Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200154
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:3022200154.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu prof. JUDr. PhDr. Petra

Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M.
v právnej veci žalobcov: 1) V.. C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom XXX XX G. 579, 2) V.. M. I., nar.
XX.XX.XXXX, trvalo bytom XXX XX G. XXX, právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Andrej
Jaroš, spol. s r.o., so sídlom Nám. Sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO: 36 839 132, proti žalovanému
(sťažovateľ): Okresný úrad Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Hviezdoslavova 3, 911
01 Trenčín, za účasti: 1) G. C., trvale bytom XXX XX G. XXX, 2) C. C., trvale bytom XXX XX G. XXX,
3) I. R., trvale bytom XXX XX. G. XXX, 4) S. R., trvale bytom XXX XX G. XXX, 5) V.. C. I., trvale bytom

XXX XX G. XXX, 6) V.. B. X., trvale bytom H. T. XXX, XXX XX T., 7) V.. Z.. I. I., trvale bytom C. XX,
XXX XX U., 8) V.. S. G., trvale bytom C. XX, XXX XX U., 9) M. Y., trvale bytom R. XX, XXX XX. U.,
10) V.. S. U., trvale bytom G. XXXX/XXX-XX, XXX XX. C. H., 11) V.. U. C., trvale bytom G. XXX, XXX
XX . U. G., 12) V.. N. Y., trvale bytom XXX XX H. 13, 13) Obec Soblahov, so sídlom 913 38 Soblahov
470, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OVBP2-2022/006800-002 zo dňa 21.
marca 2022 - konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 11S/41/2022-143 zo dňa 3. mája 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta.
II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/41/2022-143 zo dňa 3. mája 2023 sa zrušuje a vec sa
vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred krajským súdom, vybrané závery z administratívneho konania
1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k.
11S/41/2022-143zodňa3.mája2023(ďalejajako„napadnutýrozsudok“)zrušilrozhodnutiežalovaného
č. OU-TN-OVBP2-2022/006800-002 zo dňa 21.03.2022 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo
„druhostupňové rozhodnutie“) spolu s rozhodnutím Obce Soblahov (ďalej aj ako „stavebný úrad“) č.

17/749/2021/OcÚSo/8-Km zo dňa 26.10.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“). O trovách
konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom ich úplnú náhradu trov a ďalším
účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutiami správnych orgánov uvedenými v bode 1 tohto odôvodnenia bola stavebníkom G. C.,
bytom XXX XX . G. XXX a C. C., bytom XXX XX G. XXX (ďalej súhrnne aj ako „stavebníci“) právoplatne
povolená stavba „Prestavba a prístavba RD č. XXX v Soblahove“. Táto im bola povolená na základe
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa stalo právoplatným v spojení s rozhodnutím žalovaného.

3. V rámci stavebného konania žalobcovia (V.. C. I. a V.. M. I., obaja bytom XXX XX G. XXX) ako
účastníci stavebného konania namietali vydanie stavebného povolenia najmä a) z dôvodu porušenia
Autorského zákona, ďalej z dôvodu, že b) stavebníci nie sú podľa listu vlastníctva v žiadnom
majetkovoprávnom vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam a súvisiaca nájomná zmluva nie je podpísanávšetkýmizúčastnenýmistranami,c)žestavbabolavrámcistavebnéhokonanianesprávneklasifikovaná,
d)ženebudúdodržanétzv.odstupovévzdialenosti,e)žerealizácioustavbydôjdeksúvislémuzatieneniu
ich rodinného domu, f) že stavba bude umiestnená až 9,5 metra od hranice s miestnou komunikáciou

(pričom pôvodný rodinný dom bol vzdialený len 4 metre), keď na takýto postup nie je žiadny dôvod
a f) že komín a kotolňa stavby budú umiestnené len 1,8 metra od hranice s ich pozemkom. Ďalej
poukazovali na g) nebezpečenstvo šírenia požiaru na susedný pozemok, h) na potrebu umiestnenia
tzv. nepriehľadných mliečnych skiel do niektorých okenných otvorov na povoľovanej stavbe, i) na
neúmerný počet a veľkosti okien na povoľovanej stavbe a j) na potrebu presunu povoľovanej stavby

ďalej od pozemkov žalobcov. Okrem toho žalobcovia namietali k) neúplnosť podkladov pre rozhodnutie,
l) zneužitie právomocí verejného činiteľa Obcou Soblahov, ako aj m) zaujatosť zamestnanca stavebného
úradu - V.. D. Y., resp. to, že o tejto námietke rozhodoval starosta Obce Soblahov. Požadovali tiež
vylúčenie nielen zamestnancov obce, ale celej Obce Soblahov z prejednávania a rozhodovania vo
veci. Napokon žalobcovia namietali porušenie ich procesných práv v rámci správneho konania, ďalej
niektorých ich ústavných práv, občianskych práv a pod.

4. Stavebný úrad ako dôvodné vyhodnotil námietky žalobcov uvedené v bode 3 písm. f), h) a k) tohto
odôvodnenia, keď v súvislosti s námietkou neúplnosti dokumentácie bol v priebehu konania stavebníkmi
doložený projekt požiarnej ochrany a svetlotechnické stanovisko. Zvyšné námietky boli stavebným
úradom vyhodnotené ako nedôvodné a boli zamietnuté.
5. V rámci správnej žaloby, žalobcovia zopakovali podstatnú časť svojich námietok uplatnených aj pred

stavebnýmúradom,pričomkrajskýsúdakodôvodnévyhodnotildveznich,resp.venovalsadvomznich,
a to vzhľadom na to, že ostatné neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o správnej žalobe žalobcov.
6. Krajský súd ako dôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku žalobcov týkajúcu sa zaujatosti starostu obce
a jeho nevylúčenia zo stavebného konania. Túto krajský súd vyhodnotil ako opodstatnenú, keď poukázal
na to, že starosta obce je v pozícii nadriadeného zamestnancovi realizujúcemu stavebné konanie a

v súdenej veci je starosta obce tiež vlastníkom pozemkov a stavby, v rámci ktorých sa má realizovať
povoľovaná stavba. Naviac, je v blízkom rodinnom pomere k stavebníkom, keď stavebníčka je jeho
dcéra a stavebník jej manžel. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že vo veci existuje
dôvodná pochybnosť o nezaujatosti starostu Obce Soblahov v konaní, a to tak pre jeho pomer k veci,
ako aj pre jeho pomer k stavebníkom.

7. Z hľadiska právneho, súd v uvedenom kontexte skonštatoval, že ustanovenia § 9 až § 13 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - (ďalej aj ako „Správny poriadok“) neumožňujú
vylúčenie starostu obce z konania a rozhodovania, nakoľko na neho nie je možné vztiahnuť kritérium
zamestnanca správneho orgánu, v tomto prípade - zamestnanca obce. Starosta je totiž voleným
predstaviteľom obce, je jej štatutárnym a výkonným orgánom. Uvedené ustanovenia Správneho

poriadku sa preto na neho nevzťahujú.
8. Vychádzajúc však zo situácie, že vo veci je evidentný materiálny dôvod pre jeho vylúčenie z
administratívneho konania, keďže práve on svojím podpisom autorizuje stavebné povolenie za stavebný
úrad, pristúpil súd podľa § 5 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“)
v spojení s § 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“) k uplatneniu

inštitútu analogiae legis. Konkrétne uviedol, že v súdenej veci by sa malo postupovať podľa § 119 ods.
3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj ako
„Stavebnýzákon“),podľaktorého(včaserozhodovaniakrajskéhosúdu),akjenakonaniepríslušnáobec
ako stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom
o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad

určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie.
9. Krajský súd doplnil, že hoci si je vedomý toho, že ustanovenie § 119 ods. 3 Stavebného zákona je
koncipované na hypotéze, v rámci ktorej je vlastníkom povoľovanej stavby obec, nie jej štatutár, práve
s prihliadnutím na § 5 ods. 2 SSP je - podľa krajského súdu - relevantné predmetnú zákonnú normu na
vec uplatniť, keďže v opačnom prípade, t. j. ak by Obec Soblahov naďalej zostala stavebným úradom

príslušným pre túto vec, došlo by k situácii, kedy by starosta obce ako jej štatutár rozhodoval o vlastnej
veci, o vlastnom majetku, čo nezodpovedá princípom dobrej verejnej správy. V tejto súvislosti poukázal
aj na Odporúčanie CM/Rec(2007)7 Výboru ministrov Rady Európy z 20.07.2007, z ktorého vyplýva
axiomatická požiadavka, aby správne konanie bolo objektívne a nestranné.
10. Podľa krajského súdu bola ďalej dôvodná aj tá námietka žalobcov, v ktorej títo brojili proti tomu,

že žalovaný, ako ani stavebný úrad, sa dostatočne nevysporiadali s ich námietkami týkajúcimi sa
presvetlenia ich nehnuteľnosti, a to v súvislosti so svetlotechnickou správou, ktorá bola v priebehu
konania obstaraná. Žalobcovia v rámci konania pred správnymi orgánmi namietali nedostatočné
preslnenie ich obytných miestností. Mali za to, že stavebníkmi predložený svetlotechnický posudoknezohľadnil hĺbku posudzovaných - trvalo obývaných obytných miestností v rámci ich nehnuteľnosti,
priame prekážky (balkón, strecha terasy) a ignoroval potrebu bočného presvetlenia miestností. Podľa
krajského súdu sa s týmito námietkami žalobcov správne orgány nevysporiadali spôsobom, ktorý by v

ich argumentácii nevykazoval prvky arbitrárnosti. Správne orgány mali v podstate iba zopakovať časť
svetlotechnického posudku, označiac ho za spôsobilý a použiteľný dôkaz, čo však nemožno považovať
za dostačujúce, ak jeho spracovateľ vzhľadom na časovú následnosť námietok, nemal možnosť byť s
týmito konkrétnymi námietkami žalobcov konfrontovaný a nebol aspoň vyzvaný na vyjadrenie. Krajský
súd sa nestotožnil s názorom správnych orgánov, ktoré v podstate vychádzali z toho, že svetlotechnický

posudok bol vypracovaný kvalifikovanou osobou a z toho, že námietky žalobcov boli v podstate ich
tvrdeniami, ktoré však nepodložili žiadnymi dôkazmi. Naviac, správne orgány argumentáciu žalobcov
považovali za irelevantnú aj vzhľadom na to, že nedisponujú odbornými znalosťami v predmetnom
odbore. K tomu krajský súd uviedol, že ak účastník konania relevantným spôsobom spochybní vecnú
korektnosť a úplnosť určitého posudku, nie je možné vysporiadať sa s touto námietkou spôsobom, že
účastník nemá potrebné vzdelanie, alebo že námietku mu nevypracovala rovnako odborne spôsobilá

osoba ako autor spochybňovaného dôkazného prostriedku. Tieto skutočnosti správny orgán nezbavujú
povinnosti, aby sa námietkou riadne zaoberal.
11. Krajský súd uzavrel, že vzhľadom na uvedené okolnosti boli dané dôvody pre zrušenie tak
rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia, a to podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm.
d) SSP. Vyslovil tiež pokyn, podľa ktorého na základe napadnutého rozsudku, správne orgány „pristúpia

v prejednávanej veci k aplikácii ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona“.
12. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 169 SSP.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného,
návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti

13. Proti rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“).
Formálne ju odôvodnil ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. nesprávnym právnym posúdením
veci.
14. Meritórne žalovaný podanú kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že sa plne stotožňuje s právnym

názorom krajského súdu o tom, že starostu obce nebolo možné vo veci z prejednávania a rozhodovania
vylúčiť,keďžetentoniejezamestnancomsprávnehoorgánu,apretopostuppodľa§9až§13Správneho
poriadku nie je možný.
15. Namietol však právne závery krajského súdu o tom, že z vyššie uvedených dôvodov je vo veci
potrebné uplatniť postup podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona. Poukázal na to, že správne orgány

môžu postupovať a konať len na základe zákona a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
16. Stavebný zákon pritom situácie, v rámci ktorých sa má uplatňovať § 119 ods. 3 Stavebného zákona,
určuje taxatívne a akékoľvek zmeny týkajúce sa príslušnosti správnych orgánov je potrebné vnímať ako
výnimku z pravidla a uplatňovať ich reštriktívne. Poukázal na to, že účelom právnej úpravy uvedenej
v § 119 ods. 3 Stavebného zákona je úprava iných situácií, ako je tá, na ktorú má byť predmetné

ustanovenie analogicky použité, pričom v súdenej veci nenastala situácia, že obec je stavebníkom a
zároveň stavebným úradom. Sťažovateľ doplnil, že len vlastná skutočnosť, že starosta obce je zároveň
spoluvlastníkom predmetnej stavby, nenapĺňa zákonnú požiadavku pre uplatnenie postupu podľa § 119
ods. 3 Stavebného zákona. Podľa sťažovateľa je vylúčené použiť analógiu v situáciách, týkajúcich sa
právomoci,pôsobnosti,resp.príslušnostištátnychorgánov,keďžetátobývavprávnomštátevymedzená

jednoznačne a kazuisticky.
17. V ďalšom žalovaný namietal správnosť záverov krajského súdu, ktoré sa týkali toho, že sa
žalovaný a prvostupňový správny orgán dostatočne nevysporiadali s námietkami žalobcov vo vzťahu
k presvetleniu ich nehnuteľnosti, resp. obstaraného svetlotechnického posudku. Doplnil, že správne
orgány nemali dôvod pochybovať o správnosti záverov posudku V.. Z.. I. I., autorizovaného architekta.

Podľa sťažovateľa, správne orgány nie sú oprávnené posudzovať správnosť (závery) odborného
stanoviska. Môžu hodnotiť iba to, či závery znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom
vyplývajúcim z vykonaných dôkazov. Správne orgány sa preto s predloženým stanoviskom stotožnili.
Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nepoprel, že žalobcovia k veci prezentovali svoje úvahy a nákresy,
avšak - podľa sťažovateľa - odborné stanovisko predložené v konaní nevyvrátili, keď na podporu svojich

tvrdení nepredložili žiaden iný autorizovaný odborný posudok, ktorý by odôvodňoval ich námietky.
18. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok
krajskéhosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Ďalejnavrhol,abykasačnýsúdotrováchkonania
rozhodol tak, že ich neprizná žiadnemu účastníkovi konania.19. V kasačnej sťažnosti žalovaný zároveň požiadal o to, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti
odkladný účinok (§ 447 ods. 1 SSP), nakoľko „právnymi následkami rozhodnutia správneho súdu hrozí
závažná ujma a to, že by prvostupňové konanie vykonával nepríslušný stavebný úrad“. Toto - podľa

sťažovateľa - zároveň nie je v rozpore s verejným záujmom.

III. Vyjadrenie žalobcov ku kasačnej sťažnosti žalovaného
20. Žalobcovia nesúhlasili s argumentáciu sťažovateľa, že by vo veci nebolo možné uplatniť analógiu,
keď poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 388/2018), podľa

ktorého zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv.
normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho
pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie
zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané
podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, ale dokonca
povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý

spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho
predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá
by ho regulovala (analogia iuris).
21. Obdobne, poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS
46/2015 („Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu zákonodarcu,

je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov alebo konkrétnej
právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že právny predpis mlčí, by bolo zjavne
nespravodlivé....“) žalobcovia doplnili, že aj v situácii, ktorá je predmetom tohto konania, musí na seba
sudca prebrať ad hoc postavenie zákonodarcu a právo dotvoriť.
22. Žalobcovia majú za to, že postup krajského súdu, ktorý na vec aplikoval § 5 ods. 1 SSP v spojení s § 4

CSP, bol správny. Tento postup bol dôvodný aj v kontexte Odporúčania (7)2007, resp. podľa Európskeho
kódexu dobrej správnej praxe (čl. 7 a čl. 8).
23. V súvislosti s uplatnením § 119 ods. 3 Stavebného zákona, poukázali na rozsudok Krajského súdu
v Žiline (sp. zn. 20S/84/2015), že predpokladaným účelom uvedeného zákonného ustanovenia je práve
„nestrannosť, aby obec nebola v dvojpostavení“, pričom v kontexte postupu uplatneného krajským

súdom je naviac potrebné poukázať na to, že súd nemôže voliť formalistický výklad zákona. Zopakovali,
že v súdenej veci sú pochybnosti o nezaujatosti starostu Obce Soblahov vo viacerých smeroch (je
nadriadeným povereného zamestnanca stavebného úradu, je zainteresovaný vo vzťahu k veci, ako aj v
kontexte blízkych osôb, ktoré v konaní vystupujú ako stavebníci, t. j. účastníci stavebného konania).
24. V ďalšej časti svojho vyjadrenia, žalobcovia v podstate opisujú vzťah medzi starostom Obce

Soblahov a V.. Y. (zamestnancom stavebného úradu) a poukazujú na to, že im bolo upreté právo
predkladať dôkazy, keď správne orgány v súvislosti s ich vyjadreniami, resp. podkladmi uviedli, že
„Predložené domácky vyrobené skice, nákresy a tabuľky nie sú pre stavebný úrad relevantným
dôkazom.“ Poukazujú na „dôvodné podozrenie“, ktoré majú v súvislosti s tým, že starosta obce sa
osobne ingeruje vo všetkých veciach, ktoré iniciujú žalobcovia alebo ktoré sa žalobcov týkajú.

25. Žalobcovia v kontexte záverov týkajúcich sa svetlotechnického posudku, resp. ich námietok ohľadom
tienenia do ich nehnuteľnosti, poukázali na § 3 ods. 5 Správneho poriadku (zásada materiálnej pravdy)
a na to, že je povinnosťou správneho orgánu zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to,
či budú v prospech alebo neprospech účastníka konania, pričom týmto sa dosahuje aj presvedčivosť
rozhodnutia správneho orgánu.

26. Žalobcovia v nadväznosti na uvedené zopakovali podstatu svojich námietok, ktoré formulovali vo
vzťahu k záverom svetlotechnického posudku vypracovaného V.. Z.. I.. Doplnili, že v rámci konania
produkovali vlastnú svetlotechnickú analýzu, ktorá bola vypracovaná na základe konzultácie s odborne
spôsobilou osobou a cca 300 fotografií, ktoré dokladujú, aké tienenie by nastalo. Žalobcovia poukázali
na to, že ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci.

Nebol preto správny postup stavebného úradu, resp. žalovaného, ak títo za jediný relevantný dôkaz
považovali svetlotechnický posudok vypracovaný V.. Z.. I..
27. Naopak, majú za to, že správne orgány sa mali ich námietkami zaoberať, mali ich konfrontovať
s V.. Z.. I., príp. dať vypracovať iný posudok a vyzvať žalobcov na predloženie ďalších dôkazov.
Uviedli, že aj rozhodovacia prax kasačného súdu umožňuje, resp. vyžaduje takúto konfrontáciu (sp. zn.

10Asan/17/2017- pozn.: vo vyjadrení žalobcov je neúplné číslo indikujúce rok v rámci spisovej značky,
túto doplnil kasačný súd pre účely písomného vyhotovenia tohto rozsudku).28. Záverom poukázali na ďalšie námietky uplatnené v rámci správneho konania, resp. konania pred
krajským súdom, ktorými sa však krajský súd nezaoberal, keď tento dospel k záveru, že by neboli
spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o podanej správnej žalobe žalobcov.

29. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhli, aby Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky kasačnú sťažnosť žalovaného proti napadnutému rozsudku krajského súdu zamietol a aby im
bola priznaná úplná náhrada trov konania.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“
alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu, pričom jeho právomoc a príslušnosť
pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a
doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
31. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa

vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
32. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že
podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas.
33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového

materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané zákonné ustanovenia súvisiace s vecou
34. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

35. Podľa § 5 ods. 12 SSP, konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný
sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi
uvedenými v odsekoch 2 až 12.
36. Podľa § 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré

upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
37. Podľa § 4 ods. 2 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy,
ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti
a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných
vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít.
38. Podľa § 5 Správneho poriadku, na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný
zákon; ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec.
39.Podľa§7ods.1Správnehoporiadku,vkonaní,vktoromideočinnosťúčastníka,spravujesamiestna
príslušnosť miestom tejto činnosti; ak sa konanie týka nehnuteľnosti, miestom, kde je nehnuteľnosť.

40. Podľa § 117 ods. 1 Stavebného zákona, stavebným úradom je obec. Pôsobnosť stavebného úradu
je preneseným výkonom štátnej správy.
41. Podľa § 9 ods. 1 Správneho poriadku, zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom
možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.

42. Podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku, o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania
vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že
zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho
uskutočnenia ďalšieho konania.
43. Podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona (v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku),

ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo
vlastníkom stavby, alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú
predmetomkonania,krajskýstavebnýúradurčí,ktorýstavebnýúradvykonákonanieavydározhodnutie.
44. Podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona (v znení účinnom v čase rozhodovania kasačného súdu),
úrad na základe návrhu obce určí, ktorá iná obec bude stavebným úradom, ak pôjde o konania podľa

tohto zákona, v ktorých táto obec bude navrhovateľom, stavebníkom, vlastníkom stavby, budúcim
vlastníkom stavby podľa zmluvy o budúcej zmluve alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav alebo
prác. Určenie iného príslušného stavebného úradu sa vydáva najdlhšie na obdobie 24 kalendárnychmesiacov a platí na vedenie celého konania podľa tohto zákona a vydanie rozhodnutia vo veci, ak
konanie začalo v tomto období. Ustanovenia § 77 týmto nie sú dotknuté.
45. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
46. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
47. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

48. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
49. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VI. Právne názory kasačného súdu
50.Vúvodetejtočastiodôvodneniarozsudkukasačnýsúdkonštatuje,ževzhľadomnatzv.koncentračnú
zásadu, ktorá sa v kasačnom konaní (až na určité výnimky) uplatňuje (§ 453 SSP), zameria svoju
pozornosť výlučne na dve okolnosti tvoriace podstatu podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľa.

51. V prvom rade je to správnosť postupu, resp. záverov krajského súdu ohľadom uplatnenia analógie
v prípade, ak tento dospel k záveru, že starostu obce (ako osobu konajúcu v mene obce vo
verejnomocenskom postavení stavebného úradu) nie je možné vylúčiť zo stavebného konania z dôvodu,
že nie je zamestnancom obce (§ 9 a nasl. Správneho poriadku) a že v takomto prípade je potrebné
uplatniť postup podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona. V ďalšom sa kasačný súd vysporiada s

tým, či v rámci správneho konania nedošlo k pochybeniu správnych orgánov pri zisťovaní skutkových
okolností veci, resp. či nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy, príp. k inej vade správneho
konania spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov v kontexte posúdenia
svetlotechnických parametrov stavby.
52. Po takomto ustálení predmetu kasačného prieskumu, poukazuje najvyšší správny súd na to,

že žalovaný v kasačnej sťažnosti a ani žalobcovia vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nenamietajú
správnosť právneho záveru krajského súdu spočívajúceho v tom, že starosta obce (ktorá koná ako
stavebný úrad), nemôže byť z konania a rozhodovania v rámci stavebného konania vylúčený, keďže
nespĺňa zákonnú podmienku „zamestnanca“ správneho orgánu. Práve na tento status je totiž viazaná
zákonná možnosť vylúčenia osoby zo správneho konania (k tomu pozri § 9 Správneho poriadku a nasl.).

53. Sekundárne bolo potom potrebné skúmať, či situácia, ktorá vo veci vyvstala (nemožnosť vylúčenia
starostu obce z konania hoci by na to inak mohli byť splnené materiálne podmienky), si vyžadovala
ingerenciu krajského súdu v podobe hľadania analogického riešenia vzniknutej právnej situácie (§ 5
SSP v spojení s § 4 CSP), resp uplatnenia tzv. analógie legis so súdnym nariadením uplatnenia postupu
podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona.

54. V tejto súvislosti kasačný súd v prvom rade poznamenáva, že myšlienkové pochody krajského súdu,
ktoré viedli k tak výnimočnému a zároveň významnému úkonu, akým je - vo svojej podstate - zavedenie
novej právnej úpravy (aplikácia postupu podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona v prípadoch, ak by mal
byť zo stavebného konania vylúčený starosta), je tento postup krajského súdu v napadnutom rozsudku
nedostatočne odôvodnený.

55. Nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný súd nevnímal ako samostatný
kasačný bod, keďže takáto kasačná námietka v kasačnej sťažnosti žalovaného ani vznesená nebola,
ale ako formálny prejav nesprávneho právneho posúdenie veci spočívajúceho aj v nedostatočnom
prihliadaní na všetky relevantné právne okolnosti.
56. V tomto zmysle je možné poukázať hneď na dôvodnú námietku žalovaného uvedenú na str. 2

kasačnej sťažnosti, kde tento uvádza, že správne orgány môžu postupovať a konať len na základe
zákona. Nemôžu byť pritom pochybnosti o tom, že je to argumentácia (i keď bez explicitného označenia)
smerujúca k ústavnému imperatívu uvedenému v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky („Štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.“). Z napadnutého rozsudku však nie je možné zistiť, či sa krajský súd - pri formulovaní záveru o

potrebe uplatnenia analógie - zaoberal tým, že ním koncipovaný režim analógie v okolnostiach súdenej
veci predstavuje odklon od vlastného znenia zákonnej úpravy v tom zmysle, že mení pravidlá zákonom
určenej príslušnosti, čím fakticky priamo ukladá orgánom štátu povinnosť konať v rozpore so zákonom
(k tomu pozri najmä § 5 a nasl. Správneho poriadku, resp. § 117 ods. 1 Stavebného zákona).57. Analógia, ku ktorej krajský súd dospel a tak, ako ju formuloval, vo svojej podstate nerieši (len) otázku
vylúčenia starostu zo správneho konania, ale predstavuje aj vstup do pravidiel určovania príslušnosti. V
tomto kontexte kasačnému súdu z napadnutého rozsudku nevyplýva, prečo uplatnil krajský súd takýto

postup, keď neriešil len samotné vylúčenie starostu z konania (ak už mal za to, že to je potrebné
riešiť prostredníctvom analógie), ale analógiou išiel až tak „ďaleko“, že považoval za potrebné meniť
celkovú príslušnosť správneho orgánu na konanie a rozhodovanie vo veci. Tu potom kasačný súd
prisvedčil argumentácii žalovaného, ktorú tento uviedol v kasačnej sťažnosti ohľadom toho, že analógiou
vo všeobecnosti nie je možné riešiť otázky právomoci, pôsobnosti, resp. príslušnosti. Sťažovateľ síce

predmetnú úvahu vyslovil ako vlastnú („Žalovaný má za to...“), v skutočnosti však ide o právny názor
vyjadrený v jednom z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Sžo/7/2012 (zo
dňa 25.04.2012): „...v správnom práve, ktoré je odvetvím verejného práva je možnosť analógie ojedinelá
a iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. V prípadoch, v ktorých ide o určenie právomoci, pôsobnosti
resp.príslušnostištátnychorgánov,ktorébývavprávnomštátevymedzenéjednoznačneakauzisticky,je
analógia vylúčená.“ (k tomu porovnaj str. 2 kasačnej sťažnosti, predposledný odsek). Nemôže byť pritom

pochybnosť o tom, že krajským súdom formulovaná analógia vedie práve k celkovej zmene príslušnosti,
ktorá skutočnosť by však podľa citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mala byť
vylúčená. Javí sa, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku tejto otázke vôbec nevenoval a svoj právny
názor v kontexte predmetného rozhodnutia zrejme ani neskúmal, keď toto z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva.

58. Žalovaný v kasačnej sťažnosti namietal aj to, že vo veci nie sú splnené podmienky na postup
podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona, a to z dôvodu, že v stavebnom konaní tvoriacom predmet
tohto súdneho prieskumu, nenastala situácia, v ktorej by obec bola stavebníkom a zároveň príslušným
stavebným úradom. Kasačný súd toto tvrdenie sťažovateľa nespochybňuje, keď aj sám krajský súd
obdobnú úvahu skonštatoval napr. v bode 36 napadnutého rozsudku. Predmetná námietka sťažovateľa

však - na strane druhej - indikuje dôvodnosť v tom zmysle, či zo strany krajského súdu došlo k
správnemu subsumovaniu vzniknutej (zákonom neriešenej) situácie pod iný zákonný inštitút (§ 119
ods. 3 Stavebného zákona). Podstata analógie legis totiž spočíva v myšlienkovom úsudku o stanovení
rozsahu podobnosti všeobecnej skutkovej podstaty a skúmaného právneho javu. Inak povedané, ak
skúmaný právny prípad nemožno automaticky stotožniť so všeobecnou skutkovou podstatou, umožňuje

analógia legis riešenie právneho prípadu na základe inej zákonnej skutkovej podstaty, ktorá vykazuje so
skúmaným javom prevalentnú mieru obdoby podstatných vlastností a charakteristík. (ŠTEVČEK, Marek.
Čl. 4 [Analógia a dotváranie práva súdom]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 41). Dôležitým faktorom pri aplikácii analógie (ak sú na to splnené

iné podmienky a predpoklady) je potom práve skúmanie podobnosti príslušných situácií („prevalentná
miera obdoby podstatných vlastností a charakteristík“), ktorú však kasačný súd v myšlienkových
pochodoch krajského súdu pri formulovaní jeho právnych názorov v relevantnej kvalitatívnej miere
neidentifikoval.
59. Naopak, javí sa, že niektoré „prvé línie“ pre výber vhodného inštitútu na riešenie vzniknutej situácie

prostredníctvom analógie (ak už k tomuto krajský súd pristúpil), krajský súd opomenul. V tejto súvislosti
stojí za zmienku jeho úvaha uvedená v bode 34 napadnutého rozsudku, kde tento konštatuje, že ak by
sa hľadala analógia v rámci príbuznej právnej úpravy (samotné vylúčenie zamestnanca zo správneho
konania), mohla by nastať patová situácia spočívajúca v tom, že ak by bol vylúčený starosta obce a obec
by bola stavebným úradom, nemohlo by dôjsť k vydaniu stavebného rozhodnutia v stavebnom konaní.

60. Tomuto postupu krajského súdu pritom kasačný súd vytýka, že opomína napr. právny režim
zastupovania starostu podľa osobitných právnych predpisov (napr. zástupcom starostu - §13b ods. 1
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení “Starostu zastupuje zástupca starostu, ktorého spravidla
na celé funkčné obdobie poverí zastupovaním starosta do 60 dní od zloženia sľubu starostu; ak tak
neurobí, zástupcu starostu zvolí obecné zastupiteľstvo. ...“), príp. na základe poverenia (§ 13 ods.

5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení „....Starosta môže rozhodovaním o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy
písomne poveriť zamestnanca obce. Poverený zamestnanec obce rozhoduje v mene obce v rozsahu
vymedzenom v písomnom poverení.“).
61. V tomto kontexte potom kasačný súd - v zhode s tvrdením žalovaného v kasačnej sťažnosti, že

ustanovenie § 119 ods. 3 Stavebného zákona rieši úplne inú situáciu ako je skutkový a právny stav
v súdenej veci - konštatuje, že i keď si je vedomý toho, že analógiou sa riešia (zákonom neriešené)
situácie, je vždy potrebné, aby sa pri vypĺňaní zákonných medzier analogicky uplatňoval taký postup
alebo inštitút, ktorý bude čo najbližšie vzniknutej situácii. Takáto požiadavka je vyvolaná už len tým, žesamotné uplatnenie analógie je akýmsi vstupom do princípov právnej istoty, kedy sa na spornú situáciu
neuplatní pozitívnoprávna úprava, kedy sa nedostatok právnej úpravy nerieši len interpretáciou, ale
dotváraním práva analógiou.

62. Obiter dictum [body 62 až 66] k analógii uplatnenej krajským súdom: najvyšší správny súd - nad
rozsah kasačnej sťažnosti - dopĺňa, že samotná analógia by mala byť uplatňovaná len v prípade, ak
existuje tzv. „medzera v zákone“. Podstatná však je otázka, či medzera v zákone - ktorú krajský súd
identifikoval - je „chcenou a plánovanou“ medzerou, alebo či zákonodarca nemal v úmysle určitú právnu
situáciu z normatívneho pôsobenia zákona reálne vylúčiť (k tomu pozri napr. aj ŠTEVČEK, Marek. Čl.

4 [Analógia a dotváranie práva súdom]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 39).
63. Z rozsudku krajského súdu pritom nie je možné vyabstrahovať, či, resp. ako tento vyhodnotil to, že
pozitívnoprávna úprava neumožňuje vylúčenie starostu obce zo stavebného konania. Nie je teda možné
zistiť,čimlčaniezákonodarcuvtomtosmerevyhodnotilkrajskýsúdakospôsobenéjehonedokonalosťou

alebo či nemožnosť vylúčiť starostu z obce konania nebol/nemohol byť vlastným zámerom normotvorcu.
V napadnutom rozsudku krajský súd len konštatuje, že jednou z garancií práva na spravodlivý proces
je zabezpečenie rozhodovania v režime nestrannosti a tejto koncepcii následne podradil požiadavku
formulovania analógie tak, ako ju formuloval (s požiadavkou aplikácie § 119 ods. 3 Stavebného zákona
na vec). Určite by bolo žiaduce v tomto zmysle skúmať a vyhodnocovať napr. ustálené právne názory o

tom,žeprvostupňovésprávnekonanieaodvolaciesprávnekonanietvoriajedencelok,resp.skutočnosť,
že v správnom konaní odvolací orgán nie je viazaný odvolací dôvodmi a pod., čo fakticky umožňuje
úplnú reparáciu, revíziu prvostupňového konania, ako aj samotného prvostupňového rozhodnutia v
rámci odvolacieho konania (k tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp.
zn. 3Sžo/256/2010 zo dňa 08.02.2011 „...súd konštatuje, že správne konanie, t. j. prvostupňové ako aj

odvolaciekonaniatvoriajedencelok.Odvolacíorgánpreskúmanapadnutérozhodnutievcelomrozsahu;
ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (§ 59 ods. 1 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok, v znení neskorších predpisov). Odvolací správny
orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, ako aj zopakovať už vykonané dôkazy.
Odvolací správny orgán preskúmava rozhodnutie z hľadiska jeho zákonnosti a vecnej správnosti a je tiež

oprávnený zisťovať, či vydané rozhodnutie zabezpečí optimálne a efektívne splnenie účelu príslušného
právneho predpis.“).
64. Naviac, v kontexte súdenej veci a už spomínaného princípu právnej istoty (k tomu pozri aj bod
61 tohto rozsudku vyššie), poukazuje kasačný súd na to, že nemožnosť vylúčenia starostu ako osoby
konajúcej za obec (ako stavebného úradu) je možné považovať aj za ustálenú rozhodovaciu prax

kasačného súdu, keď takéto závery boli formulované už aj v čase pred účinnosťou SSP (napr. „Žalovaný
ďalej konštatoval, že je nepochybné, že účelom podania žalobcu zo 07.09.2004 bolo spochybnenie
nestrannosti starostky obce ... Pretože podľa § 117 ods. 1 stavebným úradom je obec, starosta je
podľa § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v
administratívnych vzťahoch správnym orgánom a nevystupuje v pozícii pracovníka (zamestnanca) alebo

člena správneho orgánu. Ani konštrukcia § 27 ods. 1 zákona o obecnom zriadení neumožňuje použitie
ustanovení správneho poriadku, ktoré sa týkajú príslušnosti na prijatie oznámenia o skutočnostiach
nasvedčujúcich vylúčenie vedúceho správneho orgánu a nadväzne na to príslušnosti na rozhodovanie
o tom, či je takáto osoba vylúčená z konania. Neexistuje žiaden správny orgán, resp. subjekt, ktorý by
bol oprávnený o prípadnej nezaujatosti starostu obce rozhodnúť. Žalovaný zdôraznil, že keďže správny

poriadok neumožňuje, aby bol vylúčený z konania vecne príslušný správny orgán, nemôže byť z konania
vylúčený ani starosta obce a preto žiadosť o vylúčenie starostu nemôže spôsobiť začatie konania o
jeho zaujatosti. Neexistencia rozhodnutia o vybavení tejto „námietky“ teda nemôže mať za následok
nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru žalovaného oznámenie zo 07.07.2004
(resp. 07.09.2004) nebolo uplatnené v stavebnom konaní, a preto sa na postup starostu obce... o

takom podaní vzťahovali ustanovenia zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnosti.“ - rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.3.2009, sp. zn. 2Sžo/43/2008), pričom tieto argumenty účastníkov
konania neboli v rámci súdneho prieskumu najvyšším súdom akceptované ako relevantné. Kasačný súd
nespochybňuje, že princípy uvedené v SSP a CSP (od ktorých odvíja krajský súd postup v napadnutom
rozsudku) v rámci skoršej procesnej úpravy formálne obsiahnuté neboli, avšak súdy aj počas účinnosti

zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok museli v rámci konania a rozhodovania uplatňovať
tzv. ústavnekonformný výklad právnej úpravy, museli konať tak, aby ich postupom, resp. rozhodnutím
nedošlo k denegatio iustitiae a pod., avšak napriek tomu v identických veciach neidentifikovali potrebu
uplatnenia ani len tzv. extenzívneho výkladu právnych noriem (sp. zn. 6Sžo/7/2012 - Najvyšší súdSlovenskej republiky „Medzery v práve sa môžu tiež odstraňovať tzv. extenzívnym (rozširujúcim)
výkladom právnych noriem.“).
65. V naznačenej rozhodovacej línii pritom pokračuje aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky,

ktorý napr. v jednom zo svojich nedávnych rozhodnutí (sp. zn. 1Stk/16/2022 zo dňa 28. marca 2024)
dokonca nedostatočné vysporiadanie sa s námietkou o nevylúčení starostu obce z konania v rámci
preskúmavaných rozhodnutí, nevyhodnotil ako taký nedostatok, pre ktorý bolo potrebné predmetné
rozhodnutie správneho orgánu zrušiť, a to napriek tomu, že krajský súd k tomuto záveru pôvodne
dospel („36. Kasačný súd nespochybňuje to, že povinnosťou sťažovateľa ako odvolacieho orgánu bolo

na vznesenú námietku v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia reflektovať a zaoberať sa ňou.
Pokiaľ k tomu však nedošlo, nemá táto vada za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného, a teda vplyv na materiálne posúdenie veci. Krajský súd si právnej doktríny a ustálenej
rozhodovacej praxe (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/15/2015, 2Sžo/43/2008) bol pritom
vedomý, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že ak tvorí správny
orgán jediná osoba (tu starosta obce), ktorá však nie je v pracovnom pomere k tomuto orgánu, na tieto

prípady sa ustanovenia o vylúčení zamestnanca správneho orgánu nevzťahujú, pričom ani neexistuje
iný správny orgán, ktorý by vo veci, ako aj o prípadnej námietke zaujatosti mohol rozhodnúť. Podľa
názoru kasačného súdu krajský súd teda nesprávne právne posúdil závažnosť predmetnej vady v
rozhodovacom procese sťažovateľa a jej vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Ani keby
sa vec vrátila žalovanému na ďalšie konanie a tento sa s námietkou zaujatosti vysporiadal, žalobca

by nedosiahol pre neho materiálne priaznivejší výsledok vo veci, lebo starosta obce nemôže byť z
konania vylúčený a okrem diskvalifikácie zaujatého zamestnanca (ktoré tu nepripadá do úvahy) zákon
neupravuje iné právne následky zaujatosti zamestnanca, ktoré by mohli mať dopad na zákonnosť
vydaného rozhodnutia.).
66. Za týchto okolností potom krajským súdom uplatnená analógia predstavuje nielen „dotváranie

práva“ pre (údajnú, resp. domnelú) nedokonalosť zákonnej úpravy analógiou, ale aj odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe v tom zmysle, že nemožnosť vylúčenia starostu ako osoby konajúcej za obec
(stavebný úrad) je kasačným súdom dlhodobo prijímaná, resp. - naopak - nie je akceptovaná ako
dôvodná žalobná, príp. kasačná námietka. Táto skutočnosť potom ešte viac akcentuje požiadavku
dôkladného vysporiadania sa s tým, či sa vo veci môže, resp. má uplatniť analógia (prostredníctvom

rozhodnutia správneho súdu) a ak áno, ako.
67. Záverom k tejto časti odôvodnenia rozsudku preto kasačný súd uvádza, že právne posúdenie
veci krajským súdom vykazuje nedostatky, keď z neho najmä nie je možné zistiť, ako pri právnom
posudzovaní veci prihliadal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (a či vôbec), keď analógiou zaviedol
pravidlo, ktorým sa fakticky umožňuje zmena príslušnosti správneho orgánu v rozpore s vlastnou

pozitívnoprávnou úpravou, resp. rozhodovacou praxou kasačného súdu (k tomu pozri aj bod 57 v
spojení s bodom 16 tohto rozsudku, resp. bod 56 tohto rozsudku v spojení s bodom 15). Obdobne, z
napadnutého rozsudku nevyplýva, ako vo veci dospel k potrebe analogickej aplikácie práve ustanovenia
§ 119 ods. 3 Stavebného zákona, keď z právnych názorov krajského súdu nie je možné zistiť, či a
ak áno, ako prihliadal na právne režimy zastupovania starostu a teda či pri výbere inštitútu, ktorého

aplikáciu analógiou zaviedol, skúmal prevalenciu obdobnosti vzniknutej situácie a inštitútu, ktorý má byť
analogicky uplatnený (k tomu pozri napr. bod 58 v spojení s bodom 15 tohto rozsudku). Z napadnutého
rozsudku nevyplýva ani len to, či krajský súd pri zavedení analógie skúmal, či sa jedná o „chcenú“
alebo „nechcenú“ medzeru v zákone, a teda či je vôbec dôvodné identifikovanú situáciu riešiť analógiou.
Právne názory krajského súdu vyplývajúce z napadnutého rozsudku sa javia ako predčasné, resp.

neúplné, keďže minimálne z formálneho hľadiska sa tieto odkláňajú od viacerých ustálených právnych
aspektov spojených s možnosťou uplatnenia a nadväzujúcimi limitmi analógie (k tomu pozri tento
rozsudok vyššie).
68. Naviac je potrebné dodať, že pozornosti kasačného súdu neušlo, že znenie ustanovenia § 119 ods.
3 Stavebného zákona sa od rozhodnutia krajského súdu vo veci zmenilo a v čase rozhodovania nebolo

identické so znením, z ktorého vychádzal krajský súd v čase vydania napadnutého rozsudku.
69. Kasačný súd dopĺňa, že vyjadrenie žalobcov k tejto časti kasačnej sťažnosti žalovaného vykazovalo
vysokú mieru relevancie. Žalobcovia správne poukázali na to, že za splnenia ústavnoprávnych, resp.
zákonných predpokladov je potrebné, aby bolo právo tvorené sudcami (a toto nepopiera ani kasačný
súd). Rovnako bolo správne ich východisko k prípustnosti analógie v správnom práve a k tomu, že

výklad práva nemôže byť formalistický. Na strane druhej, prihliadajúc na skutočnosť, že súd uplatnením
analógie právo tvorí, nie ho aplikuje, že tento postup v sebe zahŕňa zásah napr. do takých princípov
právneho štátu, akým je aj princíp právnej istoty a pod., bolo potrebné v tejto časti kasačnú sťažnosťžalovaného vyhodnotiť ako dôvodnú, keď právne názory krajského súdu uvedené v rozsudku sa javia
ako neúplné, čo následne dopadá aj na ich správnosť (vo forme, ako boli vyjadrené).
70. Ako ďalší dôvod pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí uviedol krajský súd v bode

37 napadnutého rozsudku v zásade to, že bol nesprávny postup správnych orgánov, ak sa tieto
s námietkami žalobcov ohľadom tienenia ich domu nezaoberali z dôvodu, že „účastník nemá
potrebné vzdelanie, alebo že námietku mu nevypracovala rovnako odborne spôsobilá osoba ako autor
spochybňovaného dôkazného prostriedku“. V tom istom bode odôvodnenia krajský súd odcitoval časť
z rozhodnutia žalovaného a zhrnul námietky žalobcov, ktorými títo spochybňovali správnosť záverov

svetlotechnického posudku vypracovaného V.. Z.. I..
71. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu však aj tieto závery krajského súdu trpia určitými vadami,
keď z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného kasačný súd najmä nedospel k záveru, že by žalovaný a
stavebný úrad (v súhrne) námietky žalobcov fakticky odignorovali, resp. že by ich odôvodnenia v súhrne
boli v predmetnej otázke arbitrárne - ako to ustálil krajský súd v napadnutom rozsudku.
72. Z rozhodnutia žalovaného, v ktorom tento odkazuje na prvostupňové rozhodnutie vyplýva, že

správne orgány sa pri hodnotení dôkazov priklonili k odbornému vyjadreniu, ktoré bolo vo veci
produkované kvalifikovanou osobou, keď zároveň uviedli, že samotné námietky produkované žalobcami
nie sú relevantným dôkazom. Tomuto záveru správnych orgánov nie je možné - vo všeobecnej rovine
nič - vytknúť. Je totiž pravdou, že vlastné tvrdenia účastníka konania, ak sú aj „podporené“ napr.
jeho vlastnými grafickými schémami, vlastnými výpočtami a pod., nie sú ešte bez ďalšieho dôkazom,

resp. preukázaním toho, čo je v nich obsiahnuté. Za týchto okolností potom správnym orgánom nie je
možné prima facie vytknúť, že sa v odôvodnení svojich rozhodnutí priklonili k odbornému vyjadreniu
vyhotovenému vo veci kvalifikovanou osobou Ing. arch. Mlynčekom (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Stk/5/2021 - „Správny orgán pri tejto činnosti určuje, aký význam
majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje skutkové zistenia.“,

„Dokazovanie je určitým verifikačným procesom, v rámci ktorého správny orgán zvažuje, ktorý dôkaz
je využiteľný a z hľadiska dokazovania významný, a ktorý je pre rozhodnutie vo veci bezvýznamný.“,
„Správny orgán považuje vykonaný dôkaz za pravdivý, pokiaľ nie je preukázaný opak.“)
73. Sťažovateľ pritom v kasačnej sťažnosti - odkazujúc na žalobou napadnuté rozhodnutia - uviedol,
že správny orgán nie je oprávnený posudzovať správnosť (závery) odborného stanoviska a hodnotiť

môže iba to, či tieto závery zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom veci. Tento argument
sťažovateľa koncepčne vychádza z právneho názoru vysloveného najvyšším súdom vo veci sp. zn.
6Sžo/150/2009 - „Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktorý hodnotí správny
orgánakoktorýkoľvekinýdôkaz,pričomvšakniejeoprávnenýposudzovaťjehosprávnosť(jehozávery),
ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim

z dôkazov vykonaných správnym orgánom.“. Správne orgány podľa sťažovateľa vyhodnotili ako
relevantný dôkaz v otázke tienenia práve odborné vyjadrenie V.. Z.. I., keďže - ako tvrdia - závery tohto
stanoviska neboli „v konaní žiadnym relevantným spôsobom spochybnené, a to napriek rozsiahlym
úvahám a nákresom žalobcov“.
74. Na strane druhej, je nesporné, že žalobcovia po oboznámení sa s posudkom V.. Z.. I. namietali,

že ním vypracovaný svetlotechnický posudok neprihliadal napr. na hĺbku jednotlivých miestností, na
prekážky (v preslnení), že sa nezaoberal kritériom tzv. ekvivalentného uhla tienenia, ďalej že v ňom
údajne nebol posudzovaný činiteľ dennej osvetlenosti, resp. absentuje jeho výpočet a pod. (k tomu pozri
aj bod 37 napadnutého rozsudku).
75. Podľa krajského súdu (v rozpore s názorom sťažovateľa - k tomu pozri bod 73, posledná veta - tohto

rozsudku) tieto námietky žalobcov „relevantným spôsobom spochybnili vecnú korektnosť a úplnosť“
posudku V.. Z.. I. (bod 37 napadnutého rozsudku).
76. Kasačný súd - v zhode so žalobcami - zdieľa názor, že aj odborné vyjadrenie, t. j. dôkaz/podklad
vyhotovený odborne kvalifikovanou osobou môže byť v správnom konaní spochybnený (k tomu pozri
aj body 27 a 73 tohto rozsudku).

77. Odhliadnuc však od toho, že podľa krajského súdu boli postupom správnych orgánov poškodené
práva V.. Z.. I., keďže tento „vzhľadom na časovú následnosť námietok žalobcov nemal možnosť byť
s týmito konkrétnymi námietkami konfrontovaný a nebol aspoň vyzvaný na vyjadrenie“, t. j. krajský súd
v odôvodnení poukazuje akoby na porušenie práv V.. Z.. I., podstatným z pohľadu kasačného súdu je
to, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, prečo považoval predmetné námietky žalobcov krajský súd

za natoľko „relevantné“, že tieto mali byť s V.. Z.. I. konfrontované, resp. že mu mala byť daná možnosť
vyjadriť sa k nim.
78. Len vlastná skutočnosť, že napr. v rámci námietok žalobcovia používajú odbornú terminológiu - k
tomu pozri aj bod 37 napadnutého rozsudku - ešte nemôže viesť k záveru, že tieto námietky mali mať zanásledok spomínanú konfrontáciu s V.. Z.. I., príp. že vyvolali požiadavku doplnenia dokazovania. Podľa
názorukasačnéhosúdu,akkrajskýsúdktakémutozáveruorelevantnomspochybneníposudkuodborne
spôsobilej osoby dospel, mal minimálne poukázať na všeobecne záväzný právny predpis (zákon, príp.

podzákonný predpis) a/alebo na technickú normu, z ktorých by vyplývalo, že svetlotechnický posudok
sa predmetnými parametrami mal zaoberať. Ak sa totiž napr. žalobcovia domáhali niečoho, čo súčasťou
svetlotechnického posudzovania ani nemuselo byť (podľa všeobecne záväznej právnej úpravy), je
zrejmé, že toto potom nemôže byť správnym orgánom vytýkané ako nedostatok, či už v tom zmysle,
že správne orgány nedoplnili dokazovanie (na preukázanie dôvodnosti námietok žalobcov), príp. v

tom zmysle, že sa týmito námietkami účastníkov konania detailnejšie nevenovali. Uvedené platí práve
z dôvodu, že ani zásada materiálnej pravdy nekladie na správny orgán bremeno zistenia absolútnej
pravdy, resp. ozrejmenia všetkého čo s vecou môže súvisieť, ale požaduje „iba“ zistenie skutkových
okolností veci v tzv. spoľahlivom štandarde.
79. Načrtnutý postup je dôvodný aj preto, že - v súlade so všeobecne záväznou právnou úpravou
a rozhodovacou praxou správnych súdov - ak by sa aj pochybenie správnych orgánov v konaní

preukázalo, nie každé takéto pochybenie je spôsobilé, resp. musí mať za následok zrušenie žalobou
napadnutého rozhodnutia (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie kasačného súdu vo veci sp. zn.
4Asan/8/2021 - „...dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie
zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rozhodnutie
sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne

iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (k tomu pozri bližšie R 122/2003)“).
80. Z vyššie uvedených dôvodov má potom kasačný súd za to, že aj právny záver krajského súdu o tom,
že sa správne orgány nedostatočne vysporiadali s námietkami žalobcov ohľadom svetlotechnického
posudku Ing. arch. Mlynčeka javí - aj vzhľadom na vlastný text odôvodnenia predmetného záveru v
napadnutom rozsudku - ako nesprávny, resp. predčasný, a to osobitne v tej časti, kde krajský súd

rozhodnutiamsprávnychorgánovvpredmetnejčastivytkolarbitrárnosť,resp.kdenaznačuje,žesprávne
orgány sa so súvisiacimi námietkami žalobcov nevysporiadali zákonne. Kasačný súd netvrdí, že k
takémuto záveru krajský súd nemôžu dospieť (v rámci ďalšieho konania vo veci), avšak prípadný
právny záver v uvedenom zmysle bude musieť byť posúdený aj v kontexte vyššie uvedených právnych
východísk (k tomu pozri najmä body 72 a nasl. a osobitne citované rozhodnutia kasačného súdu).

81. Napokon, ak kasačný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti požiadal o priznanie odkladného
účinku podanej kasačnej sťažnosti, tejto najvyšší správny súd nevyhovel, čo bolo vyvolané najmä
nedostatočným odôvodnením toho, prečo by k tomuto úkonu mal pristúpiť. Samotné tvrdenie
žalovaného, že tu existuje nebezpečenstvo, že vo veci rozhodne nepríslušný správny orgán, je vágne a
v kontexte kritérií relevantných pre posúdenie predmetného návrhu aj fakticky bezobsažné. V konečnom

dôsledku totiž bola stavebníkom stavba povolená rozhodnutím žalovaného zo dňa 21.03.2022, krajský
súd uznesením zo dňa 19.07.2022 zamietol návrh žalobcov na priznanie odkladného účinku ich správnej
žalobe, čím bolo stavebníkom fakticky umožnené začať stavať až do 27.06.2023, kedy sa napadnutý
rozsudok krajského súdu stal právoplatným. Sťažovateľ pre účely konania o jeho návrhu na priznanie
odkladného účinku kasačnej sťažnosti netvrdil a ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce napr. to,

že by sa vo veci (po zrušení rozhodnutí správnych orgánov napadnutým rozsudkom krajského súdu)
reálne konalo, t. j. že by akýkoľvek orgán vo veci reálne konal, ako ani len to, že prebieha konanie podľa
§ 119 ods. 3 Stavebného zákona, príp. to, že by stavebníci uskutočňovali stavebnú činnosť (po zrušení
žalobou napadnutých rozhodnutí) a pod. Naviac, nie je možné opomenúť, že stavebné konanie vo veci
stavebníkov je zrejmým kontradiktórnym konaním, keď je aj z doterajšieho priebehu konania nesporné,

že žalobcovia uplatňujú všetky dostupné právne nástroje smerujúce k ochrane ich práv a právom
chránenýchzáujmov,ktorésajaviabyťvrozporesprávamiaprávomchránenýmizáujmamistavebníkov.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nebolo
dôvodné vyhovieť ani vzhľadom na to, že samotné orgány verejnej správy majú k dispozícii právne
nástroje, ktoré by vo veci mohli uplatniť s cieľom napr. prerušiť stavebné konanie do času, kým bude vo

vecirozhodnutévsystémesprávnehosúdnictva.Berúcdoúvahyvšetkyvyššieuvedenéskutočnosti,ako
aj princípy správneho súdneho konania, kasačný súd návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti žalovaného zamietol.
82.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovkasačnýsúdzrušilnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduavec
vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici, t. j. nie Krajskému súdu v Trenčíne, čo bolo

vyvolané inštitucionálnymi zmenami v rámci režimu správneho súdnictva v podmienkach Slovenskej
republiky.
83. O trovách konania rozhodne správny súd v rámci nového rozhodnutia vo veci (podľa § 467 ods.
3 SSP).84. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.