Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723202542
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6723202542.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Zity Nagypálovej, ako členiek senátu, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47
246 731, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 21.538,12 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen,
č.k. 13C/43/2023-157 zo dňa 7. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovanej proti druhej výrokovej vete, ktorou okresný súd konanie čiastočne ohľadne sumy
72,-Eur zastavil a proti tretej výrokovej vete, ktorou okresný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í nasledovne:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 14.390,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 6,25% ročne zo sumy 14.390,-Eur od 5.10.2022 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením

pohľadávky vo výške 458,12 Eur, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V prevyšujúcej časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%
z priznaného nároku proti žalovanej, ktoré mu je žalovaná p o v i n n á zaplatiť v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.

13C/43/2023-157 zo dňa 7. marca 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)
rozhodol nasledovne:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 13.446,-Eur s úrokmi z omeškania vo výške 6,25 % ročne
z dlžnej sumy od 27.10.2023 až do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške
458,12 Eur, všetko v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Súd konanie čiastočne zastavuje ohľadne sumy 72,-Eur.
III. Súd žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

IV. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, a to
v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovanú na zaplatenie sumy 21.538,12 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,25% ročne zo
sumy 21.080,-Eur od 5.10.2022 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Nárok uplatnil v zmysle zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a tvrdil, že k škode došlo na základe nezákonného
rozhodnutia o trestnom stíhaní a nezákonného rozhodnutia o väzbe. Poukázal na priebeh trestného
konania vedeného proti jeho osobe, ktoré bolo vedené pred Okresným riaditeľstvom policajného
zboru vo Zvolene pod ČVS: ORP-816/1-VYS-ZV-2019, Okresnou prokuratúrou Zvolen pod sp.zn. 2Pv

414/19/6611, Okresným súdom Zvolen pod sp.zn. 0Tp/346/2019, Okresným súdom Zvolen pod sp.zn.
5T/32/2020 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp.zn. 5To/122/2020. Uplatnený nárok pozostáva
z nároku na náhradu škody za vynaložené trovy právneho zastúpenia a z dôvodu nemajetkovej ujmy.
Žalobca poukázal predovšetkým na uznesenie o vznesení obvinenia vydané pod ČVS: ORP-816/1-
VYS-ZV-2019 dňa 31.10.2019, uznesenie o vzatí do väzby vydané pod sp.zn. 0Tp/346/2019 dňa
31.10.2019 a následné oslobodenie spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Zvolen vydaného pod

sp.zn. 5T/32/2020 zo dňa 21.8.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.zn.
5To/122/2020 zo dňa 19.10.2021. Žalobca tvrdil a preukazoval, že požiadal o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 15 zákona č.
514/2003 Z.z.. Žalovaná mu podaním č. VI/4 Gc 65/22/1000-5 zo dňa 22.9.2022 oznámila, že žiadosťou
uplatnený nárok nebude ani čiastočne uspokojený. K uspokojeniu nároku žalobcu tak nedošlo ani po

uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.

1.2 Pokiaľ žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, uplatnenú v dôsledku vynaložených nákladov na
zvoleného obhajcu, uplatnený nárok predstavuje sumu 2.400,-Eur, ktorá mu bola zo strany advokátskej
kancelárie vyúčtovaná, aj keď za poskytovanie právnych služieb obhajcovi vznikol nárok na náhradu

hotových výdavkov a tarifnú odmenu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška č. 655/2004 Z.z.“) celkom vo výške 4.131,43 Eur.

1.3 Žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods.2 zákona č. 514/2003

Z.z., a to v dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania a v dôsledku nezákonnej väzby. Výšku
nemajetkovej ujmy vyčíslil na sumu 18.680,- Eur, pričom vychádzal z následkov, ktoré mu v dôsledku
nezákonného trestného stíhania boli spôsobené a z ustálených záverov súdnej praxe, z ktorej vyplýva,
že suma vo výške 1.000,- Eur za mesiac trvania väzby a suma vo výške 620,- Eur za mesiac trvania
trestného stíhania nepredstavuje neprimeranú výšku nemajetkovej ujmy.

1.4 U oboch uplatnených nárokov, a teda nároku na náhradu škody ako aj nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania zo sumy 21.080,-Eur. Za rozhodný
deň vo vzťahu k omeškaniu uplatneného nároku považoval deň 4.10.2022, kedy mu bolo doručené
oznámenie o neuspokojení nároku na náhradu škody; úrok z omeškania uplatnil od nasledujúceho dňa

(5.10.2022), a to vo výške 6,25% ročne.

1.5 Žalobca za príslušenstvo uplatneného nároku považoval aj náklady spojené s uplatnenou žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré vyčíslil na 458,12 Eur z dôvodu, že pri podaní
tejto žiadosti bol zastúpený advokátom.

1.6 Žalovaná nepovažovala žalobu za dôvodnú; namietala jej neúplnosť a nedostatočné odôvodnenie
a navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaná mala za to, že nie sú splnené zákonné
podmienky pre priznanie uplatneného nároku v zmysle ustanovenia § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
a to z dôvodu, že z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že žalobca nevyužil svoje právo a nepodal sťažnosť

ani proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia, ani proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o vzatí
do väzby. Žalobca v žalobe neuviedol a ani nepreukázal žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, za
splneniaktorýchsapodanieopravnéhoprostriedkunevyžadujeaktorémalizanásledoknevyužitiepráva
napadnúť obvinenie riadnym opravným prostriedkom. Žalobca, v trestnom konaní zastúpený obhajcom,
mal zákonnú možnosť podať voči rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní opravný prostriedok, čo

nevyužil. Rovnako aj vo vzťahu k rozhodnutiu o vzatí do väzby žalobca žiadny opravný prostriedok
nepodal, neučinil tak ani jeho obhajca, resp. iná osoba. V tomto prípade neboli zistené ani žalobcom
tvrdené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mali za následok nevyužitie opravného
prostriedku.1.7 Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody vo výške 2.400,- Eur žalovaná argumentovala,
že neboli preukázané položky súvisiace s náhradou cestovného; položky týkajúce sa cestovných náhrad

neboli preukázané; žaloba je v tomto smere neúplná a uplatnená suma dôkazne nepreukázaná. Faktúra,
vystavená advokátom, č. 2019/50 nebola vystavená na meno žalobcu, ale osobe A. B.; v žalobe nebol
predložený žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že uplatňovaná suma 2.400,- Eur bola
žalobcom advokátovi aj reálne uhradená. Žalobca tak nepreukázal či, kedy a akým spôsobom došlo
k reálnemu zmenšeniu jeho majetku v dôsledku úhrady trov právneho zastúpenia majúceho za následok

vznik skutočnej škody.

1.8 Žalovaná nesúhlasila ani s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18.680,-
Eur. Tvrdila, že zdravotný stav žalobcu nevyžadoval farmakologickú liečbu; závery ošetrujúcej lekárky
považoval za účelové v súvislosti s časovými okolnosťami. Žalobca bol totiž z väzby prepustený dňa
21.8.2020; uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo skončené trestné konanie, mu bolo oznámené

9.10.2020; psychologické vyšetrenie absolvoval až 14.2.2022 po roku a pol od prepustenia z väzby
a po roku a štyroch mesiacoch od definitívneho skončenia trestného konania. Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody však podal už dňa 21.6.2022; po 2 a pol mesiaci od poslednej
kontroly z 1.4.2022. Argumentáciu psychickým zdravím považovala žalovaná za účelovú aj z dôvodu,
že zo žaloby nevyplýva, že by psychické problémy žalobca riešil už vo výkone väzby a dožadoval

sa lekárskeho ošetrenia. Žalobcom namietané úkony v súvislosti so zadržaním a výkonom väzby
nemožno považovať za neprimerané. Podľa názoru žalovanej následky na povesti, finančnom zázemí,
spoločenských a pracovných vzťahoch ostávajú len v rovine subjektívnych pocitov žalobcu; žalobca
relevantným dôkazom nepreukázal, že mu v profesijnom uplatnení alebo v spoločenskom živote vznikli
nejaké závažné následky.

1.9 Žalovaná napokon k nemajetkovej ujme uviedla, že uplatnený nárok je neprimerane vysoký. Podľa
poznatkov žalovanej, súčasná judikatúra priznáva poškodeným nemajetkovú ujmu s prihliadnutím na
dĺžku trestného konania vo výške napr. 500,- Eur za každý rok trestného stíhania. Z rozhodovacej
súdnej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že výšku konečnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy

nie je možné exaktne matematicky stanoviť; nie je možné mechanicky preberať peňažné sumy
priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy; je
výsledkom posúdenia všetkých konkrétnych okolností v každom jednotlivom prípade s tým, že konečná
výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej spravodlivosti a slušnosti

a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Okrem prvoradej satisfakčnej funkcii
má výška náhrady zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

1.10 Ak žalobca poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, žalovaná zdôraznila, že tento rozsudok

bol vydaný po viac než mesiaci od vydania písomného oznámenia žalovaného o neuspokojení nároku
na náhradu škody. Žalovaná pritom nevzhliada žiadne dôvody, pre ktoré by sa žalobca mohol vopred
s istotou domnievať, že podanie riadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania by bolo
zjavne neúspešné. Splnenie zákonných podmienok v zmysle ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.
je potrebné starostlivo a objektívne skúmať, a to jednotlivo, so zreteľom na okolnosti v tej ktorej veci.

1.11 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými, ústnymi
vyjadreniami strán sporu, vyslúchol žalobcu, svedkyňu A. B., matku žalobcu, svedkyňu G. F. H., priateľku
žalobcu, oboznámil sa s rozhodnutiami vydanými v trestnom konaní vedenom proti žalovanému, najmä
pokiaľ ide o uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí žalobcu do väzby, oslobodzujúci

rozsudok okresného súdu a s uznesením krajského súdu, ktorým bolo odvolanie okresného prokurátora
zamietnuté. Taktiež sa oboznámil s faktúrou vystavenou obhajcom, vyúčtovanými trovami právneho
zastúpenia, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, oznámením Generálnej
prokuratúry SR o tom, že nárok žalobcu nebude ani čiastočne uspokojený. Napokon sa oboznámil
s lekárskymi správami týkajúcimi sa zdravotného stavu žalobcu. Aplikoval ustanovenie čl. 46 ods. 3,

ods. 4 Ústavy SR, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f) a písm. m), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 5
písm. b), § 8 ods. 6, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z.z.; napokon aplikoval ustanovenie § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z..1.12 Okresný súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia – uznesenia vyšetrovateľa
ORPZ Zvolen o vznesení obvinenia, ako aj uznesenia Okresného súdu Zvolen o vzatí žalobcu do

väzby a zároveň aj podaním obžaloby prokurátorom okresnej prokuratúry. Škoda spočíva v nákladoch
vynaložených na obhajobu v trestnom konaní; nemajetková ujma má zložku v nemajetkovej ujme
utrpenej v dôsledku trestného stíhania a v dôsledku výkonu väzby. Okresný súd poukázal na výsledok
trestného konania, z ktorého vyplýva, že žalobca bol rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením
odvolacieho súdu oslobodený od obžaloby.

1.13 V súvislosti s absenciou podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia
a rozhodnutiu o vzatí do väzby okresný súd ustálil, že žalobca proti týmto rozhodnutiam riadny opravný
prostriedok podľa osobitných predpisov nepodal. Ustanovenie § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.
vychádzalo z premisy, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno
priznať len vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa

osobitných predpisov. Okresný súd však poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Veľký senát“) sp. zn.
1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, v ktorom Veľký senát dospel k záveru, že splnenie podmienky podať
opravný prostriedok v zmysle § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod
obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Dôvod neuspokojenia nároku žalobcu tak nie je opodstatnený

v dôsledku výsledku trestného stíhania, a teda, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Ak žalovaná
poukázala na iné rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu SR, okresný súd poukázal na ustanovenie § 48
ods.3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); pre senát najvyššieho súdu
je názor vyjadrený v rozhodnutí Veľkého senátu záväzný. Okresnému súdu nebolo známe, že by v inom
konaní bolo postupované v zmysle ustanovenia § 48 ods.3 C.s.p. a že by rozhodnutie Veľkého senátu,

na ktoré poukazoval, bolo zmenené.

1.14 Okresný súd zároveň ustálil, že procesná podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 15 zákona
č. 514/2003 Z.z. bola splnená, žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, výsledkom
ktorej bolo oznámenie žalovanej, že nárok žalobcu nebude ani čiastočne uspokojený. Ustálil aj pasívnu

vecnú legitimáciu žalovanej, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, a to v zmysle
§ 4 ods.1 písm. f), písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z.. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného
nárokuokresnýsúdpoukázalnateoretickévýchodiskánárokunanáhraduškodyzdôvodunezákonného
rozhodnutia štátneho orgánu a zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo/183/2009, sp.zn. 4Mcdo/15/2009, z ktorých vyplýva, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti

zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Podstata
nároku na náhradu škody sa neviaže na správnosť či nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Okresný súd v tomto
smere ustálil, že uznesením vyšetrovateľa ORPZ vo Zvolene ČVS: ORP-816/1-VYS-ZV-2019 zo dňa
31.10.2019 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods.1, ods.2 písm. b/

TrestnéhozákonaažalobcabolvzatýdoväzbyuznesenímOkresnéhosúduZvolensp.zn.0Tp/346/2019
zo dňa 31.10.2019, dňom 29.10.2019. Výsledkom trestného stíhania však bolo, že podozrenie voči
žalobcovi sa nepotvrdilo; žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 5T/32/2020-639 zo dňa
21.8.2020 spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol
obžalovaný stíhaný. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 5To/122/2020 zo dňa 19.10.2021

odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku okresného súdu zamietol. Z uvedeného okresný
súd vyvodil, že rozhodnutie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o vzatí do väzby sú nezákonnými
rozhodnutia, na podklade ktorých možno konštatovať, že štátu vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi
škodu, ktorá mu preukázateľne vznikla v príčinnej súvislosti s nimi.

1.15 Pokiaľ ide o vzniknutú škodu, za túto je potrebné v zmysle ustanovenia § 18 ods.1 zákona
č. 514/2003 Z.z. považovať účelne vynaložené trovy konania. Žalobca preukázal, že v súvislosti
so zvoleným obhajcom mu vznikli výdavky vo výške 2.400,- Eur pozostávajúce zo vzniknutých trov
právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené z jednotlivých konkrétnych úkonov v celkovej výške 4.131,43
Eur. Právny zástupca pri uplatnení odmeny za realizovanú obhajobu aplikoval ustanovenie § 13

vyhlášky č. 655/2004 Z.z.; vyčíslené trovy znížil zo sumy 4.131,43 Eur na sumu 2.400,-Eur. V súvislosti
s námietkou žalovanej okresný súd zdôraznil, že trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v celkovej
výške 4.131,43 Eur; cestovné predstavuje sumu 321,85 Eur. Ak žalobca uplatnil škodu vo výške 2.400,-
Eur, táto prevyšuje sumu, ktorá je rozdielom vyčíslenia odmeny advokáta po odpočítaní cestovného.Žalovaná jednotlivé úkony vykonané v trestnom konaní okrem cestovného nenamietala; okresný súd
z obsahu spisu zistil, že ich výška bola žalobcom správne uplatnená; okresný súd mal za to, že tieto
trovy boli účelne vynaložené. Napokon, podľa názoru okresného súdu žalobca preukázal, že škoda mu

vznikla vo výške 2.400,-Eur. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že trovy najskôr uhradila matka
žalobcu A. B. a po prepustení z väzby jej tieto trovy uhradil samotný žalobca. Uplatnený nárok, čo do
trov obhajoby vo výške 2.400,-Eur, tak považoval okresný súd za dôvodný.

1.16 Okresný súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na teoretické východiská náhrady nemajetkovej

ujmy spojenej s väzobným stíhaním a ustálil, že na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu z titulu
rozhodnutia o väzbe je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, a to: 1/ rozhodnutie
o väzbe, 2/ vykonanie väzby, 3/ zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo
skončenie trestného stíhania postúpením veci inému orgánu, 4/ absencia negatívnych zákonných
podmienok podľa § 8 ods.6 zákona č. 514/2003 Z.z., 5/ vznik nemajetkovej ujmy, 6/ príčinná súvislosť
medzi väzbou a nemajetkovou ujmou. Okresný súd mal uvedené predpoklady pre vznik zodpovednosti

za nemajetkovú ujmu za splnené; vzhľadom na závažnosť zásahu do súkromia žalobcu samotné
konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Z uvedeného dôvodu mal
za to, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia
§ 17 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z.. Právo na náhradu škody v dôsledku väzobného stíhania vzniká
momentom vydania nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby, a to bez ohľadu na to, že uplatniteľným

nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok, v danom prípade oslobodením obžalovaného spod
obžaloby. Na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch postačuje aj zistenie, že žalobca väzbu
vykonal a preukázanie ďalších dopadov väzby do súkromia žalobcu má vplyv len na výšku samotnej
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o samotnú väzbu, táto trvala od 29.10.2019 do 21.8.2020,
a teda v rozsahu 297 dní. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd posudzoval

kritériá v zmysle ustanovenia § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z. a posudzoval osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých
k ujme došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a závažnosť následkov,
ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení.

1.17 Vo vzťahu k väzbe žalobca žiadal priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 9.890,-Eur, čo v prepočte
trvania väzby na dni predstavuje nárok na jeden deň vo výške 33,30 Eur. Takto uplatnený nárok
nepresahuje maximálnu výšku odškodnenia i s nemajetkovou ujmou za trestné stíhanie, ktorá je
stanovená ako 50 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy; táto predstavovala v roku 2019 sumu 520,-
Eur; maximálna výška odškodnenia tak v rozhodnom čase dosahovala sumu 26.000,- Eur. Okresný súd

mal za preukázané, že žalobca väzbu znášal veľmi zle, čo vyplynulo z jeho výpovede aj výpovede jeho
matky. Mal za to, že je primerané odškodniť osobu dotknutú nezákonnou väzbou v rámci rozpätia 20,- až
60,- Eur za jeden deň so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. V tomto smere okresný súd poukázal na
závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.1.2012
a z neho vyplývajúcu komparáciu rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov

iných európskych štátov. Posudzujúc uvedené, okresný súd vychádzajúc zo záveru, že spravodlivé
odškodnenie predstavuje sumu 20,- až 60,- Eur a dospel k záveru, že uplatnený nárok vo výške 33,30
Eur za jeden deň väzby je uplatnený správne. Z uvedeného dôvodu vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej
ujme za nezákonné rozhodnutie o väzbe vo výške 9.890,- Eur okresný súd žalobe vyhovel.

1.18 Pokiaľ ide o uplatnený nárok za náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, okresný
súd ustálil, že trestné stíhanie začalo vznesením obvinenia dňa 31.10.2019 a bolo ukončené oznámením
skončenia trestného stíhania dňom 19.10.2021; žalobca sa verejného zasadnutia o odvolaní pred
odvolacím súdom zúčastnil. Okresný súd mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na dĺžku trestného konania; trestný čin, z ktorého bol žalobca

obvinený, umožňuje uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o závažnosť trestného činu
kladeného v minulosti za vinu žalobcovi, ide o zločin znásilnenia podľa § 199 ods.1, ods.2 písm. b)
Trestného zákona, za čo žalobcovi hrozil trest odňatia slobody v trvaní 7 až 15 rokov. Trestné stíhanie
trvalo takmer 2 roky; žalobca uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie len v rozsahu
dní nad rámec trvania väzby. Je tak zrejmé, že žalobca uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy za trvanie

trestného stíhania v rozsahu 422 dní. Za uvedené obdobie vyčíslil nemajetkovú ujmu na sumu 8.718,52
Eur. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania žalobca uplatňoval náhradu
nemajetkovej ujmy za deň 20,66 Eur, a teda v celkovej výške 8.718,- Eur.1.19 V tomto smere okresný súd poukázal na iné rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých bola
náhrada nemajetkovej ujmy za jeden rok trestného stíhania priznaná vo výške 1.000,- Eur, resp. 800,-
Eur, resp. 1.600,- Eur. Okresný súd mal za to, že žalobca nepreukázal také skutkové okolnosti, aby

bolo potrebné priznať nemajetkovú ujmu v ním požadovanej výške 1.000,- Eur za každý mesiac trvania
trestného stíhania (okresný súd nesprávne uviedol „za každý mesiac trvania väzby“). Okresný súd však
vzhliadol na skutočnosť, že žalobca po skončení trestného stíhania trpel poruchou osobnosti, zmiešanou
úzkostne depresívnou reakciou; išlo o pretrvávajúcu zmenu osobnosti po katastrofickej skúsenosti,
ktorou bolo krivé obvinenie, odsúdenie, výkon trestu. Uvedené mal za preukázané z výpovede matky

a priateľky obvineného a z lekárskej správy psychiatričky MUDr. Bahledovej. Z primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy považoval sumu 1.000,-Eur za jeden rok trestného stíhania, čo v prejednávanej
veci predstavuje 2,74 Eur za jeden deň. S prihliadnutím na počet dní trestného stíhania 422 (mimo
väzobného stíhania) dospel okresný súd k sume 1.156,28 Eur za obdobie trestného stíhania; uvedenú
sumu zaokrúhlil na sumu 1.156 Eur, ktorú priznal ako nemajetkovú ujmu vzniknutú za vedenie
trestného stíhania (mimo obdobia výkonu väzby). Z uvedeného dôvodu v prevyšujúcej časti uplatnenej

nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania okresný súd žalobu považoval za nedôvodnú a v tejto
časti žalobu zamietol.

1.20 Okresný súd tak zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 13.446,- Eur pozostávajúcej z náhrady
škody spojenej s účelne vynaloženými trovami konania v trestnom konaní vo výške 2.400,- Eur,

z náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu vo výške 9.890,- Eur a z náhrady nemajetkovej ujmy
za nezákonné trestné stíhanie vo výške 1.156,- Eur.

1.21 Žalobca uplatnil aj nárok na úroky z omeškania vo výške 6,25% ročne od 27.10.2023 v spojení
s ustanovením § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie č.87/1995 Z.z.“).
Výšku úroku z omeškania okresný súd považoval za správnu. Pokiaľ však žalobca žiadal zaplatenie
úroku z omeškania od 5.10.2022, okresný súd uviedol, že v čase, keď žalovaná reagovala na žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku (22.9.2022), rozhodnutie Veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/2/2022
nebolo ešte vydané, nakoľko toto rozhodnutie je zo dňa 24.10.2022. V čase, keď žalovaná reagovala

na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, súdna prax vychádzala z toho, že je potrebné voči
nezákonným rozhodnutiam uplatniť opravný prostriedok. Žalovaná sa tak o tom, že žalobca požaduje
náhradu škody spojenej s účelne vynaloženými trovami konania a nemajetkovej ujmy, mohla dozvedieť
až dňom doručenia žaloby v prejednávanej veci zo strany súdu; žaloba bola žalovanej doručená
do vlastných rúk dňa 26.10.2023. Podľa názoru okresného súdu sa tak žalovaná mohla dostať do

omeškania až dňom 27.10.2023. V tomto rozsahu okresný súd úrok z omeškania z priznaného nároku
priznal od 27.10.2023 a v prevyšujúcej časti uplatnený nárok na úrok z omeškania zamietol.

1.22 Ak žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie sumy 458,12 Eur, okresný súd ustálil, že ide
o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a teda so žiadosťou o predbežné prerokovanie

nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Citovaný zákon však otázku ohľadne nákladov
spojených s predbežným prerokovaním nároku výslovne neupravuje; okresný súd tak subsidiárne použil
ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 121 ods.3). Na základe uvedeného dospel k záveru, že náklady,
ktoréžalobcovivzniklivsúvislostisuplatnenímpohľadávky,tvoriajejpríslušenstvo;zuvedenéhodôvodu
žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 458,12 Eur v dôsledku jedného úkonu právnej služby vo výške

370,14 Eur + režijný paušál a zodpovedajúca DPH v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

1.23 V priebehu konania žalobca zobral žalobu späť v časti sumy 72,- Eur; okresný súd aplikujúc
ustanovenie § 145 ods.2 C.s.p. konanie v tejto časti čiastočne zastavil.

1.24 Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods.1
C.s.p.. Aj keď žalobca nebol v celom rozsahu úspešný, okresný súd žalovanú zaviazal nahradiť trovy
konania v rozsahu 100%, avšak z prisúdenej sumy. Základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy a náhradu škody bol daný; výška nároku závisela od úvahy súdu. V prípade rozhodovania
o trovách konania, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, sa procesný úspech posudzuje len vo

vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. Skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému zamietnutiu
žaloby, nemalo na rozhodnutie o trovách konania žiaden vplyv. Z dôvodu, že základ nároku bol daný
avýškaplneniazáviselaodúvahysúdu,zamietnutiežalobyvprevyšujúcejčastinepredstavovaloúspech
žalovanej, je len dôsledkom úvahy súdu.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, v ktorom
navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalovanú zaviazal

povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 21.538,12 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6,25% ročne zo
sumy 21.080,- Eur od 05.10.2022 do zaplatenia do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Uplatnil nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania. Rozsudok
odvolaním napadol vo výrokoch I., III. a IV. ; uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. f) a
písm. h) C.s.p.; tvrdil tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

2.1 V konkrétnostiach žalobca uviedol, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznanej výške
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe; o priznanej výške príslušenstva
pohľadávky spočívajúcej v nákladoch na uplatnenie pohľadávky a súhlasí rovnako s výrokom o

trovách konania. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a lehote, od ktorej bol žalovaný v omeškaní
so zaplatením dlžnej sumy.

2.2 Pre žalobcu bolo zrejmé, že ak súd prvej inštancie mu priznal nemajetkovú ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím o začatí trestného konania vo výške 1.156,- Eur, vychádzal z primeranej
nemajetkovejujmyvovýške1.000,-Eurzaroktrestnéhostíhania.Zodôvodnenianapadnutéhorozsudku
vyplýva, že súd prvej inštancie mal preukázaný výrazný zásah do osobnostných práv žalobcu s
pretrvávajúcimi následkami, nie je však zrejmé, akým spôsobom dospel okresný súd k záveru, že
žalobca nemal preukázať také skutkové okolnosti, aby bolo potrebné priznať nemajetkovú ujmu v

ním požadovanej výške (620,- Eur za mesiac trvania trestného stíhania). Žalobca zdôraznil, že v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 754/2016, ktorý uzavrel, že suma vo výške 620,- Eur za mesiac trvania
trestného stíhania nie je neprimeraná. Práve túto sumu považuje žalobca za primeranú; z odôvodnenia
napadnutéhorozhodnutiavšakniejezistiteľné,nazákladečohodospelokresnýsúdkzáveru,žežalobca

nepreukázal skutkové okolnosti, ktoré by nemajetkovú ujmu vo výške 620,- Eur za mesiac trestného
stíhania preukazovali.

2.3 Žalobca poukazujúc na okresným súdom citované rozhodnutia zdôraznil, že pokiaľ v týchto
konaniach bola priznaná výška nemajetkovej ujmy za jeden rok trestného stíhania vo výške 1.000,-

Eur, 800,- Eur, resp. 1.600,- Eur, išlo o trestné stíhania, v ktorých obvinenej osobe hrozil trest s vrchnou
hranicou trestu odňatia slobody päť, resp. osem rokov; u žalobcu však hrozil trest v trvaní 15 rokov.
Navyše rozhodnutia, na ktoré okresný súd poukazoval, sú datované najneskôr v roku 2016; aj z dôvodu
ekonomického vývoja nie je možné pristúpiť k reálnej komparácii priznanej výšky nemajetkovej ujmy s
rozhodnutiamidatovanými minimálne8rokovpredrozhodnutímsúduvprejednávanejveci.Okresnýsúd

sa napokon žiadnym spôsobom nevysporiadal so závermi nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III.ÚS 754/2016. V tomto smere napokon poukázal aj na iné rozhodnutia, vychádzajúc najmä
z rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/33/2023, 1Co/265/2018 a 5Co/78/2019, kde pri
nižších trestných sadzbách bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.400,- Eur, 2.535,- Eur,
resp. 3.103,- Eur za 1 rok trestného stíhania.

2.4 Napokon k výške nemajetkovej ujmy žalobca poukázal aj na minimálnu mzdu tvoriacu základ pre
výpočet vrchnej hranice obmedzenia nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z.; táto má byť
aplikovaná za kalendárny rok, v ktorom došlo k preukázaniu nezákonných rozhodnutí, čo u žalobcu
prichádza do úvahy v roku 2021. Minimálna mzda predstavovala v roku 2021 sumu vo výške 623,-

Eur a maximálna hranica nemajetkovej ujmy tak predstavuje sumu vo výške 31.150,-Eur. Výpočet
súdu prvej inštancie, ktorý za hornú hranicu určil sumu vo výške 26.000,- Eur, je nesprávny. Žalobcom
uplatnený nárok v celkovej výške 18.608,- Eur predstavuje len 60 % z prípadnej maximálnej výšky
obmedzenia nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. a aj z
uvedeného dôvodu predstavuje primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi v dôsledku

nezákonných rozhodnutí vznikla.

2.5 Žalobca nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k lehote, od ktorej bol úrok z
omeškania priznaný. Žalobca vychádzal zo skutočnosti, že oznámenie o tom, že žalovaná nárok nanáhradu škody neuspokojí, bolo doručené dňa 4.10.2022; z uvedeného dôvodu uplatnil nárok na úrok
z omeškania od 5.10.2022. Súd prvej inštancie, v rozpore so žalobným návrhom, úrok z omeškania
priznal až od 27.10.2023 z dôvodu, že 26.10.2023 bola žalovanej doručená zo strany súdu žaloba do

vlastných rúk. Okresný súd vychádzal z toho, že v čase, keď žalovaná oznámila, že uplatnený nárok na
náhradu škody neuspokojí, ešte rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/2/2022
nebolo vydané. Okresný súd mal za to, že úrok z omeškania bolo možné priznať až od doručenia
žaloby žalovanej, lebo až vtedy žalovaná mohla zistiť, že existuje citované rozhodnutie Veľkého senátu,
ide o nesprávny záver. Rozhodnutie je totiž zo dňa 24.10.2022; žalovaná mala objektívnu možnosť s

predmetným rozhodnutím sa oboznámiť.

2.6 Navyše rozhodnutie Veľkého senátu nepredstavuje konštitutívne rozhodnutie; v rozhodnutí Veľkého
senátu Najvyšší súd SR poskytol záväzný výklad k existujúcej právnej norme, a teda iba deklaroval
existujúci právny stav, záväzný aj v čase konania žalovanej o žiadosti žalobcu o prerokovanie nároku.
Odvíjanie nároku na úroky z omeškania od času vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je právne

neprípustné.

2.7 Vo vzťahu k úrokom z omeškania žalobca považoval súdnu prax za ustálenú; poukázal na závery
vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa
26.2.2020; rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 443/2020 zo dňa 11.5.2023

a I.ÚS 273/2021 zo dňa 29.6.2021.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, v
ktorom navrhla, aby odvolací súd (žalovaná nesprávne uviedla Krajský súd v Žiline) rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaná

primárne namietla výrok I. napadnutého rozsudku okresného súdu, avšak žiadala rozsudok zrušiť v
celom rozsahu, pretože zostávajúce výroky priamo nadväzujú na právny základ výroku I.. Žalovaná
uplatnila odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.1 písm. h) C.s.p., tvrdila tak, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3.1 Podstata odvolacej argumentácie žalovanej ostala v porovnaní s argumentáciou pred súdom prvej
inštancie totožná; žalovaná namietala, že nebola splnená zákonná podmienka podania opravného
prostriedkuprotinezákonnémurozhodnutiupodľa§6ods.2zákonač.514/2003Z.z.Nebolototižsporné,
že žalobca v trestnom konaní v procesnom postavení obvineného riadny opravný prostriedok voči
uzneseniu o vznesení obvinenia ani voči uzneseniu o vzatí do väzby nepodal. Dôvody, pre ktoré tak

urobil (resp. neurobil), vyplývajú z obsahu jeho výpovedí na pojednávaní. Z jeho argumentácie nemožno
dospieť k inému záveru, než že žalobca na jednej strane tvrdí, že neveril tomu, čo sa stalo a obvinenie
považoval za vymyslené; na druhej strane sa vzniknutej situácii nebránil a zostal úplne pasívny.

3.2 S poukazom na ustanovenie § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná tvrdila, že priznanie

nároku na náhradu škody voči štátu je podmienené plnením povinností zo strany poškodeného,
spočívajúce vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu; úspešnosť
opravného prostriedku nie je rozhodujúca. Žalobca mal zákonnú možnosť podať voči ním namietaným
rozhodnutiamopravnýprostriedok;uvedenénevyužil,hocivčaseprvotnýchúkonovvyhodnotilvzniknutú
situáciu ako vymyslenú zo strany jeho priateľky, za situáciu nedôvodnú a nespravodlivú. Tým, že

žalobca opravný prostriedok voči uzneseniu o vznesení obvinenia a uzneseniu o vzatí do väzby
nepodal, absentuje splnenie zákonnej podmienky a v prejednávanej veci neboli zistené a preukázané
ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, za splnenia ktorých sa využitie riadneho opravného
prostriedku nevyžaduje. Žalobca sa vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie v tomto ohľade de
facto diskvalifikoval a celkom vylúčil akékoľvek dôvody hodné osobitného zreteľa na svojej strane.

3.3 Ak ide o rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1VCdo/2/2020 z 24.10.2022, žalovaná uvedené rozhodnutie nespochybnila. Uviedla
však, že tieto závery nemožno paušalizovať a en bloc nekriticky preberať na všetky prípady, v ktorých
nebol podaný opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu; nepodanie opravného prostriedku je

potrebné starostlivo a objektívne skúmať jednotlivo so zreteľom na okolnosti tej ktorej veci. Napokon po
rozhodnutí Veľkého senátu Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp.zn. 7Cdo/78/2022 dňa 30.3.2023, v
ktorom otázku splnenia zákonnej povinnosti využitia riadnych opravných prostriedkoch rieši s odlišnýmzáverom.Vovzťahuksvojimtvrdeniamžalovanápoukázalaajnazáveryvyplývajúcezdôvodovejsprávy
k ustanoveniu § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.

3.4 Ak súd prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR poukázal
aj na znenie § 48 ods.3 Civilného sporového poriadku, žalovaná uviedla, že zmena rozhodovacej
praxe oproti rozhodnutiu Veľkého senátu jej rovnako nie je známa. Postup podľa § 48 ods.3 C.s.p.
však je celkom vylúčený, pokiaľ na podklade príslušných opravných prostriedkov nebude dochádzať k
zmene rozhodovacej praxe prvostupňových, resp. odvolacích súdov. Žalovaná poukázala na možnosť

všeobecných súdov odkloniť sa od právnych názorov Najvyššieho súdu SR a tvrdila, že ani rozhodnutia
Veľkého senátu nie sú nemenné. Súd prvej inštancie však nekriticky prevzal právnu vetu rozhodnutia
Veľkého senátu bez toho, aby zohľadnil a vysporiadal sa so zjavným spoluzavinením žalobcu na
vzniknutej ujme, v dôsledku čoho je vydaný rozsudok zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia
veci.

3.5 Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalovanej aj sumu 458,12 Eur, predstavujúcu náklady spojené
s uplatnením pohľadávky, so závermi súdu prvej inštancie žalovaná nesúhlasila. Poukázala na
ustanovenie § 18 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z.; súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Poukázala na závery vyplývajúce
z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu; ustanovenie § 18 ods.3 zákona č. 514/2004 Z.z. má

povahu lex specialis a vylučuje následnú aplikáciu § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka. Uzavrela,
že priznanie nákladov spojených s úkonmi realizovanými v rámci konania o žiadosti na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je ex lege explicitne vylúčené.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrvala na svojej argumentácii premietnutej do

ňou podaného odvolania. Ak žalobca namietol výšku priznanej nemajetkovej ujmy a argumentoval aj
ekonomickým vývojom a stavom hodnoty peňazí, žalovaná zdôraznila, že právny poriadok Slovenskej
republiky neobsahuje právnu úpravu exaktne numericky určujúcu výšku nemajetkovej ujmy. Kritériá
pre priznanie nemajetkovej ujmy sú upravené v ustanovení § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
súd prvej inštancie tieto kritériá vyhodnotil, svoje rozhodnutie vysvetlil. Okresný súd explicitne a

zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých skutočností dospel k svojim záverom, z akých dôvodov
považuje priznanú výšku nemajetkovej ujmy vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci za
primeranú a dostatočnú. Iba skutočnosť, že žalobca sa so súdom ustálenou výškou neuspokojil a
požaduje vyššiu sumu, sama o sebe nemôže znamenať, že rozsudok je zaťažený vadami v zmysle
ustanovenia § 365 ods.1 písm.f) a h) C.s.p.. Žalovaná sa stotožnila aj so závermi súdu prvej inštancie

ohľadne lehoty, od ktorej okresný súd priznal úrok z omeškania.

5.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanejzotrvalnasvojejvlastnejodvolacejargumentácii.
Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/78/2022, uvedené
rozhodnutie nezohľadňuje vlastnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR vyjadrenú v rozhodnutí

Veľkého senátu. S poukazom na závery vyslovené v rozhodnutí Veľkého senátu žalobca tvrdil, že toto
doslovne vyhodnocuje špecifickú úpravu trestnoprávnych predpisov, v ktorých jednotlivé rozhodnutia
na seba nadväzujú a predstavujú ucelený postup. Rozhodnutie o vznesení obvinenia či vzatí do väzby
nepredstavujú osamotené rozhodnutia; bez vznesenia obvinenia nie je možné osobu vziať do väzby.
Vo vzťahu k trestnému konaniu je forma prieskumu rozhodnutí zo zákona prítomná v každom štádiu

trestného konania; ide o špecifický charakter trestného konania.

5.1 Žalobca napokon tvrdil, že počas trestného stíhania sa domáhal prepustenia z väzby, jeho
žiadosti nebolo vyhovené konajúcim prokurátorom, ani sudcom pre prípravné konanie, ani rozhodnutím
sťažnostného súdu. Napokon v trestnom konaní bola podaná obžaloba; po podaní obžaloby bolo

navyše opäť rozhodované o dôvodnosti väzby, kedy námietkam žalobcu opätovne vyhovené nebolo.
Nemožnotakdôvodnetvrdiť,žežalobcabolvovzťahukväzobnémustíhaniuabsolútnenečinný.Žalobca
navyše tvrdil, že so závermi Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR žalovaná ani čiastočne nepolemizuje,
ani neuvádza právne úvahy smerujúce k ich vyvráteniu; poukazuje iba na dôvodovú správu a svoju
argumentáciu smeruje iba k spochybneniu viazanosti rozhodnutí Veľkého senátu.

5.2 Vo vzťahu k priznaniu sumy 458,12 Eur, predstavujúcej náklady spojené s uplatnením pohľadávky,
žalobca zdôraznil, že priznanie takéhoto nároku nie je explicitne vylúčené; dikcia zákona č. 514/2003
Z.z. spočíva len vo formulácii, že súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanienároku. Súd prvej inštancie však uvedenú sumu nepriznal ako trovy konania, ale ako príslušenstvo
pohľadávky. Názor žalovanej o formálnom charaktere predbežného prejednania je absurdný a ide o
výklad rozporný so zákonom. Vo vzťahu k nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky, žalobca

poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/7/1999 zo dňa 30.
marca 1999, publikovaného v zbierke ako R 26/2000.

5.3 Napokon žalobca uzavrel, že samotné predbežné prerokovanie nároku nebolo medzi stranami
sporné a nebola sporná ani skutočnosť, že žiadosť bola vypracovaná advokátskou kanceláriou. Táto má

v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nárok na odmenu. Žalobca navyše zdôraznil, že povinnosť podať
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku vyplýva priamo z ustanovenia § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.;
bez podania žiadosti nie je možné nárok uplatniť na súde.

6. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

7. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods.1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p.. Žalobca v spore
uplatnilviacerénároky;vpodstatnejčastisúdprvejinštancierozhodolvecnesprávne,pokiaľideoprávny
základ nároku; pokiaľ však ide o nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie a príslušenstvo uplatneného
nároku, závery súdu prvej inštancie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. O všetkých

uplatnených nárokoch súd prvej inštancie rozhodol prvou výrokovou vetou a treťou výrokovou vetou,
žalobuvprevyšujúcejčastizamietol.Rešpektujúcštruktúruvýrokovejčastirozsudkusúduprvejinštancie
potom odvolací súd napadnuté rozhodnutie postupom podľa ustanovenia § 388 C.s.p. zmenil a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol. Odvolací súd napokon odvolanie žalovanej proti výroku o čiastočnom
zastaveníkonaniaaprotivýrokuozamietnutížalobyvprevyšujúcejčastiodmietolzdôvodu,žeodvolanie

v tejto časti bolo podané neoprávnenou osobou.

8. Podľa ustanovenia § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8.1 Podľa ustanovenia § 386 písm.b) odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

9. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky strán sporu, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym

skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec
v najpodstatnejších otázkach správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie
na zistenie skutkového stavu, skutkový stav zistil úplne a správne, napadnuté rozhodnutie netrpí
vadou nesprávnych skutkových zistení; odvolací súd nezistil dôvod pre doplnenie alebo zopakovanie
dokazovania v odvolacom konaní. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, bolo to z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie a nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného
príslušenstva (úroku) z priznanej náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd nekonštatoval potrebu nariadenia pojednávania; dokazovanie nebolo potrebné zopakovať
alebo ho doplniť a nebol daný ani dôležitý verejný záujem na nariadení odvolacieho pojednávania.

9.1 Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa
zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods.2 C.s.p.).

10. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za riadne a v súlade so zákonom odôvodnený,
jeznehozrejmé,akýmiúvahamiaprávnyminázormisasúdprvejinštancieriadilprisvojomrozhodovaní,
je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné
z obsahu spisu. Odvolací súd sa v podstatných otázkach stotožňuje so závermi a argumentáciou súdu

prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné dokazovanie, zistené skutočnosti riadne
a dostatočne vyhodnotil, odôvodnil nielen právny základ uplatneného nároku; odôvodnil aj naplnenie
všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu a za nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánom verejnej
moci; poukázal na všetky kritériá, ktoré mal pri posúdení dôvodnosti výšky uplatnenej nemajetkovej ujmyvyhodnotiť. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v podstatných otázkach v plnom rozsahu
stotožňuje a poukazuje na ne; pokiaľ však napadnuté rozhodnutie zmenil, dodáva závery, na základe
ktorých dospel k potrebe zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie. Reagujúc tak na odvolacie dôvody

strán sporu odvolací súd uvádza nasledovné skutočnosti:

10.1 Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že proti žalobcovi bolo ako obvinenému
a neskôr obžalovanému vedené trestné stíhanie; uznesením vyšetrovateľa OR PZ vo Zvolene, ČVS:
ORP-816/1-VYS-ZV-2019 zo dňa 31.10.2019 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin znásilnenia

podľa ustanovenia § 199 ods.1, ods.2 písm.b) Trestného zákona. Na základe uznesenia Okresného
súdu Zvolen sp.zn. 0Tp/346/2019 zo dňa 31.10.2019 bol žalobca vzatý do väzby, dňom 29.10.2019.
Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 5T/32/2020-639 zo dňa 21.8.2020 spod obžaloby
oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.
Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 5To/122/2020 zo dňa 19.10.2021; odvolací súd odvolanie okresného prokurátora proti

rozsudku súdu prvej inštancie zamietol.

10.2 Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že trestné stíhanie žalobcu trvalo celkom 719 dní, z toho
väzba väzobné stíhanie trvalo 297 dní. Z uvedeného vyplýva, že ďalších 422 dní trvalo trestné stíhanie
bez toho, aby bola na žalobcovi vykonávaná väzba. Toto skutkové zistenie okresného súdu v podaných

odvolaniach namietané nebolo.

11. Vo vzťahu k dôvodnosti právneho základu nároku uplatneného v zmysle ustanovení zákona
č.514/2003 Z.z. sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie; na závery súdu prvej
inštancie v tomto smere v celom rozsahu poukazuje a dodáva, že ustálená súdna prax dospela k záveru,

že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké
dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 3 ods.1 písm.a/ zákona č.514/2003 Z.z.)
aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak došlo k nemu preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení
veci inému orgánu sa trestné konanie končí a zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto

rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným); postúpenie veci inému
orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo súčasne znamená,
že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o vznesení obvinenia (porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II.ÚS/25/2011 zo
dňa 24.3.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa

30.11.2009). Rovnané dôsledky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala
súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.3.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012) ako aj zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineného.

11.1 Okresný súd správne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. MCdo/15/2009 zo dňa 8.8.2010; odvolací súd dodáva, že uvedené rozhodnutie
bolo po prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014 s nasledovnou právnou vetou: „Zmyslu

a účelu § 6 ods.1 veta prvá zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia,
v zmysle ktorej rovnaké dôsledku ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania
a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že
sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“. Napriek tomu, že uvedená právna

otázka bola najvyšším súdom posudzovaná aj v ďalších rozhodnutiach, po vydaní rozhodnutia (sp.zn.
4MCdo/15/2009) najvyšší súd nevydal rozhodnutia, ktoré by boli založené na odlišných právnych
záveroch (už spomínané rozhodnutia sp.zn. 4Cdo/183/2009, sp.zn. 7Cdo/145/2011, ale aj sp.zn.
7Cdo/87/2012 zo dňa 19.6.2013, sp.zn. 8Cdo/177/2017). Tieto závery zodpovedajú aj záverom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 7.7.2016,

podľa ktorých „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“ a zároveň
„pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie jerozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej
osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je

trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie
vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na
základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“.

11.2 Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia tohto

ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby vydané z dôvodu, že
sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu v danom prípade obvineným, resp. obžalovaným
(žalobcom).

12. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, toto nie je v danom prípade dôvodné.

Podstatná odvolacia argumentácia žalovanej spočívala v tvrdení, že uplatnený nárok na náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať z dôvodu, že žalobca ako poškodený nepodal proti
rozhodnutiu o vznesení obvinenia a ani proti rozhodnutiu, ktorým bol vzatý do väzby opravný prostriedok
(sťažnosť), nebola tak naplnená podmienka uvedená v ustanovení § 6 ods.2 zákona č.514/2003
Z.z.. Žalovaná taktiež namietala, že nárok spočívajúci v trovách právneho zastúpenia pri predbežnom

prerokovaní nároku podľa § 15 zákona č.514/2003 Z.z. nemožno priznať, nakoľko ustanovenie § 18
ods.3 citovaného zákona uspokojenie takéhoto nároku vylučuje.

12.1 K uvedeného odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie uvádza, že žalobca v konaní
preukázalvšetkypredpokladyzodpovednostižalovanejzaškodu,t.j.súčasnésplnenietrochpodmienok,

ktorými sú
i. existencia nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie o vzatí do väzby),
ii. vznik škody a vznik nemajetkovej ujmy (podľa § 17 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z. sa v prípade,
ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonných rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza aj nemajetková

ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak),
iii. príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy.
Žalobca napokon preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 15 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z.
a zároveň, že táto žiadosť bola Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky odmietnutá ako

nedôvodná.

12.2 Žalovaná namietla, že žalobca proti rozhodnutiam, ktoré v dôsledku oslobodenia spod obžaloby
nadobudli charakter nezákonných rozhodnutí, nepodal opravný prostriedok. V tomto smere súd
prvej inštancie správne poukázal na závery vyslovené veľkým senátom občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp.zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022
konštatoval, že „splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods.2 zákona
č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.“

12.3ŽalovanávpodanomodvolaníkrozhodnutiuVeľkéhosenátuuviedla,žetotorozhodnutierešpektuje
a nespochybňuje; argumentovala však, že toto rozhodnutie a závery v ňom uvedené nemožno
paušalizovať a nekriticky preberať na všetky prípady, v ktorých proti nezákonnému rozhodnutiu nebol
podaný opravný prostriedok. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k rozhodnutiu
Veľkého senátu a aplikovateľnosti záverov v ňom uvedených nemožno izolovane vytrhnúť jednu vetu,

keď celé odôvodnenie tohto rozhodnutia dáva v zásade odpovede na všetky argumenty uvedené
v podanom odvolaní.

12.4 Nemožno opomenúť, že senát 4C najvyššieho súdu, ktorý vec postúpil na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri

svojom rozhodovaní zistil, že jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia otázky, ktorá bola dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne; išlo o spor o interpretáciu právnej normy, ktorý je judikatúrnym rozporom.12.5 Žalovaná v podaní argumentuje doslovným znením zákona; Veľký senát zdôraznil, že všeobecný
súd pri svojom rozhodnutí nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne; môže,
dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a všeobecne záväzných
právnych predpisov, za súčasného vyvarovania sa arbitrárnosti. Zmysel a účel zákona č.514/2003 Z.z.
videl Veľký senát v tom, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená.

12.6 Veľký senát sa stotožnil s právnymi názormi predkladajúceho senátu vo všetkej jeho argumentácii,
a to aj vychádzajúcej z názoru, že keďže podstata nároku na náhradu škody v týchto prípadoch
(škoda spôsobená v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní) sa neviaže na
správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale len na samotný výsledok trestného stíhania,
ktorým je v týchto analogických veciach oslobodzujúci rozsudok, striktná požiadavka na vyčerpaní
tohto opravného prostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim porušenie práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a ktoré v týchto prípadoch znamená
popretie účelu a zmyslu zákona, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným
zásahom štátu bola odčinená.

12.7 Veľký senát zistil rozpor znenia zákona č.514/2003 Z.z. so zmyslom a účelom príslušných

ustanovení zákona; uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia § 6 ods.2 veta prvá zákona
č.514/2003 Z.z. pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom; Veľký senát predovšetkým
zohľadnil skutočnosť, že zákon č.514/2003 Z.z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade
trestného stíhania; podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na nesprávnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

Z uvedených dôvodov niet pochýb o tom, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods.1 v spojení s ods.2
veta prvá zákona č.514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako
zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného
prostriedku podľa osobitných predpisov, má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.

12.8 Veľký senát tak dal na roveň zrušenie nezákonného uznesenia na základe podaného riadneho
opravného prostriedku s oslobodzujúcim rozsudkom, bez potreby uplatnenia opravných prostriedkov
v tých fázach trestného konania, ktoré vydaniu oslobodzujúceho rozsudku predchádzali.

12.9 S uvedeným závermi vo vzťahu k nevyhnutnosti splnenia podmienky podania riadneho opravného
prostriedku sa súd prvej inštancie stotožnil a s týmito závermi odvolací súd súhlasí. Vyžadovanie
dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanou v podanom odvolaní ide proti účelu zákona č.514/2003
Z.z., ktorým je, aby žiadna škoda neostala neodčinená.

12.10 Žalovaná poukázala na závery vyplývajúce z neskoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.3.2023, v ktorom sa senát najvyššieho súdu
priklonil k potrebe splnenia podmienky podania riadneho opravného prostriedku. Odvolací súd ale
poukazuje na osobitnosť skutkových otázok, ktoré dovolací súd v citovanom rozhodnutí posudzoval
a ktoré spočívali v tom, že poškodený bol stíhaný z dôvodu, že viedol motorové vozidlo, hoci

rozhodnutím o priestupku mu bol uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 10 mesiacov.
Vykonateľnosť rozhodnutia o priestupku bola na základe žiadosti samotného žalobcu odložená; žalobca
vedel, že podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia by tak predstavovala efektívny opravný prostriedok. K uvedenému odvolací súd dodáva, že
osobitosť je práve v tom, že žalobca sám aktívne podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia,

mal vedomosť o odklade vykonateľnosti rozhodnutia a touto skutočnosťou sa riadnym opravným
prostriedkom nebránil proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Naproti tomu v prejednávanej veci
žalobca bol pri vznesení obvinenia a vzatí do väzby pasívny; neskoršia aktivita žalobcu v trestnom
stíhaní k zastaveniu konania neviedla, a to ani po oslobodzujúcom rozhodnutí okresného súdu;
z uvedeného vyplýva, že riadny opravný prostriedok by efektívny nebol; ku konštatovaniu nezákonnosti

vedenia trestného konania v dôsledku oslobodenia spod obžaloby došlo až právoplatným rozhodnutím
o oslobodení spod obžaloby; tomuto rozhodnutiu však predchádzalo množstvo procesných úkonov,
vrátane vykonania dokazovania či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom.13. Odvolacou námietkou žalovanej bolo tvrdenie, že priznanie nákladov spojených s úkonmi
realizovaným v rámci konania o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je ex lege explicitne
vylúčené. Poukázala pritom na ustanovenie § 18 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. ako aj na dôvodovú

správu k uvedenému ustanoveniu.

13.1 Odvolací súd k uvedenému zdôrazňuje, že súd prvej inštancie vo vzťahu k nákladom spojeným
s predbežným prerokovaním nároku neaplikoval ustanovenie § 18 zákona č.514/2003 Z.z., ale tieto
náklady priznal podľa ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka. Aplikácia ustanovenia § 121

ods.3 Občianskeho zákonníka nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

13.2 Z ustanovenia § 18 zákona č.514/2003 Z.z. vyplýva, že definuje, že pod škodou sa v zmysle
zákona č.514/2003 Z.z. rozumejú aj náklady spočívajúce v účelne vynaložených trovách konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o väzbe; v ods.3 citovaného ustanovenia zákonodarca precizuje, že súčasťou trov konania (v ktorom

bolo vydané nezákonné rozhodnutie) sú aj trovy právneho zastúpenia. Druhá veta § 18 ods.3 je
nadbytočná, resp. nesúladná so systematikou zákona č.514/2003 Z.z.; pri aplikácii zásady elementárnej
právnej logiky vyplýva, že súčasťou trov konania (v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie)
nemôžu byť náklady predbežného prerokovania nároku. V prípade trestného konania a nezákonného
rozhodnutia v ňom vydaného dochádza ku záveru o nezákonnosti právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým

sa trestné stíhanie končí, a to oslobodením spod obžaloby, zastavením konania alebo postúpením
veci. Ak takýmto rozhodnutím trestné stíhanie končí, konanie o žiadosti o predbežné prerokovaniu
ani nemôže byť súčasťou konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Konanie
o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nie je ani súčasťou konania o náhradu škody, pretože
takémutosúdnemukonaniupredchádzaajepodmienkouuplatnenianárokunanáhraduškodyvcivilnom

sporovom konaní. Obsahom druhej vety ustanovenia § 18 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. je tak iba
konštatovanie, ktoré nemožno vykladať tak, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku
z uplatnenia v súdnom konaní vylučuje. Ak by zákonodarca mienil tento nárok z uspokojenia vylúčiť,
muselo by to byť upravené v ustanovení § 15, resp. § 16 zákona č.514/2003 Z.z. (ktoré upravujú
samotné predbežné prerokovanie nároku) a iným znením, ako vyplýva z ustanovenia § 18 ods.3

zákona č.514/2003 Z.z.. Ak ustanovenie § 17 a § 18 zákona č.514/2003 Z.z. upravujú spôsob a rozsah
náhrady škody (v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu), odvolací
súd uvádza, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku škodou vzniknutou v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho právneho postupu nie sú.

13.3 Dôvodová správa k zákonu č.514/2003 Z.z. uvádza, že predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody je zákonom stanovená podmienka, preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť
prejednaný v občianskom súdnom konaní. Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho
predbežného prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť ani bez ďalšieho konania zastaviť, ale má
poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty. Sám

zákonodarca tak ako podmienku možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody stanovuje poškodenej
osobe povinnosť predbežného prerokovania nároku pod sankciou prípadného zastavenia súdneho
konania, ak táto podmienka nebude splnená.

13.4 Poškodenému v dôsledku nezákonného rozhodnutia (prípadne v dôsledku nesprávneho úradného

postupu) nemožno uprieť možnosť nechať sa zastúpiť nie len v súdnom konaní o náhradu škody, ale aj
pred štátnymi orgánmi v rámci konania o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku; každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (čl.47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky).

13.5 Ak poškodený je v zmysle platnej právnej úpravy pred uplatnením nároku na náhradu škody
vkonanípredsúdompovinnýtentonárokpredbežneprerokovaťspríslušnýmorgánomaakmupriplnení
tejto povinnosti vzniknú náklady, nemožno možnosť uspokojenia týchto nákladov vylúčiť. Opačný výklad
by znamenal, že napriek úspechu v konaní o náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, by poškodený utrpel novú ujmu spočívajúcu v zmenšení jeho majetku

spočívajúcu vo výdavku na právne zastúpenie.

13.6 Z uvedených dôvodov priznanie nároku na náhradu nákladov spojených s predbežným
prerokovaním nároku podľa ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka nie je výsledkomnesprávneho právneho posúdenia. Ak v tejto súvislosti žalovaná namietla, že vzhľadom na charakter
zákona § 514/2003 Z.z. ako lex specialis k Občianskemu zákonníku ako lex generalis je aplikácia
ustanovení Občianskeho zákonníka vylúčená, odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č.514/2003 Z.z.

neupravuje ani úrok z omeškania. Je judikatúrnou notorietou, že osobám poškodeným v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho právneho postupu patrí aj úrok z omeškania; rovnako ide
o príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka. Niet žiaden
právny dôvod niektoré príslušenstvo pohľadávky priznať a iné z možnosti uplatnenia v súdnom konaní
vylúčiť; náklady spojené s uplatnením pohľadávky nie sú škodou vzniknutou v konaní, v ktorom bolo

vydané nezákonné rozhodnutie alebo v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ustanovenie
§ 18 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. dopad na dôvodnosť priznania aj týchto nákladov nemá.

14. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu v celom rozsahu; uviedla, že primárne
namieta prvú výrokovú vetu, navrhla rozsudok zrušiť v celom jeho rozsahu, keďže zostávajúce body
výroku nadväzujú na právny základ bodu I. výroku, ktorý žalovaná považuje za nesprávny en bloc.

14.1 Odvolací súd pripomína, že súd prvej inštancie druhou výrokovou vetou konanie v časti ohľadne
sumy 72,-Eur zastavil v dôsledku dispozície s návrhom zo strany žalobcu a treťou výrokovou vetou
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

14.2 Je zrejmé, že výroky II. a III. napadnutého rozsudku s rozhodnutím o povinnosti žalovanej zaplatiť
priznanú sumu uplatneného nároku súvisia; súd rozhoduje o celom uplatnenom nároku. Nie sú však
výrokmizávislými,atedavýrokmi,ktorébyprizrušeníalebozmenevýrokuI.nemohlisamiosebeobstáť.

14.3 Z ustanovenia § 359 C.s.p. vyplýva, že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané. Pri výroku o zamietnutí (čo aj časti) nároku a výroku o čiastočnom zastavení
konania nemožno dôvodne tvrdiť, že týmito výrokmi súd rozhodol v neprospech žalovanej. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná podala odvolanie voči druhej a tretej
výrokovej vete napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na podanie opravného prostriedku nie je
v zmysle ustanovenia § 359 C.s.p. legitimovaná, odvolanie v tejto časti je podané neoprávnenou

osobou. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalovanej voči výrokom II. a III. postupom podľa
ustanovenia § 386 písm.b) C.s.p. odmietol.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do výrokov I., III. a IV. podal odvolanie žalobca. V podanom
odvolaní namietol nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ nepriznal celý uplatnený nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania a pokiaľ súd prvej inštancie nepriznal
uplatnený nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej, že na
základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zmysle ustanovenia § 15 zákona č.514/2003 Z.z.
tento neuspokojí ani čiastočne. Odvolanie žalobcu považoval odvolací súd za plne dôvodné pokiaľ ide
o termín, od ktorého je potrebné nárok na úrok z omeškania priznať a čiastočne dôvodné, pokiaľ ide

o výšku priznanej nemajetkovej ujmy.

15.1 Súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu škody vo výške 2.400,-Eur ako odôvodnené náklady
spojené so zastupovaním v trestnom konaní spočívajúce v trovách obhajoby. K uvedenému odvolací
súd uvádza, že v tejto časti žalobca odvolanie nepodal. Pokiaľ žalovaná žiadala rozsudok súdu

prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, jej argumentácia vo vzťahu k náhrade
škody a náhrade nemajetkovej ujmy smerovala výlučne k absencii podania riadneho opravného
prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia a uzneseniu o vzatí do väzby. S touto argumentáciou
sa odvolací súd vysporiadal v predošlých bodoch tohto rozsudku (bod 12. – 12.10), inú odvolaciu
argumentáciu žalovaná nemala. Viazaný odvolacími dôvodmi tak odvolací súd konštatuje vecnú

správnosť rozsudku okresného súdu vo vzťahu k priznanej náhrade škody spočívajúcej v trovách
obhajoby účelne vynaložených v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie (nezákonné
rozhodnutia). Okresný súd v časti náhrady škody žalobe v celom rozsahu vyhovel; žalobca v tejto časti
rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním nenapadol.

16. Obdobné konštatovanie platí aj vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vyvolanej väzobným
stíhaním žalobcu. Žalovaná aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie napadla len argumentáciou
o absencii podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe; inú odvolaciu argumentáciu čo
do právneho základu a výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalovaná nemala. Po vysporiadaní sas argumentáciou o nevyhnutnosti podania riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vzatí do
väzby odvolací súd konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie; odvolacími dôvodmi bol odvolací súd viazaný,

17. Žalobca odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ okresný súd nepriznal celý
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, celkom za 422 dní trvania trestného
stíhania, počas ktorého obdobia nebola na žalobcovi vykonávaná väzba. Náhradu nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie uplatnil vo výške 620,-Eur za mesiac trvania trestného stíhania; súd prvej inštancie

priznal sumu 1.000,-Eur za rok, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania
predstavuje sumu 1.156,-Eur.

17.1 Právny základ priznaného nároku nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie bol zo strany žalovanej
napadnutý len v rozsahu nepodania opravného prostriedku; k uvedenému odvolací súd opakovane
poukazuje na viazanosť odvolacími dôvodmi.

17.2 Odvolací súd k odvolacej argumentácii žalobcu, čo do výšky nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie
uvádza, že výškou nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia sa opakovane
zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky; v rozhodnutí sp.zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.1.2022 vo
vzťahu k výške nemajetkovej ujmy výslovne uviedol, že táto výška „popri zákonných predpokladoch

a judiciálne ustálenej praxe závisí od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach.Vyplývatopredovšetkýmztoho,žeustanovenie§17ods.3a4platnéhozákonač.514/2003Z.z.
predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom,
a ktorá tak ponecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil

sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného okruhu okolností...., ...vyriešením
takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím) sa ani nemôže unifikovane vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk, ktoré sú navyše dané iba príkladmo
a sú limitované iba zhora postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade

a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach.

17.3 V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za ustálenú rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu závery vyplývajúce z rozhodnutí 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012,
6MCdo/15/2012, na ktorú naviazali rozhodnutia sp.zn. 3Cdo/19/2018 a 7Cdo/100/2017.

17.4 Napokon vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúce z jeho nálezu pod sp.zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa
24. januára 2017, podľa ktorých „stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či
mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože

primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať
závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä
s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako musí byť zohľadnená,
pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti

v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov
by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné
stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,-Eur, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax
všeobecných súdov v Českej republike, ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške

1.000,-Eur za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania
trestného stíhania sumou 620 Eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne“.

17.5 Odvolanie žalobcu je v tejto časti dôvodné len čiastočne. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej
ujmy odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie správne poukázal na kritériá pre stanovenie

výšky nemajetkovej ujmy vyplývajúce z ustanovenia § 17 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z., a teda osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a závažnosť následkov, ktoré poškodenému vznikli v spoločenskom uplatnení. Nemožno všakopomenúť, že ustanovenie § § 17 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. vymenúva kritériá pre posudzovanie
výšky nemajetkovej ujmy len príkladmo (použitie slova „najmä“).

17.6 Okresný súd svoje rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy založil predovšetkým na komparácii
s výškou nemajetkovej ujmy priznanej v iných konania a vzhliadol tiež na skutočnosť, že žalobca
po skončení trestného stíhania trpel poruchou osobnosti, zmiešanou úzkostne depresívnou reakciou;
išlo pritom o pretrvávajúcu zmenu osobnosti po katastrofickej udalosti majúcej základ v obvinení zo
spáchania trestného činu. V týchto zistených skutočnostiach však nevzhliadol dôvod pre priznanie

nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v uplatnenej výške (620,-Eur mesačne).

17.7 Odvolací súd sa s právnym posúdením inak správne zisteného skutkového stavu stotožňuje len
čiastočne. Priznaná nemajetková ujma nezodpovedá totiž podľa názoru odvolacieho súdu všeobecne
zdieľaným predstavám o spravodlivosti. K uvedenému zdôrazňuje, že špecifikum nemajetkovej ujmy
v prípade nezákonného rozhodnutia je práve v subjektívnom vnímaní tlaku trestného konania; v danom

prípadejemožnétentotlakvnímaťajcezdĺžkupokračujúcehotrestnéhostíhania(poprepustenízväzby)
v trvaní ďalších 422 dní, kedy už podozrenie z trestnej činnosti bolo v dôsledku vykonaného dokazovania
v trestnom konaní oslabené; tlak trestného stíhania možno vnímať aj cez výšku trestu, ktorý žalobcovi
hrozil (v trvaní 7 až 15 rokov).

17.8 Odvolací súd však uvádza, že žalobca v spore preukázal naplnenie len časti kritérií
predpokladaných ustanovením § 17 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z., najmä pokiaľ ide o zhoršenie jeho
zdravotného (psychického) stavu, preukázaného stanoviskom ošetrujúceho psychiatra a výpoveďami
svedkov; došlo k následkom na psychickom stave, ktoré sú nesporne v priamej príčinnej súvislosti
s vedením trestného stíhania proti jeho osobe. Žalobca preukázal výpoveďami svedkov následky v jeho

súkromnom živote, keď došlo k zmene správania tretích osôb voči jeho osobe práve v dôsledku
trestného stíhania. U rodinných príslušníkov žalobcu však žalobca nachádzal a nachádza oporu, po
prepustení z väzby napriek počiatočným problémom žalobca nadviazal nový partnerský vzťah, na
ktorého kvalitu vedenie trestného stíhania proti žalobcovi dopad nemá, resp. takýto dopad preukázaný
nebol. Žalobca taktiež nepreukázal dostatočne dopad na jeho spoločenské postavenie a prípadné

uplatnenie v zamestnaní; uvedené vyplýva ale aj zo skutočnosti, že k trestnému stíhaniu žalobcu došlo
v mladom veku, kedy nebolo možné konštatovať, že dosahoval výrazný pracovne kariérny rast, ktorý by
práve v dôsledku trestného stíhania bol ohrozený, resp. narušený.

17.9 Tieto skutkové okolnosti podstatné pre rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy z napadnutého

rozhodnutia vyplývajú; súd prvej inštancie ich ale nesprávne právne posúdil, keď dal váhu iba na
psychické problémy žalobcu vzniknuté v dôsledku trestného stíhania a aj to nedostatočne, čo má za
následok vyššie uvedené konštatovanie o tom, že priznaná nemajetková ujma za vedenie trestného
stíhania nezodpovedá všeobecným predstavám o spravodlivom odškodnení každej ujmy.

17.10 Uvedené skutočnosti odvolací súd posúdil ako dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške
dosahujúcej 150,-Eur za každý, aj začatý mesiac trvania trestného stíhania (mimo obdobia, po ktoré
bola na žalobcovi vykonávaná väzba). Trestné stíhanie žalobcu mimo obdobia, v ktorom bol vo výkone
väzby, trvalo 422 dní, a teda 14 mesiacov. Odvolací súd tak považoval za dôvodné odškodnenie v tejto
časti uplatneného nároku sumou 2.100,-Eur (14x150 Eur); vychádzajúc aj z priznaných nárokov v iných

obdobných veciach poukazujúc na povinnosť zohľadňovania vlastnej judikatúry všeobecnými súdmi
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017, v ktorom
ústavný súd konštatoval, že „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov
(resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné
strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k

prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom
svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu.“)

17.11 Pokiaľ žalobca poukazoval pri výške uplatnenej nemajetkovej ujmy na závery uvedené
v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 754/2016-42 odvolací súd zdôrazňuje, že

vo veci posudzovanej ústavným súdom išlo o odlišné skutkové okolnosti, ktoré viedli nielen k väzobnému
stíhaniu, ale aj strate zamestnania (ukončeniu služobného pomeru v ozbrojených zložkách), nemožnosti
zamestnať sa z dôvodu straty platnosti zbrojného preukazu; zníženiu príjmu v inom zamestnaní,sociálnemu úpadku rodiny sťažovateľa, rozpadu manželského vzťahu a zhoršeniu zdravotného stavu
preukázateľne v súvislosti s trestným konaním. Takéto následky trestné stíhanie žalobcu nevyvolalo.

17.12 Iba pre úplnosť v tejto časti odvolací súd uvádza, že úvahy žalobcu v podanom odvolaní ohľadne
ceny peňazí samé o sebe neboli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide
o nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie; výška priznanej ujmy totiž popri zákonných predpokladoch
a judiciálne ustálenej praxe závisí od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných

veciach. Týmto záverom sa odvolací súd pri aplikácii voľnej úvahy vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy
riadil.

18. Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške 6,25% ročne odo dňa
nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej, že jeho nárok nebude uspokojený ani čiastočne;
žalobca tak nárok na úrok z omeškania uplatnil od 5.10.2022. Okresný súd nárok na úrok z omeškania

priznal odo dňa 27.10.2023, odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej argumentujúc, že
v čase rozhodovania o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku rozhodnutie Veľkého senátu sp.zn.
1VCdo/202022 nebolo vydané a žalovaná sa pri vybavení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
riadila dovtedajšou súdnou praxou.

18.1 Tieto závery súdu prvej inštancie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

18.2 Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie Veľkého senátu nie je konštitutívnym rozhodnutím vo
vzťahu k možnosti priznať náhradu škody a nemajetkovej ujmy aj v prípade nepodania riadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu vydaného v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením spod

obžaloby; závery z neho vyplývajúce iba zjednocujú doposiaľ rozdielnu rozhodovaciu prax jednotlivých
senátov najvyššieho súdu; k zmene právnej úpravy nedošlo.

18.3 K dôvodnosti priznania úroku z omeškania sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky
napr. v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.2.2020. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí

z ustanovenia § 8 ods.5 písm.b) zákona č.514/2003 Z.z. vyvodil, že „nárok žalobcu podľa § 17 ods. 2 až
4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania
a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená spod obžaloby.
Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v
konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z

nej vyplývajúcich (väzobného stíhania, oslobodzujúceho rozsudku a ich príčinnú súvislosť so vznikom
nemajetkovej ujmy vzniknutej obmedzením na osobnej slobode jednotlivca). Podľa § 563 Občianskeho
zákonníka,akčassplnenianiejedohodnutý,ustanovenýprávnympredpisomalebourčenývrozhodnutí,
je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je
preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym

uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na
plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj
novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade
škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť

najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty
na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.“ S uvedeným záverom,
že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej
v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods.1 zákona
č.514/2003 Z.z. sa najvyšší súd stotožnil aj v rozhodnutí sp.zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.1.2022, pričom

zdôraznil, že tento záver prijal dovolací súd už v rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo/48/2017 a 7Cdo/243/2019.

18.4 Odvolací súd nevzhliadol na zmenu judikatúry ako na dôvod, pre ktorý by bolo možné (potrebné)
priznať úrok z omeškania od iného termínu ako odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žalovaná doručila
žalobcovioznámenie,žejehonárokneuspokojíaničiastočne.Zuvedenéhodôvodupovažovalžalobcom

uplatnený nárok na úrok z omeškania od dňa 5.10.2022 za plne dôvodný.

19. Na základe vyššie uvedenej argumentácie potom považoval za dôvodný uplatnený nárok nai. náhradu škody spočívajúcej v nákladoch konania (trovách obhajoby) v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie vo výške 2.400,-Eur,
ii. náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie, v ktorom bola na žalobcovi v rámci trestného stíhania

vykonávaná väzba vo výške 9.890,-Eur,
iii. na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, mimo obdobia, počas ktorého bol
žalobca väzobne stíhaný vo výške 2.100,-Eur,
iv. úrok z omeškania vo výške 6,25% ročne so sumy priznanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy
(celkom 14.390,-Eur) odo dňa 5.10.2022 do zaplatenia,

v. náhradu nákladov spojených s uplatnením nároku – žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku vo
výške 458,12 Eur.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil,
žalovanú zaviazal k zaplateniu náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy nemajetkovej ujmy vo
výške 14.390,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,25% ročne odo dňa 5.10.2022 do zaplatenia

a k zaplateniu sumy 458,12 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalobca v spore uplatnil viac, ako mu bolo týmto
rozhodnutím na náhrade nemajetkovej ujmy (za vedenie trestného stíhania) priznané, odvolací súd
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

21. Podľa § 396 ods.2 C.s.p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu

trov konania na súde prvej inštancie; podľa § 255 ods.1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol odvolací súd
o náhrade trov celého konania (konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania). Vychádzal
však aj z praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález sp.zn. II. ÚS 399/2019, nález sp.zn.
III. ÚS 475/2018) a jeho záverov, z ktorých vyplýva, že aj keď mala strana sporu vo veci úspech len

čiastočný, môže jej súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Z uvedeného dôvodu je potrebné žalobcu vo
vzťahu k nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy považovať za plne procesne úspešného; mal
plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia vyplývajúca z tohto procesného úspechu

závisela od úvahy súdu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd o trovách celého konania rozhodol tak,
že žalobcovi patrí nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%
z priznanej sumy náhrady škody a nemajetkovej ujmy.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.