Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. november 2023

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: B2-25Cb/196/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1222205948
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Hupka

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2023:1222205948.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III., v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v spore žalobcu: Weis &

Partners s.r.o., Priemyselná 1/A, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 47 234 776, zast.
advokátskou kanceláriou: Lacko & Partners s.r.o., Miletičova 46, Bratislava - mestská časť Ružinov
821 08, IČO: 55 028 845, proti žalovaným: v 1. rade: CENTRAL BUILDING investičná, s.r.o., Mierovo
námestie 11, Senec 903 01, IČO: 44 699 794, v 2. rade: BENZINOL SLOVAKIA s. r. o., Mliekárenská
17, Bratislava 821 09, IČO: 44 820 704, obaja zast.: JUDr. Michaela Pobijak, advokátka, Šumavská 26,
Bratislava 821 08, o zaplatenie 687,96 EUR s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 687,96 EUR spolu

s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 507,96 EUR od 18.4.2017 do zaplatenia, zo sumy
180,- EUR od 30.6.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 80,- EUR a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi súd priznáva proti žalovaným v 1.a 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 7.12.2022 domáhal zaplatenie sumy 687,96 EUR spolu s

úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 507,96 EUR od 18.4.2017 do zaplatenia, zo sumy
180,- EUR od 30.6.2017 do zaplatenia, titulom neuhradenia odmeny za poskytnuté právne služby a
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80,- EUR (2 x 40,- EUR).

2. Žalobu odôvodnil tým, že poskytoval žalovanému v 1. rade za odmenu právne služby. Žalovaný
v 1. rade sa dostal do omeškania s úhradou odmeny za poskytovanie právnych služieb vyúčtovanej
splatnými a riadne doručenými faktúrami. Žalobca a obaja žalovaní v nadväznosti na uvedené uzavreli

dňa 6.12.2019 dohodu o pristúpení k záväzku, v zmysle ktorej žalovaný v 1. rade uznal právny dôvod
a výšku svojho dlhu voči žalobcovi v sume 687,96 EUR a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška
dlžnej sumy, tak, ako je určená v predmetnej dohode, je správna. V zmysle predmetnej dohody žalovaný
v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade voči žalobcovi popri žalovanom v 1. rade, pričom
sa voči žalobcovi zaviazal, že záväzok žalovaného v 1. rade voči žalobcovi, ak ho nesplní žalovaný v
1. rade. Keďže žalovaní doposiaľ neuhradili jeho splatnú pohľadávku v zmysle dohody o pristúpení k
záväzku, vyzval žalovaných písomnou výzvou zo dňa 4.11.2022, doručenou žalovanému v 1. rade dňa

14.11.2022 a žalovanému v 2. rade dňa 9.11.2022, na dobrovoľnú úhradu dlhu, všetko na účet žalobcu
v banke v tvare F. N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS XXXXXXXX. Žalovaní ku dnešnému dňu
na uvedenú predžalobnú výzvu žiadnym spôsobom nereagovali. Žalobca preto podáva túto žalobu o
zaplatenie. Suma dlhu žalovaných voči v zmysle vyššie uvedenej dohody o pristúpení k záväzku, spoluv celkovej v sume 687,96 EUR, pozostáva zo splatných a doposiaľ neuhradených faktúr č. XXXXXXXX,
vystavená dňa 3.4.2018, splatná dňa 17.4.2017, na sumu 507,96 EUR a č. XXXXXXXX vystavená dňa
15.6.2017, splatná dňa 29.6.2017, na sumu 180,- EUR. Okrem istiny pohľadávky a úroku z omeškania

si vzhľadom na uvedené žalobca uplatňuje voči žalovaným aj nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR za každú splatnú a doposiaľ neuhradenú faktúru,
t. j. v celkovej sume vo výške 80 EUR (2 x 40,- EUR).

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vypočul právneho zástupcu žalobcu, právnu zástupkyňu

žalovaných, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní
zistil nasledovný skutkový stav veci.

4. Medzi žalobcom a žalovanými bola dňa 6.12.2019 uzavretá Dohoda o pristúpení k záväzku, na
základe ktorej žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade uhradiť odmenu za poskytnuté
právne služby, ktoré žalobca vyúčtoval faktúrami č. XXXXXXXX zo dňa 3.4.2018 na sumu 180,- EUR

so splatnosťou dňa 17.4.2017 a č. XXXXXXXX zo dňa 15.6.2017 na sumu 687,96 EUR so splatnosťou
dňa 29.6.2017. Žalovaný v 1. rade v uvedenej dohode uznal predmetný záväzok čo do dôvodu a výšky.

5. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení uviedol, že žalobcom uplatnený nárok neuznáva, a
to ani len v časti. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie žalovaných faktúr a ani ich

opodstatnenosť. Pre značný časový odstup je obtiažne zistiť, či mu faktúry boli vôbec niekedy doručené.
Neopodstatnenosť žaloby odôvodňuje tiež tým, že ak mu faktúry uvedené v žalobe boli doručené a boli
odôvodnené, tak určite aj boli riadne uhradené. Na predžalobnú výzvu žalobcu reagoval listom zo dňa
15.12.2022, kde uviedol, že nárok žalobcu neuznáva, oznamuje, že faktúry boli uhradené, a teda vec
považuje za vybavenú. Žalobca jednostranne ukončil poskytovanie právnych služieb, kde pri odovzdaní

agendy bola podmienka úhrady všetkých faktúr, čo riadne splnil. Dôvodom odstúpenia od zmluvy o
poskytovaní právnych služieb zo strany žalobcu nebola nezaplatená odmena za právne služby. Pri
ukončení poskytovania právnych služieb mu ako klientovi žalobca neposkytol žiadne také vyúčtovanie,
z ktorého by vyplývalo, že existujú akékoľvek nedoplatky, tak ako to vyžadujú predpisy upravujúce
výkon advokácie. Z dôvodu, že žalobca voči nemu inicioval viacero obdobných bezdôvodných konaní,

resp. voči personálne a majetkovo prepojeným spoločnostiam, čo považuje z jeho strany za šikanózne,
nakoľko to predstavuje značnú administratívnu záťaž. Žalobca si voči nemu, ako aj voči ďalším, so
žalovaným majetkovo a personálne prepojeným spoločnostiam uplatnil obdobné nároky na zaplatenie
fiktívnych pohľadávok. Takýto postup žalobcu je objektívne potrebné považovať za šikanózny výkon
práva, a to z dôvodu svojvoľného uplatňovania práva (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 10.

2011, sp. zn. 5Sži/6/2011). Žalobca si v týchto konaniach uplatňuje zväčša zanedbateľné sumy, teda
postráda akýkoľvek hospodárny účel konania žalobcu. Je zrejmé, že cieľom konania žalobcu je zahltiť
a poškodiť žalovaného. Konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, teda jeho konanie by nemalo
požívať žiadnu právnu ochranu. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo
súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického

vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi
podstatnáčasťspoločnosti.Priznanienárokužalobcusúdomvtomtokonaníbyboloneprimeranetvrdým
postihom, a to aj z dôvodu, že k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je
dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, ale hlavnou alebo aspoň prevažujúcou
motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Pod

šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon práva za účelom poškodenia druhej strany.
Tomuto konaniu žalobcu nerozumie, nakoľko so žalobcom dlhodobo udržiaval korektné obchodné
vzťahy. Domnieva sa, že účelové vymáhanie zaplatených faktúr alebo úrokov z omeškania, môže byť v
rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, a tiež v rozpore s predpismi SAK. Uplatnený
nárok žalobcu z vyššie uvedených dôvodov považuje za bezpredmetný. Taktiež považuje podaný návrh

zo strany žalobcu za účelový. Súdu dostatočne preukázal nedôvodnosť návrhu žalobcu a navrhuje, aby
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žalobu považuje za účelovú,
s cieľom neoprávnene vymáhať údajnú dlžnú sumu.

6. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k veci uviedol rovnakú argumentáciu ako žalovaný v 1. rade.

Navyše iba doplnil, že Dohoda o pristúpení k záväzku zo dňa 6.12.2019 obsahom nereflektuje nárok,
ktorý si žalobca uplatňuje v tomto konaní, považuje ju za bezpredmetnú a navrhuje na ňu neprihliadať.7. Žalobca vo svojom ďalšom vyjadrení (replike) k veci uviedol, že žalovaní vo svojich vyjadreniach
uviedli jediné relevantné skutkové tvrdenie, v zmysle ktorého mali byť faktúry týkajúce sa uplatneného
nároku riadne žalovanými uhradené. Svoje tvrdenia však žalovaní neosvedčili, keďže do konania

nepredložili žiaden dôkaz o riadnej, ani o včasnej úhrade predmetných faktúr. Žalovaní vo svojich
vyjadreniachanilennetvrdiavčasnosťúhradyfaktúrtýkajúcichsauplatnenéhonároku.Žalovaníksvojim
vyjadreniam nepripojili ani jedinú prílohu. Strany sporu uzavreli dňa 6.12.2019 dohodu o pristúpení k
záväzku, v zmysle ktorej žalovaný 1 uznal právny dôvod a výšku svojho dlhu voči žalobcovi v sume
687,96 EUR a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška dlžnej sumy, tak, ako je určená v predmetnej

dohode, je správna. V zmysle predmetnej dohody žalovaný 2 pristúpil k záväzku žalovaného 1 voči
žalobcovi popri žalovanom 1, pričom sa voči žalobcovi zaviazal, že záväzok žalovaného 1 voči žalobcovi
splní za žalovaného 1, ak ho nesplní žalovaný 1. Vzhľadom na uvedené žalovaní v konaní neuniesli
dôkazné bremeno, keď nepreukázali uspokojenie uplatneného nároku, v dôsledku čoho sa vzhľadom
na koncentráciu konania stalo v konaní nesporným jeho tvrdenie o existencii nároku uplatneného voči
žalovaným, ktorý v konaní preukázal predložením dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 6.12.2019.

8. Podľa § 533 Obč. zák., kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho
peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a
nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

9. Podľa čl. II. ods. 1. Dohody, za právne služby poskytnuté dlžníkovi boli dlžníkovi zo strany veriteľa
vystavené nasledovné faktúry, ktoré dlžník ani čiastočne neuhradil: faktúra č. XXXXXXXX vystavená
dňa 03.04.2018, splatná dňa 17.04.2017, na sumu 507,96 EUR a faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa
15.06.2017, splatná dňa 29.06.2017, na sumu 180,- EUR, t.j. celkovo vo výške 687,96 EUR (ďalej aj
ako „dlžná suma“ alebo „dlh“).

10. Podľa čl. II. ods. 3. Dohody, dlžník podpisom tejto dohody uznáva právny dôvod, ako aj výšku dlhu
ako je uvedený v bode 1 tohto článku a v článku I. tejto dohody. Dlžník prehlasuje, že nárok veriteľa, ako
aj výška dlžnej sumy tak, ako je určená v bode 1 tohto článku, je správna.

11.Podľačl.III.ods.1.Dohody,pristupujúcidlžník-BENZINOLSLOVAKIAs.r.o.,dňompodpísaniatejto
dohody v zmysle § 533 Občianskeho zákonníka pristupuje k záväzku dlžníka - CENTRAL BUILDING
investičná, s.r.o. špecifikovaného v článku I. a II. tejto Dohody v celom rozsahu a zaväzuje sa, ako
pristupujúci dlžník, splniť pohľadávku veriteľa za poskytnuté právne služby popri dlžníkovi v celom
rozsahu. Pristupujúci dlžník berie na vedomie, že sa stáva dlžníkom veriteľa popri dlžníkovi a veriteľ má

právo požadovať od neho splnenie dlhu v celom rozsahu. Ak záväzok dlžníka splní pristupujúci dlžník,
zanikne záväzok veriteľa voči dlžníkovi aj pristupujúcemu dlžníkovi. Pristupujúci dlžník podpisom na tejto
dohode prehlasuje, že sa oboznámil s dokladmi, na základe ktorých vznikol dlžníkovi dlh a potvrdzuje,
že nárok veriteľa je oprávnený ako aj výška dlhu tak, ako je určená v článku II. tejto dohody.

12. Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,
že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

13. Podľa § 324 ods. 1 Obch. zák., záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

14. Podľa § 340a ods. 1 Obch. zák., zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka
z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo
inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej len "doklad"),
alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa

strany o dlhšej lehote splatnosti výslovne dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam
a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia prvej a
druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

15. Podľa § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a

to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník
však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.16. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného

upozornenia.

17. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

18. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v období od 16.3.2016 do 17.9.2019 bola 0,00
%.

19. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

20. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. výška paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania.

21. Podľa § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná
premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba
ohľadne tejto časti.

22. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby v sume
687,96 EUR spolu s úrokom z omeškania ako aj paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 80,- EUR (za 2 faktúry). Písomnou Dohodou o pristúpení k záväzku zo dňa
6.12.2019 žalovaný v 2. rade pristúpil k predmetnému záväzku žalovaného v 2. rade, ktorý zároveň v
uvedenej Dohode tento záväzok uznal.

23. Pristúpenie k záväzku podľa tohto ustanovenia má ten význam, že ak sa niekto písomnou
dohodu s veriteľom zaviazal, že mu za dlžníka zaplatí peňažný dlh, stáva sa jeho dlžníkom popri
pôvodnom dlžníkovi a obaja sú voči nemu zaviazaní solidárne. Preto veriteľ môže požadovať plnenie
od ktoréhokoľvek z nich. Ak záväzok splní jeden z nich, zanikne záväzok aj toho druhého.

24. Uznanie záväzku (dlhu) je upravené v Obchodnom zákonníku ako zabezpečovací inštitút v
tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej
pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o
neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka, začiatok plynutia novej premlčacej lehoty). Podstatou

inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie
záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Z ustanovenia odseku 1 §
323 vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný
veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Z

hľadiskaobsahuObchodnýzákonníkpožadujejednoznačnéurčenieuznanéhozáväzkubezšpeciálnych
požiadaviek na jeho určitosť. Preto nie je dôležité, či vo vyhlásení dlžníka sú presne použité
výrazy "uznanie", alebo je výslovne vymedzený rozsah, v ktorom sa záväzok uznáva. V každom
konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob
tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výška realizuje

odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad (faktúra).
Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.
Uznanie záväzku má za následok dva základné dôsledky. Predovšetkým je to vznik vyvrátiteľnej právnej
domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť
domnienky („predpokladá sa“) má dlžník naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne

že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo
na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom
zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má
súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Existencia záväzku je nespornálen v čase uznania. Preto z uznania záväzku nemožno vyvodzovať, že tento záväzok trvá aj neskôr
(napr. môže zaniknúť na druhý deň po uznaní jeho splnením). Druhým významným dôsledkom uznania
záväzku je, že od okamihu uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota. Ak sa

uznala iba časť záväzku, nová premlčacia doba plynie len pokiaľ ide o túto časť (§ 407 ods. 1). Tento
dôsledok uznania záväzku je rovnaký, bez ohľadu na to, či sa uznal nepremlčaný alebo premlčaný
záväzok (§ 407 ods. 4). Nie je rozhodujúce ani to, akú dĺžku mala pôvodná premlčacia doba. Pritom treba
rešpektovaťvšeobecnéobmedzeniepremlčacejdoby,t.j.žebezohľadunainéustanoveniaObchodného
zákonníka, premlčacia doba sa skončí najneskôr po uplynutí desiatich rokov odo dňa, keď začala plynúť

po prvý raz (§ 408 ods. 1).

25. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi ako aj citovanými
zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu
opodstatnený. Žalobca v konaní preukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky písomnou Dohodou o
pristúpení k záväzku, v ktorej bol tento určený ako záväzok vzniknutý z dôvodu neuhradenia faktúr č.

XXXXXXXX zo dňa 3.4.2018 na sumu 180,- EUR so splatnosťou dňa 17.4.2017 a č. XXXXXXXX zo dňa
15.6.2017 na sumu 687,96 EUR so splatnosťou dňa 29.6.2017, čím bol zreteľne špecifikovaný číslom
faktúry, dátumom jej vystavenia a splatnosti, fakturovanou sumou vrátane uvedenia dôvodu vzniku
záväzku (za právne služby poskytnuté dlžníkovi). Nakoľko žalovaný v konaní nevyvrátili domnienku
existencie uvedeného záväzku, súd ich zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie žalovanej sumy.

26. „Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z
omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok
z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade

priamo zo zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 369 má dispozitívnu povahu, strany môžu postih
za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť
dohodou. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok
zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania
s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne

povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie
požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku
z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k
porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní
sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v

dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným,
lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Výšku úrokov z omeškania a spôsob
ich výpočtu upravuje odsek 1. Výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán.
Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená
zákonom.“ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník, komentár, Druhé, doplnené a prepracované

vydanie)

27. Omeškanie dlžníka so splnením peňažného záväzku sankcionuje Obchodný zákonník tak, že
zákonným dôsledkom omeškania je vznik práva veriteľa na úrok z omeškania, a to vo výške zmluvne
dohodnutej alebo určenej v ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Úrok z omeškania je

príslušenstvom pohľadávky a v prípade splnenia zákonných predpokladov, povinnosť platiť úroky z
omeškania nastáva priamo zo zákona, ktorý tiež stanovuje kritériá pre posudzovanie výšky úrokov z
omeškania. Je nesporné, že žalovaní sú so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi
vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve
dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a

súdom aj priznaná výšku úroku z omeškania je plne v súlade s citovanými zákonným ustanoveniami.
Pri určení začiatku doby omeškania súd vychádzal z dátumu splatnosti faktúry a túto určil dňom
nasledujúcim po splatnosti tej ktorej faktúry. Nakoľko je žalovaný v omeškaní, popri úroku z omeškania
mu vznikol aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 80,- EUR, a to za každú omeškanú faktúru samostatne.

28. K problematike priznávania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky súd
poukazuje na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora:„1. Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo 16. februára o boji proti
oneskorenýmplatbámvobchodnýchtransakciáchsamávykladaťvtomzmysle,že:minimálnapaušálna
suma vo výške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej

platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na
faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej
sťažnosti alebo žaloby.“ (rozsudok Súdneho dvora z 20.10.2022 vo veci C-585/20)
„29. Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice
2011/7 v spojení s článkom 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že ak jedna a tá istá zmluva

upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo
poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma
40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-370/21 z 1.12.2022)

29. Rovnaký právny názor je aj súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,

a to konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn.
2Obdo/59/2021, ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená, a to dokonca ustálene, keď najvyšší
súd svoj právny názor k právnej otázke (odpoveď na to ako má byť právna otázka riešená) publikoval v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (I. ÚS 115/2020) č. 1/2023
pod poradovým č. 11, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „I. Veriteľ má nárok na paušálnu

náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá
je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že
si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej
ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda

nesmie byť účelovo delená. II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou
pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti
pohľadávky.“

30. V súvislosti s inštitútom uznania záväzku súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v
obdobných veciach, a nakoľko jeho úprava, s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa
slovenského a českého právneho poriadku, sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii
slovenských právnych predpisov.

31. „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného
dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať
podľa § 133 OSP skutočnosť za preukázanú.
V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka,
považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak (obsah domnienky bol vyvrátený

dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju
uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť
záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne
domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi
tvrdeniami.“ (rozsudok 32 Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004)

32. „Aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce
k zmene alebo zániku ich práv či povinností alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za
predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať
bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie

je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu.
V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad)
právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku),
ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie
vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 OBZ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu

dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci
dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo,
že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel
vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnostiuznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov.“ (rozsudok 32 Odo 453/2004 z 9.
decembra 2004, rozsudok 32 Odo 1323/2004 z 21. júna 2004)

33. „Zákonodarca nepredpisuje, akým spôsobom má byť „určitý záväzok“ špecifikovaný. Určenie môže
zahŕňať rozsah záväzku, nie je to však úplne nevyhnutné. Záväzok môže byť v uznaní špecifikovaný aj
číslom faktúry, jej dátumom vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku.“ (uznesenie z 21. marca 2006
sp. zn. 32 Odo 181/2005)

34. Žalovaní v konaní síce spochybňovali žalobcom uplatnený nárok v otázke jeho existencie, svoje
tvrdenie však nepreukázal. Popretie skutkových tvrdení žalobcu v tejto časti zo strany žalovaných súd
vyhodnotil ako neúčinné, nakoľko žalovaní neuviedli vlastné skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach,
pričom len samotné spochybnenie žalobcom tvrdených skutočností nemožno bez ďalšieho považovať
za postačujúce. Pokiaľ žalovaní argumentujú, že faktúry boli uhradené, mal o tom predložiť dôkaz.

35. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
stratysporu.Stranymajúpovinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej

koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje
za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti
nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného
popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Ak súd považuje skutkové tvrdenia strany
podľa § 151 CSP za nesporné, nevykonáva o nich dokazovanie.

36. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov. V sporovom konaní
sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má sporová strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú
povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá
sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila, čo je v tomto prípade žalovaná. Dôkazným bremenom

sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, či sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a
či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S
prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto možno konštatovať, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie
žalovanej istiny a príslušenstva, nakoľko žalovaný nepreukázal jednak jeho zánik, ani jeho neexistenciu.

37. Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedené
ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť sporových strán v konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy
na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana
sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky

v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení sporovej strany. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom

vykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniesporovejstranyniejepreukázané(vtomzmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

38. Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností sporovou stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti
rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.
Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť,

ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom
dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena
tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť,teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

39. Žalovaní, pokiaľ chceli uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia o úhrade uvedených faktúr, mali
k tomu produkovať relevantný dôkaz (príjmový pokladničný doklad, výpis z účtu, poštovú poukážku a
pod.). Argument žalovaných, že dlžník faktúry ani Dohodu nevedie vo svojom účtovníctve súd považuje
za nepodstatný. Je vecou každé jedného podnikateľa, akým spôsobom vedie svoje účtovníctvo. Naviac

tento argument vyznieva nepresvedčivo, ak žalovaný v 2. rade ako pristupujúci dlžník v dohode prehlásil,
že sa oboznámil s dokladmi, na základe ktorých dlh vznikol, pričom túto Dohodu rovnako podpísal aj
žalovaný v 1. rade.

40. Na tomto mieste súd poukazuje na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá
síce bola prijatá za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, ktorou sa spravoval civilný súdny proces

(Občiansky súdny poriadok), ale vo svojej podstate je plne aplikovateľný aj pre súčasnú právnu úpravu
Civilným sporovým poriadkom:
„Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,

že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie

bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.“ (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24.2.2010)

41. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,

na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v
tomto konaní mal plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

42. Žalovaní na pojednávaní žiadali doplniť dokazovanie o predloženie originálu Dohody o pristúpení
k záväzku. Na doplnenie dokazovania o originál predmetnej dohody súd nevidí žiaden dôvod, nakoľko
samotná kópia je dobre čitateľná, pričom jej pravosť mohli žalovaní spochybniť už v rámci svojho
vyjadrenia k žalobe. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril iba k jej obsahu, ktorý nereflektuje uplatňovaný nárok.

Strany sporu pritom takmer vždy predkladajú do konania iba kópie listinných dôkazov. Súd z uvedených
dôvodov tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol.

43. Pôvodne súd na pojednávaní konanom dňa 23.11.2023 vyhlásil rozsudok v znení:„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 687,96EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 507,96 EUR od 18.4.2017 do zaplatenia, zo sumy 180,-EUR od 30.6.2017 do zaplatenia,
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80,-EUR a to všetko do troch

dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi súd priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.“
Vzhľadom k tomu, že žaloba smerovala voči dvom žalovaným, predmetným výrokom nebolo rozhodnuté

o celej časti predmetu konania (nebolo rozhodnuté o povinnosti druhého žalovaného). Nakoľko z
uvedeného výroku nebolo zrejmé, ktorý zo žalovaných zaviazaný bol a o ktorom rozhodnuté nebolo, súd
bezprostredne po vyhlásení rozsudku vyhlásil dopĺňací rozsudok. Vzhľadom na charakter chýbajúcej
nerozhodnutej časti (jeden zo žalovaných) súd v zmysle § 225 CSP vyhlásil dopĺňací rozsudok v znení,
v ktorom je obsiahnutý celý predmet konania (Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť...).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.