Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/261/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224777
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8111224777.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C. N., C., S. XX, zastúpeného advokátom JUDr.
Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovaným 1/ Ing. I. K., G., U. D. 6, 2/ U. Y., C., C. G. XX,
3/ Y. C., C., C. G. XX, 4/ MUDr. S. R., C., Y. XX, 5/ Ing. J. Y., C., C. G. XX, 6/ K. Y., C., D. XXXX/XX,
7/ C. Y., C., B. XXXX/XX, právne zastúpení PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s
r.o., Prešov, Masarykova 13, IČO: 36492086, o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, vedenom

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C/208/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 09. júna 2022 sp. zn. 19Co/12/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ až 7/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uznesením z 08. novembra 2021 č. k.

8C/208/2011-511 priznal žalovaným v 1/ až 7/ rade voči žalobcovi nárok na náhradu prvoinštančného
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto uznesenia. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol podľa zákonných
ustanovení § 251 a § 255 CSP. Keďže súd prvej inštancie nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP, pričom žalovaní 1/ až 7/ boli v konaní úspešní v celom rozsahu, v súlade s §
255 ods. 1 CSP priznal žalovaným 1/ až 7/ nárok na náhradu trov v plnom rozsahu, keďže žaloba bola

v celom rozsahu právoplatne zamietnutá.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu uznesením z 09. júna 2022 sp.
zn. 19Co/12/2022 potvrdil napadnuté uznesenie (výrok I.) a stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal (výrok II.).
2.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom

poukázal na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočnosť okolností v zmysle § 257
CSP zákon bližšie nešpecifikuje. V zmysle dnes už ustálenej rozhodovacej praxe (2MCdo/17/2009,
5Cdo/67/2020, 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo
voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné

interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základne zásady rozhodovania o
trovách konania. Odvolací súd konštatoval, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní. V
tvrdení žalobcu, že v čase podania žaloby ešte neexistovala ustálená rozhodovacia prax v obdobných
veciach, odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca vyvolal spor podaním
žaloby,riadnevňompokračovalavsporenebolúspešný,pričompristave,keďmalzato,ževobdobných
veciach nebola ustálená prax súdov ustálená, musel si byť vedomý aj možnosti, že v konaní nebude

úspešný, a to aj s dôsledkami pre rozhodnutie o trovách konania. Zároveň za dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať to, že žalobca iniciovalpomerne veľké množstvo konaní, v ktorých nemal úspech. Žalovaným tiež vznikli preukázateľne náklady
na účinné bránenie svojho práva, preto nemožno od nich spravodlivo požadovať, aby ich znášali, pričom
v konaní nebola preukázaná dôvodnosť žaloby.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého
prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ namietal, že odvolací súd pri
rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal
s rozhodujúcimi skutočnosťami špecifickými pre danú vec, v dôsledku čoho bolo jeho rozhodnutie

arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd sa vo vzťahu k nezohľadneniu ustanovenia § 257 CSP
a námietkam prezentovaným v odvolaní vyjadril len k argumentu o množstve obdobných súdnych
sporov a vývoji judikatúry, avšak len s konštatovaním, že vyššie uvedená argumentácia nepredstavuje
dôvody hodné osobitného zreteľa. To všetko bez toho, aby v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
zohľadnil špecifické okolnosti prejednávanej veci, na ktoré žalobca upozorňoval. Žalobca zároveň
namietal nezohľadnenie osobitostí uplatneného nároku (nerozlučne spoločenstvo žalovaných). Podľa

neho odvolací súd nezohľadnil skutočnosť, že žalovaní 3/ a 4/ a žalovaní 5/ až 7/ boli v nerozlučnom
spoločenstve, ktoré bolo založené na ich podielovom spoluvlastníctve k bytu. Pokiaľ bolo v konaní zo
strany žalovaných 3/ a 4/ a zo strany žalovaných 5/ až 7/ realizované akékoľvek podanie, hľadí sa na
neho ako podanie jednej osoby - úkony jedného zo spoločníkov v nerozlučnom spoločenstve totiž platia
aj pre ostatných spoločníkov. Odvolací súd mal túto skutočnosť zohľadniť a rozhodnúť tak, že týmto

žalovaným priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne. Napadnuté
rozhodnutie v tejto časti zasahuje do žalobcovho práva na spravodlivý proces, nakoľko bez akéhokoľvek
odôvodnenia nezohľadňuje, že žalovaní v konaní vystupovali v nerozlučnom spoločenstve. S poukazom
navyššieuvedenéžiadal,abyNajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“alebo„dovolací
súd“) napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca 1/ sa vyjadril k dovolaniu a navrhol, aby ho dovolací súd odmietol, alternatívne zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa,savobčianskoprávnomkonanízaručujelenvtedy,aksúsplnenévšetkyprocesnépodmienky,za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

10. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ňou tvrdenej

vade zmätočnosti (bod 3).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z ktorých
skutočností vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu.

Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí výstižne a zrozumiteľne vysporiadal s podstatnými
odvolacími námietkami žalobcu, na základe ktorých namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci
tým, že nesprávne aplikoval § 257 CSP pri vyhodnocovaní nároku žalobcu na náhradu trov konania.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho
súduvšetkyzákonomvyžadovanénáležitostivzmysleustanovenia§393CSP(bod12-15napadnutého

rozhodnutia).

13. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd upriamuje pozornosť dovolateľa, že
za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne

uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací
súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jeho
patriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Vtejtosúvislosti
považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre

rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za
nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

14. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,

správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne
právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia
(napr. I. ÚS 188/06).

15. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobca namietal aj v súvislosti s nezohľadnením osobitostí
uplatneného nároku - nerozlučného spoločenstva žalovaných pri nároku na náhradu trov konania.16. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP priznal žalovaným 1/ až 7/
voči žalobcovi nárok na náhradu trov v plnom rozsahu, keďže žaloba bola v celom rozsahu právoplatne
zamietnutá.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožnilsodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,pričom

poukázal na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočnosť okolností v zmysle § 257 CSP
nezistil a zároveň v tvrdení žalobcu, že v čase podania žaloby ešte neexistovala ustálená rozhodovacia
prax v obdobných veciach, nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca vyvolal spor podaním
žaloby,riadnevňompokračovalavsporenebolúspešný,pričompristave,keďmalzato,ževobdobných
veciach nebola ustálená prax súdov ustálená, musel si byť vedomý aj možnosti, že v konaní nebude

úspešný, a to aj s dôsledkami pre rozhodnutie o trovách konania. Zároveň za dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať to, že žalobca inicioval
pomerne veľké množstvo konaní, v ktorých nemal úspech. Žalovaným tiež vznikli preukázateľne náklady
na účinné bránenie svojho práva, preto nemožno od nich spravodlivo požadovať, aby ich znášali, pričom
v konaní nebola preukázaná dôvodnosť žaloby. Žalobca proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal
odvolanie, avšak skutočnosť uvádzanú v dovolaní (nezohľadnenie osobitostí uplatneného nároku -

nerozlučného spoločenstva žalovaných pri nároku na náhradu trov konania) v ňom nenamietal. Odvolací
súd, ktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal možnosť zaoberať sa touto
žalobcom vytýkanou nesprávnosťou, a teda ani dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujať k tejto
skutočnosti svoje stanovisko.

17. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému
prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len
proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza
dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré

namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím
súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto
námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

18. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie

články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený
na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne.

19. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,
nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ
uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž
nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda

jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre
ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože
ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,
dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale

aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

20. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria
bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalobca uvedenú námietku, zakladajúcu prípustnosť

a dôvodnosť dovolania, neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre
nedostatok svojej právomoci (§ 419 C.s.p. a contrario).

21. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho
konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

22. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdomargumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

23. Vzhľadom k tomu, že žalobca nedôvodne namieta existenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm.
f) CSP, najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.

24. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.