Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6622204811
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6622204811.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
sosídlomBratislava,Prievozská2,IČO:35724803,právnezastúpenýRemediumLegal,s.r.o,sosídlom
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XXXXXX XXXX, bytom C.,
ozaplatenie564,-eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduLučenecč.k.
16Csp/137/2022-148zodňa4.septembra2023vzneníopravnéhouzneseniač.k.16Csp/137/2022-183
zo dňa 25. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 16Csp/137/2022-148 zo dňa 04. 09. 2023 v znení opravného

uznesenia č. k. 16Csp/137/2022-183 zo dňa 25. 03. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“)
výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania
nepriznal.
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na
zaplatenie sumy 564,- eur s príslušenstvom, z titulu zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a

služieb flexiúčtu, uzavretej medzi bankou (D. E.) ako pôvodným veriteľom a žalovanou ako dlžníkom dňa
22. septembra 2005, na základe ktorej veriteľ žalovanej poskytol revolvingový úver vo forme povoleného
prečerpania (ďalej len „zmluva o úvere“). Žalobca v konaní vystupuje ako právny nástupca banky z titulu
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. novembra 2022. Žalobca sa v konaní bránil tvrdením, že
na posudzovaný prípad nie je možné aplikovať ust. § 565 ani § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
nakoľko k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo na základe výzvy na zaplatenie zo dňa 20. apríla 2020, v
ktorej vyhlásil veriteľ záväzok za okamžite splatný (ďalej len „oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti

úveru“). Taktiež argumentoval, že pôvodný veriteľ dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách ukladá. Podľa žalobcu obe výzvy pôvodného veriteľa, t. j. výzvu zo dňa 20. marca
2020 označenú ako „upomienka“ (ďalej len „výzva na zaplatenie“) a oznámenie o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru, možno bez pochýb považovať za relevantné výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona
o bankách.
1.2 Súd prvej inštancie v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka skúmal, či došlo k platnému
postúpeniu žalovanej pohľadávky a dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nedošlo k platnému

postúpeniu žalovanej pohľadávky z banky na žalobcu pre nedodržanie ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že mal za preukázané, že žalovaná bola v
čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok v omeškaní so splácaním svojho peňažného záväzku
voči banke viac ako 90 dní. Avšak podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022, v ktorom bolo odkazované na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR pod sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022, obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá
Zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní

so splnením čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere
nemožno prisvedčiť oznámeniu o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92
ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v spore nepreukázal, že by
pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky zaslal výlučnú a samostatnú písomnú výzvu žalovanej,
že je v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Súd prvej inštancie totožne, ako citovaná

judikatúra najvyšších súdnych autorít, nesúhlasil so záverom, že za takúto výzvu je možné považovať
oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Primárne je totiž jeho predmetom oznámenie o
zosplatnení dlhu ako takého. Len sekundárne v ňom bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlhu. Predmetné
oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru nemohlo u žalovanej ako spotrebiteľa evokovať
možnosť postúpenia pohľadávky na tretí subjekt, a tým pádom aj prelomenie ochrany bankového
tajomstva. Z toho dôvodu súd prvej inštancie považoval postúpenie žalovanej pohľadávky z banky

na žalobcu za neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). Z
neplatného právneho úkonu nemohli nastať právne účinky s tým spojené. Žalobca tak nebol v spore
nositeľom hmotnoprávneho nároku zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie preto žalobu pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
1.3Súdprvejinštanciedodal,žezaurčitýchokolnostíbymoholpristúpiťkodklonuodcitovanejjudikatúry

najvyšších súdnych autorít, a to za predpokladu, ak by v oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti
úveru bola jednoznačne uvedená možnosť banky postúpiť pohľadávku na tretie osoby v súlade s § 92
ods. 8 Zákona o bankách. To však v danej veci nebolo splnené. Pokiaľ žalobca citoval judikatúru súdov
vo svojich prednesoch, tá už nie je aktuálna. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.
zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022 došlo k zmene judikatúry, pričom žalobca v spore nedoložil

inú „novšiu“ judikatúru najvyšších súdnych autorít. Účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do
budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
1.4 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP podľa úspechu
vo veci. Žalovaná bola v konaní úspešná v celom rozsahu, pretože súd žalobu zamietol. Z dôvodu, že
z obsahu spisu súd nezistil žiadne trovy konania žalovanej, rozhodol o náhrade trov konania tak, že

žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“) prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pričom uviedol, že rozsudok
súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil a žalobe vyhovel. Žalobca v odvolaní rozporoval záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého
oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru nemožno považovať za výzvu banky v zmysle § 92
ods. 8 Zákona o bankách. Bol názoru, že v konaní preukázal splnenie podmienok podľa predmetného
ustanovenia zákona. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie si predmetné ustanovenie nesprávne
vyložil, ak tvrdil, že výzva banky musí predstavovať výlučnú a samostatnú výzvu banky na zaplatenie

dlhu a nemožno ju stotožňovať s výzvou na zaplatenie (obsiahnutej v oznámení o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru). Dodal, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách postačuje na účinné
postúpenie pohľadávky kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to vyzvať dlžníka na splnenie čo i len
častijehopeňažnéhozáväzkuaabyboldlžníkvomeškanísosplatenímčoilenčastipeňažnéhozáväzku
nepretržite dlhšie ako 90 dní. Žalobca zdôraznil, že za výzvu banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách možno považovať aj výzvu na zaplatenie zo dňa 20. marca 2020, ktorou pôvodný veriteľ
vyzval žalovanú na úhradu dlhu. Žalobca poznamenal, že aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (sp. zn. 8Cdo/169/2020) pripúšťa, aby za výzvu banky bolo možné považovať
aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za súčasnej podmienky, že jeho obsahom
je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Z uvedených dôvodov považoval rozsudok súdu prvej inštancie za

nesprávny.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila i napriek tomu, že jej na to bol vytvorený procesný
priestor.

4. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podanévčas,oprávnenoustranou,(§359,§362ods.1CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením§ 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“
rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky
(ďalej len „Zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta;
týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa
osobitného predpisu87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie
podľa osobitného predpisu.87ad) Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť,

ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný
peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná
odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená

pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o
jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom
len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po

preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vo veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania (§ 191 CSP) v dostatočnej
miere zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje
a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a svoje závery aj v súlade

s ustanovením § 220 ods. 2 CSP v dostatočnej miere odôvodnil. Po preskúmaní veci nezistil odvolací
súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní vo vzťahu k meritu veci neuviedol žiadne
nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie (vo veci samej). Nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods.

2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v
prvoinštančnom konaní. Z uvedeného dôvodu tak v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady
dopĺňať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383,
§ 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s § 366 CSP). Na základe vyššie uvedeného je odvolací súd názoru,
že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

zamietajúcom výroku (I.) a v závislom výroku (II.) o trovách konania ako vecne správny potvrdil, a keďže
s odôvodnením napadnutého rozsudku sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje,
pričom k relevantným námietkam odvolateľa v podanom odvolaní v súlade s ustanovením § 387 ods.
3 CSP uvádza nasledovné.

9. Procesná obrana žalobcu v odvolaní bola založená na tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keď dospel k záveru, že musí byť preukázaná
samostatná a osobitná výzva banky. Dodal, že za výzvu banky možno okrem iného považovať
i oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru.

10. Odvolací súd na úvod konštatuje, že aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním tvrdené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo
si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej - existencie
tvrdenéhoprávanastranežalobcu,alebopasívnej-existencietvrdenejpovinnostinastranežalovaného,je imanentnou súčasťou súdneho konania a súd je povinný skúmať ju z úradnej povinnosti v
ktoromkoľvek štádiu konania (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/205/2009, sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. októbra 2021).

11. Súd prvej inštancie sa tak správne v konaní zameral predovšetkým na skúmanie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, najmä s ohľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami
sporu, v nadväznosti na potrebu poskytnutia osobitnej ochrany spotrebiteľovi v spore s dodávateľom
a súd prvej inštancie správne zameral pozornosť na vysporiadanie sa s otázkou platnosti postúpenia

pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej by súd mohol konštatovať, že žalobca
je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovanej, ako spotrebiteľovi, domáha. V
spotrebiteľských vzťahoch pri konštatovaní platnosti či neplatnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného
veriteľa na ďalší subjekt, je nutné okrem všeobecných ustanovení § 524 až § 530 Občianskeho
zákonníka zohľadniť aj osobitnú právnu úpravu, ktorá na daný právny vzťah dopadá.

12. Jednu z osobitných právnych úprav dotýkajúc sa postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského vzťahu
predstavuje Zákon o bankách. Predmetná právna úprava pre platné postúpenie pohľadávky banky
vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
(osobitná písomná výzva banky klientovi a relevantná doba omeškania dlžníka aj napriek písomnej
výzve banky). Uvedené podmienky sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky

v zmysle hmotného práva a musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo Zákon o bankách a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom
ochrany bankového tajomstva (uvedenú skutočnosť odvolací súd konštatuje len pre úplnosť a vzhľadom
na označenie 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ako OCHRANA KLIENTOV A BANKOVÉ
TAJOMSTVO, v ktorej je obsiahnuté aj zákonného ustanovenia § 92 ods. 8), ide o zákonné podmienky

postúpenia pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne
povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale priamo stanovuje hmotnoprávne podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o „lex specialis“ vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávok(§524anasl..Občianskehozákonníka).
Takémuto záveru nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky pohľadávku postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti Zákona o bankách, ktorej
nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len
ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje osobitné
podmienky, za ktorých môže banka, a to aj bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na inú osobu, čo
výkladom „a contrario“ znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka

platne postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Odvolací súd v súvislosti s takýmto záverom
poznamenáva, že takýto výklad predmetného zákonného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
zodpovedájudikatúreNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorýprávezaúčelomzjednoteniavýkladu
tohto ustanovenia v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 jednoznačne konštatoval,
že „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového

tajomstva,aletiežprávklientavsúvislostispostúpenímpohľadávky.Postúpeniepohľadávky,kuktorému
došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Zhodne aj vo svojom ďalšom rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 16. júla 2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právnu vetu:
„Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje

prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej
veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých
môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia
ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“

13. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané
naplnenie podmienky platnosti postúpenia pohľadávky v intencii ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, keď výzva na zaplatenie a ani oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru podľa
názoru súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavku osobitnej výzvy banky v zmysle ustanovenia § 92 ods.

8 Zákona o bankách, s dôrazom na právny výklad ustanovenia § 92 ods. 8 predmetného zákona podaný
Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022,
sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022.14. Odvolací súd konštatuje, že z právnej úpravy ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako
aj vychádzajúc z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, sledujúc účel a zmysel tejto
právnej úpravy, vyplýva, že pred samotným postúpením pohľadávky banky na iný subjekt zákonná

úprava vyžaduje osobitnú a samostatnú písomnú výzvu banky, v ktorej banka v relevantnej časovej
súvislosti pred samotným uskutočnením postúpenia pohľadávky klienta na iný subjekt vyzve tohto
klienta na eventuálne zaplatenie a splnenie si zameškaného záväzku voči banke s upozornením, že
v súlade s dikciou ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pokiaľ aj napriek písomnej výzve
banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo

i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta. Práve s
prihliadnutím na sledovaný účel a cieľ tejto právnej úpravy - a to je poskytnúť ochranu klientom banky v
tomzmysle,žepoupozornenínamožnosťpostúpeniapohľadávkyajbezjehosúhlasunainýsubjektana
základe vyčíslenia konkrétnej výšky pohľadávky, má klient reálnu možnosť účinne zabrániť postúpeniu
pohľadávky a to tým, že svoj dlh voči banke dodatočne uhradí. Klientovi banky sa uvedeným spôsobom

poskytuje dostatočný informačný a časový priestor na to, aby mohol predísť, resp. zvrátiť tak závažný
právny následok, akým je postúpenie pohľadávky bankového subjektu na nebankový subjekt. Uvedený
výklad zodpovedá okrem iného aj označeniu 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, OCHRANA
KLIENTOV A BANKOVÉ TAJOMSTVO. Práve takouto formou je ochrana klientov účinne, nielen fiktívne,
zabezpečená.

15. S poukazom na vyššie uvedené hodnotí odvolací súd námietku žalobcu, ktorý tvrdil, že za
kvalifikovanú výzvu banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať nie len výzvu
na zaplatenie ale aj oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru ako nedôvodnú.

16. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu výzvy na zaplatenie síce sekundárne vyplýva, že žalovaná
je v omeškaní so splácaním pohľadávky a vyzvaná na zaplatenie sumy 20,55 eur (vyčíslenú k 20.
marcu 2020) s upozornením na právo banky vypovedať zmluvu o bežnom účte, avšak primárne
bolo jej obsahom upozornenie na aktiváciu zmluvných podmienok zmluvy o bežnom účte a dodatku
k zmluve. Z oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru síce sekundárne vyplýva, že žalovaná

je v omeškaní so splácaním pohľadávky, avšak primárne bolo jeho predmetom vyhlásenie dlhu za
okamžite splatný s výzvou na úhradu sumy 537,10 eur a vypovedanie zmluvy o bežnom účte. Ani výzva
na zaplatenie, ani oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru neobsahuje dostatočné poučenie
pre dlžníka o riziku postúpenia bankovej pohľadávky tretiemu subjektu v prípade neuhradenia dlžnej
sumy. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnou úvahou súdu prvej inštancie vyjadrenú

v bode 1.3 odôvodnenia tohto rozsudku, v zmysle ktorej by sa za situácie, že by niektorá výzva na
zaplatenievyčíslenéhodlhuobsiahnutá,napr.vovýzvepredzosplatnenímalebovoznámeníovyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru, v sebe obsahovala jednoznačné poučenie o možnosti banky postúpiť
pohľadávku na tretie osoby v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, mohlo uvažovať o odklone
od striktnej požiadavky osobitnej a samostatnej výzvy banky, čo však v danom prípade splnené nebolo.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že vychádzajúc z teleologického výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 prvá veta
Zákona o bankách, skrz spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere a z dôvodu, aby ochrana klienta bola
nielen fiktívna, ale skutočne reálne zabezpečená, potom neobstojí argument žalobcu, ktorý považuje
výzvu na zaplatenie alebo oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru za výzvu banky v zmysle

ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.2Cdo/266/2020zodňa31.marca2022asp.zn.4Cdo/75/2020zodňa27.októbra2022)

18. Žalobca sa v podanom odvolaní bránil s odkazom na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.
8Cdo/169/2020, ktorým mienil preukázať správnosť svojich tvrdení. K tejto forme procesnej obrany

žalobcu odvolací súd uvádza, že v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prevažuje právny názor,
podľa ktorého obsah ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyžaduje výlučnú a samostatnú
písomnú výzvu banky. Z hľadiska komparácie vyššie uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu
s rozhodnutím dovolacieho súdu pod sp. zn. 8Cdo/169/2020 zo dňa 27. januára 2022, je podľa názoru
odvolacieho súdu potrebné vychádzať z prevažujúceho a neskoršieho právneho názoru dovolacieho

súdu vyjadreného v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020, sp. zn. 4Cdo/75/2020. Preto, ak súd prvej
inštancie vychádzal z uvedenej premisy vyjadrenej v odkazovaných rozhodnutiach dovolacieho súdu,
nemožno jeho rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 2 ods. 2 CSP. Uvedená forma procesnej obrany
žalobcu je v tomto smere nedôvodná.19. Odvolací súd poznamenáva, že mu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023, ktoré sa odchýlilo od právneho názoru vyjadreného

v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020
zo dňa 27. októbra 2022, a v ktorom prijal najvyšší súd opozitný právny názor, podľa ktorého ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyžaduje výlučnú a samostatnú výzvu banky, s poučením o riziku
postúpenia pohľadávky. Odvolací súd poznamenáva, že vyjadrený právny názor najvyššieho súdu
v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023 je v jednoznačnom protiklade s právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022
a sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022.

20. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto

pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. (pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa 6. marca 2017, rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/2020). Odvolací súd poznamenáva, že výskyt
rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne v skutkovo analogických veciach, je v zásade
súčasťou každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva
(m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 51/2014). Na to logicky reflektuje aj
súdna prax najvyšších súdnych autorít, ktorá sa tak môže postupom času meniť a vyvíjať - zjednocovať,

práve v nadväznosti na výskyt protichodných rozhodnutí. Takémuto vývoju, resp. zmene rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít nepodliehajú len nepublikované rozhodnutia ale aj rozhodnutia, ktoré
už boli publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu, resp. také rozhodnutia, ktoré sa
subsumujú pod ustálenú rozhodovaciu prax.

21. V aspekte kontradikcie názorov dovolacieho súdu vyjadrených v rozhodnutiach sp. zn.
9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023, sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022, sp.
zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022, je potrebné uviesť, že favorizácia inej právoplatne
skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, a v
nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky nemá ani faktickú

„záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch (hard case)
ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí (pozri
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/136/2013 zo dňa 14. mája 2014).

22. Za vyššie uvedeného stavu tak podľa názoru odvolacieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný

súd nereflektoval právne závery najvyššieho súdu s tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/564/2012 zo dňa 29. mája 2013), o to viac, ak
sa jedná len o jednotlivé a nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu v právnej otázke, ktorá nie je
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu jednotne riešená.

23. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že mu nie je známa skutočnosť, že by právny názor na otázku,
„či výzva banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyžaduje výlučnú a samostatnú výzvu
banky,spoučenímpredlžníkaorizikupostúpeniabankovejpohľadávkynatretísubjekt“,boljudikovanýv
ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky.Navyšeanižiadnezvyššie

uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu nebolo doposiaľ publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Vyššie uvedená právna otázka nie je v súčasnosti na
úrovni najvyššieho súdu ani len jednotne riešená. Z uvedeného vyplýva, že predmetná otázka nebola
doposiaľ zo strany najvyššieho súdu judikatúrne zodpovedaná a ani jednotne riešená spôsobom, ktorý
by bolo možné subsumovať pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe.

24. Odvolací súd, s poukazom na už vyššie uvedené dôvody, sa tak v otázke povahy výzvy
banky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách pridržiava názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020, sp. zn. 4Cdo/75/2020a v tomto smere vyjadruje na podporu svojho záveru myšlienku, podľa ktorej je, s akcentom na výklad
predmetného ustanovenia cez doktrínu racionálneho zákonodarcu, potrebné zotrvať na požiadavke
výlučnej a samostatnej výzvy banky.

25. Odvolací súd, sumarizujúc vyššie uvedené konštatuje, že skutkové a právne závery, na základe
ktorých súd prvej inštancie v merite veci rozhodol boli vecne správne, a preto, po oboznámení sa s
dôvodmi odvolania a zvážení všetkých relevantných skutočností, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. potvrdil ako vecne správny.

26. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobu súd zamietol v celom rozsahu,
procesný úspech v konaní v celom rozsahu prináležal žalovanej, avšak nakoľko súd z obsahu spisu
nezistil žiadne trovy konania žalovanej, rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanej nárok na náhradu

trov konania nepriznal. Odvolací súd, s dôrazom na skutočnosť, že žalovaná sa proti rozsudku súdu
prvejinštancievovýrokuotrováchkonanianeodvolala,potvrdilizávislývýrokotrováchprvoinštančného
konania ako vecne správny.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP

a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vedenom v dôsledku odvolania žalobcu tento nebol úspešný
ani čiastočne, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Procesný
úspech v odvolacom konaní tak v celom rozsahu prináleží žalovanej. Žalovaná sa však k podanému
odvolaniu žalobcu nevyjadrila, a preto jej v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne nevznikli,
preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žalovanej, hoc procesne úspešnej

strane sporu v odvolacom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním objektívne
nevznikli (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.
februára 2018).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).