Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Svk/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200114
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5020200114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny

Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O.
BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31 820 174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners,
s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina,
odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalšieho
účastníka konania: ESPATI s.r.o., so sídlom Bajkalská 29/C, 821 02 Bratislava, IČO: 46 333 231, právne
zastúpeného: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93,

058 01 Poprad, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2020/008269-002
zo dňa 30. januára 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
č. k. 31S/132/2021-278 zo dňa 24. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta.
II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
IV. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“) vydal
dňa 24. septembra 2019 rozhodnutie č. OU-ZA-OSZP3-2019/034411-004/Hnl (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon EIA“) na návrh navrhovateľa ESPATI s.r.o. (ďalej
ako „ďalší účastník“) rozhodol, že zmena navrhovanej činnosti „EUROTERRACE ŽILINA Polyfunkčný
objekt vyššej vybavenosti a bývania“ (ďalej ako „navrhovaná činnosť“), sa nebude posudzovať podľa
zákona EIA, a že pre uvedenú zmenu je možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. Vo

výroku prvostupňového rozhodnutia zároveň správny orgán určil opatrenia pre nasledujúce povoľovacie
konania.
2. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2020/008269-002 zo dňa
30. januára 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil.
3. Odvolací orgán mal za to, že interpretácia ustanovení § 2, § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA,
ako ju uviedol žalobca vo svojom odvolaní, je neprimerane extenzívna. Z ustanovenia § 29 ods. 3

zákona EIA vyplýva povinnosť správneho orgánu pri rozhodovaní vychádzať primerane z kritérií podľa
prílohy č. 10 zákona EIA a prihliadať aj na doručené stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, ale v
žiadnom prípade nemožno jeho výklad posunúť do roviny absolútnej prednosti dotknutou verejnosťou
navrhovaných podmienok. Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu, príp. zmiernenie vplyvovna životné prostredie je v dispozícii správneho orgánu, pričom na doručené stanoviská a podmienky
v nich určené prihliada najmä vo vzťahu k ich relevantnosti pre konkrétny prípad, vykonateľnosti a
účelnosti. Prvostupňový správny orgán sa z vecného hľadiska dostatočne zaoberal navrhovanými

podmienkami dotknutej verejnosti, pričom pri ich posudzovaní vychádzal aj zo stanovísk dotknutých
orgánov. Niektoré podmienky, ktoré vyplynuli z doručených stanovísk, boli zahrnuté vo výrokovej časti
prvostupňového rozhodnutia a ďalšie budú riešené v rámci povoľovacieho procesu. Časť pripomienok a
navrhovanýchpodmienokžalobcubolavyhodnotenánadrámecplatnejlegislatívyalebobolairelevantná
a vykazovala neznalosť lokality, v ktorej je zmena navrhovanej činnosti plánovaná.

4. Námietku žalobcu, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA je nevyhnutné zverejniť
celý obsah spisového materiálu, je neopodstatnená. Ak by mal zákonodarca prijatím ustanovenia § 24
ods. 1 zákona EIA v úmysle zverejňovať celý spisový materiál, neuvádzal by jednotlivo, ktoré informácie
je správny orgán v priebehu konania povinný zverejňovať. V zmysle článku 4 ods. 1 Aarhuského
dohovoru vo vzťahu práva verejnosti na informácie o životnom prostredí sa informácie verejnosti
sprístupnia na základe žiadosti, a teda povinnosť ich zverejňovania na webovom sídle správneho orgánu

v ňom stanovená nie je.
5. Ohľadom povinnosti vykonať konzultácie žalovaný uviedol, že konzultácie v zmysle ustanovenia § 63
zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe voľnej
úvahy zváži vhodnosť ich vykonania. Prvostupňový správny orgán, vzhľadom na úroveň spracovania
oznámenia o zmene navrhovanej činnosti s prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých subjektov

nepovažoval vykonanie konzultácií v zmysle ustanovenia § 63 zákona EIA za nevyhnutné a s týmto
záverom sa stotožnil aj žalovaný.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny
súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie.

7. Žalobca v žalobe v podstatnom namietal:
i. že došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť záujmy podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“)
v kombinácii s Aarhuským dohovorom tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona EIA
neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie. Žalobca upozornil na § 65g zákona EIA, ktorý ako

mimoriadne opatrenie v súvislosti s ochorením COVID-19 uvádza, že písomné konzultácie sú možné
počas mimoriadnych opatrení,
ii. že vo výrokovej časti má prvostupňový orgán zákonnú povinnosť určiť konkrétne zmierňujúce
podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie a v zmysle § 20a písm. a) zákona
EIA má rozhodnutie obsahovať ich zdôvodnenie a/alebo súčasné zdôvodnenie absencie navrhovaných

podmienok,
iii. že boli porušené práva verejnosti na informácie o životnom prostredí podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona
EIA tým, že neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom a právo na vyjadrenie k podkladom
rozhodnutia podmienil prvostupňový orgán nahliadnutím do spisu podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku
iv. že konštatovanie prvostupňového orgánu, že námietka je nedôvodná, nemožno považovať za

riadne odôvodnenie a v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí absentuje akákoľvek vlastná úvaha
správneho orgánu,
v. že prvostupňový orgán nezaslal žalobcovi kópiu spisu v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku, čo
je v rozpore s čl. 4 Aarhuského dohovoru. Týmto postupom prvostupňového správneho orgánu bolo
žalobcovi upreté právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia a na navrhnutie ďalších dôkazov podľa

§ 33 ods. 2 Správneho poriadku.
8. Správny súd uznesením č. k. 31S/35/2020-110 zo dňa 10. novembra 2020 najprv žalobu žalobcu
odmietol z dôvodu pochybností o tom, aká osoba spísala správnu žalobu. Na základe kasačnej sťažnosti
žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Sžk/10/2021 zo dňa 1. júna 2021
uznesenie správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, keďže podľa jeho

názoru nebolo právne zastúpenie žalobcu pri spísaní správnej žaloby sporné.
9. Následne správny súd rozsudkom č. k. 31S/73/2021-132 zo dňa 24. januára 2023 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
10. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú,
pretože odôvodnenie dáva podľa správneho súdu presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné

otázky posudzované v konaní. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej námietky správny súd
rovnako len vo všeobecnej rovine považoval za potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje všetky zákonné náležitosti. Prvostupňový
orgán aplikujúc § 29 zákona EIA v rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil dôvody, pre ktoré sa zmenanavrhovanej činnosti nebude posudzovať podľa zákona EIA, uložil s ohľadom na zmenu tri opatrenia a
dostatočnepreskúmateľnýmspôsobomsavysporiadalsovšetkýmivznesenýmipripomienkami.Správny
súd poznamenal, že pripomienky, ktoré vzniesol žalobca nezohľadňovali konkrétne okolnosti prípadu,

neboli determinované zmenou navrhovanej činnosti a daným územím, žiadne odôvodnené konkrétne
obavyalebopredpokladykonkrétnychnegatívnychvplyvovnaživotnéprostredie,ktorébymohlivzniknúť
samotnou zmenou navrhovanej činnosti, neboli žalobcom vznesené.
11. Správny súd tiež uviedol, že argumentácia žalobcu z hľadiska hmotného práva sa prejavila tiež
len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa

vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu prvostupňového orgánu a k dôvodom
týchto rozhodnutí. Uviedol, že všeobecná námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, podľa
ktorého rozhodnutie je v rozpore so zákonom alebo podľa ktorého orgán verejnej správy porušil, resp.
nedodržal procesné ustanovenia, avšak bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej
sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto prieskumu nedáva, a preto musí
byť aj z tohto dôvodu vyhodnotená ako nedôvodná. Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry

ESĽP (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko,
§ 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal
by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci.
12. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že sa nemohol zúčastniť konzultácií v zmysle § 63 zákona EIA,
správny súd uviedol, že zo zákona EIA nevyplýva povinnosť príslušného orgánu zabezpečiť konzultácie

s rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou osobou a dotknutou verejnosťou v každom
zisťovacomkonanínažiadosťdotknutejverejnosti,aleprávodotknutejverejnostizúčastniťsakonzultácií
v prípade, že správny orgán rozhodne o ich vykonaní.
13. K námietke nedoručenia podkladov rozhodnutia elektronicky, správny súd uviedol, že žalobca
požiadal o podklady rozhodnutia a o zvolanie konzultácií prostredníctvom e-mailu. Vzhľadom na

to, že podanie nebolo doplnené do troch pracovných dní v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci alebo
ústne do zápisnice, správny orgán ani nemal povinnosť reflektovať na uvedené podanie. K námietke
nezverejnenia celého spisového materiálu, správny súd uviedol, že v § 24 ods. 1 zákona EIA je taxatívny
výpočet informácií, ktoré správny orgán bezodkladne zverejní na webovom sídle, príp. aj na svojej

úradnej tabuli. Podľa správneho súdu si prvostupňový orgán túto povinnosť splnil a všetky zákonom
vymedzené informácie adekvátne zverejnil. Rovnako, zo Správneho poriadku nevyplýva explicitne, že
by orgány verejnej správy mali povinnosť v rámci výzvy na oboznámenie sa s pokladmi rozhodnutia (§
33 ods. 2 Správneho poriadku) zároveň zasielať účastníkom konania vo fotokópii aj fotokópie týchto
podkladov, či už v elektronickej alebo listinnej podobe. Poukázal na to, že s rozvojom elektronizácie

možno očakávať, že správne orgány budú viesť spisy len v elektronickej podobe a potom ekvivalentom
nahliadnutia do spisu bude vzdialený prístup k podkladom v elektronickej podobe, ale v tomto čase
však výkladom § 23 ods. 1 Správneho poriadku ani pri jeho výklade v súlade s Aarhurskym dohovorom
správny súd nemôže vyvodzovať z tohto ustanovenia takúto povinnosť pre správne orgány.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

14. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z
dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods.
1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal
prerušiť konanie a adresovať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

15. Sťažovateľ poukazuje na to, že jedným z imanentných predpokladov činnosti správneho orgánu
je preskúmateľnosť správneho aktu. Rozhodnutie žalovaného preto musí napĺňať požiadavky § 46 a
§ 47 ods. 3 Správneho poriadku. Podľa sťažovateľa prvostupňové ani rozhodnutie žalovaného tieto
požiadavky nespĺňalo. Rovnako tvrdil, že odvolacia námietka sťažovateľa bola relevantná a zároveň
konkrétna.

16. Tiež objasnil dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, pričom
poukazuje na to, že antikampaň vlády Slovenskej republiky prostredníctvom ministra hospodárstva
smerovala k popretiu práv sťažovateľa a bola útokom na právnu ochranu životného prostredia.
Vyjadril presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane štátne orgány nesprávne a v rozpore s
eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé?ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany

životného prostredia. Namietal, že tento naratív prevzal aj správny súd a akceptoval ho ako východisko,
čo je v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti a požiadavkou na riadne odôvodnenie
rozhodnutia.17. V súvislosti s neuvedením podmienok podľa predstáv sťažovateľa, podľa neho žiaden predpis
nestanovuje povinnosť predkladať pripomienky konkrétne k predloženému zámeru tak, že verejnosť
musí reagovať len na predložený zámer. Podstatným znakom opodstatnenosti pripomienky je jej súlad s

účelom a cieľom zákona EIA. Ak hoci aj všeobecná podmienka svojim charakterom vedie k dosiahnutiu
cieľa definovaného v § 2 zákona EIA, tak je podľa sťažovateľa takú pripomienku potrebné vyhodnotiť
ako opodstatnenú.
18. Sťažovateľ tiež namietal, že správne orgány neuviedli, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 zákona EIA
boli základom výroku a nezdôvodnili (ne)akceptáciu zmierňujúcich opatrení uvedených sťažovateľom,

hoci je to podľa § 20a zákona EIA osobitnou náležitosťou rozhodnutia v zisťovacom konaní. Podľa
sťažovateľa bolo každé ním navrhované opatrenie určité a konkrétne, pričom bolo zrejmé, aký cieľ ním
sleduje.
19. Namietal tiež nesprávne zverejnenie všetkých informácií na webovom sídle Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky a obce, keď správne orgány podľa jeho názoru konali v rozpore s
ustanovením § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA. Sťažovateľ poukazoval na to, že termín „povolenie“

užívaný týmto ustanovením je potrebné vykladať širšie v súlade so Smernicou EIA a mal by zahŕňať
všetky rozhodnutia podľa zákona EIA, nielen záverečné stanovisko. Podľa sťažovateľa mal správny
orgán povinnosť v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti
a doplňujúce informácie. Odkaz na ustanovenie § 23 Správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto
prípade nesprávny. Podľa sťažovateľa mal správny orgán zverejňovať informácie aj s prihliadnutím

na čl. 6 ods. 2 Smernice EIA, keďže mal na to k dispozícii vhodné prostriedky - internetový portál
www.enviroportal.sk. Namietal, že keďže neboli zverejnené informácie, verejnosť sa nemohla domáhať
svojich práv.
20. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť
kedykoľvek počas procesu EIA. Nenariadenie konzultácie je podľa sťažovateľa prejavom svojvôle

úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv verejnosti v procese EIA. Ak sťažovateľ o konzultáciu
požiada, má podľa sťažovateľa správny orgán povinnosť ju vykonať, aby bol dosiahnutý účel a cieľ
zákona EIA. Správne orgány podľa sťažovateľa a rovnako aj správny súd, museli postupovať podľa čl.
6,7 a 8 Smernice EIA.
21. Sťažovateľ napáda aj právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti a?arbitrárnosti

prvostupňového rozhodnutia a?rozhodnutia žalovaného. Správny súd podľa neho nesprávne právne
posúdil dostatočnosť odôvodnenia, a to najmä z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č.
17/1992 Zb. o životnom prostredí vo vzťahu k zaťaženiu územia a jeho možného ďalšieho zaťaženia.
Podľa sťažovateľa správny orgán síce skonštatoval, že výsledky zisťovacieho konania nepoukázali
na predpokladané prekročenie medzných hodnôt, ale v odôvodnení absentovala východzia hodnota

jednotlivých medzných hodnôt a kvantifikované vyjadrenie, či navrhovaná činnosť bude vplývať na
jednotlivé časti životného prostredia.
22. Sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi
otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, či
výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, je v súlade

so smernicou EIA, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány v súvislosti s konzultáciami, sú v súlade
so smernicou EIA a či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku nutnosti zverejňovania
informácií pre verejnosť, sú v súlade so Smernicou EIA.
23. Žalovaný ani ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.
24. Po predložení veci kasačnému súdu bola táto vec pridelená do senátu 3S Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana
Šabová, PhD. Sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas
kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu
práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8S Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal a rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozsudku.
IV. Posúdenie kasačného súdu
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.

1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
26. Úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci na základe kasačnej sťažnosti posúdiť otázky,
(i) či bolo prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného dostatočne odôvodnené, (ii) či a aképodmienky má obsahovať rozhodnutie v zisťovacom konaní, (iii) či bolo povinnosťou prvostupňového
orgánu vykonať konzultácie podľa § 63 zákona EIA, (iv) či bolo povinnosťou zverejniť aj vyjadrenia
dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie.

27. Za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom
odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnym
spisom, prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí
konštatovať, že neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením týchto
rozhodnutí. V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že správna žaloba ako

aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody
zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti.
Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj
pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. Do práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo
účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník
konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi.
28. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré poskytol správny súd. V
zhode so správnym súdom konštatuje, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí
boli všeobecného charakteru a neuvádzali, s ktorými konkrétnymi námietkami sa správne orgány nemali

vysporiadať. Napriek tomu správny ako aj kasačný súd preskúmavané rozhodnutia podrobili kontrole
ich preskúmateľnosti. Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky
sťažovateľa v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány
vysporiadali (str. 24 až 32 prvostupňového rozhodnutia, str. 10 až 13 rozhodnutia žalovaného). Ak
sťažovateľ namietal aj to, že správne orgány neuviedli, ktoré kritériá podľa Prílohy č. 10 zákona EIA boli

základom výroku, kasačný súd poukazuje na to, že nie je povinnosťou správnych orgánov výslovne v
rozhodnutí vymenovať kritériá podľa Prílohy č. 10 zákona EIA, ale je potrebné, aby z rozhodnutia bolo
zrejmé, ktoré bral správny orgán primerane do úvahy. Z prvostupňového rozhodnutia mal pritom kasačný
súd za preukázané, že prvostupňový orgán najmä zohľadnil povahu a rozsah zmeny navrhovanej
činnosti a jej technické parametre, opísal pôvodne navrhovanú činnosť, vyhodnotil jej vplyvy na životné

prostredie počas jej výstavby ako aj prevádzky a stanovil opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov
(str. 2 až 20 prvostupňového rozhodnutia). Kasačný súd preto nevzhliadol ani porušenie § 29 ods. 3
zákona EIA.
29. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež naznačoval, že správny súd sa náležite
a v súlade so zákonom nevysporiadal so všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami,

túto námietku tiež kasačný súd preskúmal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného
súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru
o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP.
Správny súd sa riadne vysporiadal s kľúčovými námietkami sťažovateľa, že rozhodnutia správnych
orgánov boli všeobecné a nevzali do úvahy ním navrhované opatrenia (body 12 - 17 napadnutého

rozsudku), že neboli vykonané konzultácie podľa § 63 zákona EIA (bod 18 napadnutého rozsudku),
čiže sťažovateľovi neboli poskytnuté podklady rozhodnutia (bod 19 - 21 napadnutého rozsudku). Ak
sťažovateľvkasačnejsťažnostipoukazujenato,žesprávnysúdnesprávneprávneposúdildostatočnosť
odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č. 17/1992
Zb. o životnom prostredí, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd za nedôvodnú. Keďže sťažovateľ

v správnej žalobe porušenie daných predpisov nenamietal, nemožno správnemu súdu vyčítať, že sa
konkrétne s touto námietkou nedostatočne vysporiadal. Správny súd je totiž podľa § 134 ods. 1 SSP
viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (ak ustanovenie § 134 ods. 2 SSP neustanovuje inak, do čoho
nespadá tu posudzovaný prípad) a rovnako, kasačná sťažnosť je neprípustná, ak sa opiera o dôvody,
ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom (§ 439 ods. 3 písm. b/ SSP). Nebolo preto

povinnosťou správneho súdu nastolenú otázku posúdiť a rovnako sa ňou nemôže zaoberať kasačný
súd, keďže nebola uplatnená pred správnym súdom (neprípustná novota). Kasačný súd námietku
nepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu
napadnutého rozsudku.
30. Kasačný súd sa tiež oboznámil s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej predostrel všeobecné tvrdenia

o?antikampani vlády Slovenskej republiky proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k?nesprávnej
aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi štátnej správy
Slovenskej republiky. Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké
ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval aniaké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP) v
tu posudzovanom prípade, kasačný súd námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi preto
vyhodnotil ako nedôvodnú.

31. Sťažovateľ následne v kasačnej sťažnosti namietal závery správneho súdu o tom, že ním stanovené
podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť,
nemajú súvis s prejednávanou vecou. Kasačný súd v súvislosti s touto námietkou dáva sťažovateľovi do
pozornosti, že správny súd neuviedol, že by nemohol navrhovať podmienky nad rámec predloženého
zámeru, ale že žiadal určiť podmienky, ktoré v tu posudzovanej veci nie je vôbec možné realizovať. Inými

slovami,žesťažovateľneprispôsobiljehonámietkytuposudzovanejveci.Vsúvislostistuposudzovanou
zmenounavrhovanejčinnosti-polyfunkčnýobjektvyššejvybavenostiabývanianapr.žiadaloveriťbonitu
zaberaných poľnohospodárskych pôd a predložiť odôvodnenie nevyhnutnosti takéhoto záberu. Kasačný
súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že môže aj nad rámec zámeru navrhovať stanovenie podmienok,
keďže to zákon nevylučuje, čo ale nespochybnil ani správny súd. Ak však sťažovateľ opakovane uvádza
návrhy/námietky, ktoré nie sú vôbec na prejednávanú vec aplikovateľné, dáva v tomto kasačný súd za

pravdu správnemu súdu, že v súvislosti s týmito postačí odpoveď správnych orgánov, že tieto námietky
sa tu posudzovanej veci netýkajú.
32. Sťažovateľ okrajovo namietal aj to, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní
neobsahuje také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, ktoré sťažovateľ navrhoval. V
kasačnej sťažnosti však sťažovateľ žiadne takéto svoje námietky a návrhy nekonkretizuje a neuvádza,

aké podmienky podľa neho malo rozhodnutie obsahovať. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na
svoju rozhodovaciu činnosť, že ustanovenie § 29 ods. 13 zákona EIA, ale ani iné ustanovenia neurčujú,
o aké podmienky má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu. Ide teda
o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa §
27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla
správny orgán k ich uloženiu nevybočuje zo zákonných medzí (napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021,
sp. zn. 2Svk/5/2022). Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný
súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13
zákonaEIA(napr.predložiťmeranieobjemovejaktivityradónu,vypracovaťhydrogeologickýposudokpre

potreby vsakovania dažďových vôd), a teda správny orgán v tu posudzovanej veci splnil svoju zákonnú
povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú
vplyv na životné prostredie.
33. Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA,
o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA

príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo
ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom,
rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť
zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia
citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov

navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou
EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V
zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na
životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje
vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl.

4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá
konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že
zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií,
ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto
v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto námietku

sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však
nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie
môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci.
34. Kasačný súd však poukazuje na to, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať
len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, ako sa o to snažil žalovaný

a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr.
písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg
medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou.
V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môžezásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho
vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom
prípade,vktorom išloozisťovaciekonanie,zákonskonzultáciamiobligatórnenepočítaapretonemožno

ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok
nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.
35. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská
dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle
ustanovenia § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej

činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe
verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde
možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona
EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho
dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný. Ak sťažovateľ odkazuje na
ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj

iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa
kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú
uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených
v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade
s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom

povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom
posudzovanej veci. Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií
o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či
verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a
následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie

o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods. 2 písm. f)
Smernice EIA), čo bolo v tu posudzovanom konaní splnené.
36. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na
začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho,
akovnútroštátnysúdposúdirelevantnosťa?potrebutakéhotonávrhu(rozsudkyzo?16.?decembra2008,

Cartesio, C210/06, Zb. s.?I9641, bod?91, a?z?9.?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s.?
I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia
prejudiciálnej otázky. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva,
ktorý ale nebol dôvodom, na ktorom by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu,
preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci a nebolo napokon ani

predmetom kasačnej sťažnosti. Druhá navrhovaná otázka sa týkala odôvodnených stanovísk, pričom
ani táto podľa kasačného súdu nebola smerodajná pre vydanie rozhodnutia, keďže sťažovateľ túto
otázku vyhodnotil v rozpore so závermi správneho súdu (viď bližšie bod 31 a 32 tohto rozsudku). V
súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere
považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne

jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. K štvrtej navrhovanej otázke kasačný súd
zaujíma rovnaké stanovisko ako tretej otázke, keďže podľa jeho názoru Smernica EIA ako aj zákon EIA
obsahujú dostatočne jasnú úpravu o povinne zverejňovaných dokumentoch, a preto ani v tejto súvislosti
nebolo podanie prejudiciálnej otázky nutné (bod 35 tohto rozsudku). Za týchto okolností kasačný súd
dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime

článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.
V. Záver
37. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho
posúdenia veci a nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na

spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
38. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a
u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na
náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP

nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna
právne vynútiteľná povinnosť.
39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.