Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/262/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211248
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8112211248.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Detské centrum ,,PRE TEBA", n. o., Prešov,
Mičurinova 3446/22, IČO: 36167746, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Prešov,
Masarykova 2, IČO: 42039720, proti žalovanému Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata,
Prešov, Cemjata 2632/4, IČO: 00691976, o zaplatenie 23.523,95 eura s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 21Cb/100/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 3Cob/10/2022 z 09. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 09. júna 2022 sp. zn. 3Cob/10/2022 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkom z 25. júna 2020 č. k. 21Cb/100/2012-343 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 21.967,82 eur a 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 21.967,82 eura od 16. marca 2012 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 %, ktoré uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi s tým,
že o výške tejto náhrady súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 31. decembra

2003 žalovaný ako prenajímateľ odovzdal do užívania žalobkyni ako nájomcovi budovu zapísanú na LV
č. XXXX pre katastrálne územie A.. Nájomný pomer vznikol od 01. januára 2004 a bol uzatvorený na
dobu piatich rokov, do 31. decembra 2008. V zmysle nájomnej zmluvy bol nájomca oprávnený vykonať
na objekte potrebné úpravy súvisiace s jeho sprevádzkovaním a jeho užívania schopnosťou. Nájomné
bolo dohodnuté vo výške 2 % z hodnoty prenajatého majetku, teda sumou 33.833 Sk ročne, ktorú
sa nájomca zaviazal investovať do opráv a údržby prenajatého majetku. Žalovaný listom z 01. júla

2005 udelil žalobkyni súhlas s rekonštrukciou podkrovných priestorov a oznámil jej, že po ukončení
nájmu budú investované prostriedky vrátené. Žalobkyňa následne investovala do prenajatého majetku
na realizáciu stavby (rekonštrukciu) 19.583,62 eura. Mesto Prešov ako vlastník prenajatej nehnuteľnosti
listom z 13. septembra 2007 udelilo žalobkyni súhlas s výmenou strešnej krytiny na objekte, ktorý mala
v nájme a užívaní. Žalobkyňa žiadala protihodnotu zhodnotenia vo výške 70 % skutočných nákladov,
teda sumu 3925,33 eura. Žalobkyňa listom z 22. februára 2012 vyzvala Mesto Prešov na úhradu

pohľadávky titulom vrátenia investície v lehote do 15. marca 2012. Mesto Prešov listom z 19. marca
2012 odpovedalo, že nesúhlasí s vrátením investícií a výmenu strešnej krytiny neuznalo odkazujúc na
list z 13. septembra 2007. V priebehu konania žalobkyňa navrhla, aby do konania na stranu žalovaného
(v tom čase Mesto Prešov) vstúpil žalovaný 2/ (terajší žalovaný). Žalovaný v súvislosti s týmito nárokmi
v prospech žalobkyne nezrealizoval žiadne úhrady.
1.2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa mala

uzatvorenú nájomnú zmluvu s Domovom Dôchodcov Cemjata. Prenajatá budova je a bola vo vlastníctve
Mesta Prešov, pričom bola odovzdaná do správy Domovu Dôchodcov Cemjata. V zmluve boli dohodnutévzájomné práva a povinnosti, okrem iného aj povinnosť platiť nájomné. Bolo dohodnuté, že nájomca
môže realizovať aj úpravy a náklady ktoré vynaloží si môže započítavať na nájomné. V priebehu nájmu
chcelažalobkyňaskvalitniťposkytovanéslužbyapristúpilakrekonštrukciipodkroviadomu.Prenajímateľ

dal súhlas na túto investíciu s tým, že bude refundovať vynaložené náklady s podmienkou, že bude
potrebné stavebné povolenie, čo nájomca splnil a zrekonštruoval podkrovné priestory. Bezprostredne
na to vznikla potreba výmeny strešnej krytiny, k čomu už nájomca požiadal o súhlas Mesto Prešov,
(keďže žalovaný ako prenajímateľ odkázal žalobkyňu ako nájomcu, aby o súhlas požiadala priamo
Mesto Prešov ako vlastníka), ktoré sa písomne vyjadrilo, že dáva súhlas na výmenu strešnej krytiny

pod podmienkou, že si nájomca v budúcnosti nebude uplatňovať nárok na náhradu týchto nákladov.
Nájomca zrealizoval výmenu strešnej krytiny, pričom nájomný vzťah prebiehal ďalej bez prerušenia
užívania predmetu nájmu, hoci bola uzatvorená nová nájomná zmluva. Užívanie priestorov pokračovalo
až do 15. septembra 2011, keď došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou. Po tomto ukončení si
žalobkyňa vyčíslila nároky uplatňované v tomto konaní a vyzvala priamo Mesto Prešov ako vlastníka a
dala to na vedomie aj žalovanému a domáhala sa týchto nárokov ako refundácie nákladov, ktoré vložila

do rekonštrukcie podkrovných priestorov a aj ako nároku na zaplatenie sumy, o ktorú sa zhodnotila
nehnuteľnosť v dôsledku výmeny strešnej krytiny. Ani Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti, a ani
Zariadenie pre seniorov Harmónia ako správca a prenajímateľ nehnuteľnosti tieto nároky neakceptovali
a uvedené sumy neuhradili.
1.3. K ustáleniu výšky zhodnotenia predmetu nájmu bol vyhotovený súkromný znalecký posudok

č. X/XXXX, v ktorom znalec ustálil, že výška nákladov vynaložených žalobkyňou ako nájomcom
na rekonštrukciu podkrovných priestorov budovy po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v
medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci nájomcom, bola 18.042,49 eura. Súd prvej inštancie preto
žalobe žalobkyne v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 18.042,49 eura vyhovel a zaviazal žalovaného
na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobkyne v súlade s § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže

sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tohto svojho peňažného záväzku, zaviazal ho súd aj na
zaplatenie príslušného 9 % ročného zákonného úroku z omeškania z dlžnej sumy 18.0742,49 eura odo
dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky žalobkyne, t. j. od 16. marca 2012, a to až do doby
poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia, tak ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

1.4. Čo sa týkalo druhého nároku na zaplatenie sumy 3.925,33 eura s príslušenstvom ako nároku
uplatneného v súvislosti s výmenou strešnej krytiny, obrana žalovaného voči nemu bola postavená na
argumentácii, že žalobkyňa si tento nárok mala uplatňovať bezprostredne potom, keď vynaložila náklady
na opravu strešnej krytiny. Žalovaný odkazoval na list Mesta Prešov, ako vlastníka nehnuteľnosti, v
ktorom dalo Mesto Prešov podmienený súhlas na vykonanie výmeny strešnej krytiny, ak si žalobkyňa v

budúcnosti nebude uplatňovať žiadne nároky s tým spojené, čím je potom nárok bezpredmetný. Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že žiadna dohoda (ako dvojstranný právny úkon) ohľadne
neuplatňovania si nárokov ako náhrady za vynaložené výdavky pri oprave strechy, nebola uzavretá.
Zo strany Mesta Prešov sa jednalo iba o jednostranné vyhlásenie. Predmetné jednostranné vyhlásenie
Mesta Prešov bolo potrebné v súlade s § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať za súhlas

prenajímateľa s rekonštrukciou strechy bez toho, aby sa zaviazalo refundovať tieto náklady, keďže
žalovaný ako prenajímateľ požiadal žalobkyňu ako nájomcu, aby v otázke udelenia, resp. neudelenia
súhlasu s rekonštrukciou oslovila priamo vlastníka, teda Mesto Prešov. Vyjadrenie Mesta Prešov bolo
potrebné chápať ako vyjadrenie učinené za žalovaného. Podmienku, ktorú uviedlo Mesto Prešov vo
svojom vyjadrení, bolo potrebné považovať za neplatnú, pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi,

nakoľko Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti vedelo, že nehnuteľnosť je v zlom stave aj ohľadne
strechy, ktorá si vyžadovala bezprostrednú rekonštrukciu a bolo zrejme, že náklady nájomcu, ktoré
zamýšľal zrealizovať a ktoré v konečnom dôsledku aj zrealizoval v súvislosti s opravou strechy, budú
a aj boli vyššie ako samotné nájomné a nebolo teda možné započítať tieto náklady oproti nájomnému.
V jednostrannom vyhlásení bolo uvedené, že žalobkyňa si nesmie uplatňovať vynaložené náklady,

avšak v tomto konaní si žalobkyňa ani neuplatňuje náklady za rekonštrukciu strechy, ale uplatňuje si
iný nárok - nárok za zhodnotenie, a to je rozdiel. Súd prvej inštancie poukázal i na to, že nakoľko bol
udelený súhlas s rekonštrukciou, avšak nebol udelený súhlas na náhradu nákladov, prichádzal do úvahy
nárok na zhodnotenie veci, ktoré znalec ustálil na vyššiu sumu ako si uplatnila žalobkyňa (3.925,33
eura). V zmysle znaleckého posudku protihodnota toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci, teda

jej zhodnotenie, ktoré nastalo v dôsledku investície vykonanej nájomcom spočívajúcej v rekonštrukcii
strechy je 4.714,81 eura.
1.5. Podľa súdu prvej inštancie neobstála ani obrana žalovaného v tom smere, že je tu nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, keďže žalovaný je právnickou osobou s pridelenýmidentifikačným číslom organizácie (IČO) a v čase uzatvárania predmetných nájomných zmlúv bol
oprávnený navonok konať samostatne vo vlastnom mene, na svoj účet, na vlastnú zodpovednosť, a
takto teda vstupoval do právnych vzťahov založených právnymi úkonmi, teda aj zmluvami, ako subjekt

práva - ako rozpočtová organizácia, ktorá hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 3Cob/10/2022 z 09. júna 2022
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2.1. Žalovaný v odvolaní ako prvé vzniesol námietku voči pasívnej vecnej legitimácie v spore dôvodiac,
že súd prvej inštancie sa aj napriek tomu, že odvolací súd v skoršom rozhodnutí túto jeho námietku
považoval za dôvodnú, vôbec ňou nezaoberal v smere ním naznačenom. Odvolací súd sa stotožnil s
týmto tvrdením žalovaného a danú námietku vyhodnotil ako dôvodnú. V tejto súvislosti tiež podotkol, že
medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný je správcom dotknutej nehnuteľnosti a Mesto Prešov
je jej vlastníkom.

2.2. Žalobkyňa svoje presvedčenie o pasívnej legitimácii žalovaného opierala o uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/86/2017 z 30. mája 2018, v ktorom dovolací súd vyslovil, že
keďžesprávcamajetkuobcekonávmeneobcepredsúdmi,akoipredinýmiorgánmivoveciach,ktorésa
týkajú majetku obce v jeho správe, na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, keďže ide
o prípad zákonného zastúpenia. Nakoľko správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť

pred poškodením, zničením alebo stratou (§ 7 ods. 2 písm. b) zákona o majetku obcí) a používať všetky
právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených
záujmovpredpríslušnýmiorgánmi(§7ods.2písm.c)zákonaomajetkuobcí),nemožnopretopovažovať
za správny právny záver o tom, že správca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na
náhradu škody, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej vznikla škoda, a preto nevznikla škoda

jemu. Aj keď odvolací súd spomenuté rozhodnutie najvyššieho súdu rešpektoval, podotkol, že závery v
ňom obsiahnuté nemožno na danú vec aplikovať. Zatiaľ, čo dovolací súd odvodzoval aktívnu legitimáciu
správcu v spore o náhradu škody od povinnosti správcu chrániť majetok obce pred poškodením,
zničením,stratoualebozneužitímexplicitnevyjadrenejvustanovení§7ods.2písm.b/zákonaomajetku
obcí a povinnosti obce používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného

uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi explicitne vyjadrenej
v ustanovení § 7 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí, žiadne ustanovenie tohto ani iného zákona
neukladá správcovi povinnosť plniť prípadné záväzky vlastníka (za vlastníka). Dokonca takúto povinnosť
správcu zákon o majetku obcí priamo vylučuje tým, že správca nemôže nadobudnúť majetok do svojho
vlastníctva, ako aj tým, že majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvom obce.

2.3. Vzhľadom na zastavenie konania voči Mestu Prešov ako žalovanému 1/ súdom prvej inštancie
odvolacísúddaldopozornostiuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.6Cdo/214/2011
z 18. januára 2012, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie
účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom
dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom

hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania
tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný
subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.

2.4. Za uvedených okolností a pri zohľadnení skutočností, že súd prvej inštancie už bol na posúdenie
pasívnej legitimácie žalovaného upozornený (v skoršom zrušujúcom uznesení) a žalobkyňa mala v
priebehu celého konania vedomosť, že táto otázka bola spornou, odvolací súd po posúdení námietky
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný
a z tohto dôvodu je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“),
ktoré vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) eventuálne písm. b) CSP.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namietala v súvislosti, že odvolací súd sa nezaoberal
jej námietkou o neúčinnosti a nulitnosti odvolania žalovaného, ktoré podal jeho právny zástupca v

čase, kedy mu ešte ani nezačala plynúť lehota na podanie odvolania. Napadnuté rozhodnutie zároveň
považovala za nepredvídateľné, keďže mala za to, že sa odvolací súd odklonil od svojho pôvodného
právneho názoru. Odvolací súd v skoršom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že Domov dôchodcov
Prešov - Cemjata nekonal ako zástupca žalovaného 1/, pretože bol samostatný právny subjekt a bolzriadený ako rozpočtová organizácia s účinnosťou od 01. júla 2002. Taktiež podľa nej odvolací súd
konštatoval, že prenajímateľom bol Domov dôchodcov Prešov - Cemjata. V predmetnom uznesení
odvolací súd nekonštatoval, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, ale že súd prvej inštancie sa

tejto otázke nevenoval dostatočným spôsobom a nevysvetlil ju. V napadnutom rozsudku však už podľa
dovolateľky odvolací súd konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, čím podľa
názoru žalobkyne zásadne zmenil svoj právny názor a tým porušil princíp právnej istoty.
3.2. Nesprávne právne posúdenie žalobkyňa videla pri riešení otázky ,,Či je pasívne vecne
legitimovaným subjektom pri uplatňovaní nárokov nájomcu z nájomnej zmluvy vlastník predmetu nájmu,

ktorým je mesto alebo správca, ktorému bol tento predmet nájmu odovzdaný mestom do správy,
prípadne existuje na strane vlastníka a správcu solidárna zodpovednosť?“
Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/86/2017, ktoré sa zaoberalo
otázkou vecnej legitimácie správcu obecného majetku v konaní o náhradu škody, kde odvolací súd
mal za to, že sa jeho závery na tento prípad nemôžu aplikovať, nakoľko sa týkali nárokov z náhrady
škody a nie iných právnych úkonov správcu pri správe obecného majetku. Žalobkyňa mala však

za to, že závery citovaného judikátu sú použiteľné aj na iné úkony správcu, inak by šlo o prílišný
formalizmus a arbitrárnosť pri aplikácii právnej normy zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd vyriešil
podľa dovolateľky predmetnú otázku nesprávne, keď považoval za pasívne vecne legitimovaného len
vlastníka prenajatej veci, teda Mesto Prešov. Mala za to, že pasívne vecne legitimovaný subjekt je
žalovaný ako správca obecného majetku a prenajímateľ. Poukázala na ustanovenie § 6 ods. 4 zákona

č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o majetku obcí“ ), z
ktorého podľa nej vyplývalo, že v hmotnoprávnych vzťahoch, ako aj v konaniach pred súdmi vo veciach,
ktoré sa týkajú majetku obce, ktoré spravuje, koná správca v mene obce. Ide o zákonné zastúpenie
a správca vystupuje v právnych vzťahoch samostatne, hoci vlastníkom zvereného majetku je naďalej
obec. Žalobkyňa v zmysle zákonnej právnej úpravy a na základe námietky pôvodného žalovaného 1/ -

Mesta Prešov o nedostatku jeho pasívnej legitimácie nemohla žalovať tento subjekt, ale len žalovaného
ako správcu majetku. Žaloba od začiatku nemala smerovať voči žalovanému Mestu Prešov v zastúpení
žalovaným, ale len priamo voči žalovanému v zmysle zákonnej úpravy. Potvrdením správnosti tohto
záveru podľa dovolateľky bolo aj konanie samotného žalovaného, ktorý ako prenajímateľ uzatváral
obe nájomné zmluvy priamo, nie ako zástupca vlastníka - Mesta Prešov, ktoré len dodatočne vyslovilo

súhlas s nájmom. Zároveň listom zo dňa 01. júla 2005 udelil žalovaný žalobkyni súhlas s rekonštrukciou
podkrovných priestorov a práve on sa zaviazal, že po ukončení nájmu budú investované prostriedky
vrátené. Aj keby bolo prijaté tvrdenie odvolacieho súdu o chýbajúcej zákonnej povinnosti správcu,
podľa dovolateľky existoval aj zmluvný záväzok žalovaného vyplývajúci z jeho listu. Z týchto okolností
bolo zrejmé, že pasívne vecne legitimovaným je žalovaný, ktorý bol prenajímateľom, udelil súhlas

so zmenou veci, zaviazal sa k náhrade nákladov a používal benefity a príjmy vyplývajúce z nájmu.
Záverom dovolateľka poukázala na to, že pokiaľ by bol žalovaný ako správca majetku zaviazaný jej
plniť, aj tak by bol nútený požiadať zriaďovateľa (vlastníka nehnuteľnosti - Mesto Prešov) o navýšenie
rozpočtových prostriedkov na dané plnenie, v konečnom dôsledku by teda išlo o prostriedky vlastníka
predmetunájmu.Žalobkyňasatakdomnieva,žebysamohlojednaťopasívnusolidaritusprávcumajetku

a jeho vlastníka a v takom prípade by mohla žalovať ktorýkoľvek z pasívne legitimovaných subjektov
(solidárnych dlžníkov).
3.3. Žalobkyňa navrhla dovolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok, alternatívne zrušiť rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na nové konanie a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania v
rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby ho dovolací súd zamietol a priznal mu náhradu trov
dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP) zastúpeným podľa
§ 429 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky
dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je prípustné a zároveň aj
dôvodné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

7. V podanom dovolaní dovolateľka uplatnila dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP a § 421
ods. 1 písm. a) eventuálne písm. b) CSP.

8. V prípade konkurencie dovolacích dôvodov podľa ustanovenia § 420 a § 421 CSP by sa mal dovolací
súd venovať v prvom rade dovolaciemu dôvodu podľa § 421 CSP a len v prípade, že nedôjde k zrušeniu

rozhodnutia odvolacieho súdu na základe tohto dôvodu, môže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
dôvod podľa § 420 CSP, a nie naopak, pretože pre dovolací súd neplatí subsidiarita hmotnoprávneho
k procesnoprávnemu prieskumu. Tým sa zároveň predíde procesnému „pingpongu“ medzi dovolacím a
odvolacím súdom a zvýrazní sa úloha dovolacieho súdu ako pána právnej charakteristiky faktov sporu
(pozri obdobne rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/198/2019, 4Cdo/200/2019, 4Cdo/36/2020,
8Cdo/28/2017).

9. Napokon v prípade dovolania podľa § 420 CSP nedá dovolaciemu súdu nereagovať aspoň stručne
tým, že (i) je nerozhodné, že odvolateľ podal odvolanie skôr, ako mu začala plynúť lehota na jeho
podanie, pretože ustanovenie § 362 ods. 1 CSP určuje iba začiatok plynutia odvolacej lehoty a jej
dĺžku, čím potom odvolanie podané po vydaní rozhodnutia prvoinštančného súdu aj ak k jeho podaniu

došlo pred jeho doručením, teda pred začiatkom plynutia odvolacej lehoty [podporne pozri odôvodnenie
uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon/1199/96 (uverejnené v časopise Soudní judikatúra
č. 4, ročník 1997, pod číslom 30)] a (ii) i keď prekvapivým rozhodnutiam má zabrániť aj oznámenie
odvolacieho súdu, že hodlá použiť iný právny predpis a možnosť strany vyjadriť sa k nemu (§ 382 CSP),
súdy však počas celého konania majú konať tak, aby z ich úkonov bolo zrejmé, čo sa nimi sleduje.

Z priebehu doterajšieho prvoinštančného a odvolacieho konania pritom bolo bezpochyby zrejmé, že v
konaní sa okrem iného rieši i otázka pasívnej vecnej legitimácie a žalovaný od odvolacieho súdu žiada
prehodnotenie záveru prvoinštančného súdu o jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. Za tejto situácie,
muselo byť potom aj žalobkyni zrejmé, že jeho výsledkom môže byť i záver o tom, že odvolací súd posúdi
jej nedostatok. Preto nemožno dospieť k záveru, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé.

10.Odkazujúcinauvedenévbode8,dovolacísúdvďalšomprešielužnavecnýprieskumunapadnutého
rozsudku dovolacieho súdu.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

15. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto

ustanovenie.

16. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a) až c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ
jetedapovinnývdovolaníjednoznačneuviesť,včomvidíprípustnosťdovolania,t.j.ktorýzpredpokladov
uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,
súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

17. Žalobkyňa si splnila povinnosť uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci)
vymedziť zákonom ustanoveným spôsobom, teda uvedením právneho posúdenia považovaného ňou
za nesprávne, ako i toho, v čom podľa nej spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§ 432
ods. 2 CSP) a upriamila pozornosť na tú právnu otázku, na vyriešení ktorej odvolací súd založil svoje
rozhodnutie spôsobom vlastného rozvedenia podľa nej zásadného právneho problému, čerpajúc pritom

zúvahodvolaciehosúdu,ktoroujeotázka,,Čijepasívnevecnelegitimovanýmsubjektompriuplatňovaní
nárokov nájomcu z nájomnej zmluvy vlastník predmetu nájmu, ktorým je mesto alebo správca, ktorému
bol tento predmet nájmu odovzdaný mestom do správy, prípadne existuje na strane vlastníka a správcu
solidárna zodpovednosť?“, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo/86/2017.

18. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP;
relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne
došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o odklone

odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

19.Najvyššísúdvuznesenísp.zn.1Cdo/86/2017dospelkzáveru,žeobecmôžesvojmajetokspravovať
sama, alebo sprostredkovane, t. j. prostredníctvom správcu majetku obce. Správcom majetku obce
v širšom význame môže byť rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená obcou/

mestom podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtovýchpravidlách verejnej správy (správca majetku
obce podľa osobitného predpisu). Správca majetku obce vykonáva správu zvereného majetku a je
oprávnený a povinný starať sa o majetok obce, t. j. tej časti majetku, ktorú mu obec zverila do správy
alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou, užívať ho na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti
alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky, nakladať s ním v súlade so zákonom o majetku obcí a so

zásadami hospodárenia s majetkom obce. To, že správca majetku obce tento majetok spravuje však
neznamená, že tento majetok aj vlastní - zákon len oprávňuje správcu majetku obce na nakladanie s
majetkom obce. Správca nenadobúda do svojho vlastníctva majetok obce, tento majetok nadobúda len
dosprávy.Správcamajetkuobcevširšomvýzname(rozpočtováalebopríspevkováorganizáciazriadená
obcou) je oprávnený nakladať s majetkom zvereným mu do jeho správy a má taktiež povinnosti podľa

§ 6 ods. 3 zákona o majetku obcí. Zároveň vykonáva za obec právne úkony pri správe majetku obce
v mene obce. Správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých
veciach, ktoré sa týkajú majetku obce v jeho správe. Z uvedeného vyplýva, že na takéto konanie nie je
potrebné osobitné plnomocenstvo, ide teda o prípad zákonného zastúpenia. Zákon výslovne uvádza,
že správca koná v mene vlastníka ohľadne zvereného majetku pred súdmi a inými orgánmi. Nakoľko

správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou
(§ 7 ods. 2 písm. b) zákona o majetku obcí) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku,
vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi (§
7 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí).

20. Z predmetného rozhodnutia je potom možné vyvodiť, že správca majetku obce vystupuje nie len
ako subjekt hmotnoprávneho oprávnenia na podanie žaloby, t. j. ako aktívne vecne legitimovaný ale aj
ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, t. j. ako pasívne vecne legitimovaný subjekt. Nemožno sa preto
stotožniť s názorom odvolacieho súdu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/86/2017 nemožnopoužiť na prejednávaný spor. Z predmetného rozhodnutia pre danú vec vyplýva, že je potrebné pasívnu
vecnú legitimáciu v spore odvíjať od povinnosti správcu používať všetky právne prostriedky na ochranu
majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými

orgánmi explicitne vyjadrenými v ustanovení § 7 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí, čo znamená
i účinne sa brániť ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti. Nemožno preto za správny právny záver
považovať všeobecne vyslovený názor odvolacieho súdu, že žalovaný (t. j. Zariadenie pre seniorov ako
správca majetku Mesta Prešov) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt hmotnoprávnej
povinnosti, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Takýto výklad nie je v súlade so zákonom o majetku

obcí (lex specialis) a predstavuje formalistický výklad a aplikáciu práva. Preto v rámci dopadu daného
rozhodnutia (1Cdo/86/2017) na prejednávanú vec, záver odvolacieho súdu, že rozhodnutie nemožno
použiť pre odlišný druh nároku v ňom prejednávaný (nárok na náhradu škody) nemohol obstáť, a to na
rozdiel od právneho názoru, že správca obce môže vystupovať v konaní pred súdom ako aktívne tým
potom i pasívne vecne legitimovaný subjekt v zmysle § 6 ods. 4 zákona o majetku obcí, ktorý názor
odvolací súd ponechal bez povšimnutia.

21. Pod vecnou legitimáciou sa všeobecne rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna
sporová strana civilného procesu (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide (aktívna vecná legitimácia), a sporová strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom
hmotnoprávnej povinnosti (pasívna vecná legitimácia). Z toho je zrejmé, že ak má byť žalobca so svojou

žalobou úspešný, musí byť daná ako aktívna vecná legitimácia žalobcu, tak i pasívna vecná legitimácia
žalovaného, ktoré si naostatok, ako subjektívne právo a povinnosť, navzájom odpovedajú.

22. Najvyšší súd zároveň zdôrazňuje, že na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/86/2017 odkázal aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 188/2023, ktorým sa zaoberal otázkou zastupovania

správcu majetku obce v súdnom konaní na základe procesného plnomocenstva. Poukázal, že „správa
majetku obce (mesta) je súhrn oprávnení a povinností správcu alebo mestskej časti k tej časti majetku,
ktorú im obec (mesto) zverila (zverilo) do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou.
Správca alebo mestská časť sú oprávnení a povinní majetok obce (mesta) držať, užívať na plnenie
úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade

s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom obce (mesta); mestská časť tiež v súlade
so štatútom mesta (§ 6 ods. 3 zákona o majetku obcí ). Správca nemôže nadobudnúť majetok
do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvom obce (mesta). Správca alebo
mestská časť vykonáva právne úkony pri správe majetku obce (mesta) v mene obce (mesta). Správca
alebo mestská časť koná v mene obce (mesta) pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú

majetku obce (mesta), ktorý spravuje (§ 6 ods. 4 zákona o majetku obcí ).“.

23. Z ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vyplýva, že správca nemôže
nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda je vlastníctvom obce.
Správca alebo mestská časť vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca

alebo mestská časť koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku
obce, ktorý spravuje.

24. Z uvedeného zákonného ustanovenia, konkrétne z vety tretej, expresis verbis potom vyplýva, že
správca majetku (v danom prípade žalovaný) koná v mene obce pred súdmi, z čoho je potom zrejmá

i pasívna vecná legitimácia žalovaného v prejednávanej veci v postavení prenajímateľa majetku obce.
Žalovaný bol priamym účastníkom záväzkového vzťahu založeného zmluvou o nájme, nekonal v mene
inéhosubjektu(mestaPrešov),alevlastnýmkonanímzaložil,resp.vstúpildoprávnehovzťahu,zktorého
práva a povinnosti plynuli priamo zmluvným stranám (t. j. žalobkyni a žalovanému).

25. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň
dôvodné, a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej

inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.