Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2719200277
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2719200277.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C.
D. XX, D., zastúpeného advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Vajanského 10, Trnava, proti
žalovanej: E. D., nar. XX.XX.XXXX, adresa F. XX, G., zastúpenej advokátkou: JUDr. Alena Arbetová,
so sídlom Námestie sv. Martina 3A, Holíč, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3C/4/2019-185 zo dňa 31. januára 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca a žalovaná sú podielovými
spoluvlastníkmi stavby – rodinného domu súpisné číslo XXXX, postaveného na parcele registra „C“ parc.
č. 2000/2, zapísanej na LV č. XXX pre katastrálne územie G., obec G., okres Skalica, každý vo veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 1 k celku. Výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 34, § 35 ods. 1, § 132 ods. 1, § 136 ods. 1,

§ 137 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj ust. § 46 ods. 4
zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) v znení účinnom do 30.6.2016.

3. Vecne súd argumentoval tým, že na strane žalobcu je naliehavý právny záujem na podanej
určovacej žalobe, pretože vyhovenie žalobe je spôsobilým podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu
v katastri nehnuteľností tak, aby tento zápis zodpovedal skutočnému stavu. Ak súd žalobe vyhovie,

právoplatnosťou rozhodnutia vznikne žalobcovi triáda vlastníckych oprávnení a bude na ňom ako
nositeľovi týchto oprávnení, či a ktoré z nich a kedy aj v skutočnosti bude realizovať. Preto aj v
prípade, ak by sa žalobca rozhodol po úspechu v tomto spore dom (v rozsahu jeho spoluvlastníckeho
podielu) „nedržať“, t.j. neužívať, nič to nemení na tom, že naliehavý právny záujem na podanej žalobe
z uvedeného dôvodu tu daný je. Prípadné rozhodnutie žalobcu so svojim podielom disponovať, bude len
realizáciou jeho (spolu)vlastníckeho oprávnenia a žiadnym spôsobom to nevylučuje naliehavý právny
záujem na podanej žalobe. Súd preto vyhodnotil námietku žalovanej o absencii naliehavého právneho

záujmu ako nedôvodnú. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovanej o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, pretože žalobca je osobou, ktorému svedčí stav z hmotného práva (§ 132,
§ 136 a § 137 OZ), je nositeľom vlastníckeho práva, pričom tomuto stavu nezodpovedá zápis v katastri
nehnuteľností. Ani námietka premlčania žalovanej vznesená až v záverečnej reči (t.j. neuplatnená včas vzmysle § 149, § 153 CSP) nebola dôvodná, nakoľko predmetom konania je určenie vlastníckeho práva,
ktoré sa nepremlčuje (§ 100 ods. 2 OZ), predmetom konania nie sú úhrady žalobcu.

4. Vychádzajúc z ust. § 132 ods. 1 OZ súd uviedol, že originárnym spôsobom sa vlastníctvo nadobúda
vytvorením novej veci. Preto súd nesúhlasil s obranou žalovanej, že by žalobca svoje vlastníctvo
odvodzoval výhradne z platenia splátok hypotekárneho úveru zo dňa 2.7.2013. Platenie týchto splátok
úveru bolo len jednou z viacerých skutočností, na základe ktorých žalobca tvrdil, že je vlastníkom
(spoluvlastníkom) sporného domu. Súd ani nezistil žalovanou namietaný rozpor postupu žalobcu s

dobrými mravmi. V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva vytvorením veci, vzniká stavba ako vec v
zmysle práva spravidla v okamihu, keď je už jednoznačným a nezameniteľným spôsobom viditeľné
dispozičné riešenie aspoň prvého nadzemného podlažia; iba do okamihu, ktorý časovo i kvalitatívne
predchádza tomuto okamihu, možno hovoriť o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníctva k
stavbe vytvorením veci. V nadväznosti na uvedené, ustálil súd vychádzajúc zo skutkového stavu
zisteného nespornými tvrdeniami sporových strán, časový priebeh podstatných skutočností súvisiacich

s výstavbou (vznikom) sporného domu, a to: žalobca a žalovaná spolu tvorili pár od roku 2012, dňa
19.3.2013 bolo vydané stavebné povolenie na sporný dom, dňa 17.4.2013 boli začaté stavebné práce,
dňa 17.5.2013 bola uzatvorená darovacia zmluva so žalobcom a žalovanou (ako obdarovanými) na
pozemok pod sporným rodinným domom, dňa 16.6.2013 vypracovaný ZP č. 86/2013 k rozostavanému
rodinnému domu, dňa 2.7.2013 uzatvorená úverová zmluva so sporovými stranami ako dlžníkmi, dňa

10.9.2013 zápis rozostavaného rodinného domu do katastra nehnuteľností (V-1584/13), v roku 2014
sa do domu žalobca so žalovanou nasťahovali, dňa 7.7.2015 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie. V
kontexte uvedeného časového priebehu vyplývajúceho zo skutkového stavu súd prijal právny záver, že
sporný dom ako vec vznikla v čase, keď žalobca a žalovaná tvorili spolu pár tak, ako to tvrdil žalobca
v podanej žalobe. Skutočnosť, že by sporný dom ako vec vznikla predtým (pred rokom 2012) tvrdená

žalovanou jednak nebola a nevyplýva ani zo skutkového stavu. Sama žalovaná vo vyjadrení k žalobe
zo dňa 12.5.2019 uviedla, že výstavbu rodinného domu začala začiatkom roku 2013, a teda z toho
možno vyvodiť jedine to, že ak sa s výstavbou začalo v roku 2013, tak najskôr v tomto roku mohla vec v
právnom zmysle slova vzniknúť. Uvedené potvrdzuje aj výpis z LV č. XXX, z ktorého vyplýva, že zápis
rozostavanéhorodinnéhodomudoKNbolpovolenýdňa10.9.2013(V-1584/13),tedavčasekeďžalobca

a žalovaná tvorili spoločne pár. Keďže sporný dom ako vec vznikla v čase, keď žalobca a žalovaná
tvorili spoločne pár, súd posudzoval možný vznik spoluvlastníctva v kontexte ostatných okolností, ktoré
by mohli buď potvrdzovať alebo vylučovať možnosť vzniku spoluvlastníctva. Súd po vyhodnotení týchto
časových (skutkových) okolností dospel k záveru, že vo svojom súhrne poskytujú nepochybný záver
o tom, že k spornému domu vzniklo spoluvlastníctvo, a to napriek tomu, že písomná dohoda o vzniku

tohto spoluvlastníctva neexistuje, čo však nie je ani podmienkou možného vzniku spoluvlastníctva. Nič
na tom nemení skutočnosť, že len osoba žalovanej bola ako stavebník uvedená v stavebnom povolení,
kolaudačnom rozhodnutí, ani to, že práve žalovaná bola ako výlučný vlastník domu (aj vo vzťahu k
rozostavanému domu dňa 10.9.2013) zapísaná do katastra nehnuteľností, nakoľko toto bol zákonný
postup v zmysle § 46 ods. 4 Katastrálneho zákona. Ako vyplýva z dôkazu - návrhu na ÚPP zo dňa

13.11.2017, žalobca a žalovaná (keďže chceli byť spolu) sa dohodli, že si spoločne postavia na pozemku
darovanom im od matky žalovanej rodinný dom, čím je daný úmysel mať túto vec pre oboch. Z toho
vyplýva,žedohoda(ajkeďniepísomná)ovýstavbespornéhodomumedzižalobcomažalovanoutubola
ešte pred začatím výstavby (vytvorením veci v právnom slova zmysle), čo je v súlade s rozhodnutím NS
SR sp. zn. 4Cdo/93/1999. Dohodu o spoločnej výstavbe sporného domu (logickým výkladom) podporuje

i tá skutočnosť, že to bola práve matka žalovanej, ktorá obom darovala po 1 pozemok pod týmto domom.
Domáhanie sa vrátenia tohto daru darkyňou je pre tento spor právne irelevantné, a to vzhľadom na
dôvody na vrátenie daru, navyše žalobca mal vykonať kroky v správnom súdnom konaní na vykonanie
nápravy zmeny zápisu vlastníckeho práva. Strany sporu dňa 2.7.2013 uzatvorili úverovú zmluvu, pričom
z prílohy - Základné podmienky úveru č. 001/196824/13-001/000 vyplýva, že úver vo výške 100.800,-

eur bol poskytnutý na účel výstavby nehnuteľnosti: rozostavaný rodinný dom na parc. č. 2000/2. Bolo
by nelogickým, aby žalobca súhlasil s tým, že bude zaviazaný na platenie úveru poskytnutého na účel
výstavby domu (úver v značnej sume) bez toho, aby mal majetkovú účasť práve stavbe financovanej
týmto úverom. Žalobca predmetný úver aj splácal (toto najprv žalovaná poprela vo vyjadrení k žalobe
zo dňa 12.5.2019 - č.l.55, no v podaní zo dňa 12.1.2022 - č.l. 140 to už potvrdila), pričom na tom

bola založená dohoda so žalovanou, ktorá naopak uhrádzala iné záväzky (náklady na bývanie, atď.).
Žalobca predložil aj doklady o úhradách stavebného materiálu, ktorých spochybnenie žalovanou súd
nevyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto doklady časovo aj logicky zapadajú do uvedeného rámca o
spoločnom postavení si rodinného domu. Nebolo nevyhnutným, aby sa sporové strany v danom časedohodli aj na veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, a keďže takáto dohoda medzi nimi ani nebola
(preukázaná), súd veľkosť podielu žalobcu a žalovanej určil v zmysle § 137 ods. 2 OZ (podiely rovnaké)
tak, ako to žalobca požadoval v žalobe a žalobe ako dôvodnej vyhovel.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie výsluchom sporových strán ako to ústne
navrhla žalovaná na pojednávaní (č.l. 129), čo bolo aj súdom na pojednávaní (dňa 31.1.2023)
zdôvodnené tým, že súd nemôže z výsluchu sporovej strany vyvodzovať skutkové tvrdenia, teda podľa
súdu neboli na takéto výsluchy splnené predpoklady stanovené § 195 CSP, nakoľko výsluch strany

je možné vykonať len vo vzťahu k už tvrdeným skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo, a to za
podmienky, ak ich nemožno preukázať inak. Splnenie tejto procesnej podmienky žalovanou nebolo
preukázané. Navyše tento návrh na vykonanie dokazovania ako prostriedok procesnej obrany žalovanej
nebol podaný včas, ale až po koncentrácii konania, čo bolo taktiež dôvodom nevykonania tohto dôkazu,
ako i navrhnutého dôkazu - výsluchu matky žalovanej.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane
s plným úspechom vo veci, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie poukazujúc na odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h)

CSP. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uvádzala, že rozhodnutie je arbitrárne,
nesprávne a zavádzajúce. Súd sa podľa žalovanej odmietol zaoberať absenciou naliehavého právneho
záujmu žalobcu, zaoberal sa len vecnou stránkou veci, ktorou sa naliehavý právny záujem následne
snažil zdôvodniť v písomne vyhotovenom rozsudku. Skutkový stav je prezentovaný inak, ako vyplýva

z dôkazov za účelom zdôvodnenia nesprávneho výroku. Súd svoje rozhodnutie arbitrárne zdôvodnil
tak, že „vychádzal z právnych úvah“ rozhodnutia, ktoré ale v skutočnosti vychádzalo zo zásadne
odlišného skutkového stavu. Rozsudok súdu je nepreskúmateľný. Z myšlienkového pochodu súdu
nevyplýva,nazákladeakéhoprávnehotituluurčilvlastníckeprávožalobcu,anito,prečourčilpodieltohto
spoluvlastníckeho práva v rozsahu 1. V dôsledku toho ide o nesprávne právne posúdenie veci. Počas

celéhokonaniažalobcariešillensumuuhradenýchsplátok,pričomlenvtomtosmereprodukovaldôkazy
– listiny. Súd viedol dokazovanie len ohľadom uhradených splátok, čiže nie v otázke údajnej dohody,
času jej údajného vzniku, počiatočného financovania, ani naliehavého právneho záujmu. Konanie bolo
vedené,čiužzostranyžalobcu,aleajzostranysúdu,akokebyišlooplnenie.Vlastníckymprávomsasúd
zaoberal až v samotnom rozhodnutí, čo ho robí nezákonným, prekvapujúcim, bez opory vo vykonanom

dokazovaní a unesenia dôkazného bremena žalobcom. Súd odmietol žalovanou navrhované dôkazy –
výsluch strán a matky žalovanej, na objasnenie toho, čo sám považoval za sporné.

8. Podľa žalovanej absentuje na strane žalobcu naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Dôvodila, že podľa rozhodovacej praxe NS SR sa naliehavosť právneho záujmu prejaví v tom, že

určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný, pričom treba skúmať skutočný
zámer žalobcu, ktorý ale nemusí byť v súlade so samotnou žalobou a súčasne pre žalobcu neexistuje
iná alternatíva. Žalobcovým skutočným záujmom nikdy nebolo nadobudnutie vlastníckeho práva, ale
naopak vrátenie plnenia plynúceho z platenia splátok úveru. Túto skutočnosť potvrdil i súd, keď na
pojednávaní dňa 23.9.2021 v rámci predbežného právneho posúdenia označil za spornú skutočnosť,

či žalobca vôbec chcel byť v podielovom spoluvlastníctve. Žaloba je podľa obsahu žalobou na plnenie,
čo potvrdil aj žalobca neprodukovaním dôkazov relevantných pre určenie údajného vlastníckeho práva.
V skutočnosti žalobca od žalovanej žiadal, či už výzvami pred podanou žalobou alebo počas súdneho
konania, vždy len plnenie ako náhradu za ním uhradené splátky úveru. Žalobca sa opakovane vyjadril aj
na súde, že o vlastníctvo k rodinnému domu nemá záujem, ale naopak jeho záujmom je výlučne plnenie

- úhrada ním uhradených splátok úveru vo výške cca 20.000 eur. Skutočným zámerom žalobcu je teda
získanie plnenia, ktoré teraz dosiahne výlučne ďalším podaním žaloby. Práve tým žalobca marí definíciu
určovacej žaloby, ktorá by mala predstavovať konečné riešenie bez potreby akýchkoľvek ďalších
súdnych konaní, ktorých iniciovanie deklaroval žalobca na poslednom pojednávaní dňa 31.1.2023.
Podľa zákonnej úpravy naliehavý právny záujem absentuje vtedy, ak má žalobca možnosť žalovať na

splneniepovinnosti.Naliehavýprávnyzáujemjetrebavždyvykladaťzužujúcoanieakotorobínapádané
rozhodnutie. V konaní súd neskúmal naliehavý právny záujem ako prvý, najskôr sa zaoberal samotnou
vecnou stránkou veci. Následne naliehavý právny záujem prispôsobil záverom vecného skúmania.
Takýto postup je v priamom rozpore s právne záväzným názorom ÚS SR (II. ÚS 137/08), či ustálenourozhodovacou praxou NS SR (sp. zn. 3Cdo/98/2004, 1Cdo/91/2006, 3Cdo/240/2006, 1Cdo/13/2010,
3Cdo/56/2011).

9. Ďalej žalovaná namietala, že z vykonaných dôkazov nebolo preukázané uzatvorenie akejkoľvek
dohody medzi stranami ohľadom vlastníctva rodinného domu. Na prvom pojednávaní dňa 23.9.2021
súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci uviedol, že za sporné považuje tiež financovanie
výstavby rodinného domu, keď žalovaná tvrdí, že sama zabezpečovala výstavbu rodinného domu
a jej financovanie. Z vykonaných dôkazov však nikdy nebolo preukázané uzatvorenie akejkoľvek

dohody medzi stranami ohľadom vlastníctva rodinného domu. Žalovaná v záujme odstrániť uvedenú
spornosť, navrhla výsluch strán a svedkyne, pričom súd bezdôvodne jej návrh nepripustil. Žalobca
ani po predbežnom právnom posúdení nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by bola odstránená táto
súdom deklarovaná spornosť. Ako nositeľ dôkazného bremena neprejavil žiadnu iniciatívu smerom
k podporeniu a preukázaniu svojho návrhu, nie je teda jasné, na základe čoho mal súd zrazu sporné
tvrdenia za nesporné. Naopak žalovaná predložila niekoľko dôkazov, ktoré preukázali jej vlastníctvo,

ako aj absenciu akejkoľvek dohody o údajnom spoluvlastníctve. Uvedeným konaním došlo k porušeniu
zásady rovnosti strán a práva a spravodlivý proces, keď súd opakovane vyzýval žalobcu na predloženie
nejakého dôkazu, pričom návrhy žalovanej neakceptoval. Vlastnícke právo je nedotknuteľným právom,
chráneným Ústavou SR. Zásah doňho nemôže byť vedený na základe ničím nepodložených a tvrdených
úvah. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v tomto konaní zaťažuje žalobcu, ktorý dôkazné bremeno

neuniesol. Žalobca ako dôkazy predložil zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru, výzvy a výpis z účtu
žalobcu, teda dôkazy charakteristické pre žalobu o plnenie. Pokiaľ súd v rámci odôvodnenia odkazuje
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/151/2014, ktorým sa snaží svoje nezákonné
rozhodnutie legitimizovať, tak uvedený rozsudok sa týka zásadne odlišnej veci, v ktorej sa skutkové
okolnosti výrazne líšia. Primárne úver poskytnutý účastníkom konania v tzv. bratislavskom rozhodnutí,

im slúžil na stavbu novej veci a bol im poskytnutý ešte pred začatím stavby. V tomto prípade bol úver
poskytnutý až potom, ako už vec existovala, už bolo viditeľné dispozičné riešenie prvého nadzemného
podlažia, teda sa už jedná o novú vec v právnom zmysle. Úver tak slúžil len na dokončovacie práce a nie
na stavbu. V konaní na bratislavskom súde bola nepochybne preukázaná existencia prejavenej vôle
na založenie spoluvlastníctva, a to súhlasnými vyhláseniami strán, že budú spoluvlastníkmi stavby, ako

aj svedkami, ktorí potvrdili prejavenú vôľu strán sporu pri spoločnom zabezpečovaní listín súvisiacich
so stavbou. V tomto prípade nielenže žalobca nedokázal existenciu takejto ústnej dohody, ale žalobca
ju ani nikdy nedokazoval. V neposlednom rade k prevodu pozemku do podielového spoluvlastníctva
účastníkov vo veci sp. zn. 3Co/151/2014 prišlo ešte pred vytvorením novej veci, teda pred začatím
stavby. V tejto veci k prevodu časti pozemku došlo až po zhotovení veci, a to len z dôvodu, že to

žiadala pre poskytnutie úveru banka. Skutkový stav bratislavského rozhodnutia sa zásadne líši od tejto
veci. Aj preto bolo jeho použitie nesprávne a navyše účelové. Ako vyplýva zo spisu, žalovaná hradila
vyhotovenie novej veci zo svojich výlučných prostriedkov, na pozemku svojej matky, práce na stavbe
realizovali remeselníci. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by strany prejavili vôľu byť zapísaní
akospoluvlastnícistavby.Vnapadnutomrozhodnutísasúdnevyporiadalanisovznikomnovejveci,resp.

súd nesprávne vyhodnotil jej vznik. Podľa súdnej praxe, stavba ako vec v právnom zmysle slova vzniká
v momente, keď je viditeľné dispozičné riešenie aspoň prvého nadzemného podlažia. Momentom vzniku
novej veci teda bol najneskôr deň 16.6.2013 – kedy bol vypracovaný znalecký posudok č. 86/2013, tzn.
pred poskytnutím úveru. Zo znaleckého posudku vyplýva, že v čase jeho vyhotovenia už stavba ako vec
existovala, a to nakoľko už mala prvé nadzemné podlažie. Táto skutočnosť nikdy nebola spochybnená,

je preto nepochopiteľné, akým myšlienkovým postupom súd bez ďalšieho odborného dokazovania
znalecký posudok nezohľadnil v rámci vyhodnocovania dôkazov. Navyše to, že išlo o stavbu, potvrdzuje
ajskutočnosťjejzapísaniavkatastrinehnuteľnostínalistvlastníctva.Žalobcanikdynetvrdilvrámciiných
súdnych konaní, ani vo výzvach pred začatím tohto konania, že by akákoľvek dohoda o spoluvlastníctve
existovala.Žalobcadokoncaaždopodaniaúčelovejžalobynetvrdil,žebybolspoluvlastníkomrodinného

domu. Zámer žalovanej postaviť si pre seba rodinný dom je zrejmý už zo zmluvy o budúcej zmluve
zo dňa 29.11.2012, v ktorej bol uvedený jej výlučný zámer stavby rodinného domu. Podpisy na tejto
zmluve sú úradne overené, nie je teda pochybností o tom, že iba žalovaná mala záujem na predmetných
pozemkoch stavať rodinný dom, a to ešte v roku 2012. Pozemky, na ktorých sa začala výstavba
rodinnéhodomupatrilimatkežalovanej.Stavburodinnéhodomufinancovalazpredajainejnehnuteľnosti

vo výlučnom vlastníctve žalovanej, ku ktorej predaju prišlo ešte pred uvedenou stavbou. Navyše dňa
12.12.2012 udelila matka žalovanej súhlas na výstavbu rodinného domu na predmetných pozemkoch.
Išlotiežoprávnyúkonvyjadrenývýlučnevočižalovanej.Jenemožnéanelogické,abyžalovanásúhlasila
stým,žedompostavenýzjejvýlučnýchpeňažnýchprostriedkoveštepredposkytnutímúveru,bymalbyťv podielovom spoluvlastníctve so žalobcom. O tom svedčí aj zmluva o budúcej kúpnej zmluve a súhlas
matky žalovanej. K žiadnej dohode so žalobcom pred jeho výstavbou, ani počas ďalších prác nedošlo.
Potvrdzuje to aj rozsudok Okresného súdu Skalica sp. zn. 8P/190/2017 zo dňa 11.9.2019 vo veci úpravy

výkonu rodičovských práv a povinností. Ak by totiž bola nejaká dohoda o podielovom spoluvlastníctve,
tak by žalobca pri svojom výsluchu o majetkových pomeroch neuviedol výslovne len pozemok pod
rodinným domom, ale aj samotný rodinný dom na ňom stojaci. Výsluch žalovaného tam prebehol
štyri roky po zápise vlastníckeho práva žalovanej k rodinnému domu s. č. XXXX k. ú. G.. Uvedené
súd nespomenul. Rovnako vo výzve zo dňa 24.1.2018 žalobca uviedol taktiež len spoluvlastníctvo

k pozemku. Ani v tomto čase žalobca netvrdil existenciu žiadnej dohody o spoluvlastníctve k rodinnému
domu.Tútovýzvupísaladvokát,tedaodbornezdatnáosoba,napriektomusavnejvlastníctvorodinného
domu vôbec neuvádza. Z uvedeného vyplýva, že žalobca a žalovaná nemali, a to ani v rozhodnom
čase (pred vznikom veci) vôľu byť spoluvlastníkmi. Žalobca nepreukázal vyjadrenie vôle navonok
prostredníctvom jej prejavu tak, aby bola poznateľná iným subjektom. Samotná objektivizácia vôle
v rozhodnom období nikdy nebola preukázaná, zdôvodnená alebo tvrdená, a to ani zo strany súdu.

V zmysle rozhodnutia NS SR publikovaného pod číslom ZSP 14/2000, bez dohody účastníkov o tom, že
založia podielové spoluvlastníctvo k dohode uzatvorenej pred začatím stavby, nemôže spoluvlastníctvo
vôbec vzniknúť. Vlastníkom je tak vždy osoba, ktorá stavbu uskutočnila s úmyslom mať ju pre seba (sp.
zn. 22Cdo/1174/2001). Z predložených dôkazov vyplýva, že touto osobou bola žalovaná, keďže úmysel
stavať rodinný dom mala preukázateľne už v čase, kedy so žalobcom spoločnú budúcnosť ani plánovať

nemohli.

10. Žalovaná dôvodila, že pokiaľ sa súd zamýšľal nad tým, že by bolo nelogické, aby žalobca uzatvoril
úver a nechcel pritom získať v rodinnom dome majetkovú účasť, tak ide o neprípustné vlastné iniciatívne
tvrdenie súdu, navyše bez dôkazu vo forme aspoň výsluchu strán. Toto tvrdenie je navyše v rozpore so

skutkovým stavom, nakoľko úver bol poskytnutý nie pred stavbou rodinného domu, ale až v čase kedy
už rodinný dom ako vec existoval. V rozhodnutí tak boli účelovo pretvorené skutkové okolnosti, aby sa
dosiahol žiadaný výsledok, čo spôsobilo zásah do práva na spravodlivý proces.

11. Žalovaná poukazovala tiež na rozpor s dobrými mravmi, ktorý spočíva v tom, že žalobca od nej

žiadal úhradu splátok, ktoré si započítaval s výživným na maloleté dieťa (nar. v roku 2016), čo vyplýva
aj zo zhodných tvrdení strán. Úver prestal splácať ihneď potom, čo mu bolo rozsudkom určené výživné
na dcéru. Od 1.2.2018 spláca úver žalovaná. Počas mimosúdnych rokovaní žalobca požadoval okrem
úhrady splátok svoje vylúčenie z úveru (dôvod pre určenie podielového spoluvlastníctva). Žalovaná mu
vyhovela. Úver bol poskytnutý 2.7.2013 na dokončovacie práce na dome. Ako živnostníčka žalovaná

nebola dostatočnou zárukou, preto banka navrhla pribratie ďalšieho spoludlžníka. Avšak požadovala pre
poskytnutie úveru, aby žalobca vlastnil časť pozemku. Uvedený prepis tak vyplýval len z požiadaviek
banky. Žalobca nikdy uvedené nespochybnil. Naopak v súlade so skutkovým stavom od žalovanej žiadal
len úhradu jednotlivých splátok, čím svoju vôľu a postavenie potvrdil. Žalobca od žalovanej vždy žiadal
len vrátenie toho, čo predstavovalo úhradu jednotlivých splátok úveru do 01/2018. Uzatvorenie úverovej

zmluvy nespôsobuje to, že sa dlžník stáva spoluvlastníkom veci.

12. K podanému odvolaniu žalovaná pripojila listiny – Potvrdenie vystavené matkou žalovanej zo dňa
12.12.2012 a Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.11.2012.

13. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovanej podal písomné
vyjadrenie v ktorom uviedol, že s vyjadrením žalovanej o nedostatku naliehavého právneho záujmu
nesúhlasí. Argumentácia žalovanej je absurdná a je prejavom jej silnej nedobromyseľnosti získať
majetkový prospech, ktorý jej nepatrí. Žalovaná podsúva súdu aj v odvolaní skutkový stav, ktorý
neexistoval. Žalovaná tvrdí, že sama začala s výstavbou predmetného rodinného domu, všetko

okolo výstavby rodinného domu od začiatku zabezpečovala sama a odkazuje na vydané stavebné
povolenie a kolaudačné rozhodnutie. Žalobcu považuje len za spoludlžníka v úverovom vzťahu a tvrdí,
že úver spláca výlučne sama. Nepravdivosť a účelovosť tvrdení žalovanej však preukazuje sama.
Skutočnosť, že žalobca žalovanej v mimosúdnom štádiu navrhol vyriešenie ich sporu poskytnutím
prostriedkov, nezbavuje žalobcu vlastníctva veci. Nakoľko však žalovaná s týmto poskytnutím

prostriedkov vynaložených na predmetný dom nesúhlasila, žalobca sa svojich práv mohol domáhať
len podaním určovacej žaloby, že je spoluvlastníkom predmetného rodinného domu, a to nielen pre
jeho postavenie ako spoludlžníka v úverovom vzťahu, prostriedky ktorého sa použili na výstavbu
rodinného domu. Pokiaľ by sa strany mimosúdne dohodli na poskytnutí prostriedkov, šlo by o formuvyporiadania podielového spoluvlastníctva. Keďže však žalovaná s takýmto mimosúdnym riešením ich
sporu nesúhlasila, žalobca nemal na výber iný právny prostriedok na ochranu svojich práv. Pokiaľ
by žalobca žaloval len splnenie peňažnej povinnosti vydaním bezdôvodného obohatenia po skončení

spoločného užívania rodinného domu, tak by sám akoby uznal, že rodinný dom jemu nikdy nepatril, čo je
v rozpore so skutkovým stavom dohody strán o spoločnej výstavbe a rozhodujúcom vplyve žalobcu pri
výstavbe rodinného domu. Hoci žalovaná tvrdí, že skutočnosť spoločného úveru nezakladá vlastníctvo
veci, sama si výlučné vlastníctvo zdôvodňuje skutočnosťou, že prvé prostriedky použité na výstavbu
rodinného domu (pred získaním úveru) boli výlučne od nej. Teda aj v prípade pravdivej a preukázanej

tejtookolnostisatotonemôžepoužiť.Žalovanáevidentnezneužívaústnosťaneformálnosťdohôdmedzi
partnermi, keď teraz po odlúčení na ne poukazuje ako na nerelevantné právne úkony. Malo by sa to
použiť aj naopak, v rámci prenesenej dôkaznej povinnosti, a teda tak, že sama, pokiaľ mala za to, že
žalobca v budúcom rodinnom dome má byť len spolubývajúci a ním uhrádzané splátky úveru akoby
nájomné, tak si to s ním mala písomne, alebo inak relevantne a preukázateľne dohodnúť, čo však
neurobila. Podľa žalobcu napadnutý rozsudok správne deklaroval to, čo medzi stranami z ich spoločnej

vôle nastalo (podielové spoluvlastníctvo) a pokiaľ žalovaná chce rodinný dom užívať sama, čo je po
odlúčení strán logické, tak sa strany budú musieť v budúcnosti vysporiadať.

14. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu podala žalovaná písomné vyjadrenie v ktorom uviedla, že s ním
nesúhlasí, nakoľko tvrdenia v ňom obsiahnuté sa nezakladajú na pravde, pretože nezodpovedajú

správaniu a konaniu žalobcu pred začatím súdneho konania, ako ani počas konania. Žalobca nielen že
nepreukázal naplnenie predpokladov pre nadobudnutie nehnuteľnosti do spoluvlastníctva, stále nevie
označiť právny titul, ktorým mal vlastnícke právo nadobudnúť. Žalobca používa svojskú terminológiu
a nedokáže uviesť vlastný opis skutkového stavu, ale najmä v snahe získať neoprávnený majetkový
prospech sa nezastaví ani pred nepravdivými tvrdeniami. Žalobca aj pred odvolacím súdom pokračuje

v pasivite. Táto nečinnosť žalobcu bola neprípustne suplovaná aktivitou súdu. Zvukový záznam
potvrdzuje nielen nedovolené spochybňovanie právne záväzného názoru dovolacieho súdu okresným
súdom,aleajneprípustnúaktivitusúdu,naktorúsažalobcazjavnespoliehaajteraz.Vodvolanížalovaná
poukázala na nesprávny postup súdu, ktorým bola svojvoľne spochybnená dlhodobá a konzistentná
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Súdna prax definuje naliehavý právny záujem tak, že žiadaný

určovací rozsudok je pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Ďalej skúma skutočný zámer
sledovaný žalobcom, ako aj to, či k jeho naplneniu neexistuje iný spôsob ochrany. Určovacie žaloby majú
byť podľa zákonodarcu využívané čo najstriedmejšie. Žalobcov skutočný zámer nikdy nebolo určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoľko z jeho správania vôbec neplynul úmysel byť podielovým
spoluvlastníkom. Zo žalobcovho konania naopak nezameniteľne plynie, že jeho skutočným zámerom

bolo vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktoré mala žalovaná získať úhradami splátok úveru žalobcom.
Uvedený zámer žalobcu vyplýva nielen zo správania žalobcu, ale aj výziev od žalobcu. A to až do
momentu, kedy sa z vlastnej viny žalobcu tento jeho nárok premlčal. To, že mu išlo o plnenie, resp.
vrátenie bezdôvodného obohatenia, vyplýva zo samotnej sumy, ktorú žalobca od žalovanej žiadal,
teda sumy 20.000 eur, ktorá celkom zjavne nezodpovedá hodnote polovice spoluvlastníckeho podielu

na rodinnom dome. Túto sumu žalobca vysvetlil na pojednávaní tým, že ide o splátky úveru, ktoré
zrealizoval. I keď aj táto požadovaná suma bola čiastočne z jeho strany účelovo navýšená o úver,
ktorý splácal za byt vo svojom vlastníctve. Žalobca do konania sám predkladal dôkazy týkajúce sa
týchto úhrad. Nerobil by tak, ak by skutočne mal za to, že je spoluvlastníkom rodinného domu. Rovnako
by ako spoluvlastník nežiadal úhradu dokončovacích stavebných prác a stavebného materiálu na

rodinnom dome, ktoré mal vraj hradiť. Ak ale tieto úhrady žalobca od žalovanej žiadal, odhalil tým aj
svoju vôľu nebyť podielovým spoluvlastníkom rodinného domu. Žalobca si bol vedomý, že mu rodinný
dom nikdy nepatril a túto skutočnosť aj svojimi požiadavkami na úhradu uznal. V súdnom konaní na
Okresnom súde Skalica sp. zn. 8P/190/2017 žalobca pri otázke na svoje majetkové pomery rodinný
dom vôbec nespomenul, hoci pozemky pod ním uviedol. Žalobca nielenže naliehavý právny záujem

nepreukázal, ale ho naopak neustále sám vyvracal. Aj vo vyjadrení z 5.5.2023 zopakoval, že pre neho
nemá určovací rozsudok žiadny význam, čím nezameniteľne potvrdil svoj skutočný zámer, že bude
pokračovať v snahe získať od žalovanej plnenie. Žalobca zakrýva svoj skutočný záujem, a to vrátenie
bezdôvodného obohatenia. Na pojednávaní dňa 2.6.2022 žalobca žalovanej priamo pred súdom navrhol
dohodu,podľaktorejbyfaktickyžalobuzobralspäť,akbymužalovanáuhradilasplátkyúveru.Svojnárok

rozšíril o úroky z omeškania, anuitu. Nesprávne je spájanie rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 3Co/151/2014 s týmto sporom, pretože v ňom uvedený skutkový stav je odlišný. Dohoda o založení
spoluvlastníctva nebola žalobcom nikdy tvrdená ani preukázaná. Účelovo sa ju žalobca snaží označiť
za ústnu, ale aj ústne dohody sa dajú preukázať. Žalovaná trvala na tom, že nikdy k takejto dohodeneprišlo, ani v písomnej ani v ústnej forme. Uvedenú skutočnosť chcela preukázať pri výsluchu strán a
jej matky, avšak súd jej znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Na preukázanie svojich tvrdení predložila žalovaná do konania niekoľko

listín, z ktorých priamo vyplýva jej vôľa byť výlučnou vlastníčkou rodinného domu. Ide o zmluvu o budúcej
zmluve zo dňa 29.11.2012 a súhlas so stavbou rodinného domu na pozemku matky. Dovolací súd (ZSP
14/2000) považuje dohodu spoluvlastníkov za obligatórny predpoklad pre vznik spoluvlastníctva. Túto
skutočnosť mal preukázať žalobca. Žalobca sa snaží prezentovať vzťah žalobcu a žalovanej inak, ako
ho obaja v rozhodnom čase vnímali. Nakoniec žalobca tehotenstvo žalovanej vnímal zásadne odlišne,

ako to robí normálny životný partner, keď od žalovanej odišiel ešte pred pôrodom, pričom žalovanej
neplatil výživné, ani jej inak nepomáhal. S dcérou sa roky nestretol. Celkom zjavne spoločnú budúcnosť
so žalovanou nemal záujem plánovať. O dcéru nejaví záujem doteraz. Uvedené skutočnosti však
žalovanejneboloumožnenévýsluchomžalobcupreukázať.Pokiaľžalobcatvrdí,žežalovanouuvádzaný
skutkový stav neexistoval, tak iný skutkový stav nikdy nevedel ani len popísať. Jeho tvrdenia boli
v zásadnom rozpore s jeho vlastným konaním, ktoré žalobca nikdy nespochybňoval. Žalobca ani pred

súdom nevysvetlil, akým právnym titulom sa mal stať spoluvlastníkom. Najmä keď vec sama v právnom
zmysle slova existovala ešte pred tým, ako bol poskytnutý úver, čo potvrdil znalecký posudok č. 86/2013.
Uvedené potvrdil aj sám žalobca listom zo dňa 26.11.2018, v ktorom svoje konanie výslovne spája len
s dokončením rodinného domu. V rozpore s uvedeným žalobca vo vyjadrení zo dňa 5.5.2023 uvádza,
že úver mal byť použitý na výstavbu rodinného domu, čo je klamstvom, s ohľadom na vlastné tvrdenia

žalobcu, či skutkový stav. K porušeniu dobrých mravov sa žalobca nevyjadril. Žalobca nespochybnil,
že hradil splátky úveru, ktoré obaja považovali za výživné na dcéru, a to až do 1/2018. Úhrady prestal
realizovať, keď mu bolo súdom určené výživné. Odvtedy vykonáva úhrady úveru len žalovaná. Teraz
už to však nie je podľa žalobcu výživné na dcéru, ale ide o splátky úveru, ktoré žiada späť a ešte
si odvodzuje od uvedených splátok úveru svoje vlastnícke právo k rodinnému domu v rozsahu 1.

Žalobca už nerieši, že ak je spoluvlastník, mal by úver hradiť aj ďalej, avšak trval na zrušení jeho účasti
v úverovom vzťahu. Od 1/2018 žalobca žiadnym spôsobom nehradí nielen úver, ale sa ani nepodieľa
na ďalších investíciách do rodinného domu. Uvedené len potvrdzuje, že nikdy nedošlo k žiadnej dohode
o podielovom spoluvlastníctve, ale zo strany žalobcu ide len o účelové, ničím nepodložené tvrdenia
s cieľom získať neoprávnene majetkový prospech.

15. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech,

keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia a
uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovanou bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe

vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobe
žalobcu o určenie vlastníckeho práva v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1 na predmetnom rodinnom
dome vyhovel dôvodiac, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože
rozhodnutie súdu vyhovujúce žalobe je spôsobilým podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností, pričom nie je rozhodujúce, ako mieni následne žalobca so svojim spoluvlastníckym

podielom disponovať. Ďalej súd uzavrel že spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu nadobudli
žalobca a žalovaná v zmysle § 132 ods. 1 OZ originárnym spôsobom, a to spoločným vytvorením novej
veci v čase, kedy žalobca a žalovaná tvorili spoločne pár, t. j. v roku 2013 a hoci písomná dohoda
o vzniku tohto spoluvlastníctva neexistuje, čo však nie je jeho podmienkou, úmysel strán nadobudnúťvlastníctvo spoločne súd vyvodil jednak z vyjadrenia žalovanej v návrhu na úpravu práv a povinností
k maloletému dieťaťu zo dňa 13.11.2017, okolnosti darovania pozemku pod domom matkou žalovanej
obom v podieloch 1, ako aj z obsahu uzatvorenej úverovej zmluvy, ktorý úver bol poskytnutý za účelom

výstavby danej nehnuteľnosti. Žalovaná v podanom odvolaní so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie nesúhlasila a predovšetkým namietala absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu
na požadovanom určení a absenciu dohody strán o nadobudnutí spoluvlastníctva daného rodinného
domu.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobcomuplatnenéhonárokuourčenievlastníckehopráva,
a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje
správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

19. Vzhľadom na charakter podanej žaloby – určenie vlastníckeho práva, bolo v predmetnej
veci nevyhnutné sa v prvom rade zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 1 na danej nehnuteľnosti –
rodinnom dome. Hoci žalovaná v odvolaní namieta, že súd sa otázkou naliehavého právneho záujmu
v spore nezaoberal a dokazovanie viedol, akoby išlo o žalobu o plnenie, toto jej tvrdenie obsah
spisu, ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepotvrdzuje. Už na prvom pojednávaní vo veci dňa
23.9.2021 sa súd prvej inštancie v rámci uvedeného predbežného právneho posúdenia veci, s otázkou

naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe relevantným spôsobom vysporiadal a podrobne túto
otázku následne rozoberá v ods. 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými závermi súdu prvej
inštancie ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe, sa odvolací
súd celkom stotožňuje.

20. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak trvá stav objektívnej právnej
neistoty v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Tento stav, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia, nemožno odstrániť inými právnymi prostriedkami právnej ochrany. Pre existenciu
naliehavého právneho záujmu nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Z toho vyplýva, že takáto žaloba
má mať výrazne preventívnu funkciu.

21. V prípade, že medzi stranami existuje spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti, čo je aj daný prípad,
keďže žalobca nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako spoluvlastník predmetnej nehnuteľnosti, ale
ako jej výlučný vlastník je zapísaná len žalovaná, ktorá spoluvlastníctvo žalobcu popiera, odôvodňuje to
naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že je spoluvlastníkom danej nehnuteľnosti. S prihliadnutím

na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra nehnuteľností slúži na
preukázanie vlastníckeho práva) a na jeho právne účinky, je teda v danej veci odôvodnený záver, že
právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté (keďže ako výlučná vlastníčka je v katastri zapísaná
iba žalovaná) a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť aj ohrozené (nakladaním
s predmetným rodinným domom výlučne žalovanou). Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností.

22. Je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva, v prípade nadobudnutia
vlastníckeho práva vytvorením novej veci – tu zhotovením stavby - má iba deklaratórny charakter.
Vlastnícke právo k novovytvorenej stavbe, sa totiž nadobúda jej zhotovením (a nie až zápisom do

katastra nehnuteľností). Ak teda žalobca tvrdí, že zápis v katastri nehnuteľností o vlastníkovi danej
nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnému stavu, pretože má byť jej spoluvlastníkom v podiele 1, má
žalobca jednoznačne naliehavý právny záujem na tomto určení.

23. Mylne sa žalovaná v podanom odvolaní domnieva, že naliehavý právny záujem žalobcu nie je

daný, pretože ona má za to, že jeho zámerom nie je nadobudnutie vlastníckeho práva, ale vrátenie
mu finančného plnenia plynúceho z platenia splátok úveru, ktoré však môže dosiahnuť až podaním
ďalšej žaloby o plnenie, čo však marí účel danej určovacej žaloby, pretože žalobca mal teda žalovať
o splnenie povinnosti. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že vlastnícke právo je najdôležitejšíma základným vecným právom, obsahom ktorého je základné ľudské právo zabezpečené a chránené
Ústavou SR – právo vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy SR). Je to absolútne právo, ktoré pôsobí erga
omnes (voči všetkým subjektom) a jeho obsahom je v zmysle § 123 OZ oprávnenie vlastníka predmet

svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Oprávnenie užívať
vec pritom nemusí vlastník z rôznych dôvodov realizovať sám, má právo prenechať vec na užívanie
inému, dokonca ju ponechať nevyužitou, či ju zničiť. Vlastník môže urobiť akékoľvek dispozície s vecou
(napr. scudziť ju, prenajať, zaťažiť vecným bremenom a pod.). Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že na základe rozhodnutia súdu (tu deklaratórneho charakteru) o určení vlastníckeho práva žalobcu

k nehnuteľnosti, je žalobca potom spôsobilý nadobudnúť celkom iný rozmer práv (právo držať, užívať,
nakladať s nehnuteľnosťou), ako len na základe žaloby o plnenie (zaplatenie určitej peňažnej sumy).
Ako správne uviedol súd prvej inštancie, okolnosť, ako sa prípadne žalobca následne (po určení jeho
spoluvlastníctva) rozhodne so svojim spoluvlastníckym podielom naložiť, bude len prejavom jeho práva
s predmetným spoluvlastníckym podielom disponovať a nijako nevylučuje jeho naliehavý právny záujem
v tejto veci. Žalobca pritom uvádzal, že pred podaním tejto žaloby, požadoval od žalovanej finančné

vyrovnaniestým,žerešpektuje,ževdomebývažalovanásichmaloletoudcérou,pričombytopovažoval
za spôsob vyporiadania daného podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ teda žalovaná namieta, že žalobca
nikdy nechcel dosiahnuť vlastnícke právo, ale len plnenie – vrátenie uhradených splátok úveru vo výške
cca 20 tisíc eur, je táto jej obrana proti existencii naliehavého právneho záujmu irelevantná, pretože je
skutočne výsostne na vlastníkovi veci, ako sa rozhodne so svojim (spolu)vlastníctvom naložiť, teda či

sa rozhodne domôcť na základe deklaratórneho rozhodnutia súdu zápisu svojho vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností a ako potom následne zo svojim spoluvlastníckym podielom naloží, teda či sa
rozhodne danú vec užívať, prípadne nebude chcieť v danom spoluvlastníckom vzťahu zotrvať a bude
požadovať zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k veci. Pokiaľ sa žalobca rozhodol
domôcť svojho vlastníckeho práva podanou žalobou, jeho naliehavý právny záujem neoslabuje ani to,

pokiaľ v rámci predsúdnych rokovaní požadoval od žalovanej finančné vyrovnanie. A to preto, že ak
vzniklo jeho spoluvlastníctvo so žalovanou k danej veci zhotovením novej stavby, toto jeho právo je
absolútne a následné udalosti na tom nič nemenia.

24. Takisto neobstojí tvrdenie žalovanej v odvolaní, že súd prvej inštancie sa zaoberal len vecnou

stránkou veci, ktorou sa následne naliehavý právny záujem snažil zdôvodniť v písomnom vyhotovení
rozsudku. Ako bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie sa otázkou naliehavého právneho záujmu
zaoberal už na prvom pojednávaní v rámci predbežného právneho posúdenia veci, teda ešte pred
tým ako vykonal vo veci dokazovanie. Na základe správnych, právno-teoretických úvah so zreteľom
na tvrdené skutkové okolnosti danej veci dospel k správnemu záveru, že naliehavý právny záujem

žalobcu na určení jeho vlastníckeho práva je daný. Pokiaľ žalovaná namieta, že konanie bolo vedené
zo strany žalobcu ako aj zo strany súdu, akoby išlo o žalobu o plnenie, tak tomu podľa odvolacieho
súdu obsah spisu nenasvedčuje. Z obsahu podanej žaloby je nepochybné, že úmyslom žalobcu je
jedine určenie vlastníckeho práva a žalovaná, v spore právne zastúpená, teda musela vedieť, že
predmetom tohto súdneho konania nie je zaplatenie peňažnej sumy, pretože v tomto smere žalobca

ani nikdy nenavrhol pripustenie zmeny žaloby a že je teda dôvodné jej procesnú obranu viesť ako
v spore o určenie vlastníckeho práva. Ak otázka prípadného finančného vyporiadania bola predmetom
mimosúdnych rokovaní sporových strán, tieto si nemožno zamieňať s predmetom tohto súdneho
sporu, obsah ktorého bol jednoznačne vymedzený podaným žalobným návrhom. Pokiaľ aj bolo vedené
dokazovanie ohľadom výšky splátok úveru žalovaným, logicky toto dokazovanie malo slúžiť podporne

na preukázanie žalobcovho vlastníckeho práva, resp. výšky jeho spoluvlastníckeho podielu k veci a nie
na účely finančného vyporiadania žalobcu, ktoré nebolo predmetom sporu.

25. Argument žalovanej, že prekážkou predmetnej žaloby na určenie vlastníckeho práva, že práve
žaloba na plnenie, ktorou by sa žalobca mohol domôcť svojich finančných nárokov neobstojí preto, lebo

ako už bolo uvedené vyššie, vlastnícke právo dáva žalobcovi oveľa širšie oprávnenie, ako len požadovať
finančné vyrovnanie v rámci daného spoluvlastníckeho vzťahu, pričom ak by aj žalobca žaloval žalovanú
o plnenie, musel by najskôr aj v takom spore svoje vlastnícke právo preukázať. Žalobca tvrdí, že danú
nehnuteľnosť stavali so žalovanou spoločne pre oboch, aby v nej ako rodina bývali. Preto ak je napriek
tomu v katastri nehnuteľností zapísaná iba žalovaná ako výlučná vlastníčka, ktorá jeho spoluvlastníctvo

k veci popiera, žalobca sa nevie domôcť svojho spoluvlastníctva iným prostriedkom právnej ochrany, ako
lenpodanouurčovacoužalobou.Pokiaľžalovanározvíjateórie,akožalobcasosvojimspoluvlastníctvom
neskôr naloží, ide v tejto fáze konania o špekuláciu.26. Ďalej žalovaná v odvolaní namieta, že z rozhodnutia súdu nevyplýva, na základe akého právneho
titulu určil vlastnícke právo žalobcu, ani to, prečo určil podiel tohto spoluvlastníckeho práva v rozsahu
1. Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia v ods. 34 jednoznačne uvádza záver, že žalobca a žalovaná sa stali spoluvlastníkmi
predmetného rodinného domu jeho vytvorením ako novej veci – teda že išlo o originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, keď na základe zisteného skutkového stavu, najmä časového sledu
podstatných skutočností v danej veci súd uzavrel, že predmetný dom vznikol ako vec v právnom zmysle
slova v čase, keď žalobca a žalovaná tvorili spoločne pár, pričom sa dohodli na tom, že si spoločne

postavia na pozemku darovanom im od matky žalovanej rodinný dom, teda súd mal preukázaný úmysel
strán mať túto vec pre oboch, pričom táto dohoda tu podľa súdu bola ešte pred začatím výstavby,
vytvorením veci v právnom zmysle slova. Na konci ods. 35 odôvodnenia potom súd uvádza, že nakoľko
nebola preukázaná iná dohoda medzi žalobcom a žalovanou, určil súd veľkosť spoluvlastníckych
podielov žalobcu a žalovanej v súlade s ust. § 137 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

27. Právne skutočnosti, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastníctvo k veci, demonštratívne
vymenúva ust. § 132 OZ. Vlastníctvo možno nadobúdať 1. originárne – pôvodne (napr. vydržanie,
vytvorenie novej veci, nadobudnutie zo zákona a pod.), alebo 2. derivátne – odvodene (napr. dedenie,
zmluva a pod.). Podstata originárneho nadobudnutia spočíva v tom, že nadobúdateľ neodvodzuje svoje

vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je
originárny vlastník prvý vlastníkom veci. Pri derivátnom nadobúdaní odvodzuje vlastník svoje vlastnícke
právo od skoršieho vlastníka.

28. V tomto prípade súd prvej inštancie uzavrel, že spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej k stavbe vzniklo

spoločným vytvorením tejto novej nehnuteľnosti, čiže súd neodvodzoval toto vlastníctvo od žiadnej
inej právnej skutočnosti, či prípadne od okolnosti splácania hypotekárneho úveru žalobcom, na ktorú
skutočnosť poukazovala žalovaná mylne sa domnievajúc, že z okolnosti splácania úveru žalobcom súd
vyvodil jeho vlastnícke právo. Splácanie úveru žalobcom skutočne nebolo tou skutočnosťou, ktorá viedla
k vzniku jeho vlastníckeho práva. Bolo ňou zhotovenie novej stavby spoločne so žalovanou. Zistenie, že

žalovaný sa podieľal na splácaní hypotekárneho úveru malo význam pri posudzovaní všetkých okolností
danej veci vo vzájomných súvislostiach, najmä pokiaľ ide o prejavenie vôle sporových strán nadobudnúť
spoluvlastníctvo k danej veci.

29. Napokon žalovaná namietala nesprávny záver súdu o existencii dohody strán o spoločnej výstavbe

nehnuteľnosti s úmyslom založiť spoluvlastníctvo k zhotovenému rodinnému domu. Žalovaná tvrdila, že
žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, pretože nebola nepochybne preukázaná existencia
prejavenej vôle strán na založenie spoluvlastníctva. Uviedla, že k prevodu časti pozemku došlo až po
zhotovení veci, pretože to pre poskytnutie úveru žiadala banka a vyhotovenie novej veci hradila žalovaná
zo svojich výlučných finančných prostriedkov s úmyslom zhotoviť vec pre seba, keď žalovaná prejavila

záujempostaviťdomeštevroku2012.Malazato,žesúdsadostatočnenevyporiadalsokamihomvzniku
novej veci, pretože táto podľa nej vznikla najneskôr dňa 16.6.2013, kedy bol vypracovaný znalecký
posudok č. 86/2013, tzn. ešte pred poskytnutím úveru.

30. Odvolací súd však po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil

zistené skutočnosti vo vzájomných súvislostiach, keď uzavrel, že existovala dohoda medzi žalobcom
ažalovanou,ikeďniepísomná,mohlabyťajkonkludentnáotom,ženadarovanompozemkusispoločne
postavia rodinný dom a predmetná vec vznikla za trvania ich vzťahu.

31. O vznik vlastníckeho práva k novovytvorenej veci ide typicky v prípade, keď ide o uskutočnenie

stavby. Vlastníctvo k novo-zhotovenej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantným
úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom
povolení. Rozhodujúcim je totiž to, na čom sa účastníci dohodli pred začatím stavebných prác a tiež
okamih vzniku stavby ako veci v právnom zmysle. Je irelevantné, že nebolo vydané kolaudačné
rozhodnutie, pretože vznik stavby nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou.

32. Stavba ako nehnuteľná vec spravidla vzniká dosiahnutím stupňa rozostavanosti, pri ktorom je zrejmé
stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia (pôvodné znenie ust. § 3
ods. 15 Katastrálneho zákona, ktoré bolo zrušené s účinnosťou od 1.10.2018 pozn.). Súdna prax bližšieustálila, že rozostavaná stavba sa stáva vecou v zmysle práva spôsobilou byť samostatným predmetom
právnych vzťahov v okamihu, kedy je dobudovaná minimálne do takého kvalitatívneho štádia, od ktorého
počínajúce všetky ďalšie stavebné práce smerujú len na dokončenie takto druhovo a individuálne

už nezameniteľne určenej veci. Pokiaľ však na stavbe – rodinnom dome nie sú vybudované prvky
dlhodobej životnosti, hlavne zvislé a vodorovné konštrukčné prvky, konštrukcia strechy a prípadne
väčšina ostatných prvkov, ktoré stavbu charakterizujú ako vec v právnom slova zmysle, nemožno z toho
vyvodiť vznik stavby v právnom slova zmysle (porovnaj R 44/1993, ako i Najvyšší súd SR sp. zn. 3
Cdo 201/1996).

33. Posúdenie okamihu vzniku stavby ako veci v zmysle práva je otázkou právnou, ktorú musí posúdiť
súd, vychádzajúc zo skutkového podkladu vo vykonaných dôkazoch. Súd prvej inštancie uzavrel,
že sporný dom ako vec vznikol v čase, keď žalobca a žalovaná tvorili spolu pár, v priebehu roku
2013. Žalovaná v odvolaní dôvodila, že to bolo ešte pred uzavretím zmluvy o poskytnutí hypotéky,
a to najneskôr dňa 16.6.2013 kedy bol vypracovaný znalecký posudok č. 86/2013. S týmto tvrdením

žalovanej sa však odvolací súd nestotožňuje. Z obsahu znaleckého posudku č. 86/2013 vypracovaného
pre účely stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti – rozostavaného rodinného domu ako podklad
pre záložné právo banky (č. l. 82 spisu) totiž z popisu stavby znalcom v bode 2.1.1. posudku vyplýva, že
ku dňu ocenenia boli realizované základové konštrukcie s vodorovnou izoláciou proti zemnej vlhkosti,
nosné obvodové murivo, nosné priečky a cca 90 % nenosných priečok do výšky budúceho stužujúceho

železobetónového venca, vodorovné rozvody kanalizácie, pripojenie na vodu. Neboli realizované
vonkajšie ani vnútorné omietky, výplne otvorov okná dvere, stropná konštrukcia, strešná konštrukcia,
elektro rozvody, rozvody vody, plynu, zvislé rozvody kanalizácie, nie sú realizované konštrukcie podláh,
keramických obkladov, komín bol realizovaný len do výšky stropnej konštrukcie, nie sú osadené zdravo-
technické predmety WC, vaňa, umývadlá, nie je osadená kuchynská linka. Na strane 7 posudku znalec

vrámciurčeniatechnickéhostavudomuurčildokončenosťstavbyna25,82%.Vzávereposudkustanovil
hodnotu rozostavaného rodinného domu na 36.588,87 eura.

34. Ako vyplýva z tohto znaleckého posudku vypracovaného ku dňu 16.6.2013, daný rozostavaný
rodinný dom mal iba základy, obvodové múry a nosné priečky, avšak nemal strop ani strechu, teda na

danej stavbe v tom čase chýbali tieto podstatné prvky dlhodobej životnosti, ktoré by z danej rozostavanej
stavby robili vec v právnom zmysle slova, teda v čase vypracovania znaleckého posudku daná stavba
v právnom zmysle slova ešte nevznikla. Úverová zmluva bola potom zo sporovými stranami uzatvorená
dňa 2.7.2013 a rozostavaný rodinný dom bol zapísaný do katastra nehnuteľností dňa 10.9.2013. Až
niekedy v tomto období teda vznikla aj stavba ako vec v právnom zmysle slova. Nebolo teda preukázané

tvrdenie žalovanej, že daná stavba vznikla ako vec ešte pred poskytnutím hypotekárneho úveru, a to
z výlučných prostriedkov žalovanej. Súd prvej inštancie pritom uviedol a poukazuje na to aj žalovaná
v podanom odvolaní, že financovane výstavby rodinného domu považuje za sporné, keď žalovaná tvrdí,
že sama zabezpečovala výstavbu a financovanie výstavby rodinného domu. V spore žalovaná tvrdila,
že výstavbu financovala z vlastných prostriedkov, ktoré nadobudla z predaja inej nehnuteľnosti. Toto

svoje skutkové tvrdenie však nepreukázala. Žalobca na druhej strane tvrdil, že sa na výstavbe domu
podieľal jednak vlastnou činnosťou, ako aj finančnými prostriedkami. Žiadna zo sporových strán však
bližšie skutkové tvrdenia neuviedla a prípadné dôkazné prostriedky nepredložila. V spore však bolo
znaleckým posudkom preukázané, že pred čerpaním hypotekárneho úveru daná rozostavaná stavba
ešte nebola vecou v právnom zmysle slova, teda ako vec v právnom slova zmysle nevyhnutne vznikla

až po načerpaní úveru dlžníkmi/stranami. Táto okolnosť má význam ohľadom preukázania existencie
dohody strán na vzniku podielového spoluvlastníctva.

35. Pokiaľ ide o prejavenie vôle navonok, postaviť si dom spoločne do spoluvlastníctva, táto bola podľa
odvolacieho súdu dostatočne prejavená predovšetkým v Zmluve o poskytnutí flexihypotéky zo dňa

2.7.2013, vrátane jej príloh, podľa ktorej bol úver vo výške 100.800 eur poskytnutý obom stranám ako
dlžníkom a zároveň záložcom, za účelom výstavby nehnuteľnosti - rozostavaného rodinného domu
na parc. č. 2000/2, pričom v úverovej zmluve strany výslovne a jednoznačne uviedli, že predmetný
rozostavaný rodinný dom je vo vlastníctve žalobcu v podiele 1 a vo vlastníctve žalovanej v podiele
1 (bod 5. Prílohy – Základné podmienky úveru). Súd vychádza z toho, že strany pri uzatváraní tak

vážneho právneho úkonu ako úverová zmluva, uviedli banke pravdivé skutočnosti. Takisto uvedené
vyplýva z okolnosti, že matka žalovanej darovala zmluvou zo dňa 17.5.2013 pozemok pod predmetným
rodinným domom žalobcovi a žalovanej každému v podiely 1. Tento postup by bol nelogický, pokiaľ
by jej dcéra stavala dom samostatne iba pre seba. Nepotvrdilo sa ani tvrdenie žalovanej v odvolaní,že k prevodu pozemku došlo až po zhotovení veci, keďže podľa vyššie uvedených záverov, v čase
darovaniapozemkueštestavbaakovecvprávnomzmysleslovaneexistovala.Následnesamažalovaná
túto vôľu postaviť rodinný dom spoločne so žalobcom prejavila výslovne v podaní adresovanom súdu

– Návrh na úpravu výkonu práv a povinností k maloletému dieťaťu zo dňa 13.11.2017 (č. l. 11 spisu),
kde výslovne v prvom odseku uvádza, že nakoľko chceli byť so žalobcom spolu, dohodli sa, že na
pozemku, ktorý im darovala jej matka si postavia spoločne rodinný dom, kam sa aj presťahovali v roku
2014. Toto sú všetko (úverová zmluva, darovacia zmluva, Návrh na ÚPP) nezávislé dôkazné prostriedky,
ktoré potvrdzujú existenciu vôle žalobcu a žalovanej spoločne si postaviť rodinný dom, ktorý mali

nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva. Ako už bolo uvedené vyššie, nie je podstatné, na koho
bolo vydané kolaudačné rozhodnutie. Žalovaná sa mýli v podanom odvolaní, keď uvádza, že žalobca
nikdy nedokazoval existenciu spoločnej vôle postaviť rodinný dom. Žalobca uviedol v tomto smere
relevantné skutkové tvrdenia už v podanej žalobe, ku ktorej pripojil príslušné listinné dôkazy, na ktoré
sa odvolával, nie je teda pravda, že by žalobca v tomto smere neprejavil žiadnu dôkaznú iniciatívu a že
by ju súd prvej inštancie nahrádzal. Žalovaná v odvolaní uvádzala, že žalobca vo výzvach pred začatím

konania nikdy netvrdil, že akákoľvek dohoda o spoluvlastníctve existovala. Avšak okolnosť, že sa skôr
svojho vlastníckeho práva k rodinnému domu nedomáhal, ho tohto spoluvlastníctva nezbavuje.

36. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na právne úkony – Zmluva o budúcej zmluve zo dňa
29.11.2012 a potvrdenie zo dňa 12.12.2012, tak k týmto listinným dôkazom odvolací súd uvádza, že ide

o neprípustné novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP), pretože žalovanej nič nebránilo tieto dôkazné
prostriedky uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu na ne odvolací súd pri
svojom rozhodovaní nemohol prihliadať. Avšak ani to, že už v roku 2012 mohla mať žalovaná zámer
stavať rodinný dom ešte neznamená, že v roku 2013 nemohli stavať rodinný dom strany spoločne.
Rovnako nie je relevantné, že žalobca v konaní sp. zn. 8P/190/2017 o úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností neuviedol, že je vlastníkom rodinného domu, nakoľko tomu v tom čase nesvedčal zápis
v katastri nehnuteľností.

37. Je potrebné uviesť, že žalovaná neunieslo dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojmu skutkovému
tvrdeniu, že mala vôľu stavať predmetný dom výlučne pre seba. Dôkazné bremeno pritom v spore

nenesie iba žalobca, ale každá sporová strana nesie dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré
v konaní tvrdí. Správanie žalovanej v rozhodnom období vo vonkajšom svete pritom preukazuje práve
opak (nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku pod stavbou od matky v podiele len 1-ice, uvedenie
žalobcu ako spoluvlastníka rozostavanej stavby v podiele 1 v úverovej zmluve, jej výslovné vyjadrenie
v návrhu na ÚPP). Žalovaná v odvolaní uviedla, že navrhla v konaní vykonanie dôkazov – výsluch

sporových strán a výsluch svedkyne – matky žalovanej, ktoré podľa nej súd prvej inštancie bezdôvodne
nevykonal. Súd prvej inštancie však uviedol, že tieto dôkazné prostriedky nevykonal, pretože jednak
tento prostriedok procesnej obrany žalovanej (návrh na vykonanie dôkazov) nebol v spore uplatnený
včas, ale až po sudcovskej koncentrácii konania a tiež z dôvodu, že v zmysle § 195 CSP výsluch strany
je možné vykonať len vo vzťahu k už tvrdeným skutočnostiam, súd nemôže z výsluchu sporovej strany

vyvodzovať nové skutkové tvrdenia. Oba tieto závery súdu prvej inštancie sú správne.

38. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie
sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom
štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas,

nespôsobuje za zákonom stanovených podmienok procesné účinky. Absencia procesnoprávnych
účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Účelom sudcovskej koncentrácie
konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Nie je
želateľné, aby strana predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by
mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho

pojednávania. S výnimkou prípadu, ak by išlo o bezprostrednú reakciu na nové skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania. O takýto prípad však v danej veci nejde, pretože žalovaná bola
oboznámená zo skutkovými tvrdeniami žalobcu a ním predloženými listinnými dôkazmi už doručením
predmetnejžalobydňa6.5.2019.Napriektomuažnapojednávanídňa23.9.2021,hocipredtýmpodávala
písomné vyjadrenia v spore, navrhla vykonanie dokazovania výsluchmi strán a matky žalovanej, pričom

súd ju poučil, že konanie už bolo skoncentrované a vyzval ju aby písomne odôvodnila splnenie
podmienok pre takéto dokazovanie podľa ust. § 195 CSP, čo však žalovaná nevykonala. Aj podľa
odvolacieho súdu uplatnila žalovaná tento prostriedok procesnej obrany neskoro. Na pojednávaní
dňa 23.9.2021 pritom nevyšli najavo také nové skutočnosti, ktoré by boli dôvodom nových návrhovna vykonanie dokazovania zo strany žalovanej. Na poslednom pojednávaní žalovaná zopakovala, že
navrhla ako dôkaz výsluch žalovanej, k čomu súd uviedol, že výsluch sporovej strany nemôže nahrádzať
jej skutkové tvrdenia, pričom žalovaná by sa zrejme mala vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré doposiaľ

uvedené neboli, preto mal súd za to, že na jej výsluch neboli splnené procesné podmienky.

39. Každopádne včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnocuje súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné
omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že

na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Ak neexistujú osobitné dôvody,
v zásade platí, že predloženie dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. V tomto prípade súd
prvej inštancie považoval navrhnutie dôkazu výsluchom žalovanej až na pojednávaní dňa 23.9.2021 za
oneskorené, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd.

40. Iba súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). To znamená, že súd

môže vykonať len tie dôkazy, ktoré strana sporu navrhla vykonať. Pokiaľ strana navrhne súdu dôkaz, je
povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, lebo inak sa vystavuje možnosti,
že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu. Súd
však nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 262/2009).

41. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v zmysle CSP je výsluch strany iba podporným dôkazom.
Vyplýva to z dikcie ust. § 195 CSP podľa ktorého výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú
skutočnosť nemožno preukázať inak. V civilnom sporovom procese má strana povinnosť tvrdenia,
dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať

prostredníctvom svojho zástupcu. Výsluch strany nariadi súd ako dôkazný prostriedok iba vtedy, ak
to navrhne (včas) strana sporu a na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo,
preukázanie ktorých nemožno iným spôsobom. Ak sa vo výsluchu strany objaví skutočnosť, ktorá
stranou tvrdená nebola, ide o nové tvrdenie, na preukázanie ktorého je strana povinná navrhnúť dôkaz.
V tom prípade výpoveď strany nemôže byť považovaná za tvrdenie rozhodných skutočností a zároveň

dôkazný prostriedok na preukázanie tohto tvrdenia. Ak sa výsluch strany vykoná až po okamihu
koncentrácie, nebude sa zrejme k tomuto novému tvrdeniu prihliadať.

42. V predmetnej veci žalovaná predovšetkým neuviedla, aké skutkové tvrdenia mali byť jej výsluchom
preukázané. Súd správne poukázal na to, že predmetom jej výsluchu by nemohli byť nové, dosiaľ

neuvedené skutkové tvrdenia. S námietkami žalovanej proti nevykonaniu navrhovaného dokazovania sa
súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal. Za účelné nepovažoval odvolací
súd ani výsluch svedkyne – matky žalovanej, ktorej výpoveď by súd musel hodnotiť ako tendenčnú,
vzhľadom na jej osobný záujem na výsledku sporu pre blízkosť jej vzťahu k dcére. Navyše okolnosti,
ktoré mali byť preukazované žalovanou navrhovanými dôkazmi – výsluchom strán, či svedkyne,

boli podľa odvolacieho súdu v spore dostatočne preukázané ostatnými už vykonanými dôkazmi. Zo
všetkých uvedených dôvodov je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovanej, že súd prvej inštancie
nevykonaním dôkazov navrhnutých žalovanou porušil zásadu rovnosti strán a právo na spravodlivý
proces.

43. Napokon pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na rozpor s dobrými mravmi z dôvodu, že žalobca
od nej žiada úhradu splátok, ktoré si mal započítať s výživným pre maloleté dieťa, tak toto tvrdenie –
obrana žalovanej, je pre spor o určenie vlastníckeho práva irelevantné, pretože v tomto spore nejde
o peňažné plnenie.

44. Ďalšie prípadné odvolacie argumenty žalovanej považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci
samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovanej zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťamiprejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

45. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

46. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

47. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

49. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej. O výške
náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).