Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/50/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8618201031
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8618201031.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 proti žalovanému: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D.XXX/XX, XXX XX E., zastúpenému JUDr. Matúšom Motykom, advokátom, so
sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 4C/23/2018-264 zo dňa 24.1.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok s výnimkou výroku III.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodne Okresný súd Svidník (v súčasnosti Okresný súd Bardejov) (ďalej len „súd prvej inštancie“)
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 882,56 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. V časti o zaplatenie sumy 16.768,65 eur žalobu žalobcu z a m i e t a .
III. V časti konania o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1.224,40 eur s príslušenstvom žalobcovi
náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

IV. V časti konania o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 17.651,21 eur žiadna zo strán n e m á p
r á v o na náhradu trov konania.“

2.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žepredmetomkonaniajetunárokžalobcuvočižalovanému
na regresnú náhradu podľa § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V konaní nebolo sporné, že za situácie, že žalobca
vyplatilpoškodenémupolicajtovidávkyvdôsledkuslužobnéhoúrazu,ktorýutrpelprislužobnomzákroku,

má právo na vymáhanie vyplatenej sumy od osoby, ktorá zavinila tento úraz a že samotná skutočnosť,
že konaním žalovaného voči policajtovi F. neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu
útoku na verejného činiteľa alebo priestupku nie je vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného podľa § 114
ods.5 uvedeného zákona relevantná. Žalovaný v danom prípade nerešpektoval oprávnenie policajta
požadovať preukázanie totožnosti vyplývajúce z § 18 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a
neuposlúchol jeho výzvy.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s nosnou obranou žalovaného o nepreukázaní príčinnej súvislosti

medzi zavineným protiprávnym konaním žalovaného a vznikom poškodenia zdravia u policajta F., ktoré
podľa žalovaného nie je adekvátne udalostiam z 17.7.2016. Poukázal na to, že z k poškodeniu zdravia
policajta F. došlo pri služobnom zákroku vykonávanom proti žalovanému, pri použití hmatov a chvatov,
a to bezprostredne potom, čo žalovaný fyzicky zaútočil na policajtku. K sústavnému poukazovaniužalovaného na údajné rozpory vo výpovediach zasahujúcich policajtov pokiaľ ide o konkrétny priebeh
služobného zákroku, či policajt spadol spolu so žalovaným alebo či žalovaný už pri jeho zásahu ležal na
zemi súd prvej inštancie poukázal na to, že z hľadiska príčinnej súvislosti a zodpovednosti žalovaného

rozhodujúce je to, že k poškodeniu zdravia policajta došlo preukázateľne pri fyzickom kontakte,
strete so žalovaným (čo nie je sporné) vyvolanom bezdôvodným, nevyprovokovaným, agresívnym,
protiprávnymsprávanímžalovaného,ktorýsaslužobnémuzákrokuzapoužitiafyzickejsilyaktívnebránil.
Kpoškodeniuzdraviapolicajtanedošlonapr.privybehnutízauta,alebopripotknutísapribehunamiesto
zákroku a podobne, ale pri vzájomnom zápase, fyzickom zásahu voči odpor kladúcemu žalovanému

bezprostredne potom, čo sa tento dopustil útoku na verejného činiteľa, pričom zranil policajtku. Za
takých okolností záver o vylúčení zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia policajta podľa
názoru súdu prvej inštancie absolútne neprichádza do úvahy. Je totiž isté, že nebyť protiprávneho úkonu
žalovaného (škodovej udalosti) vedúcej k nutnosti použiť zo strany zasahujúceho policajta fyzickú silu
na prekonanie aktívneho fyzického odporu žalovaného a na jeho spútanie po bezprostrednom fyzickom
útoku na policajtku, ku žiadnej škode na zdraví policajta by v daný deň nedošlo. Bez protiprávneho

konania žalovaného by nebolo povinného konania poškodeného policajta. Ak by nebol aktívny pohyb
a bránenie proti služobnému zákroku, chýbal by aj pohyb a fyzický stret poškodeného policajta so
žalovaným, pri ktorom vzniklo poranenie kolena, ktoré vzniklo nesporne práve pri používaní hmatov a
chvatov policajtom proti žalovanému.
V súvislosti s tvrdeniami žalovaného a jeho poukazovaním na dve lekárske správy z celého radu

lekárskych správ, potvrdení a vyjadrení ktoré sa nachádzajú v spise a ktoré vylučujú žalovaným
prezentované závery o predošlých problémoch svedka s kolenami súd prvej inštancie poukázal na ust.
§ 191 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), podľa ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Svedok F. pri výsluchu

potvrdil, že žiadne problémy s kolenami pred uvedeným dňom nemal, pričom jeho výpoveď bola po
doplnení dokazovania v zmysle pokynu krajského súdu potvrdená ďalšími objektívnymi dôkazmi, a
to vyjadreniami jeho všeobecnej lekárky ako aj ortopéda. Poukázal na to, že v správe C. G. zo dňa
19.9.2016 na jednej strane je uvedené „stav po opakovanom úraze pravého kolena“, pričom ale v
inej správe toho istého lekára zo dňa 15.8.2016 (č.l. 30 spisu) je uvedené „úraz pravého kolena pred

mesiacom“, čo zodpovedá dňu 17.7.2016, a v lekárskom posudku toho istého lekára o bolestnom a
sťažení spoločenského uplatnenia (č.l. 47 spisu) je ako deň vzniku poškodenia zdravia s tam uvedenými
následkami uvedený takisto deň 17.7.2016. Preto na základe týchto správ súd prvej inštancie nemohol
prijať žalovaným tvrdený záver, že svedok mal pred daným úrazom iný úraz, ak to navyše ten sám
pri svedeckom výsluchu pod hrozbou trestného stíhania poprel a ak o akýchkoľvek jeho problémoch s

kolenami pred dňom 17.7.2016 neexistuje absolútne žiaden záznam, či zmienka a ak svedok do dňa
17.7.2016 bol plne zdravotne spôsobilý na výkon práce policajta v teréne a takým bol aj dňa 17.7.2016
od začiatku výkonu služby, t.j. od 16:00 hod. dňa 16.7.2016 až do 02:05 hod dňa 17.7.2016. Rovnako
tak súd prvej inštancie nemohol považovať záznam o chronickej instabilite kolena na viacerých miestach
- E.. - viď popis MR v lekárskej správe C. H. zo dňa 9.8.2016 za dôkaz úrazov kolena svedka F. spred

17.7.2016, ak v skoršej správe toho istého lekára (zo dňa 2.8.2016 na č.l. 25 spisu) nič také uvedené
nie je a neexistuje na ortopedickej ambulancii E. nemocnice kde tento lekár pôsobil absolútne žiaden
záznam, či zmienka o akomkoľvek úraze svedka s kolenom spred 17.7.2016 ( viď vyjadrenie C. I. na
č.l. 253 spisu).
Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na ostatné v spise sa nachádzajúce dôkazy súd prvej inštancie

nepovažoval za potrebný osobný výsluch uvedených lekárov navrhnutý žalobcom, ktorý sa mal týkať
len vysvetlenia týchto záznamov. Keďže po vyhodnotení ich správ v kontexte so všetkými ostatnými
dôkazmi, lekárskymi správami a svedeckými výpoveďami nie je možné z nich vyvodiť ten záver, ktorý
žalovaný z nich vyvodzoval, čím sa v konečnom dôsledku dosiahol výsledok, ku ktorému tento dôkazný
návrh žalobcu smeroval ( žalovaný sám také dokazovanie nežiadal, toto výslovne namietal), súd prvej

inštancie tieto dôkazné návrhy zamietol, rovnako, ako aj návrh na opätovný výsluch svedkyne H.. Za
postačujúci súd považoval opätovný výsluch svedka F. a obsah oznámení lekárov, t.j. C. J. a C. I..
Vykonanie žalobcom navrhnutého ďalšieho dokazovania nebolo by účelné, hospodárne a potrebné pre
rozhodnutie sporu aj vzhľadom na odôvodnenie daných dôkazných návrhov žalobcom k čomu súd prvej
inštancie dodal, že ani z rozhodnutia odvolacieho súdu potreba takého dokazovania nevyplývala.

Súd prvej inštancie v danom prípade aplikoval ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. V danom
prípade podiel škody, ktorú znáša poškodený titulom svojho spoluzavinenia (nesprávny pohyb,
neprimeranázáťažnakoleno,načopoukazovalodvolacísúd)jepodľanázorusúduprvejinštancie50%.
Zadanýchokolnostínemohol prijaťzáverovýlučnomzavinenípoškodeného.Takýtozáverpodľanázorusúdu nevyplýva ani zo záväzného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý by v takom prípade logicky
napadnutý rozsudok priamo zmenil tak, že by žalobu bez ďalšieho zamietol. Neprichádza do úvahy ani
záverovyššejmierepodielupolicajtanavznikuškody.Nadruhejstrane,takézranenieatakýmimoriadny

a nepredvídateľný rozsah následku nemožno pričítať len škodcovi. Záver o nesprávnom pohybe či
neprimeranej záťaži spolupodieľajúcich sa na vzniku škody je tu dôvodný, pričom aj nezavinený úkon
poškodeného, alebo objektívna skutočnosť (určitá zdravotná predispozícia), či náhoda zaťažuje toho,
koho postihla, teda poškodeného. Pravidlom je, že aj náhoda postihuje toho, komu sa prihodila. Súhlasil
s tým, že je tu spoluzavinenie poškodeného, ak pri policajtke, na ktorú útok priamo smeroval k tak

veľkému následku nedošlo a ak aj priamo zákon ukladá osobitné prevenčné povinnosti policajtovi. Ani
poškodený policajt F., ale ani lekári, ktorí ho na začiatku ošetrovali a liečili nepredpokladali následky,
ku ktorým v konečnom dôsledku došlo (samotné odborné posudky, ktoré ustálili rozsah zranenia a
jeho bodové ohodnotenie pritom žiadna zo strán nespochybnila a nenamietala). Poškodený policajt až
do zákroku riadne fungoval a pracoval, po zákroku a po operácii sa stal ako sám uviedol zdravotne
nespôsobilý na ďalší výkon dovtedajšej práce a z policajného zboru odišiel. Preto súd prvej inštancie

mieru zodpovednosti u škodcu a poškodeného ustálil v podiele 50% na 50 %.
S poukazom na dané spoluzavinenie poškodeného súd prvej inštancie náhradu škody pomerne znížil,
a to vo všetkých jej zložkách. Spôsob výpočtu škody žalobcom ustálenej na sumu 17.651,21 eur nebol
sporný, namietaný ani spochybnený, pričom 50 % zo sumy 17.651,21 eura predstavuje suma 8.825,61
eura. Keďže v prípade policajta F. išlo o škodu spôsobenú neúmyselne, čo nebolo sporné, súd prvej

inštancie podľa § 450 Občianskeho zákonníka na škodu, ktorá pripadá na škodcu aplikoval pravidlo o jej
znížení a priznal 10 % danej sumy, teda sumu 882,56 eura (10 % zo sumy 8.825,61 eur). Zníženie a jeho
rozsah je vecou úvahy súdu, nemusí sa tak stať percentuálnym vyjadrením, súd prvej inštancie však
v okolnostiach súdenej veci považoval za dôvodné takéto zníženie. V danom prípade konečná výška
škody bola absolútne nepredvídateľná, mimoriadna, v čase konania žalovaného nič nenasvedčovalo až

takémuto mimoriadnemu rozsahu, keď ani samotní lekári spočiatku nepredpokladali vážnejšie následky
a dlhšiu ako 4 dňovú práceneschopnosť u zraneného policajta. Považoval nanajvýš za nelogické, aby
vo vzťahu k policajtke, na ktorú žalovaný priamo fyzicky zaútočil mal znášať nižšiu škodu (1.224,40 eur)
ako voči policajtovi, na ktorého priamo útok nesmeroval (kde žalobca žiadal od žalovaného 17.651,21
eura). Aj samotný žalobca uviedol, že ponecháva na úvahu súdu použitie § 450 Občianskeho zákonníka,

ktorého nepoužitie pri pôvodnom rozhodnutí vytkol súdu prvej inštancie aj odvolací súd. Súd prvej
inštancie preto, berúc zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery
fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila a to, že vo vzťahu k policajtovi F. nešlo o škodu spôsobenú úmyselne
znížil priznanú náhradu škody na sumu 882,56 eura.
Vzhľadom na všetko uvedené súd prvej inštancie zo sumy, ktorá ostala predmetom konania (17.651,21

eura) žalobcovi priznal sumu 882,56 eura a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V časti konania o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1.224,40 eur s prísl. plný úspech mal žalobca a
neúspech žalovaný, keďže v tejto časti žalobe bolo celkom vyhovené, čo podľa § 255 ods.1 CSP zakladá
nárok žalobcu na náhradu trov konania. Náhradu trov konania však žalobca nežiadal, výslovne uviedol,
že náhradu trov konania neuplatňuje, preto vzhľadom na dispozičný princíp (článok 7 ods.1 Základných

princípov CSP) súd žalobcovi náhradu trov tejto časti konania nepriznal.
V časti konania o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 17.651,21 eura konštatoval súd pomer úspechu
a neúspechu žalobcu a žalovaného pol na pol, preto v zmysle § 255 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania v tejto časti nepriznal.

3.ProtitomutorozsudkuvrozsahuvýrokovII.aIV.podalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca
z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukázal na to, že v bode č. 29 napadnutého
rozsudkusúdprvejinštancieskutočnostinesprávnehopohybupolicajtaprizákroku,neprimeranejzáťaži,
či určitej predispozície v kolene považoval za okolnosti zakladajúce spoluzavinenie policajta na vzniku
škody, na čo následne prihliadal pri ustálení podielu žalovaného a policajta na škode. Žalobca nesúhlasil

s uvedeným názorom súdu prvej inštancie, a to najmä pokiaľ ide o nesprávny pohyb a zdravotnú
predispozíciu. Poškodený policajt p. F. sa jednoznačne viackrát vyjadril, že žiadny úraz, ani zdravotné
ťažkosti s pravým kolenom pred tým nemal, čiže možná iná predispozícia, aj keď o nej poškodený
nemusel vedieť, je len stále teoretickou možnosťou, ktorá nemôže mať hodnotu dôkazu. Pokiaľ ide
o okolnosť nesprávneho pohybu, o ktorej sa už vyslovil odvolací súd, tak túto okolnosť nemožno

jednoznačne dokázať, ani vyvrátiť a tak je v rovine špekulácie. O tom, či nejaký pohyb pri služobnom
zákroku bol nesprávny, by sa mohol vyjadriť snáď len odborník - inštruktor výcviku, resp. lekár –
znalec, ak by bol známy presný dej pohybov oboch osôb, kde títo by mohli uviesť, že poškodený
policajt postupoval nesprávne, prípadne pri tomto zákroku stál nesprávne a voči žalovanému používaldonucovacie prostriedky určitým nesprávnym spôsobom - pohybom, a to viedlo k vzniku poranenia
kolena.
Žalobca súhlasil s tým, že k vzniku tak rozsiahleho zranenia kolena, aké bolo zistené neskôr po

odborných lekárskych vyšetreniach mohlo dôjsť z dôvodu neprimeranej záťaže kolena, nakoľko tento
orgán tela by mal primeranú záťaž zvládať. Ak však poškodený policajt zaťažil svoje koleno nielen váhou
svojho tela, ale došlo aj k jeho zaťaženiu váhou tela žalovaného, tak uvedené mohlo spôsobiť vznik
zranenia u poškodeného.
Podľa žalobcu treba brať zreteľ na to, že žalovaný od začiatku udalosti nerešpektoval výzvy hliadky, ani

potom čo svedok, p. K. výzvu rešpektoval a dohováral žalovanému. Poškodený policajt bol v pozícii, v
ktorej bol povinný zasiahnuť, ak videl na zemi ležiacu policajtku, z dôvodu zamedzenia protiprávneho
konania žalovaného, ochrany kolegyne a zadržania páchateľa podozrivého zo spáchania trestného činu.
Tento stav bez pochýb zapríčinil žalovaný. Za danej situácie vyžadovať od poškodeného policajta, aby
dbal na svoju bezpečnosť a svojej zdravie podľa ustanovenia § 136 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení neskorších predpisov, resp. cez § 48 ods. 3 písm.
n) uvedeného zákona, aby nezabúdal aj na plnenie všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415
OZ, nie je úplne na mieste až do takej miery, že sa to v tomto prípade (pri tejto udalosti) premietlo do
spoluzavinenia poškodeného policajta v rozsahu 50 %, ako je to uvedené v bode č. 39 napadnutého
rozsudku. O takomto rozsahu by podľa názoru žalobcu bolo možné uvažovať napríklad v prípade, že

páchateľov odpor je pasívny a pri tom dôjde pri použití donucovacieho prostriedku k zraneniu policajta
Žalobca preto v uvedenom prejednávanom prípade má za to, že vyššia miera spoluzavinenia by mala
byť na strane žalovaného, ktorý celú udalosť zapríčinil, kde prihliadnuc na celý priebeh jeho konania,
správania, žalobca ani nepredpokladá, že ak žalovaný od počiatku nerešpektoval výzvy policajtov a aj
fyzicky ublížil policajtke, tak následne pri zákroku voči nemu zo strany poškodeného policajta sa už

správal v súlade s právnym poriadkom.
V postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie žalobca vidí nesprávne interpretovanie ustanovenia § 450
OZ. Je pravdou, že žalobca ponechal na úvahu súdu použitie uvedeného ustanovenia, nakoľko súd má
aj povinnosť vždy skúmať použitie tohto ustanovenia. Zníženie rozsahu až na 10 % však podľa žalobcu
nezodpovedápodmienkamuvedenýmvtomtoustanovení.Súdmalbraťzreteľnielennato,akokuškode

došlo a že konanie žalovaného nesie známky neúmyselného konania, možno aj s prvkom nešťastnej
náhody, ale aj na to, čo škode predchádzalo, teda ako sa žalovaný správal, ako konal (inak ako vedel
bez problémov konať p. K.), čo spôsobil a prečo musel poškodený policajt rázne zakročiť.
Je samozrejme, že súd prvej inštancie má prihliadať aj na osobné a majetkové pomery, pričom žalobca
uviedol, že žalovaný sa na posledných pojednávaniach nezúčastňoval, pretože má byť v zahraničí,

čiže je predpoklad, že za hranicami dosahuje vyššie zárobky a jeho majetkové pomery môžu byť týmto
lepšie z hľadiska náhrady škody, ako aj na skutočnosť, že žalovaný ani prv priznanú náhradu škody za
poškodenie zdravia policajtky neuhradil, čím jasne preukazuje svoj postoj k právoplatnému rozhodnutiu
súdu, čo zároveň nepreukazuje preventívny charakter už existujúceho rozhodnutia súdu.
Žalobca v priznanej žalovanej sume necíti spravodlivo priznanú náhradu na vyrovnanie jeho finančných

nárokov, tak ako na to súd prvej inštancie poukazoval v bode č. 18 napadnutého rozsudku, pretože súd
v konečnom výsledku priznal žalobcovi sumu 882,56 eura, čo predstavuje len 5 % z celkovo žalovanej
sumy 17.651,21 eura. Došlo k nesprávnej interpretáciu zákonných ustanovení § 415, § 441 a aj § 450
OZ v súlade s predmetným skutkovým stavom.
Žalobca vychádzajúc z vyššie uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil s prihliadnutím na vyhodnotenie dôkazov tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi škodu
vo výške 17.651,21 eura v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku resp. aby žalobcovi priznal s
poukázaním na ustanovenia § 415, § 441 a § 450 OZ podstatne vyšší nárok na náhradu škody, ako v
napadnutom rozsudku. Trovy odvolacieho konania si žalobca neuplatnil.

4.ProtitomutorozsudkuvrozsahuvrozsahuvýrokuI.aIV.podalvzákonomstanovenejlehoteodvolanie
žalovaný z dôvodu uvedených § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
V odvolaní žalovaný poukázal na to, že po vrátení veci sa doplnením dokazovania skutkový stav v
predmetnej právnej veci žiadnym výrazným spôsobom nezmenil (oznámenia lekárov o neevidencii
záznamov sa dali predpokladať), avšak súd prvej inštancie konštatuje preukázanie príčinnej súvislosti,

napriek záverom uvedeným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.9.2020 č.k.
20Co/113/2019-203 o pochybnostiach v súvislosti s preukázaním príčinnej súvislosti medzi konaním
žalovaného a vzniknutou škodou žalobcu titulom poskytnutého plnenia v spojení so služobným úrazom
príslušníka policajného zboru.V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že policajt F. sa dňa 02.08.2016 podrobil vyšetreniu
magnetickou rezonanciou, pričom na základe tohto vyšetrenia mu bola C. L. H. pri kontrole na
ortopedickej ambulancii vo E. dňa 09.08.2016 diagnostikovaná chronická instabilita kolena na viacerých

miestach, na základe čoho mu bola doporučená operačná liečba. Následne sa policajt F. podrobil
operačnému zákroku pravého kolena, pričom C. A. G. v operačnej správe zo dňa 19.9.2016 uvádza,
že ide o stav po opakovanom úraze pravého kolena. Podľa žalovaného len ťažko možno pripustiť
úvahu, že ortopéd diagnostikuje chronickú instabilitu kolena v časovom za obdobie 16 dní (od 17.7.2016
do 2.8.2016) a ďalší ortopéd následne po operácii skonštatuje stav po opakovanom úraze kolena.

Dvaja ortopédi, nezávisle na sebe poukazujú na vážne poškodenie predmetného kolena policajta F.
ešte pred skutkom. Súd prvej inštancie týmto lekárskym správam nepriložil žiaden právny význam, keď
konštatoval, že C. J. a C. I. mu emailom oznámili, že neevidujú zmienku o zdravotných problémoch
s pravým kolenom pred 17.7.2016. Žalovaný s právnymi úvahami súdu prvej inštancie ohľadom
hodnotenia predmetných lekárskych správ nesúhlasil, pričom je presvedčený, že policajt F. využil bežný
služobný zákrok na to, aby si dal operovať koleno, s ktorým mal dlhodobé neliečené problémy. Popísané

lekárske správy (predložené žalobcom) túto skutočnosť potvrdzujú.
Žalovaný poukázal na teóriu tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, podľa ktorej príčinná súvislosť je daná
vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom
protiprávneho úkonu.
Roztrhnutie skríženého väzu kolena, natrhnutia postranného väzu kolena a K. M. K. N. C. je extrémne

bolestivým zranením, ktoré je spojené s následnou nestabilitou kolena, opuchmi či naplnením kolena
krvou. Paradoxne, policajt F. vo svojej výpovedi vykonanej len 5 hodín po služobnom zákroku neuviedol
ani len náznakom, ktorékoľvek z typických sprievodných javov roztrhnutia skríženého väzu v kolene.
Práve naopak konštatoval, že sa necíti byť poškodeným, na jeho osobu k útoku nedošlo, pri zákroku ho
pichlo v kolene a má natiahnuté väzivo. Medzi pichnutím v kolene a roztrhnutím skríženého väzu kolena

je z medicínskeho hľadiska zásadný rozdiel. Príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a extrémne
závažnými zraneniami policajta F. nie je daná, najmä s poukazom na teóriu tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti a evidentné poškodenie kolena ešte pred služobným zákrokom. Súd prvej inštancie príčinnú
súvislosť v danom prípade iba predpokladá.
V zmysle uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd I. a IV. výrok rozsudku zmenil tak, že žalobu

zamietne a žalovanému prizná náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %
z tohto samostatného nároku žalobcu.

5.Kodvolaniužalobcusavyjadrilžalovaný.Poukázalnato,žehodnotiaceúsudkyžalobcuprezentované
v jeho podaniach vo vzťahu k argumentácii žalovaného ale najmä k právnym záverom zrušujúceho

uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.9.2020 č.k. 20Co/113/2019-203, ktoré je potrebné
rešpektovať, považuje za nekorektné a presahujúce prípustnú mieru formálnej slušnosti a profesijnej
etiky, ktorú je v konaní možné od jednotlivých subjektov očakávať.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Zdôraznil, že v doplnenom dokazovaní bolo preukázané,

že poškodený policajt p. F. žiadne iné predchádzajúce zranenie, úraz pravého kolena nemal. Zdravotná
dokumentácianeexistujeamenovanýpoškodenýbolviackrátvypočúvanýapoučenýonásledkochkrivej
výpovede. V súdnom konaní neboli vysvetlené nezrovnalosti v zápisoch lekárov, nakoľko návrh žalobcu
na ich vypočutie nebol realizovaný. Napríklad zápis C. A. G., ktorý realizuje mnohé operačné zákroky,
mohol vzniknúť iba z dôvodu obyčajnej chyby pri zápise. V žiadnej inej zdravotnej dokumentácií nie

je ani len zmienka o inom predchádzajúcom úraze poškodeného, čiže zápis tohto ortopéda nemá iné
logické vysvetlenie než len to, že ide o chybný zápis.
Ďalší zápis lekára C. L. H. o chronickej instabilite kolena podľa žalobcu nie je ničím iným len zápisom
o nestabilite kolena a vôbec tento zápis neznamená, že poškodený mal iný úraz. Žalobca dôrazne
odmieta tvrdenie žalovaného o tom, že aj táto správa poukazuje na vážne poškodenie kolena u p. F. pred

skutkom a že dvaja ortopédi nezávisle od seba na to poukazujú. V odbornej lekárskej literatúre sa pojem
chronickej instability kolena uvádza v prípade nezhojených, alebo zle zhojených väzivových poranení
kolena a takýto stav vzniká už aj po jednom úraze. Tento zápis v lekárskej správe bol menovaným
lekárom uvedený až po odbornom vyšetrení magnetickou rezonanciou v A., kedy boli zistené výraznejšie
poškodenia kolena. Okrem toho nie je pravdou, že to ortopéd diagnostikoval len 16 dní po úraze v

správe zo dňa 2.8.2016, pretože sa tak stalo až dňa 9.8.2016, čo znova svedčí o účelovosti vyjadrení
žalovaného. Zároveň v tejto správe C. L. H. je aj uvedené, že ide o chronickú instabilitu na viacerých
miestach, ale „E.. – viď popis MR“, čiže poúrazovú chronickú instabilitu, ako je v popise z magnetickej
rezonancie.Z tohto je podľa žalobcu zrejmé, že existuje iba jeden zápis C. A. G., k preukázaniu pravdivosti ktorého
neexistuje žiadny iný dôkaz. Dôkaz má byť hodnotený nie len v jednoduchosti tak, že určitá skutočnosť z
nehovyplýva,alejepotrebnéajtútoskutočnosťpodriadiťtomu,čijepravdivá,atonazákladehodnotenia

dôkazu v spojitosti s iným dôkazom.
Ďalej žalobca poukázal na to, že poškodený policajt podľa lekárskeho posudku o bolestnom
vypracovaného dňa 19.4.2017 C. A. G. utrpel natrhnutie postranného väzu, roztrhnutie skríženého väzu
kolena a poranenie meniska liečeného operáciou. Podľa lekárskeho posudku o sťažení spoločenského
uplatnenia vypracovaného dňa 19.4.2017 C. A. G. utrpel kývavosť a nestabilitu kolenného kĺbu s

potrebou ortézy kolena. Menovaný ortopéd v lekárskych posudkoch stanovil diagnózy, ktoré utrpel
poškodený policajt v súvislosti s úrazom zo dňa 17.7.2016 a tieto bodovo ohodnotil na bodoch na
bolestnom a aj sťažení spoločenského uplatnenia. V lekárskom posudku je výslovne na prvej strane
uvedený dátum vzniku poškodenia na zdraví, v súvislosti s ktorým sú stanovené diagnózy a bodové
ohodnotenie, či už bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia. Už aj tento fakt je v rozpore s
predtým napísaným údajom od tohto ortopéda, že má ísť o stav po opakovanom úraze pravého kolena,

pretože ak by diagnózy poškodeného súviseli aj s iným predchádzajúcim úrazom, tak by to do posudku
lekár uviedol, pretože by sa vystavoval možným následkom nepravdivého lekárskeho posudku.
Presvedčenie žalovaného o tom, že poškodený policajt využil „bežný služobný zákrok“ (pritom žalovaný
fyzicky napadol ženu policajtku) na to, by si dal operovať koleno, s ktorým mal dlhodobé neliečené
problémy, je podľa žalobcu vrcholom domýšľavosti. Ide len o fabuláciu vytvorenú z jedného zápisu, ktorej

odporuje napríklad už len to, že poškodený ako policajt musel absolvovať previerky z telesnej zdatnosti.
Žalobca nesúhlasil ani so záverom žalovaného o tom, že v tomto prípade neexistuje príčinná súvislosť
ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu a je naopak presvedčený o jej existencii
rovnako, ako k tomuto záveru dospel aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
Žalobca taktiež nesúhlasil s tým, že zranenia ako roztrhnutie skríženého väzu kolena, natrhnutie

postranného väzu kolena a ruptúra roha laterálneho meniska sú automaticky vždy spájané s opuchmi,
naplnením krvou, pretože poverená osoba, ktorá toto vyjadrenie vypracovala sama presne obdobné
poranenia kolena (tzv. triádu) na konci januára utrpela, čaká ju operácia a vôbec jej poranenia kolena
okrem bolestivosti neboli sprevádzané opuchmi a ani krvnými výronmi, kde rovnako tak nebyť vyšetrenia
magnetickou rezonanciou by sa nedozvedela o závažnosti poranení kolena, ktorých prejavom je v

súčasnosti aj nestabilita kolena. Žalovaný nie je odborníkom v uvedenej oblasti, aby takýmto spôsobom
stanovoval diagnózy poškodenia zdravia.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v

ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolania sporových strán
nie sú neopodstatnené.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9.SozreteľomnaobsahodvolaniažalobcubolvodvolacomkonanípreskúmavanývýrokII.napadnutého

rozsudku,ktorýmsúdprvejinštanciežalobuv častiozaplatenie16.768,65eurazamietol,akoajsúvisiaci
výrok IV. o trovách konania. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní
preskúmavaný výrok I. napadnutého rozsudku o vyhovení žaloby v časti o zaplatenie 882,56 eura, ako
aj súvisiaci výrok IV. o trovách konania. Keďže výrok III., ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania
o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1.224,40 eura, nenapadla odvolaním ani jedna sporová strana,

nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

10. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana

zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo7/2010). Táto odvolacia
námietka nebola naplnená.Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy

hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo/204/2009)
Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli

preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje

pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp.zn. 5Obo/52/2010).
Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci 21Cdo 65/2000).
Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti

zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.
Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet
(neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných
následkovtoho,akokebybolozistené,žeknaplneniuskutkovýchpredpokladovhypotézyprávnejnormy,
ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. (Základné rozloženie dôkazného bremena v civilnom sporovom

konaní a procesné následky stavu non liquet - Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS
24/2019 z 9. júna 2020).
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp.zn. 5Obo/52/2010).

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“
protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a
kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (nález Ústavného súdu SR zo 7. júna 2016,
sp. zn. III. ÚS 32/2015).

V kontradiktórnom konaní súd nie je povinný pátrať po významných a relevantných dôkazoch
a skutočnostiach je odkázaný na iniciatívu strán sporu.
V prvom rade je treba pripomenúť, že po vypočutí záznamu z pojednávania zo dňa 26.3.2019 je rozdiel
medzi otázkou zástupcu žalobcu (0:50:31 – zvukový záznam o pojednávaní) „bol kolega pán F. pred
služobným zákrokom v poriadku zdravotne?“ a protokoláciou zaznamenanou v zápisnici o pojednávaní

zo dňa 26.3.2019 „bol kolega F. zdravotne v poriadku?“, ktorú nesprávnosť prítomný zástupca žalobcu
nenamietal, a preto odvolací súd nemal potrebu preverovať prezumpciu správnosti údajov v zápisnici
o pojednávaní pri rozhodovaní o prvom rozhodnutí súdu prvej inštancie.
Pokiaľ žalobca argumentačne nechcel pripustiť, aby súdy sa čo i len mohli vyjadriť k osobitným
skutkovým okolnostiam, najmä k odstráneniu pochybností vyplývajúcich z potvrdení lekárov o chronickej

instabilite kolena (čl. 23 a čl. 30 spisu) a o prvotnom vyjadrení policajta - poškodený pána F.: „Ja
som hneď zozadu chytil osobu, s ktorou som aj spadol, pričom ma pichlo aj v pravom kolene.“ „K
zraneniu chcem uviesť iba toľko, že mám natiahnuté väzivo s predpokladanou dobou liečenia 4 dni. Ja
sa v tejto veci ako útok na verejného činiteľa necítim byť poškodený, vlastne na moju osobu ani k útokunedošlo.“ (čl.78 spisu), tak súd prvej inštancie optikou materiálnoprávneho poňatia práva na spravodlivý
súdny proces v ratio decidendi napadnutého rozhodnutia presvedčivo odôvodnil právny záver, či už
o príčinnej súvislosti, ako aj záver o zohľadnení spoluzavinenia poškodeného policajta a súčasne o

primeranom znížení náhrady škody.
Vzhľadom na preukázanú existenciu kauzálneho nexu a naopak nepreukázanie vzniku mechanizmu
poranenia nebolo nevyhnutné dať žalobcovi rozsiahlejšiu špecifickú odpoveď na jeho polemiku
s dôvodmi predchádzajúceho kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu so zreteľom na uvedené,
odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikácii § 441 Občianskeho

zákonníka.

11. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku
č.k. 4C/23/2018-150 zo dňa 14.5.2019 s výnimkou výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 1.224,40 eur s príslušenstvom a vrátení veci na ďalšie konanie, zostal nárok žalobcu
voči žalovanému na regresnú náhradu podľa ust. § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neplatný vo výške, ktorá
vznikla žalobcovi z dôvodu vyplatenia náhrady za bolesť, služobného platu, náhrady služobného platu
počas doby práceneschopnosti (vrátane uhradených odvodov) a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia policajtovi O.. L. F..

12. Podľa § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase vzniku úrazu a o jeho rozhodovaní)
(ďalej v texte ako ,,Zákon č. 328/2002 Z.z.“), služobný úrad, služobný orgán, útvar sociálneho
zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia má právo voči tretím
osobám na náhradu škody, ktorá mu vznikla výplatou dávky nemocenského zabezpečenia a dávky

úrazového zabezpečenia v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania alebo v dôsledku potvrdenia
nesprávnych údajov rozhodujúcich na vznik nároku na dávku nemocenského zabezpečenia a dávku
úrazového zabezpečenia, nároku na jej výplatu alebo jej sumu.

13. Predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu je teda preskúmanie správnosti postupu a

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu čo do základu považoval za dôvodný a stanovil
zodpovednosť žalovaného vo výške 5 % z požadovanej sumy 17.651.21 eura (t.j. 882,56 eura) za
škodu, ktorá vznikla žalobcovi výplatou dávok definovaných v § 114 ods. 5 Zákona č. 328/2002 Z.z. v
dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného.

14. Ustanovenie § 114 ods. 5 Zákona č. 328/2002 Z.z. vytvára hmotnoprávny základ pre uplatnenie
práva žalobcu na náhradu škody voči tretej osobe vzniknutej výplatou dávky úrazového zabezpečenia,
ku ktorej výplate došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania tejto tretej osoby.

15. Pri zodpovednosti za túto škodu podľa osobitného zákona, ktorým je zákon č. 328/2002 Z.z., ide

o špeciálny druh občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, a keďže tento osobitný predpis otázku
zavinenia v tomto zodpovednostnom vzťahu neupravuje, nepochybne treba vychádzať pri skúmaní tejto
otázky zo všeobecnej úpravy uvedenej v § 420 a nasl. Občianskeho zákonník.

16. Predpokladom všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka je 1) porušenie právnej povinnosti, 2) existencia škody (majetková ujma) a 3) príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti škodcu a vznikom škody (tzv. kauzálny nexus). Zavinenie
sa predpokladá, avšak za podmienok ustanovenia § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa škodca
môže zodpovednosti zbaviť. Základnou zákonnou požiadavkou vzniku zodpovednosti za škodu je teda
príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou ako vzťahom príčiny a následku.

Príčinná súvislosť však musí byť bezpečne preukázaná a nie je možné ju iba predpokladať. Posúdením
otázky príčinnej súvislosti sa rozumie posúdenie všetkých okolností, ktoré vyvolali vznik škody.

17. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil a právne zdôvodnil existenciu zavineného protiprávneho
konania žalovaného, spôsobenia škody a existencie príčinnej súvislosti na strane žalovaného.

18. V danej veci nebolo sporným, že poškodenému O.. L. F. žalobca v dôsledku služobného
úrazu vyplatil bolestné vo výške 2.649,- eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
5.298,- eur a náhradu služobného platu a odvody v celkovej výške 9.704,21 eura. Rovnako nebolosporným, že škoda na zdraví tohto poškodeného vznikla v dôsledku protiprávneho konania žalovaného,
ktorý dňa 17.7.2016 pri služobnom zákroku O.. L. F. a A.. B. E., K. H. (č.l. 124 spisu) nerešpektoval
oprávnenie policajta požadovať preukázanie totožnosti vyplývajúce z § 17 až 33 zákona č.171/1993

Z.z. o Policajnom zbore a neuposlúchol jeho výzvy v zmysle tohto zákona. Teda bolo nepochybne
preukázané, že žalovaný porušil ustanovenie zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, týkajúce sa
uposlúchnutia výzvy a požiadavky policajta.

19. Sporným v konaní zostalo to, či existuje príčinná súvislosť medzi zavineným protiprávnym konaním

žalovaného a vznikom poškodenia zdravia O.. L. F..

20. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že bez protiprávneho konania žalovaného,
ktorý fyzicky zaútočil na policajtku, ktorá použila donucovacie prostriedky voči jeho osobe, by nebolo
následného konania poškodeného O.. L. F. s cieľom prekonať aktívny odpor žalovaného a spútať
ho. Bez aktívneho bránenia sa žalovaného proti služobnému zákroku, tak by nedošlo k pohybu a

fyzickému stretu O.. L. F. so žalovaným, pri ktorom vzniklo poranenie kolena, ktoré vzniklo nesporne
pri použití donucovacích prostriedkov poškodeným policajtom voči žalovanému a k žiadnej škode na
zdraví poškodeného policajta by nedošlo. Skutočnosť, či poškodený O.. L. F. spadol spolu so žalovaným
alebo či žalovaný už pri jeho zásahu ležal na zemi a podobne nebola už z hľadiska príčinnej súvislosti
a zodpovednosti žalovaného rozhodujúca.

21. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že nie je daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním žalovaného a závažnými zraneniami poškodeného s poukazom na evidentné poškodenie
kolena z obdobia pred služobným zákrokom, čoho dôkazom majú byť lekárske správy od C. G.
zo dňa 19.9.2016 (č.l. 29 spisu) a C. H. z 9.8.2016 (č.l. 28 spisu), odvolací súd konštatuje, že

v doplnenom dokazovaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že poškodený žiadne iné
predchádzajúce zranenie pravého kolena pred 17.7.2016 nemal. Dopytom u všeobecnej lekárky (č.l.
255 spisu) a ortopéda poškodeného (č.l. 253 spisu) mal súd prvej inštancie preukázané, že zdravotná
dokumentácia svedčiaca o zdravotných problémoch poškodeného s kolenom z predchádzajúceho
obdobia neexistuje, čo potvrdil aj samotný poškodený, ktorý bol o tejto skutočnosti vypočúvaný a

poučený o následkoch krivej výpovede (pojednávanie dňa 24.1.2023 na č.l. 259 spisu).

22. V prípade lekárskej správy C. H. z 9.8.2016, je síce konštatovaný záver o chronickej instabilite
kolena na viacerých miestach, E. A., ktorý však ako dôkaz v zmysle § 191 CSP nie je podporený
predchádzajúcou správou toho istého ortopéda po vyšetrení 2.8.2016, ani lekárskou dokumentáciou

na ortopedickej ambulancii v Nemocnici vo E. z obdobia pred 17.7.2016 a v konečnom dôsledku ani
z takého popisu diagnózy ortopéda výslovne nevyplýva, že poškodený O.. L. F. mal predtým úraz
kolena. Lekársku správu C. G. z 19.9.2016 obsahujúcu zápis o stave žalovaného po opakovanom úraze
pravého kolena nepodporujú predchádzajúca správa toho istého lekára zo dňa 15.8.2016 (č.l. 30 spisu)
a lekársky posudok toho istého lekára o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (č.l. 47 spisu),

v ktorej je uvedený deň vzniku poškodenia zdravia s tam uvedenými následkami deň 17.7.2016.

23. Súd prvej inštancie správne v súlade s ust. § 191 CSP vyhodnotil v tomto konaní všetky dôkazy,
ktoré vyšli najavo v priebehu dokazovania, vrátané žalovaným spomínaných lekárskych správ podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru

o existencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniku škody na zdraví
poškodeného O.. L. F..

24. Podľa § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

25. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie o spoluzodpovednosti žalobcu
za spôsobenú škodu na zdraví poškodeného O.. L. F.. Odvolací súd konštatuje, že ak škoda bola
spôsobená tiež zavinením poškodeného v rozsahu tohto zavinenia, je vylúčená zodpovednosť škodcu
- ide teda o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a určením podielu,

ktorým samotný poškodený prispel ku škodlivému následku. Súd je povinný v súlade s ust. § 441
Občianskeho zákonníka v konaní o žalobách na náhradu škody aj bez návrhu skúmať, či sú dané dôvody
pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného.26. Najvyšší súd ČR k povahe ustanovenia § 441 konštatoval, že patrí k normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak
prenecháva súdu, aby podľa svojej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej

normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. (K aplikácii právnych noriem s relatívne
neurčitou hypotézou porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 22Cdo1618/2007, alebo
sp.zn. 21Cdo4059/2007.) Pri úvahe o pomernom rozdelení medzi škodcom a poškodeným ide teda
o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zvážení všetkých skutočností,
ktoré prispeli ku vzniku škody. Posudzujú sa všetky príčiny, ktoré viedli ku vzniku škody a rovnako

ako pri škodcovi aj pri poškodenom treba prihliadať len na také jeho konanie, ktoré bolo aspoň jednou
z príčin škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na škode podieľal sám poškodený, a teda v akom
rozsahu znáša škodu sám, závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu po porovnaní všetkých príčin
vzniku škody ako na strane škodcu, tak aj na strane poškodeného. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu
ČR, sp.zn. 25Cdo1054/2007.) (DULAK, Anton. § 441 [Spoluúčasť poškodeného]. In: ŠTEVČEK, Marek,
DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.

Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1611–1612, marg. č. 1.).

27. ,,Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na škode podieľal sám poškodený, a teda v akom rozsahu znáša
škodu sám, závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu po porovnaní všetkých príčin vzniku škody
ako na strane škodcu, tak aj na strane poškodeného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.

zn. 25 Cdo 1054/2007).

28. K otázke spoluzavinenia škody poškodeným sa vyjadril Najvyšší súd ČR v rozsudku
sp.zn. 25Cdo/500/2010 zo dňa 30.5.2012 tak, že „spoluzavinenie (spoluspôsobenie) škody poškodeným
v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka nevyžaduje porušenie právnej povinnosti, keďže poškodený

v zodpovedajúcom rozsahu nesie škodu aj vtedy, ak ju vyvolal akýmkoľvek svojim konaním či dokonca,
ak nastala v dôsledku náhody, ktorá sa mu prihodila“.

29. Možno súhlasiť so žalobcom, že v doplnenom dokazovaní neboli preukázané žiadne relevantné
predchádzajúcezdravotnéproblémypoškodenéhoskolenomčipredispozícievkolene. Odvolacísúdsa

však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o spoluzavinení poškodeného na vzniku škody na jeho
zdraví, ktorá sa mu prihodila náhodou pri výkone služobnom zákroku dňa 17.07.2016 voči žalovanému
vdôsledkuprípadnéhonesprávnehopohybupoškodenéhoresp.vdôsledkumožnejneprimeranejzáťaží
na jeho pravé koleno. Pri vzniku zranenia na kolene spolupôsobil služobný zákrok poškodeného, a
to nezavinene, išlo o objektívnu skutočnosť, ktorá zaťažuje toho, koho postihla, teda poškodeného

v tomto prípade v zmysle ustálenej súdnej judikatúry, na ktorú poukázal súd prvej inštancie v bode
34. odôvodnenia rozsudku. Preto pokiaľ súd prvej inštancie založil svoju úvahu na tom, nakoľko sa na
škode podieľal sám poškodený, ustálil ju v rozsahu 50 %, t.j. sumy 8.825,61 eura, odvolací súd sa s
týmto záverom stotožňuje.

30. Podľa § 450 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody
primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové
pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola
poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

31. ,,Zo znenia zákona vyplýva jednoznačný príkaz súdom pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
vždy skúmať, či sú dané podmienky zníženia náhrady škody a vo svojom rozhodnutí zdôvodniť aj
záver, prečo k zníženiu nepristúpili. Na druhej strane, súd nesmie zníženie náhrady škody používať
ľubovoľneaznižovaťnáhraduškodymechanicky.Súdmásledovaťúčelinštitútuzmiernenia,t.j.zabrániť
nežiaducej tvrdosti. Súdna prax pripúšťa, že tento cieľ je prvoradý, ale nie jediný. „ (Cz 17/68) (DULAK,

Anton. § 450 [Moderačné právo súdu]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana,
FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1697, marg. č. 1.).

32. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v tomto prípade správne aplikoval ust. § 450

Občianskeho zákonníka, keď predovšetkým rešpektoval účel tohto ustanovenia ako inštitútu zmierenia,
t.j. zabrániť nežiaducej tvrdosti, vzhľadom na v konečnom dôsledku vážnejšie a neočakávané následky
na zdraví O.. L. F., v dôsledku neúmyselného konaniu žalovaného. Súd prvej inštancie dôvodne pri
znížení náhrady škody prihliadol na skutočnosť, že konečna výška škody na zdraví (8.825,61 eura poznížení v zmysle § 441 OZ) bola nepredvídateľná, mimoriadna, keď v čase konania žalovaného nič
nenasvedčovalo mimoriadnemu rozsahu, keď ani samotní lekári spočiatku nepredpokladali vážnejšie
následky a dlhšiu ako 4 dňovú práceneschopnosť u zraneného policajta. Za tejto situácie preto súd prvej

inštancie správne dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 450 OZ,
vdôsledkučohoznížilnáhraduškodynasumu882,56eurazodpovedajúcu10%zosumy8.825,61eura.

33. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

34.Vychádzajúczdôvodov,ktoréuviedol,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie svýnimkouvýroku
III, v ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepatrí žiadnej zo strán, keďže neboli úspešní v odvolacom konaní.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)