Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Svk/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201593
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:1016201593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity

Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu: X.. N. D., adresa trvalého pobytu: U. X, XXX XX. T., nar.: X. S. XXXX,
zastúpený advokátkou: JUDr. Jana Magnová, so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
50 038 125, proti žalovanému (sťažovateľovi): Slovenská informačná služba, so sídlom: Vajnorská
37-39, 831 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 77/35-4-5/2016-BP,
77/35-2094-123/2016-BS zo 6. júna 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 113/2020-365 z 29. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti
zamieta.
II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania pred Najvyšším
správnym súdom Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobcovi bolo 15. júna 2011 vydané osvedčenie o vzniku oprávnenia na oboznamovanie sa s
utajovanými skutočnosťami č. 77/37-V-36-32/2011 (ďalej len „osvedčenie“). Osvedčenie bolo platné do

15. júna 2016.
2. Po tom, čo odbor vnútornej bezpečnosti žalovaného zaslal osobitnému pracovisku zriadenému
v pôsobnosti žalovaného informácie, ktoré boli získané spravodajskou činnosťou realizovanou v
rámci vnútrobezpečnostného preverovania, keď súčasťou boli aj informácie postúpené žalovanému
z externých zdrojov, toto osobitné pracovisko vykonalo so žalobcom dva bezpečnostné pohovory za
účelom objasnenia skutočností, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia, resp. dôvodom
na zrušenie platnosti osvedčenia. Žalobcovi bolo počas bezpečnostného pohovoru dňa 11. novembra

2015 položených osobitným pracoviskom celkom 45 otázok a počas bezpečnostného pohovoru dňa 18.
novembra 2015 celkovo 63 otázok. So žalobcom boli rovnako vykonané polygrafické vyšetrenia, a to
v dňoch 12. januára 2016, 19. januára 2016, 26. januára 2016 a 3. mája 2016. Počas týchto vyšetrení
bola u žalobcu viackrát identifikovaná lživá odpoveď na položené otázky.
3. Následne žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) rozhodol,
že žalobca ako preverovaná osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „Prísne tajné“ podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona
č. 215/2004 Z. z., keďže sa nepovažuje za bezpečnostne spoľahlivú osobu podľa § 14 ods. 1 zákona
č. 215/2004 Z. z., lebo pri bezpečnostnom pohovore uviedol nepravdivé údaje a súčasne bolo u neho
zistené bezpečnostné riziko podľa § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z.4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zosumarizoval priebeh administratívneho konania,
pričom k postupu v administratívnom konaní uviedol, že podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. vykonal
previerku platnosti osvedčenia žalobcu s tým, že v procese vykonávania tejto previerky zistil skutočnosti

zakladajúce bezpečnostnú nespoľahlivosť žalobcu vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností (strana
6 posledný odsek napadnutého rozhodnutia). Uvedenú skutočnosť, a to že pri vykonaní previerky
žalovaný postupoval podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., žalovaný zopakoval aj na strane 8 posledný
odsek napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia boli citované viaceré zákonné ustanovenia,
okrem iného aj § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. a § 29 zákona č. 215/2004 Z. z.

5. Žalovaný konštatoval nepravdivosť údajov poskytnutých žalobcom počas bezpečnostných pohovorov,
ktorá bola preukázaná výsledkami polygrafického vyšetrenia, keď bola indikovaná lož žalobcu vo
vzťahu k odpovediam na viaceré otázky, ku ktorým sa vyjadroval v rámci bezpečnostných pohovorov.
Žalobca pri bezpečnostných pohovoroch uvádzal nepravdivé údaje týkajúce sa vykonávania úkonov
v prospech, resp. na podnet tretej osoby pod zámienkou plnenia služobných úloh, poskytovania
utajovaných skutočností z prostredia žalovaného, získavania neoprávnených finančných platieb, darov

alebo iných výhod, zneužitia legalizačných dokumentov, ako aj v súvislosti s jeho stykom s fyzickými
osobami, ktoré mali byť podľa jeho vyjadrenia osobami konajúcimi v prospech žalovaného, čo bolo
preukázané indikovaním lži počas polygrafického vyšetrenia a vyvrátené vyjadreniami príslušných
organizačných zložiek žalovaného. Skôr špecifikovaným konaním žalobca tak preukázal nečestnosť
a nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. Na základe uvedeného žalovaný

uzavrel, že konanie žalobcu možno objektívne označiť za konanie, ktoré nedáva záruku ochrany
utajovaných skutočností.
6. Záverom žalovaný poukázal na to, že podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z. oprávnenie
na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami môže vzniknúť iba osobe, ktorá je bezpečnostne
spoľahlivá, a tieto zákonné predpoklady nie sú u žalobcu splnené.

II. Konanie pred správnym súdom a pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky
7. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 26. augusta 2016 žalobu. Veci bola
pridelená sp. zn. 5 S 166/2016.
8. V poradí prvým rozsudkom v tejto veci č. k. 5 S 166/2016-99 z 11. apríla 2017 Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Postup žalovaného a jeho závery považoval

za zákonné a správne, pričom k námietke žalobcu, že výrok rozhodnutia neobsahuje ustanovenie §
25 zákona č. 215/2004 Z. z. uviedol, že nejde o takú chybu, ktorá by po zrušení preskúmavaného
rozhodnutia mohla privodiť priaznivejší výsledok pre žalobcu. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že
ustanovenie § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. je právnym základom na otvorenie bezpečnostnej previerky
na účely preverenia, či osoba spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 zákona

č. 215/2004 Z. z., a nie právnou normou, na základe ktorej bolo rozhodnuté, že žalobca nespĺňa
predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom
utajenia „Prísne tajné“. Ustanovenie, podľa ktorého žalovaný rozhodol o tom, že žalobca nespĺňa
predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, je obsiahnuté vo
výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ide o ustanovenia § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 a 2 zákona č.

215/2004 Z. z.
9. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu doručenej 27. júla 2017 a predloženej kasačnému súdu dňa
8. novembra 2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6 Sžk 36/2018 z 21. apríla 2020
zrušil rozsudok správneho súdu č. k. 5 S 166/2016-99 z 11. apríla 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
10. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 6. júna 2016, v čase platnosti

osvedčenia pre žalobcu, platného do 15. júna 2016, a nadobudlo právoplatnosť po 15. júni 2016, dňa 30.
júna2016.Podľanázorukasačnéhosúduvýroksprávnoužalobounapadnutéhorozhodnutiažalovaného
nezodpovedal postupu žalovaného podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., keď podľa názoru kasačného
súdu zodpovedal rozhodnutiu vydaného postupom podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. Žalovaný
vo výroku rozhodnutia neuviedol zákonné ustanovenie, podľa ktorého rozhodol, v odôvodnení citoval

ustanovenia § 26 ods. 2, ale aj § 29 zákona č. 215/2004 Z. z.
11. Z výroku rozhodnutia žalovaného bolo podľa kasačného súdu zrejmé, že žalovaný nezrušil
rozhodnutie o vzniku osvedčenia, ktoré platilo pre žalobcu do 15. júna 2016 a platilo aj v čase
rozhodovania žalovaného. Kasačný súd zdôraznil, že postup podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z.
predpokladá, po zistení a preukázaní, že preverovaná osoba nespĺňa predpoklady pre vznik oprávnenia

podľa § 10 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., zrušenie existujúceho (platného) osvedčenia. Na túto
skutočnosť nemá vplyv, či sa účastník konania úmyselne alebo z nedbanlivosti vyhýbal doručovaniu
rozhodnutia a či bolo rozhodnutie o zrušení platnosti osvedčenia doručované v čase, keď platnosť
osvedčenia uplynula.12. Podľa názoru kasačného súdu pre konanie a rozhodovanie správnych orgánov v posudzovanej
veci bola východiskom skutková a právna situácia účinná v čase vydania napadnutého rozhodnutia
žalovaného postupom podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. Postup podľa § 29 a postup podľa § 26 ods.

2 zákona č. 215/2004 Z. z. sa navzájom vylučujú a postup podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. v
konaní podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. je možné aplikovať iba primerane a týka sa predovšetkým
obsahu rozhodnutia, spôsobu jeho doručovania či oznamovania rozhodnutia osobám ustanoveným v
zákone. Z uvedených dôvodov nebolo možné priznať relevanciu postupu žalovaného, ktorý v čase
platnosti osvedčenia vydaného žalobcovi postupoval (ako vyplýva z dôvodov rozhodnutia) podľa § 29

zákona č. 215/2004 Z. z. a rozhodnutie vydal s výrokom súladným s postupom podľa § 26 ods. 2 zákona
č. 215/2004 Z. z., a to v čase platnosti osvedčenia vydaného žalobcovi. Kasačný súd poukázal na rozpor
výroku s odôvodnením rozhodnutia, čo spôsobilo, podľa názoru kasačného súdu, nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť.
13. Kasačný súd uviedol, že uvedenie § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. vo výroku napadnutého rozhodnutia
žalovaného nie je obligatórnou náležitosťou rozhodnutia žalovaného v konaní a rozhodovaní podľa

zákona č. 215/2004 Z. z. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia je len formálnou vadou, ktorá bez
ďalšieho nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, avšak v prejednávanej veci nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného vzhliadol práve v rozpore výroku rozhodnutia, keď správny orgán rozhodoval v
čase platnosti osvedčenia spôsobom vyjadreným vo výroku napadnutého rozhodnutia.
14. Kasačný súd napokon správnemu súdu vytkol aj to, že sa nezaoberal, resp. sa nedostatočne

vysporiadal i s ostatnými námietkami žalobcu.
15. Po vrátení veci na správny súd bola správnej žalobe pridelená sp. zn. 5 S 113/2020.
16. Napadnutým rozsudkom správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Rovnako priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania. Uviedol,
s odkazom na zrušujúce rozhodnutie kasačného súdu, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného

nekorešponduje s jeho odôvodnením, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre
jeho nezrozumiteľnosť. Správny súd dodal, že ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v
administratívnom konaní postupoval podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., výrok jeho rozhodnutia pri
nezmenených skutkových okolnostiach mal znieť tak, ako to predpokladá toto zákonné ustanovenie,
t. j. žalovaný platnosť osvedčenia žalobcu zrušuje, a to pri uvedení ostatných podstatných náležitostí

výroku rozhodnutia.
17. K námietke žalobcu o tom, že nebol upovedomený o začatí administratívneho konania, správny
súd uviedol, že žalobca nepochybne od samého začiatku vedel, že sa voči nemu vedie administratívne
konanie a zároveň aj vedel, čo je predmetom administratívneho konania, pričom žalobca v súvislosti
s touto námietkou nešpecifikoval, ako by dotknutá vada konania mohla spôsobiť nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia.
18. Správny súd ďalej uviedol, že ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. predpokladá, že
osoba, s ktorou sa vykonáva bezpečnostný pohovor, by mala byť oboznámená so skutočnosťami, ktoré
by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia a
mala by mať možnosť vyjadriť sa k dotknutým zisteniam. V prípade, ak žalovaný takýmto spôsobom

nepostupoval, porušil ustanovenia o konaní pred ním, čo môže mať za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Na uvedenej skutočnosti nemôže nič zmeniť to, že žalobca sa mohol vyjadriť
ku každej položenej otázke, resp. uviesť aj ďalšie skutočnosti.
19. Správny súd uzavrel, že pre nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia sa ďalšími žalobnými
dôvodmi nezaoberal, pretože tento dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného konzumuje aj

ďalšie prípadné vady napadnutého rozhodnutia a ďalšie žalobné dôvody už neboli spôsobilé privodiť
iný výsledok tohto súdneho konania. Samotná nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia bola
relevantným dôvodom, zakladajúcim nevyhnutnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
20. Žalovaný (sťažovateľ) podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu podľa

§ 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) (t. j. vada nesprávneho právneho posúdenia), navrhujúc jeho zrušenie, alternatívne
jeho zmenu a zamietnutie žaloby.
21. Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti a bolo vydané v súlade
so zákonom, na základe úplného a správneho zistenia skutkového stavu veci. Uvedenie nepravdivých

informácií preverovanou osobou počas bezpečnostného pohovoru ex lege zakladá bezpečnostnú
nespoľahlivosť takejto osoby, resp. zákonom č. 215/2004 Z. z. definované bezpečnostné riziko, pričom
k uvedeniu nepravdivých informácií sa žalobca po skonfrontovaní so skutkovým a právnym stavom sám
priznal.22. V danom období prebiehalo, na základe novo zistených skutočností, preverovanie, či žalobca
naďalej spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
(tzv. osobitná bezpečnostná previerka, ktorej predmetom bolo preverovanie nových skutočností, ktoré

nasvedčovali bezpečnostnej nespoľahlivosti žalobcu a o ktorej sa žalobca dozvedel najneskôr v
súvislosti s tým, že v danej veci bolo nevyhnutné vykonať s ním bezpečnostný pohovor), ako aj
pravidelné periodické preverovanie predpokladov žalobcu na vznik oprávnenia na oboznamovanie
sa s utajovanými skutočnosťami (tzv. pravidelná, resp. periodická bezpečnostná previerka, ktorej
účelom je zistenie skutočností relevantných pre vydanie nového oprávnenia na oboznamovanie sa s

utajovanými skutočnosťami, resp. vydanie rozhodnutia v prípade, že príslušník nespĺňa predpoklady na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami).
23. Výsledkom predmetného preverovania bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný
rozhodol podľa § 26 ods. 2 zákona 215/2004 Z. z. Žalovaný vo veci nerozhodol podľa § 29 zákona
č. 215/2004 Z. z. o zrušení platnosti dovtedy platného osvedčenia, pretože takéto rozhodnutie by v
skutočnosti vo vzťahu k platnému osvedčeniu, ktorým disponoval žalobca, nenadobudlo žiadne právne

účinky, keďže napadnuté rozhodnutie nadobudlo platnosť dňom jeho doručenia žalobcovi, teda dňom
30. júna 2016. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že platnosť osvedčenia na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami žalobcovi skončila dňom 15. júna 2016, teda ešte pred nadobudnutím
platnosti napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu preto toto rozhodnutie objektívne nemohlo
obsahovať výrok spočívajúci v zrušení platnosti osvedčenia, lebo jeho platnosť skončila skôr, ako

nadobudlo platnosť napadnuté rozhodnutie.
24. Sťažovateľ uviedol, že na žalobcu bolo vypracované služobné hodnotenie z 24. augusta 2016,
schválené dňa 26. augusta 2016, s obsahom ktorého bol žalobca oboznámený dňa 15. septembra 2016
a ktoré bolo potvrdené rozhodnutím z 10. novembra 2016 zo záverom, že „Hodnotený je nespôsobilý
vykonávaťakúkoľvekfunkciuvštátnejslužbe(§192ods.1písm.d)zákonač.73/1998Z.z.).“Nespĺňanie

predpokladov (teda v tomto prípade bezpečnostná nespoľahlivosť žalobcu) bolo aj dôvodom na jeho
následné prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby.
25. Sťažovateľ tiež uviedol, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k zrušeniu platnosti dovtedajšieho
oprávnenia žalobcu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami (platného do 15. júna 2016),
ale k rozhodnutiu o tom, že žalobca nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „Prísne tajné“. Vydanie napadnutého rozhodnutia sa
teda časovo prelínalo s ukončením platnosti oprávnenia žalobcu na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami.
26. Nie napadnuté rozhodnutie ako také, resp. jeho účinky, spôsobilo, že žalobcovi zaniklo oprávnenie
na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Okolnosťou, na základe ktorej k takejto situácii, ex

lege, došlo, bolo uplynutie platnosti osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
27. V podmienkach Slovenskej informačnej služby neexistujú také štátnozamestnanecké miesta, na
ktorýchbynebolopotrebnédisponovaťoprávnenímnaoboznamovaniesasutajovanýmiskutočnosťami,
preto logickým a jediným možným zákonným postupom sťažovateľa v danej veci bolo, že na žalobcu
vypracoval služobné hodnotenie so záverom nespôsobilosti žalobcu zastávať akékoľvek (tabuľkové)

miesto v štátnej službe, čoho logickým a jediným zákonným dôsledkom bolo následné prepustenie
žalobcu zo štátnej služby (rozhodnutím z 9. januára 2017) a následné skončenie služobného pomeru
príslušníka Slovenskej informačnej služby (9. februára 2017).
28. Napokon sťažovateľ vytkol správnemu súdu, že sa vo svojom v poradí druhom rozsudku v tejto veci
nevysporiadal s tým, že zmenil právne posúdenie veci v neprospech sťažovateľa.

29. Sťažovateľ rovnako požiadal o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.
30. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril v tom smere, že táto nie je dôvodná. Správny súd
vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného kasačným súdom.
31. Žalobca uviedol, že pokiaľ sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti tvrdil, že rušenie platnosti
osvedčenia niekoľko dní pred skončením jeho platnosti ex lege by bolo zjavne nelogickým postupom

konajúceho správneho orgánu v tejto veci, žalobca s uvedeným tvrdením nesúhlasí. Preverovanie
platnosti osvedčenia žalobcu sa začalo dňa 22. júla 2015 a od tohto momentu správny orgán vykonával
mnohé úkony za účelom zistenia, či konanie žalobcu predstavuje bezpečnostné riziko vo vzťahu k
oprávneniu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Vydaniu rozhodnutia teda predchádzal
zdĺhavý proces, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia v správnom konaní napadnutého žalobou.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že nemohol rozhodovať podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. o zrušení
platnosti dovtedy platného osvedčenia, keďže dňom jeho doručenia žalobcovi, teda dňom 30. júna 2016,
už vydané osvedčenie nebolo v platnosti, tak žalobca dôvodí, že sťažovateľ nemá vopred vedomosť
a nemá vplyv na to, kedy si žalobca poštovú zásielku prevezme, a teda kedy rozhodnutie nadobudneprávoplatnosť a počas trvania platnosti (aj pár dní pred skončením platnosti) osvedčenia je možný iba
postup podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. Rovnako vo svojom vyjadrení k žalobe sťažovateľ uviedol, že
„preverovanie platnosti osvedčenia žalobcu začalo v súlade so zákonom a počas platnosti osvedčenia

žalobcu o vzniku oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Prísne tajné“.“
32. Sťažovateľ mal rozhodovať podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., ktoré predpokladá existenciu
oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a následný postup v prípade zistenia
nových skutočností ovplyvňujúcich platnosť osvedčenia. Zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu však vyplýva, že sťažovateľ nerozhodoval v zmysle § 29 zákona č. 215/2004 Z. z.,

lebo osvedčenie žalobcu nezrušil.
33. Z ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. vyplýva pre navrhovanú osobu možnosť vyjadriť
sa k zisteným skutočnostiam. Žalobca je toho názoru, že mal mať možnosť zo strany sťažovateľa
byť najskôr oboznámený s konkrétnym obsahom týchto zistených skutočností a následne sa k nim
vyjadriť, avšak nie iba prostredníctvom odpovedí na kladené otázky. Táto možnosť mu však žalovaným
poskytnutá nebola. Sťažovateľ založil svoj právny názor o pravdivosti odpovedí žalobcu na položené

otázkyvrámcibezpečnostnéhopohovorulennazákladeposkytnutýchinformáciíanazákladevýsledkov
psychofyziologického vyšetrenia, bez ďalšieho dokazovania.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
34. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky dňa 5. mája 2023 a
náhodným spôsobom bola pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky. V tomto senáte bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa sudkyňa JUDr. Anita Filová. Na
základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023
v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou
spisovou značkou.

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“),
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti
(§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a
postupom podľa § 455 SSP bez potreby nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

nie je dôvodná.
36. Úlohou kasačného súdu bolo odpovedať na otázku, či správny súd pochybil, ak zrušil napadnuté
rozhodnutie sťažovateľa pre jeho nepreskúmateľnosť.
37. V tomto smere kasačný súd zdôrazňuje, že o veci už skôr rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorého právnym názorom bol správny súd viazaný, a s ktorého právnym názorom sa kasačný

súd stotožňuje. Závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli reprodukované vyššie v tomto
rozsudku (body 10 až 13) a poskytujú výstižnú odpoveď na námietky prezentované sťažovateľom.
38. Na zdôraznenie správnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kasačný súd uvádza
nasledovné.
39. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľa v čase existencie osvedčenia nemohlo konštatovať, že žalobca

len nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., ale
súčasne muselo napadnuté rozhodnutie sťažovateľa konštatovať, že sa žalobcovi zrušuje platnosť
osvedčenia tak, ako to predpokladá § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. („[...] v prípade zistenia, že nespĺňa
tieto predpoklady, zrušiť platnosť osvedčenia“), existujúce v čase vydávania napadnutého rozhodnutia
sťažovateľa, t. j. ku dňu 6. júna 2016.

40.Natomtomiestekasačnýsúdpripomína,žesprávnyorgánvychádzazprávnehoaskutkovéhostavu,
ktorý tu bol v čase, keď vydal napadnuté rozhodnutie. Správny orgán nemôže pri vydávaní správnych
rozhodnutí vychádzať z ním predpokladanej zmeny týchto okolností, ktorá nastane eventuálne v
budúcnosti (napr. rozhodovať podľa ešte neúčinného, no už platného právneho predpisu), a to osobitne
v situácii, ak nie je isté, že taká zmena naozaj nastane. Rovnako nemôže správny orgán vychádzať z ním

predpokladaného vývoja udalostí, ktoré vôbec nemusia nastať. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej
republiky výstižne uviedol, že na viazanosť správneho orgánu skutkovým a právnym stavom veci ku dňu
vydania jeho správneho rozhodnutia nemá vplyv, či sa účastník konania úmyselne alebo z nedbanlivosti
vyhýbal doručovaniu rozhodnutia.
41. V konkrétnostiach práve posudzovanej veci nie je rozhodné, či bolo rozhodnutie o zrušení platnosti

osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami doručované v čase, keď platnosť
takéhoto osvedčenia uplynula. Ak by mal byť správny názor sťažovateľa, znamenalo by to, že správny
orgán by sa mohol zbaviť svojej povinnosti rozhodovať podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. tým, že
rozhodnutie síce vydá v čase existencie (platnosti) osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanýmiskutočnosťami, avšak ho z rôznych dôvodov dá na doručovanie až po uplynutí tejto platnosti. Tým by
vyvolal v právnych vzťahoch zmätok a neistotu ohľadne právneho statusu dovtedy platného osvedčenia
na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, čo je právne nežiadúci jav (rozsudok sp. zn. 5 Svk

4/2021 z 24. februára 2022, bod 57, č. 21/2022 ZNSS).
42. Najvyšší súd Slovenskej republiky už uviedol a kasačný súd na tomto mieste pripomína, že
formálne uvedenie citácie § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je
obligatórnou náležitosťou rozhodnutia sťažovateľa v konaní a rozhodovaní podľa zákona č. 215/2004 Z.
z. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia je len formálnou vadou, ktorá bez ďalšieho nemá vplyv

na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, avšak v tejto veci nezákonnosť rozhodnutia sťažovateľa spočíva
práve v rozpore výroku rozhodnutia so skutočným stavom veci. Takýto (materiálny) rozpor prináša
do právnych vzťahov zmätok, čo narúša princíp právnej istoty a volá po zásahu správneho súdnictva
(podobne rozsudok sp. zn. 5 Svk 4/2021, už citovaný, bod 57). Dôvodom zrušenia napadnutého
rozhodnutia je teda rozpor výroku rozhodnutia so skutočným stavom veci, a nie absencia citácie
príslušného zákonného ustanovenia v ňom.

43. Sťažovateľ mal teda správne postupovať tak, že by zrušil osvedčenie žalobcu, platné do 15. júna
2016, a to na podklade osobitnej bezpečnostnej previerky, a následne na základe ďalšieho procesu,
ktorý sťažovateľ sám opísal vo svojej kasačnej sťažnosti, by rozhodol spôsobom, akým rozhodol v
napadnutom rozhodnutí (t. j. podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2005 Z. z.) s účinkami najskôr od 16.
júna 2016, avšak na základe periodickej bezpečnostnej previerky. Právny stav, ktorý navodil sťažovateľ

napadnutým rozhodnutím, t. j. spochybnenie osvedčenia, platného do 15. júna 2016, spôsobom
uvedeným v napadnutom rozhodnutí, bol právnym stavom nejasným , a preto nezákonným.
44. Na tomto mieste kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nikdy netvrdil, že nezačal žalobcu
preverovať podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. počas platnosti a existencie osvedčenia, teda že by od
začiatkuvykonávalbezpečnostnúprevierkupodľa§24anasl.citovanéhozákonasprípadnýmvýstupom

v podobe rozhodnutia predpokladaného § 26 ods. 2 citovaného zákona. V čase platnosti osvedčenia
teda sťažovateľ nemohol postup podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. „prekonvertovať“ do postupu podľa
§ § 24 a nasl. citovaného zákona. Sťažovateľ však protiprávne tieto rozličné postupy zmiešal.
45. Na uvedených záveroch nič nemení argument, že platnosť osvedčenia uplynula 15. júnom 2016
ex lege. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je práve navodenie právne neprehľadného a

zmätočného stavu nie po 16. júni 2016 (ten bol zrejmý, t. j. žalobca nemal vydané osvedčenie na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami), ale do 15. júna 2016, keď sťažovateľ napadnutým
rozhodnutím spôsobom, ktorý ale zákon nepredpokladá, spochybnil dovtedy platné osvedčenie žalobcu.
Právny status osvedčenia tak nebol jasný, keďže toto nebolo vyslovene a jednoznačne zrušené, ale
sťažovateľ ho zároveň evidentne nepovažoval za naďalej platné.

46. Je potrebné dodať, že argumentácia sťažovateľa o uplynutí platnosti osvedčenia ex lege a o absencii
vplyvu rozhodnutia typovo podobnému napadnutému rozhodnutiu naň by mohla obstáť jedine v tom
prípade, ak by sťažovateľ nestihol vydať takéto rozhodnutie do 15. júna 2016 vrátane.
47. Pokiaľ správny súd vytkol sťažovateľovi porušenie ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.
z., tak kasačný súd uvádza, že toto vytknutie nebolo kasačnou sťažnosťou nijako konkrétne napádané.

48. V každom prípade žalobca musí mať možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, čo výslovne
ustanovuje druhá veta § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Na tomto mieste ďalej kasačný súd
pripomína vlastnú judikatúru k § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z., podľa ktorej „podmienkou na
uskutočnenie tohto vyšetrenia ex offo je rozpor medzi zistenou skutočnosťou a vyjadrením navrhovanej
osoby v rámci bezpečnostného pohovoru. Tento rozpor sa buď potvrdí alebo nepotvrdí práve

prostredníctvom psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Následne [správny orgán] vyhodnotí
všetky zabezpečené dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Psychofyziologické overenie
pravdovravnosti sa teda neuskutočňuje bez existencie rozporu vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu
bezpečnostného pohovoru s konkrétnou zistenou skutočnosťou, ktorá by mohla byť prekážkou na
vydanie osvedčenia. Pokiaľ by totiž zákonodarca mal záujem každú navrhovanú osobu podrobiť tomuto

vyšetreniu, explicitne by to v zákone uviedol.“ (por. rozsudok sp. zn. 12 Snr 1/2012 z 29. mája 2023,
body 50 a 51).
49. Nebol teda daný kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pretože správny súd vec správne
právne posúdil, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu kasačného v zmysle § 469 SSP, od ktorých záverov sa Najvyšší správny súd nemal dôvod odchýliť.

50. Pokiaľ napokon sťažovateľ vytkol správnemu súdu, že sa vo svojom v poradí druhom rozsudku v
tejto veci nevysporiadal s tým, že zmenil právne posúdenie veci v neprospech sťažovateľa, tak kasačný
súd uvádza, že takáto povinnosť na strane správneho súdu neexistuje. Správny súd je naopak podľa §
469 SSP povinný rešpektovať právny názor kasačného súdu, a jeho nerešpektovanie vedie spravidlak zrušeniu rozhodnutia správneho súdu (rozsudok sp. zn. 5 Svk 32/2022 z 30. marca 2023, body 31,
33 a 36).
51. V rozsahu, v akom je možné túto námietku sťažovateľa čítať tak, že správny súd napadnutý rozsudok

nedostatočne odôvodnil, kasačný súd uvádza, že odôvodnenie správneho súdu považuje za dostatočné
a presvedčivé, riadne riešiace kľúčovú právnu otázku tejto veci (bod 36 tohto rozsudku). Absencia
odpovede správneho súdu na ďalšie otázky už nebola na ujmu napadnutému rozsudku, pretože tieto
nebolopotrebnériešiťaodpoveďnaprezentovanúkľúčovúotázkusamaosebepostačovalanazrušenie
napadnutého rozhodnutia sťažovateľa.

V. Záver
52. Najvyšší správny súd pre vyššie uvedené dôvody považoval kasačnú sťažnosť za nedôvodnú
a podľa § 461 SSP ju zamietol. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v medziach
právneho názoru vysloveného v napadnutom rozsudku správneho súdu (§ 191 ods. 6 SSP), s ktorým
sa kasačný súd stotožnil.
53. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení

s § 167 ods. 1, keď žalobca bol v konaní pred kasačným súdom úspešný. Žalovaný (sťažovateľ) nebol v
kasačnom konaní úspešný, a tak mu právo na náhradu trov podľa § 168 ani nevzniklo. Najvyšší správny
súd rozhodol len o práve na náhradu trov konania pred ním, keďže kasačné konanie, ktoré v tejto veci
prebehlo pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, je vysporiadané výrokom o trovách konania v
napadnutom rozsudku.

54. Kasačný súd napokon uvádza, že z dôvodu zamietnutia kasačnej sťažnosti a vzhľadom na štádium
konania, t. j. ukončenia konania pred kasačným súdom, by už pozitívny výrok o odkladnom účinku
kasačnej sťažnosti nemal žiaden praktický význam, preto návrh sťažovateľa v tomto smere zamietol.
55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.