Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 8C/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8222200770
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Dulina
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8222200770.6

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Tomášom Dulinom v spore žalobcu: Slovenská republika -
Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, právne zastúpenej Advokátska kancelária Sobek, s.r.o.,
so sídlom Přerovská 938/3, Bardejov, IČO: 53 519 299, o zaplatenie 117 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 22.04.2022 voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 117 Eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 23.10.2020 do zaplatenia. Náhradu trov konania nežiadal.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 22.09.2020 vystavená faktúra č. 5060065008 vo výške
117 Eur, splatná do 22.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom
zariadení Školský internát, E. X, F. za obdobie od 24.04.2020 do 03.05.2020. Žalovaná pohľadávku štátu
v lehote splatnosti faktúry neuhradila. Žalobca zaslal žalovanej výzvy na úhradu pohľadávky štátu zo

dňa 04.12.2020 ako aj zo dňa 14.03.2022 a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaná je v
omeškaní so zaplatením žalovanej sumy, a preto žalobca požaduje, aby bola žalovaná zaviazaná okrem
náhrady istiny zaplatiť žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania. Úroky z omeškania si žalobca uplatňuje
odo dňa 23.10.2020 až do ich úplného zaplatenia, t.j. odo dňa ktorý nasleduje po dni splatnosti faktúry
(22.10.2020),ktoroubolavyúčtovanásumazaposkytnutústravu.Žalovanádodnešnéhodňaneuhradila
žalobcovi žalovanú istinu, a preto sa odo dňa 23.10.2020 dostala do omeškania so zaplatením istiny.

Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“)
náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti
plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré
vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto

náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona
č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá
je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR
(Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych
nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom

zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak bynebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými
právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil.

3. Okresný súd Bardejov vo veci rozhodol platobným rozkazom zo dňa 9. júna 2022, č.k.: 8C/19/2022
– 11. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná v zákonnej lehote odôvodnený odpor. V podanom
odpore proti platobnému rozkazu žalovaná uviedla, že stravu v období od 24.04.2020 do 03.05.2020
v internátnej ubytovni na Medická 2, Košice si neobjednala, ani neuzatvorila na jej poskytnutie žiadnu
zmluvu, dohodu, záväzkovo právny vzťah so žalobcom. Medzi žalobcom a žalovanou absentovala

a absentuje akákoľvek dohoda aj vo výške stravného. Uviedla, že nemohla akýmkoľvek spôsobom
ovplyvniť výšku stravného. Žalobca ako právny základ na základe ktorého si uplatňuje pohľadávku
v konaní uviedol vo faktúre: „za stravu zabezpečenú počas nariadenej karantény v karanténnom
zariadení: Školský internát na E. G. H. X, XXX XX F., za obdobie od 24.04.2020 do 03.05.2020“.
Stravu počas nariadenej karantény v karanténnom zariadení Školský internát na Medickej ul. č. 2,
žalobca pre žalovanú nezabezpečoval. Žalobca dané nepreukázal žiadnym spôsobom. Faktúra, či iné

doklady predložené zo strany žalobcu (výzva) neobsahujú presnú identifikáciu žalovanej, čo do napr.
dátumu narodenia. Na základe akej skutočnosti žalobca stanovil pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej
nie je zrejme. Z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoOPaRVZ“), či nálezu nemožno
vyvodiť záver, že má fyzická osoba znášať náklady tretej strany, ale len náklady, ktoré jej vzniknú v

súvislosti s uloženými opatreniami. Počas karantény žalovanej platilo Usmernenie Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky k postupu úhrady oprávnených nákladov subjektov hospodárskej mobilizácie
spojených s vykonávaním opatrení hospodárskej mobilizácie č. SKR-COKPI-2020/000496-005 z
30.4.2020, kde podľa ČI.2 bodu 6 určený subjekt nemôže vyžadovať od ubytovaného stravné ani
ubytovné. Nakoľko určený subjekt nemohol vyžadovať od ubytovanej/žalovanej/stravné ani ubytovné,

žalovanej tieto náklady nevznikli. Žalobca neuviedol, nepreukázal, na základe čoho stanovil výšku
vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak § 58 ods. 2 ZoOPaRVZ RVZ uvádza, že
náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinnosti ustanovených týmto zákonom a inými všeobecné záväznými
právnymi predpismi uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť, a ak povinnosti ustanovené
ZoOPaRVZ, konkrétne „štátna karanténa“, resp. izolácia v zdravotníckom zariadení, prípadne inom

určenom zariadení je protiústavná, t. z. žalovaná nemala mať povinnosť danú nariadenú karanténu
plniť, nemôže sa žalobca platné dovolávať úhrady nákladov za stravu ako následku protiústavného
úkonu, resp. spojeného s protiústavným úkonom. Napriek uvádzaniu vyššie uvedeného usmernenia
Ministerstva vnútra SR, nebola zo strany žalobcu preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia, t. z. na
základe akej skutočnosti si voči žalovanej uplatňuje nárok práve žalobca. Domnievala sa, že nariadenia/

opatrenia nariaďoval Úrad verejného zdravotníctva SR (§ 5 ods. 4 písm. k) a nasl. ZoOPaRVZ). Navyše
do štátnej karantény bola žalovaná umiestnená bez akéhokoľvek rozhodnutia a možnosti brániť sa voči
predmetnému úkonu, na základe svojvôli štátnej moci. Takýto zásah (protiústavný) do osobnej slobody
nemôže byť na škodu žalovanej. Práve žalovaná by sa mohla domáhať náhrady škody voči žalobcovi,
resp. Úradu verejného zdravotníctva SR za protiústavné obmedzenie osobnej slobody.

4. K odporu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 25.07.2022. Uviedol, že Úrad verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej ako „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného
zdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase

(ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej
republiky nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona
č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č.
OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne „všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020
od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej

republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia
v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú a vykonanie
laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje
domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“ Žalobca zdôraznil, že nariadenie izolácie formou
jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zákon č. 355/2007

Z. z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol
predpokladaný účinok nariadených opatrení, ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. stanovuje
povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním
prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené snebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému
očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Vzhľadom na vyššie
uvedené mala žalovaná povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady,

ktoré mu pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Uviedol, že fyzické osoby neplatia všetky
náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým
fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Podľa
písmena A6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 bolo ministerke vnútra

SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo
vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Žalobca
uviedol, že karanténne zariadenie Školský internát, E. X, XXX XX F., v ktorom žalovaná absolvovala
nariadenú izoláciu bolo Príkazom Okresného úradu Košice č. OU-KE-2020/021792 zo dňa 11.04.2020
určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011
Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v

krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„zákon č. 179/2011 Z. z.“) za účelom zriadenia karanténneho zariadenia v prospech Ministerstva vnútra
SR podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých
opatrení hospodárskej mobilizácie (ďalej len „nariadenie vlády č. 77/2020 Z. z.“). Subjektu hospodárskej
mobilizácie (ďalej ako „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa

§ 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania
ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým
osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu
sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených
nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie

uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády č.
77/2020 Z. z., uhradilo na základe faktúry karanténnemu zariadeniu Školský internát, Medická 2, 040
11 Košice náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s ubytovaním a stravou žalovanej, ktorá absolvovala
nariadenú izoláciu. Žalobca opätovne poukázal na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.
z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom

a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza
ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné
uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie
§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil
povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovanej

paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z. plniť žalovaná sama. V tejto súvislosti poznamenal, že poskytnutie stravovania repatriantom
umiestneným v ubytovacích zariadeniach nebolo uložené formou rozhodnutia podľa zákona č. 355/2007
Z. z. a repatrianti nemali povinnosť takto poskytnuté plnenie prijať. Žalobca naďalej zastáva názor, že
žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom

zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu
žalovanej zabezpečil. V prípade, ak žalovaná nemala záujem o takúto možnosť, mohla to oznámiť a
stravu si zabezpečiť vo vlastnej réžii. Nakoľko žalobca uhradil náklady spojené so stravou žalovanej,
ktorá jej bola dodaná počas nariadenej izolácie karanténnom zariadení Školský internát, E. X, XXX
XX F. za obdobie od 24.04.2020 do 03.05.2020 (t. j. 9 dní), vystavil žalobca dňa 22.09.2020 žalovanej

faktúru č. 5060065008 na sumu 117,-Eur (13 Eur x 9 dní = 117 Eur). Pri vyčíslení výšky stravného sa
vychádzalo zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom období, a to zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva
práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného za deň vo
výške 11,60 Eur, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 Eur za plastový obal. Súčtom uvedených súm

vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,-Eur/deň. Žalobca poznamenal, že Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky nie je platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Na základe tejto
skutočnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle
zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný
doklad. Napriek vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo pre repatriantov

faktúry, ktoré obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú aj údaje nad rámec zákonnej
povinnosti. Z doteraz uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca postupoval v súlade s príslušnými
právnymi predpismi. Skutočnosť, že žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení nie je
sporná, nakoľko táto skutočnosť vyplýva zo samotného odporu žalovanej. Predmetom sporu nie jeotázkaposudzovaniaústavnostipobytužalovanejvuvedenomzariadení,aležalobcovnároknanáhradu
nákladov vzniknutých v dôsledku zabezpečenia stravy žalovanej počas obdobia od 24.04.2020 do
03.05.2020. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej ako „ÚS SR“) svojím nálezom nevyhovel návrhu

ombudsmanky o protiústavnosti ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej
ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“), na podklade ktorých tí, čo boli umiestnení v karanténnych zariadeniach
boli povinní zaplatiť štátu za poskytnutú stravu. Tým, že ide o úhradu skutočne vzniknutých nákladov,
dospel ÚS SR k záveru o ústavnej udržateľnosti tejto povinnosti. V uvedenom náleze bolo zohľadnené aj

to, že právna úprava odstraňuje riziko povinnosti znášať neprimerane vysoké náklady. Žalobca uvádza,
že Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR konštatuje,
že cit.: „uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady)
náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti
plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového

protokolu“. V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené
skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2
zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení
s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a
čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v

spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“. ÚS SR v bode 184 nálezu uvádza,
cit.: „Napokon, tretí okruh napadnutých ustanovení tvoril iba § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia, v ktorom navrhovateľka dominantne videla neprimeraný zásah do základného práva vlastniť
majetok a sprostredkovane aj do ďalších základných práv a slobôd. Po vykonanom teste proporcionality,
so zohľadnením poznatku, že napadnuté ustanovenie ukladá povinnosť úhrady skutočných nákladov,

ako aj po zistení, že fyzická osoba plniaca povinnosti tam uvedené by ich znášala aj v prípade, ak by
napadnuté ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo, ústavný súd dospel k
záveru o ústavnej udržateľnosti povinnosti z neho plynúcej. Právny poriadok, ako aj vyhovujúca časť
tohto nálezu ústavného súdu navyše efektívne eliminujú riziko povinnosti znášať neprimerane vysoké
náklady.“ Vzhľadom na doteraz uvedené, je pre žalobcu zreteľné, že zo strany žalovanej dochádza k

zjavnej dezinterpretácii nálezu Ústavného súdu SR.

5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila podaním súdu doručeným dňa 09.09.2022. Uviedla,
že žalobca potvrdzuje vo vyjadrení, že si uplatňuje paušálne náklady za stravu zabezpečenú počas
nariadenej izolácie žalovaného v karanténnom zariadení: Školský internát na E. G. F. za obdobie od

24.04.2020 do 03.05.2020. Zároveň aj vzhľadom na argumentáciu žalovanej poukazuje na § 58 ods.
2 zákona č. 355/2007 Z. z. podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná pýtala,
že či jej bola uložená povinnosť stravovať sa v školskom internáte na E. G. F., niektorým z predpisov,

nariadení, rozhodnutí, ktoré spomína žalobca vo svojom vyjadrení. Mala za to, že nie. Takisto, či
sú náklady na stravovanie nákladmi, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených zákonom a
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Rovnako
mala za to, že nie. Stravu si mohla zabezpečiť iným spôsobom, avšak jej to nebolo umožnené,
resp. strava jej mohla byt' nanútená. Sám žalobca ďalej poukazuje vo vyjadrení na to, že náklady,

ktoré vznikli pri plnení povinností ustanovených zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, t. j. náklady za pobyt nefakturoval, ale len náklady
za stravu. Prečo tak urobil a z akého dôvodu si uplatňuje len náklady, ktoré nevznikli priamo pri plnení
povinnosti, nie je žalovanej známe. Dané len poukazuje na akúsi svojvôľu žalobcu pri stanovovaní
výšky odplaty za stravu a ktorú pohľadávku si bude uplatňovať. Pre stanovenie výšky stravného sa

žalobca odvoláva na zákon č. 283/2022 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019
Z. z. o sumách stravného. Žalovaná v rozhodnom čase nebola zamestnancom žalobcu, nejednalo sa
v danom prípade o pracovnú cestu, dočasné pridelenie na výkon práce žalovanej žalobcom, o jeho
vyslanie, ani o mimoriadny výkon práce mimo rozvrhu pracovných zmien, prečo aplikoval žalobca

pre fakturáciu, výpočet stravného pre žalovanú v tomto odseku uvedené právne predpisy nie je
žalovanej zrejme. Ako zdôvodnenie žalobca ďalej odkázal na usmernenie generálneho riaditeľa sekcie
krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č.p: SKR-COKP1-2020/000496-006, zo dňa
11.11.2020 o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrenív karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania (ďalej len „Usmernenie“). Takéto usmernenie nie
je pre žalovanú právne záväzné a nemôže byť podkladom bez ďalšieho pre riadnu a oprávnenú
fakturáciu nákladov za stravu voči žalovanej. Napriek argumentácii žalobcu, má žalovaná naďalej za

to, že žalobca nepreukázal poskytnutie stravy žalobcom žalovanej. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz,
ktorý by preukazoval opak. Ako uviedla v odpore, faktúra za stravu počas karantény nie je aktom
orgánu verejnej správy, vydaným v oblasti finančnej správy. Prelo fakturácia stravy (právneho titulu)
a jej výšky mala byť riadne zdôvodnená a preukázaná. Žalobca ani nepreukázal, že by stravu pre
žalovanú priamo zabezpečoval. Žalobca sa nevyjadril k usmerneniu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky k postupu úhrady oprávnených nákladov subjektov hospodárskej mobilizácie spojených s
vykonávaním opatrení hospodárskej mobilizácie č. SKR-COKP1-2020/000496-005 z 30.4.2020 na ktoré
poukázala žalovaná v odpore. Ak určený subjekt nemôže vyžadovať od ubytovaného stravné ani
ubytovné, žalovanej povinnosť uhradiť tieto náklady nevznikli, resp. žalobca nepreukázal, že takéto
náklady nahradil týmto tretím subjektom. Preto odvolávania sa na prípadné bezdôvodné obohatenia
bez ďalšieho nemôže obstáť. Ak určený subjekt nemôže vyžadovať od ubytovaného (žalovanej) stravné

ani ubytovné, je z daného zrejmé, že stravné a ubytovné poskytovali tretie osoby. Mohlo sa stať, že to
boli aj podnikateľské subjekty (na zabezpečenie stravy). Poskytovanie stravy sa tak v danom prípade
môže spravovať ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa, resp. žalovaná vystupuje v danom konaní ako
spotrebiteľ. Keďže žalobca nepreukázal, nepredložil akúkoľvek objednávku, potvrdenie, či iný doklad
o tom, že si žalovaná danú stravu samá objednala, javí sa, čo aj vyplýva z vyjadrení žalobcu, že jej

bola strava nanútená, resp. nemala žiadnu vedomosť o cene. V zmysle platných právnych predpisov o
ochrane spotrebiteľa (§ 53 ods. 8 OZ), plnenie poskytnuté bez toho, aby si ho spotrebiteľ objednal, je
poskytované bezodplatne. Aj vzhľadom na uvedené, nie je zrejmé, na základe akého titulu si náhradu
za stravu uplatňuje žalobca od žalovanej. Ak stravu žalobca ani neposkytoval, nepreukázal nahradenie
nákladov za jej poskytnutie treťou stranou, čím neodôvodnil relevantne výšku/cenu stravy. Žalovaná

mala za to, že aj napriek nevyhoveniu vyslovenia nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. la 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru,
s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4
ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového
protokolu je nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 aplikovateľný aj pre daný prípad. Ak

žalovaná nemala mať povinnosť karanténu plniť, nemôže sa žalobca platne dovolávať úhrady nákladov
za stravu v súvislosti s protiústavnou karanténou v spojení so znením § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.
z., keďže uhrádzať sa majú náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinnosti ustanovených zákonom a inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaná tieto povinností plniť nemala. K námietke absencie
pasívnej vecnej legitimácie, resp. námietke neuvedenia dátumu narodenia na faktúre, žalobca uvádza,

žedátumnarodenianiejepovinnounáležitosťoufaktúry.Avšakžalobcatýmtonevyvrátil,nazákladeakej
skutočnosti stanovil pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, ak žiadne ďalšie dôkazy neboli predložené,
ako objednávka ubytovania, stravy, preberací protokol za stravu a pod. Naďalej tak spochybňovala
svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Žalobca tvrdením, že žalovaná neuviedla a nepreukázala, že by si
zabezpečoval stravovanie od 24.04.2020 do 03.05.2020 sama, prípadne je vysoko nepravdepodobné,

že „žalovaná počas jedného týždňa nič nejedla“, sa snaží preniesť dôkazné bremeno na žalovanú, čo
je neprípustné, zároveň by išlo o preukazovanie negatívnej skutočnosti. Žalobca si uplatňuje v tomto
konaní náhradu nákladov za stravu, teda mal, resp. má riadne preukázať, že bola vo výške uplatneného
nároku aj riadne poskytnutá žalovanej. Námietkou pasívnej vecnej legitimácie mala za to, že jej postoj
je jednoznačný. Týmto nemala za to, aj vzhľadom na potrebu výkladu viacerých právnych predpisov,

nariadení, usmernení a pod., že by sa v danej právnej veci konalo o otázku jednoduchého právneho
posúdenia vecí. Zároveň tvrdenia žalobcu považoval za sporné. Vzhľadom na vyššie uvedené naďalej
považovala nárok žalobcu za neoprávnený, neopodstatnený a z toho dôvodu žiadala súd, aby vydaný
platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci pojednávania.

6. Tunajší súd vyhovel podanej žalobe v rozsahu týkajúcom sa zaplatenia sumy 117 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.06.2022 do zaplatenia rozsudkom zo dňa 31.10.2022, č.k.
8C/19/2022 – 44. V prevyšujúcom rozsahu súd rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi súd nepriznal
nárok na náhradu trov konania.

7. Krajský súd v Prešove na základe odvolania žalovanej proti označenému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie toto rozhodnutie zrušil vo výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené ako aj vo výroku
o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie
sa nezaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v dostatočnej miere. Aj v prípade zohľadneniaskutočností, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné v zmysle tom, že žalovaná bola
prijímateľom poskytnutej stravy, ktorá úvaha by mohla viesť k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia
na jej strane, je ale potrebné mať na zreteli, že na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu,

nemožno zakladať iné práva (do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 346/08). Nemožno
zabúdať na jeden zo základných ústavných princípov v zmysle tom, že štátne orgány môžu konať iba na
základeústavy,vjejmedziachavrozsahuaspôsobom,ktorýustanovízákon(článok2ods.2ÚstavySR,
do pozornosti tiež uznesenie KS Prešov sp. zn. 6Co/26/2023). V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej
inštancie zaoberať sa vecou v zmysle vyjadrených právnych záverov, súd prvej inštancie bude z úradnej

povinnosti skúmať najmä aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a následne v prípade negatívneho záveru
o nedostatku, či už aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, je povinný zvoliť adekvátny procesný
postup v zmysle Civilného sporového poriadku. V prípade zistenia, že strany sú vecne legitimované v
tomto spore, bude úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa vecou samou v naznačených intenciách a
vec bude potrebné právne posúdiť podľa predpokladov zákona č. 355/2007 Z.z. zohľadňujúc obsah jeho
zákonných ustanovení v celkovom kontexte s Nálezom ústavného súdu, ktorý bol vydaný pod č.k. Pl.

ÚS 4/2021 z 08. decembra 2021. Následne súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci samej rozhodnutie
riadne odôvodní tak, aby spĺňalo procesné náležitosti určené § 220 ods. 2 a § 236 CSP, tak aby bolo v
prípade podaného odvolania odvolacím súdom preskúmateľné.
8. Po zrušení prvotného rozhodnutia odvolacím súdom nariadil súd prvej inštancie pojednávanie
na termín 25.07.2024. Pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalovanej. Žalobca a žalovaná

svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Súd
z uvedeného dôvodu rozhodol tak, že pojednávanie vykoná v ich neprítomnosti.
9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením písomných vyjadrení sporových strán, faktúrami č.
5060065008, 2020012, 2020013, výzvami na úhradu pohľadávky, príkazom Okresného úradu Košice č.
OU-KE-2020/021792 zo dňa 11.04.2020, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

10. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní zotrval na skoršej argumentácii žalovanej. Stotožňuje sa
s argumentáciou odvolacieho súdu a má za to, že aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v predmetnej
veci spochybnená. Žalobca nepreukázal úhradu nákladov za žalovanú, pričom žalovaná si od žalobcu
nič neobjednala. Spochybnil tiež pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, ktorá nepotvrdila prevzatie stravy
od žalobcu. Poukázal na skôr uvádzaný nález Ústavného súdu SR, z ktorého vyplýva, že žalovaná

nemala povinnosť karanténu plniť ani uhrádzať za ňu náklady, pričom karanténa bola vyhlásená za
protiústavnú. V súvislosti s uplatneným nárokom uviedol, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Nakoľko
žalobca nepreukázal existenciu nároku, ktorý si uplatnil voči žalovanej ani existenciu právneho vzťahu
so žalovanou, považuje uplatnený nárok za nedôvodný, nezákonný a neopodstatnený. Preto navrhol,
aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.

11. Slovenská konsolidačná, a.s. ako osoba, ktorej bolo zverené právo štátu uplatňovať a vymáhať
pohľadávku žalobcu voči žalovanej v podaní zo dňa 17.07.2024 uviedla, že Zmluvou o vymáhaní
pohľadávok štátu č. 4/2023/MV SR zo dňa 21.02.2023, zverejnenou v CRZ dňa 28.02.2023 pod číslom
Z2300064, ktorá bola uzavretá v zmysle zák. č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a
doplnení niektorých zákonov medzi správcom pohľadávok štátu – Ministerstvom vnútra SR so sídlom

v Bratislave, IČO: 00151866 a Slovenskou konsolidačnou, a.s. so sídlom v Bratislave, IČO: 35776005
(ďalej len „SK, a.s.“ alebo „žalobca“), bolo SK, a.s. ako poverenej osobe postúpené právo uplatňovať a
vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanej. Nakoľko sa nejedná o postúpenie pohľadávky,
ale o zmenu osoby oprávnenej uplatňovať a vymáhať pohľadávku, ktorej vlastníkom aj naďalej zostáva
štát a k tejto zmene dochádza zo zákona dňom účinnosťou zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, ktorým

SK, a.s. vstupuje do postavenia správcu pohľadávok štátu a pôvodný správca – MV SR toto postavenie
stráca, nie je potrebné, aby súd rozhodoval o zmene účastníka konania na strane oprávneného v zmysle
ust. § 80 ods. 1 CSP a ďalej pokračuje v konaní na strane žalobcu s SK, a.s. ako so zákonom poverenou
osobou za pôvodného správcu MV SR. SK, a.s. sa pridržiava všetkých doterajších tvrdení a dôkazov
predložených zo strany MV SR prvostupňovému aj odvolaciemu súdu, ktoré dopĺňa o nasledovné

vyjadrenie k bodu 10. uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co/26/2023 zo dňa 27.03.2024
ako súdu odvolacieho vo veci, podľa ktorého, citujeme „...na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu
ochranu, nemožno zakladať iné práva (do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 346/08).
Nemožno zabúdať na jeden zo základných ústavných princípov v zmysle tom, že štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (článok

2 ods. 2 Ústavy SR, do pozornosti tiež uznesenie KS Prešov sp. zn. 6Co 26/2023).“, koniec citátu
a na to nadväzujúci bod 11. obsahujúci rozhodnutia iných odvolacích súdov, ktoré sa predmetnou
problematikouužvpredchádzajúcomobdobízaoberali:AkovyplývaználezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.
PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaného v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z.z., a tokonkrétnevbode168Ústavnýsúdkonštatuje,žeuloženiepovinnostipodľa§58ods.2zákonaoochrane
verejného zdravia znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia osobe, ktorá

je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3,4 a 5 čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v
spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom citovanom náleze
skonštatoval, že štátom nariadená karanténa je nezákonným zásahom do osobnej slobody jednotlivca
garantovanou v čl. 17 Ústavy SR. Zároveň však uviedol, že táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť
§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. (pre namietaný nesúlad s čl. 20 Ústavy SR). Žalovaná má potom

zákonom uloženú povinnosť uhradiť výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s ochranou verejného zdravia.
Ústavný súd v bode 168. konštatoval, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto
zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia,
osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods.
4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.

tak predstavuje právny základ pre žalobcu na uplatnenie nároku na úhradu nákladov, ktoré v súvislosti
s plnením povinnosti uloženej žalovanej žalobcovi vznikli. Žalobca poukázal na niektoré právoplatné
rozhodnutia súdov v totožných veciach, v ktorých súdy vyhodnotili žaloby ako dôvodné. Žalobca je toho
názoru, že jeho aktívna legitimácia je jednoznačne daná a nesporná, nakoľko táto mu bola založená
priamo uznesením č. 113 s tým, že MV SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého

vládneho uznesenia povinné plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce, čiže vykonať všetky opatrenia
so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených MV SR. Svoje úlohy
určené vládnym nariadením a príslušnými zákonmi si MV SR splnilo, výsledkom čoho bolo vykonávanie
opatrení so zabezpečením povinnej karantény osôb, ktorí v rozhodnom čase museli byť umiestňovaní
do karanténnych zariadení určených priamo MV SR, kde o nich bolo zo strany štátu postarané tak, ako

to v danom čase ukladalo a zároveň umožňovalo prijaté opatrenie odôvodnené aktuálnou nepriaznivou
epidemiologickou situáciou. Uvedené považuje žalobca za nesporné, jeho aktívna vecná legitimácia
žalobcu je daná a preukázaná, odôvodňuje existujúci právny vzťah, ako aj nárok, ktorého sa žalobca v
tomto konaní domáha. Žalobca má za to, že postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ním
uplatnený nárok je daný, dôvodný a preukázaný, preto navrhuje, aby súd jeho žalobe v celom rozsahu

vyhovel.
12. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu Slovenská republika ako právnická
osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto
zákonom. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a), b) a d) môže nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu.
Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná v

mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo
sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
13. V zmysle predloženej Zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu č. 4/2023/MV SR zo dňa 21.02.2023
v spojení s prílohou č. 1 bola konsolidáciou uplatnenej pohľadávky (centrálne uplatňovanie splatnej
pohľadávky štátu u dlžníka a na príslušných orgánoch, zabezpečenie exekučného titulu k pohľadávke

štátu a vymáhanie pohľadávky štátu prostredníctvom jedinej právnickej osoby) poverená spoločnosť
Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005.
14. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že
Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. 5060065008 s dátumom splatnosti 22.10.2020 na
sumu 117 eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Školský internát, E. X,

F. za obdobie 24.04.2020 – 03.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 04.12.2020
a 14.03.2022 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. Úrad verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej ako „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného
zdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase

(ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej
republiky nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona
č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č.
OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne „všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020
od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej

republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia
v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú a vykonanie
laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje
domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“.15. Predmetom konania v súčasnom štádiu bol uplatnený nárok žalobcu v rozsahu týkajúcom sa
zaplatenia sumy 117 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.06.2022 do zaplatenia.
Sporným medzi stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom

zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s
poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
16. Súd spor meritórne na pojednávaní prejednal a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný.
Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia.

17. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“) náklady, ktoré vzniknú
pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
18. V zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré fyzickým a právnickým
osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými

právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti
plniť. Podľa názoru žalobcu to znamená, že pokiaľ sa žalovanej uložila izolácia v zariadeniach určených
Ministerstvom vnútra SR, je povinná uhradiť náklady, ktoré mu v súvislosti s plnením tejto povinnosti
vznikli.
19. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré

má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené
mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase
vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení

sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení,
zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“.
20. Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani

neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý

zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá
zahŕňaodkazna§12,akoajna§48ods.4,aleajvýslovnýmprepojením§48ods.4písm.n)na§12ods.
2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a

§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2
písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje
ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou

zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6
ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i

legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej
§ 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa
§ 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v

tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“.21. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie
sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na
predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, však tie nastávajú v prípade,

ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o
ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR
potom vyplýva, že žalovaná mala podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na
právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia
v Zbierke zákonov.

22. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením
UVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157
nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej
osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska
rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je

fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností,
nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj
povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady
dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného
súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia

má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov,
ktoré jej v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá
možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou
povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2
zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý

tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým
spojené.
23. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenie dopadá
na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,
dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej poskytnutá. Náklady s tým

súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým
ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti
nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia)
okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba
neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa §

588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. To
rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény,
konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie
žalovanej pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú
službu dodala. Žalobca v konaní netvrdil, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovanú,

resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na
základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa preplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej.
Rovnako nepreukázal ani sekundárny právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad,
že na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil
prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá, náklady na stravu (žalovanej), ktoré

prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli.
24. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia nie je ustanovením, ktoré by
zakladalo právo žalobcu požadovať od žalovanej úhradu nákladov spojených so stravou počas
nariadenej izolácie v zariadení. Toto ustanovenie podľa názoru súdu nepredstavuje právny podklad na
domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom

o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi
ochranu verejného zdravia. Ako vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp. zn. PL ÚS 4/2021 ide o ustanovenie
umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení
povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 cit. nálezu). Fyzická

osoba, plniaca uvedené povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť
zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 cit nálezu). Zmyslom tohto zákonného
ustanovenia je teda podľa názoru súdu jedine to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností
určených zákonom o ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismiupravujúcimi ochranu verejného zdravia) nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu
náhradu (od štátu), ale nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva
na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností

smerujúcich k ochrane verejného zdravia.
25. Súd už len z tohto dôvodu rozhodol o zamietnutí podanej žaloby, nakoľko skutočnosť, že žalobca
zaplatil paušálne náklady na stravu žalovanej počas jej nariadenej izolácie v karanténnom zariadení
nezakladá podľa § 58 ods. 2 zákona ochrane verejného zdravia právo žalobcu na náhradu takto
uhradených nákladov od žalovanej.

26. V predmetnej veci podľa názoru súdu neprichádza do úvahy ani prípadná aplikácia ustanovenia
§ 454 Občianskeho zákonníka. Použitie tohto ustanovenia neprichádza do úvahy kvôli tomu, že
predpokladom pre použitie tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia je skutočnosť, že musí
ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko
žalovaná si náklady na stravu mala uhrádzať sama), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní
za iného, nemal sám povinnosť plniť a v tomto smere samotný žalobca tvrdila že v zmysle zákona

o hospodárskej mobilizácii bolo jeho povinnosťou zabezpečiť a uhradiť stravovanie fyzickým osobám,
ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Aplikácia ust. § 454 Občianskeho
zákonníka ale nebola namieste hlavne z dôvodu právnej povahy žalobou uplatneného nároku. Žalovaný
nárokmalžalobcovivzniknúťvsúvislostistým,žežalovanásanazákladeužspomínanýchopatreníÚVZ
SR zo dňa 15.03.2020, resp. zo dňa 16.03.2020 povinne podrobila nariadenej izolácii v karanténnom

zariadení, t. j. nárok má svoj základ vo sfére verejného práva, v ktorej podľa súdu vzhľadom na princíp
vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nie je možné absenciu zákonnej právnej úpravy nahrádzať inštitútmi,
resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy súkromnoprávnej povahy, pre ktoré je naopak typický
princíp vychádzajúci z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Medzi žalobcom a žalovanou sa nejedná o vzťah
súkromnoprávny. Súkromnoprávne vzťahy sú totiž typické tým, že nejde o vzťahy charakterizované

vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov, ako je to z právnej teórie známe pri
výklade dualizmu medzi súkromným a verejným právom. Pre súkromnoprávne vzťahy je príznačné, že
jehosubjektymajúrovnaképrávnepostavenie.Subjektysúsiprávnerovnéatedažiadenznichvdanom
vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému ani ich plnenie autoritatívne
vynucovať. A naopak, verejnoprávnu povahu majú vzťahy vyznačujúce sa tým, že na jednej strane

vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu
k podriadenému subjektu aj vykonáva. A presne tak tomu bolo aj v prípade nariadenia povinnej izolácie
žalovanej v karanténnom zariadení na Medickej ulici v Košiciach, keďže k jej umiestneniu viedlo štátne
donútenie.
27. Z uvedeného potom vyplýva (aj) ten právny dôsledok, že právo žalobcu požadovať od žalovanej

(paušálnu) náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného
ustanovenia právneho poriadku (súd už uviedol, že takým nie je § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia), lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Také ustanovenie
však podľa súdu nebolo súčasťou právneho poriadku ani v čase, kedy žalovaná absolvovala nariadenú

izoláciu, ani v čase vystavenia žalovanej faktúry a nie je súčasťou právneho poriadku ani doteraz. To
znamená, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú
žalovanej. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy
žalovanej bola vystavená na úhradu stravy faktúra. Faktúra je podľa súdu opätovne inštitútom typickým
skôr pre súkromné a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže štát, resp. štátne orgány

nahrádzať nedostatok právnej úpravy.
28. Na ďalšie objasnenie súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bola žalovaná v karanténnom
zariadení, t. j. od 24.04.2020 – 03.05.2020, faktúra bola vystavená dňa 22.09.2020, nebola účinná
právna úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021,
podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. v znení nariadenia

vlády č. 228/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré
nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia dňa 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra
SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1-2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli
účinnosť až po tom, ako bola žalovaná v izolácii.
29. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP tak, že žalovanej ako plne úspešnej strane sporu, keďže žaloba bola zamietnutá, priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.