrového kĺbu bol plný, voľný, nebolestivý, ľavé koleno s opuchom a vnútroklbovým
výpotokom a obmedzeným rozsahom pohybov na 2/3 rozsahu pohybov. V oblasti chrbtice bol výrazne
obmedzený funkčný nález v bedrovom úseku. Ako lokálne rizikové faktory je teda treba uviesť skrátenie
pravej dolnej končatiny 5 cm, stuhnutie pravého bedrového kĺbu. hypotrofia svalstva pravej dolnej

končatiny a opakované operačné výkony v oblasti bedrového kĺbu v minulosti (viď Fakultný posudok
z odboru zdravotníctva zo dňa 24. 2. 2012, vypracovaný komisiou ustanovenou dekanom UK v Prahe
Lekárskej fakulty - odpoveď na 1. otázku). „U pacientky A. B. sa pôvodne jednalo o stav po vývojovej
vade bedrového kĺbu vpravo (dysplázii bedrového kĺbu), ktorý bol liečený v detstve opakovanými
operáciami.“ (viď Fakultný posudok z odboru zdravotníctva zo dňa 24. 2.2012, vypracovaný komisiou
ustanovenou dekanom UK v Prahe Lekárskej fakulty - odpoveď na 7. otázku, prvá veta).

4.4 Žalovaná taktiež poukázala na výpoveď A. O. B. ako svedka v trestnom konaní, ktorý pri svojej
výpovedi zo dňa 24.03.2010 podľa pripojeného trestného spisu na otázku vyšetrovateľky PZ, aby sa
vyjadril k zdravotným problémom svojej manželky, ktoré mala pred operáciou v roku 2005, uviedol: „Viem
také veci, že mala veľké bolesti, zdá sa mi v ľavom kolene, nemohla ani poriadne chodiť, po krátkej

chôdzi musela postáť“. Z uvedených dôvodov žalovaná nesúhlasila s tvrdením, že princíp primeranosti
náhrady bol zo strany znalca a následne aj súdu ignorovaný s tým, že znalec zjavne nemal záujem
reálne ohodnotiť poškodenie zdravia žalobkyne, neeticky zľahčoval a nehodnotil poškodenie zdravia
v súlade so všetkými zásadami a princípmi, tak ako je uvádzané v jednotlivých ustanoveniach zákona
č. 437/2004 Z. z..

4.5 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne o absencii informovaného súhlasu žalovaná poukázala
na to, že ona súdu predložila doklad o vykonaní poučenia pred operáciou, ktorý žalobkyňa vlastnoručne
podpísala, že bola poučená o rozsahu, charaktere a možných komplikáciách navrhovanej zdravotnej
starostlivosti. V tejto súvislosti poukázala na to, že uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj výpoveď A.

A. zo dňa 02.05.2008 z trestného spisu, ktorý na otázku vyšetrovateľa, či bola pacientka poučená
o možných rizikách, odpovedá: „Tak ako každého jedného pacienta, aj pani B. som podrobne
informoval o type plánovanej operácie, použitom implantáte, možnostiach rizík (infekt, trombóza,
sťažená rehabilitácia). Pacientka s touto operáciou súhlasila aj napriek uvedeným rizikám, čo vyjadrila
podpisom informovaného súhlasu.“ V tejto súvislosti poukázala žalovaná na to, že samotná žalobkyňa

vo svojej výpovedi na pojednávaní okrem iného uviedla „...pri mojom náleze 09.11.2005, kde som bola
informovaná o tom, čo mi má byť robené“. „... Je pravdou, že som mala možnosť prečítať si informovaný
súhlas, ktorý mi dala podpísať sestrička pred operáciou... K informovanému súhlasu, ktorý mi dali
podpísať, som nežiadala ďalšie doplňujúce informácie.“ (výsluch žalobkyne zo dňa 07.10.2015, strana 4,
9). Z uvedených dôvodov má žalovaná za to, že tvrdenie žalobkyne o tom, že chýbal zo strany žalobkyne

informovaný súhlas k jej operácii zo dňa 13.12.2005, je účelové.

4.6 Na základe uvedeného žalovaná zotrvala na návrhu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 07.08.2023 a k vyjadreniu žalovaného zo
dňa 27.09.2023 opätovne zdôraznila, že už z povahy veci nie je prakticky možné preukázať konkrétny
prameň prenosu nákazy pseudomonádovej infekcie do jej tela, čoho si je žalovaná dobre vedomá
a uvedenú pozíciu preto zneužíva na svoju procesnú obranu. Zdôraznila, že preukázanie konkrétneho
prameňa prenosu nozokomiálnej nákazy by bolo možné len teoreticky, a to vtedy, ak by sa z každého

nástroja,zkaždéhopredmetučizkaždejčastizdravotníckehozariadenia,vktorombolahospitalizovaná,
zobral ster bezprostredne v okamihu kontaktu s telom žalobkyne, a tento by sa podrobil analýze, či sa na
takomto predmete, s ktorým prišla počas hospitalizácie do kontaktu, nenachádzala pseudomonádová
infekcia. Z dôvodu, že reálne preukázanie tejto skutočnosti je nemožné, nie je podľa nej možné
od nej spravodlivo požadovať, aby existenciu takejto skutočnosti reálne v konaní preukázala a na

túto skutočnosť musel prihliadnuť súd pri hodnotení, či sporová strana uniesla v konaní dôkazné
bremeno, resp. v akom rozsahu zaťažovalo stranu žalobkyne bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.
Má za to, že vzhľadom na reálnu možnosť preukázania konkrétneho prameňa nákazy u nej, a tým aj
nemožnosť reálneho preukázania presného okamihu prenosu nákazy do jej tela, bolo jej povinnosťoutvrdiť a preukázať iné okolnosti a skutočnosti, z ktorých by súd mohol spravodlivo vyvodiť záver,
že infekcia bola do jej tela zavedená práve v čase jej hospitalizácie u žalovanej a že zdroj nákazy
pochádza z prostredia zariadenia žalovanej. Žalobkyňa má za to, že v tomto smere dôkazné bremeno

v konaní uniesla. V tejto súvislosti opätovne poukázala na potrebu zohľadnenia vecnej a časovej
súvislosti jednotlivých skutočností, ktoré boli v konaní zistené a rovnako ich časovú a vecnú nadväznosť,
keď zdôraznila, že jej zdravotný stav mal po vykonanej operácii dňa 13.12.2005 nesporný vývoj
a chronologický postup. Poukázala na závery Znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic č.
133/2014, v zmysle ktorého v jej prípade išlo jednoznačne o nozokomiálnu infekciu, ktorej infekčný

agens mohol byť zanesený do operačnej rany a zistený neskôr aj vnútrokĺbne v rôznych časových
súvislostiach, a to najskôr pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005 alebo
v neskoršom období po 04.01.2006, v čase jej opätovnej hospitalizácie u žalovanej. V tejto súvislosti
opätovne poukázala na vyjadrenia zástupcu predmetnej znaleckej organizácie A. N. I., v zmysle ktorých
zistená secernácia pri extirpácii stehov z jej rany dňa 30.12. môže zadávať indíciu na to, že môže ísť
o ranovú infekciu operačnej rany s tým, že zavlečenie pri výbere stehov je veľmi málo pravdepodobné.

Žalobkyňaopätovnezopakovalaskutkovúargumentáciuuvedenúvodvolaní,keďmázato,žekprenosu
nozokomiálnej nákazy do jej tela muselo dôjsť už pri prvotnej hospitalizácii u žalovaného vzhľadom na
kmeň baktérie, ktorý sa typicky vyskytuje v zdravotníckych zariadeniach, a teda má za to, že tento kmeň
bol prenesený do jej tela zo zariadenia žalovaného.

5.1 Žalobkyňa považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu základu nároku
za správne. Má za to, že sa jedná o zodpovednosť žalovaného za škodu, aj keď sa žalobkyňa
celkom nestotožňuje s právnou kvalifikáciou druhu zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú
jej, pričom podľa jej názoru sa jedná predovšetkým o zodpovednosť žalovanej podľa § 420a ods.
1 a 2 a § 421a Občianskeho zákonníka, pričom skutkový stav veci zistený v konaní v priebehu

dokazovania tvorí dostatočný podklad pre založenie zodpovednosti žalovaného práve v zmysle
uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že ust. § 420a OZ obsahuje úpravu
objektívnej zodpovednosti, kde nemusí byť splnený predpoklad zavinenia, a taktiež sa na vznik tejto
zodpovednosti nevyžaduje protiprávne konanie, pričom podľa jej názoru organizované poskytnutie
zdravotnejstarostlivostivzdravotníckomzariadenínepochybnenapĺňanáležitostiprevádzkovejčinnosti,

a preto má za to, že zdravotnícke zariadenie za prípadnú škodu spôsobenú pacientovi zodpovedá
predovšetkým v zmysle ust. § 420a Občianskeho zákonníka, pri ktorej sa nevyžaduje k naplneniu tejto
zodpovednosti protiprávne konanie, a teda v prípade zdravotníckeho zariadenia sa nevyžaduje, aby
bol jeho postup pri liečbe non lege artis. Má za to, že jej bola spôsobená škoda činnosťou, ktorá
má prevádzkovú povahu v zmysle § 420a ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka, resp. škoda jej

bola spôsobená biologickými vplyvmi prevádzky žalovanej na okolie v zmysle § 420a ods. 2 písm. b)
Občianskehozákonníka,apretomázato,žebolisplnenévšetkyobligatórnepredpokladyzodpovednosti
žalovanej za škodu, ktorými sú prevádzková činnosť žalovanej spočívajúca v poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, ktorá zahŕňa okrem iného aj hospitalizáciu v objektoch žalovanej, resp. vykonávanie
jednotlivých liečebných úkonov v objektoch žalovanej so všetkými rizikovými faktormi, ktoré pobyt

osoby v takomto zariadení vyvoláva (vrátane možných nozokomiálnych nákaz). Druhým obligatórnym
predpokladom je vznik škody na zdraví u nej, ktorý nespochybňuje ani žalovaná, nakoľko sama vystavila
posudky o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a posledným obligatórnym predpokladom
je príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou žalovanej zahrňujúcou aj hospitalizáciu, resp.
pobyt v zariadení v súvislosti s vykonávaním liečebných úkonov a vznikom škody, ktorá jednoznačne

vyplýva zo znaleckého posudku znaleckej organizácie. Zdôraznila, že žalovaná by sa v danom prípade
mohla zbaviť zodpovednosti iba v prípade, že by preukázala, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou
udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodenej, a teda liberácia
žalovanej neprichádza do úvahy.

5.2 Žalobkyňa má súčasne za to, že v danom prípade je daná aj zodpovednosť žalovanej za škodu
v zmysle § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom poukázala na stanovisko publikované pod
R 2/1987, podľa ktorého okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli pri
poskytnutí služby použité, môžu spočívať i v nedostatočnej sterilnosti alebo inej chýbajúcej vlastnosti,
ktorú by inak mal mať prístroj alebo iná vec použitá pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Má za to,

že v dôsledku jej pobytu v zariadení žalovanej došlo k jej nákaze baktériou pseudomonas aeruginosa
a následnému vzniku škody na jej zdraví, a teda zariadenie žalovanej nemalo predpokladanú vlastnosť
sterilného prostredia, čo bolo príčinou vzniku škody. V danej súvislosti poukázala aj na právny názor
vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnenom pod č. R 9/1977, z ktoréhozdôraznila, že „je nevyhnutné, aby sa pri poskytovaní zdravotníckych služieb použili aj nástroje a látky,
ktorých použitie je spojené s určitým rizikom; lekárska veda berie toto riziko do úvahy a ak považuje
i pri tomto riziku postup za spoločensky odôvodnený, je na mieste, aby rizikom eventuálneho neúspechu

avzniknutejškodyznášalaspoločnosť,aniejednotlivec“.Žalobkyňamázato,ževjejprípadeboliznáme
pred operáciou všetky zvýšené rizikové faktory týkajúce sa jej ako osoby (predchádzajúce zdravotné
ťažkosti), ako aj samotnej žalovanej (prebiehajúca rekonštrukcia a s tým súvisiace riziká). Napriek tomu
žalovaná pristúpila u žalobkyne k operačnému výkonu, a preto musí znášať aj riziká eventuálneho vzniku
komplikácií a následných zdravotných ťažkostí vzniknutých žalobkyňou. V danej súvislosti žalobkyňa

uzavrela, že z uvedených dôvodov je daná zodpovednosť žalovaného aj v zmysle § 421a Občianskeho
zákonníka, ktorej sa nie je možné zbaviť.

5.3 Vo vzťahu k záverom znalca A. F. opätovne namietala jeho postup, ktorý podľa jej názoru ho
diskvalifikoval z pozície znalca, nakoľko sa vyjadroval zaujato a neprimerane k postaveniu znalca, keď
v tomto smere východiskovo zopakovala svoju argumentáciu vo vzťahu k záverom znalca uvedenú

v predchádzajúcich podaniach a v odvolaní.

5.4Žalobkyňasasúčasnenestotožnilasnámietkoučiastočnéhopremlčanianárokuvznesenouzostrany
žalovaného, keď poukázala na to, že k ustáleniu jej zdravotného stavu prakticky nedošlo a bola neustále
a kontinuálne liečená na následky zavlečenia nozokomiálnej nákazy do operačnej rany, keď jej liečenie

a jednotlivé operácie, za ktoré sa dožaduje náhrady škody, predstavujú podľa nej jeden kontinuálny
celok procesu liečby a v tomto zmysle treba k hodnoteniu takejto náhrady aj pristupovať. Zdôraznila, že
jej liečba ako určitý kontinuálny celok bola ukončená v roku 2007, a preto je záver súdu prvej inštancie
ohľadne stanovenia hodnoty bodu pri náhrade za bolesť bez akýchkoľvek pochybností správny.

5.5 Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadne priznania zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., má za to, že vyjadrenie znalca A. F.
k predmetnej otázke je úplne irelevantné, nakoľko posúdenie skutočnosti, či sa v prípade poškodeného
jedná o prípad hodný osobitného zreteľa a o miere zvýšenia náhrady podľa § 5 ods. 5 citovaného
zákona je výsostne otázkou právnou, ku ktorej sa znalec nemá čo vyjadrovať, v čom možno vzhliadať

aj zrejmú nekompetentnosť a zaujatosť znalca A. F.. Je pravdou, že žalobkyňa mala určité zdravotné
obmedzenia v oblasti dolnej končatiny už pred liečbou absolvovanou u žalovanej, avšak až po liečbe
u žalovanej sa po zanesení nozokomiálnej nákazy jej život na rozdiel od jej predchádzajúceho života
stal jedným utrpením, ustavičnou fyzickou a psychickou strasťou, neustálym stavom prežívania bolesti
životom s končatinou voľne zavesenou na koži a šľachách, ktorá jej neustále hnisá a znemožňuje

akékoľvek uplatnenie v živote a
v spoločnosti. Má za to, že ani priznané 50 % zvýšenie náhrady v jeho nominálnom vyjadrení sumy
2.340,- eur ani zďaleka nie je spôsobilé zohľadniť strasti, ktorými žalobkyňa po liečbe u žalovaného
prechádza.

5.6 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa náhrady trov konania žalobkyňa má za to,
že nie je možné považovať za jej neúspech časť nároku, ktorá jej nebola priznaná v dôsledku iného
posúdenia bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znaleckom posudku,
keď uvedené platí o to viac, že ona sa v žalobe domáha náhrady škody na zdraví na základe posudku
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré jej vystavil samotný žalovaný. V tejto súvislosti

poukázala aj na závery aktuálnej rozhodovacej činnosti odvolacích súdov, a to uznesenie Krajského
súdu v Bratislave č. k. 5Co/99/2017-359 zo dňa 31.03.2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 1Co/125/2017-346 zo dňa 14.03.2018, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017, ako aj názor vyslovený k interpretácii § 255 ods. 1 CSP v publikácii
Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, ktorú vydalo vydavateľstvo C. H. Beck v roku 2016.

5.7 Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.09.2023 žalobkyňa východiskovo zopakovala svoju
argumentáciu z predchádzajúcich podaní. Žalobkyňa taktiež zotrvala na tendenčnosti a účelovosti
znaleckého posudku A. F. a má za to, že uvedenému znalcovi pri hodnotení bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia chýbal komplexný náhľad na danú vec, a preto zotrvala na nesprávnosti

bodového ohodnotenia tohto znalca.

5.8 Žalobkyňa súčasne zotrvala na svojej odvolacej argumentácii o absencii informovaného súhlasu so
zákrokom pri operácii dňa 13.12.2005.6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolacej replike žalobkyne zo dňa 09.11.2023 východiskovo zopakovala
svoju argumentáciu zo svojich predchádzajúcich podaní. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne

o právnej kvalifikácii zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420a ods. 1 a 2 a § 421a Občianskeho
zákonníka uviedla, že nie je pravdou, že ona sa k uvedenej kvalifikácii nevyjadrovala a uvedené
v priebehu konania opakovane rozporovala. Zdôraznila, že samotná žalobkyňa vo svojej žalobe zo
dňa 12.03.2009 odvodzovala zodpovednosť žalovanej podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, a nie
podľa vyššie uvádzaných ustanovení. Poukázala na to, že aj v prípade zodpovednosti podľa § 421a

Občianskehozákonníkamusíbyťpozváženívšetkýchpreukázanýchokolnostíprípadujednotlivoajvich
súhrne preukázaná príčinná súvislosť medzi preukázaným konaním žalovanej (nesprávne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti) a poškodením zdravia žalobkyne, k čomu však nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii
ust. § 420a Občianskeho zákonníka má za to, že uvedené ustanovenie sa v prípade poskytovania
zdravotnej starostlivosti neaplikuje, nakoľko poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie je prevádzkovou
činnosťou. Poukázala na to, že vývoj rozhodovacej praxe nastolil odlišný trend s odôvodnením, že

„lekársky zákrok je svojou povahou natoľko špecifickou činnosťou, že by jeho podriaďovanie pod ust.
§ 420a bolo nevhodné a vo svojom dôsledku by sa jednalo o objektívnu zodpovednosť za výsledok
poskytnutej zdravotníckej služby, teda zodpovednosti za vyliečenie“ (rozhodnutie Krajského súdu
v Hradci Králové sp. zn. 25Co/167/97). V uvedenej súvislosti poukázala aj na výsledky právnej vedy, a to
konkrétne na publikáciu Komentár § 1 – 450 Občiansky zákonník I, r. 2015, doc. JUDr. Marek Števček,

PhD., strana 1360 – 1361. Má za to, že v prípade aplikovania zodpovednosti prezentovanej žalobkyňou
by muselo zodpovedať vždy zdravotnícke zariadenie/lekár za všetky komplikácie spojené s vykonanými
lekárskymi zákrokmi, pričom je toho názoru, že uvedené nie je možné spravodlivo požadovať od
lekára/zdravotníckeho zariadenia. V tejto súvislosti poukázala na to, že v konaní bolo opakovane zo
stranyviacerýchodborníkovzaujatéstanoviskokmožnýmrizikámposkytovanejzdravotnejstarostlivosti,

pričom vo všeobecnosti je z medicínskeho hľadiska absolútne nemožné riziko spojené s akýmkoľvek
odborným zákrokom vylúčiť a každý výkon v medicínskej oblasti je neodmysliteľne spätý s rizikami, o to
viac, ak ide o náročný operačný zákrok, ako tomu bolo v prípade žalobkyne.

6.1 V ďalšom žalovaná poukázala na závery znaleckého posudku A. F. uvedené v Doplnení posudku č.

18/2018, týkajúce sa rizík infekčnej komplikácie. Žalovaná sa s výhradami žalobkyne k zisteniam znalca
A.F.nestotožnila,keďmázato,žežalobkyňanepredložilavkonanítakérelevantnédôkaznéprostriedky,
ktoré by jednoznačné odborné závery znalca spochybnili. Tieto závery nie sú v rozpore s posudkami,
s ktorými sa súd oboznámil v predmetnom konaní. V ďalšom žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu
ohľadne správnosti záverov A. F. uvedených v znaleckom posudku, ktorý vypracoval.

6.2 Žalovaná zotrvala aj na vznesenej námietke premlčania, keď opätovne zopakovala argumentáciu
uvedenú v odvolaní. Rovnako z identických dôvodov namietala posúdenie súdu ohľadne výšky bodu,
ako aj posúdenia dôvodov pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania žalobkyňa taktiež zotrvala

na svojej právnej a skutkovej argumentácii uvedenej v odvolaní, majúc za to, že súd prvej inštancie mal
postupovať pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania striktne v zmysle § 255 CSP.

6.3 Nesúhlasila so závermi žalobkyne uvádzanými v jej vyjadrení. Považuje ich za nepravdivé a účelové
a nesúhlasí s uvádzaním skutočností, že v jej zariadení sa žalobkyňa nakazila infekciou. Zotrvala na

tom, že uvedené doteraz nebolo preukázané, keď žalobkyňa si podľa žalovanej opakovane zamieňa
pojmy ranová infekcia a nozokomiálna nákaza a žalovanej nie je zrejmé, ako by mohol byť z výpovede
žalobkyne, ako aj jej manžela potvrdený skutkový záver, že zavlečenie pri výbere stehov je veľmi
málo pravdepodobné. Vo vzťahu k posúdeniu informovaného súhlasu žalovaná zotrvala na svojej
argumentácii, uvedenej v predchádzajúcich podania, v celom rozsahu.

7. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 19.03.2024 k podaniu žalovanej zo dňa 08.12.2023 zopakovala
svoju argumentáciu z predchádzajúcich podaní. Vo vzťahu k princípu unesenia dôkazného bremena
poukázala na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS. 1919/08 zo dňa 12.08.2008
a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1628/2014 zo dňa 31.07.2014, keď

má za to, že v prípadoch, pod ktoré možno zahrnúť aj prejednávaný spor, sa pripúšťa, aby súd upustil
od požiadavky 100 % preukázania určitej skutočnosti a namiesto toho odhadol určitú pravdepodobnosť
existencie určitej skutočnosti alebo procesu príčiny či následku, nakoľko takýto postup je adekvátnejší
a realistickejší k výkladu pojmu „spôsobenie škody“. Poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súduSlovenskej republiky, ktoré vychádza zo záverov, že miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi
skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie
na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné

pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je
z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná s tým, že v sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj
pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient) je aplikácia štandardného typu
dôkazného sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú
rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typickú v týchto sporoch sa vyskytujúcu

dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho
postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorým je rovnosť strán. Zdôraznila, že v zmysle predmetného rozhodnutia všeobecný súd je
v takomto prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov,
pretože inak sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené
neúmerné nároky, s čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych

nárokov, pričom spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu v týchto typových
situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo kompenzované napríklad
odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to
napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017). V intenciách vyššie uvedených záverov žalobkyňa opätovne

poukázala na závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých ako najpravdepodobnejšia
alternatíva vyplynula, že predmetná infekcia bola zavlečená v zdravotníckom zariadení a zavlečenie pri
výbere stehov je veľmi málo pravdepodobné.

7.1 Žalobkyňa súčasne zotrvala na svojej argumentácii ohľadne objektívnej zodpovednosti žalovaného

podľa ust. § 421a Občianskeho zákonníka, ako aj zodpovednosť v zmysle § 420a Občianskeho
zákonníka, keď zdôraznila, že ona sa v tomto smere nedovoláva zodpovednosti žalovanej za výsledok
jejliečbyakotakej,alezodpovednostižalovanejzdôvodu,ževprostredíprevádzkyžalovanej,uktorejsa
predpokladá sterilita, bola počas jej hospitalizácie do jej tela zavedená baktéria, ktorá v jej tele spôsobila
infekciu.

7.2 Žalobkyňa sa ohradila voči prístupu žalovanej, podľa ktorého vyjadrenia žalobkyne a prípadného
svedka - manžela žalobkyne nie je potrebné prisudzovať žiadnu vážnosť ani žiaden význam, pretože
nejde o odborné závery, pričom zdôraznila, že v civilnom sporovom konaní môže za dôkaz slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu. Má za to, že v konaní neboli zistené žiadne

skutočnosti, ktoré by jej výpoveď či výpoveď svedka – jej manžela spochybňovali a práve naopak, tieto
výpovede v podstate korelovali s inými vykonanými dôkazmi, najmä pokiaľ ide o celkový priebeh a vývoj
jej zdravotného stavu po operácii zo dňa 13.12.2005, a preto považuje za nemiestne zo strany žalovanej
tvrdiť, že tieto výpovede sú ničím nepodložené.

7.3 Vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/661/2015 zo dňa 22.03.2017, v ktorom sa vyjadril, že bolestné v zmysle § 2 ods. 1 zákona
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na
zdraví, jeho liečením alebo odstránením jeho následkov a ide teda jednak o bolesť, ktorú poškodený cíti
pri samotnom úraze, ako aj pri liečení a po ňom. Zdôraznila, že liečením sa však nerozumie iba doba,

počas ktorej lekár poskytuje ošetrenie, ale aj doba medzi jednotlivými ošetreniami, teda doba od začiatku
do skončenia liečenia. Napokon ide aj o bolesť, ktorou trpí poškodený napríklad pri rehabilitačnej
starostlivosti. Až keď celý tento liečebný proces skončí, sú známe všetky okolnosti smerodajné pre
stanovenie bolestného, a preto až vtedy začína plynúť premlčacia lehota, pokiaľ ide o právo na túto časť
náhrady škody.

7.4 Vo vzťahu k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2011, v zmysle ktorého invalidita
výslovne uvedená v ust. § 5 ods. 5 zákona o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia je jedným

z dôvodov, nie však jediným možným dôvodom hodným osobitného zreteľa, pri ktorom je možná
aplikácia predmetného ustanovenia.7.5 Pri otázke náhrady trov konania žalobkyňa zotrvala na svojom predchádzajúcom vyjadrení, keď
v súvislosti podľa jej názoru so správnym názorom súdu prvej inštancie poukázala aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021.

7.6 V bodoch V., VI., VII., VIII., IX., X., ako aj XI. tohto vyjadrenia žalobkyňa de facto doslovne
„zopakovala“ svoju argumentáciu uvedenú v jej vyjadrení zo dňa 09.11.2023.

8. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

9. Skôr, než Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia, zaoberal sa otázkou, či odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, či smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné a či má náležitosti vyžadované zákonom. Po
preskúmaní odvolania žalovanej voči výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto
častiodvolanieniejeprípustné,nakoľkosanejednáouznesenieonárokunanáhradutrovkonaniapodľa

§ 357 písm. m) CSP, ale svojím obsahom sa jedná iba o akademický a svojou povahou inštruktážny
výrok (uznesenia) k výrokom III. a IV. napadnutého rozsudku (t.j. výroku o priznaní nároku na náhradu
trov konania), a teda ho nemožno podriadiť pod taxatívny výpočet uznesení, voči ktorým je odvolanie
prípustné tak, ako ich vypočítava ust. § 357 CSP.

9.1 V nadväznosti na uvedené preskúmal odvolací súd napadnutý rozsudok na základe podaného
odvolania žalobkyňou (v rozsahu výroku II. napadnutého rozsudku) a žalovanou (v rozsahu výroku I.
a výrokov III. až V. napadnutého rozsudku), t. j. v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok vo výroku I.
v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady

za bolesť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009
do zaplatenia a sumu 936,-eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.VčastivýrokuI.,ktorýmbolažalovanémuuloženápovinnosťzaplatiťžalobkynisumu1.404,-eur

z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Podľa § 396 ods. 1, 2
CSP odvolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď žalobkyni ako strane, ktorá mala
v spore plný úspech priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a súčasne
priznal Slovenskej republike voči žalovanej nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100%. Odvolanie

žalovanej voči výroku V. napadnutého rozsudku už z vyššie uvedených dôvodov odmietol.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním žalobkyne napadnutý z dôvodu prezumovaného §
365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcichskutočností,zdôvoduprezumovaného§365ods.1písm.f)CSP,t.j.žesúdprvejinštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu prezumovaného
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

11. Zo strany žalovanej bol rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý z dôvodu prezumovaného § 365

ods. 1 písm. f) a § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli vo veci vznesené a dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s úst. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje,

že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, vyčerpávajúcim spôsobom opísal
výsledky vykonaného dokazovania, z právnych predpisov, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval,
vyvodil svoje závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne
konformné. Odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlov súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

13. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/

kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho
odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní
vznesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré
je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). V rámci
prieskumu odvolací súd vady, na ktoré je povinný prihliadať z úradnej povinnosti, nevzhliadol.

14. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej
a druhej inštancie tvoria jeden celok, preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

15. Vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu súd východiskovo uvádza, že

v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné
pre posúdenie predmetnej sporovej veci a zo skutkových záverov zistených prvoinštančným súdom
vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací súd len poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich
následným zhodnotením. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý
následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy. Dôkazmi overený skutkový stav
je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež poukazuje aj na to, že súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana

sporu uplatňuje svoj nárok, alebo sa bráni proti jeho uplatneniu v procese toho ktorého štádia civilného
konania.

15.1. V kontexte vyššie uvedenej námietky bolo z hľadiska skutkového posúdenia rozhodné stanovenie
okamihu, kedy došlo k infikovaniu operačnej rany žalobkyne baktériou pseudomonas aeruginosa.

Žalobkyňa v rámci svojej skutkovej argumentácie zdôrazňovala, že k zaneseniu bakteriálneho kmeňa
pseudomonas aeruginosa došlo už pri operácii dňa 13.12.2005, keď akcentovala zohľadnenie vecnej
a časovej súvislosti jednotlivých skutočností, ktoré boli v konaní zistené, a to vývoj jej zdravotného
stavu a chronologický postup tohto vývoja, upriamujúc pozornosť na to, že postupne po operácii
dňa 13.12.2005 u nej dochádzalo k nárastu ťažkostí a prejavov, ktoré je možné označiť za prejavy

ranovej infekcie po operácii. Vo vzťahu k identickej skutkovej otázke žalovaná naopak poukazovala na
závery listinného dôkazu, a to Znaleckého posudku č. 133/2014 vypracovaného znaleckou organizáciou
forensic na účely trestného konania, z ktorého vyplýva, že infekčný agens mohol byť zanesený
do operačnej rany v rôznych časových súvislostiach a) z časového hľadiska v najskoršom období
mohla pseudomonádová infekcia vzniknúť ako ranová infekcia pri extrahovaní stehov z pôvodnej

operačnej rany dňa 30.12.2005, a to aj napriek tomu, že nebola kultivačne zachytená dňa 09.01.2006,
b) k zaneseniu pseudomonádovej infekcie mohlo dôjsť aj v neskoršom období po 04.01.2006 do
14.01.2006 (teda aj v užšom období od 09.01.2006 do 19.01.2006), kedy bola pseudomonas aeruginosa
už prvýkrát z preplachu zistená, c) najmä z pohľadu ku klinickému priebehu a aj vzhľadom k výsledkom
kultivačnýchvyšetrení,niejevšakpravdepodobné,žebysapseudomonádováinfekciadostaladooblasti

totálnej endoprotézy pri samotnej operácii dňa 13.12.2005 a d) vznik nozokomiálnej infekcie (aj iné
bakteriálne kmene okrem pseudomonas aeruginosa) je možné datovať od 09.01.2006, kedy bol známy
výsledok mikrobiálneho spektra z fistulácie operačnej rany, z čoho vyvodila nemožnosť exaktného
zistenia a preukázania okamihu a spôsobu, akým došlo k zaneseniu predmetnej bakteriálnej infekcie dotela žalobkyne. K uvedeným príčinám sa pridružila aj ďalšia potenciálna alternatíva, a to možnosť, že
infekcia už bola v „latentnej“ forme prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred posudzovanou
operáciou (poznámka odvolacieho súdu: rozumej operáciu zo dňa 13.12.2005) a bola zavlečená pri

operácii v detstve (alternatíva pripustená znalcom A. F.), pričom možnosť endogénneho pôvodu infekcie
v teoretickej rovine vyplýva aj z listinného dôkazu, a to fakultného posudku z odboru zdravotníctva
komisie ustanovenej dekanom Univerzity Karlovej v Prahe, Lekárskej fakulty v Hradci Králové, H. A. P. A.
Q., M., ktorý v odpovedi na otázku 27 uvádza: „infekcia kombinácie koaguláza negatívnych stafylokokov
a korynobaktérií, resp. pseudomonas aeruginosa mohla byť teoreticky i endogénneho pôvodu“.

15.2 V rámci posúdenia uvedenej odvolacej námietky odvolací súd východiskovo poukazuje na to,
že v prejednávanom spore sa jedná o tzv. medicínsky spor. Medicínske spory sú štandardnými
(klasickými) spormi a dokazovanie sa riadi Civilným sporovým poriadkom. V rámci štádia dokazovania
nachádzajú svoje imanentné uplatnenie princíp prejednací, kontradiktórnosť, koncentrácia konania,
procesná ekonómia, formálna pravda a princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktoré ovplyvňujú kvalitu,

ako aj kvantitu dokazovania. Odvolací súd zastáva názor, že aj napriek tomu, že tzv. medicínske spory
(napríklad o náhradu škody na zdraví) sú svojím charakterom štandardnými civilnými spormi, tieto
vyžadujú, vzhľadom na špecifickosť oblasti, ktorej sa tieto spory dotýkajú, osobitný prístup v rámci
vykonávaného dokazovania. Je potrebné si uvedomiť, že v tzv. medicínskych sporoch vzhľadom na
špecifické postavenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na strane jednej a pacienta na strane

druhej, z hľadiska komplexného pohľadu na špecifiká vyhodnotenia rozhodných otázok, je obtiažne
(v niektorých prípadoch priam nemožné) so 100 % istotou ustáliť záver o danosti (existencii) splnenia
podmienok pre vznik nároku na náhradu škody. Je potrebné si uvedomiť, že až samotný následok,
ktorý sa nezriedka prejaví (príp. nastane) až s určitým časovým odstupom po vykonaní zákroku (pričom
môže byť v značnej miere ovplyvnený práve individuálnymi činiteľmi u toho ktorého pacienta, ktoré

potom sťažujú možnosť „priradenia” zisteného následku k porušeniu povinnosti zariadenia), býva práve
tou indikáciou, ktorá na strane pacienta zadáva dôvodnosť iniciovania sporu. Uvedené podstatne
pacientovi ako strane sporu sťažuje možnosť uniesť dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia
podmienok vzniku nároku na náhradu škody. K uvedenej otázke sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24. októbra 2017 reflektujúc práve na špecifický

charakter tzv. medicínskych sporov uviedol, že „objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej
súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci
štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, preto
neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou
a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla

príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre
pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti“. V prejednávanom
spore, ktorý bezpochyby spĺňa uvedené charakteristiky, bolo pre posúdenie vzniku nároku na náhradu
škodyrozhodnévyhodnotenieotázky,kedydošlo(sveľkoupravdepodobnosťoumalodôjsť)kzavlečeniu
infekcie pseudomonas aeruginosa do tela (rany) žalobkyne. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne

poukazuje na vyššie uvedené prezumované alternatívy zavlečenia tejto infekcie do tela žalobkyne, ktoré
sú uvedené už v listinnom dôkaze, a to znaleckom posudku vypracovanom znaleckou organizáciou
forensic a boli potvrdené aj výpoveďou A. I.. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v rámci
vyhodnotení týchto jednotlivých alternatív možného zanesenia baktérie pseudomonas aeruginosa do
tela žalobkyne v období od 04.01.2006 do 19.01.2006 postupoval spôsobom zodpovedajúcim ust. §

191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď vyhodnotiac dostupné (existujúce) dôkazy jednotlivo
a všetky v ich vzájomnej súvislosti, prihliadnuc starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
dospel k záveru, že k infikovaniu žalobkyne došlo práve pri jej následnej rehospitalizácii u žalovanej
v období od 04.01.2006 do 19.01.2006. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k uvedenému
skutkovému záveru, jasne a precízne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to v bodoch 107.

až 115. odôvodnenia, pričom odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu
stotožňuje, a preto ich nepovažuje za potrebné opakovať. Iba na doplnenie odvolací súd uvádza, že síce
každá v spore predostretá alternatíva zanesenia infekcie pseudomonas aeruginosa do tela žalobkyne
predstavuje potenciálnu možnosť, iba alternatíva o zanesení tejto infekcie do tela žalovanej v priebehu
jej hospitalizácie počnúc dňom 04.01.2006, je podporená objektívne overiteľnými skutočnosťami (v

čase nástupu na hospitalizáciu predmetný infekt u nej nebol zistený a bol zistený až následne počas
kontinuálne prebiehajúcej hospitalizácie), keď sa jednalo o bakteriálny kmeň pseudomonas aeruginosa,
ktorýjecharakteristickýprenemocničnéprostredie,t.j.akonozokomiálnainfekcia.Zhľadiskarelevancie
nie bez významu (tak ako to už uvádza súd prvej inštancie v bode 113. odôvodnenia rozsudku) jetá skutočnosť, že pri prijatí žalobkyne na hospitalizáciu dňa 04.01.2006 bola konštatovaná fistula
z operačnej rany, teda komunikácia v operačnej rane, ktorá podľa sondáže uskutočnenej prijímajúcou
lekárkou viedla do hĺbky 1,5 cm, avšak po vyhodnotení odberov, ktoré boli odobraté zo sekrétu vo fistule,

boli vykultivované celkom iné baktérie než pseudomonas aeruginosa. Ostatné v spore deklarované
alternatívy sú vo veľkej miere založené nie na objektívne zistených skutočnostiach, ale na určitých viac či
menej pravdepodobných predpokladoch, ktoré pri absencii objektívne overiteľných údajov neumožňujú
prijatie týchto alternatív. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd nemohol akceptovať námietky
žalobkyne a jej skutkovú argumentáciu spočívajúcu v tom, že k infikácii malo dôjsť už priamo pri

operácii zo dňa 13.12.2005, prípadne bezprostredne po tejto operácii, s poukazom na bolestivosť rany
a vysoké teploty (keď tak ako to vyplýva zo záverov odborných posudkov, uvedené mohlo zadávať
indíciu o počiatočnom zápalovom procese), príp. infikáciu rany pri výbere stehov, nakoľko tieto možnosti
sú málo pravdepodobné (uvedené vyplynulo z listinného dôkazu - znaleckého posudku spoločnosti
forensic č. 133/2014 z č. l. 11 predmetného posudku, ako aj z výpovede A. I. na pojednávaní zo dňa
07.09.2016, ktorý sa vo vzťahu k možnosti zanesenia predmetnej infekcie vyjadril, že je veľmi málo

pravdepodobné, že bola zavedená pri výbere stehov, aj keď to nie je nemožné a súčasne poukázal
na vysokú pravdepodobnosť zavlečenia predmetnej infekcie v nemocnici od 04.01.2006 do reoperácie
19.01.2006). V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že námietky žalobkyne, ako aj žalovanej
boli predmetom preskúmania, neboli „odignorované“ a súd prvej inštancie logickým spôsobom vysvetlil
s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, prečo dospel práve k uvedenému skutkovému

záveru.

16. Pokiaľ strany sporu v odvolaniach namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16.1 K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná v spore namietala, že nebolo preukázané, že z jej
strany bola žalobkyni spôsobená škoda na zdraví porušením právnej povinnosti podľa ust. § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka, nebolo zistené porušenie konkrétnej právnej povinnosti z jej strany, vznik škody
následkom nesprávneho postupu z jej strany, a že nebola preukázaná jej zodpovednosť za zdravotné
následky, ktoré nastali u žalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní, pokiaľ ide o právne posúdenie zodpovednosti

za škodu, poukazovala (tak ako to vyplýva zo samotnej žaloby, ako aj jej vyjadrenia zo dňa 27.01.2016
na č. l. 312 až 318 spisu) na ust. § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ako aj na ust. § 420a a § 421a
Občianskeho zákonníka.

16.2 Vo vzťahu k uvedeným odvolacím námietkam sa odvolací súd považuje za potrebné primárne

vyjadriť k otázke zodpovednosti za škodu v prejednávanom spore. Žalobkyňa v konaní (alternatívne
k porušeniu povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka)
poukazovala na zodpovednosť žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia v zmysle § 420a a 421a
Občianskeho zákonníka. Z hľadiska teoreticko-právnych východísk odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka je svojou povahou objektívnou zodpovednosťou,

pri ktorej sa podľa § 420a Občianskeho zákonníka nevyžaduje protiprávnosť konania. Pre vznik
zodpovednosti stačí kumulatívne naplnenie predpokladov, a to a) vznik škody, b) škoda bola spôsobená
prevádzkovou činnosťou, c) je daná príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou.
Zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak
preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, alebo

vlastným konaním poškodeného. Zodpovednosť prezumovaná § 421a Občianskeho zákonníka, t. j.
zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou použitej veci, je taktiež zodpovednosťou objektívnou,
pričom predpokladmi jej vzniku je a) že ku škode došlo použitím prístroja alebo veci, b) vznik škody
má pôvod v povahe prístroja alebo veci, c) je daná príčinná súvislosť vzniku škody a použitia prístroja,
pričom tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Pri posúdení zodpovednosti za škodu v prejednávanom

spore sa súd primárne zaoberal otázkou, či je možné prevádzku žalovanej ako zdravotníckeho
zariadenia stotožňovať s prevádzkovou činnosťou prezumovanou § 420a Občianskeho zákonníka,
pričom uvádza, že na „prvý pohľad” by sa mohlo zdať, že prevádzka zdravotníckeho zariadenia je
takou činnosťou, na ktorú sa vzťahuje ust. § 420a Občianskeho zákonníka. Pri zodpovedaní tejtootázky odvolací súd primárne prihliadal na špecifickosť prevádzky zdravotníckeho zariadenia, ktorej
predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je
povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne s tým, že zdravotná starostlivosť je poskytnutá

správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej
a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných
poznatkov lekárskej vedy (porovnaj § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti
a o zmene niektorých zákonov v stave účinnom ku dňu 31.12.2007). Aj z uvedeného ustanovenia
vyplýva, že zdravotnícke zariadenie nezodpovedá za úspešnosť „výsledku“ poskytnutej zdravotnej

starostlivosti, ale za to, aby táto zdravotná starostlivosť bola správne poskytnutá. Zdravotnícke
zariadenie nemôže niesť zodpovednosť za úspešnosť liečby, nakoľko by tým nepriamo zodpovedalo aj
za príčiny, ktoré viedli k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti. V intenciách uvedeného odvolací súd (v
zhode so žalovanou) poukazuje na závery rozhodovacej činnosti súdov Českej republiky (napriek tomu,
že sa nejedná o rozhodnutia, ktoré možno považovať vo vzťahu k odvolaciemu súdu za rozhodnutia
vyšších súdnych autorít, avšak vzhľadom na obdobnosť právnej úpravy v čase prijatia týchto rozhodnutí

možno prinajmenšom na ne nahliadať ako na názory erudovaných právnych autorít). V danej súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 25Co/167/97, podľa
ktorého „lekársky posudok je svojou povahou natoľko špecifickou činnosťou, že by jeho podriadenie pod
ust. § 420a bolo nevhodné a vo svojom dôsledku by sa jednalo o objektívnu zodpovednosť za výsledok
poskytnutia zdravotníckej služby, teda zodpovednosť za vyliečenie“, prípadne na rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/4758/2008, v zmysle ktorého by v prípade aplikácie § 420a
Občianskeho zákonníka na poskytovanie zdravotnej starostlivosti išlo o pripustenie záveru, že na strane
zdravotníckeho zariadenia by išlo o objektívnu zodpovednosť za výsledok poskytnutej zdravotníckej
služby, teda zodpovednosť za vyliečenie. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na závery právnej
vedy,vzmyslektorých„osobitosťavýlučnosťlekárskehozákrokuvporovnanísprevádzkovoučinnosťou

podnikateľov sa vidí hlavne vo zvýšenom riziku škôd na zdraví pacientov. Uvedené riziko vyplýva zo
všeobecnej obtiažnosti tejto činnosti, z prirodzene obmedzeného stupňa rozvoja lekárskej vedy a z
„nedokonalosti“ vyvinutej a používanej zdravotníckej techniky a liekov na jednej strane a na druhej
strane z nesmiernej zložitosti javov, do ktorých lekár svojím zákrokom zasahuje. To všetko, v spojení
s povinnosťou lekára previesť v záujme pacienta potrebný zákrok, robí z jeho zákroku činnosť, ktorá, aj

keď je prevádzkovaná pravidelne, organizovane a na splnenie vopred vymedzeného cieľa a niekedy aj
za účelom dosiahnutia zisku (čo nie je pojmovým znakom plynúcim z vlastnej podstaty tejto činnosti),
nemôže byť rozumne podriadená režimu objektívnej zodpovednosti (zodpovednosti za výsledok) za
škodu podľa § 420a OZ. ...Zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia bude daná vždy, ak škoda na zdraví
pacienta bude mať príčinu v samotnom zákroku, zodpovednosť naopak bude vylúčená, ak lekársky

zákrok bude vykonaný lege artis, t. j. podľa všetkých pravidiel lekárskej vedy“ (porovnaj Občiansky
zákonník I. § 1 – 450, Komentár od Števček M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,
Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015, strana 1360 a nasl.).
16.3 Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 19.03.2024 poukazovala na to, že ona sa v tomto smere
nedovolávala zodpovednosti žalovanej za výsledok jej liečby ako taký, ale zodpovednosti žalovanej

z dôvodu, že v prostredí jej prevádzky, v ktorej sa predpokladá sterilita, bola počas hospitalizácie
do jej tela zavedená baktéria, ktorá v jej tele spôsobila infekciu, odvolací súd vo vzťahu k tejto
námietke poukazuje na to, že uvedené, t. j. samotné vykonanie operačného zákroku a možné
komplikácie súvisiace s týmto operačným zákrokom (včítane potenciálnej infekcie) nemožno od seba
oddeľovať. Žalobkyňou tvrdený záver by totiž viedol k tomu, že zdravotnícke zariadenie by napriek

vykonaniu zdravotníckeho úkonu lege artis následne titulom objektívnej zodpovednosti zodpovedalo
za možný následok spôsobený komplikáciami, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou liečebného procesu
vyvolanéhosamotnýmzákrokom.Priakceptovaníuvedenejargumentáciebysazdravotníckezariadenie
vedome vystavovalo nebezpečenstvu, že aj napriek úplne najlepšiemu vykonaniu toho ktorého
zákroku (lege artis) bude zdravotnícke zariadenie v prípade súvisiacich následkov na živote či zdraví

pacienta volané na zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka, čo by popieralo samotný
účel poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zastáva názor, že
zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu nemožno rozlišovať v závislosti od štádia procesu
liečenia, ktoré tvoria jednotný celok.

17. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia, kedy žalovaná v spore namietala, že
nebolo preukázané, že z jej strany bola žalobkyni spôsobená škoda a žalobkyňa poukazovala na
zodpovednosť prezumovanú § 421a Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že predmetné
ustanovenie obsahuje skutkovú podstatu osobitnej objektívnej zodpovednosti za škodu, pričom sajedná o zodpovednosť toho, kto plní záväzok (v danom prípade poskytuje zdravotnícke služby) za
nebezpečenstvo či riziko spôsobenia škody, ktoré je dané povahou určitého prístroja či inej veci, pričom
daná zodpovednosť vzniká iba za splnenia predpokladu, že okolnosti, ktoré škodu spôsobili, mali

svoj pôvod práve v konkrétne použitej veci alebo prístroji, ktorá bola použitá pri poskytnutí zdravotnej
starostlivosti žalobkyni zo strany žalovanej. Z vykonaného dokazovania v prejednávanom spore však
nevyplynulo, že by infekt u žalobkyne mal základ v povahe prístroja či inej veci.

18. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení

podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, konkrétne so
záverom uvedeným v bode 122. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalovaná neprodukovala dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu
k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne
takmer celkom eliminovať, hoci žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom
prostredí, na základe čoho dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej nebola

žalobkyniposkytnutáriadne,tedatak,žebyknozokomiálnejnákazežalobkynenedošlo.Vtejtosúvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v prípade žalovanej sa jednalo o tzv. rizikovú pacientku, u ktorej
sa jednalo o komplikovanú bežne nevykonávanú operáciu, pri ktorej bol daný rizikový terén osadenia
endoprotézy po šiestich operáciách, trpela významnou nadváhou a ochorením diabetes mellitus. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na popis rizikových faktorov uvedených v Znaleckom posudku

znaleckej organizácie forensic č. 133/2014, v zmysle ktorého medzi rizikové faktory nozokomiálnych
nákaz patria poruchy imunitného systému, metabolické poruchy, hormonálne a obehové poruchy,
poruchy výživy, závažné základné ochorenie (karcinóm, diabetes), psychologické faktory, vek do troch
a nad šesťdesiat rokov, alkoholizmus, a tiež vlastná mikroflóra pacienta. Z predmetného posudku taktiež
vyplýva, že aplikácia kortikosteroidov, antibiotík a cytostatík sú výkony, ktoré zasahujú do základných

imunologických procesov a navodzujú vznik imunosupresie. V kontexte vyššie uvedeného, keďže na
strane žalobkyne sa jednalo o komplikovanú operáciu, ako aj tzv. rizikového pacienta, odvolací súd,
tak ako to už uvádza samotná žalobkyňa v žalobe, v následnom vyjadrení k vyjadreniu k žalobe
a aj samotnom odvolaní, poukazuje na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého každý
je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a na

životnom prostredí. V zhode so záverom súdu prvej inštancie odvolací súd potom má za to, že
vzhľadom na špecifické charakteristiky na strane žalobkyne a zvýšené riziká v súvislosti s možnosťou
nozokomiálnej infekcie, bolo povinnosťou žalovaného vykonať také preventívne opatrenia, ktoré by
zodpovedalizvýšenýmrizikám.Zuvedenéhodôvodumožnopovažovaťzáversúduprvejinštancieotom,
že žalovaný v spore nepreukázal vykonanie takých hygienických a aseptických opatrení vo vzťahu

k žalobkyni, ktoré by v primerane možnej miere (na rozdiel od bežných pacientov) minimalizovali riziko
bakteriálnej infekcie u žalobkyne, ktorá bola náchylnejšia na postihnutie nozokomiálnou nákazou, za
správny. Uvedený záver umocňuje tá skutočnosť, že prameňom nákazy pri nozokomiálnych nákazách
je zdravotnícky personál (lekári, sestry, ošetrovateľky, pomocný personál), samotní pacienti (predložení
z iného oddelenia, pacienti s polytraumami, dlhodobo hospitalizovaní pacienti a pacienti s chronickými

chorobami), či návštevníci zdravotníckych zariadení, pričom nemožno opomenúť fakt, že niekoľko dní
pred rehospitalizáciou žalobkyne, a to dňa 19.12.2005 a 21.12.2005, bola z biologického materiálu
odobratého dvakrát u jedného pacienta vykultivovaná baktéria pseudomonas aeruginosa. V tejto
súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pri nástupe na hospitalizáciu dňa 04.01.2005 nebola
napriek odberu vzorky u žalobkyne (objektívneho negatívneho nálezu) zistená predmetná infekcia,

a táto bola zistená až následne po tom, ako bola žalobkyňa hospitalizovaná u žalovanej. Na základe
uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore boli
splnenépodmienkyprevzniknárokunanáhraduškodyvzmysle§420Občianskehozákonníkavspojení
s § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko aplikácia ust. § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do
úvahy vtedy, ak neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť

sa posudzuje, pričom konanie v rozpore s týmto ustanovením je tak isto porušením právnej povinnosti
v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za daného stavu možno dôjsť k záveru, že aj keď
žalobkyni bola riadne poskytnutá starostlivosť a postup ošetrujúcich lekárov a sestier bol po celú dobu
lege artis, za situácie, kedy žalobkyňa bola tzv. rizikovou pacientkou a podrobila sa tak závažnej operácii,
bolopovinnosťoužalovanejkonaťnadrámec„bežných“aseptickýchahygienickýchopatreníavovzťahu

k žalobkyni vykonať aj ďalšie opatrenia, aby došlo k čo najväčšiemu minimalizovaniu rizika vzniku
nozokomiálnej nákazy. Tak, ako to už konštatoval súd prvej inštancie, žalovaná v konaní nepreukázala
takéto úkony z jej strany vo vzťahu k žalobkyni. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil odvolaciu
námietku žalovanej ako nedôvodnú.19. Odvolací súd súčasne vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobkyne vzťahujúcu sa na obsah
znaleckého posudku A. I. F. z dôvodu jeho zaujatého postoja, ktorý podľa žalobkyne závery jeho

znaleckého posudku diskvalifikuje. Žalobkyňa má za to, že znalec A. I. F. sa v samotnom znaleckom
posudku uchyľoval k hodnoteniu položených otázok, ktoré v niektorých prípadoch označil za nešťastné,
zle položené, nezodpovedateľné a pod. s tým, že sa vyjadroval k právnym otázkam, ktoré nebol
kompetentný posudzovať, či vyjadroval hodnotiace úsudky k legislatívnej úprave, ktorú označil za
nezmyselnú. Z uvedených dôvodov žalobkyňa má za to, že uvedený prístup znalca nemožno označiť

inak ako nekompetentný, neprofesionálny a vyvolávajúci dojem tendenčnosti a zaujatosti znalca k ňou
uplatneným nárokom voči zdravotníckemu zariadeniu.

19.1 Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd primárne vyhodnotil túto odvolaciu námietku
ako námietku spochybňujúcu závery znaleckého posudku A. F.. Napriek tomu, že žalobkyňa poukazuje
na „zaujatý postoj“ znalca, z jej obsahu vyplýva, že sa týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe

a hodnotení znalca, pričom nijako bližšie nevymedzuje, prečo má za to, že znalec pristupoval k formulácii
jednotlivých odpovedí so zaujatosťou. S poukazom na ust. § 52 ods. 2 a § 53 ods. 3 v spojení s § 59
Civilného sporového poriadku odvolací súd na uvedenú odvolaciu námietku ako potenciálne vznesenú
námietku zaujatosti voči znalcovi neprihliadal a touto námietkou vychádzajúc z jej obsahu sa zaoberal
ako vecnou námietkou smerujúcou voči správnosti záverov predmetného znaleckého posudku.

19.1.1 Odvolací súd východiskovo upriamuje pozornosť na to, že znalecký posudok súd hodnotí ako
každýinýdôkaz.Odinýchsavšaklíšitým,žeodbornézáveryvňomobsiahnuténepodliehajúhodnoteniu
súdom podľa zásad prezumovaných § 191 Civilného sporového poriadku. Súd nemôže preskúmavať
vecnú správnosť odborných záverov znalca, pričom závery znalca musí podrobiť kritickému skúmaniu

z hľadiska ich súladnosti s logickým myslením. V prípade, ak má súd pochybnosti o vecnej správnosti
znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal
vysvetlenie, posudok doplnil, alebo inak odstránil jeho nedostatky. V prípade, ak sa nepodarí rozptýliť
pochybnosti o správnosti znaleckého posudku ani po vypočutí znalca, ani inými dôkazmi, je daná
dôvodnosť zadať revízny znalecký posudok. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v kontexte

uvedených zákonných ustanovení riadne postupoval, keď závery znaleckého posudku A. F. konfrontoval
s ostatnými dôkazmi vykonanými v konaní a dospel k presvedčivým skutkovým záverom. Pokiaľ
žalobkyňa namieta niektoré odborné závery znalca, napríklad, že jednou z možností možného
zavlečenia infekcie do tela žalobkyne bol endogénny pôvod infekcie u žalobkyne, odvolací súd
poukazuje na to, že uvedená verzia bola zo strany súdu vyhodnocovaná v kontexte ostatných dôkazov

a súd prvej inštancie túto otázku vyhodnotil v zmysle záverov znaleckej organizácie forensic dospejúc
k záveru, že najpravdepodobnejšou verziou zavlečenia pseudomonádovej infekcie bola hospitalizácia
žalobkyne u žalovanej od 04.01.2006. Uvedené však nijakým spôsobom nediskvalifikuje správnosť
záverov znalca vo v vzťahu k ďalším odborným otázkam, pričom možno konštatovať, že uvedený
(žalobkyňou namietaný) záver súdneho znalca nemal nijaký vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej

inštancie.

19.1.2 Vo vzťahu k hodnoteniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia odvolací súd poukazuje
na to, že znalec svoje závery týkajúce sa tak bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia,
náležite vysvetlil tak v znaleckom posudku, ako aj počas svojho výsluchu na pojednávaní súdu prvej

inštancie dňa 25.10.2019, počas ktorého tak ako už bolo vyslovené, sa podrobne vyjadril k svojim
záverom, ktoré prezentoval v Doplnení znaleckého posudku č. 18/2018 zo dňa 31.01.2019 vo vzťahu
k bodovému ohodnoteniu bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia. V predmetnom
doplnení znaleckého posudku sa jasne vyjadril, v čom vzhliadol nesprávnosť záverov lekárskeho
posudku (predloženého žalobkyňou v prejednávanom spore spolu so žalobou) a podrobne sa vyjadril

k skutočnostiam, ktoré ho viedli k odborným záverom týkajúcim sa ohodnotenia bolestného, ako
aj sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to,
že menovaný znalec bol vypočutý pred súdom a strana žalobkyne, ako aj strana žalovaného, mali
možnosť mu klásť doplňujúce otázky, a tak relevantným spôsobom spochybniť správnosť jeho záverov.
Námietky žalobkyne, ktoré uviedla v odvolaní, znalec zodpovedal už vo svojich odpovediach v rámci

ním vykonaných znaleckých úkonov v konaní pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zvýšenia bodového hodnotenia v zmysle
§ 9 ods. 5, resp. ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., odvolací súd poukazuje na to, že znalec sa
k uvedenej otázke jednoznačne vyjadril na pojednávaní zo dňa 25.10.2019 na č. l. 20 zápisniceo pojednávaní. Súčasne sa znalec vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril aj k otázkam rozhodným pre
posúdenie hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia na č. l. 15 až 19 zápisnice o pojednávaní
zo dňa 25.10.2019. V tejto súvislosti odvolací súd súčasne upriamuje pozornosť na záver uvedený

v Doplnení znaleckého posudku A. I. F. č. 18/2018, ktorý na strane 10 vysvetlil, prečo neprichádzalo do
úvahy aplikovanie § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., podľa ktorého, ak vznikli následky v orgáne
alebo končatine, ktorých funkcia sa porušila predchádzajúcimi vrodenými alebo získanými zmenami
zdravotného stavu, hodnotia sa len následky, ktoré vznikli v súvislosti s posudzovaným poškodením
na zdraví, alebo ktoré viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich zmien zdravotného stavu.

Ak nemožno stav zmien zdravotného stavu pred posudzovaným poškodením na zdraví presne zistiť,
nesmie pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia počet bodov prekročiť tri štvrtiny ustanovenej
sadzby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na záver znalca, že klinický predoperačný nález
v pravom bedrovom kĺbe a pravej dolnej končatine žalobkyne bol podrobne zdokumentovaný, a preto
nemohol pri stanovení bodového hodnotenia vychádzať z § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z..

19.1.3 Tak, ako už bolo vyššie konštatované, odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie
považoval závery súdneho znalca A. F. prezentované v Doplnení znaleckého posudku 18/2018 za
vyčerpávajúce, komplexne zodpovedané, keď žalobkyňa vo vzťahu k týmto záverom nevzniesla také
námietky, ktoré by spochybňovali ich správnosť a jej námietky sú de facto vyjadrením nesúhlasu
s odbornými závermi znalca. V tejto súvislosti odvolací súd iba na doplnenie zdôrazňuje, že predmetom

konania v prejednávanom spore bola náhrada škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z. v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka (nejednalo sa o tzv.
osobnostnú žalobu). Preto ani námietku žalobkyne vychádzajúcu z prezumpcie úspešnosti operácie,
ktorou mali byť odstránené predchádzajúce zdravotné deficity žalobkyne, a to skrátenie pravej dolnej
končatiny a rotačnej úchylky, so zdôraznením toho, že práve v dôsledku zavlečenej infekcie k tomuto

nedošlo, nepovažuje odvolací súd v intenciách § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z. za relevantnú,
nakoľko následkom zavedenia infekcie do rany žalobkyne bola osteomyelitída horného konca stehennej
kosti vpravo, ktoré znalec v Doplnení znaleckého posudku 18/2018 ohodnotil na 350 bodov.

19.1.4 Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za správny procesný postup súdu prvej inštancie,

keď zamietol návrh na vykonanie revízneho posudku z dôvodu, že znalec A. F. sa náležite vysporiadal
s bodovým ohodnotením lekárskeho posudku predloženého žalobkyňou spolu so žalobou, ako aj
formálnymi nedostatkami predmetného lekárskeho posudku a žalobkyňa v konaní nevzniesla také
relevantné námietky, ktoré by svojím obsahom spochybňovali závery a správnosť bodového hodnotenia
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vykonaného A. I. F., znalcom.

20. Žalobkyňa súčasne namietala absenciu chýbajúceho informovaného súhlasu v zmysle § 6 ods. 1
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď poukázala
aj na záver súdu prvej inštancie, ktorý sa stotožnil so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou v Bratislave, že poučenie žalobkyne o možných rizikách zo strany operatéra bolo
nedostatočné.
20.1 Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd primárne považuje za potrebné vyjadriť sa k splneniu
jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu z dôvodu absencie (vrátane nedostatočného
poskytnutia) informovaného súhlasu tak, ako to prezumuje § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., a to

existenciepríčinnejsúvislosti.Vovšeobecnostiplatí,žepríčinnásúvislosťakopredpokladzodpovednosti
za škodu je daná, pokiaľ protiprávny úkon (v danom prípade lekársky zákrok, t. j. operácia zo dňa
13.12.2005, vykonaný bez informovaného súhlasu) je vyvolávajúcim činiteľom (príčinou) poškodenia
zdravia, inými slovami k následku (poškodenia zdravia) by nedošlo, nebyť príčiny (nedovoleného
zákroku). V kontexte uvedeného odvolací súd primárne poukazuje na to, že v spore bolo preukázané,

že predmetný operačný zákrok bol zo strany žalovanej vykonaný lege artis. Bez ohľadu na uvedený
záver je však dôvodné vysloviť, že aj keď by bol lekársky zákrok uskutočnený neoprávnene, nevedie
to automaticky k zodpovednosti poskytovateľa niesť riziko prípadného nepriaznivého následku (ujmy na
zdraví). Pri posúdení existencie príčinnej súvislosti medzi nedostatočným poučením a vznikom škody
je potrebné predovšetkým vyhodnotiť, aké poučenie bolo pacientovi dané, prípadne malo byť dané.

Poučenie musí byť také, aby aj laik mohol zvážiť riziká zákroku a rozhodnúť sa, či ich podstúpi alebo
nie. Zodpovednosť poskytovateľa v tejto situácii môže nastať iba vtedy, ak preukáže pacient, že pri
znalosti rozhodných skutočností (o ktorých mal byť poučený, ale nebol), bolo reálne pravdepodobné, že
by sa rozhodol inak, t. j. že by zákrok nepodstúpil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovilzáver, že v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by aj prípadné podrobnejšie poučenie
bolo žalobkyňu od zamýšľaného zákroku odradilo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
žalobkyňa už pred samotnou operáciou poukazovala na svoje zdravotné deficity na pojednávaní súdu

prvejinštanciezodňa07.10.2015,kdevypovedala,„vposlednejdobepredoperácioumaalezačalibolieť
kolená a snažila som sa tento problém riešiť, vtedy ma jeden známy odkázal na primára R. z martinskej
fakultnej nemocnice, ktorý hneď zistil, že môj problém nevyplýva z úrazu, tak ma odkázal na G. A..
Ten ma pozval na konzultáciu práve cez primára R. na 09.11.2005. Na túto konzultáciu som doc. A.
v Martinskej fakultnej nemocnici doniesla svoju zdravotnú dokumentáciu aj posledné RTG snímky, ktoré

si on pozrel a informoval ma, že pokiaľ bude operovaný bedrový kĺb a ak sa dá umelý kĺb a obnoví sa
hybnosť kĺbu, tak mali prestať bolesti kolien“. Samotná žalobkyňa v spore prezentovala, že mala záujem
uvedený problém riešiť, pričom na pojednávaní zo dňa 24.02.2016 vypovedala „ja predtým, ako som
vyhľadala G. A., tak som konzultovala svoj zdravotný stav aj inde, bola som napríklad v Bratislave, ale
všade mi bolo povedané, že môj zdravotný stav sa riešiť nedá. Mne tvrdili, že kolená sú následkom
kĺbu, ja som mala vtedy končatinu ako keby o 5 cm kratšiu. Do môjho zdravotného stavu alebo do

riešenia tohto zdravotného stavu sa nikto pustiť nechcel. Bola som komplikovaný prípad. Každý tvrdil,
že DSA sa neoperuje...“. Žalobkyňa na priamu otázku sudkyne na pojednávaní zo dňa 07.10.2015
vypovedala, „Ja keby som vedela o rizikách operácie, napríklad o riziku nozokomiálnej nákazy, keby ma
o tom bol pán docent informoval, bola by som sa ho spýtala, ako to vie vylúčiť, a keby mi bol povedal,
že to vylúčiť nevie, tak by som sa asi pre takúto operáciu nerozhodla. Mne bolo len povedané, že

budem dobre chodiť a bez bolesti“. S poukazom na uvedené je možné sa stotožniť s vyššie uvedeným
záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v spore neprodukovala také dôkazy, ktoré by nasvedčovali
tomu, že pre uvedenú operáciu by sa pri vedomosti o možnej infekcii s určitosťou nerozhodla, nakoľko
tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, žalobkyňa mala vedomosť o komplikovanosti zákroku (príp.
nevykonávaní takého zákroku) a ani sama s úplnou istotou neuviedla, že by sa po poučení o možných

rizikách spojených s infekciou takejto operácii nepodrobila. Odvolací súd nezľahčuje možné následky
spojené s infekciou (práve následok ktorý vznikol u žalobkyne nasvedčuje opak), avšak má za to, že
absencia poučenia o tomto riziku predstavuje aj v prostredí nemedicínskom (laickom) do určitej miery
notorietu, ktorá ako sprievodný následok takto závažnej operácie môže nastať. Z uvedených dôvodov
odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku žalobkyne ako nedôvodnú.

21. Rovnako ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobkyne spočívajúcu v tom,
že súd prvej inštancie do svojho hodnotiaceho úsudku vkladal subjektívne dojmy o tom, že ňou
predložený lekársky posudok mal vyššiu bodovú hodnotu hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia vďaka jej známostiam na vyšších miestach, keď má za to, že odôvodnenie rozsudku týmto

spôsobom spochybňuje presvedčivosť súdneho rozhodnutia a narúša právnu istotu strán konania, že
predmet sporu je posudzovaný výlučne na základe skutkových zistení z dokazovania a na základe
právnych predpisov. Pri posúdení uvedenej odvolacej námietky odvolací súd primárne poukazuje na
to, že uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie nemalo relevantný vplyv na výsledné hodnotenie
vykonaného dokazovania, keď relevantným vo vzťahu k výsledkom vykonaného dokazovania bola

práve odborná konfrontácia záverov znaleckého posudku A. F. s lekárskym posudkom predloženým
žalobkyňou spolu s podanou žalobou. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie teda rozhodne
nebolo pre výsledok sporu relevantnou argumentáciou súdu, ale predstavuje určitý (subjektívny)
pokus o vysvetlenie (zjavnej) nesprávnosti bodového ohodnotenia obsiahnutého v lekárskom posudku
predloženého žalobkyňou zo strany súdom ustanoveného znalca A. F.. V kontexte uvedeného toto

vyjadrenie nepredstavuje prejav, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že prvostupňový súd subjektívne
(v rámci hodnotenia prejednávaného sporu) zvýhodňuje, príp. znevýhodňuje niektorú zo strán.

21.1. V tejto súvislosti iba na doplnenie odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa poukazovala
na nemožnosť výsluchu G. A. D. J., H., ktorý podal predmetný lekársky posudok predložený ňou spolu

so žalobou, z dôvodu jeho úmrtia (z dôvodu čoho sa domáhala vypracovania znaleckého posudku
znaleckou organizáciou za účelom preskúmania správnosti bodového hodnotenia bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia), tak odvolací súd upriamuje pozornosť na závery znaleckého posudku
A. F., podľa ktorých v predmetnom lekárskom posudku absentuje meno konkrétnej osoby, ktorá ho
vypracovala, miesto mena a odtlačku pečiatky s pracovným zaradením je nečitateľný podpis, chýba

podpis prednostu atď. (porovnaj odpoveď na otázku 17 znaleckého posudku A. F. č. 18/2018). Odvolací
súd vzhľadom k uvedeným nedostatkom potom nevzhliadol dôvod, pre ktorý by aj v prípade možnosti
výsluchu A. J. (v čase podania žaloby riaditeľa žalovanej) bolo potrebné vykonať jeho výsluch, keď(tak ako už bolo vyššie uvedené), na tomto lekárskom posudku absentuje podpis prednostu kliniky ako
„zastrešujúcej“ odbornej autority, ktorá by sa mohla vyjadriť k záverom v ňom uvedeným.

22. Vo vzťahu k žalovanou vznesenej námietke premlčania, pokiaľ ide o nárok na bolestné za operačný
výkon zo dňa 13.12.2005, operačný výkon zo dňa 19.01.2006 a operačný výkon zo dňa 16.02.2007,
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v bode 145. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že bolesťou je ujma spôsobená
poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Náhrada za bolesť sa

poskytuje jednorazovo, pričom musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví v priebehu liečenia
alebo odstraňovaniu jeho následkov. Iba v prípade, ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti
s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok
na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon
z hľadiska bolesti najlepšie porovnať. V prejednávanom spore bola (tak ako už správne uviedol súd
prvejinštancie)zdôvoduinfekciepseudomonasaeruginosavykonanáoperačnárevíziadňa19.01.2006,

pričom všetky ďalšie operácie zo dňa 06.02.2007, 30.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007
boli zložkami prebiehajúceho (kontinuálneho) liečebného procesu, ktorý bol ukončený posledným
operačným zákrokom zo dňa 23.11.2007. Uvedené operácie slúžili k liečbe zápalu, ktorý následne
vyústil v trvalý následok, t. j. chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Uvedené
operačné zákroky nemožno teda s poukazom na vyššie uvedené posudzovať izolovane, ale ako už

bolo vyslovené, ako kontinuálny proces, ktorý mal slúžiť k potlačeniu zápalu. Je potrebné zdôrazniť,
že nárok na bolestné je individuálnym nárokom, ktorý je určiteľný až po ukončení liečebného procesu
(ustálení zdravotného stavu poškodeného). Kým nedôjde k ukončeniu liečebného procesu, nemožno
tento nárok definitívne vyčísliť, nakoľko potreba ďalšieho liečenia a s tým vytrpená bolesť poškodeného,
by nepochybne mala vplyv na výšku nároku na bolestné. Aj lekársky posudok na určenie bodového

ohodnotenia možno vydať až vtedy, kedy je zdravotný stav poškodeného ustálený. Z uvedeného je
potom zrejmé, že žalovanou namietané uplynutie premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nie je dôvodné. Predmetný nárok na bolestné vznikol až po operačnom zákroku zo dňa
23.11.2007, nakoľko ďalšia liečba uvedeného zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v inkriminovanej
oblasti nevyžiadala. Keďže žaloba v prejednávanom spore bola podaná dňa 12.03.2009 a nárok na

bolestné vznikol až po 23.11.2007 (podľa znalca A. F. 10 až 14 dní po tomto zákroku), kedy začala
plynúť dvojročná subjektívna doba, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie
o nepremlčaní uvedeného nároku. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil žalovanou vznesenú
námietku premlčania nároku na bolestné ako nedôvodnú.

23. Odvolací súd súčasne ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej týkajúcu sa nesprávneho
právneho posúdenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu sadzby bodu za náhradu za bolesť,
keď súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty bodu určenej východiskovo z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve v roku 2006. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej
inštancie v tejto otázke taktiež v celom rozsahu stotožnil, keď poukazuje na to, že vznik nároku na

bolestné (ako jeden výlučný nárok) vznikol až po ukončení predmetného liečebného procesu, t. j. až
po vykonaní posledného operačného zákroku dňa 23.11.2007. Súd potom postupoval správne, keď pri
určení výšky náhrady za bolesť vychádzal zo sumy 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny
rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže nárok na bolestné vznikol v roku

2007, súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z hodnoty bodu platnej za rok 2007 (t. j.
z priemernej mzdy za rok 2006).

24. Odvolací súd sa však stotožnil s odvolacou námietkou žalovanej týkajúcou sa rozhodnutia súdu prvej
inštancie o priznaní 50 % zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5

zákona č. 437/2004 Z. z.. Žalovaná v odvolaní primárne namietala, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne
zo dňa 14.11.2007 sa okrem iného uvádza, že za invalidnú bola žalobkyňa uznaná podľa § 29 ods.
3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov od 12.12.2006 na základe posudku
posudkového lekára sociálneho poistenia z dôvodu, že pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je
neschopná vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. V tejto súvislosti žalovaná poukazovala na to,

že predmetné rozhodnutie neobsahuje dôvod, pre ktorý žalobkyni bola priznaná invalidita a z uvedeného
dôvodu žalovaná uvedené rozhodnutie nepovažuje za dôkaz, že na základe rozhodnutia o priznaní
invalidity sa žalobkyňa stala invalidnou aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou
nákazou, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 149. napadnutého rozsudku. Vo vzťahuk uvedenému odvolací súd primárne poukazuje na to, že uznanie invalidity je jedným, nie však jediným
dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
vzmysle§5ods.5zákonač.437/2004Z.z.onáhradezabolesťaonáhradezasťaženiespoločenského

uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poistení v znení
neskorších predpisov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/212/2010 publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 35/2013). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 150. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie zdôraznil, že o 50 % zvýšil odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyni najmä preto, že ešte v čase prebiehajúceho súdneho konania a vyhlásenia prvého
rozsudku súdu sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou vedúcou
od stehennej kosti až na kožu, čo u žalobkyne vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických opatrení,
ktoré jej nesporne komplikovali bežný život. Odvolací súd zdôrazňuje, že úvaha súdu o primeranosti

zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je
voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška tejto náhrady bola založená na objektívnych a rozumných
dôvodoch a aby medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou škodou existoval vzťah primeranosti. Za
spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať
také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah

primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/464/2015). Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom
prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenia zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako
osobitne neangažovanej, ktoré aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu
jej života odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej

hranici stanoveného limitu. Takéto zvýšenie je podľa názoru odvolacieho súdu vyhradené prípadom
straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života,
kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Súčasná
právna úprava za relevantné okolnosti z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Zohľadnenie veku poškodeného predpokladá ust. § 10 ods.

4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z. z. a uvedené hľadisko treba mať bezpochyby na zreteli tiež pri
úvahe o opodstatnenosti aplikácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Invalidita – hľadisko priamo
v tomto ustanovení uvádzané – nevyjadruje stupeň angažovania sa poškodeného v spoločnosti pred
poškodením jeho zdravia. Nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu nebude v prevažnej miere odôvodnené

individuálnymi zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v oblasti bežného života každého
človeka (pri uspokojovaní jeho životných biologických potrieb), ale skôr bude odôvodňované zisteniami
súduoosobitnejvysokejmierepredchádzajúcehouplatneniasapoškodenéhoajehonasadeniavoblasti
spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej alebo politickej. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací
súd bez akéhokoľvek bagatelizovania poškodenia zdravia žalobkyne dospel k záveru o neprimeranosti

úvahy súdu prvej inštancie, ktorý mimoriadne zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
o 50 %. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s námietkou žalovanej, že rozhodovacia činnosť
všeobecných súdov Slovenskej republiky priznáva maximálne navýšenie o 50 % len poškodeným
s najťažšími následkami, keď zostanú pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu
vykonávať ani základné životné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského,

športového alebo kultúrneho života, ale aj od sexuálneho a citového života. Podľa názoru odvolacieho
súdu sa o takýto prípad nejedná, keď súd prvej inštancie síce správne poukazoval na zhoršenie
kvality života žalobkyne v súvislosti s hnisavou komunikáciou vedenou od stehennej kosti až na kožu,
avšak nejedná sa o tak závažné poškodenie zdravia, ktoré by žalobkyňu vylučovalo zo základných
bežných samoobslužných činností, prípadne vyžadovalo starostlivosť inej osoby o ňu. V tejto súvislosti

odvolací súd súčasne poukazuje na to, že žalobkyňa okrem bežnej argumentácie ohľadne uplatnenia
sa žalobkyne v spoločnosti (v kultúrnej, profesnej, rodinnej sfére života) neuviedla také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu, v akom
ho určil súd prvej inštancie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru
o primeranom zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne v rozsahu 20 %,

čo pri základnej náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4.680,- eur predstavuje 936,-
eur (20 % z 4.680,- eur). Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v časti výroku I. týkajúcej sa zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 50
% (v kvantitatívnom vyjadrení 2.340,- eur) zmenil tak, že uvedeným titulom priznal žalobkyni zvýšenienáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 20 %, t. j. v sume 936,- eur a vo zvyšnej časti
(t.j. čo do zaplatenia sumy 1.404,-eur) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

25. Žalovaná súčasne namietala nedôvodnosť uplatnenia úrokov z omeškania od 08.01.2009. Odvolací
súd primárne poukazuje na to, že žalobkyňa si podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z. uplatnila
nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia voči žalovanej výzvou (návrhom dohody
o vyrovnaní za sťaženie spoločenského uplatnenia) zo dňa 04.12.2008, na ktorú žalovaná reagovala
listom zo dňa 08.01.2009, v ktorom vyjadrila nesúhlas s nárokom na náhradu škody uplatneným

žalobkyňou, ako aj s uzatvorením dohody o vyrovnaní za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvej
inštancie potom postupoval správne, keď priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania z priznanej sumy
v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka počnúc od 08.01.2009, keď týmto dňom žalovaná odmietla
návrh žalobkyne na uzavretie dohody o vyrovnaní, tak ako je prezumovaný § 6 zákona č. 437/2004 Z. z.
z dôvodu, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni postupovala správne (t. j. poprela nárok
žalobkyne v celom rozsahu), z dôvodu čoho už dňa 08.01.2009 bolo zrejmé, že nedôjde k uzatvoreniu

dohody o vyrovnaní. Nemožno sa potom stotožniť s argumentáciou žalovanej založenej na tom, že až
v samotnom rozhodnutí je určená výška uplatneného nároku, nakoľko pozitívne rozhodnutie súdu (vo
význame aspoň čiastočného priznania uplatňovaného nároku) deklaruje existenciu uplatneného nároku
v priznanej výške v čase podania žaloby.

26. Z dôvodu, že odvolací súd rozsudok prvej inštancie (hoci len vo veľmi minoritnej časti) zmenil, podľa
§ 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodoval medzi žalobkyňou a žalovanou aj o nároku na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie.

26.1 Odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania primárne poukazuje na to nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 475/2018 zo 04. februára 2021, podľa ktorého
„...Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola
snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla
pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP... záver krajského súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od

znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP krajským
súdom nie je v súlade s ústavou...“. Odvolací súd zdôrazňuje, že v spore bola výška plnenia závislá od
znaleckého posudku (A. F.) a v prípade zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia aj
od úvahy súdu. Plnú náhradu možno priznať, len ak strana sporu mala čo do základu plný úspech a jej
neúspech sa prejavil len vo výške plnenia určenej na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku.

Úvaha súdu o výške plnenia, prípadne výška priznaného plnenia musí vyplývať z nároku odvodeného
z hmotného práva. Ide spravidla o právne normy, v hypotéze ktorých je rozsah nároku upravený len
vymedzením právne relevantných kritérií a jeho určenie sa ponecháva na rozhodnutie konkrétnym
okolnostiam danej veci (úvaha súdu), resp. vyplýva z posúdenia odbornej otázky (znalecký posudok).
Od záverov znaleckého posudku je spravidla závislé vyčíslenie škody, príp. určenie výšky nároku na

náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V týchto prípadoch nie je pre priznanie plnej
náhrady trov podstatné to, v akom rozsahu bola strana sporu vo veci čiastočne úspešná (či bola
úspešná len v nepatrnej časti alebo v prevažnej časti) a ani to, akú sumu v pomere ku súdom priznanej
výške plnenia uplatňovala. Za neúspech sa totiž nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou nároku
a výškou prisúdenou. Predpokladom pre uvedenú aplikáciu § 255 ods. 1 CSP je výlučne skutočnosť,

že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, prípadne bolo určené znaleckým posudkom.
Z vyslovených dôvodov, keďže základ nároku žalobkyne (titulom zodpovednosti žalovanej za škodu) bol
v spore daný, odvolací súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov (prvoinštančného ako aj odvolacieho)
konania, t.j. v rozsahu 100%.

27. Vzhľadom na to, že v konaní vznikli trovy štátu, a to úhradou nákladov znaleckého dokazovania
(znalcom A. F., a znaleckou organizáciou forensic), ktoré vynaložila Slovenská republika, odvolací súd
v intenciách § 259 CSP v spojení čl. 4 ods. 2 CSP priznal Slovenskej republike nárok na náhradu trov
štátu voči žalovanej ako neúspešnej strane sporu v rozsahu 100 %.

28. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)