Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. august 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 16Saz/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724100748
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100748.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudkyňouJUDr.MichaelouStankociovou,vprávnejvecižalobcu:

A. A., narodený XX. XXXXXXXXX XXXX, číslo cestovného pasu B., platný do 6. februára 2029, štátny
príslušník Tureckej republiky, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: B. XX C. D.. XXX E., č. domu
XXX-XX/XX E., A., F., toho času Eurovea Hotel, s.r.o., Pribinova 12, Bratislava, zastúpený Slovenská
humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo
veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného č. D./XXXX-X z 2. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu G.:

D./XXXX-X z 2. apríla 2024, ktorým nebol žalobcovi: A. A., číslo cestovného pasu B., udelený azyl a
nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e vo výroku I. a II. a vec vracia žalovanému na
ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia
1. Rozhodnutím č. G.: D./XXXX-X z 2. apríla 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobcovi azyl,
podľa ustanovenia § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu
a taktiež mu neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.
2. Žalovaný úvodom napadnutého rozhodnutia zrekapituloval, že v prípade žalobcu sa jedná už o druhú
žiadosť o udelenie azylu, pričom o tej prvej rozhodol žalovaný dňa 22. júna 2021 rozhodnutím č.
G.: D./XXXX-X (ďalej len „prvé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu“) tak, že žalobcovi azyl nebol
udelený z dôvodu nenaplnenia podmienok podľa ustanovenia § 10, § 13a a § 13b zákona o azyle,

a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Prvé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu však bolo
v kasačnom konaní zrušené Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky dňa 31. januára 2022
rozsudkom sp. zn. 2Sak/5/2021 (ďalej len „rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021“).
Následne, v priebehu nového konania o prvej žiadosti o udelenie azylu, žalobca svojvoľne opustil
pobytový tábor, kde sa malzdržiavať, na dlhšie ako 7 dní, v dôsledku čoho bolo nové konanie o jeho prvej
žiadosti o udelenie azylu dňa 29. apríla 2022 zastavené. Vzápätí, dňa 23. mája 2022 žalobca opätovne
požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O opakovanej žiadosti o udelenie azylu

rozhodol žalovaný dňa 20. januára 2023 rozhodnutím č. G.: D./XXXX-X (ďalej len „druhé rozhodnutie
o žiadosti o udelenie azylu“) opäť negatívne, a žalobcovi neudelil azyl ani mu neposkytol doplnkovú
ochranu na území Slovenskej republiky pre nesplnenie podmienok ustanovených v § 8, §10, § 13a a
§ 13b zákona o azyle. Druhé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu bolo zrušené dňa 9. mája 2023rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7SaZ/3/2023 (ďalej len „rozsudok krajského súdu sp. zn.
7SaZ/3/2023“) a vrátené žalovanému na ďalšie konanie.
3. V novom konaní o posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu žalovaný zohľadnil doposiaľ

zistené skutočnosti, pričom vedený právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu sp. zn.
7SaZ/3/2023, vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor, počas ktorého uviedol, že patrí ku kurdskej
menšine, ktorá má v Turecku problémy, pričom tie mal aj so svojimi spolužiakmi počas štúdia a taktiež
v súvislosti s jeho sympatiami k Ľudovodemokratickej strane (ďalej len „HDP“). Ďalej uviedol, že je
ateista, čo má podstatný vplyv na jeho život v tak moslimskej krajine, akou je Turecko. Vo vzťahu

k vojenskej službe v Turecku uviedol, že v deň jeho odletu z Turecka na Slovensko (kam priletel legálne,
pretože tu mal do 14. júna 2020 povolený pobyt na účel osobitnej činnosti – dobrovoľníckej činnosti
na Kalvárii v Banskej Štiavnici) ho zastavili na ulici policajti a odovzdali mu povolávací rozkaz, na
ktorom bolo napísané, že do 15 dní sa má hlásiť do armády, pričom prevzatie povolávacieho rozkazu
podpísal. V ten istý deň ho zastavili aj druhýkrát, avšak už sa preukázal, že mu povolávací rozkaz bol
dourčený. Napriek tomu, že si bol žalobca vedomý, že v jeho prípade existujú alternatívy vojenskej

služby, z časových dôvodov ich nevyužil a krajinu pôvodu opustil. Po odchode z Turecka dostal do svojej
elektronickej schránky predvolanie na nastúpenie do armády.
4. Vo vlastnom posúdení žalobcovej žiadosti žalovaný konštatoval, že nebola preukázaná
opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp.

za uplatňovanie politických práv a slobôd, ako to vyplýva z Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951 a zákona o azyle.
5. V prvom rade sa žalovaný vysporiadal s časťou azylového príbehu žalobcu týkajúcou sa problémov
kvôli jeho príslušnosti ku kurdskému etniku, pričom nevzhliadol, že by boli v dôsledku uvedeného
nejakým vážnym spôsobom obmedzené jeho práva a to tak vo vzťahu ku konaniu jeho spolužiakov (ktorí

ho šikanovali), alebo vo vzťahu k jeho sympatiám ku strane HDP, pretože jej členom nikdy nebol a nikdy
pre ňu nevyvíjal akúkoľvek činnosť. Z aktuálnych informácií o Turecku, ktoré si žalovaný zabezpečil
totiž vyplýva, že problémom sú vystavení aktívni členovia kurdských politických strán, čo nie je prípad
žalobcu. Z vyjadrení žalobcu nevyplývalo ani to, že by mu mali byť určité politické názory imputované.
6. Žalovaný ďalej nevzhliadol ako azylovo relevantný dôvod ani ateizmus žalobcu, pretože žalobca

nebol v tomto smere prenasledovaný. Žalovaný poukázal na niektoré články Deutche Welle alebo
The Guardian, podľa ktorých bol v Turecku zaznamenaný nárast počtu ateistov a čoraz viac je
spochybňovaná interpretácia výučby islamu v školách. Aj z prieskumov verejnej mienky v roku 2021
vyplýva, že približne 3 % tureckej populácie sa identifikuje ako ateisti a 2 % neveriaci ľudia. Z verejne
dostupných zdrojov nie sú známe žiadne informácie, že by boli osoby hlásiace sa k ateizmu terčom

krutého alebo neľudského zaobchádzania do takej miery, že by bolo možné hovoriť o prenasledovaní.
Napokon, žiadnym takýmto praktikám nebol žalobca počas jeho života v krajine pôvodu vystavený.
7. Následne sa žalovaný zameral na ťažiskový dôvod žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a to hrozbu
trestu za odmietnutie nástupu na výkon základnej vojenskej služby z národnostných dôvodov resp.
z dôvodov jeho politického presvedčenia, čo by malo podľa jeho názoru spĺňať atribúty prenasledovania.

V tomto smere potom žalovaný ustálil, že v zmysle definície pojmu prenasledovanie, by mohol mať
žalobcavTureckuopodstatnenéobavyztrestnéhostíhaniaalebotrestuzaodmietnutievýkonuvojenskej
služby v čase konfliktu, ak by výkon jeho vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v §
13 ods. 2 zákona o azyle.
8. Žalovaný konštatoval, že žalobcu považuje za osobu vyhýbajúcu sa povinnej vojenskej službe

z dôvodu výhrady svedomia a to napriek skutočnosti, že jeho azylový príbeh, kedy žalobcu podľa
jeho tvrdení zastavili v deň odletu na Slovensko policajti a odovzdali mu povolávací rozkaz, vyhodnotil
s ohľadom na zadovážené informácie týkajúce sa spôsobu odvodu brancov v krajine pôvodu, ako
nedôveryhodný. Žalovaný však jedným dychom dodal, že všetky dôvody týkajúce sa odmietnutia
vojenskej služby resp. vyhýbanie sa odvodu vznikli až po odchode žalobcu z krajiny pôvodu

a odmietnutie nástupu na vojenskú službu možno hodnotiť ako konkludentné. Na žalobcu teda nahliadal
ako na žiadateľa o azyl sur place.
9. Vo vzťahu k naplneniu podmienok pre udelenie azylu, vychádzajúc z ustanovení § 8 písm. a) a §
2 písm. d) zákona o azyle, žalovaný najprv pristúpil k preskúmaniu, či trestné stíhanie resp. trest za
odmietnutie povinnej vojenskej služby v Turecku možno považovať za neprimeraný alebo diskriminačný

(prenasledovanie podľa písm. d) bodu 4. citovaného ustanovenia ) so záverom, že nebola zistená takáto
intenzita. V Turecku nemožno odmietnuť povinnú vojenskú službu z dôvodu výhrady svedomia, pričom
odvodom sa vyhýba dovedna približne 550 tisíc mužov.10. Z dokumentu Politická a informačná poznámka pre krajinu Turecko: vojenská služba, verzia 3.0
október 2023, zverejnenej na stránke GOV.UK vyplýva, že je vo všeobecnosti nepravdepodobné, že
by bola osoba vystavená trestu, ktorý by sa rovnal vážnej ujme alebo prenasledovaniu len v dôsledku

jej odopretia. V správe sa posudzoval aj konkrétny prípad osoby kurdskej národnosti vyhýbajúcej sa
odvodu, pričom bolo konštatované, že v prípade danej osoby neexistovali dôkazy o tom, že by bola
vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ak by si odpykal trest odňatia slobody
a takéto zaobchádzanie by nepredstavovalo prenasledovanie z dôvodu etnického pôvodu. Zo správ
Európskeho úradu pre výhrady vo svedomí vyplýva viacero prípadov, kedy boli osoby odsúdené za

vyhýbanie sa vojenskej službe, pričom tresty boli s výnimkou jedného v kratšom trvaní ako 6 mesiacov.
V prípade trestu uloženého na 10 mesiacov išlo o súčasť šiestich samostatných trestov. Ani notorické
vyhýbanie sa vojenskej službe teda nevedie ku ukladaniu drakonických trestov.
11. Najčastejším trestom po zaregistrovaní v systéme GBTS je však pokuta, ktorá sa pohybuje
v rozmedzí približne 0,14 do 0,28 britských libier za každý deň neprítomnosti. Trest odňatia slobody
za nezaplatenie pokuty nemožno udeliť. Nech už by bola výška akákoľvek, jej uloženie nemožno

subsumovať pod neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trest. Austrálske ministerstvo
zahraničných vecí a obchodu uvádza, že Turecko nemá dostatočné kapacity na sledovanie osôb, ktoré
sa vyhýbajú odvodom a preto sa uväznenie v praxi nepoužíva. Trest odňatia slobody za nezaplatenie
pokuty nie je možné udeliť.
12. Na tomto základe žalovaný vyhodnotil, že nech by bola pokuta udelená v akejkoľvek výške, nedá

sa subsumovať pod neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trest. Navyše, nie je
celkom zrejmé, či bol žalobca v systéme GBTS registrovaný, pretože ak by bol v ňom v čase odchodu
registrovaný, nebolo by mu umožnené Turecko opustiť, pričom nie je možné objektívne preukázať, či
v tomto systéme bol zaregistrovaný dodatočne.
13. Primeranosť trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe v Turecku vyvodil žalovaný aj z informácií

poskytnutých 15 členskými štátmi prostredníctvom EUAA. Žalovaný príkladom uviedol rozsudok
švajčiarskeho Spolkového ústavného súdu č. D-1307/2020 z 13. marca 2020, ktorý konštatoval, že
akýkoľvek trest za vyhýbanie sa vojenskej služby alebo dezerciu nepredstavuje prenasledovanie.
14. Vyhýbanie sa základnej vojenskej službe nie je dôvodom udelenia azylu ani podľa Ženevského
dohovoru ani podľa zákona o azyle, pričom v Turecku za také konanie hrozia štandardné tresty aj čo

do porovnania so Slovenskou republikou, ktoré sú ešte prísnejšie.
15. Pokiaľ ide o trestné stíhanie alebo trest za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak
byvýkonvojenskejslužbyzahŕňaltrestnéčinyalebočinyuvedenév§13ods.2zákonaoazyle,žalovaný
konštatoval, že žalobca sa napriek jeho presvedčeniu v takejto situácii nenachádza. Je potrebné
skúmať, či je odmietnutie chápané jednoducho ako odmietnutie alebo ako odmietnutie z azylovo

relevantných dôvodov a teda či je samotné odmietnutie chápané ako vyjadrenie politického názoru na
ktorý je následne naviazané prenasledovanie osoby. Zároveň podotkol, že tento typ prenasledovania
sa týka odmietnutia vojenskej služby v čase konfliktu. Zo zabezpečených informácií vyplynulo, že
v rámci Turecka aktuálne neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, pričom iba tie staršie, z rokov 2013
a 2016, uvádzajú niektoré provincie Turecka, kde mal ozbrojený konflikt prebiehať. Žalovaný spochybnil

závery o prebiehajúcom konflikte v juhovýchodnom Turecku vyjadrené v rozsudku krajského sp. zn.
7Saz/3/2023, pretože tie sa odvolávajú na správu organizácie Human Rights Watch z roku 2018, ktorá
je 6 rokov stará.
16. Ďalej sa žalovaný zameral na posúdenie, či by žalobca v rámci výkonu vojenskej služby mohol byť
nasadený aj mimo Turecka, na čo zistil, že v krajinách ako Irak, Sýria a Líbya má Turecko dislokovaných

vojakov, ktorí tam však slúžia ako inštruktori. Zároveň zistil, že tí, ktorí vykonávajú povinnú vojenskú
službu, nie sú nasadzovaní do konfliktných zón, pokiaľ to nie je vážne potrebné. Turecké ozbrojené
sily využívajú v ozbrojenom boji, napríklad proti PKK, iba profesionálnych vojakov a nie brancov.
Obava žalobcu, že by musel bojovať voči Kurdom je neopodstatnená. Žalovaný vylúčil aj systematickú
diskrimináciu kurdských vojakov, pričom táto okolnosť vždy závisí od veliteľa. V niektorých prípadoch

však nemožno vylúčiť zhoršené zaobchádzanie, ktoré však je potrebné posudzovať individuálne.
17. Žalovaný preveril aj možnosť nasadenia žalobcu na hraniciach, ktoré sú strážené žandárstvom,
pričom zistil, že branci tam nasadzovaní nie sú.
18. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvor Európskej únie č. C-238/19 z 19. novembra
2020, v zmysle ktorého aj nepriama účasť na páchaní trestných činov alebo aktov, na ktoré sa vzťahujú

dôvody vylúčenia ako sú stanovené v č. 12 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/
EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez
štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo
osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačnásmernica“), napr. logistická alebo technická podpora, kedy nie sú priamo súčasťou bojujúcich jednotiek
v zásade nevylučuje uplatnenie čl. 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice. V kontexte uvedeného bolo
potom potrebné posúdiť, či sa armáda Turecka dopúšťa vojnových zločinov a či by pôsobenie v rámci

povinnej vojenskej služby reálne zahŕňalo nejakú účasť a páchaní vojnových zločinov.
19. V prvom rade žalovaný dospel k záveru, že momentálne sú síce Tureckí vojaci dislokovaní na
území Sýrie, ale ku žiadnym bojom nedochádza. Pokiaľ sa v zdrojoch spomína páchanie vojnových
zločinov, jedná sa o staré údaje, z rokov 2018 až 2020. Zároveň zmienený rozsudok predpokladá
osobnú aj keď nepriamu účasť na takých činoch, avšak to, že by bol žalobca iba členom takej armády,

ktorá niekde pácha vojnové zločiny, nemôže byť dôvodom na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Pri
použití citovaného ustanovenia kvalifikačnej smernice sa vyžaduje individuálne preukázanie, že by
osoba musela priamo alebo nepriamo participovať na činoch, ktoré by boli dôvodom na uplatnenie
čl. 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice. V prípade žalobcu takýto individuálny prvok, že by bolo
s ním zaobchádzané inak, ako s ostatnými brancami v Turecku, nemožno nájsť. V tomto smere
preto je potrebné žalobcu vyhodnotiť ako ktoréhokoľvek iného branca odmietajúceho výkon vojenskej

služby z dôvodu výhrady vo svedomí. Jediné Francúzsko poskytuje medzinárodnú ochranu kurdským
brancom, avšak na individuálnom prístupe, teda ak je pravdepodobné, že by sa mohla takáto osoba
stať predmetom zlého zaobchádzania z dôvodu svojho kurdského pôvodu. Rozhodovacia prax naprieč
európskou úniou je pritom jednotná.
20. S konkretizáciou na prípad žalobcu teda nemožno konštatovať, že by išlo o reálnu hrozbu

jeho nasadenia do akýchkoľvek vojenských akcií alebo o reálnu hrozbu, že by musel páchať
akékoľvek trestné činy. Žalovaný zistil, že prideľovanie brancov ku konkrétnym jednotkám nie je robené
diskriminačným spôsobom pretože je robené náhodne, pomocou počítača a preto branec kurdského
pôvodu môže byť vyslaný do ktorejkoľvek provincie vo východnom a juhovýchodnom Turecku, pokiaľ
to nie je provincia jeho pôvodu. Úrady teda nerozlišujú národnosť, náboženstvo ani názory branca pri

jeho prideľovaní jednotkám.
21. Žalovaný dodal, že existujú aj správy o zlom zaobchádzaní s osobami kurdskej národnosti v rámci
armády (krutá šikana, fyzické týranie a mučenie vyúsťujúce do smrti alebo samovraždy), ktorých
pravdivosť však spochybnil z dôvodu, že sa malo jednať iba o údajné takéto konanie a žiadne konkrétne
prípady nie sú známe. Uvedené konštatoval napriek tomu že zistil aj informácie o vyššej úmrtnosti

medzi kurdskými brancami. Konkrétny prípad zlého zaobchádzania spomína napríklad Informačná
správa o krajine z 2. marca 2022 Holandského ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorej bolo
popísaných niekoľko incidentov, pri ktorých kurdskí branci utrpeli etnicky motivované násilie, pričom
menovite spomína prípad 20 ročného kurdského odvedenca, ktorý zomrel za nejasných okolností. Tento
prípad však podľa jeho názoru rovnako nepotvrdzuje prítomnosť prenasledovania, keďže nie je známy

dôvod samovraždy. Prenasledovanie teda existuje v teoretickej rovine, pričom zlyhania existujú na
individuálnom základe, nie na systémovej úrovni.
22. Žalovaný následne poukázal na existujúcu možnosť vyhnúť sa vojenskej službe a to vyplatením sa
z nej zaplatením odvodového poplatku vo výške 3.259 dolárov resp. 2.978,55 eur (informácia aktuálna
vroku2022).Vtakomprípadesapotomvyžadujeabsolvovanieibajednéhomesiacazákladnéhovýcviku

pričom neexistujú informácie, že by osoby, ktoré výcvik absolvujú, mali čeliť nejakým problémom. Od. 30.
júna 2022 sú do odvodovej kvóty zaradené aj osoby, ktoré doteraz nárok na platenú odvodovú povinnosť
nemali a aj tí, ktorí hoci boli povolaní, do vojenskej jednotky nenastúpili. Inými slovami, takúto možnosť
má aj žalobca. Podľa názoru žalovaného neobstojí ani fakt, že za vykúpenie sa z vojenskej služby je
poplatok 2.978,55 eur, pretože táto suma nie je nijak likvidačná. Existujú správy, že branci si na splatenie

sumy berú pôžičky, avšak je potrebné dodať, že žalobca, ktorý je na Slovensku od roku 2019 si túto
sumu mohol nasporiť. Netreba opomenúť ani možnosť, že agentúra FRONTEX vie žalobcovi poskytnúť
finančný príspevok až do výšky 88% sumy. P
23. Žalovaný poukázal na príručku Kompilácia praktických príručiek EUAA k vojenskej službe
z decembra 2022, ktorá uvádza, že v situáciách, kedy štát poskytuje výnimku z vojenskej služby alebo

jej alternatívu osobám, ktoré majú výhradu vo svedomí alebo sa z vojenskej službe možno vyhnúť
zaplatením administratívneho poplatku, by sa o perzekúciu jednať nemalo. Iba ak nejestvuje možnosť
alternatívnej náhrady vojenskej služby, môže sa jednať o vážne porušenie ľudských práv ktoré môže
viesť k prenasledovaniu.
24. Žalovaný s poukazom a ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu opätovne zdôraznil, že azyl

nemožno poskytnúť osobe prosto sa vyhýbajúcej odvodovej povinnosti. V kontexte uvedeného však
vzal do úvahy najmä rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021, v zmysle ktorého
vykonal všetky úkony, ktoré ho kasačný sú inštruoval zamerané na zaobstaranie si nových a aktuálnych
informáciíokrajinepôvoduzameranénaokolnostivýkonuvojenskejslužbyobčanovkurdskejnárodnostiv Turecku, možných následkov odmietnutia výkonu vojenskej služby ako aj vyhodnotiť dôkaz predložený
žalobcom – správa o povinnom nástupe na základnú vojenskú službu z 13. marca 2020 a 1. februára
2021.Zuvedenýchinformáciížalovanýzistil,ževTureckunieježiadenrozdielmedzivýkonomvojenskej

služby medzi brancami tureckej a kurdskej národnosti. Vojenská služba je povinná pre všetkých mužov,
pričom jej odmietnutie sa trestá podobne ako v iných štátoch sveta. Trest za odmietnutie je maximálne
3 roky odňatia slobody. Žalobcovi hrozí navyše trest za vyhýbanie sa registrácii, avšak za to mu hrozí
správny trest. Trest odňatia slobody možno uložiť iba subsidiárne. Hoci formálne tresty za vyhýbanie sa
vojenskej službe v Turecku existujú, v praxi sa ukladajú iba výnimočne a drvivá väčšina osôb sa vyhýba

vojenskej službe až do dovŕšenia veku, kedy už nástup na vojenskú službu nemusia absolvovať.
25. Keďže žalovaný skonštatoval, že dôsledok odmietnutia vojenskej služby je absolútne primeraný,
zameral sa na dôvod odmietnutia, ktorý žalobca naformuloval iba všeobecne a neuviedol nič konkrétne,
čo by mu malo za odmietnutie nástupu na vojenskú službu hroziť. Žalovaný zistil, že vojaci základnej
vojenskej služby nie sú v súčasnosti nasadzovaní do vojenských akcií a neslúžia ani v žandárstve na
hraniciach Turecka. Je teda nereálne, že by sa dostal do potýčky v bojovej akcii. V jeho prípade existuje

reálna možnosť sa z vojenskej služby vyplatiť. Nemožno dospieť k záveru, že už iba samotný odvod by
znamenaluznanieazylovorelevantnéhodôvodu,pretožetakýmtoprístupombybolomožnékonštatovať,
že prenasledovanie hrozí každému brancovi. Podstatné je, že správny nepreukazujú žiadnu cielenú
perzekúciu kurdských občanov v rámci výkonu základnej vojenskej služby. Branci absolvujú polročný
výcvik, počas ktorého nie sú cielene nasadení do ostrých bojov.

26. Na tomto základe skonštatoval, že žalobcovi naozaj reálne hrozí nástup na základnú vojenskú
službuvTurecku,avšaktoprenehonepredstavuježiadnezvýšenérizikoprenasledovaniazakýchkoľvek
dôvodov, nakoľko primeraný trest za odmietnutie základnej vojenskej služby nemožno považovať za
prenasledovanie.
27. Žalovaný záverom dodal, že žalobcovi nebude na ujmu jeho dlhodobé zdržiavanie sa mimo územia

Turecka, odkiaľ vycestoval legálne.
28. Žalovaný napokon nevzhliadol dôvody ani na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1
písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu zistenia, že žalobcovi nehrozí trest smrti, mučenie ani
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. V prípade jeho návratu mu za nenastúpenie do vojenskej
služby priamo nehrozí trest odňatia slobody. Ak by mu však aj bol uložený (čo sa deje v promile

prípadoch), podmienky v Tureckých väzniciach sú štandardné.
29. Rovnako negatívne rozhodol o neudelení azylu na účel zlúčenia rodiny a neposkytnutí doplnkovej
ochrany na účel zlúčenia rodiny.
II. Správna žaloba
30. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm.

c), d) a f) zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok, navrhujúc napadnuté rozhodnutie vo výrokoch
I a II. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
31. Žalobca úvodom nesúhlasil so záverom žalovaného, že problémy, ktorým v domovskej krajine čelil
ako Kurd nemožno považovať za zásadné a nie je ich možné charakterizovať ako prenasledovanie.
Na základe informácií získaných o krajine pôvodu je zrejmá diskriminácia kurdskej národnostnej

menšiny a to tým, ktorí zastávajú opozičné politické názory. Základné ľudské práva žalobcu boli pritom
porušované už od detstva až do jeho odchodu z krajiny. Z dôvodu jeho etnickej príslušnosti a neskôr
z dôvodu jeho prejavovania sympatií k politickej strane HDP bolo opakovane porušované jeho právo na
slobodu a bezpečnosť, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, právo na slobodu prejavu
a zákaz diskriminácie. Kurdi sú zo strany štátnych orgánov totiž spájaní s HDP, YPG (Kurdské jednotky

ľudovej ochrany) a PKK (Kurdská strana pracujúcich), ktoré Turecko považuje za teroristické organizácie
a od toho sa odvíja aj prístup ku Kurdom. Z uznesenia Európskeho parlamentu zo 7. júna 2022 o správe
Komisie o Turecku za rok 2021 pritom vyplýva zhoršujúca sa situácia ohľadom dodržiavania a ochrany
ľudských práv, slobody prejavu a politickú účasť Kurdov. Aj z uznesenia Európskeho parlamentu zo 13.
septembra 2023 o správe Komisie o Turecku za rok 2022 vyplýva, že zlá situácia Kurdov je naďalej

realitou a vyjadrila znepokojenie nad vážnymi a zhoršujúcimi sa represiami voči kurdskej komunite,
najmä na juhovýchode krajiny, vrátane ďalšieho zmenšovania kultúrnych práv a právnych obmedzení
používania kurdského jazyka ako vyučovacieho jazyka vo vzdelávaní. V tomto smere žalobca zdôraznil,
že je diskriminovaný aj vzhľadom na jeho profesijné zameranie ako učiteľ.
32. Žalobca však svoju žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil predovšetkým obavami z nástupu na povinnú

vojenskú službu, ktoré sú prepojené s jeho príslušnosťou ku kurdskej menšine. Žalobca zároveň
zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané za situácie, kedy Najvyšší správny súd rozsudkom
sp. zn. 2Sak/5/2021 z 31. januára 2022 zmenil zamietací rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
8Saz/3/2021 – 39 z 6. októbra 2021 tak, že prvé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu zrušil ako aj zasituácie, kedy druhé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu bolo zrušené dňa 9. mája 2023 rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7SaZ/3/2023 a vrátené žalovanému na ďalšie konanie, pričom
žalovaný sa v predmetnom prípade dôsledne neriadil právnym názorom obsiahnutým v uvedených

rozsudkoch.
33. Žalobca následne v žalobe rozsiahlymi citáciami poukázal na právne závery krajského súdu,
obsiahnuté najmä v bodoch 119, 124, 126 a 127 rozsudku sp. zn. 7SaZ/3/2023 a závery Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021, najmä v bodoch 39,
43, 51,53, 57, 60.

34. Žalobca zároveň zdôraznil potrebu prospektívneho posudzovania možnosti prenasledovania
žiadateľa o azyl, čo konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžak/18/2017
z 1. februára 2018 ako aj najvyšší správny súd vo vyššie spomínanom rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021.
35. Žalovaný síce spomína možnosť vyhnúť sa vojenskej službe vyplatením sa z nej, pričom nepripúšťa
sumu vykúpenia sa ako problém pre žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že existencia možnosti
vykúpenia sa z vojenskej služby je dostatočná na to, aby osoba, v rámci eurokonformného výkladu,

nemala nárok na medzinárodnú ochranu. Navyše dodáva, že žalobcovi žiaden trest nehrozí, pretože sa
ešte reálne vyhýbaniu vojenskej služby nedopustil. V tejto súvislosti žalobca poukázal na body 140 až
142, 147, 152 a 153 rozsudku krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023 ktoré jeho úvahy vyvracajú. Žalobca
pritom predlžil do konania screenshot z oficiálneho elektronického portálu Turecka, ktorý má zriadený
každý občan Turecka a cez ktorý mu dvakrát bola doručená správa o povinnom nástupe na vojenskú

službu. Z obsahu je zrejmé, že v prípade návratu by sa musel zaregistrovať a nastúpiť na povinnú
vojenskú službu. Za rozporné preto označil tvrdenia žalovaného, že nemožno objektívne preukázať, či
bol v systéme GBTS zaregistrovaný alebo nie, keďže do konania predložil dôkazy ktoré to preukazujú.
III. Vyjadrenie žalovaného
36. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že postupoval

v intenciách právneho názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/5/2021
a teda si zaobstaral aktuálne informácie o krajine pôvodu, predovšetkým podmienok týkajúcich sa
výkonu vojenskej služby občanmi kurdskej národnosti, dôsledkov jej odmietnutia, vyhodnotil žalobcom
predložený dôkaz, t. j správu o povinnom nástupe na vojenskú službu z 10. marca 2020 a 1. februára
2021 a bol s ním vykonaný doplňujúci pohovor.

37. Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu súvisiace s výhradou jeho svedomia považuje za
vykonštruované, pretože z výpovede žalobcu nevyplýva, že by žiadosť o udelenie azylu založil aj na
výhrade svedomia. Turecko opustil legálne a nie z azylovo relevantných dôvodov a to aj napriek tomu,
že muselo mu byť známe, že sa na neho bude vzťahovať povinný vojenský výcvik v krajine pôvodu. Po
príchode na Slovensko však bezprostredne o azyl nepožiadal.

38. Za vykonštruované označil aj obavy žalobcu, že ako branec kurdskej národnosti bude nasadený
do prvej línie a zúčastňoval by sa tak vojnových zločinov. Výber oblasti pre základný vojenský výcvik
brancov sa uskutočňuje elektronicky a náhodne. Zo Všeobecnej správy o krajine pôvodu z 18. marca
2022 od Ministerstva zahraničných vecí Holandska vyplýva, že neexistujú žiadne právne prostriedky,
ako by mohol branec kurdskej národnosti odmietnuť nasadenie v určitých „nechcených“ oblastiach

juhovýchodného Turecka, avšak podstatné je to, že do uvedených oblastí nie sú nasadzovaní cielene.
Takto nastavený systém vylučuje systematickú diskrimináciu. Jednotlivé individuálne zlyhania však
nemožno vylúčiť. Žalovaný ďalej zdôraznil, že turecké ozbrojené sily nasadzujú do bojov proti PKK iba
profesionálnych vojakov a nie brancov. Branci sa do bojov nasadzujú iba ak je to naozaj nevyhnutné.
39. Žalovaný opätovne zdôraznil ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, že samotné plnenie

brannej povinnosti nemožno považovať za dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany ak sa jedná
o plnenie brannej povinnosti v regulárnej armáde demokratického štátu a odmietnutie výkonu z dôvodu
svedomia nie je trestané neprimeranými sankciami.
40. Záverom dodal, že nezistil žiadne dôvody a splnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
IV. Relevantné právne predpisy

Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo
opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa
rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci
podľa § 6 ods. 2 písm. d).
Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania
jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania

jeho rozhodnutia.
Podľa čl. 9 ods. 1 kvalifikačnej smernice, aby sa čin považoval za prenasledovanie v zmysle článku 1
písm. A Ženevského dohovoru, musí:
a) Byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušenie
základnýchľudskýchpráv,naktorésanevzťahujevýnimkapodľačlánku15ods.2Európskehodohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, alebo
b) Byť zoskupením rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne vážne
na to, aby mali na jednotlivca rovnaký vplyv ako je uvedený v písmene a).
Podľa čl. 9 ods. 2 písm. b), c) a e) kvalifikačnej smernice, činy prenasledovania, ako sú kvalifikované
v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu:
b) zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo

ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom;
c) stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné
e) stíhania alebo potrestania kvôli odmietnutiu vykonania vojenskej služby v čase konfliktu v prípade, že
vykonávanie vojenskej služby by zahŕňalo trestné činy ako akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia,
ako sú stanovené v článku 12 ods. 2.

Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie
spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
V. Skutkové a právne závery správneho súdu
41. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13

ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3
SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a
administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho

súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Na prejednanie
veci nariadil správny súd v súlade so žiadosťou žalobcu pojednávanie na 1. augusta 2024, pričom
k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo dňa 6. augusta 2024, o čom boli účastníci konania na
nariadenom pojednávaní oboznámení a dátum vzali na vedomie.
42. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 1. augusta 2024 žalobca, prostredníctvom svojej zástupkyne,

zrekapituloval námietky obsiahnuté v správnej žalobe a predložil písomný prednes, v ktorom zdôraznil,
že konzistentne počas celého konania tvrdil, že sa ako osoba kurdského pôvodu nechce v rámci výkonu
jeho vojenskej služby podieľať na ozbrojených akciách vedených proti jeho etniku a teda ponúka sa
azylovorelevantnýdôvodprenasledovaniaspočívajúcizjehoskutočnýchčimupripisovanýchpolitických
názoroch. Žalobca má za to, že z administratívneho spisu vyplýva nesprávnosť záverov žalovaného

a že ten nerešpektoval právny názor vyjadrený v predchádzajúcich rozsudkoch krajského súdu sp. zn.
7SaZ/3/2023 a kasačného súdu sp. zn. 2Sak/5/2021.
43. Na pojednávanie sa dostavil aj žalobca osobne, avšak správny súd nevidel potrebu jeho osobitného
vyjadrenia (hoci v správnej žalobe žiadal o ustanovenie tlmočníka a umožnenie mu sa na pojednávaní
vo veci vyjadriť), čo mu avizoval už v oznámení správneho súdu z 9. júla 2024 a to aj s poukazom na

ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sak/16/2022 z 28. novembra 2022 uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho
správneho súdu pod č. 41/2023.
44. Žalovaný na pojednávaní prostredníctvom poverenej zamestnankyne zopakoval argumentáciu
obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení ku správnej žalobe zdôrazňujúc, že

zdodatočnevykonanéhodokazovaniavyplynulo,žetrestyzanenastúpenienazákladnúvojenskúslužbu
nie sú neprimerané (najčastejším trestom je pokuta, výnimočne trest odňatia slobody do 6 mesiacov),
Turecko nevysiela brancov do rizikových oblastí a nenasadzuje ich do bojov a zlé zaobchádzanie
s brancami kurdskej národnosti nie je systematické ale na individuálnom základe.45. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým vo
výroku I. neudelil žalobcovi azyl podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, vo výroku II.
žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle a vo

výrokoch III. a IV žalobcovi neudelil azyle a neposkytol mu doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny
46. Žalovaný totiž nevzhliadol splnenie podmienok pre udelenie azylu žalobcovi, ktorý svoju žiadosť
odôvodňoval obavami z prenasledovania za sympatizovanie s opozičnou ľudovodemokratickou stranou
HDP, z dôvodu diskriminačného správania sa voči nemu ako príslušníkovi kurdskej etnickej skupiny zo
strany štátnych orgánov ale aj ostatného obyvateľstva Turecka, z dôvodu jeho ateistického presvedčenia

no predovšetkým z dôvodu hrozby trestu za nenastúpenie na základnú vojenskú službu.
47. Správnou žalobou žalobca napadol nezákonnosť rozhodnutia žalovaného iba vo výroku I a II.
a v tomto rozsahu navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Podstatou žalobcových námietok bolo
nedôsledné rešpektovanie právneho názoru vysloveného tak v rozsudku najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 2Sak/5/2021 ako aj v poslednom zrušujúcom rozsudku krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023
vo vzťahu k posledné menovanému dôvodu na udelenie azylu, pričom žalobca rozsiahle odcitoval tie

konkrétneichčasti,ktoréžalovanýopomenulprinovomposudzovanížiadostioudelenieazyluzohľadniť.
48. Správny súd z administratívneho spisu predloženého žalovaným zistil, že žalobca v rámci prvého
vstupného pohovoru dňa 5. februára 2021, ako aj v nadväzujúcich doplňujúcich pohovoroch dňa 26.
mája 2022 a 25. januára 2024 konštantne uvádzal, že žiadosť o udelenie azylu podal z dôvodu jeho
diskriminácie v krajine pôvodu ako príslušníka kurdského etnika, čo mu už od detstva spôsobovalo

neľudské a ponižujúce zaobchádzanie zo strany štátnych orgánov ako aj jeho spolužiakov, ako aj
sťažilo uplatnenie sa na trhu práce ako učiteľ. Jeho možné prenasledovanie vnímal aj s ohľadom na
sympatizovanie s kurdskou politickou stranou HDP a s jeho ateizmom, ktorý nie je v Turecku pozitívne
vnímaný. Predovšetkým však pociťoval strach z hrozby vojenskej služby, pričom ako Kurd sa odmieta
zúčastňovať na bojoch a bojovať pri svojmu vlastnému etniku. Z dôvod výhrady jeho svedomia je

neprípustné, aby niekoho z radov vlastného ľudu zabil.
49. Čo sa týka prípadných azylovo relevantných dôvodov spočívajúcich v diskriminácii žalobcu kvôli jeho
kurdskému etnickému pôvodu, jeho politickým preferenciám a ateizmu, správny súd zhodne s názorom
krajského súdu konštatuje, že tieto neboli zistené v takej miere, že by mohli objektívne vyvolať obavy
z prenasledovania, hoci subjektívne obavy a strach sa u žalobcu vylúčiť nedá.

50. Správny súd na tomto mieste poukazuje na jeden z recentných rozsudkov Najvyššieho správneho
súduČeskejrepublikysp.zn.5Azs/57/2024z2.augusta2024,ktorýreflektovalužnaustálenújudikatúru
týkajúci sa udelenia medzinárodnej ochrany žiadateľom o azyl odvolávajúcich sa ako jeden z dôvodov
na ich etnickú alebo inú príslušnosť, ktorá im v krajine pôvodu spôsobuje sťažené podmienky na
život. „Postavením Kurdů v Turecku se již Nejvyšší správní soud opakovaně zabýval, konkrétně v

usnesení Nejvyššího správního soudu ze dne 14. 3. 2024, č. j. 5 Azs 141/2023-30, konstatoval, že
příslušníci kurdského etnika skutečně čelí v Turecku různým formám diskriminace či potlačování jejich
národnostní, jazykové či kulturní identity, avšak samotná kurdská národnost u osoby turecké státní
příslušnosti zpravidla není bez dalšího důvodem pro udělení mezinárodní ochrany. Je tomu tak z
toho důvodu, že obtíže, s nimiž se mohou osoby kurdské národnosti v Turecku setkat právě jen z

důvodu své příslušnosti k této etnické skupině na základě jednání veřejné moci či případně nestátních
subjektů, obvykle nedosahují intenzity pronásledování, které je ve smyslu § 2 odst. 4 zákona o azylu
definováno jako „závažné porušení lidských práv, jakož i opatření působící psychický nátlak nebo jiná
obdobná jednání anebo jednání, která ve svém souběhu dosahují intenzity pronásledování, pokud
jsou prováděna, podporována nebo trpěna původci pronásledování“ [přesnější, nicméně v zásadě

odpovídající definice pronásledování je obsažena v čl. 9 směrnice 2011/95/EU o normách, které musí
splňovat státní příslušníci třetích zemí nebo osoby bez státní příslušnosti, aby mohli požívat mezinárodní
ochrany, o jednotném statusu pro uprchlíky nebo osoby, které mají nárok na doplňkovou ochranu, a
o obsahu poskytované ochrany (dále jen „kvalifikační směrnice“)]. Strach z pronásledování může být
odůvodněný zejména u politicky či jinak veřejně činných osob, včetně lidskoprávních aktivistů či osob

zapojených do neúspěšného státního převratu nebo těch, jimž je toto zapojení současným tureckým
režimem připisováno, přičemž kurdská národnost nebo prokurdská orientace může být u takových osob
„přitěžující okolností“ (rozsudek NSS ze dne 11. 9. 2012, č. j. 4 Azs 34/2011-154, a navazující judikatura,
např. usnesení ze dne 10. 12. 2015, č. j. 9 Azs 250/2015-23, ze dne 21. 6. 2018, č. j. 1 Azs 177/2018-28,
ze dne 31. 1. 2024, č. j. 4 Azs 213/2023-26, či rozsudek ze dne 11. 11. 2020, č. j. 1 Azs 288/2020-27)“.

51. Správny súd konštatuje, že ani po zrušení druhého rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu
neboli v konaní tvrdené skutočnosti, ktoré by dôvodnosť udelenia azylu z vyššie uvedených dôvodov
naznačovali. Žalovaný si navyše dodatočne zistil informácie o krajine pôvodu, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že v Turecku problémom čelia iba politicky aktívni členovia kurdských politických strán, čo všaknie je prípad žalobcu. Ten verejne nikdy svoje preferencie neprejavil, v dôsledku čoho nemožno hovoriť
ani o prípadnom prisudzovaní politického názoru. Rovnaké závery možno zaujať aj v prípade ateizmu,
pričom percento populácie ateistov v Turecku dokonca rastie.

52. Takýto záver napokon vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 – Kritériá a postupy pri udeľovaní
statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov
(ďalej len „Príručka UNHCR“) (na ktorú odkázal aj sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí) v zmysle
ktorej rozdiely v prístupoch k rôznym skupinám obyvateľstva existujú vo väčšej alebo menšej miere vo
všetkých ľudských spoločnostiach. Osoby, ktoré v dôsledku toho majú menej priaznivé postavenie, sa

však nestávajú preto automaticky obeťami prenasledovania.
53. Čo sa týka okolností hrozby nástupu žalobcu na vojenskú službu, najvyšší správny súd v rozsudku
sp. zn. 2Sak/5/2021 konštatoval, že žalobca, ktorý nemá právnické vzdelanie, sa mohol k dôvodom
svojho strachu z prenasledovania len ťažko precíznejšie vyjadriť. Do vojenskej služby odmieta nastúpiť,
pretože v dôsledku jeho spojenia s kurdskou identitou, by mu nútenie k účasti na vojenských operáciách
spôsobovalo duševné utrpenie a psychickú traumu, ktorej intenzita by zodpovedala neľudskému

aponižujúcemuzaobchádzaniuatedabysarovnalavážnemubezpráviu.Staktovymedzenýmazylovým
príbehom ako dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany preto správny súd ďalej pracoval. Správny
súd je toho názoru, že žalobca takto vymedzil odmietanie zúčastniť sa vojenskej služby ako výhradu
voči účasti na ozbrojenom konflikte ktorý smeruje Turecká armáda voči osobám, ktoré sú rovnako ako
on, kurdskej národnosti a to zaradením sa ako branec do takejto armády..

54. Žalovaný v zásade nespochybnil postavenie žalobcu ako žiadateľa o poskytnutie azylu sur
place, pretože dve správy o povinnom nástupe na vojenskú službu, boli žalobcovi doručené do jeho
elektronickej schránky až v priebehu jeho pobytu na území Slovenskej republiky a k odmietnutiu nástupu
na vojenskú službu teda došlo konkludentne. Na druhej strane mierne zmätočne pôsobí argumentácia
žalovaného, ktorý hoci vzal predložené dôkazy na zreteľ, konštatoval, že nie je možné objektívne zistiť,

či bol žalobca po jeho odchode z krajiny pôvodu zaregistrovaný v systéme GBTS (Genel Bilgi Toplama
Sistemi, čo je všeobecný systém zhromažďovania informácií v Turecku). Z Politickej a informačnej
poznámky pre krajinu – Turecko: Vojenská služby (verzia 3.0) október 2023 od Ministerstva vnútra
spojeného kráľovstva (na ktorú odkazujú aj polytematické správy) vyplýva, že tí, ktorí sa nedostavili
na vojenský výcvik sú zaregistrovaní v národnom systéme GBTS a ich sloboda pohybu je značne

obmedzená. Toto konštatovanie má potom význam napríklad aj z pohľadu zisťovania, či žalobca pre
prípad návratu do krajiny pôvodu bude (alebo je to s ohľadom na zistené informácie aspoň nanajvýš
pravdepodobné) sankcionovaný pokutou ktorá sa pohybuje v rozmedzí 0,14 do 0,28 libier za každý deň
vyhýbania sa odvodu (62,- eur mesačne). Finančná situácia žalobcu môže byť relevantná napríklad aj
v súvislosti s možnosťou vykúpiť sa z vojenskej služby s ktorou aj žalovaný v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia pracuje. Keďže žalobcovi boli dovedna doručené už dve správy o jeho povinnosti podrobiť
sa odvodu, je nepochybné, že ho štátne orgány ako osobu ktorá sa vyhýba brannej povinnosti evidujú
a v systéme GBTS registrovaný je.
55. V prípade žalobcu sa teda naskytá dôvod udelenia azylu pre obavy z prenasledovania zo skutočných
resp. z jemu pripisovaných politických názorov spojených s jeho príslušnosťou ku kurdskému etniku

a teda jeho národnosti. V zmysle kvalifikačnej smernice pojem občianstva a teda národnosti (tento
pojem používa slovenský zákon o azyle) zahŕňa aj príslušnosť ku skupine určenej jej kultúrnou, etnickou
alebo lingvistickou identitou, spoločným geografickým alebo politickým pôvodom alebo vzťahom s
obyvateľstvom iného štátu.
56. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pracoval s dvomi variantami prenasledovania a to

s prenasledovaním podľa § 2 písm. d) bodu 4. a 5. zákona o azyle, ktoré boli transponované
zkvalifikačnejsmernice,upravujúcejprenasledovanievčl.9.Citovanéustanovenie§2písm.d)musíbyť
vykladané v súlade s čl. 9 kvalifikačnej smernice a to napriek skutočnosti, že ho prevzal takmer doslovne.
57. Žalovaný sa taktiež stotožnil so závermi kasačného súdu ako aj krajského súdu, ktoré do
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preberá, čo do konštatovania, že samotné plnenie brannej

povinnosti nemožno bez ďalších súvislostí považovať za dôvod pre udelenie medzinárodnej ochrany,
pokiaľ sa však jedná o plnenie takejto povinnosti v regulárnej armáde demokratického právneho štátu,
ktoré je v súlade s vnútroštátnym i medzinárodným právom, a pokiaľ je daným štátom rešpektovaná
možnosť odopretia výkonu takejto vojenskej služby z dôvodu svedomia či náboženského presvedčenia,
či už zavedením náhradnej (civilnej) služby alebo iným spôsobom, alebo prinajmenšom, pokiaľ

takéto odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia nie je v zmysle čl. 9 ods. 2 písm. c)
kvalifikačnej smernice trestané neprimeranými alebo diskriminačnými sankciami (rozsudok NSS ČR č.
k. 5Azs/19/2020-45 zo dňa 10.12.2021).58. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní, či určité zaobchádzanie by mohlo dosahovať intenzity
prenasledovania je potrebné skúmať, či vnútroštátna právna úprava vojenskej služby dostatočne rieši
problematiku osôb odopierajúcich vojenskú službu z dôvodu výhrad svedomia a to tým, že buď ich úplne

zbavuje povinnosti vykonať vojenskú službu alebo umožňuje vykonať náhradnú službu. Inými slovami,
štátny majú legitímne právo požadovať po svojich občanoch výkon vojenskej služby alebo náhradnej
služby, avšak to iba za predpokladu, že to vyžadujú spôsobom, ktorý nie je v rozpore s normami
medzinárodného práva. V opačnom prípade môže odvod brancov predstavovať prenasledovanie.
59. Podľa (voľného prekladu) bodu 170 Príručky UNHCR „sú prípady, kedy nútenie k výkonu vojenskej

služby môže byť hoci aj jediným dôvodom pre nárok na právne postavenie utečenca, ak človek môže
preukázať, že výkon vojenskej služby by si vyžadoval jeho účasť na vojenských akciách, ktoré sú
v rozpore so skutočným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo oprávnenými
pohnútkami jeho svedomia.“
60. Ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného sa od vydania predošlých rozhodnutí
o žiadostiach žalobcu o azyl pritom situácia v Turecku nezmenila v tom rozsahu, že Turecko naďalej

nerešpektuje odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia. Rovnako nemožno
konštatovať, že by Turecko zaviedlo alternatívnu službu a to ani vo vzťahu k možnosti vykúpenia sa
z vojenskej služby. Vykúpením sa z vojenskej služby totiž dôjde iba ku skráteniu povinnej vojenskej
služby zo 6 mesiacov na 1 mesiac a teda branec bude musieť časť vojenskej služby vykonať tak, či
tak. To zahŕňa napríklad nosenie vojenskej uniformy a dodržiavanie vojenského režimu, čím branec

deklaruje príslušnosť k Tureckej armáde. Situácia sa zmenila iba v tom rozsahu, že žalobca bude môcť
využiť tento benefit (ak ho tak je možné vôbec nazvať), pretože pôvodná právna úprava neumožňovala
vyplatiť sa z vojenskej služby osobám ktoré už sú považované za vyhýbajúce sa odvodu. Od júna roku
2022 bola schválená zmena príslušného zákona, v zmysle ktorej sa môžu vykúpiť aj osoby, ktoré sa
odvodom vyhýbali, pričom sa na nich má vzťahovať vyššia suma z vykúpenia (táto informácia vyplýva

zo správy Holandského ministerstva zahraničných vecí o Turecku z augusta 2023).
61. Na tomto základe preto nemožno vyčítať žalobcovi, ktorý v doplňujúcom pohovore vyhlásil, že
možnosť vykúpenia sa využiť nemieni a to aj, mimo iné, s ohľadom na jeho finančnú situáciu a že si
sumu vyplatenia dovoliť nemôže. Správny súd na tomto mieste pripomína hroziacu sankciu za každý
deň omeškania s nástupom na vojenskú službu, ktorú bude musieť žalobca v prípade návratu do krajiny

pôvodu uhradiť. Zo zabezpečených informácií nevyplýva, že by takáto pokuta bola odpúšťaná.
62. Vyššie uvedené potvrdzuje aj správa Združenia pre výhradu vo svedomí uverejnená v júli 2021 (na
ktorú odkazuje rozsudok krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023), pričom aj v tej aktuálnej z októbra 2023
sa spomína, že vykúpenie sa z vojenskej služby nie je jej alternatívou. Suma vykúpenia sa z vojenskej
služby bola v polovici roku 2023 vo výške 4.450,- eur (teda suma omnoho vyššia ako uvádza žalovaný),

čo je 11-násobok minimálnej mzdy, pričom osoby ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe musia zaplatiť aj
sumu cca 62,- eur za každý mesiac čo sa vyhýbajú odvodu.
63. V prípade žalobcu to ku dňu rozhodovania správneho súdu od prvého doručenia správy do
elektronickej schránky, v ktorom mu bolo oznámené že sa považuje za osobu na úteku (dňa 10. marca
2020) je to už takmer 53 mesiacov, čo činí sumu 3.286,- eur.

64. Ukvapené sú podľa názoru správneho súdu závery žalovaného, že pre žalobcu, ktorý sa dlhodobo
zdržiava na území Slovenskej republiky a mal možnosť pracovať, by našetrenie tejto sumy nemal
byť problém. Žalovaný pritom dopytoval žalobcu na jeho pracovné pôsobenie a zárobky, pričom tieto
do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a podloženia úvah nijako nezohľadnil. Za predpokladu, že
by sa žalobca vrátil do krajiny pôvodu, by sa ako osoba vyhýbajúca sa odvodu nemal možnosť sa

zamestnať. Článok 42 zákona o nábore č. 7179 ustanovuje, že osoby ktoré sa vyhýbajú odvodu nesmú
byť zamestnané v štátnej službe alebo súkromnom sektore a tým, ktorí ich zamestnajú hrozí stíhanie.
Závery žalovaného, že žalobca si môže na účely zaplatenia vykúpenia sa z vojenskej služby vziať úver
sú navyše nedôvodné a ničím nepodložené, keďže v polytematickej správe z 27. februára 2024 sa
odpoveď na položenú otázku nenachádza.

65. Za rovnako unáhlenú považuje správny súd aj argumentáciu žalovaného, že žalobca môže požiadať
agentúru FRONTEX o finančný príspevok v maximálnej výške 2.615,- eur čo tvorí 88 % sumy vykúpenia.
Tento príspevok nie je akési vreckové na útratu pre osobu vrátenú do krajiny pôvodu, ale slúži na
reintegráciu a táto finančná pomoc je cielená na zabezpečenie nákladov na dopravu v krajine pôvodu
z letiska ako aj následnú prepravu, ubytovanie, lekársku pomoc, vzdelávanie alebo rekvalifikáciu

a pomoc pri uplatnení sa na trhu práce a právne alebo psychologické poradenstvo. Možnosť žiadať
finančný príspevok na úhradu na vykúpenie sa z vojenskej služby z polytematickej správy z 27. februára
2024 ktorá čerpá zo stránky agentúry Frontex, nevyplýva.66. Nemožno opomenúť ani ďalšie zistenia vyplývajúce z polytematických správ a to že Turecko
každoročne ustanovuje kvóty určené pre skrátenú službu, pričom ak sa prihlási o využitie tejto možnosti
viac mužov, ich výber sa určí žrebom. Nie každému mužovi, ktorý o túto možnosť požiada, mu

bude poskytnutá. Či žalobca má vôbec možnosť, vo vzťahu ku stanovenej kvóte a počte žiadateľov
o vykúpenie sa z vojenskej služby, využiť inštitút vykúpenia sa z vojenskej služby, žalovaný nezisťoval.
67. Pozornosti správneho súdu neuniklo, že žalovaný sa pokúšal zistiť, ako prebieha základný
jednomesačnývojenskývýcvikbranca,ktorýsazvojenskejslužbyvykúpil,avšakvpolytematickejspráve
z 27. februára 2024 na danú otázku jednoznačnejšie odpovede chýbajú. Tieto zistenia však nič nemenia

na skutočnosti, že vyplatenie sa z vojenskej služby nie je zavedením alternatívy k vojenskej službe, ktorú
by bolo možné využiť v prípade výhrady svedomia a ktoré by mohlo byť rešpektované ako dôvod na
vylúčenie možnosti poskytnutia medzinárodnej ochrany.
68. Vo vzťahu k neprimeraným alebo diskriminačným sankciám správny súd reflektuje na dokument
Politická a informačná poznámka pre krajinu Turecko: vojenská služby, verzia 3.0 október 2023 z ktorej
čerpal aj žalovaný pri konštatovaní, že ukladanie pokút nemôže byť v žiadnom smere diskriminačné

alebo neúmernú. Žalovaný však nezohľadnil napríklad zistenia Európskeho úradu pre výhrady vo
svedomí o trestoch za nenastúpenie do vojenskej služby, ktorý tvrdí, že na tých, ktorí odmietajú vykonať
vojenskú službu sa vzťahuje mnoho trestov, v dôsledku čoho tieto osoby čelia trvalým zatykačom,
celoživotnémucyklustíhania,väzneniaasituácii„občianskejsmrti“,ktoráichvylučujezospoločenského,
kultúrneho a hospodárskeho života. Tieto informácie mal žalovaný komplexne posúdiť aj prihliadajúc na

konštatovania Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ktorý v rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021
vyjadril právny názor, že Turecké orgány, ktoré aj po výkone trestu uloženého tým, ktorí odopierajú
výkon vojenskej služby, vyžadujú aby výkon vojenskej služby podstúpili a tresty sa tak za odopieranie
opakujú (obdobne ako tomu bolo v totalitnom Československu). Takúto prax je už potrebné za
neprimerané trestanie považovať celkom nepochybne a aj keď by bola ako tvrdí žalovaný, vykonávaná

nediskriminačne voči všetkým tureckým občanom. Hoci primeranosť trestu za vyhýbanie sa vojenskej
službe v Turecku vyvodil žalovaný aj z informácií poskytnutých 15 členskými štátmi prostredníctvom
EUAA, správny súd nezistil, že by takáto otázka bola uvedeným štátom pokladaná.
69. Správny súd na tomto mieste pripomína základný princíp konania pred správnym súdom ktorý sa
následnepremietadonovéhoadministratívnehokonaniaaktorýjevyjadrenýv§5ods.10SSP(obdobne

§ 469 SSP), v zmysle ktorého sú orgány verejnej správy rozhodnutiami správnych súdov v konkrétnej
veci viazané. Z polytematických správ pritom nevyplýva, že by sa situácia v prípade opakovaného
trestania v tomto smere akokoľvek zmenila a preto mal žalovaný z východísk ustálených krajským ako
aj kasačným súdom vychádzať.
70. Čo sa týka prenasledovania vymedzeného v čl. 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice [resp. § 2

písm.d)bodu5zákonaoazyle],zaprenasledovaniesapovažujetrestnéstíhaniealebotrestzaodopretie
výkonuvojenskejslužbyzakonfliktu,akbyvýkonvojenskejslužbyzahŕňalzločinyalebokonaniepatriace
medzi dôvody vylúčenia (vylučujúce klauzuly) uvedené v čl. 12 ods. 2.. Správny súd iba podotýka, že
v prípade prenasledovania podľa citovaného článku je primeranosť sankcie ktorá osobe hrozí v prípade
odopretia alebo vyhýbania sa vojenskej službe irelevantná. Posúdenie je preto potrebné zamerať na

existenciu konfliktu a páchanie zločinov alebo konania spadajúceho pod vylučujúce klauzuly.
71. Správny súd na tomto mieste v celosti preberá do ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia, a to
v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu záverov, odôvodnenie rozsudku najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 2Sak/5/2021 v jeho relevantných častiach:
„41. Vo vzťahu k tejto otázke možno aj v posudzovanom prípade odkázať na rozsudok Súdneho dvora z

19.11.2020, EZ, C-238/19, C.:C.:H.:XXXX:XXX, keď v súvislosti s vojenskou službou v sýrskej armáde
súdny dvor konštatoval: „ Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 9
ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 musí byť vykladaný v tom zmysle, že pre branec, ktorý odoprie výkon
vojenskej služby za konfliktu, ale nepozná svoje budúce služobné zaradenie v rámci armády, by výkon
vojenskejslužbyznamenalspáchaniezločinovalebokonaníuvedenýchvčlánku12ods.2tejtosmernice

iba z toho dôvodu, že ozbrojené sily krajiny jeho pôvodu k opakovanému a systematickému páchaniu
takýchto zločinov a konaní nasadzujú brancov. Iba vnútroštátnym orgánom prináleží, aby pod dohľadom
súdu posúdili, či by výkon vojenskej služby žiadateľom, ktorý žiada o priznanie postavenia utečenca
na základe článku 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95, viedol nevyhnutne, alebo prinajmenšom veľmi
pravdepodobne, k tomu, že by žiadateľ spáchal zločiny uvedené v článku 12 ods. 2 tej istej smernice

(pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015, Shepherd, C-472/13, EÚ:C:2015:117, bod 40) ...
42. Súdny dvor okrem toho rozhodol, že situácia, kedy by sa žiadateľ iba nepriamo zúčastnil na páchaní
takých zločinov, pretože by najmä nepatril k bojovým jednotkám, ale bol napríklad pridelený k jednotke
logistiky alebo pomoci, nie sú v zásade vylúčené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015,Shepherd, C-472/13, EÚ:C:2015:117, bod 37). V sýrskom kontexte všeobecnej občianskej vojny, ktorý
platil v čase rozhodovania o žiadosti dotknutej osoby, a najmä s ohľadom na opakované a systematické
páchanie vojnových zločinov sýrskou armádou, vrátane jednotiek zložených z brancov, ktoré je podľa

vnútroštátneho súdu do značnej miery zdokumentované, sa pravdepodobnosť, že bez ohľadu na
svoje zaradenie v rámci armády bude branec vtiahnutý priamo alebo nepriamo do účasti na páchaní
dotknutých zločinov, javí ako veľmi vysoká, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
43. V dôsledku toho musí byť článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 vykladaný v tom zmysle,
že pre branca, ktorý odoprie výkon vojenskej služby za konfliktu, ale nepozná svoje budúce služobné

zaradenie v rámci armády, v kontexte všeobecnej občianskej vojny, ktorá sa vyznačuje opakovaným
a systematickým páchaním zločinov alebo konaní uvedených v článku 12 ods. 2 tej istej smernice
armádou, ktorá nasadzuje branca, by výkon vojenskej služby znamenal priamu alebo nepriamu účasť
na spáchaní takých zločinov alebo konaní, bez ohľadu na zaradenie v rámci armády.
44. Treba tiež vziať do úvahy bod 171 príručky UNHCR, lebo poskytuje jeden z autoritatívnych výkladov
Dohovoru o právnom postavení utečencov (Ženevského dohovoru), ktorou je Slovenská republika

viazaná a z ktorej teda vychádza aj zákon o azyle : „Nie každé presvedčenie, nech je akokoľvek rýdze,
je dostatočným dôvodom na nárokovanie si právneho postavenia utečenca po dezercii alebo vyhnutie
sa nástupu vojenskej služby. Nestačí, že človek má rozpory so svojou vládou, pokiaľ ide o politické
odôvodnenie určitej vojenskej akcie. Avšak tam, kde je typ vojenskej akcie, s ktorou jedinec nechce
byť spájaný, odsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako súci v rozpore so základnými pravidlami

ľudského správania, mohlo by potrestanie za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby byť, vo
svetle všetkých ostatných požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.„
72. Podľa správneho súdu nie je bez akýchkoľvek pochybností možné vylúčiť, že ak by bol žalobca
donútený v prípade, že by sa musel podrobiť odvodu a výkonu vojenskej služby, podieľať sa (pričom
z informácií zabezpečených žalovaným vyplýva, že by sa jednalo o nepriamu účasť) na konaní, ktoré je

predmetom vylučujúcej klauzuly podľa čl. 12 ods. 2 kvalifikačnej smernice.
73. Z polytematických správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise, napríklad z Politickej
a informačnej poznámky pre krajinu Turecko: vojenská služby, verzia 3.0 október 2023 konzistentne
vyplýva, že neexistuje systém prideľovania brancov do jednotlivých regiónov, v ktorých by mali slúžiť.
Branci teda nemajú možnosť ovplyvniť, kde budú nasadení a preto sa môže stať, že sa ocitnú

v juhovýchodnom Turecku, kde turecké ozbrojené sily bojujú proti PKK (Kurdská strana pracujúcich).
Táto skutočnosť zostáva nemenná. Nie je pritom relevantné, že sa priamo do bojových operácií
nenasadzujú. Branec nech by už bol zaradený priamo v boji alebo nepriamo ako podporný personál,
napr. by bol pridelený k jednotke logistiky je súčasťou armády, a tým hoc aj nepriamym, ale účastníkom
páchania týchto vojnových zločinov.

74. Navyše, správnemu súdu nie je známe, na základe akých úvah žalovaný vylúčil relevantnosť
informácií nachádzajúcich sa v polytematickej správe z 19. januára 2024 týkajúcich sa prideľovania
a zaobchádzania s brancami menšinovej príslušnosti v rámci základného vojenského výcviku, keď
konštatoval, že sa jedná iba o nepodložené údaje a domnienky. Z výňatkov dokumentov v polytematickej
správe z 19. januára 2024 pritom vyplýva, že menšiny ako gülenisti a Kurdi môžu byť počas mesiaca

skrátenej vojenskej služby vystavení šikanovaniu, mučeniu a vraždám. Z Medzinárodnej správy
o náboženskej slobode USSD 2021 vyplýva, že 80% tých, ktoré zomreli pri odvodoch do armády, boli
buď alevitského alebo kurdského pôvodu.
75. To, že na danom území ako aj za najbližšími hranicami Turecka dochádza ku konaniam, ktoré
sú súčasťou vylučovacej klauzuly podľa čl. 12 ods. 2 kvalifikačnej smernice vyplýva z aktuálnych

správ o krajine pôvodu. Rovnako je nesporné, že na uvedených územiach prebieha ozbrojený konflikt.
Medzinárodné právo v zjednodušenej definícii definuje ozbrojený konflikt ako konflikt medzi ozbrojenými
silami a inými organizovanými ozbrojenými skupinami majúcimi velenie a kontrolujúcimi časť územia,
ktorý umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské operácie. Z tohto pohľadu sa situácia v niektorých
pohraničných oblastiach medzi Tureckom a Sýriou javí ako ozbrojený konflikt,

76. Ako už konštatoval krajský súd v rozsudku sp. zn. 7Saz/3/2023, zo správy o vojenskej službe v
Turecku zo dňa 12. apríla 2022 vyplýva, že branci vykonávajú službu aj v žandárstve. Žandárstvo, najmä
jeho komando, sa pravidelne zúčastňuje na vojenských operáciách proti prokurdským partizánom z PKK
vo východných a juhovýchodných oblastiach Turecka.
77. Správnemu súdu nie je zrejmé, na základe akých informácií žalovaný v napadnutom rozhodnutí

spochybnil resp. vyvrátil tieto závery (konštatovaním, že branci v súčasnosti neslúžia v žandárstve ani
na hraniciach Turecka), keďže tak v polytematickej správe z 27. februára 2024 ani v tej skoršej z 19.
januára 2024 tieto skoršie zistenia nie sú vyvrátené. Žalovaný síce dopytoval odbor dokumentaristiky
a zahraničnej spolupráce na zistenie skutočností, či branci vykonávajú vojenskú službu v žandárstvealebo polícii resp. či sú zaradení na stráženie hraníc so Sýriou alebo inými štátmi, avšak jednoznačná
odpoveď mu poskytnutá nebola. Žalovaný za dozvedel iba toľko, že žandárstvo získava regrútov
pomocou branného systému. Branci ktorí absolvujú vojenskú službu v rámci žandárstva, sú cvičení

v Žandárskych výcvikových jednotkách. Branci vo výcvikových jednotkách sú školení v odboroch
Komando, Skupina verejného poriadku, Verejný poriadok, Väzenská stráž, Vojenský vodič, Cestovný
ruch a spojárstvo s charakteristikou jednotky, ku ktorej sú pridelení. Indície o výkone vojenskej služby
v žandárstve teda existujú no žalovaný zaujal nepodložene odlišný záver. Na otázku, či sú branci
nasadzovaní na stráženie hraníc so Sýriou alebo iným štátom dokonca žalovaný nedostal odpoveď

vôbec. Správny súd upozorňuje, že nie je dôvod, aby žalovaný nevzal na zreteľ hoci aj staršie informácie
o krajine pôvodu zistené v predošlom administratívnom konaní, pokiaľ sa mu tieto novšími informáciami
nepodarí jednoznačne vyvrátiť alebo preukázať ich neaktuálnosť.
78. Správny súd preto opakuje závery krajského súdu, že podľa organizácie Human Rights Watch z roku
2018 pozemné hranice Turecka sú práve chránené pohraničnými jednotkami tureckých ozbrojených síl.
Žandári, ktorí slúžia aj na hraniciach, podliehajú veleniu pozemných síl. V rokoch 2019 až 2021 viaceré

zdroje uvádzajú prípady brancov pridelených na hraničné stanovištia a niekedy aj podozrivé úmrtia na
týchto stanovištiach.
79. K tvrdeniu žalovaného, že na území Turecka v súčasnosti neprebieha žiadny ozbrojený konflikt v
zmysle jeho definovania medzinárodným právom správny súd poukazuje na správu o Turecku zo dňa
24.februára 2022 od Freedom House, ktorá uvádza, že v rámci konfliktu zahynulo od júla 2015 v Turecku

a v severnom Iraku viac ako 5000 ľudí, väčšinou vojakov alebo kurdských militantov. Z aktualizovanej
Svetovej správy 2023 – Turecko od Human Rights Watch vyplýva, že zatiaľ čo zrážky medzi armádou
a PKK sa vo vidieckych oblastiach východného a juhovýchodného Turecka výrazne znížili (ale nevymizli)
Turecko sústredilo svoju vojenskú kampaň proti PKK a to aj prostredníctvom bezpilotných lietadiel
v irackom Kurdistane, kde sa nachádzajú základne PKK a čoraz častejšie aj na severovýchode Sýrie

proti Sýrskym demokratickým silám vedeným Kurdmi. V máji (2023) prezident C. pohrozil, že začne
štvrtý vojenský vpád Turecka do severovýchodnej Sýrie proti Sýrskym demokratickým silám, ktoré túto
oblasť kontrolujú od roku 2016. Tento dokument spochybňuje konštatovania žalovaného v napadnutom
rozhodnutí, že Turecko vykonalo v Sýrii iba dve vojenské ofenzívy a od roku 2020 nie sú správy o tom,
že by tam turecká armáda vykonávala nejaké bojové operácie a neexistujú správy o páchaní vojnových

zločinov alebo zločinov proti ľudskosti.
80. Z dokumentu Politická a informačná poznámka pre krajinu Turecko: vojenská služba, verzia 3.0
október 2023 s odkazom na správu Human Rights Watch zo 17. augusta 2022, zverejnenej na
stránke GOV.UK vyplýva, že Turecké vojenské vpády do severovýchodnej Sýrie boli plné porušovania
ľudských práv a na územiach okupovaných Tureckom dnes Turecko a miestne sýrske frakcie beztrestne

porušujú práva civilistov a obmedzujú ich slobody. Agentúra Európskej únie pre azyl vo svojej správe o
bezpečnostnej situácii v Sýrii zo septembra 2022 uviedla: ,,Sýria poznamenala, že akékoľvek turecké
vojenské vpády do krajiny považuje za „vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.“ V súvislosti s týmto
správny súd poukazuje na správu Ministerstva zahraničných vecí USA o ľudských právach v Turecku zo
dňa 12.04.2022, podľa ktorej, ,Tureckom podporované sýrske ozbrojené opozičné skupiny v severnej

Sýrii sa údajne dopúšťali porušovania ľudských práv, pričom ich terčom boli kurdskí a jezídski obyvatelia
a iní civilisti, vrátane mimosúdnych popráv, svojvoľného zadržiavania a násilného zmiznutia civilistov,
mučenia, sexuálneho násilia, násilného vysťahovania z domovov, rabovania a zaberania súkromného
majetku, prevážania zadržaných civilistov cez hranice do Turecka, verbovania detských vojakov,
rabovania a znesväcovania náboženských svätýň.“

81. Správny súd konštatuje, že rozumie úvahám žalovaného, že žalobca nie je vo vzťahu
k ostatnej populácii Turecka podliehajúcej odvodovej povinnosti nijako diskriminovaný. Žalovaný, hoci
vnapadnutomrozhodnutíustálil,žežalobcajevdôsledkujehokurdskejetnickejpríslušnostipovažovaný
za osobu ktorá odmieta výkon vojenskej služby z dôvodu jej politického presvedčenia (pričom vo
vyjadrení ku správnej žalobe žalovaný tento postoj žalobcu, nevedno prečo a prekvapivo, označil za

nedôveryhodný)naňhoprihliadalskôrakonaosobu,ktoráodopieravýkonvojenskejslužbybezdôvodne.
Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7SaZ/3/2023 pritom vytkol žalovanému pochybenie, že nedostatočne
zohľadnil námietku žalobcu, že sa odmieta zúčastniť vojenských represií voči vlastnému obyvateľstvu
s ohľadom na jeho hlboké spojenie s kurdskou identitou. Ta týchto okolností bolo preto v rozpore s jeho
svedomím povinne vykonávať vojenskú službu pre armádu krajiny, ktorá zodpovedá za násilné konanie

voči jeho etniku.
82. Správny súd je toho názoru, že práve neprihliadanie na osobitosti žalobcovho politického
presvedčenia a jeho silnej väzby ku svojmu etniku je voči nemu diskriminačné, hoci v očiach žalovaného
je tomu naopak, pretože naňho štátne orgány Turecka prihliadajú ako na ktoréhokoľvek iného občanaodmietajúceho výkon vojenskej služby. Diskriminácia sa totiž môže prejavovať aj v tom rozsahu, že
štátne orgány a teda ani armáda nerobia rozdiel medzi bežnými Turkami a etnickými Kurdmi, ktorí musia
vykonávať vojenskú službu za rovnakých podmienok, v dôsledku čoho majú horšie postavenie práve pre

nútenie k účasti na bojových akciách spojených s páchaním zločinov proti vlastnému etniku a to či už
priamo alebo nepriamo. Správny súd je zároveň toho názoru, že odhliadnuc od dodatočného umožnenia
vykúpiť sa z vojenskej služby sa situácia v Turecku pre odvedencov kurdskej etnickej príslušnosti
v porovnaní so situáciou, za ktorej rozhodoval kasačný alebo krajský súd významne nezmenila a teda
východiská, ktoré pre svoje úvahy použili, neboli doposiaľ vyvrátené z aktuálne zistených informácií

nachádzajúcich sa v polytematických správach.
83. Na základe vyššie uvedených skutočností ako aj na základe právnych úvah a záverov vyjadrených
v rozsudkoch najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021 a krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023
správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) a f)
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
84. Žalovaný v ďalšom konaní, viazaný vyššie uvedenými právnymi názormi, prihliadne na rozsiahly

podkladový materiál ktorý je ku dnešnému dňu obsahom administratívneho spisu (jeho 3 častí) ktoré do
značnej miery spochybňujú alebo minimálne nepodporujú vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Rozhodnutie žalovaného v zmysle vyššie uvedeného musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, s následným vyhodnotením všetkých zistených informácií. Žalovaný
nemôže za základ svojho rozhodnutia vziať účelovo len dôkazy v neprospech žalobcu, ale musí ich

vyhodnotiť v spojení s dôkazmi, ktoré sú v prospech žalobcu. Správny orgán hodnotí každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 5 správneho poriadku). Je na žalovanom,
aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žalobcových tvrdení, zistením presných okolností viažucich sa
na tvrdenie žiadateľa o azyl, aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

85. Správny súd záverom dodáva, že nepovažoval za vhodné preberať do odôvodnenia predmetného
rozsudku ďalšie rozsiahle časti právneho posúdenia kasačného a krajského súdu, ktoré žalovaný
opomenul zohľadniť, no v novom rozhodnutí pri posudzovaní azylového príbehu žalobcu a jeho žiadosti
bude vedený právnymi úvahami a východiskami obsiahnutými v nich, ktoré sú naďalej pre jeho
rozhodovanie relevantné a v celosti záväzné v zmysle § 5 ods. 10 SSP tak, aby sa vyvaroval opätovného

nesprávneho právneho posúdenia veci.
86. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s
poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal právo
na ich náhradu v plnom rozsahu.
87. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník

samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave.
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ
zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa
nemusia byť spísané advokátom.