Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: B1-30Cb/130/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115218593
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janovicová
ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2024:1115218593.5

Uznesenie

MestskýsúdBratislavaIIIvsporežalobcu:EJRADIVIDEOs.r.l.,sosídlomQuartoD´altino,viaRoma-95,
30020,(VE)Taliansko,IČO:03177950270,zastúpenéhoSMAadvokátskoukancelárious.r.o.,sosídlom
Michalská 7, 811 01 Bratislava, IČO: 36 867 837, proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic
and Slovakia, a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4, Česká republika, IČO: 64 948 242,
zastúpenému advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom Twin

CityTower,Mlynskénivy10,82109Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:47239921,ozaplatenie
257.260,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie z a s t a v u j e .

II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 09.07.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 257.260,- eur s príslušenstvom titulom náhrady škody v súvislosti s
neoprávneným prevodom finančných prostriedkov v uvedenej výške v dňoch 27.03.2012 a 29.03.2012
z účtu žalobcu vedeného v Taliansku. Žalovaný mal žalobcovi spôsobiť škodu porušením § 14, § 16 ods.
1, 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o
ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

2. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

3. Podľa § 9 ods. 1 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie

bezodkladne zastaví.

4. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

5. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví.

6. Procesné podmienky, aj keď ich Civilný sporový poriadok vyslovene a taxatívne nevypočítava,
možno považovať za predpoklady na strane súdu, ako aj na strane strán sporu, ktoré musia byť
splnené na to, aby súd mohol spor alebo vec prejednať a rozhodnúť. Ak Civilný sporový poriadok
neustanovuje inak, súd skúma (prihliada na) splnenie procesných podmienok kedykoľvek počas konania

a to ex officio. Procesné podmienky možno rozlíšiť na odstrániteľné a neodstrániteľné. Toto rozlíšenie
je dôležité pre následný postup súdu pri zistení ich nedostatku. Pri zistení nedostatku neodstrániteľnejpodmienky konania, súd konanie zastaví. Medzi neodstrániteľné nedostatky procesných podmienok,
ktorých existencia má vždy za následok zastavenie konania, patrí, okrem iných, aj nedostatok právomoci
súdu prejednať a rozhodnúť spor podľa § 3 CSP. Ak súd zistí, že spor nepatrí do jeho právomoci, t. j. že

nemá oprávnenie na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu, bezodkladne uznesením konanie zastaví
a to kedykoľvek počas konania, a to aj v čase, keď už spor prejednáva, keďže ide o neodstrániteľný
nedostatok procesnej podmienky (§ 161 ods. 2 CSP).

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo 14.05.2019 namietol pred prvou obranou týkajúcou sa merita veci

absenciu právomoci slovenského súdu na konanie v predmetnej právnej veci.

8. Osobitným prípadom sú spory, v ktorých vystupujú strany sporu z rôznych členských štátov Európskej
Únie. Pre určenie členského štátu, ktorého súdy majú právomoc rozhodnúť o občianskych a obchodných
sporoch vo veciach s medzinárodným prvkom, sú rozhodujúce ustanovenia Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone

rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie Brusel I bis“).

9. Podľa čl. 4.1 Nariadenia Brusel I bis ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na
území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

10. Podľa čl. 7.2 Nariadenia Brusel I bis osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v
inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde
došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

11. Z citovaných ustanovení vo všeobecnosti vyplýva, že žalobca môže vo veciach nárokov z

mimozmluvnej zodpovednosti podať žalobu súdu buď v mieste bydliska žalovaného, alebo tam, kde
došlo alebo by mohlo dôjsť ku škodovej udalosti.

12. Žalovaný je osobou s domicilom (sídlom) na území Českej republiky.

13. Právomoc založená podľa miesta škodovej udalosti predstavuje výnimku z právomoci podľa
bydliska žalovaného. Miestom, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku škodovej udalosti, sa pritom rozumie
miesto vzniku (materializácie) škody, ako aj miesto príčinnej udalosti, ktorá viedla k vzniku tejto škody.
Miestom škodovej udalosti je v predmetnom prípade miesto, z ktorého boli zadané žalobcom tvrdené
neoprávnené príkazy na prevody peňažných prostriedkov z účtu žalobcu vedeného v talianskej banke,

t. j. Taliansko (porov. tiež bod 23 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

14. V dôsledku uvedeného nemôže byť ani na základe čl. 4.1 ani na základe čl. 7.2 Nariadenia
Brusel I bis založená právomoc slovenského súdu. S ohľadom na skutočnosti vyplývajúce zo žaloby
mohol žalobca podať žalobu iba v Českej republike (s ohľadom na pravidlo o právomoci založené na

domicile žalovaného), alebo v Taliansku (s ohľadom na pravidlo právomoci založené na mieste škodovej
udalosti, keďže žalobcom tvrdené neoprávnené príkazy na prevody peňažných prostriedkov boli zadané
v Taliansku).

15. Podľa čl. 26.1 Nariadenia Brusel I bis okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto

nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa
neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd
výlučnú právomoc podľa článku 24.

16. Prvá veta citovaného ustanovenia stanovuje pre všetky spory, kde právomoc súdu, na ktorom bola

podaná žaloba, nespadá pod iné ustanovenia Nariadenia Brusel I bis, pravidlo o právomoci založené
na účasti žalovaného na konaní (t. j. právomoc má v zásade súd, na ktorom sa žalovaný zúčastní na
konaní, a to aj v prípade, ak právomoc nemožno odvodiť z ostatných ustanovení Nariadenia Brusel I
bis). Toto ustanovenie zahŕňa prípad, keď účasť žalovaného na konaní možno považovať za implicitné
potvrdenie právomoci súdu, ktorý začal konať, a teda za voľbu jeho právomoci.

17. Druhá veta citovaného ustanovenia stanovuje odchýlku od uvedeného všeobecného pravidla.
Uvádza, že implicitná voľba právomoci súdu, na ktorom bola podaná žaloba, sa neuplatní, ak sa
žalovaný zúčastní na konaní na účely namietnutia nedostatku právomoci, čím vyjadrí svoju vôľu neuznaťprávomoc tohto súdu, alebo ak ide o spory, pre ktoré článok 24 Nariadenia Brusel I bis stanovuje
pravidlá výlučnej právomoci. „Článok 24 druhá veta nariadenia č. 44/2001 stanovuje odchýlku od tohto
všeobecného pravidla. Uvádza, že implicitná voľba právomoci súdu, na ktorom bola podaná žaloba, sa

neuplatní,akžalovanýuplatnínámietkunedostatkuprávomoci,čímvyjadrísvojuvôľuneuznaťprávomoc
tohto súdu, alebo ak ide o spory, pre ktoré článok 22 uvedeného nariadenia stanovuje pravidlá výlučnej
právomoci“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-111/09).

18. Judikatúra Súdneho dvora k nariadeniu Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci

a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I) je použiteľná aj pri
výklade nariadenia Brusel I bis, ak sú príslušné ustanovenia rovnocenné, čo je v danom prípade splnené.
Súdny dvor už rozhodol, že námietku nedostatku právomoci, ak nepredchádza obrane vo veci samej,
nemožno vzniesť po zaujatí stanoviska, ktoré sa podľa vnútroštátneho procesného práva považuje za
prvú obranu zaslanú súdu, ktorý vo veci rozhoduje (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-150/80, bod 16).
Acontrariotedaplatí,žeakjenámietkaabsencieprávomocivznesenáinliminelitisapredchádzaobrane

vo veci samej, neuplatní sa implicitná voľba právomoci súdu, a teda takúto účasť žalovaného na konaní
nemožno považovať za voľbu právomoci súdu, na ktorom bola podaná žaloba, resp. za podriadenie sa
tejto právomoci.

19. S poukazom na vyššie uvedené súd konanie podľa § 161 ods. 2 CSP v spojení s § 9 CSP zastavil.

20. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok obchodnej sekcie talianskeho súdu v Benátkach č.
206/2019 z 25.01.2019, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe žalobcu proti INTESA SANPAOLO S.P.A.,
talianskej banke žalobcu (ďalej aj „Cudzie rozhodnutie“). V konaní, v ktorom bolo vydané Cudzie
rozhodnutie,sižalobcauplatniltenistýnároknanáhraduškodyvovýške257.260,-eurspríslušenstvom,

ktorý je predmetom tohto konania voči žalovanému, s tým rozdielom, že predmetný nárok si žalobca
uplatnil proti subjektom odlišným od žalovaného, a to proti talianskej banke, v ktorej mal žalobca vedený
účet, z ktorého boli podľa tvrdenia žalobcu neoprávnene odpísané peňažné prostriedky v celkovej výške
257.260,00 eur, a proti spoločnosti AKCENTA CZ a.s., na ktorej účet boli predmetné peňažné prostriedky
prevedené.Ožalobcomuplatnenomnárokutalianskysúdrozhodoltak,ževyhovelžalobeprotitalianskej

banke žalobcu v časti týkajúcej sa 50 % uplatneného nároku, pričom pri tomto svojom rozhodnutí
vychádzal taliansky súd zo záveru, že škoda, ktorej náhrady sa žalobca v predmetnom konaní domáhal,
vznikla spoluzavinením talianskej banky žalobcu a samotného žalobcu.

21. Podľa čl. 18 CSP cudzie rozhodnutia majú za podmienok ustanovených osobitným predpisom

rovnaké účinky a požívajú rovnakú ochranu ako vnútroštátne rozhodnutia.
21.1. Podľa čl. 36 bodu 1 Nariadenia Brusel I bis rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v
ostatných členských štátoch bez osobitného konania.
21.2. Podľa § 63 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSP“)
rozhodnutia orgánov cudzieho štátu, nimi schválené dohody a zmiery vo veciach uvedených v § 1, ak o

nich v Slovenskej republike rozhodujú súdy, rovnako ako cudzie notárske listiny v týchto veciach (ďalej
len „cudzie rozhodnutia“) majú v Slovenskej republike účinnosť, ak boli uznané slovenskými orgánmi.
21.3. Podľa § 67 ods. 3 ZMPSP iné cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že slovenský súd nariadi jeho
výkon alebo vydá poverenie na vykonanie exekúcie; ak také rozhodnutie nevyžaduje výkon, uzná ho
slovenský orgán tým, že naň prihliadne, ako keby išlo o rozhodnutie slovenského súdu.

22. S poukazom na ustanovenia právnych predpisov citované v bode 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia
súd na rozsudok obchodnej sekcie talianskeho súdu v Benátkach č. 206/2019 z 25.01.2019 prihliadol.

23. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že v konaní, v ktorom bolo vydané Cudzie rozhodnutie, sám

žalobca tvrdil, že predmetná škoda vo výške 257.260,- eur mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením
povinností talianskej banky, v ktorej bol vedený dotknutý bankový účet žalobcu, a to konkrétne v príčinnej
súvislosti stým, že talianska banka si nesplnila včas povinnosť odvolať neoprávnene zadané platobné
príkazy, čím by sa bolo predišlo ich platbe. Sám žalobca teda deklaroval, že škodová udalosť nastala
v Taliansku. Práve na základe zistenia kauzality medzi vznikom škody žalobcu a porušením povinností

talianskej banky žalobcu bol žalobcovi Cudzím rozhodnutím priznaný nárok na náhradu škody; výška
priznaného nároku bola pritom ovplyvnená výlučne spoluzavinením žalobcu. Taliansky súd nezistil a
ani samotný žalobca netvrdil, že by sa na vzniku predmetnej škody žalobcu podieľala akákoľvek ďalšia
skutočnosť, napr. akékoľvek porušenie povinností žalovaného, ktoré ako príčinu vzniku škody tvrdížalobca v tomto konaní. Naopak, žalobca v konaní, v ktorom bolo vydané Cudzie rozhodnutie, tvrdil,
že výlučnou príčinou vzniku predmetnej škody bolo opomenutie talianskej banky. Keďže sa jedná o tú
istú škodu vzniknutú žalobcovi, je vylúčené, aby táto škoda vznikla v príčinnej súvislosti s domnelým

porušením povinností žalovaného, ak podľa vlastných tvrdení žalobcu, uvádzaných v konaní pred
talianskym súdom, vznikla predmetná škoda v celom rozsahu opomenutím talianskej banky žalobcu.

24. Zo skutočností uvedených v bode 23 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že nárok o zaplatenie
257.260,- eur, uplatnený proti žalovanému v tomto konaní, si už žalobca uplatnil, a to úspešne, v konaní

vedenom proti talianskej banke žalobcu, t. j. o celom predmete konania uplatnenom žalobou v tomto
konaní bolo už rozhodnuté.

25. Záverom súd dodáva, že pokiaľ žalobca vyvodzuje zodpovednosť žalovaného za údajne
spôsobenú škodu z porušenia právnych povinností žalovaného vyplývajúcich mu z ustanovení zákona
č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním

terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „AML
zákon“), ani prípadné porušenie povinností žalovaného zakotvených AML zákonom nie je spôsobilé
založiť zodpovednosť žalovaného ako povinnej osoby za škodu vzniknutú žalobcovi, t. j. priamy
súkromnoprávny nárok žalobcu voči žalovanému. Úprava obsiahnutá v AML zákone smeruje výlučne
k predchádzaniu a odhaľovaniu legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu.

Zodpovednosť povinnej osoby podľa AML zákona sa prejavuje iba ako administratívnoprávna (správna)
zodpovednosť spojená s možnosťou uloženia správnej sankcie. Povinnosti zakotvené AML zákonom
nezakladajú žiadne zodpovednostné vzťahy voči tretím, súkromným subjektom. Výnimkou je iba
výslovne upravená (§ 35 AML zákona) zodpovednosť povinnej osoby za škodu spôsobenú vlastnému
klientovi ohlásením neobvyklej obchodnej operácie alebo jej zdržaním, ak povinná osoba nepostupovala

dobromyseľne. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky,
v ktorom bolo skonštatované: „AML není zaměřen na ochranu fyzických či právnických osob před
vznikem újmy způsobené podvodným jednáním osob vstupujících do bankovních převodů, nýbrž
jeho účelem je zabránit zneužití finančního systému státu k legalizaci výnosů z trestné činnosti a k
financování terorismu. AML tedy neslouží k ochraně individuálních zájmů osob poškozených trestnou

činností...“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 17.05.2022 sp. zn. 25Cdo/418/2022).

26. Slovenský AML zákon, ako aj český zákon č. 253/2008 Sb. o některých opatřeních proti legalizaci
výnosů z trestné činnosti a financování terorismu vychádzajú z rovnakej európskej právnej úpravy, a
preto záver Najvyššieho súdu Českej republiky, že AML legislatíva neslúži na ochranu individuálnych

záujmov fyzických a právnických osôb, ale jej účelom je len zabrániť zneužitiu finančného systému štátu
klegalizáciivýnosovztrestnejčinnostiakfinancovaniuterorizmu,jeplneaplikovateľnýajvpodmienkach
slovenského práva. Vzhľadom na uvedené, keďže AML zákon nie je zameraný na ochranu fyzických a
právnických osôb (a teda ani na ochranu žalobcu ako právnickej osoby) a jeho účelom nie je zabrániť
ujme spôsobenej protiprávnym konaním osôb vstupujúcich do bankových prevodov (a teda ani ujme

spôsobenej v majetkovej sfére žalobcu realizáciou neoprávnených prevodov peňažných prostriedkov z
bankového účtu žalobcu vedeného v talianskej banke), prípadným porušením AML zákona nemohol byť
založený zodpovednostný vzťah žalovaného ako povinnej osoby voči žalobcovi ako osobe, vo vzťahu
ku ktorej AML zákon nepredstavuje ochrannú normu.

27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením
§ 262 ods. 1 CSP. V rozhodovanom spore vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania, keďže
k zastaveniu konania vo veci došlo v dôsledku existencie neodstrániteľného nedostatku procesnej
podmienky konania, ktorý zavinil žalobca tým, že sa domáhal nároku na súde, ktorému nepatrila
právomoc takýto nárok žalobcu prejednať a rozhodnúť. Preto súd žalovanému priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
27.1. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestský súd

Bratislava III. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).