Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 19, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720010078
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6720010078.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a

sudcov JUDr. Mária Šuleja a Mgr. Ivany Datlovej, na verejnom zasadnutí dňa 19. júna 2024, v trestnej
veci obžalovaného A. B. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. h) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 4.
decembra 2023, sp. zn. 3T/14/2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu v celom
výroku o treste ako aj vo výroku o náhrade škody vo vzťahu k poškodeným C. C. a D. C..

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom
E. XXX/XX, F. D., okres G.,

o d s u d z u j e

podľa § 149 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá a určuje skúšobnú dobu 2 (dva) roky.

Podľa§61ods.1,2,§36písm.j),§38ods.2,ods.3Tr.zák.natrestzákazučinnostivedeniamotorových
vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Tr. por. obžalovanému u k l a d á povinnosť nahradiť poškodenej C. C.,
nar. XX.XX.XXXX vo H., trvale bytom D. I. XX, F. G. škodu vo výške 30.000 euro a poškodenej D. C.,
nar. XX.XX.XXXX vo H., trvale bytom D. I. XX, F. G. škodu vo výške 30.000 Eur.

Vo zvyšných častiach zostáva napadnutý rozsudok okresného súdu nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., na
tom skutkovom základe, že

dňa 27.5.2017 o 19:50 h v obci Hontianske Moravce viedol po ceste III/1550 ako vodič motocykel

SUZUKI UH 125, EČV: G., ktorým viezol ako spolujazdca J. C., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
E. D., E. XXX/XX v smere jazdy K. D. L., pričom pri prejazde pravotočivej zákruty v blízkosti rodinného
domu číslo 124, porušením dôležitej povinnosť uvedenej v ustanovení § 9 ods. 1 a § 16 ods. 1
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, vplyvom nesprávnej techniky jeho jazdy došlo k smerovejnestabilite,ktorávyústiladoprejazdumotocykladoprotismeru,kdedošlokzrážkesprotiidúcimvozidlom
Mercedes Benz ML, EČV: K., ktorý viedol vodič D. M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, okr. K., čím
spolujazdkyni na uvedenom motocykli poškodenej J. C. spôsobil hemoragický šok pri ruptúre srdca a

mnohonásobných poraneniach životne dôležitých orgánov (polytrauma, pretrhnutie ľavej bočnej komory
srdca a osrdcovníkového vaku, zlomeniny III - VII rebra vľavo v bočnej a lopatkovej čiare, hemotorax
objemu 2800 ml krvi v ľavej pohrudnicovej dutine, trhliny pečene, trhliny sleziny, pomliaždenie pľúc,
zlomenina ľavého predlaktia) podľa znaleckého posudku, na následky ktorých na mieste dopravnej
nehody zomrela.

Za to bol obžalovanému uložený podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov.

Podľa§49ods.1písm.a/a§51ods.1,ods.2Tr.zák.muboluloženýtrestodňatiaslobodypodmienečne
odložený a uložený probačný dohľad nad jeho správaním s určením skúšobnej doby vo výmere 5 rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zák. mu bola uložená povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú
škodu.

Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. mu bola uložená povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným
a mediačným úradníkom.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu vo výmere 4 rokov.

Podľa§287ods.1Tr.por.mubolauloženápovinnosťnahradiťpoškodenémuD.M.N.,nar.XX.XX.XXXX

v H. D., trvale bytom A. XXX, F. K., škodu vo výške 250 euro.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodená C. C., nar. XX.XX.XXXX vo H., trvale bytom D. I. XX, F. G. a
poškodená D. C., nar. XX.XX.XXXX vo H., trvale bytom D. I. XX, F. G., odkázané s nárokom na náhradu
škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne odvolanie písomným
podaním doručeným okresnému súdu dňa 13. decembra 2023, ktorého dôvody doplnil písomným
podaním doručeným okresnému súdu dňa 16. februára 2024. Úvodom popísal výrok napadnutého
rozsudku okresného súdu a pokračoval, že má za to, že súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie a opieral sa len o skutkové zistenia, ktoré predkladala
obžaloba. So skutkovými zisteniami a argumentáciou obhajoby sa vôbec súd nezaoberal a dôkazy
vyhodnotil jednostranne. Za potrebné považoval súdu uviesť, že rozhodnutie okresného súdu vychádza
len z výsledkov tvrdených svedkami, ktorí sa však na svojich výpovediach dohodli a z jedného
znaleckého posudku vyhotoveného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, ktorý však tiež

jednoznačne neurčil vinu obžalovaného. Dodal, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene
ČVS: ORP-67/DI-ZV-2017 zo dňa 27.02.2018 bolo zastavené trestné stíhanie voči jeho osobe týkajúce
sa predmetného skutku, nakoľko tento skutok nie je trestným činom. Práve podkladom pre takéto
rozhodnutie ORPZ bol znalecký posudok O. P. B. č. 9/2017, ktorý sa v spise nachádza a ktorý
práve vychádzal aj zo skutočností, ktoré od začiatku súdu uvádzal, a to že nie on svojou vinou

zmenil naklonenie motocykla, ale práve to, že zrejme poškodená urobila nejaký pohyb na motocykle
čím zacítil protizávažie na motocykle a začal sa vyhýbať vozidlu zn. VW viac vpravo, ale ich s
motocyklom preklápalo na opačnú stranu, teda nevedel motocykel riadne ovládať. S touto možnosťou
sa okresný súd ani nezaoberal. Z predmetného znaleckého posudku však vyplýva, že v čase keď
sa vodiči motocykla Suzuki a vozidla VW Transportér mohli navzájom prvýkrát spozorovať, tak sa

vozidlá od seba nachádzali vo vzdialenosti 31 m a jazdili proti sebe, VW Transportér rýchlosťou 43
km/h a motocykel Suzuki rýchlosťou 42 km/h. Vozidlo Mercedes jazdilo rovnakou rýchlosťou 43 km/
h a motocykel Suzuki rýchlosťou 42 km/h. Motocykel sa nachádzal na počiatku zakrivenia zákruty vo
svojom jazdnom pruhu a jeho vodič už čiastočne naklopený začal meniť smer jazdy v smere zákruty.
Vodič motocykla po spozorovaní oproti idúceho vozidla VW Transportér vyhodnotil jeho polohu tak,

že sa začal vyhýbať vozidlu viac vpravo, súčasne ale na jeho motocykel začalo pôsobiť nečakané
protizávažie, ktoré preklápalo motocykel na opačnú stranu. V dôsledku toho sa trajektória pohybu
motocykla narovnala a motocykel a vozidlo VW Transportér sa minuli tesným odstupom cca 0,2 metra.
Následne protizávažie pravdepodobne nesprávne vyklonené telo spolujazdkyne, prestalo pôsobiť a vdôsledku neustálej snahy vodiča naklopiť motocykel do smeru zákruty došlo k opačnému efektu a
tým je výrazné prudké zatočenie motocykla do smeru zákruty a nárazu do vozidla Mercedes. V čase
zrážky s vozidlom Mercedes motocykel zaujal polohu tak, že pri náraze už nebol výrazne naklopený,

ale v dôsledku prudkej zmeny smeru sa narovnal, teda jazdil v takej polohe, že zvislá os motocykla
bola približne kolmá na vozovku. Motocykel Suzuki narazil do vozidla Mercedes rýchlosťou 42 km/
h a po zrážke bol aj s pasažiermi odrazený od bočnej steny vozidla Mercedes smerom na vozovku.
Motocykel spadol na ľavú stranu a bez pasažierov sa plynule šmýkal po kapotáži do konečnej polohy
zodpovedajúcej polohe zadokumentovanej pri obhliadke miesta dopravnej nehody. Pasažieri sa po

zrážke oddelili od motocykla a šmykovo valiacim pohybom sa posúvali po vozovke do konečnej polohy v
strede vozovky zadokumentovanej pri obhliadke miesta dopravnej nehody. Ďalej z vykonaných simulácii
priebehu nehodového deja a možnosti zabránenia dopravnej nehody v nálezovej časti znaleckého
posudku vyplýva, že technickou príčinou nehody nebola neprimeraná rýchlosť motocykla pri prejazde
zákrutou,aniprípadnénedodržaniepredpísanéhosmeruaspôsobujazdyvozidlaVWTransportér(jazda
stredom vozovky), ale tzv. náhle pôsobenie protizávažia a to pravdepodobne nesprávne vykloneného

sa tela spolujazdkyne pri prejazde motocykla zákrutou, z čoho vyplýva, že vodič motocykla by zrážke
zabránil , len ak by na motocykel nepôsobili sily protizávažia a zákrutou by bezpečne jazdil nenáhlou
zmenoujazdyabezpečnebysavyholobidvomprotiidúcimvozidlám.Vzhľadomkvýsledkomznaleckého
posudku tak vyšetrovateľ ORPZ Zvolen ustálil, že vzhľadom na okolnosti je možné konštatovať, že
dopravnú nehodu si v konečnom dôsledku aj svoju smrť zapríčinila zomrelá J. C. sama a nenesie za

to vinu iná osoba. Z toho dôvodu bolo vo veci zastavené trestné stíhanie. Proti tomuto uzneseniu však
podal sťažnosť otec v tom čase ešte mal. detí a to poškodených C. C. a D. C.. Z toho dôvodu sa znova
pokračovalo v trestnom stíhaní voči obžalovanému a bol vypracovaný ďalší znalecký posudok Ústavu
súdneho inžinierstva v Žiline, ktorý sa možnosťou, ako mohlo k nehode dôjsť, ktorá bola uvedená vo
vyššie uvedenom znaleckom posudku O. B. vôbec ani nezaoberal. Zo záverov znaleckého posudku

Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity však tiež nie je preukázané, žeby obžalovaný mal byť
vinníkom predmetnej dopravnej nehody. Podľa variantu A znaleckého posudku je uvedené, že príčinnú
súvislosť nehody spustil vodič VW Tranzit, ktorý viedol svoje vozidlo stredom vozovky na ktorej v
protismere jazdil obžalovaný na motocykle. Na tomto mieste obžalovaný zdôraznil, že Ústav súdneho
inžinierstva uviedol, že z technického hľadiska nie je možné jednoznačne ustáliť v akom koridore pohybu

uskutočnil motocyklista vjazd do zákruty – ale na základe toho je možné konštatovať, že pri variante A
nemal obžalovaný žiadnu reálnu šancu zabrániť vzniku kolíznej situácie, pretože ak by sa pohyboval
s motocyklom naklonením dovnútra pravotočivej zákruty tesne pri okraji vozovky, ohrozil by sám seba,
svoju spolujazdkyňu a chodcov, ktorí by sa tam nachádzali a vtedy by porušil zákon o pravidlách
cestnej premávky. Podľa tohto záveru teda nemôže byť určené, že došlo zo strany obžalovaného

k spáchaniu trestného činu. Podľa variantu B znaleckého posudku je zrejmé, že obžalovaný ako vodič
nielen dodržal povolenú rýchlosť, keďže išiel pod 50 km/h, ale jeho jazda bola primeraná aj vodičovi
s takými skúsenosťami ako je obžalovaný. Znalec síce uviedol, že v takomto prípade bola technika
jazdy vodiča motocykla nesprávna z hľadiska primeranej rýchlosti jazdy pre daný úsek s ohľadom na
schopnosti vodiča. Teda znalec obžalovaného bez všetkého posúdil ako za neskúseného vodiča, ktorý

by mal takouto zákrutou prejsť 38 km/h. Obžalovaný má za to, že je zarážajúce, že rýchlosť, ktorou
mal obžalovaný danou zákrutou prechádzať je podľa znalca potrebné určiť na základe len vodičských
skúseností obžalovaného. Podľa znaleckého posudku Žilinskej univerzity znamená, že jediný variant
z troch je variant B znaleckého posudku, podľa ktorého by obžalovaný mal byť uznaný za vinného z
predmetného skutku. Avšak aj tu považoval obžalovaný za potrebné uviesť, že podľa skúseností, na

základe ktorých vypočítal znalec rýchlosť obžalovaného, prekročiť ju mal len o 2 km, teda nie 38 km/
h, ale 40 km/h. Obžalovaný má za to, že ak by sa teda pri určení trestu a jeho viny malo vychádzať
z daného variantu, mal súd pri ukladaní trestu postupovať v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., keďže závažnosť
skutku je podľa toho nepatrná. Jazda obžalovaného40 km/h, ktorou išiel v daný úsek v čase skutku,
teda pod povolenú rýchlosť 50 km/h a jazda o 2 km/h nad limit, ktorý určil znalec, teda nad 38 km/

h, ktorou by obžalovaný mal ísť ako ideálnou rýchlosťou daným úsekom sa za porušenie povinnosti
považovať nemôže. Obžalovaný ďalej zdôraznil, že znalec z Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline sa
s variantom, ktorý bral v úvahu pri výpočtoch v znaleckom posudku O. B. ani len nezaoberal. Nezaoberal
sa s tým, čo obžalovaný od začiatku konania tvrdil, že na motocykle pocítil protizávažie a to malo byť
tým, že spolujazdkyňa sa naklonila svojou váhou a mávala rukami na jednu stranu a on tak nevedel

riadne ovládať motocykel. Znalec zo Žiliny takýto variant vylúčil bez uskutočnenia technických výpočtov
a podloženého dôkazu, žeby takýto variant mohol spôsobiť to, že motocykel nevedel ovládať. Znalec
len stručne uviedol, že fyzikálne to nie je dostatočne silný podnet, aby jeho výsledkom bol prejazd do
protismeru a to pri správnej technike jazdy. Bez akýchkoľvek výpočtov. Súd vôbec neriešil, že tentovariant nebol znaleckým ústavom vôbec výpočtami riešený a bral ohľad len na nepodloženú výpoveď
znalca. Súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťami, ktoré tvrdili svedkovia a to A. B. a D. B., ktorí boli na
miesteavčase,kedysaskutokstalavypovedali,ževideliakospolujazdkyňaobžalovanéhokývalaA.B..

Práve toto kývanie spolujazdkyne mohlo mať za následok, že obžalovaný nevedel pokračovať v riadnom
klopení zákruty, ale ako už uviedol, jeho motocykel sa tlakom spolujazdkyne zrovnal a nevedel ďalej
motocykelovládať.Technickýprepočetamerania,čimohlovplyvomkývaniaaprotitlakomspolujazdkyne
dôjsť k tomu, že obžalovaný nevedel riadne ovládať motocykel, urobil už prvotný H. O. B.. Tento aj
vyhodnotil, že keby spolujazdkyňa spôsobila otáčaním sa alebo kývaním protitlak na motocykel, stal

by sa naozaj motocykel neovládateľný. Okresný súd však vôbec nebral ohľad na výpovede priamych
svedkov a závery znalca O. B., ale odvoláva sa len na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva
v Žiline. Okresný súd svoje rozhodnutie vyhodnotil aj na základe svedeckých výpovedí dvoch svedkov
a to O. N. a B., ktorí v čase skutku viedli svoje vozidlá v opačnom jazdnom pruhu za sebou. Čo sa
týka svedeckých výpovedí týchto dvoch svedkov, tieto považuje obžalovaný za nedôveryhodné, nakoľko
ide o svedkov, ktorí sa poznajú a prispôsobili si svoje výpovede tak, aby práve oni neboli podozriví

z protiprávneho konania. Prispôsobujú si výpovede podľa toho, ako sa im hodí. Svedok B. ako vodič
vozidla VW Tranzit tvrdil, že bol na mieste zhruba 4 hodiny a polícia si jeho údaje ako očitého svedka na
mieste nehody prevzala a urobila si o tom záznam. Avšak z uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva,
že o tomto svedkovi polícia v čase nehody nemala žiadne údaje a ani nevedela, že aj on bol svedkom
nehody. Až z výpovede obžalovaného na polícii v roku 2017 sa polícia dozvedela o tomto svedkovi.

Následne až v júli 2017 vypovedal vodič mercedesu O. N., ktorý polícii ako prvý uviedol kontaktné údaje
na B. M. VW Tranzit, čo je zrejmé zo zápisnice z výsluchu. Svedok A. B. na hlavnom pojednávaní
uviedol, že v čase skutku dokonca videl, že vodič VW Tranzit, teda pán B. bol v tom čase vo vozidle
s nejakou ženou a po nehode s ňou hneď odišiel a nepočkal ani na príchod polície. Preto polícia na
neho nemala žiadne údaje a ani nevedela, že by tam takéto vozidlo v čase nehody malo byť. Ako je

zrejmé v čase skutku nebola cesta a teda aj zákruta, kde malo k zrážke dôjsť bielou stredovou čiarou
vôbec znázornené a vodiči tak ňou jazdili tak, že takzvane rezali zákrutu. Z jeho výpovede je zrejmé,
že aj vodič WV Transit teda svedok B. túto zákrutu rezal a bol teda v jeho jazdnom pruhu, keď ňou
prechádzal. Svedok B. si bol vedomý, že porušil pravidlá cestnej premávky, keď išiel zákrutou v jeho
jazdnom pruhu a on sa mu teda musel vyhýbať a preto sa zrejme obával, aby aj on nebol považovaný

za podozrivého z daného skutku a preto si prispôsoboval výpovede vo svoj prospech. Samozrejme,
keďže sa s vodičom Mercedesu poznal, ani jeden z nich nevypovedal, že by svedok B. pri prejazde
zákrutou svojím vozidlom zasahoval do jeho jazdného pruhu. Ako aj vypovedal, veď keby sa nebál, že
by mohol byť v danom prípade podozrivým zo skutku, tak by sa nebál už v čase, kedy sa skutok stal
dať svoje údaje polícii a vypovedať na polícii. Obžalovaný zdôraznil, že tento svedok B. sa celé konanie

súdu vyhýbal a na predvolávanie sa hlavné pojednávania vôbec nereagoval, až na tretíkrát sa podarilo
súdu predvolať ho na výsluch a to tiež len dožiadaným súdom v Bratislave. Aj toto jeho vyhýbanie sa
výsluchu je neštandardné a z jeho strany to obžalovaný považuje za účelové. Zrejme sa bál vypovedať,
lebo vedel, že aj on môže byť považovaný za vinníka danej nehody. Je možné sa len domnievať.
V každom prípade súd vôbec neriešil skutočnosti, na ktoré pri výsluchu tohto svedka poukazoval v

priebehu konania. V zmysle § 149 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. o trestný čin usmrtenia ide vtedy, kto inému z
nedbanlivosti spôsobí smrť. Avšak obžalovaný má za to, že nemožno jednoznačne zo strany súdu tvrdiť,
že došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia, nakoľko nebola naplnená subjektívna
stránka trestného činu a to nedbanlivosť zo strany obžalovaného. V žiadnom prípade z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by obžalovaný mal porušiť povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o cestnej

premávke. Považuje za preukázané, že v čase nehody dodržiaval povolenú rýchlosť a išiel pod povolenú
rýchlosť pod 50 km/h. Takisto on ako aj jeho spolujazdkyňa mali oblečené špeciálne ochranné oblečenie
a príslušenstvo na motocykle a obaja mali prilbu na hlave. On žiadnu povinnosť nezanedbal. Má za to, že
podľa vyššie uvedených skutočností a dôkazov nemohol súd bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne
ho uznať za vinného z predmetného trestného činu. Súd nemohol jednoznačne ustáliť, že dopravnú

nehodu zavinil práve on a v dôsledku toho má niesť trestnoprávnu zodpovednosť za smrť svojej priateľky
spolujazdkyne. Možno tu hovoriť len o tom, že práve poškodená spolujazdkyňa porušila pravidlá cestnej
premávky tým, že zakývala A. B. počas jazdy a tým sa motocykel stal neovládateľným a on nevedel
motocykel riadne udržať a došlo k jeho vyrovnaniu a následnému nárazu do vozidla zn. Mercedes.
Zároveň, ak by vodič vozidla zn. VW Tranzit išiel riadne zákrutou vo svojom jazdnom pruhu a nezrezával

ju v jeho jazdnom pruhu, nedošlo by k následnému nárazu do vozidla zn. Mercedes a následnému pádu
motocykla, ako aj poškodenej, jeho priateľky z motocykla, čo zapríčinilo smrť poškodenej. Na základe
vykonaného dokazovania je zrejmé, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nie je trestným
činom a z toho dôvodu ho súd mal oslobodiť spod obžaloby. Tak, ako aj na okresnom súde uvádzal,ak by však súd vzhliadol u neho vinu z nedbanlivosti, mal súd pri ukladaní trestu prihliadať na to, že on
žiadne porušenie svojej povinnosti vyplývajúcu mu zo zákona neporušil a dodržal všetky bezpečnostné
opatrenia a pravidlá cestnej premávky. Teda v takomto prípade je potrebné prekvalifikovať daný trestný

čin na trestný čin usmrtenia v zmysle § 149 ods. 1 Tr. zák. Okresný súd mu na tom základe nemal uložiť
ani probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej lehote, lebo sa javí ako nadbytočný. Zároveň
považuje uloženie trestu zákazu činností viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 4 rokov za
nadbytočný a neprimerane prísny. Účelom trestu zákazu činnosti je predovšetkým zabrániť opakovaniu
trestného činu, a preto jeho uloženie je odôvodnené len vtedy, keď páchateľ trestným činom v doprave

vyvolá pochybnosť o svojej spoľahlivosti alebo spôsobilosti k vedeniu motorových vozidiel, čo spravidla
neprichádza do úvahy pri jednorazovom pochybení páchateľa. V tomto prípade však nemožno hovoriť,
že by nedbanlivostným konaním vyvolal pochybnosť o jeho spoľahlivosti a spôsobilosti vo vzťahu k
vedeniu motorového vozidla, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že aj v súčasnosti, ako aj v čase skutku
je zamestnaný ako vodič z povolania a nikdy nebol odsúdený za iné trestné činy, ktoré by súviseli
s dopravnou nehodou. Okresný súd vôbec neprihliadol pri ukladaní tohto druhu trestu na to, že je

bezúhonným občanom, ktorý sa snaží pracovať a byť prínosom pre spoločnosť a na to, aby sa uživil,
je potrebný práve jeho vodičský preukaz, keďže sa dlhodobo živý ako vodič z povolania a teda na to,
aby sa uživil, potrebuje vodičské oprávnenie. Od skutku prešlo už 6 rokov a on sa ani počas týchto
rokov žiadneho protiprávneho konania nedopustil a k svojej práci vodičské oprávnenie potrebuje. Súd
tieto skutočnosti však vôbec nebral v úvahu a bez všetkého len striktne o tomto treste zákazu činnosti

rozhodol. Takýto trest má pre neho likvidačný charakter, nakoľko, ak mu bude uložený, príde o jediný
zdroj príjmu, keďže ho z práce prepustia, pretože bez vodičského oprávnenia nebude vedieť pracovať.
Tento trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 4 rokov spôsobí u neho
stratu zamestnania, ktorej následkom bude nemožnosť nahradiť poškodeným škodu. Nevýhody viažuce
sa na stratu práce a príjmov, by mali byť vždy posudzované vo vzťahu k účelu trestu, nie len z pohľadu

jeho represívnej a ochrannej funkcie, ale aj výchovnej a individuálnej alebo generálnej prevencie. Súd
sa vôbec týmito, skutočnosťami pri ukladaní daného trestu nezaoberal.
Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr.
por. a rozhodol sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí v zmysle §
285písm.b)Tr.por.Alternatívne,akbyodvolacísúdvzhliadolvinuuobžalovanéhonavrhol,abyodvolací

súd zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. a rozhodol sám
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. tak, že prekvalifikuje trestný čin na trestný čin v zmysle §149 ods. 1 Tr. zák. a
uloží obžalovanému primeraný podmienečný trest odňatia slobody a súčasne zruší trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu a zruší povinnosť podrobenia sa probačnému dohľadu nad
správaním obžalovaného s určením skúšobnej doby vo výmere 5 rokov.

Proti napadnutému rozsudku vo výroku o náhrade škody podali odvolanie prostredníctvom svojho
splnomocnenca i poškodené C. a D. C. písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 18.
decembra 2023, ktorého dôvody následne doplnili písomným podaním doručeným okresnému súdu
dňa 16. februára 2024. Uviedli, že nesúhlasia s rozhodnutím okresného súdu vo výroku o škode.
Poukázali na to, že v dôsledku spáchania trestného činu bola usmrtená ich matka, teda obžalovaný

zasiahol do práva ich nebohej matky ako aj do ich práva na súkromný a rodinný život. Smrťou matky
došlo k náhlemu nedobrovoľnému pretrhnutiu úzkych rodinných väzieb a vzťahov medzi nimi, ktoré
siahali do všetkých oblastí života. Dodali, že ak dôjde k takémuto zásahu do rodinného a súkromného
života osôb, nie je morálna satisfakcia postačujúca, čím je vytvorený právny základ pre vznik nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

uviesť do rovnováhy mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnymi finančným vyjadrením
náhrady takejto ujmy. Z rozhodovacej praxe súdnych autorít možno vyvodiť, že smrť blízkej osoby
nemožno nijako vyčísliť peniazmi, a teda neexistuje ani ekvivalentná náhrada. Náhrada nemajetkovej
ujmy predstavuje skutočne len určitú satisfakciu, ktorej úlohou je iba do istej miery odškodniť stratu
pozostalým, resp. zmierniť následky neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život.

Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa líši podľa okolností prípadu. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy
niekoľko faktorov, napr. či subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť osoby spôsobil smrť úmyselne alebo
z nedbanlivosti, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život (či
blízka osoba mala status manžela, potomka, predka alebo viacerých súčasne), nemenej významným je
zhodnotenie postavenia a finančnej situácie dotknutej osoby. Ich matka bola pre ne skutočne výnimočný

človek a jej strata ich veľmi bolí. Každá z poškodených si uplatnila nárok vo výške 30 000 euro, teda
vo výške 60 000 euro spolu. Majú za to, že minimálne sčasti je ich nárok preukázaný bez potreby
rozsiahleho dokazovania.Navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a následne o škode pre poškodené
rozhodol tak, že odvolaniu vyhovie.
Na verejnom zasadnutí, ktoré bolo vykonané v neprítomnosti poškodených C. a D. C., ich

splnomocnenca a poškodeného D. M. N., prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie
obžalovaného ako aj odvolanie splnomocnenca poškodených C. a D. C. ako nedôvodné zamietnuť
s odôvodnením, že považuje napadnutý rozsudok okresného súdu za správny a zákonný v celom
rozsahu.

Naproti tomu, obhajkyňa obžalovaného navrhla, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie
okresného súdu a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Alternatívne, pokiaľ má súd za to, že vina
obžalovaného je preukázaná, žiadala, aby predmetný skutok bol prekvalifikovaný podľa § 149 ods. 1
Tr. zák. a z tohto dôvodu zmiernený trest tak, že obžalovanému bude uložený primeraný podmienečný
trest bez uloženia probačného dohľadu a bez uloženia trestu zákazu činnosti. Poukázala na to, že
obžalovaný vodičské oprávnenie potrebuje v rámci svojho zamestnania, pričom po dopravnej nehode

mu vodičský preukaz nebol zadržaný. Pokiaľ ide o odvolanie splnomocnenca, v prípade, že by súd uznal
obžalovaného za vinného, žiadala toto odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Vo zvyšku sa pridržala
skutočností uvádzaných v odvolaní.

Obžalovaný uviedol, že sa stotožňuje s konečným návrhom svojej obhajkyne.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolanie podal obžalovaný a poškodené C.
a D. C. ako oprávnené osoby v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne
preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku
o vine, treste a o náhrade škody, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom
procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo podané čiastočne dôvodne
(krajský súd síce obžalovaného nezbavil viny, ani neprekvalifikoval predmetný skutok, obžalovanému
však zmiernil uložený trest, keď mu znížil výmeru aj trestu odňatia slobody, a aj trestu zákazu činnosti,

skrátil mu skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia a neuložil mu probačný dohľad) a odvolanie
poškodených C. a D. C. bolo podané dôvodne v celom rozsahu (krajský súd na rozdiel od okresného
súdu priznal poškodeným náhradu škody vo výške ako si ju uplatnili).

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. krajský súd zistil, že okresný

súd, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na
hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto smere
vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá všetkým podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr. por., prejednávanému
prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať. Stručne teda

vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom odporovali. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový
súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke
viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného z prečinu

usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák.

Krajský súd sa, čo do viny, v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného
súdu a v podrobnostiach krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu
na strane č. 9 odsek posledný a strane č. 10. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, krajský

súd považoval za potrebné na tieto reagovať. Nebolo možné ich však akceptovať v takom rozsahu,
ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o jeho vine. Predovšetkým krajský súd
zdôrazňuje, že obsahom odvolacích námietok sú tie isté skutočnosti, na ktorých obžalovaný založil
svoju obranu počas celého trestného konania, teda aj počas prípravného konania a aj v priebehu
konania pred okresným súdom. A je potrebné dodať, že s každou jednou z týchto námietok sa

už vysporiadal náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom okresný súd vo svojom rozhodnutí. V rámci
odvolacích námietok sa obžalovaný bránil tvrdením, že nie on ako vodič motocykla zapríčinil dopravnú
nehodu, ale práve samotná Q. J. C. ako jeho spolujazdkyňa sa pričinila k vzniku predmetnej dopravnej
nehody, resp. túto zapríčinila, keď počas jazdy sa naklonila a mávala rukami na jednu stranu, čím sastal motocykel neovládateľným, pričom okresný súd podľa obžalovaného túto skutočnosť nezohľadnil
a ani sa ňou nezaoberal. Na tomto mieste krajský súd zopakuje už vyššie uvedené, že v celom
rozsahu sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že predmetnú dopravnú nehodu zavinil obžalovaný,

ktorý podvedome v snahe za čo najkratší čas sa dostať k pravému okraju vozovky potiahol pravé
riadidlo doprava, v dôsledku čoho došlo k narovnaniu motocykla a k jeho prejazdu do protismeru.
Znalec z Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline sa vo svojom znaleckom posudku zaoberal i tým, či
poškodená svojím pohybom, či už naklonením alebo mávaním, mohla spôsobiť nestabilitu motocykla
a znalec jednoznačne vylúčil, žeby nestabilitu motocykla mohla spôsobiť poškodená ako spolujazdkyňa

mávaním, nakoľko to fyzikálne nie je dostatočný podnet a krajský súd nemá dôvod tento záver znalca
spochybňovať. Záver, že dopravnú nehodu zapríčinila poškodená, ako sa to snaží súdu predostrieť
obžalovaný, tak nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Naopak, ako už bolo vyššie uvedené,
krajský súd má za to, že príčinou predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy
obžalovaného, čo predstavuje porušenie dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom. Nie je teda pravdou,
žeby obžalovaný, ako to sám tvrdí, neporušil alebo nezanedbal žiadnu povinnosť. Krajský súd sa

nestotožni ani s názorom obžalovaného, že v danom prípade je závažnosť skutku nepatrná. Pokiaľ
bola predmetným skutkom spôsobená smrť, ako je tomu práve v tomto prípade, úvahy o nepatrnej
závažnosti skutku, už len s ohľadom na nenapraviteľný následok, nie sú namieste. K ďalšej odvolacej
námietke obžalovaného spočívajúcej v spochybňovaní svedkov B. a N. krajský súd konštatuje, že nemá
dôvod spochybňovať ich dôveryhodnosť. Vo veci vypočutí svedkovia B. a N. boli v konaní vypočutí

zákonným spôsobom a z ničoho nevyplýva, žeby nevypovedali pravdu. Ničím nepodložené domnienky
obžalovaného o nedôveryhodnosti týchto svedkov potom nemohol krajský súd vziať v úvahu. Na
základe vyššie popísaných úvah krajský súd konštatuje, že bez akýchkoľvek pochybností má za to, že
nedbanlivostné zavinenie obžalovaného je v prejednávanej veci jednoznačne preukázané.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, krajský súd zistil, že trest odňatia slobody ako i trest zákazu
činnosti uložený obžalovanému napadnutým rozsudkom je neprimerane prísny, a preto odvolanie
obžalovaného v tejto časti krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné a obžalovanému zmiernil
uložený trest, keď mu znížil výmeru aj trestu odňatia slobody, a aj trestu zákazu činnosti, skrátil mu
skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia a neuložil mu probačný dohľad. Krajský súd potom podľa

§ 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom výroku o treste a následne
rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozsudkom sám tak ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri ukladaní trestu prihliadol na všetky podstatné skutočnosti, na
ktoré bol povinný podľa Trestného zákona prihliadnuť. Okresný súd správne u obžalovaného nevzhliadol
žiadnu priťažujúcu okolnosť, nesprávne však nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36

písm. j) Tr. zák., že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. S poukazom na to, po znížení
hornej hranice trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 8 Tr. zák., bolo potom možné
obžalovanému za spáchaný prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. uložiť trest odňatia slobody na
2 až 4 roky. Prihliadnuc na spôsobený fatálny následok v podobe smrti poškodenej, na osobu páchateľa
avšak zároveň vzhľadom na čas, ktorý uplynul od predmetnej dopravnej nehody viac ako 7 rokov,

považuje krajský súd za zákonný a primeraný trest vo výmere 2 roky, teda na samej dolnej hranici
zákonom stanovenej trestnej sadzby, a to s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu
2 roky, bez potreby uloženia obžalovanému probačný dohľad.

Za zákonný a primeraný, na rozdiel od okresného súdu, a to aj vzhľadom na čas, ktorý uplynul od

predmetnej dopravnej nehody viac ako 7 rokov, považuje krajský súd trest zákazu činnosti vedenia
motorovýchvozidielakéhokoľvekdruhupridolnejhranicizákonomstanovenejtrestnejsadzbyvovýmere
2 roky. Uloženie tohto trestu je odôvodnené tým, že obžalovaný sa dopustil prejednávaného prečinu
práve v súvislosti s vedením motorového vozidla. Trest zákazu činnosti bolo možné v zmysle § 61 ods.
2 Tr. zák., po znížení hornej hranice trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 8 Tr. zák.,

obžalovanémuuložiťna1až7rokov.Zužspomínanéhodôvodu,žeobžalovanýzapríčinenoudopravnou
nehodou spôsobil poškodenej smrť ako fatálny následok, nebolo potom možné neuložiť obžalovanému
trest zákazu činnosti, hoci sa toho obžalovaný opakovane domáhal.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o náhrade škody vo vzťahu k poškodeným C. a D. C., krajský súd zistil,

že okresný súd o uplatnených nárokoch poškodených rozhodol v rozpore so zákonom, keď poškodené
podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal s ich nárokom na náhradu škody na civilný proces. Preto krajský
súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 3 Tr. por. vo výroku o náhrade škody vovzťahu k poškodeným C. a D. C. zrušil a následne podľa § 322 ods. 3 Tr. por. o uplatnených nárokoch
poškodených na náhradu škody rozhodol sám.

V prvom rade krajský súd zdôrazňuje, že priznanie nároku na nemajetkovú ujmu v trestnom konaní
(za škodu sa v trestnom konaní považuje i nemajetková ujma) má svoj právny základ v Občianskom
zákonníku, a to konkrétne v jeho ust. § 11 a nasl. V danom prípade si poškodení C. a D. C.
prostredníctvom svojho splnomocnenca uplatnili proti obžalovanému náhradu škody, ktorá spočíva v
nemajetkovej ujme vo výške 30 000 euro pre každú z dcér nebohej, a škodu si uplatnili riadne a včas, aj

čo do základu, aj čo do výšky. Pojem škoda pre účely trestného konania je definovaný v § 46 ods. 1 Tr.
por. ako škoda majetková, morálna a iná, ako aj porušenie či ohrozenie iných zákonných práv a slobôd
s tým, že pojem morálna škoda treba v prípade smrti vykladať v súlade s výkladom pojmu nemajetková
ujma v civilnom procese. Nielen v civilnom procese, ale aj v trestnom, resp. v adhéznom konaní, je
právnym základom priznania nemajetkovej ujmy ako dôsledku porušenia alebo neoprávneného zásahu
do osobnostných práv, ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V týchto ustanoveniach je upravený

vznik nároku, jeho obsah a rozsah, ako aj spôsob náhrady. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
v adhéznom konaní potom treba rešpektovať a v prípade splnenia zákonných predpokladov tento nárok
priznať podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými
sa aj riadi.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života

osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma.
Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej
by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému
životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú
súčasťousúkromia.Ústavachrániajsúkromiefyzickejosobyvjejrodinnýchvzťahochvočiinýmfyzickým

osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne. Zásahy do týchto
vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života – do rodinného
súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu

osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti
fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom
ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení

o ochrane osobnosti, primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. S odkazom na uvedené treba uzavrieť, že ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, poskytujú právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi
usmrtením jeho blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo
na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život

rodiny, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne. S ohľadom na
tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno
takúto nemajetkovú ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade
však nie reparovať. To s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné.Aj keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 11
Občianskeho zákonníka (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré v

podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, žeby peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie zadosťučinenia
v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok. Podľa § 13 ods. 2, ods. 3
Občianskeho zákonníka, podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. materiálnej
satisfakcie, je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej

ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Výšku náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu
hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne
stanovenými kritériami podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda závažnosťou vzniknutej ujmy

a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z týchto kritérií potom musí konajúci súd pri
svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako uvedené
kritériá nemôže súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. Treba zdôrazniť, že rodinný život
zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi a rodičmi) bez ohľadu na
skutočnosť, či spolu trvale žijú alebo nie, a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje

neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Zásah predstavovaný smrťou rodiča, či už
matky alebo otca, je zásahom mimoriadne významným, veľmi hlbokým a nereparovateľným.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., došlo

k neoprávnenému zásahu do práva poškodených dcér nebohej na ochranu osobnosti, konkrétne k
zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému
poskytuje ochranu § 11 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, ako už bolo vyššie uvedené, že
usmrtenie najbližšieho rodinného príslušníka, za ktorého sa jednoznačne považuje rodič (v tomto
konkrétnom prípade matka), predstavuje mimoriadne hlboký a nenapraviteľný zásah do práva na

súkromný a rodinný život. Túto stratu nie je možné kompenzovať finančným zadosťučineným. Účelom
finančného zadosťučinenia je do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy detí, ktoré sú vyvolané
usmrtením ich rodiča. V konkrétnom prípade, na tento účel, považoval krajský súd za primeranú sumu
30 000 euro pre každú z dcér R. J. C.. Vychádzal pri tom zo zistenia, že sociálne a citové väzby medzi
usmrtenou J. C. a jej dcérami boli dobre vyvinuté, bez akýchkoľvek patologických čŕt, tak ako to v zásade

medzi rodičmi a deťmi býva. Krajský súd tak rozhodol v úmysle hľadať a nájsť spravodlivosť pre tých,
ktorým ostali už len spomienky na svoju matku. Na tomto mieste však krajský súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je ani len pokusom finančne ohodnotiť
ľudský život.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody vo vzťahu k poškodenému D. M. N., správne okresný súd podľa
§ 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému D. M. N. škodu, ktorú mu
spôsobil predmetným prečinom, keďže poškodený si nárok na náhradu škody v zmysle § 46 ods. 3 Tr.
por. uplatnil riadne a včas, aj čo do základu, aj čo do výšky s tým, že výška tejto škody 250 euro bola
bezpečne preukázaná a vyčíslená.

Z týchto dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku,
a to pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.